Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1SZa/6/2016 z 23. 3. 2016
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23. marca 2016, sp. zn. 1SZa/6/2016, ECLI:SK:NSSR:2016:7016200103.1
Najvyšší súd | 1SZa/6/2016 | ECLI:SK:NSSR:2016:7016200103.1 | 2016-03-23 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: OSP, § 250 ods. 3 OSP, zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4e3b9d9c-b163-47d6-ad63-5cb09ebc082b
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:7016200103.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1SZa/6/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200103
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:7016200103.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a
členov senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci
navrhovateľa: F. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. Y., W., R., štátna príslušnosť: Alžírska demokratická
republika, t. č. ÚPZC Sečovce, zastúpeného AK Vasiľ, Šimonovič & partners, s.r.o., Kuzmányho 29,
Košice, IČO: 47 240 482, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej
polície Bratislava, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie cudzineckej polície
Policajného zboru Košice, Trieda SNP č. 35, Košice, o opravnom prostriedku navrhovateľa, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Sp/3/2016-52 z 10.02.2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.  k.  3Sp/3/2016-52   z
10.02.2016    m e n í    tak,   že   rozhodnutie   odporcu   č.   s.:  PPZ-HCP-PO6-ZVC-77-066/2015
z 31.12.2015   z r u š u j e .

Odporca  j e  p o v i n n ý  nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 1062,38 € titulom trov právneho
zastúpenia na účet právneho zástupcu navrhovateľa vedenom v Z., a. s., IBAN: F XXXX XXXX XXXX
XXXX XXXX, v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Predmet konania

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil preskúmavané rozhodnutie odporcu č. s.: PPZ-HCP-PO6-
ZVC-77-066/2015 z 31.12.2015, ktorým tento zaistil navrhovateľa podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b)
zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o pobyte cudzincov“) za účelom administratívneho vyhostenia podľa rozhodnutie č. s.: PPZ-HCP-
PO6-ZVC-77-036/2015 z 20.11.2015, a to dňom 31.12.2015. Dĺžku zaistenia stanovil do 31.02.2016
a navrhovateľ bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len ÚPZC
Sečovce“).

Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že súd mal za preukázané, že rozhodnutie
odporcu bolo vydané na základe ďalšieho prejednania veci v intenciách rozsudku Krajského súdu v
Košiciach, č. k. 5p/52/2015-76 zo 17. 12.2015, ktorým krajský súd predchádzajúce rozhodnutie odporcu
č. s.: PPZ-HCP-P06-ZVC-77-025/2015 z 19.11.2015 zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie.

Z rozhodnutia odporcu ďalej vyplýva, že dňa 19.11.2015 bol jednotkami Útvaru osobitného určenia
Bratislava a Pohotovostného policajného útvaru Košice v súčinnosti s policajtmi Oddelenia cudzineckej



Polície Policajného zboru Košice vykonaný v zmysle § 103 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Trestného poriadku
vstup do obydlia za účelom zadržania navrhovateľa.

Následne bol navrhovateľ v zmysle § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov predvedený odporcom, čím
bolo voči nemu ako prvým vykonaným úkonom začaté správne konanie vo veci jeho administratívneho
vyhostenia z územia Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) z dôvodu neoprávneného pobytu.

Bolo zistené, že navrhovateľ nemá času na území SR oprávnený pobyt. Na území SR sa zdržiava podľa
jeho vyjadrenia v zápisnici od 02.10.2015 bez platného cestovného dokladu alebo dokladu, ktorý ho
oprávňuje prekročiť hranicu a bez platného víza. Odporca ďalej zistil, že navrhovateľ dňa 06.11.2015
uzatvoril v Spišskej Novej Vsi manželstvo so štátnou občiankou SR U. M..

Následne bola s navrhovateľom za prítomnosti tlmočníka z jazyka arabského do jazyka slovenského
spracovaná zápisnica v zmysle podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku, kde uviedol, že z domovskej
krajiny odišiel v roku 2012 do Maroka, z Maroka prešiel do Melilie, odkiaľ ho previezli policajným
vrtuľníkom do Španielska. Zo Španielska prešiel do Francúzska a následne do Nemecka autobusovou
dopravou.

Cesta mu trvala 14 až 20 dní, kým sa dostal do Nemecka. V Nemecku sa sám prihlásil na polícii, kde
požiadal o azyl. V Nemecku bol nezamestnaný, žil zo sociálnych dávok. V Nemecku sa zoznámil aj
so svojou súčasnou manželkou a na Slovensko prišiel s ňou za účelom sobáša 2. alebo 3. októbra
2015. Zosobášili sa 6. novembra 2015 v Spišskej Novej Vsi. Od uvedeného obdobia žije s manželkou
v F.. Ďalej uviedol, že z Alžírska do Európy odišiel kvôli zabezpečeniu lepších životných štandardov
a chcel zabezpečiť aj svojich súrodencov, pričom cieľom jeho cesty bolo Nemecko. Myslel si, že si v
Nemecku sám nájde prácu. Cestu do Európy mu nikto nevybavoval a cestoval bez pasu a platného
víza. Na Slovensku a v ostatných štátoch EÚ nemá žiadnych príbuzných okrem svojej manželky. Zatiaľ
s manželkou neplánovali, či sa vrátia do Nemecka alebo budú žiť na Slovensku.

Odporca požiadal preverenie navrhovateľa v policajných databázach Poľskej republiky, Maďarskej
republiky, Českej republiky a Rakúska. Nakoľko odporca nedisponoval vyjadreniami zainteresovaných
strán nevyhnutných na rozhodnutie v merite veci a u navrhovateľa existovalo riziko jeho úteku z dôvodu
jeho neoprávneného pobytu, rozhodol o jeho zaistení v zmysle § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o
pobyte cudzincov.

Dňa 20.11.2015, po doručení relevantných vyjadrení dožiadaných strán, navrhovateľ za prítomnosti
tlmočníka z jazyka arabského do jazyka slovenského doplnil zápisnicu zo dňa 19.11.2015 a uviedol, že
nie je si vedomý, že by bol na Slovensku neoprávnene, on sa tu oženil, mal k tomu všetky potrebné
doklady. Keby nemal v poriadku doklady na uzavretie sobáša a bol tu neoprávnene, tak by ho neboli
zosobášili. Mal v pláne v priebehu 5 dní vycestovať do Viedne vybaviť si cestovný pas. Čo sa týka
skutočnosti, že v rámci konania o udelenie azylu v Nemecku uviedol, že má štátnu príslušnosť Tunis, tak
to bolo z dôvodu, že sa síce narodil v Alžírsku, ale v pohraničnej oblasti a býval vlastne na území Tunisu.
Ďalej uviedol, že nechce odísť preč od svojej ženy, pretože je ženatý a ženil sa na základe platných
právnych dokladov a keď bude vyhostený, aj tak sa vráti na Slovensko ku svojej žene.

Odporca rozhodol o administratívnom vyhostení navrhovateľa z územia SR.

Dňa 20.11.2015 bolo odporcovi doručené vyjadrenie odboru kriminalistickej identifikácie
Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru, že porovnaním daktyloskopického
identifikačného materiálu navrhovateľa systémom AFIS v daktyloskopických zbierkach Slovenskej
republiky a v zmysle Prümského dohovoru bola zistená zhoda s daktyloskopickou kartou v nemeckej
a španielskej databáze.

Dňa 20.11.2015 bolo odporcovi Národnou ústredňou Interpol Úradu medzinárodnej policajnej spolupráce
Prezídia Policajného zboru zistené, že bola nájdená pozitívna zhoda v prípade odtlačkov navrhovateľa
s odtlačkami evidovanými v Nemecku, kde následnou previerkou prostredníctvom Interpolu Wiesbaden
bolo zistené, že odtlačky v Nemecku sú evidované na osobu R. F. (taktiež aj pod menom F.),
nar. XX.XX.XXXX v L. (Tunisko), štátny občan Tuniska, ktorý bol podrobený daktyloskopovaniu dňa
06.05.2013 v meste Bienwald v prípade neoprávneného vstupu, resp. pobytu, následne dňa 31.05.2013



v meste Chemnitz v súvislosti s požiadaním o azyl a dňa 20.07.2013 v meste Leipzig za trestný čin
krádeže, ako aj záznam z roku 2014 pre porušenie zákona o omamných látkach.

Dňa 20.11.2015 bola odporcovi doručená správa Operačného strediska Riaditeľstva hraničnej polície
Sobrance, že Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru v spolupráci s Interpolom Madrid
našiel pozitívnu zhodu v prípade odtlačkov navrhovateľa s odtlačkami evidovanými v Španielsku na
osobu F. R., nar. XX.XX.XXXX v meste R. (Alžírsko), kde bol zadržaný dňa 21.09.2012 v meste
Melilla pre nezákonné prekročenie hraníc. Taktiež bol zadržaný dňa 11.11.2012 pre trestný čin krádeže
a porušenie pravidiel cudzineckého zákona. Dňa 04.03.2013 bol opätovne zadržaný pre porušenie
cudzineckého zákona.

Dňa 08.12.2015 bol odporcovi doručený návrh právneho zástupcu navrhovateľa na vydanie rozhodnutia,
ktorým mu bude uložená povinnosť hlásenia pobytu alebo povinnosť zložiť peňažnú záruku namiesto
jeho zaistenia s tým, že navrhovateľ by bol ubytovaný v  byte č. X nachádzajúceho sa na prízemí
nehnuteľnosti na adrese E. č. XX v F. súhlasí. Taktiež manželka navrhovateľa čestne vyhlásila, že zloží
namiesto navrhovateľa peňažnú záruku vo výške a v lehote určenej policajným útvarom.

Dňa 22.12.2015 bolo odporcovi doručené uznesenie Oddelenia operatívnej činnosti a vyšetrovania -
Východ Národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia
Policajného zboru o začatí trestného stíhania za zločin prevádzačstvo podľa § 356 Trestného zákona
v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona spáchaného v spolupáchateľstve podľa § 20
Trestného zákona z dôvodu, že presne nestotožnený občan Slovenskej republiky dňa 06.11.2015
na Matričnom úrade Spišská Nová Ves sprostredkoval uzatvorenie "účelového manželstva" presne
nestotožnenej občianky Slovenskej republiky s občanom Alžírskej republiky F. R., nar. XX.XX.XXXX,
bez trvalého pobytu na území Slovenskej republiky a tento jej za uzatvorenie manželstva, tak ako sa
dohodli pred sobášom, mal vyplatiť presne nezistenú finančnú odmenu, čím mu takto za finančnú výhodu
pripravovali podmienky, aby tento občan Alžírskej ľudovej a demokratickej republiky po uzatvorení
"účelového manželstva" mohol získať trvalý alebo prechodný pobyt na území Slovenskej republiky alebo
iného členského štátu Európskej únie, pričom F. R. doposiaľ nepožiadal o trvalý alebo prechodný pobyt
na území Slovenskej republiky.

Dňa 03.12.2015 právny zástupca navrhovateľa podal osobne na správnom orgáne opravný prostriedok
proti rozhodnutiu o zaistení, na základe ktorého krajský súd toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi
na ďalšie konanie.

Na základe vyššie uvedeného rozsudku bol navrhovateľ príkazom prepustený z Útvaru policajného
zaistenia pre cudzincov Sečovce. Následne bol navrhovateľ po prepustení kontrolovaný a predvedený
hliadkou Mobilnej jednotky Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov v súvislosti s výkonom
administratívneho vyhostenia.

Po predvedení bola s navrhovateľom za prítomnosti tlmočníka z jazyka slovenského do jazyka
arabského spísaná zápisnica o vyjadrení, v ktorej tento uviedol, že je tu v manželskom vzťahu a jeho
manželka má aj občiansky preukaz, kde je uvedené jeho meno. Ďalej sa k veci vyjadril splnomocnený
zástupca, ktorý poukázal na skutočnosť, že podľa zrušujúceho rozsudku krajského súdu nie je možné
sa proti tomuto rozhodnutiu odvolať. Na základe uvedeného má za to, že už dňa 17.12.2015 mal byť
navrhovateľ zo zaistenia v Sečovciach prepustený a odo dňa 17.12.2015 až do 31.12.2015 bol zaistený
protizákonne. Takisto poukázal na prehlásenie zo dňa 08.12.2015 a žiadal aby odporca rozhodol na
základe podanej žiadosti o alternatívnom spôsobe zaistenia v zmysle ustanovenia § 89 zákona o pobyte
cudzincov.

Ďalej uviedol, že navrhovateľ mal v pláne podať žiadosť o udelenie pobytu na území SR, nekonal tak
z dôvodu, že nemal k tomu potrebnú dokumentáciu. Chýbal mu doklad - výpis z registra trestov, o
ktorý požiadal, ale následne už bol zaistený, a preto ho po doručení prevzala manželka. Opätovne
navrhol správnemu orgánu zváženie alternatívnych spôsobov zaistenia, nakoľko má za to, že sú splnené
podmienky na ich využitie. Zároveň žiadal správny orgán zohľadniť aj právo navrhovateľa na súkromný
a rodinný život v zmysle čl. 8 Dohovoru. Uviedol, že v administratívnom konaní musí byť nad všetky
pochybnosti preukázané, že hrozí ohrozenie verejného záujmu a tým je tento uprednostnený pred
súkromným záujmom.



Odporca sa pred vydaním rozhodnutia o zaistení zaoberal aj skutočnosťou, či bude možný výkon
administratívneho vyhostenia navrhovateľa, teda či zaistenie bude účelné a účastník konania je
vyhostiteľný. Na podklade žiadosti ÚPZC Sečovce o predĺženie lehoty zaistenia je odôvodnený
predpoklad, že po previerke totožnosti navrhovateľa, ktorá momentálne prebieha v jeho domovskej
krajine a výkon ktorej bude trvať minimálne tri mesiace a následnom vydaní náhradného cestovného
dokladu, bude výkon administratívneho vyhostenia možné zabezpečiť, a preto jeho zaistenie je účelné.
Týmto zároveň odporca odôvodnil aj dobu zaistenia navrhovateľa.

Odporca zároveň zvážil možnosť uloženia miernejších opatrení, tak ako to aj navrhoval právny zástupca
navrhovateľa a na základe správnej úvahy sa rozhodol túto možnosť u navrhovateľa nevyužiť, z
dôvodu existencie rizika úteku u navrhovateľa. Predpokladal, že riziko úteku existuje z dôvodu, že
nie je dostatočným spôsobom potvrdená totožnosť navrhovateľa, ktorú momentálne preveruje jeho
domovská krajina. Po svojom neoprávnenom vstupe na územie Španielska vystupoval v zahraničí pod
identitami ako F. R. i F. R., uvádzal rôzne miesta narodenia ako L. (Tunisko) i R. (Alžírsko), ako aj
rôznu štátnu príslušnosť Tunisko i Alžírsko. Taktiež sa v zahraničí opakovane dopustil úmyselných
trestných činov krádeže, porušenia zákona o omamných látkach, opakované porušenia pravidiel
cudzineckého zákona a opakované nezákonné prekročenie štátnej hranice. Na území Slovenskej
republiky sa svojím neoprávneným pobytom dopustil porušenia cudzineckého režimu a je aj dôvodné
podozrenie z uzatvorenia účelového manželstva s cieľom získať právo na pobyt na území Slovenskej
republiky, resp. štátov schengenského priestoru, kde bolo uznesením začaté trestné stíhanie vo veci
zločinu prevádzačstva v zmysle § 356 Trestného zákona v štádiu prípravy. Taktiež nedisponuje žiadnym
dokladom, ktorý by ho oprávňoval na vstup a pobyt na území schengenského priestoru a teda aj na
území Slovenskej republiky.

Odporca pri vydaní tohto rozhodnutia tiež postupoval v súlade s článkom 8 ods. l Dohovoru, v
zmysle ktorého má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia
a korešpondencie, ako aj v súlade s článkom 8 ods. 2 Dohovoru. Manželstvo navrhovateľa bolo
uzatvorené po tom, čo neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky a neoprávnene sa tu
zdržiaval, čím sa dopustil porušenia cudzineckého režimu, pričom je zároveň dôvodné podozrenie,
ktoré je v štádiu vyšetrovania, že toto manželstvo bolo uzatvorené účelovo s cieľom získať pobyt na
území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru. Z uvedeného dôvodu odporca nepovažoval
uvedené skutočnosti týkajúce sa súkromného a rodinného života za dostatočne primeraný dôvod na
prepustenie navrhovateľa zo zaistenia, resp. nahradenie zaistenia niektorou z alternatív, v súlade
so zásadou proporcionality, kde ochrana súkromného a rodinného života osoby predstavujúcej
nebezpečenstvo pre spoločnosť nemôže byť postavená na rovnakú úroveň ako ochrana spoločnosti
pred protiprávnym konaním zo strany jednotlivca.

Na základe opravného prostriedku navrhovateľa krajský súd v intenciách uvedených námietok
preskúmal predmetné rozhodnutie odporcu.

Krajský súd vyhodnotil jednotlivé právne argumenty navrhovateľa uvedené v opravnom prostriedku tak,
že niektoré právne argumenty považoval za opodstatnené.

Námietka týkajúca sa zaistenia navrhovateľa aj po vyhlásení rozsudku súdu dňa 17.12.2015, ktorým
mal byť navrhovateľ podľa výroku rozsudku krajského súdu bezodkladne prepustený zo zaistenia, v
jeho výkone znamená, že aj keď zástupca odporcu nie je prítomný na pojednávaní, prípadne nie je
prítomný pri jeho vyhlasovaní, zaistenec má byt' prepustený bezodkladne ihneď po jeho vyhlásení, nie
teda až po značnom čase, kedy súd doručuje odporcovi toto rozhodnutie. Odporca teda nemá čo čakať
na doručovanie písomného vyhotovenia rozsudku súdu.

K otázke absencie dôvodov rozhodnutia odporcu v otázke rizika úteku, uzavretia sobáša, v nadväznosti
na uvádzané nadnárodné akty, k uvedenému krajský súd zaujal stanovisko, že aj keď tieto správne
úvahy v širšom smere, t. j. vykonania dokazovania v otázke zloženia peňažnej záruky, umiestnenia
navrhovateľa v obydlí jeho manželky, v odôvodnení rozhodnutia naozaj chýbali, avšak krajský súd
zistil, že jej rodičia nemajú dostatok disponibilných prostriedkov k tomu, aby bola splnená záruka v
rozsahu 1.000,- EUR, vzhľadom na príjem týchto rodičov (občania v hmotnej núdzi). Samotná manželka
k zloženiu tejto peňažnej záruky v jej mene sa nevyjadrila.



Krajský súd ďalej zdôraznil, že k alternatíve zaistenia podľa ust. § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o
pobyte cudzincov, sa správny orgán vyjadruje nie v konaní o zaistení, ale v konaní o administratívnom
vyhostení. Teda žiadosť navrhovateľa zo dňa 8.12.2015 mala byť riešená v neprávoplatnom rozhodnutí
správneho orgánu v konaní o administratívnom vyhostení. V tomto konaní teda nie je povinnosťou
správneho orgánu riešiť otázku alternatívneho zaistenia.

Súd pripustil, že otázka úteku nebola dostatočne odôvodnená, avšak vzhľadom na neprávoplatné
rozhodnutie o administratívnom vyhostení, ako aj snahu navrhovateľa o uzavretie sobáša z dôvodov,
ktoré manželka navrhovateľa uviedla, z celého administratívneho spisu nie je zrejmé, čo bolo pravou
pohnútkou uzavretia sobáša, keďže uznesenie č. ČVS: UHCP-118-V-2015 zo dňa 20.11.2015 vo veci
zločinu prevádzačstva podľa § 356 TZ, spáchaného v štádiu prípravy podľa § 13 ods. l TZ, nie je
právoplatné.

Navrhovateľ pritom nie je politickým utečencom, je migrantom z ekonomických dôvodov, vo
väčšine prípadov uvedení migranti nechcú ostať na území Slovenskej republiky, uvedené potvrdzuje
celoslovenská štatistika vo veci utečencov. Riziko úteku za lepším životom na území cudzích štátov
EÚ je opodstatnená a z dôvodu vedenia konania o administratívnom vyhostení, preto toto riziko nie je
možné vylúčiť.

Vzhľadom na túto námietku navrhovateľa, vo vzťahu k uzavretému sobášu, krajský súd uviedol, že i
keď bol sobáš uzavretý a navrhovateľa by mal chrániť Dohovor o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, uvedené je akceptovateľné iba v prípadoch, ak nie je sporný manželský zväzok uzavretý s
cudzím štátnym príslušníkom na území Slovenskej republiky. V tomto prípade, či je v súlade čl. 8 bod 2.
uvedeného dohovoru aj s ust. § 28 ods. l písm. b), c), d), ods. 2 a ods. 4 zák. č. 154/1994 Z. z. v znení
neskorších predpisov o matrikách, je doposiaľ sporné.

V konaní pred správnym orgánom tiež nebola dostatočným spôsobom preukázaná identita navrhovateľa,
pretože pri prechádzaní hraníc Maroka, Španielska a Nemecka si menil priezvisko, čo je na ťarchu
identifikácie navrhovateľa. Nie je preto pravdivé tvrdenie v námietke, že identita navrhovateľa je
jednoznačná a správna.

Zákon o pobyte cudzincov definuje vo svojich ustanoveniach podmienky, za ktorých je možné cudzincovi
vyhovieť v jeho žiadostiach pri rôznych spôsoboch legalizácie jeho pobytu v cudzom štáte. V prípade
navrhovateľa, ak odporca postupoval v intenciách ust § 88 ods. l písm. b) zákona o pobyte cudzincov,
za situácie, keď sa voči navrhovateľovi vedie konanie o administratívnom vyhostení, len preto, že
jeho identita nebola overená jednoznačne, a jeho obrana proti vyhosteniu spočívala v tom, že sa
nechce vyhostiť, pretože sa tu oženil a chce tu so svojou manželkou aj ostať, pričom je sporné aj
uzavretie samotného sobáša, nie je možné vytknúť správnemu orgánu, že konal v rozpore s citovaným
ustanovením. Je logické, že bez zaistenia by sa nemohol navrhovateľ vyhostiť, pretože tomu bráni jeho
voľný pohyb a takto by mohlo dôjsť aj k zmareniu výkonu tohto úradného rozhodnutia.

Na druhej strane však je nutné vytknúť správnemu orgánu to, že hľadanie identity navrhovateľa od
19.11.2015 do termínu pojednávania, len na základe telefonického spojenia s veľvyslancom Alžírskej
demokratickej republiky je nedostatočné k tomu, aby účel zaistenia z týchto dôvodov bol v trvaní do
31.03.2016. V opravnom prostriedku nebola napadnutá dĺžka zaistenia, avšak krajský súd bol toho
názoru, že ak by konal policajný orgán urýchlene, tento dotaz by mohol byť v administratívnom konaní
nadbytočný. V administratívnom spise sa totiž nenachádza žiadna urgencia na vykonanie tohto úkonu
operatívne.

Na výsledku zaistenia má to ten vplyv, že odporca v ďalšom konaní vo veci administratívneho vyhostenia
by mohol zvážiť alternatívu zaistenia, za predpokladu, že nešlo o špekulačný úmysel pri legalizácii
pobytu navrhovateľa a za stanovených zákonných podmienok v súčinnosti so zariadením, keďže
vykonať bezodkladné potrebné opatrenia a úkony v súvislosti s vyhostením mu ukladá aj ust. § 90 ods.
2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov.

K názoru navrhovateľa v námietke o politickej situácii v Eurozóne a vyjadrení niektorých politických
predstaviteľov, k tomu sa súd nevyjadril, pretože ani z administratívneho spisu nie je zrejmé, či policajné



orgány konali pod nátlakom alebo z iného príkazu, avšak pre každé zaistenie cudzieho štátneho
príslušníka platia rovnaké predpisy, čo v prípade navrhovateľa pre jeho legálny pobyt na území SR
splnené neboli, preto z tohto právneho dôvodu nie je možné vysloviť nezákonný postup odporcu vo veci
zaistenia. Preto krajský súd potvrdil rozhodnutie odporcu.

II.
Stručné zhrnutie odvolacích námietok navrhovateľa

Navrhovateľ napadol predmetný rozsudok krajského súdu odvolaním z 01.03.2016, z dôvodov podľa
ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. l písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.), ust. § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p..

V prvom rade namietal zmätočnosť rozhodnutia, porušenie princípu rovnosti účastníkov konania i princíp
rovností zbraní účastníkov konania. Namietal, že rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný, nakoľko
sa dostatočne nevysporiadal s argumentáciou navrhovateľa uvedenou v opravnom prostriedku proti
rozhodnutiu o zaistení, resp. nie je v rozhodnutí odôvodnený právny názor súdu, na základe ktorého
rozhodol, nakoľko závery súdu sú v nesúlade so zisteniami a tvrdeniami súdu.

Vychádzajúc z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR o dostatočnom odôvodnení rozhodnutia ako
súčasti práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR uviedol, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia treba
považovať za porušenie práva účastníka na spravodlivý súdny proces, čo taktiež napĺňa znaky odňatia
možnosti konať pred súdom podľa § 221 písm. f) O.s.p., a takisto nedostatok alebo nezrozumiteľnosť
dôvodov rozhodnutia predstavuje závažné procesné pochybenie súdu spočívajúce v odňatí možnosti
konať pred súdom.

Ďalej poukázal na rozsudok krajského súdu zo dňa 17.12.2015, ktorým nariadil bezodkladné prepustenie
navrhovateľa v tom smere, že odporca tak učinil až 31.12.2015, teda nie bez zbytočného odkladu.

Tiež poukázal na v tomto konaní preskúmavaný rozsudok krajského súdu, ktorý v podstate odôvodnil
tak, že niektoré námietky resp. právne argumenty navrhovateľa považoval za opodstatnené. Námietku
nesprávneho procesného postupu odporcu týkajúcu sa zaistenia navrhovateľa a jeho neprepustenia
krajský súd uznal. Takisto uznal i námietku súvisiacu s absenciou odôvodnenia tvrdenia o riziku úteku
navrhovateľa, a absenciu odôvodnenia tvrdenia o nelegálnom uzatvorení manželstva.

Krajský súd je ďalej toho názoru, že k otázke alternatívneho spôsobu zaistenia podľa ust. § 89 zákona
o pobyte cudzincov sa odporca mal vyjadriť v konaní o administratívnom vyhostení (pozn. ktoré je
momentálne prerušené z dôvodu riešenia prejudiciálnej otázky) nie v konaní o zaistení. Z výkladu súdu
teda vyplýva, že vo veci by mali byť vedené dve konania.

Vo vzťahu k vyslovenému názoru je vhodné poukázať na postup odporcu, keď i napriek existencii
viacerých administratívnych rozhodnutí v danej veci, a napriek praktickému vedeniu "konania" na
viacerých orgánoch je celé konanie naďalej vedené ako jedno konanie, pod jednotnou spisovou značkou.
Z tohto dôvodu navrhovateľ ani nemal možnosť voľby, ku ktorému konaniu (spis. značke) žiadosť o
rozhodnutie o alternatíve k zaisteniu podá. Navrhovateľ teda nemôže niesť zodpovednosť za to, že
sa správny orgán so žiadosťou o rozhodnutie o alternatívnom spôsobe zaistenia vyrovnal práve v
rozhodnutí o zaistení zo dňa 31.12.2015.

Navrhovateľ namietal, že z obsahu odôvodnenia rozsudku nie je úplne zrejmé, či si súd osvojil názor
odporcu o tom, že manželstvo navrhovateľa malo byť účelovo uzavreté, no keďže uvádza, že manželský
zväzok navrhovateľa je sporný a preto nepožíva ochranu podľa čl. 8 Dohovoru je nevyhnutné poukázať
na to, že manželstvo bolo riadne uzatvorené po predložení potrebných a schválených dokladov pred
orgánom verejnej moci. Tiež pokiaľ ide o otázku ohľadne osobného stavu fyzickej osoby (o neplatnosti
manželstva, resp. o určení, či tu manželstvo je, alebo nie je) túto rozhodujú výlučne súdy v občianskom
súdnom konaní na základe vyneseného rozhodnutia.

Súdu prvého stupňa vytýkal vady konania, na ktoré odvolací súd z úradnej povinnosti prihliada, ak mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z obsahu spisu je podľa názoru navrhovateľa nepochybné,
že v predmetnom konaní postupom konajúceho súdu k takejto vade došlo a to konkrétne tým, že



hoci krajský súd ako súd prvého stupňa podľa ust. § 250f O.s.p. oznámil, že vo veci bude verejne
vyhlásený rozsudok, následne vec prejednal na pojednávaní, na ktoré nepredvolal účastníkov konania,
čím znemožnil realizáciu ich procesných práv spojených s účasťou na pojednávaní súdu.

Právny zástupca navrhovateľa bol na základe e-mailovej komunikácie krajského súdu vyzvaný,
aby sa vyjadril (ešte v daný deň), či súhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania.
Navrhovateľ konajúcemu súdu ešte v ten deň odoslal písomný súhlas s prejednaním veci bez nariadenia
pojednávania. Podľa informácií v súdnom spise, odporca s prejednaním bez nariadenia pojednávania
taktiež súhlasil. Oznámením zo dňa 05.02.2015 následne samosudca krajského súdu oznámil právnemu
zástupcovi navrhovateľa, že v posudzovanej veci s odkazom na ust. § 250f ods. 1 O.s.p. bude vyhlásené
rozhodnutie bez nariadenia pojednávania dňa 10.02.2016 o 10:30 hod., č. dv. 206 na Krajskom súde
v Košiciach a súčasne právneho zástupcu upovedomil, že oznámenie o vyhlásení rozhodnutia vo veci
3Sp/3/2016, bolo dňom 05.02.2016 vyvesené na úradnej tabuli súdu a tiež bude zverejnené na webovej
stránke Krajského súdu v Košiciach.

Navrhovateľ považoval postup vybavenia opravného prostriedku podľa § 250f za súdom jasne určený.
Zároveň poukázal na priloženú e-mailovú komunikáciu právneho zástupcu zo dňa 05.02.2016 a
Oznámenie KS KE zo dňa 05.02.2016.

Následne, dňa 10.02.2016, sa za navrhovateľa zúčastnil verejného vyhlásenia rozsudku advokátsky
koncipient (na základe udelenej substitučnej plnej moci) sledujúc pritom najmä účel informovať klienta
(navrhovateľa) o rozhodnutí vo veci samej. Krajský súd napriek súhlasnému vyjadreniu účastníkov
konania o prejednaní veci bez nariadenia pojednávania vytýčil termín pojednávania na 10.02.2016,
pretože považoval za nevyhnutné vypočuť zástupcu odporcu k niektorým nezodpovedaným otázkam
týkajúcich sa dôvodných námietok (navrhovateľa) uvedených v opravnom prostriedku, pričom v
odôvodnení odkazuje na postup podľa ust. § 250i ods. l druhá veta O.s.p..

Takisto poukázal na zápisnicu zo dňa 10.02.2016, ktorá je síce označená ako "Zápisnica o vyhlásení
rozsudku", no povahou i jej obsahom ide však o zápisnicu o pojednávaní. V zápisnici súd konštatuje
neprítomnosť navrhovateľa, prítomnosť právneho zástupcu navrhovateľa, prítomnosť zástupcu odporcu,
ďalej zachovanie päťdňovej lehoty na prípravu pojednávania (§ 115 ods. 2 O.s.p.), ďalej zo zápisnice
vyplýva, že súd sa oboznámil s prítomnými osobami (prítomnou verejnosťou) a to manželkou
navrhovateľa, jej matkou a strýkom. Ďalej sa súd oboznámil s obsahom predloženého administratívneho
spisu ako i s listinami nachádzajúcimi sa v spise. Následne súd vykonal informatívny výsluch manželky
navrhovateľa, pričom O.s.p. inštitút informatívneho výsluchu nepozná. Konajúci súd bez akéhokoľvek
predvolania na pojednávanie vypočul "verejnosť" k okolnostiam, ktoré mali tvoriť podklad pre jeho
následné rozhodnutie. Takisto je procesne neakceptovateľné, aby boli v postavení svedka vypočutí ďalší
prítomní (z verejnosti) k okolnostiam či a do akej výšky sú schopní pomôcť manželke navrhovateľa splatiť
peňažnú záruku.

Krajský súd celkom nesprávne pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia odporcu vychádzal z
dodatočných vyjadrení "verejnosti", ktorými sa snažil konvalidovať nedostatky vytýkané navrhovateľom
v opravnom prostriedku, pričom rozhodujúcimi boli dôvody uvedené v rozhodnutí odporcu, tie však
neboli preskúmateľné. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na právny názor Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vyjadrený v rozsudku sp. zn. 1SZa/5/2015 zo dňa 06.02.2015, v ktorom sa
uvádza, že "vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nemôžu byť konvalidované
prípadným dodatočným vysvetlením, resp. doplňujúcim vyjadrením odporcu a ani súdu neprislúcha
spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, resp. absentujúce argumenty nahrádzať svojimi
a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť odporca, ktorého postup a úvahy mali byt' obsahom
odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu
a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte
cudzincov.

Navrhovateľ, rovnako ako ani vypočúvaní "svedkovia" na pojednávanie súdu, na ktorom 10.02.2016
bola prejednaná vec navrhovateľa, neboli predvolaní. V rozhodnom čase sa dostavili len ako verejnosť
na verejné vyhlásenie rozsudku a o konaní pojednávania nemali nijakú vedomosť. Je zrejmé, že takto
nemohli realizovať celý rad svojich procesných práv čo sa v konečnom dôsledku prejavilo v neprospech
navrhovateľa. Navrhovateľ mal za to, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.



Navrhovateľ zdôraznil, že rodinný zväzok navrhovateľa a jeho manželky - slovenskej štátnej občianky
spadá pod ochranu poskytovanú čl. 8 ods. l Dohovoru. V tomto prípade vyžadovali kritériá vyplývajúce
z čl. 8 ods. 2 Dohovoru náležité právne posúdenie, či zaistenie a následné administratívne vyhostenie
navrhovateľa, možno v danom prípade považovať za zásah do účastníkovho práva na rešpektovanie
rodinného života, a ak áno. či tento zásah sleduje legitímny cieľ uvedený v čl. 8 ods. 2 Dohovoru,
a taktiež, či zásah je primeraný v zmysle rešpektovania spravodlivej rovnováhy medzi závažnosťou
a naliehavosťou verejného záujmu reprezentovaného sledovaným legitímnym cieľom a ochranou
navrhovateľovho rodinného života. Primeranosť zásahu do základných práv a slobôd sa vždy posudzuje
individuálne podľa všetkých okolností konkrétneho prípadu.

Navrhovateľovi bolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo na súkromie a rodinný život na území
SR. Podľa Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. lSža/2/2009 ak správny orgán dospeje k záveru,
že došlo k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, musí v prípade, že uprednostní záujem
verejný, v rozhodnutí náležite odôvodniť prečo došlo k jeho uprednostneniu. S názorom, že rozhodnutie
nebolo vzhľadom na okolnosti náležite odôvodnené sa stotožnil i konajúci súd.

V predmetnej veci mala byť primeranosť prípadného zásahu do jeho práva na rešpektovanie rodinného
života posudzovaná komplexne. Odporca túto povinnosť nesplnil, pretože sa v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia uspokojil s konštatovaním zákonnosti rozhodnutia bez toho, aby boli posúdené všetky
otázky relevantné na rozhodnutie.

Ďalej navrhovateľ argumentoval tým, že trestné konanie, ktorým argumentoval odporca a ktoré
podľa odôvodnenia rozhodnutia zohľadňuje i krajský súd, vedené pre zločin prevádzačstva nebude
skončené vyslovením viny navrhovateľa, nakoľko úplne absentuje úmysel navrhovateľa, ktorý skutková
podstata TČ z hľadiska zavinenia vyžaduje. Dôvodnosť tohto tvrdenia preukazuje už uvedená výpoveď
navrhovateľa do zápisnice v správnom konaní ako i "výpoveď" manželky navrhovateľa v konaní pred
súdom. V uvedenej trestnej veci nebolo navrhovateľovi vznesené obvinenie ale len začaté trestné
stíhanie voči neznámemu páchateľovi.

Takisto poukázal, že krajský súd nezohľadnil, že úlohou správnych orgánov pri aplikácii čl. 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd vziať do úvahy prípadné exteritoriálne účinky článku 8
Dohovoru, t. j. zaoberať sa otázkou, do akej miery je cudzincovi znemožnený jeho rodinný, prípadne
súkromný život v jeho krajine pôvodu a do akej miery prijímajúci štát - Slovenská republika práve z tohto
dôvodu povinný umožniť mu preniesť si svoj rodinný resp. súkromný život na jeho územie (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sža/16/2010).

Vzhľadom na uvedené námietky navrhol aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil
tak, že rozhodnutie odporcu ruší a vec mu vracia na ďalšie konanie.

III.
Stanovisko odporcu k odvolacím námietkam

Odporcom bolo v rozhodnutí jednoznačne preukázané, že navrhovateľ sa na území SR zdržiava
neoprávnene a bez platných dokladov, ktoré by ho oprávňovali na vstup a pobyt nielen na území SR
ale na území celého Schengenu. V zmysle článku 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady číslo
562/2006 ES, ktorým sa ustanovuje Kódex schengenských hraníc (ďalej len "schengenský kódex"),
na plánovaný pobyt v schengenskom priestore, teda aj na území SR, ktorý nepresiahne 90 dní v
rámci akéhokoľvek l80-dňového obdobia, čo zahŕňa posúdenie obdobia 180 dní predchádzajúcich
každému jednotlivému dňu pobytu, musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať tieto podmienky: mať
platný cestovný doklad, ktorý držiteľa oprávňuje prekročiť hranicu a ktorého platnosť musí byť najmenej
o tri mesiace dlhšia, ako je zamýšľaný dátum odchodu z územia členských štátov, bol vydaný počas
posledných 10 rokov a mať platné vízum v prípade, ak sa od cudzinca vyžaduje s výnimkou prípadu,
ak sú držiteľmi platného povolenia na pobyt.

Krajský súd rozhodol v konaní o zaistení účastníka konania č. s. PPZ-HCP-P06ZVC-77-025/2015 zo
dňa 19.11.2015, kde uvedené rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Krajský



súd v rozsudku vyhlásenom dňa 17.12.2015 nariadil bezodkladné prepustenie účastníka konania zo
zariadenia ÚPZC v Sečovciach.

Právoplatný rozsudok krajského súdu bol odporcovi doručený dňa 30.12.2015, na základe ktorého
bezodkladne t. j. dňa 30.12.2015 vydal príkaz na prepustenie navrhovateľa zo zaistenia.

Odporca pri vydávaní rozhodnutia o zaistení navrhovateľa postupoval v súlade zo zákonom o pobyte
cudzincov. V závere odporca uviedol, že trvá na svojom rozhodnutí o zaistení navrhovateľa a dôvodoch
uvedených jeho odôvodnení.

Zároveň odporca uviedol, že navrhovateľ bol dňa 07.03.2016 z Útvaru policajného zaistenia pre
cudzincov v Sečovciach, na základe príkazu na prepustenie č. s. PPZ-HCP-SEl-15-028/2016 zo
dňa 07.03.2016 vydaného ÚPZC Sečovce prepustený. Následne bol zadržaný z dôvodu, že bol
na menovaného vydaný európsky zatýkací rozkaz, vydaný justičným orgánom Chemnitz EZR pod
číslom 810 Js4634415, Spolková republika Nemecko. Informáciu o platnosti pátrania po menovanom a
vydanom EZR potvrdil Úrad medzinárodnej policajnej spolupráce Národná ústredňa a SIRENE.

Navrhovateľ je podľa tejto informácie toho času umiestnený v Ústave na výkon väzby a výkon trestu
odňatia slobody v Košiciach, z dôvodu konania o Európskom zatýkacom rozkaze vydanom Spolkovou
republikou Nemecka.

IV.
Právny názor Najvyššieho súdu

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnuté
rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3
ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné zmeniť tak,
ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok
bol verejne vyhlásený dňa 24. marca 2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).

V predmetnej veci je predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov,
preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania
skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky odporcu sú
spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov „policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.“

Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov „rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie
stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník
tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený
pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.“

Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov „štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený
na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov.“

Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov „policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho
vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť
a) hlásenia pobytu alebo
b) zložiť peňažnú záruku.“

Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov „policajný útvar je povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.“



Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku „správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.“

Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku „v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.“

Predovšetkým je potrebné súhlasiť s námietkou navrhovateľa vytýkajúcou vadný procesný postup súdu,
ktorý ako súd prvého stupňa podľa ust. § 250f O.s.p. potom, čo účastníci súhlasili s rozhodnutím
veci bez nariadenia pojednávania, oznámil, že vo veci bude verejne vyhlásený rozsudok, napriek
tomu následne vec prejednal na pojednávaní, na ktoré nepredvolal účastníkov konania, ale i tak
vykonal výsluch zástupcu odporcu ako aj „svedkov“ nachádzajúcich sa v pojednávacej miestnosti ako
verejnosť (manželka navrhovateľa a jej príbuzní). Navrhovateľ, jeho právny zástupca ani svedkovia
na pojednávanie súdu neboli riadne predvolaní a i keď nemožno súdu uprieť snahu o doplnenie
dokazovania vo veci v zmysle § 250q OSP, je nepochybné, že takýmto postupom bol navrhovateľ
ukrátený na svojich procesných právach spojených s účasťou na pojednávaní súdu a bola mu tak
odňatá možnosť konať pred súdom, pričom efekt na výsledok konania v neprospech navrhovateľa
zrejme nemožno vylúčiť. Nemožno však ponechať bez povšimnutia, že i napriek tejto aktivite sa súd
napríklad uspokojil s konštatovaním, že „U.. U.. sa k zloženiu peňažnej záruky v jej mene nevyjadrila“ (č.
l. 6 odôvodnenia rozsudku) a teda jeho pochybnosť o tejto otázke relevantnej pre konanie, napriek jej
prítomnosti na „pojednávaní“ a „výsluchu“ ďalej neodstraňoval.

Potreba zachovanie zásady „rovnosti strán“ v konaní sa v takomto prípade javí o to naliehavejšia, že
súd síce v rozhodnutí konštatoval, že jednotlivé právne argumenty navrhovateľa uvedené v opravnom
prostriedku sú opodstatnené (č. l. 6 odôvodnenia) a pripustil, že otázka rizika úteku nebola dostatočne
odôvodnená (č. l. 7 ), správnemu orgánu vytkol nedostatky v postupe hľadania identity navrhovateľa,
pripustil uzavretie sobáša navrhovateľa s U.. U.. a konštatoval potrebu zváženia alternatív zaistenia v
ďalšom konaní vo veci administratívneho vyhostenia, na základe uvedeného však dospel k zmätočnému
záveru, že keďže „z administratívneho spisu nie je zrejmé, či policajné orgány konali pod nátlakom  alebo
z iného príkazu, avšak pre každé zaistenie cudzieho štátneho príslušníka platia rovnaké predpisy, čo v
prípade navrhovateľa pre jeho legálny pobyt na území Slovenska splnené nebolo, preto z tohto právneho
dôvodu nie je možné vysloviť nezákonný postup správneho orgánu vo veci zaistenia“.

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného
rozhodnutia nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením resp. doplňujúcim
vyjadrením odporcu a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať resp.
absentujúce argumenty odporcu nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť
odporca, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto
aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie
správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (1Sža 5/2015).

V súvislosti s postupom a závermi súdu prvého stupňa bolo potrebné odmietnuť jeho čiastkové závery
o nadbytočnosti zaoberať sa v tomto konaní alternatívami k zaisteniu navrhovateľa (str. 6) ako aj o
dôvodnosti jeho zaistenia z dôvodu nelegálnosti jeho pobytu (str. 8) a k tomu odkazuje odvolací súd na
svoje rozhodnutie sp. zn. 1Sža 1/2015, v zmysle ktorého je v otázke posudzovania inštitútu alternatívy
k zaisteniu potrebné vychádzať z platnej vnútroštátnej právnej úpravy, že administratívne vyhostenie
prichádza do úvahy v tom prípade, ak štátny príslušník tretej krajiny nedisponuje legálnym povolením na
pobyt (§ 82 ods. 1 zákona) a pre takéto konania (kedy je policajt oprávnený štátneho príslušníka tretej
krajiny zaistiť (§ 88 ods. 1) zákon výslovne upravuje možnosť uložiť alternatívne opatrenie namiesto
zaistenia (§ 89 ods. 1 písm. a/, b/ zákona) s tým, že zákon zároveň výslovne uvádza (§ 89 ods. 2 zákona)
prípady, na ktoré sa táto možnosť nevzťahuje (§ 82 ods. 2 písm. a/ alebo b/ zákona).

Z uvedeného možno dôvodne vyvodiť, že vlastníctvo dokladov k legálnemu pobytu nie je podmienkou
pre uloženie alternatívy k zaisteniu a preto pokiaľ správny orgán opodstatnenosť skúmania možnosti
alternatívnych opatrení spájal s touto podmienkou, je jeho záver, s ktorým sa stotožnil aj súd prvého
stupňa, nesprávny a nemajúci oporu v platnej právnej úprave. Aj keď odporca dôvodne poukazuje v tejto



súvislosti na relevantné ustanovenia Schengenského dohovoru (týkajúce sa pohybu cudzincov) z ich
nedodržania vyvodzuje následky, ktoré zrejme v kontexte úpravy cudzineckého práva neboli ich účelom.

V súvislosti so vznesenými pochybnosťami o účelnosti zaistenia v predmetnej veci odvodzujúcim svoj
základ len z existencie vykonateľného rozhodnutia o vyhostení odvolací súd pripomína, že, pretože
samotné rozhodnutie o zaistení (o ktoré v konaní ide) je rozhodnutím, ktorým sa významnou mierou
zasahuje do práv zaistenej osoby, treba zaistenie chápať ako krajnú možnosť, ktorú je možno aplikovať
v prípadoch ustanovených zákonom, kedy je s určitosťou preukázané, že iná možnosť ako zaistenie
podľa zákona neexistuje (ako je tomu napr. v prípadoch zrejmej a preukázanej závažnej nebezpečnosti
osoby pre spoločnosť).

Najvyšší súd zdôrazňuje, že zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo dokonca v závislosti
na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný
zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za
prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov alebo predovšetkým
ústavným poriadkom SR. Podľa čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je osobná sloboda
zaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než z dôvodov a
spôsobom, ktorý stanoví zákon.

Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikto nesmie byť zbavený slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v
súlade s konaním stanoveným zákonom .... (písm. f/), zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody
osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie
o vyhostenie alebo vydanie, (tiež čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
a čl. 6 Listiny základných práv Európskej únie).

Je nepochybné, že zo všetkých zmienených právnych dokumentov podľa najvyššieho súdu vyplýva
zákaz svojvoľného zbavenia či obmedzenia osobnej slobody.

Rovnako podľa čl. 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných
normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych
príslušníkoch tretích krajín (ďalej len „smernica 2008/115/ES“ resp. „návratová smernica“) môžu členské
štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom
prípravy návratu alebo o výkonu vyhostenia, najmä v prípadoch, kde hrozí nebezpečenstvo skrývania
alebo dotyčný štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu či uskutočňovania vyhostenia
alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade
účinne uplatnené iné dostatočné účinné avšak miernejšie donucovacie opatrenia.

Akékoľvek zaistenie musí trvať čo najkratšiu dobu a iba dovtedy pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou
učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Pokiaľ sa ukáže, že reálny predpoklad pre vyhostenie
alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať alebo prestali existovať podmienky
uvedené v ods. 1, stráca zaistenie odôvodnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená (čl.
15 ods. 4 smernice 2008/115/ES).

Odvolací súd odkazuje aj na bod 16 Preambuly, podľa ktorej využitie zaistenia na účely odsunu by malo
byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti.
Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie
miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.

Záväzná povaha predmetnej (a iných) smernice vyplýva z čl. 288 ods. 3 ZFEÚ (bývalé čl. 189 ZEHS,
249 ZES), podľa ktorého smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom
na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.

Aj keď si členské štáty môžu zvoliť spôsob a prostriedky vykonania smernice na vnútroštátnej úrovni,
nezbavuje ich to povinnosti prijať také opatrenia, ktoré zabezpečia „potrebný účinok“ (franc. effet utile )
Komisia p. Belgicku, C-342/08,12.3.2009, bod 16; Komisia p. Grécku, C-81 07, 13.3.2008, Zb. s. I-48,
bod 17, t. j. v súlade s cieľom, ktorý smernica sleduje (Komisia p. Taliansku. C-368/07. 25.9.2008. Zb.
s. I-130, bod 16; Komisia p. Belgicku, C-292/07, 23.4.2009, bod 68.



Vnútroštátne orgány aplikácie práva teda majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o eurokonformný
výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie jej cieľa
(Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057, bod 111) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri
výklade majú alebo nemajú priamy účinok (citované z: Michael Siman, Miroslav Slašťan, Primárne právo
Európskej únie (aplikácia a výklad práva Únie s judikatúrou), Bratislava 2010 (str. 173).

Na nutnosť eurokonformného výkladu zákon o pobyte cudzincov upozornil najvyšší súd už vo viacerých
svojich rozhodnutiach práve v súvislosti s Návratovou smernicou napr. 1Sza 5/2013, 1Sža/23/2014,
1Sža/25/2014.

S odkazom na uvedené bolo preto potrebné v danom prípade v konaní o zaistení dôsledne
skúmať možnosť využitia „iných dostatočných, ale menej prísnych donucovacích opatrení“, tak ako to
predpokladá čl. 15 ods. 1 citovanej Návratovej smernice, najmä ak z obsahu spisu vyplýva viackrát v
priebehu konania prejavená ochota zo strany manželky navrhovateľa poskytnúť peňažnú záruku v lehote
a výške určenej policajným orgánom (z 2.12.2015) resp. zo strany príbuzného manželky navrhovateľa
preukázané zabezpečenie ubytovania navrhovateľa (z 2.12.2015). Odporca síce v rozhodnutí tieto
skutočnosti zmienil (str. 5 rozhodnutia), ale nie je zrejmé zdôvodnenie, prečo ich nepovažoval za
dostatočné.

V zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov povinnosť hlásenia pobytu môže uložiť policajný útvar
štátnemu príslušníkovi tretej krajiny v konaní o zaistení len vtedy, ak preukáže zabezpečenie ubytovania
počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu v oficiálne stanovenej výške krytia
nákladov na pobyt pre cudzincov na Slovensku, ktorá je stanovená aktuálne platnou výškou životného
minima na každý mesiac pobytu dospelej osoby. Finančné zabezpečenie je posudzované individuálne
so zreteľom na predpokladanú dĺžku realizácie návratu.

Dokladom potvrdzujúcim zabezpečenie ubytovania sa podľa § 122 písm. e) zákona o pobyte cudzincov
rozumie aj čestné vyhlásenie fyzickej osoby alebo právnickej osoby o poskytnutí ubytovania cudzincovi
na území Slovenskej republiky a výpis z listu vlastníctva alebo doklad preukazujúci oprávnenie na
užívanie nehnuteľnosti.

V súvislosti s už v opravnom prostriedku vznesenou námietkou navrhovateľa ohľadne nepreukázania
rizika jeho úteku ako dôvodu jeho zaistenia, odvolací súd poukazuje na to, že napriek tomu, že súd
prvého stupňa sám konštatoval, že okrem iného aj v otázke rizika úteku chýbajú v rozhodnutí odporcu
správne úvahy, v podstate sa stotožnil s odporcom o jeho preukázaní so zmätočným odôvodnením, že
„Otázka rizika úteku nebola dostatočne odôvodnená, avšak vzhľadom na neprávoplatné rozhodnutie
o administratívnom vyhostení, ako aj snahu navrhovateľa o uzavretie sobáša z dôvodov, ktoré U.. U..
uviedla, z celého administratívneho spisu nie je zrejmé, čo bolo pravou pohnútkou uzavretia sobáša,
keďže uznesenie č. ČVS: UHCP-118-V-2015 zo dňa 20.11.2015 vo veci zločinu prevádzačstva podľa §
356 TZ, spáchaného v štádiu prípravy podľa § 13 ods. l TZ, nie je právoplatné.“, s ktorým nemožno pre
jeho skratkovitosť a nepodloženosť jeho čiastkových záverov logickými právnymi argumentami súhlasiť.
Zdôvodnenie záveru súdu o preukázanom riziku úteku všeobecným poukazom na celoslovenské
štatistiky vo veci utečencov, kedy je „riziko úteku za lepším životom na území cudzích štátov EÚ
opodstatnené“ a prebiehajúce konanie o administratívnom vyhostení, je nepresvedčivé a v rozpore so
zásadou individuálneho prístupu v konkrétnom prípade (pričom bol prehliadnutý fakt, že navrhovateľ na
územie SR pricestoval práve z krajiny západnej Európy /Nemecko/, za účelom uzavretia manželstva s
jeho súčasnou manželkou - štátnou občiankou SR). Z uvedených záverov vychádzajúci argument súdu
prvého stupňa, že „je logické, že bez zaistenia, by sa nemohol navrhovateľ vyhostiť, pretože tomu bráni
jeho voľný pohyb a takto by mohlo dôjsť aj k zmareniu výkonu tohto úradného rozhodnutia“, okrem
toho, že účelovo reštriktívne dezinterpretuje inštitút vyhostenia (ktoré sa nerealizuje výlučne zaistením
vyhosťovanej osoby - § 77 zákona o pobyte cudzincov), obsahuje čiastkový úsudok nezohľadňujúci
(resp. selektívnym spôsobom prihliadajúci na) skutočnosti vyplývajúce z obsahu spisu, že navrhovateľ na
územie SR nevstúpil iba z dôvodu, že ním chce prejsť a ďalej pokračovať do niektorej z krajín západnej
Európy ale naopak, z týchto krajín, ktoré sú inak v štatistikách uvádzané ako cieľové krajiny utečencov
pricestoval na územie SR, aby tu uzavrel manželstvo so štátnou občiankou SR, s ktorou dva roky žil v
Nemecku, na území Slovenskej republiky sa oženil, zdržiaval na adrese u svojej manželky, kam sa chce
vrátiť a vykonal kroky k legalizácii pobytu na území Slovenskej republiky.



Z rozhodnutia odporcu je zrejmé, že tieto skutočnosti mu boli známe, bližšie však nezdôvodnil, prečo
sa nimi nezaoberal resp. na ne neprihliadol, preto bolo potrebné námietky navrhovateľa v tomto smere
považovať za dôvodné.

Obdobne zdôvodnenie obáv z úteku navrhovateľa odporcom poukazom na nepreukázanú totožnosť
navrhovateľa alebo nejednoznačnú štátnu príslušnosť považoval odvolací súd za nepresvedčivé a
účelové a podľa názoru súdu dostatočne vierohodne vysvetlené zámenou mena F. resp. F. R. pri
výslovnosti a v pochybnostiach o štátnej príslušnosti okolnosťami, že pochádza z pohraničnej oblasti
a i keď sa narodil na území Alžírska, tak žil v meste L., ktoré je už na území Tuniska. Okrem toho zo
spisu vyplýva, že totožnosť navrhovateľa bola potvrdená výpisom z registra trestov z Alžírska ako aj
informáciou Národnej ústredne Interpolu z 20.11.2015 (založenej v spise odporcu).

Podľa názoru odvolacieho súdu, za relevantné indikátory rizika úteku možno dôvodne považovať najmä
to, že štátny príslušník tretej krajiny už predtým utiekol alebo sa pokúsil utiecť zo zaistenia, vyhlasuje, že
sa nechce vrátiť do svojej krajiny pôvodu, porušil alternatívu k zaisteniu, preukázal sa falošnou identitou,
štátny príslušník tretej krajiny už raz porušil dobrovoľný návrat, porušil zákaz vstupu a pod.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd považuje vyhodnotenie rizika úteku navrhovateľa a skutočností
týkajúcich sa možnosti uplatnenia alternatív zaistenia podľa ust. § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov
za nedostatočné a závery o týchto otázkach nepodložené a predčasné.

V tejto súvislosti tiež nemožno opomenúť, že právny zástupca navrhovateľa v podanom odvolaní
namietal, že rodinný zväzok navrhovateľa a jeho manželky - slovenskej štátnej občianky spadá pod
ochranu poskytovanú čl. 8 ods. l Dohovoru a teda v zmysle kritérií vyplývajúcich z ods. 2 čl. 8 Dohovoru
vyžaduje náležité právne posúdenie, či zaistenie a následné administratívne vyhostenie navrhovateľa,
možno v danom prípade považovať za zásah do účastníkovho práva na rešpektovanie rodinného
života, prípadne či tento zásah sleduje legitímny cieľ uvedený v čl. 8 ods. 2 Dohovoru, a taktiež, či
zásah je primeraný v zmysle rešpektovania spravodlivej rovnováhy medzi závažnosťou a naliehavosťou
verejného záujmu reprezentovaného sledovaným legitímnym cieľom a ochranou navrhovateľovho
rodinného života. Primeranosť zásahu do základných práv a slobôd sa vždy posudzuje individuálne
podľa všetkých okolností konkrétneho prípadu.

Odvolací súd považoval aj túto námietku navrhovateľa za dôvodnú, a pokiaľ odporca konštatoval, že
vzhľadom na uzavretie manželstva až po nezákonnom prekročení štátnej hranice a vyšetrovanie či
toto manželstvo nebolo uzavreté účelovo a tým aj spáchaný trestný čin prevádzačstva, je v danom
prípade zásah do navrhovateľových práv primeraný, a jeho súkromný a rodinný život za daných
okolností nie je dôvodom na uplatnenie alternatív zaistenia, tento záver považoval odvolací súd
za nesprávny a právne nepodložený. Rovnako pochybil aj krajský súd, ktorý vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti a pochybnosti o účelovosti manželstva navrhovateľa vyslovil právny názor, že
toto manželstvo nepožíva právnu ochranu podľa článku 8 Dohovoru. Takýto záver však neobstojí a je
predčasný, popierajúci zásadu prezumpcie správnosti správnych aktov, pokiaľ tieto neboli relevantným
spôsobom spochybnené. Pokiaľ sa tak nestalo je potrebné navrhovateľa a jeho manželku aj naďalej
posudzovať tak, že ich manželský zväzok trvá a ako taký požíva ochranu podľa čl. 8 Dohovoru.

Pokiaľ ide o navrhovateľovo tvrdenie, že v danom prípade došlo k stretu dvoch základných práv a
slobôd, na jednej strane práva žalobcu na súkromie a rodinný život garantovaného čl. 8 Dohovoru
a na druhej strane práva štátu na bezpečnosť a verejný poriadok, teda k stretu záujmu súkromného
so záujmom verejným, bolo potrebné sa s týmto názorom stotožniť, pričom odvolací súd považuje za
dôležité zdôrazniť, že v administratívnom konaní musí byť nad všetky pochybnosti preukázané, že z
konania žalobcu hrozí Slovenskej republike ohrozenie verejnej bezpečnosti, pričom v tejto súvislosti
musí zvážiť aj hľadisko súkromné, tak, aby bolo možné jednoznačne posúdiť, či zaistením navrhovateľa
pre výkon administratívneho vyhostenia nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté jeho právo na
súkromie a rodinný život na území SR so svojou manželkou, ktorá je občiankou SR.

Ak v danom prípade odporca obhajuje odôvodnenosť takéhoto, inak veľmi závažného zásahu do
ľudských práv a slobôd tým, že je to v záujme predchádzania zločinnosti a ochrany verejnej bezpečnosti,
musí sa vysporiadať najprv s otázkou, v čom možno vidieť nebezpečenstvo pobytu navrhovateľa na



slobode. Následne je potrebné vyrovnať sa s otázkou, či zistené dôvody možno postaviť nad práva
navrhovateľa vyplývajúce z čl. 8 Dohovoru.

Odporca v rozhodnutí uviedol, že ochrana súkromného a rodinného života osoby predstavujúcej
nebezpečenstvo pre spoločnosť nemôže byť postavená na rovnakú úroveň ako ochrana spoločnosti
pred protiprávnym konaním zo strany jednotlivca. Z jeho rozhodnutia však nevyplýva žiadna právna
úvaha odporcu, ktorou by vyhodnotil, či je zaistenie navrhovateľa zásahom nevyhnutným a primeraným
sledovanému cieľu, či je nevyhnutný z hľadiska bezpečnosti a o aký konkrétny záujem bezpečnosti v
danom prípade ide.

Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že námietky navrhovateľa boli spôsobilé spochybniť
zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu, neboli teda splnené predpoklady na jeho potvrdenie
krajským súdom a preto odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zrušil (§
250ja ods. 3 O.s.p.).

Odvolací súd nerozhodol zároveň o povinnosti bezodkladne prepustiť navrhovateľa z dôvodu, že
z vyjadrenia odporcu k odvolaniu z 10.03.2016 vyplýva, že dňa 07.03.2016 pod č. p.: PPZ-HCP-
SE1-15-028/2016 bol navrhovateľ zo zaistenia prepustený.

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 O.s.p.
a § 151 ods. 1 a 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a 2 a 2 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá
O.s.p. tak, že navrhovateľovi ktorý mal úspech vo veci ich náhradu trov priznal podľa vyčíslenia jeho
právneho zástupcu v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vo výške
spolu 1062,38 € titulom trov právneho zastúpenia.

V konaní pred súdom boli urobené tieto úkony právnej služby:
- porada s klientom  15.01.2016 od 9:00 h. do 10:30h (§ 13a ods. 1 písm. b) vyhlášky),
- podanie opravného prostriedku zo dňa 22.01.2016 (§ 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky),
- účasť na pojednávaní dňa 10.02.2016 (§ 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky),
- porada s klientom 29.02.2016 od 9:00 h. do 10:30h (§ 13a ods. 1 písm. b) vyhlášky),
- podanie odvolania zo dňa 01.03.2016 (§ 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky),
Výška odmeny za jeden úkon právnej pomoci vykonaný v roku 2016 predstavuje v súlade s
ustanoveniami § 11 ods. 4 vyhlášky jednu šestinu výpočtového základu vo veciach zastupovania v
konaniach podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Výpočtový základ v roku 2016 predstavuje
858,00 €, teda 1/6 výpočtového základu predstavuje 143,00 €. Odmena za 5 úkonov právnej služby
predstavuje sumu 715,00 €.

Právnemu zástupcovi v súlade s ustanovením § 16 ods. 3 vyhlášky vznikol nárok na náhradu výdavkov
na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového
základu za každý úkon právnej služby. Paušálna suma na úhradu určených výdavkov po 01.01.2016
predstavuje sumu 8,58 €, teda za 5 úkonov právnej služby 42,90 €.

Náhrada preukázaných cestovných výdavkov vyčíslená v zmysle zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných
náhradách za cestu Košice - Sečovce a späť (88 km) 15.01.2016 a 29.02.2016 pri priemernej spotrebe
7,9 l/100 km a cene pohonných hmôt v danom čase 1,06 €, t. j. 20,81 € * 2 = 41,62 €.

Podľa ustanovenia § 17 ods. l vyhlášky sa ustanovuje, že pri úkonoch právnej služby vykonávaných v
mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi
náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu,
t. j. 14,30 €.

Náhrada za stratu času - troch polhodín za cestu Košice - Sečovce a späť dňa 15.01.2016 a dňa
29.02.2016, teda spolu 6 polhodín predstavuje sumu 85,80 €.

Odmena a paušálna suma na úhradu určených výdavkov za 5 úkonov právnej služby spolu predstavuje
sumu 885,32 €.



V zmysle ustanovenia § 18 ods. 3 vyhlášky sa ustanovuje že, ak je advokát platiteľom dane z pridanej
hodnoty, zvyšuje sa odmena a náhrady podľa tejto vyhlášky o daň z pridanej hodnoty 20 %, t. j. o sumu
177,06 €.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku  n i e  j e  prípustný opravný prostriedok.