Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/554/2013 z 1. 7. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 1. júla 2015, sp. zn. 2Co/554/2013, ECLI:SK:KSKE:2015:7109217254.1 Krajský súd Košice | 2Co/554/2013 | ECLI:SK:KSKE:2015:7109217254.1 | 2015-07-01 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-221.odsek-1 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/741e7444-45d1-4d7d-bf80-4be003f3f83f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7109217254.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/554/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109217254
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oto Jurčo
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7109217254.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobkyne v 1. rade I. F., bývajúcej na Č. Č.. XX R. P.O., v 2. rade
D. F., bývajúceho na J. Č.. XX R. P., v 3. rade O.. A. Z., bývajúcej na T. Č.. XX, všetci zastúpení JUDr.
Katarínou Habiňákovou, advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom na Štúrovej 20 v Košiciach, proti
žalovaným v 1. rade Železniciam SR, so sídlom na Klemensovej č. 8 v Bratislave, IČO 31 364 501 a v
2. rade Slovenskej republike - Slovenský pozemkový fond so sídlom na Búdkovej č. 36 v Bratislave, v
konaní o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k.
18C/313/2009-135 zo dňa 17.5.2013 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcovia v tomto konaní preukazovali, že určovaciu žalobu založili
na tom, že ich právna predchodkyňa I. F. sporné nehnuteľnosti od roku 1964 až do svojej smrti
v roku 1992 nerušene, dlhodobo a dobromyseľné užívala a cítila sa byť vlastníčkou nehnuteľnosti.
Svoje presvedčenie o vlastníctve nehnuteľnosti nadobudla na základe kúpnej zmluvy, keď odkúpila dňa
23.1.1964 rodinný dom stojaci na parcele č. 4938 - zastavané plochy a nádvoria na základe rozhodnutia
o zriadení práva osobného užívania k pozemku, ktorý vydal Okresný národný výbor finančný odbor v
Košiciach dňa 5.2.1966. Po celý čas užívania bola v tom presvedčení, že spolu s rodinným domom
nadobudla aj pozemok pod rodinným domom a záhradu, označenú ako parcela 4937 vo výmere 72 m2.
Po smrti I. F. nehnuteľnosti užíval jej syn so svojou rodinou. Do tohto dobromyseľného užívania zasiahli
Železnice SR až listom z 13.4.2006, kedy sa žalobkyňa v 1.rade dozvedela o tom, že pozemok pod
rodinným domom a záhrada nie sú majetkovoprávne vysporiadané. Preto mali žalobcovia za to, že od
r. 1964, odkedy ich právna predchodkyňa takto nehnuteľnosti dobromyseľne a dlhodobo užívala došlo
k vydržaniu nehnuteľnosti. Poukazovali na znenie novely Občianskeho zákonníka z roku 1982, ktorý v
prechodných ustanoveniach rieši započítanie vydržacej doby pred účinnosťou tohto zákona. Pozemok
sa v dôsledku právnej úpravy vydržania, resp. zrovnoprávnenia všetkých foriem vlastníctva subjektov
občianskoprávnych vzťahov stal v zmysle § 134 ods. 1 OZ spôsobilým subjektom vydržania.

Podľa zváženia súdu právna predchodkyňa žalobcov nemohla byť v dobrej viere, že jej patrí vlastnícky
titul vo vzťahu k pozemku pod rodinným domom a k záhrade, pretože v kúpnej zmluve ktorou nadobudla
rodinný dom na Č. K. R. Q. Č. Č.. XX bolo výslovne uvedené, že kúpna zmluva sa netýka pozemku
a že pozemok bude dodatočne riešený samostatnou kúpnopredajnou zmluvou. Preto podľa zváženia
súdu nemohla začať plynúť vydržacia doba u žalobkyni od r. 1964 zároveň s nadobudnutím rodinného
domu. Pokiaľ žalobcovia tvrdili druhú alternatívu začatia plynutia vydržacej doby od r. 1966, kedy bolo
vydané rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného užívania aj v tejto súvislosti súd poukazuje na
text samotného rozhodnutia kde sa uvádza, že podmienkou účinnosti tohto rozhodnutia je uzavretie
dohody o zriadení práva osobného užívania k pozemku podľa vtedy platného OZ a pokiaľ nedôjde k



uzavretiu tejto dohody rozhodnutie stráca platnosť. Aj v prípade, že právna predchodkyňa žalobcov
bola práva neznalá osoba tieto ustanovenia v písomnej podobe sú jednoznačné a nemohli u právnej
predchodkyne žalobcov vyvolať pocit, že jej pozemok pod domom a záhrada vlastnícky patria, preto
ani nemohla byť dobromyseľná pri užívaní týchto nehnuteľností. Z tohto dôvodu podľa zváženia súdu
vydržaniu zo strany právnej predchodkyne žalobcov nedošlo, preto tieto nehnuteľnosti nemôžu patriť
do dedičstva po nej. To bol jeden z dôvodov pre zamietnutie žaloby, ďalším dôvodom bol nedostatok
pasívnej legitimácie žalovaného v 1.rade z dôvodu, že Železnice SR neboli a ani nie sú zapísaní ako
vlastníci nehnuteľnosti. Ani z právneho postavenia žalovaného v 2.rade nevyplýva pasívna legitimácia,
pretože zo zákonných ustanovení na ktoré poukázal v priebehu konania vo vzťahu k záhrade vo výmere
72 m2 pasívna legitimácia tohto žalovaného nevyplýva, čo bol ďalší dôvod pre zamietnutie žaloby.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, keď vychádzal
z toho, že úspešní žalovaní v 1. a 2.rade náhradu trov konania neuplatnili.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia. Žiadali zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť na
nové konanie a rozhodnutie, príp. žiadali rozhodnutie zmeniť a žalobe vyhovieť. Opätovne poukázali na
dôvody uvedené v žalobe a zdôraznili, že je nesporné, že kúpnu cenu za uvedený pozemok ich právna
predchodkyňa zaplatila vo výške 3.000,-Sk. Na základe týchto skutočností bolo vydané rozhodnutie,
ktorým bol pozemok pridelený do osobného užívania právnej predchodkyne a toto rozhodnutie bolo
vydané 5.2.1966. Poukázali na ust. § 872 ods. 5 OZ, ktoré umožňovalo, že ak v stanovenej lehote
nedošlo k dohode o osobnom užívaní pozemkov na ktoré mali právo do 1.1.1992 alebo dokonca mali
uzavretú dohodu, ale nedošlo k jej registrácii bývalým štátnym notárstvom, aby pozemok nadobudli
do vlastníctva, mohli si v súlade s intertemporálnymi ustanoveniami aplikovať všeobecné ustanovenia
o vydržaní podľa § 134 OZ podľa ustálenej judikatúry o možnom vydržaní veci vo vlastníctve štátu k
1.1.1992, ak boli naplnené predpoklady k okamžiku, keď novela Občianskeho zákonníka nadobudla
účinnosť. Zdôraznili, že už pri kúpe nehnuteľnosti sa vykonala ohliadka a bolo presne určené a označené,
čo má byť predmetom kúpy a za čo ich právna predchodkyňa vynaložila finančné prostriedky. Z judikatúry
Najvyššieho súdu vyplýva a sú vyslovené názory, ktoré uvádzajú, že ak nadobúdateľ nehnuteľnosti na
základe právnych skutočností spôsobilých k nadobudnutiu vlastníckeho práva sa chopia držby pozemku,
na ktoré sa tieto právne skutočnosti nevzťahujú, môžu byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej
viere, že sú vlastníkmi i tohto pozemku, preto aj keď nedošlo k vyhotoveniu dohody o zriadení práva
osobného užívania, táto skutočnosť sama osebe neznamenala stratu dobromyseľnosti oprávnenej držby
predmetného pozemku.

Žalovaný v 2.rade navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny. Poukázal na to, že právnej
predchodkyni navrhovateľov muselo byť zrejmé, že nemala právny titul na vstup do držby sporného
pozemku. Vlastníkom je naďalej Slovenská republika, pretože zaplatenie kúpnej ceny za pozemok
3.000,-Kčs nebolo žiadnym spôsobom preukázané a od počiatku ide len o tvrdenie navrhovateľov.

Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 v spojení s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že neboli dôvody
ani pre potvrdenie, ani pre zmenu rozsudku. Súd prvého stupňa pri rozhodnutí, ktorým zamietol žalobu o
určenie vlastníckeho práva titulom vydržania vychádzal z toho, že predchodkyňa žalobcov nemohla byť
v dobrej viere, že jej patrí vlastnícky titul vo vzťahu k pozemku pod rodinným domom a k záhrade, pretože
v kúpnej zmluve, ktorou nadobudla rodinný dom na Č. K. bolo výslovne uvedené, že kúpna zmluva
sa netýka pozemku a že pozemok bude dodatočne riešený samostatnou kúpnopredajnou zmluvou.
Preto podľa zváženia súdu nemohla začať plynúť vydržacia doba u žalobkyni od r. 1964 zároveň s
nadobudnutím rodinného domu.

Odvolací súd sa nestotožňuje s týmto názorom súdu prvého stupňa. V spise na č.l. 12 sa nachádza
rozhodnutie Okresného národného výboru, finančný odbor v Košiciach z 5.2.1966 o pridelení pozemku
do osobného užívania. Podľa rozhodnutia išlo o pozemok na parcele č. 1798/2 vo výmere 445
m2, ktorý bol vo vlastníctve štátu a správe Bytového podniku mesta Košíc. Po právoplatnosti tohto
rozhodnutia vzniklo I. F., rodenej P. právo, aby s ním Bytový podnik mesta Košíc uzavrel dohodu o
zriadení práva osobného užívania k uvedenému pozemku. Je pravdou, ako zistil súd prvého stupňa,
že žalobcovia nepreukázali, že by bolo došlo k uzavretiu dohody o zriadení práva osobného užívania,
ale táto skutočnosť nie je podmienkou pre nadobudnutie nehnuteľnosti vydržaním podľa Stredného



občianskeho zákonníka. Pokiaľ by boli uzavreli takúto dohodu, došlo by k nadobudnutiu vlastníctva
práve touto dohodou a jej zápisom v evidencii nehnuteľností. Práve z dôvodu neuzavretia takýchto
dohôd, neskoršie právne úpravy počítali s možnosťou vydržania nehnuteľností, ktoré boli vo vlastníctve
štátu, ale mohli byť predmetom osobného užívania, ako to bolo v tomto prípade. Išlo o pozemok pod
rodinným dvojdomom a dvor príslušný k užívaniu tejto nehnuteľnosti, preto podľa odvolacieho súdu súd
prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď vychádzal z toho, že bez uzavretia dohody o zriadení
práva osobného užívania nemohla byť právna predchodkyňa žalobcov dobromyseľná. K tomu, aby
bolo možné o tejto parcele rozhodovať, teda či je spôsobilá na vydržanie, bolo podľa odvolacieho súdu
nevyhnutné jednoznačne zistiť, ktorá parcela bola vlastne pridelená právnej predchodkyni žalobcov
do osobného užívania. Podľa rozhodnutia ide o parcelu č. 1789/2 vo výmere 445 m2. V spise sa však
všade nachádza len identifikácia parcely č. 1789/3, ktorá má výmeru 72 m2. Až po identifikácii tejto
parcely a zosúladení žaloby s uvedeným rozhodnutím o pridelení pozemku do osobného užívania bude
možné zistiť kto bol vedený ako vlastník tejto parcely, a teda či skutočne ide o parcelu 4937, ktorá podľa
vyjadrenia žalovaného v 2.rade je v správe Slovenského pozemkového fondu.

Pokiaľ ide o samotné vydržanie, podľa § 872 ods. 6 OZ, ak ide o vydržanie vlastníckeho práva k
pozemku podľa tohto zákona, kde na základe doterajších predpisov bolo možné nadobudnúť len právo
na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemkov, môže si oprávnená osoba započítať čas, po ktorý
jej právny predchodca mal pozemok nepretržite v držbe aj pred účinnosťou tohto zákona.

Vychádzajúc z uvedeného je potrebné pre účely vydržania započítať aj dobu, po ktorú vec oprávnený
držiteľ mal v držbe pred 1.1.1992, a to aj v prípade, že išlo o vec v štátnom vlastníctve. Preto ak
neuzavrela právna predchodkyňa žalobcov dohodu o zriadení práva osobného užívania, je potrebné
skúmať vydržanie podľa predpisov platných do 1.1.1992 s možnosťou započítania držby predchodcov.
K prerušeniu dobromyseľnej držby nedošlo zápisom vykonaným v EN v roku 1985, pretože tento zápis
na liste vlastníctva č. 163 nemenil vlastnícke vzťahy . Táto skutočnosť by však aj tak nemala mať vplyv
na beh premlčacej doby, pretože od r. 1965 v prípade dobromyseľnej držby by vydržacia doba skončila
v roku 1975.

Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. odvolací súd zruší rozhodnutie, ak súd prvého stupňa nesprávne vec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav.

Podľa odvolacieho súdu použil súd prvého stupňa nesprávny výklad ustanovení o vydržaní platných do
1.1.1992 a v dôsledku toho aj nesprávne zistil skutkový stav, preto odvolaciemu súdu neostávalo nič iné
len zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Po vrátení veci bude úlohou súdu prvého stupňa predovšetkým neomylne zistiť a identifikovať parcelu,
ktorú sa domáhajú žalobcovia určiť do dedičstva, zistiť kto je v súčasnosti vedený ako vlastník tejto
parcely, čo je rozhodujúce pre posúdenie pasívnej legitimácie, akú má výmeru, o aký druh pozemku ide
a potom opätovne skúmať, či boli alebo neboli splnené všetky podmienky pre vydržanie podľa predpisov
platných do 1.1.1992.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.