Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 3To/94/2013 z 20. 8. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 20. augusta 2013, sp. zn. 3To/94/2013, ECLI:SK:KSBB:2013:6811010171.1 Krajský súd Banská Bystrica | 3To/94/2013 | ECLI:SK:KSBB:2013:6811010171.1 | 2013-08-20 | Uznesenie Oblasť práva: Trestné právo – Život a zdravie Citované ustanovenia: § 321 ods. 1 písm. e) TP, § 321 ods. 1 písm. d) TP, § 321 ods. 3 TP, § 321 ods. 1 písm. b) TP, § 322 ods. 1 TP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a915ac19-4953-421d-809f-93d88153f808 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6811010171.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3To/94/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6811010171
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alojz Palaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6811010171.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alojza Palaja a sudcov JUDr.
Jozefa Ryanta a JUDr. Slavoja Sendeckého, na neverejnom zasadnutí dňa 21. augusta 2013, prejednal
odvolanie okresného prokurátora a obžalovaného H. D., proti rozsudku Okresného súdu Revúca z
29.05.2013, sp.zn. 2T 94/11 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), d), e), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok okresného súdu u obžalovaného
H. D. v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec v r a c i a okresnému súdu v tejto časti na nové prejednanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uznal obžalovaného H. D. za vinného zo zločinu
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a
obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) Tr. zák. v bode 1/ obžaloby a v bode 2/ obžaloby
z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1,3 písm. a) Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák.

Za to ho odsúdil podľa § 172 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák., § 36
písm. j) Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák. a § 39 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere
troch rokov.

Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. výkon trestu odňatia slobody odložil
s uložením probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe.

Zároveň podľa § 51 ods. 2 Tr. zák., pri určení probačného dohľadu mu ustanovil skúšobnú dobu v trvaní
troch rokov.

V predmetnej veci boli obžalovaní okrem H. D. aj ďalší obžalovaní L. R. a A. H., u ktorých sa stal rozsudok
právoplatný.

Odvolanie vo veci podal tak okresný prokurátor ako aj obžalovaný, a to v zákonných lehotách.

Okresný prokurátor sa domáhal zrušenia napadnutého rozsudku u obžalovaného H. D., kde nesúhlasí
s právnym názorom okresného súdu, ohľadom výroku o treste odňatia slobody, ktorý je vyjadrený v
odôvodnení napadnutého rozsudku a rovnako nemožno súhlasiť ani s výrokom súdu o náhrade škody,
keď bola poškodená strana s nárokmi odkázaná na občianske súdne konanie.

Súd prvého stupňa postupoval nezákonne za použitia § 41 ods. 1 Tr. zák., keď mal byť ukladaný
obžalovanému trest podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., nakoľko spáchal dva úmyselné trestné činy, z ktorých
jeden je zločinom. V tomto prípade sa zvyšuje horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného



činu z nich najprísnejších o jednu tretinu. Pri ukladaní trestu o tohto obžalovaného mal súd vychádzať z
upravenej trestnej sadzby štyroch rokov až trinásť rokov a štyroch mesiacov a nie zo základnej trestnej
sadzby štyri roky až desať rokov.

Rovnako neboli splnené zákonné podklady pre aplikáciu ust. § 39 ods. 1 Tr. zák., keď mimoriadne
zníženie trestu odňatia slobody možno odôvodniť okolnosťami, ktoré sú znakom príslušnej podstaty
trestného činu, pokiaľ ich význam alebo intenzita naplnenia výraznejšie vybočujú z obvyklých prípadov
takýchto trestných činov a odôvodňujú zhovievavejší prístup pri ukladaní trestu. Tiež možno odôvodniť
takýto postup okolnosťami, ktoré majú vplyv na posúdenie stupňa nebezpečnosti trestného činu pre
spoločnosť a možnosťami nápravy páchateľa. Okrem toho, že obžalovaný H. D. nebol doteraz súdne
trestaný, neexistuje žiadna mimoriadna okolnosť prípadu, ktorá by v tomto smere odôvodnila použitie
§ 39 Tr. zák., obžalovaný neprejavil počas dokazovania žiadny sebakritický postoj k svojej trestnej
činnosti, k páchaniu trestných činov sa nepriznal, konanie neoľutoval a neprejavil vôbec ochotu nahradiť
spôsobenú škodu. Naopak, obžalovaný zvolil agresívny typ obhajoby, predkladaním písomných podaní,
v ktorých hrubo osočoval a obviňoval príslušníkov policajného zboru a prokuratúry zo zaujatosti voči jeho
osobe, spochybňoval znalca a vec nepravdivo vo svoj prospech medializoval. Celý priebeh trestného
konania obžalovaný považoval za vykonštruovaný voči jeho osobe.

Okresný súd správne vyhodnotil záznamy k telekomunikačnej prevádzke medzi obžalovaným H. D.
a obžalovaným L. R. a tiež medzi obžalovaným H. D. a svedkami G. G. a F. G. ako dôkazy, ktoré
usvedčovali obžalovaného H. D. z nákupu a predaja drog a tým vyvrátili argumentáciu obžalovaného
D., že nikdy v minulosti nemá nič spoločné s drogami. Použitá drogová terminológia v záznamoch
telekomunikačnej prevádzky ako zožeň mi drogy, skladačka, urob mi štyri dávky, mám svoje množstvá,
je dobre známa zo súdnej praxe a len ťažko sa obžalovanému a svedkom hľadalo vysvetlenie k týmto
nimi používaným slovným výrazom.

Teda, v prípade obžalovaného D. nenastali žiadne také mimoriadne okolnosti prípadu, ktoré by
odôvodnili mimoriadne znížiť trest pod zákonom stanovenú trestnú sadzbu. Okrem toho, že nebol v
minulosti súdne trestaný, u obžalovaného nebola zistená žiadna poľahčujúca okolnosť v zmysle § 36 Tr.
zák., žiadne ťaživé osobné a rodinné pomery, ktoré by ho ovplyvňovali pri páchaní trestnej činnosti.

Súd prvého stupňa tiež pochybil vo výroku o náhrade škody, keď poškodenú stranu odkázal s nárokmi
na náhradu škody na konanie vo veciach občianskoprávnych. Svoj výrok o náhrade škody odôvodnil
tým, že znalec vo svojom posudku nezohľadnil skutočnosť, že odcudzené predmety neboli nové, resp.
boli už použité. Celkovú hodnotu odcudzených predmetov súd považoval za neprimerane vysokú. S
takýmto záverom súdu nemožno vôbec súhlasiť, pretože pri pozornom skúmaní znaleckého posudku
je zrejmé, že znalec pri určení hodnoty odcudzených predmetov zohľadnil základnú amortizáciu. Tiež
konštatoval, že vzhľadom na vek došlo k určitému zhoršeniu technického stavu odcudzených predmetov,
ale i funkčnosť bola plne zachovaná. Technická koncepcia predmetov v čase ich odcudzenia bola
rovnaká, ako v roku ich obstarania. Poškodený si pritom riadne a včas uplatnil svoj nárok na náhradu
škody, výška bola spoľahlivo znalcom zistená, a preto mal súd prvého stupňa rozhodnúť podľa § 287
ods. 1 Tr. por. v prospech poškodeného.

Pokiaľ ide o odvolanie obžalovaného, ide o obsiahly elaborát v zmysle rozboru dokazovania na hlavnom
pojednávaní, kde podľa jeho názoru sa dopustil súd prvého stupňa viacerých nepresností a procesných
pochybení. Ide o odvolanie obžalovaného H. D. prostredníctvom jeho obhajcu JUDr. Jána Čipku,
zákonne rozhodol a bolo podané odvolanie obžalovaného H. D. prostredníctvom jeho obhajcu, kde
spochybňuje viacero protokolácii predsedom senátu na hlavnom pojednávaní, procesné pochybenia pri
vedení hlavného pojednávania.

V ďalšom poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorého uznesením z 22.04.2010
bol obžalovaný D. prepustený z väzby na slobodu a už v tomto uznesení v apríli 2010 vznikli dôvodné
pochybnosti o odôvodnenosti trestného stíhania obvineného. Bola spochybnená existencia dôvodného
podozrenia, že sa D. trestného činu dopustil.

Vo vzťahu k druhému skutku obžaloby taktiež poukazuje na nesprávne protokolácie zápisnice o hlavnom
pojednávaní, v ktorých častiach sa domáha o zmenu, resp. opravu. Okrem toho pri vyhlásení rozsudku



predseda senátu nevyhlásil skutky, pre ktoré bol obžalovaný D. uznaný za vinného, ale odvolal sa len
na skutkovú vetu obžaloby.

Krajský súd na základe odvolania okresného prokurátora a obžalovaného H. D. preskúmal všetky
výrokové časti napadnutého rozsudku vo vzťahu k tomuto obžalovanému, proti ktorým mohli byť podané
odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku a zistil, že
odvolania odvolateľov sú dôvodné.

V prvom rade treba dať za pravdu vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu na hlavnom pojednávaní, že
súd prvého stupňa sa v samotnom rozsudku vo vzťahu k obžalovanému D. dopustil viacerých pochybení,
ktoré odvolací súd nemôže napraviť. V prvom rade je to konštatovanie okresného prokurátora v odvolaní
k aplikácii ust. § 41 ods. 1 Tr. zák. u obžalovaného H. D., a to napriek tomu, že bola u obžalovaného
uznaná vina jednak zo zločinu podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) Tr. zák. a pri druhom skutku z prečinu
krádeže podľa § 212 ods. 1,3 písm. a) Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák. Naproti tomu teda
súd prvého stupňa ukladal trest úhrnný v zmysle § 41 ods. 1 Tr. zák., bez dostatočného vysvetlenia a
zdôvodnenia, prečo nebolo postupované v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zák., podľa ktorého

ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých
aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej
sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu. Horná hranica
zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú
v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh
trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.

V ďalšom nie je možné dostatočne pochopiť právny podklad pre aplikáciu ust. § 39 ods. 1 Tr. zák.,
súd prvého stupňa podľa odôvodnenia tohto výroku zjavne bral v úvahu bežné poľahčujúce okolnosti,
ale nevysvetlil žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorú má na mysli ust. § 39 ods. 1 Tr. zák. ako nevyhnutý
podklad pre jeho aplikáciu.

Podľa § 39 ods. 1 Tr. zák., ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa
má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane
prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi
uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.

Nemožno pritom prehliadnuť tvrdenie okresného prokurátora v zmysle dôvodov odvolania, že u
obžalovaného sa nedá prehliadnuť postoj obžalovaného k predmetnej trestnej činnosti jemu kladenej za
vinu a uznanej v zmysle výrokovej časti napadnutého rozsudku, okrem toho bola zistená u obžalovaného
len jedna poľahčujúca okolnosť, ale na druhej strane bola zistená tiež priťažujúca okolnosť.

Za týchto podmienok rozhodne nemožno akceptovať prah svojvoľného výkladu ust. § 41 ods. 2, resp.
39 ods. 1 súdom prvého stupňa a zjavne nezákonne ukladaného trestu u tohto obžalovaného.

Rovnako nemožno prehliadnuť tvrdenie obžalovaného, že napadnutý rozsudok na hlavnom pojednávaní
nebol vyhlásený v takej konštrukcii, ako mal byť, teda ako je zakotvený v písomnom vyhotovení
tohto rozsudku, keď neboli vyhlásené samotné skutky, ktorých sa mal dopustiť obžalovaný, resp. pri
vyhlasovaní rozsudku sa odkázal iba na znenie skutkov podľa obžaloby. Ide o také zásadné procesné
pochybenie, že už len z toho pohľadu je napadnutý rozsudok vo vzťahu k tvrdeniam odvolateľa
neudržateľný odvolacím súdom.

Podľa § 172 ods. 1 Tr. por., každý rozsudok treba vyhotoviť písomne. Vyhotovenie rozsudku musí byť
v zhode s obsahom rozsudku tak, ako bol vyhlásený.

Podľa § 171 ods. 1,2 Tr. por., rozsudok treba vždy vyhlásiť verejne; vyhlasuje ho predseda senátu.
Vyhlasujú sa úvodné slová "V mene Slovenskej republiky", úplné znenie výroku tak, ako bol odhlasovaný,
aspoň podstatná časť odôvodnenia a poučenie o opravnom prostriedku. Pri vyhlasovaní úvodných slov
a výroku rozsudku prítomní povstanú.



Je teda potom zrejmé, že pokiaľ skutočne súd prvého stupňa pri vyhlasovaní rozsudku nepostupoval v
súlade s týmito ustanoveniami, rozhodol a vyhlásil rozsudok nezákonným spôsobom a také pochybenie
môže napraviť jedine súd prvého stupňa.

Ohľadom námietok obžalovaného prostredníctvom obhajcu v odvolaní k protokolácii a vyhotovovaniu
zápisnice o hlavnom pojednávaní, bude povinnosťou v opodstatnenej časti námietok, ktoré sú
napraviteľné, postupovať v zmysle ustanovení § 58 ods. 1,3,4 Tr. por. a hlavne § 60 Tr. por., pokiaľ
rozhodol súd prvého stupňa zachytiť hlavné pojednávania prostredníctvom písomnej formy diktátu
priamo do zápisnice. Treba však zdôrazniť, že je povinnosťou obhajcu, ktorý vypracoval zjavne námietky
k protokolácii, resp. obžalovaného ním zastupovaného potrebné, bolo bezprostredne pri protokolácii na
hlavnom pojednávaní vzniesť námietku a žiadať predsedu senátu o opravu, resp. o doplnenie vyjadrenia
tej - ktorej osoby prítomnej na hlavnom pojednávaní, ktorá sa zachytávala diktátom predsedu senátu
do zápisnice. V zásade ide o opozdené, aj keď v niektorých prípadoch procesne opodstatnené, prípady
neprotokolovaniu procesných uznesení pri hlavnom pojednávaní. Treba však rozlišovať pochybenia
podstatné a nepodstatné, pretože slovný prejav na hlavnom pojednávaní sa iba výnimočne zachytáva
doslovne v zmysle vyššie citovaných ustanovení Trestného poriadku a na celú protokoláciu doslovného
protokolovaniu pri diktáte do zápisnice je nemysliteľné a tiež z pohľadu neprehľadnosti aj často zbytočné
a neopodstatnené. Treba však ešte raz zdôrazniť, že pokiaľ obžalovaný, resp. obhajca mal požiadavku
citácie toho - ktorého slovného vyjadrenia, mal takú námietku vzniesť priamo na hlavnom pojednávaní
a nie iba dodatočne. Takýto postup potom pripadá skôr ako šikanovanie súdu pri bezradnej obhajobe
obžalovaného.

Z vyššie uvedených dôvodov potom odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil v konkrétnej časti, kde
bolo podané odvolanie, vrátane výroku o náhrade škody, ktorú namietal okresný prokurátor v odvolaní
vo vzťahu k obžalovanému H. D., lebo zjavne pokiaľ obžalovaného uznal za vinného z majetkového
trestného činu a bola spôsobená škoda poškodenému, ktorá bola zahrnutá do výroku o vine, nie je
v tomto prípade dôvodom nerozhodnúť aj vo výroku o náhrade škody, ktorej priznanie si poškodený
procesne uplatnil riadne a včas a opodstatnenosť bola preukázaná. Predchádzajúce zdôvodnenie
postupu súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade škody v zásade nemá logiku a odporuje si vo vzťahu
k výroku o vine v tejto časti.

Až po doplnení dokazovania v naznačenom smere, resp. v odstránení procesnoprávnych a
trestnoprávnych hmotných ustanovení v zmysle vyššie uvedených zistení, bude môcť súd prvého
stupňa zákonne rozhodnúť vo veci, s dôrazom na nepochybné a zrozumiteľné protokolovanie aj
príslušných procesnoprávnych ustanovení, vrátane zápisnice o hlavnom pojednávaní a s jeho konečnou
protokoláciou v zmysle vyneseného rozsudku na hlavnom pojednávaní, a to aj s písomným vyhotovením,
bez rôznych odkazov pri vyhlasovaní rozsudku na iné procesné dôkazy, resp. listiny. Takýto postup je
možný len v skrátenom odôvodňovaní vyhláseného rozsudku, nie vo výrokovej časti.

Tieto skutočnosti viedli odvolací súd k záverom v zmysle výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.