Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/426/2013 z 25. 6. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 25. júna 2014, sp. zn. 2Co/426/2013, ECLI:SK:KSKE:2014:7107227772.1 Krajský súd Košice | 2Co/426/2013 | ECLI:SK:KSKE:2014:7107227772.1 | 2014-06-25 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-219 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5b33f4c9-485a-4f33-b521-9d168afb19cb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7107227772.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/426/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7107227772
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Soga
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7107227772.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Sogu a sudcov JUDr.
Viery Bodnárovej a JUDr. Viktórie Midovej v právnej veci žalobcov : 1/ P.. A. C., bývajúci v S., F. XXX, Č.
Q., 2/ S. C., bývajúci v E., V. XX, právne zastúpení JUDr. Blankou Nagyovou, advokátkou, AK Košice,
Štúrova 44, proti žalovaným 1/ P.. X. C., bývajúcemu v E., C. X, 2/ P.. E. C., bývajúcej v E., C. X, právne
zastúpená GRABAN TORMA & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Vodná 3, Košice, 3/ A. C., bývajúcemu v
E., R. H. X, o určenie, že vec patrí do dedičstva, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu
Košice I zo dňa 4.10.2012, č.k. 34C 214/2007-381, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobcovia sa domáhali v pôvodnej žalobe spolu aj s nebohou Magdalénou Bakšayovou, ktorá zomrela
dňa XX.XX.XXXX, aby súd určil, že parcela č. 480 s výmerou 234 m2 ako zastavaná plocha a nádvoria,
dom súp. č. 414 na parcele č. 480, parcela č. 439/82 zastavaná plocha s výmerou 89 m2, patria do
dedičstva po nebohom P.. A. C., zomrelému dňa XX.XX.XXXX tak, ako sú zapísané na LV č. XXXX pre
kat. úz. E.-K. Z., u Katastrálneho úradu v Košiciach, Správa katastra Košice. Žalobu odôvodnili tým,
že ich právny predchodca, teda otec žalobcov neb. P.. A. C. zomrel dňa XX.XX.XXXX. Počas svojho
života bol výlučným vlastníkom nehnuteľnosti na LV č. XXXX pre kat. úz. E.-K. Z., ktoré tvoria dom
na parc. č. 480 a parc. č. 480 s výmerou 234 m2. Podľa kúpnej zmluvy zo dňa 15.4.1998 nebohý P..
A. C. odpredal predmetnú nehnuteľnosť žalovaným ako manželom za kúpnu cenu 508.213,-Sk, ktorá
mala byť vyplatená pri podpise zmluvy. Súčasne bola uzavretá aj zmluva o zriadení vecného bremena
v prospech oprávnených, ktorými mali byť P.. A. C. a jeho manželka. Uviedli, že je bez akýchkoľvek
pochybností, že pri podpisovaní kúpnej zmluvy, ani nikdy po jej podpise žalovaní neuhradili neb. P.. A.
C. kúpnu cenu uvedenú v zmluve, keďže neb. A. C. ani nemienil takúto kúpnu zmluvu uzavrieť. Skôr
mal na mysli darovanie predmetnej nehnuteľnosti pre žalovaného v 1. rade ako svojho syna, a preto bol
v tom čase právny úkon neplatný. V súčasnosti nehnuteľnosť užívajú žalovaní.

Súd prvého stupňa preskúmavaným rozsudkom žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že o
nich bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že kúpna zmluva uzavretá
medzi účastníkmi dňa 15.4.1998 nemá náležitosti iného právneho úkonu, pre ktorý by mala byť neplatná,
napr. zmluvy darovacej. Súd prvého stupňa nezhliadol žiadny relevantný dôvod, pre ktorý by mal dospieť
k záveru, že by v danom prípade išlo o simulovaný dvojstranný právny úkon, ktorým by zmluvné strany
len predstierali uzavretie kúpnej zmluvy. Z obsahu zmluvy, ako aj zo správania sa účastníkov po dlhú
dobu po jej uzavretí mal súd za to, že účastníci mali od počiatku záujem vykonať odplatný prevod



vlastníckeho práva z predávajúceho na žalovaných v 1. a 2. rade. Súd zmenu postoja dedičov po
predávajúcom ohľadom obsahu a formy zmeny vlastníctva nehnuteľnosti na žalovaných v 1. a 2. rade,
ku ktorej došlo preukázateľne až po rozvode žalovaných v 1. a 2. rade ako kupujúcich vyhodnotil
ako účelovú a odporujúcu predchádzajúcim sa správaniam všetkých účastníkov konania po prevode
vlastníctva na kupujúcich, ako aj prejavom vôle vykonaným v rámci predbežného prejednania dedičstva
najbližších príbuzných manželkou predávajúceho, ako aj žalovaným v 1. rade. Keďže predmetná kúpna
zmluva ako dvojstranný právny úkon bola urobená slobodne, vážne, nie je daný žiadny dôvod, pre ktorý
by napr. z dôvodu vážnosti vôle mala byť takáto zmluva absolútne neplatná. Nemožno v danom prípade
ani dospieť k záveru, že s poukazom na ust. § 41a ods. 1, 2 Obč. zák. by išlo o simulovaný právny úkon
urobený len naoko.

Ako v rámci svojich prednesov žalobcovia spolu so žalovaným v 1. rade predkladali súdu viacero
právnych výkladov, aké právne následky vlastne predávajúci mienil svojím prejavom vôle na kúpnej
zmluve vyvolať, súd mal však za to, že v danom prípade žiadnemu z účastníkov zmluvy nešlo o
darovanie, nakoľko zmluva ani neobsahovala podstatné náležitosti darovacej zmluvy. Odplata kúpnej
ceny predávajúcemu za prevod vlastníckeho práva bola v zmluve zreteľne uvedená, ako aj spôsob a
termín jej odovzdania. Ak aj napriek odstupu takmer šiestich rokov po prevode vlastníctva samotný
žalovaný v 1. rade ako kupujúci prehlásil spolu so svojou matkou, že kúpnu cenu nikdy predávajúcemu
neuhradil, vzhľadom na vyhlásenie rozsudku o rozvode so žalovanou v 2. rade, ktoré bezprostredne
predchádzalo takémuto vyhláseniu, súd dospel k záveru, že išlo o účelový krok v snahe zabezpečiť
vyňatie tohto majetku z následného vyporiadania BSM po zániku manželstva.

Ak žalobcovia v rámci konania opakovane poukazovali na to, že ani jeden z kupujúcich v čase predaja
nehnuteľnosti nedisponoval dostatkom finančných prostriedkov, a teda kupujúci nemohli a ani neuhradili
kúpnu cenu poručiteľovi, čo má robiť zmluvu neplatnou, súd konštatuje, že následkom neuhradenia
kúpnej ceny je len možnosť predávajúceho od zmluvy odstúpiť, ktoré právo musí uplatniť na súde v
lehote troch rokov .

Práve nevykonanie predmetného právneho úkonu odstúpenie predávajúcim od kúpnej zmluvy ale
vznesenie požiadavky na dodatočné splnenie si záväzku uhradiť kúpnu cenu voči kupujúcim za jeho
života, ale ani jeho dedičmi v čase prejednania dedičstva považuje súd za dostatočný dôkaz o splnení
záväzku uhradenia kúpnej ceny kupujúcim v celom rozsahu tak, ako to je zachytené v kúpnej zmluve zo
na 15.4.1998. Tento dôkaz sa javí súdu vierohodnejší ako dôkazy o neexistencii dostupných finančných
prostriedkov, ktoré produkovali, resp. navrhovali žalobcovia vrátane žalovaného v 1. rade s cieľom uspieť
v súdnom spore. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba
je nedôvodná, preto ju zamietol.

O trovách prvostupňového konania rozhodol súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 151 ods. 1, 3
O.s.p. a využil možnosť rozhodnúť o trovách konania v lehote 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia.

Proti tomuto rozsudku sa včas odvolali žalobcovia. Predovšetkým sa nestotožnil s hodnotením dôkazov
a účastníckych výpovedí tak, ako sa s nimi vyporiadal súd prvého stupňa. Má za to, že napadnutým
rozsudkom došlo zrejme k legalizácii podvodu zo strany žalovaných v 1. a 2. rade, a to v súvislosti s
ukrátením dedičských nárokov, na ktorých majú naliehavý právny záujem najmä žalobcovia v 1. a 2.
rade, ale aj žalovaný v 3. rade. Poukazuje na výpoveď žalovaného v 1. rade, ktorý na pojednávaní
dňa 17.1.2011 uviedol, že urobil podvod na svojho otca, ako aj na bratov, oklamal svojich najbližších
príbuzných, čo je závažné vyhlásenie jednej zo zmluvných strán.

Tvrdili, že pravým záujmom uzavretia kúpnej zmluvy dňa 15.4.1998 bolo získanie finančných
prostriedkov na zrekonštruovanie nehnuteľnosti zo stavebného úveru žalovaných v 1. a 2. rade, a teda
získanie pôžičky od žalovaných v 1. a 2. rade. Ak by totiž skutočne došlo k platnému právnemu úkonu
predaja nehnuteľnosti za sumu dohodnutú v citovanej kúpnej zmluve aj reálne vyplatenú, nebolo by
nutné zriaďovať vecné bremeno doživotného užívania na celú nehnuteľnosť tak, ako to vyplýva z článku
5 citovanej kúpnej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena.



Žalobcovia v 1. a 2. rade naďalej považujú kúpnu zmluvu a zmluvu o zriadení vecného bremena za
simulovaný právny úkon, keďže zmluva nebola urobená vážne, pretože v nej absentuje prvok vôle, čím
ju žalobcovia považujú za absolútne neplatný právny úkon. Majú za to, že v konaní bolo preukázané, že
došlo k vedomej jednostrannej nezhode vôle a prejavu predávajúceho, ktorá sa vyskytla ako vnútorná
výhrada alebo jednostranná simulácia, t.j. predstieraný právny úkon, ktorý má síce pôsobiť ako vážny
úkon, ale v skutočnosti nevyjadril vôľu spôsobiť právne následky. Poukázali na výpoveď žalovaného v
1. rade, ktorý nepochybne potvrdil, že nikdy nemali peniaze na kúpu tejto nehnuteľnosti.

Žalobcovia ďalej namietajú aj záver súdu prvého stupňa uvedený v druhom odstavci na str. 21
napadnutého rozsudku, kde tento súd vyčítal žalobcom, že spolu so žalovaným v 1. rade predkladali
súdu viacero právnych výkladov, aké následky vlastne predávajúci mienil svojím prejavom vôle na kúpnej
zmluve vyvolať. Majú za to, že keby súd prvého stupňa dôslednejšie skúmal a jednotlivo vyhodnotil aj
fakty, postoje, vrátane dôležitých dôkazov o prejavoch vôle druhej strany, dospel by k inému právnemu
záveru. Opätovne poukázali na výpoveď žalovaného v 1. rade, ktorý uviedol, že nikdy neuvažoval
so svojou bývalou manželkou, že nejaké peniaze otcovi dajú. Namietali aj tú skutočnosť, že súd
nevyhodnotil postavenie žalobcov ako oprávnených dedičov, a teda vyňatie majetku z dedičstva.

Poukázali aj na to, že keďže žalovaní v 1. a 2. rade nepreukázali dostatok finančných prostriedkov,
vlastne tým uznali nezaplatenie kúpnej ceny, čo nie je len dôsledkom toho, že mohli predávajúci žiadať
odstúpenie od kúpnej zmluvy v lehote troch rokov, ale je to potrebné považovať aj za konanie priečiace
sa dobrým mravom.

Žalobcovia v 1. a 2. rade majú za to, že im nemožno vyčítať ako dedičom, že nevzniesli požiadavku
na dodatočné splnenie si záväzku uhradiť kúpnu cenu voči kupujúcim v čase prejednania dedičstva po
nebohom poručiteľovi tak, ako to argumentuje súd prvého stupňa v 5. odstavci na str. 21 napadnutého
rozsudku, pretože oni zmluvu neuzatvárali, a teda nebol to ich nárok na zaplatenie kúpnej ceny, ale
bol to nárok zo zmluvy medzi jej účastníkmi, ktorými dedičia ani nemohli byť. Zmätočnou, ale hlavne
nepravdivou úvahou sa javí aj tvrdenie súdu prvého stupňa v poslednej vete uvedeného 5. odseku
na strane 21 napadnutého rozsudku. Ako dôkaz, že poručiteľ v lehote troch rokov od podpisu spornej
zmluvy od nej neodstúpil, nemôže predsa byť jediným najhodnovernejším dôkazom, než dôkazy, ktoré
reálne existujú, a to dôkazy o nezaplatení kúpnej ceny, resp. o neexistencii dostupných finančných
prostriedkov. Tieto však súd prvého stupňa vyhodnotil ako nevierohodné. Z takéhoto odôvodnenia
napadnutého rozsudku vyplýva jednostranná aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá je popretím ich účelu podstaty zmyslu, s čím sa žalobcovia nestotožňujú.

Preto majú žalobcovia tiež za to, že súd prvého stupňa v rozpore s požiadavkou preskúmateľnosti
súdneho rozhodnutia ani nevysvetlil, prečo žalobcovia, ktorí prišli o svoje dedičské nároky neplatným
konaním žalovaných v 1. a 2. rade musel znášať jeho negatívne dôsledky, keď všetkým zúčastneným
musí byť jasné, že sa v tomto konaní pokračuje práve z ich strany len preto, aby mohli profitovať na
vyporiadaní BSM k majetku, ktorý patrí do dedičstva po poručiteľovi. Žalobcovia teda zdôrazňujú navyše,
že aj keď oni neboli zmluvnými stranami v zmysle kúpnej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena,
ktorá bola uzavretá medzi poručiteľom a žalovanými v 1. a 2. rade ako kupujúcimi, a teda o svoje
nespochybniteľné právo v tomto konaní ani nemohli prísť, preto im konajúci súd v súlade s ustanoveniami
Obč. zákonníka a Ústavy SR mal poskytnúť ochranu práve v tomto konaní, a to aj s ohľadom na okruh
účastníkov.

S ohľadom na vyššie uvedené navrhli zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa a žalobe vyhovieť a v
prípade, ak nebudú splnené podmienky na zmenu rozsudku, navrhli rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť
a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná v 2. rade P.. E. C. vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uvádza, že súd
prvého stupňa správne vyhodnotil dokazovanie, pokiaľ ide o výroky žalovaného v 1. rade P.. X. C. pred
súdom prvého stupňa, pretože je hlavným pomocníkom a spojencom žalobcov, keďže sa ako žalovaný



voči žalobe nijako nebránil a dokonca navrhol, aby súd žalobe vyhovel. Jeho konanie v čase po podaní
žalobného návrhu v tomto konaní je potrebné porovnať so správaním sa v čase pred podaním žaloby.

Poukázala na to, že žalobcovia sú osoby, ktoré neboli zúčastnené na rokovaní ohľadom uzavretia
kúpnej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena, a teda nemôže mať žiadne bezprostredné
vedomosti ohľadom prejavu vôle účastníkov. Napriek výsledkom dokazovania spochybňujú vôľu svojho
otca slobodne pred smrťou nakladať so svojím majetkom. Ich otec bol v čase uzavretia kúpnej zmluvy
plne spôsobilý na právne úkony, čo potvrdil aj jeho ošetrujúci lekár vypočutý ako svedok. Žalobcovia
možno cítia v konaní svojho otca krivdu voči nim, no sú povinný rešpektovať jeho rozhodnutie, ktoré
ako osoba plne spôsobilá na právne úkony pred svojou smrťou vykonal a to bez ohľadu na to, či sú
pre nich výhodné alebo nie. Má za to, že neexistuje žiadny objektívny dôkaz o tom, že skutočnou vôľou
poručiteľa nebolo predanie rodinného domu, ale získanie pôžičky na jeho rekonštrukciu. Pokiaľ ide o
výpoveď žalovaného v 1. rade, poukázali na jeho prednes v konaní o vyporiadaní BSM na pojednávaní
dňa 26.3.2008 na str. 2 zápisnice kde vyhlásil, že dohoda medzi jeho nebohým otcom a navrhovateľkou
a odporcom bola taká, že vyplatia kúpnu cenu 500.000,-Sk. Teda je zrejmé, že v čase uzatvárania kúpnej
zmluvy chceli všetci účastníci kúpnej zmluvy uzatvoriť kúpnu zmluvu k nehnuteľnostiam za dohodnutú
kúpnu cenu. Akýkoľvek iný výklad v dnešnej dobe by bol iba účelovým prekrúcaním vôle zmluvných
strán spred 15 rokov. Vzhľadom na uvedené navrhla potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny a priznať aj trovy odvolacieho konania.

Krajský súd na základe podaného odvolania vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.) rozsudok vyhlásil verejne v súlade s ust. § 156 ods. 1 O.s.p., pričom verejné vyhlásenie rozsudku
oznámil na úradnej tabuli súdu v súlade s ust. § 156 ods. 3 O.s.p.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav
a správne vo veci aj rozhodol.

Správne, výstižné a presvedčivé sú aj dôvody tohto rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje aj
odvolací súd.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, na
ktoré v celom rozsahu poukazuje. Odvolacie námietky žalobcov považuje odvolací súd v celom rozsahu
za neopodstatnené.

S týmito odvolacími námietkami sa v celom rozsahu vysporiadal súd prvého stupňa v dôvodoch
napadnutého rozsudku. Na tieto dôvody odvolací súd v celom rozsahu opätovne poukazuje.

Žalobcovia v odvolaní nenamietali žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli prednesené v konaní na
súde prvého stupňa. V podstate namietali rovnaké skutočnosti, pričom s týmito všetkými námietkami
sa náležitým spôsobom súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého rozsudku vysporiadal a k týmto
záverom súdu prvého stupňa odvolací súd nemá čo doplniť.

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, keďže o trovách nerozhodoval ani súd
prvého stupňa, a preto o trovách odvolacieho konania rozhodne súčasne s trovami prvostupňového
konania odvolací súd.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.