Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 9CoE/263/2012 z 28. 10. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 28. októbra 2013, sp. zn. 9CoE/263/2012, ECLI:SK:KSTT:2013:2609209138.1 Krajský súd Trnava | 9CoE/263/2012 | ECLI:SK:KSTT:2013:2609209138.1 | 2013-10-28 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0daf9906-33fc-448f-95c9-333f7ca8e602 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2609209138.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoE/263/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2609209138
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Moravčíková, PhDr.
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2609209138.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska
5, IČO: 35 724 803, zastúpený advokátskou kanceláriou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska
5, IČO: 36 613 843, proti povinnej: I. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX, XXX XX Q., vedenej u
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad so sídlom Bratislava, Záhradnícka 62, pre
vymoženie 1.627,44 eura s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Senica sp. zn. 11Er/786/2009-15 zo dňa 20. júna 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd exekučné konanie zastavil, žiadnemu z účastníkov nepriznal
právo na náhradu trov exekučného konania. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ustanovení
§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku (ďalej tiež „EP“), § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní (ďalej tiež „ZoRK“), § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, ust. § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej tiež „OZ“)
v znení účinnom do 31.12.2007 ako i ustanoveniami smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Skutkovo svoje rozhodnutie odôvodnil tým,
že exekučným titulom v danej veci je rozsudok Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej
hospodárskej komore, s. r. o. v Košiciach, sp. zn. EP 61530/2009 zo dňa 9.9.2009. Vymáhaný
nárok vznikol zo zmluvy o úvere č. 2623615 zo dňa 14.7.2005, uzavretej medzi právnym predchodcom
oprávneného a povinnou, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli obchodné podmienky pre vydanie a
používanie kreditných platobných kariet VÚB, a.s. obsahujúce rozhodcovskú doložku. Dospel k záveru,
že predmetná zmluva má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorej zmluvnými stranami sú
dodávateľ (oprávnený), konajúci v rámci predmetu svojho podnikania a spotrebiteľ (povinná), nekonajúci
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto z úradnej povinnosti
preskúmal rozhodcovskú doložku, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, pričom dospel k
záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka
nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti ho neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu
a vzdať sa ústavného práva na spravodlivý súdny proces. Pretože právomoc rozhodcovského súdu
na rozhodnutie predmetnej veci bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný titul
bol vydaný v rozpore so zákonom, preto súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil. O trovách
exekučného konania rozhodol podľa § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku tak, že žiadnemu
z účastníkov náhradu trov exekučného konania nepriznal, nakoľko si ich neuplatnili.



Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený.
Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Prvostupňový súd prekročil rámec
svojej preskúmavacej činnosti v zmysle Exekučného poriadku, pretože exekučný súd nie je príslušný
konať ako súd vyššej inštancie, nemá právomoc vykonávať dokazovanie a vydávať rozhodnutia vo veci
samej. Pri rozhodovaní o zastavení exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK exekučný
súd nie je príslušný na hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, ale skúma len vlastnosti uloženej
povinnosti, nie rozhodnutie samotné. V rozhodnutí Súdneho dvora EÚ C-40/08 sa v bode 37 uvádza, že
ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov a riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby
sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných
prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov. Dôvodil,
že z európskeho práva za súčasného právneho stavu nemožno vyvodzovať záver, podľa ktorého by
exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce
vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. V období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až
54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti
Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola
upravená len v Obchodnom zákonníku a v Zákone o spotrebiteľských úveroch. Na účastníkov úverovej
zmluvy sa nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho
zákonníka. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky
vzniknuté pred 1.1.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1.1.2008.
Zmluvu o úvere uzavretú pred 1.1.2008, z ktorej dlžník je spotrebiteľom, nie je možné posudzovať podľa
ustanovení § 52 až 54 Občianskeho zákonníka. Zároveň upriamil pozornosť aj na dôvodovú správu k
ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, podľa ktorej ustanovenie, ktoré by zakladalo
právomoc rozhodovať spory výlučne v rozhodcovskom konaní, sa považuje za neprijateľné, avšak to
nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Právny predchodca oprávneného
predložením rozhodcovskej zmluvy plnil len svoju povinnosť vyplývajúcu mu z § 93b zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3
M Cdo 11/2010 zo dňa 26.9.2011 vyvodil, že rozhodujúce je len to, či plnenie, ktoré má byť vykonané
odporuje alebo neodporuje dobrým mravom; len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné
konanie. Navrhoval, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie. Uplatnil si tiež náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len „O.s.p.“),
po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom
konania (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 45
ods. 3 ZoRK), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1
O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom
hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona z. č. 757/2004 Z.z.).

Odvolací súd sa v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia, považuje ich za vecne správne a odkazuje na ne. Pre úplnosť odôvodnenia
rozhodnutia považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné k odvolacím dôvodom:

V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je povinný preskúmať
exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, teda
exekučný súd musí zistiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený
v § 40 písm. a), b) Zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. Ak exekučný súd zistí,
že rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 Zákona o
rozhodcovskom konaní, je povinný exekúciu podľa § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZoRK v spojení s § 57
ods. 2 Exekučného poriadku zastaviť.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. januára 2012 sp. zn. 6
Cdo 143/2011, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské



konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd.

Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Aj z týchto judikátov vyplýva, že exekučný súd musí prioritne posudzovať, či rozhodcovský rozsudok,
ktorý má byť exekučným titulom, bol vydaný orgánom, ktorý mal na to právomoc. V prípade, že túto
skutočnosť zistí exekučný súd až počas už prebiehajúceho exekučného konania je povinný exekúciu
zastaviť, a týmto odstrániť svoje pochybenie pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie.

Exekučný súd je povinný v každej fáze exekučného konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia.
Zastavenie exekúcie je v prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou
exekučného súdu napraviť toto svoje zlyhanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie
Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v
súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu,
pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť
na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok
nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám vo veci rozhodoval. Tomuto záveru prisvedčuje
i doslovné znenie ust. § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku
obmedzuje len na účastníkov. Zámerom zákonodarcu nebolo bezvýhradne viazať všetky štátne
orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, pretože rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a
rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je nezlučiteľné s povahou právneho štátu,
aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcich
verejnou mocou.

Z judikatúry Súdneho dvora ES vyplýva, že ochrana spotrebiteľa sa prejavuje aj výraznými zásahmi
do možnosti ovplyvnenia následného vymáhania pohľadávok spôsobmi, ktoré sa javia ako rozporné
so záujmom spotrebiteľa, a to dokonca v štádiu uplatnenia práva pred exekučným súdom. V
rozhodcovských veciach sa podporuje zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní
nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť
aj exekučný súd, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní
(ASTURCOM).

V predmetnej veci neboli pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere, ktorá bola
právnym základom vymáhaného nároku. Dňa 14.7.2005 bola medzi povinnou a právnym predchodcom
oprávneného (VÚB, a.s.) uzatvorená Zmluva o úvere, na základe ktorej právny predchodca oprávneného
poskytol povinnej úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti a povinná túto službu prijala ako
fyzická osoba spotrebiteľ.

Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase
uzavretia predmetnej zmluvy (zo dňa 14.7.2005), zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom
zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka výslovne nespadala.
Z gramatického výkladu ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007
by bolo možné dospieť k záveru, že úprava spotrebiteľských zmlúv a teda vo svojej podstate aj ochrana
spotrebiteľa má svoje miesto len u zmlúv, ktoré sú upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka,



takýto výklad je však zjednodušený a nesprávny. Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je potrebné
rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom
č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č.
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník
Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako
interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv.
Podľa čl. 1 ods. 1 smernice, účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a
správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi
predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje spotrebiteľskú zmluvu ako
zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať
aj predmetné ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka účinné do 31.12.2007. Smernica č. 93/13/
EHS neurčila zmluvné typy, ktoré môžu mať povahu spotrebiteľskej zmluvy. Každá zmluva upravená
zákonom, aj nepomenovaná zmluva, môže byť spotrebiteľskou zmluvou, ak vykazuje znaky určené
smernicou.

Vzhľadom na uvedené, právna úprava ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
31.12.2007 nemá taxatívny charakter (z uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 157/2012
zo dňa 5.2.2013), preto súd prvého stupňa pri posudzovaní charakteru uzatvorenej zmluvy správne
zohľadnil všetky kritériá uzatvorenej zmluvy o úvere, na základe ktorej právny predchodca oprávneného
poskytol povinnej úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti a povinná túto službu prijala ako
spotrebiteľ, pričom bola jednoznačne v pozícii slabšej zmluvnej strany a nemala možnosť osobitne
vyjednať rozhodcovskú doložku.

Definíciu spotrebiteľskej zmluvy obsahovalo tiež ust. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy, podľa ktorého spotrebiteľskou zmluvou je aj zmluva uzavretá podľa Obchodného
zákonníka, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej
zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Aj zmluvy uzatvorené podľa
iných zákonov ako Občiansky zákonník možno považovať - vzhľadom na ich povahu - za spotrebiteľské
napriek tomu, že ich zákon priamo ako spotrebiteľské neoznačuje (bankové zmluvy - zmluva o bežnom
účte, zmluva o vkladovom účte, zmluvy o pripojení podľa zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických
komunikáciách a pod.). Najdôležitejším kritériom na posúdenie, či v danom prípade ide o spotrebiteľskú
zmluvu alebo nie, je kritérium zmluvných strán a ich podnikateľskej činnosti. Úprava v Občianskom
zákonníku je chápaná ako všeobecná úprava spotrebiteľských zmlúv a na určité druhy spotrebiteľských
zmlúv (napr. zmluva o úvere) sa aplikuje aj ďalšia podrobnejšia a špecifickejšia úprava ustanovená v
iných právnych predpisoch.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je posudzovaná zmluva o úvere zmluvou
spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka v
znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Z týchto ustanovení vyplýva povinnosť ex offo súdnej kontroly
prijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách.

V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, je potrebné podrobiť kontrole prednostne
rozhodcovskú doložku, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul. Súd prvého stupňa preto správne
skúmal v prvom rade prijateľnosť zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, a to z hľadiska
zachovania rovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán spotrebiteľskej zmluvy. Tento postup
bol plne v súlade s ustanovením § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní ako i cieľom a zmyslom smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Rozhodcovská doložka je obsiahnutá v bode XI. obchodných podmienok pre vydanie a používanie
kreditných platobných kariet vydávaných Všeobecnou úverovou bankou a.s., v spolupráci so
spoločnosťou Consumer finance holding, a.s., ktoré majú tvoriť súčasť zmluvy. Z tejto zmluvnej
podmienky vyplýva, že akýkoľvek spor, nárok alebo rozpor vzniknutý zo zmluvy alebo v súvislosti s
ňou, vrátane všetkých otázok týkajúcich sa jej existencie, platnosti alebo ukončenia, rozhodne buď Stály
rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie alebo Rozhodcovský súd pri Slovenskej hospodárskej



komore, s. r. o. alebo Rozhodcovský súd pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r. o., pričom banka má
právo výberu jedného z uvedených rozhodcovských súdov.

Odvolací súd dospel k záveru súladnému so záverom súdu prvého stupňa, že takáto rozhodcovská
doložka znemožňuje povinnej dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, čím spôsobuje
hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu dodávateľom bol obsahom
všeobecných podmienok tvoriacich súčasť zmluvy, ktorá je dodávateľom vopred pripravená a spotrebiteľ
nemal možnosť obsah zmluvy, a teda ani rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok len prijať
alebo odmietnuť. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky
osobitný, pretože v prípade sporu, súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch
a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy.
Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného
textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi
podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom, je dôvodné
predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný
neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok
môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ,
ktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný
rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u
dodávateľom vybraného rozhodcovského súdu objektívne. Okrem toho táto doložka nebola dojednaná
v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.

V danom prípade nemožno uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku,
ale ani o postup dojednania rozhodcovskej doložky v súlade s ustanovením § 93b zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách. Oprávnený namietal, že zákon č. 483/2001 Z. z. ukladal bankám povinnosť ponúknuť
svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné
vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom
zriadeným podľa osobitného zákona. Avšak zo spôsobu uzatvorenia rozhodcovskej doložky, ktorá je
súčasťou formulárovej zmluvy, nie je možné odvodiť, že bankou (právnym predchodcom oprávneného)
bol návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky ponúknutý dlžníkovi (povinnej) a tento mal možnosť
tento návrh prijať alebo odmietnuť. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodcovská doložka je súčasťou
formulárovej zmluvy je zrejmé, že dlžník nemal možnosť uzatvorenie rozhodcovskej doložky ovplyvniť.
Len v prípade, ak by rozhodcovská doložka bola dohodnutá individuálne, bolo by zrejmé, že spotrebiteľ
bol riadne oboznámený s rozhodcovskou doložkou a pristúpil na ňu.

Rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi zmluvy o úvere je tak v priamom rozpore s ust. § 53 ods.
4 písm. r) OZ v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej Zmluvy (ku dňu 14.7.2005)
Občiansky zákonník citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 1.1.2008,
neobsahoval a v zmysle ust. § 879j OZ vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 1.1.2008 je
potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky odvolací
súd vyslovil s použitím ust. § 53 ods. 1 OZ, ktoré obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej zmluvnej
podmienky, za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery
Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR.

Pretože rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle ust. § 53 ods. 4
OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský
súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor,
preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný
právny akt.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne, podľa
ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.



O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1
OSP a povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal napriek tomu, že bola v odvolacom konaní
úspešná, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila a ani jej žiadne nevznikli.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.