Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 26Co/86/2013 z 13. 10. 2014
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 13. októbra 2014, sp. zn. 26Co/86/2013, ECLI:SK:KSTT:2014:2113203854.1
Krajský súd Trnava | 26Co/86/2013 | ECLI:SK:KSTT:2014:2113203854.1 | 2014-10-13 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 4 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., § 15 zákona č. 514/2003 Z. z., § 16 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3a95b394-965b-4fd2-a54a-6017f33cfaa8
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2113203854.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/86/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203854
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113203854.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov Mgr.
Jozefa Mačeja a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35807598, zast. splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava,
proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Trnava z 15. októbra 2013 č. k. 19C/134/2013-36 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa    p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol žalobu žalobkyne             a žalovanej
nepriznal právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil použitím ustanovení §
3 ods. 1 písm. d/, § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods.
1, 2 ZoZzŠ (zák. č. 514/2003 Z. z.  o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci), §
41 ods. 2 písm. c/ a d/ a § 44 ods. 2 E. p. (zák. č. 233/1995 Z. z.                o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti v znení neskorších zmien a doplnení), keď dospel k záveru, že žaloba nebola
podaná dôvodne. Z vykonaného dokazovania zistil, že súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie súdu (prvého stupňa) doručil 15.7.2010 a táto bola zamietnutá uznesením č. k.
5Er/541/2010-14 z 5.11.2010, právoplatným 27.10.2011.  Súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora
zamietol po tom, ako zistil rozpor exekučného titulu so zákonom, pretože právomoc rozhodcovského
súdu na rozhodnutie v predmetnej veci bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone. O
zamietnutí rozhodol dňa 5.11.2010, nie však 30.1.2011, ako uvádza žalobkyňa. Žalobkyňa sa domáhala
na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku - náhrady škody. Tvrdená majetková škoda
nebola nijako preukázaná, nevznikol stav právnej neistoty a neexistuje dôkaz o vzniknutej škode, resp.
jej výške. Nebola preukázaná ani zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou
a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku oprávnenej zapríčinil povinný
tým, že neplnil svoj dlh a oprávnená musela prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Samotné vedenie
exekúcie bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávnenej,
resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla
dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom
konaní, aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Samotnú situáciu vyvolala sama žalobkyňa
tým, že uprednostnila rozhodcovský orgán pred všeobecným súdom. K námietke premlčania súd prvého
stupňa uviedol, že žiadosť o udelenie poverenia bola právoplatne zamietnutá 27.10.2011, kedy sa
žalobkyňa o škode, ktorá jej mala vzniknúť dozvedela, žaloba bola podaná 27.9.2012, teda po uplynutí
zákonnej lehoty, a teda nárok je premlčaný, čo je ďalším dôvodom súdu prvého stupňa na zamietnutie



žaloby žalobkyne.             V danom prípade nebolo poverenie vydané po uplynutí zákonnej lehoty.
Postup súdu  nevykazuje znaky zbytočných prieťahov, za ktoré by mal štát niesť zodpovednosť, preto
súd žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú, keď činnosťou súdu v namietanom konaní nedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu, nebol preukázaný vznik ani výška skutočnej škody a prípadnej
nemajetkovej ujmy a tak neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu
spočívajúcom v tom, že súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonom
stanovenej lehote. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
(zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení - Občianskeho súdneho poriadku), keď ju
úspešnej žalovanej nepriznal, pretože si ich neuplatnila a nepreukázala, že by jej trovy konania vznikli.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla, aby ho odvolací
súd zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Odvolanie odôvodnila podľa § 205
ods. 2 písm. a/, písm. c/, písm. f/ a písm. h/ O. s. p., keď namietla, že súd prvého stupňa interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založil zodpovednostný právny vzťah pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti (§ 9
ods. 2 ZoZzŠ) a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil
svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii dopustil sa nesústredeného postupu, ktorého
výsledkom je nesprávne súdne rozhodnutie a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol jednoznačne
pri svojom rozhodovaní  viazaný ust. § 9 ods. 1 ZoZzŠ v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 ZoZzŠ v znení zák. č.
412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Ďalej odvolateľka uviedla, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý             z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces nie je akceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.
Súdu neprislúcha polemizovať           o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má
aplikovať platné právo                    a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom,  na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd tak svojimi úvahami úplne znegoval
doposiaľ vytvorenú               a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny
proces               a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.

Žalovaná odvolací návrh nepodala, k odvolaniu žalobkyne sa nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastníčka konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej časti vecne správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 19C/134/2013 je určenie, žalovaná
je zodpovedná za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom a o zaplatenie škody v sume
125 eur a nemajetkovej ujmy v sume 484,97 eur s príslušenstvom. Predmetom odvolacieho konania
je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba žalobkyne
zamietnutá. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu
prvého stupňa, ktorým bola žaloba žalobkyne   v celom rozsahu zamietnutá vrátane výroku o trovách
konania.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v



odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, pričom konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia poukazuje na nasledovné skutočnosti:

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 ZoZzŠ odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa v
napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto konania
a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. citoval
v správnom znení - v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie poverenia, pričom toto
ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka žalobkyne nedôvodná.
Preto nedošlo k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho
vzťahu, ako uvádzala žalobkyňa v odvolaní. Princíp priamej retroaktivity preto aplikovaný nebol.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v prejednávanej veci
na žalobkyni.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom                           v citovanom
ustanovení § 9 ods. 2 ZoZzŠ výslovne definovaný, je len demonštratívny. Aj z ustálenej judikatúry je
však možno vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Ide o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi
pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo
cieľa tejto činnosti, a teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež
určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci.
Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobkyňa odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
(tu Okresného súdu Senica), ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora                 o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce
rozhodnutie vydal po uplynutí lehoty 15 dní.

Lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre exekučný súd len pre prípad nezistenia rozporu žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. Len v tom prípade je povinnosťou exekučného súdu do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poveriť exekútora na vykonanie exekúcie. Pre prípad zistenia rozporu exekučného titulu
so zákonom, a teda pre prípad zamietnutia žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zákonodarca lehotu neurčil. Nie je teda možné konštatovať, že v preskúmavanej veci došlo
k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu tým, že žiadosť exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol po uplynutí 15 - tich dní odo dňa doručenia žiadosti. Odvolací súd
dáva za pravdu žalovanej v tom, že nesprávny úradný postup nespočíva v existencii prieťahov v konaní
exekučného súdu. Žalobkyňa nepreukázala, že by v konaní exekučného súdu boli príslušným orgánom
konštatované prieťahy, pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom takýmto orgánom nie je.



Ako odvolací súd vyššie konštatuje, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť
splnené súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej
veci splnená nie je. Nemôže byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou. Vzhľadom k uvedenému, nie je potrebné skúmať existenciu
škody, jej rozsah a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa žalobkyňa domáha.

K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd ešte uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu
zákonom stanovenú lehotu, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času,
ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže
exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho
konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si žalobkyňa v tomto konaní uplatňuje
svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej
škody žalobkyne. Ak teda súd prvého stupňa znalecké dokazovanie vo veci nenariadil, riadil sa zásadou
hospodárnosti konania, pretože takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné a nehospodárne.

K úvahám žalobkyne o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd            v danej
veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva,
v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si žalobkyňa svoj nárok uplatňuje, nebolo
rozhodnuté v primeranom čase. Ohľadom záveru súdu prvého stupňa o rozpore exekučného titulu so
zákonom sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa v plnom rozsahu stotožňuje, pričom tiež
poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 6/2013, 3Cdo
146/2011, 6Cdo 105/2011).

Súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil len premlčanie žalovaného nároku žalobkyne (resp. námietku
premlčania vznesenú žalovanou), keď uviedol, že premlčacia doba na podanie žaloby uplynula,
žalobkyňa uplatnila svoj nárok oneskorene a premlčanie žalovaného nároku žalobkyne je tak ďalším
dôvodom, pre ktorý by bolo možné žalobu zamietnuť - teda aj samostatne. Žiadosť súdneho exekútora
bola súdom prvého stupňa právoplatne zamietnutá 27.10.2011, t. j. najskôr v tento deň sa žalobkyňa
mohla dozvedieť o vzniku škody a najskôr ďalší nasledujúci deň je možné považovať za deň, kedy začala
plynúť premlčacia doba na uplatnenie žalovaného nároku. Už do 27.9.2012 (t. j. v deň podania žaloby)
tak nemohlo dôjsť k premlčaniu nároku žalobkyne. Žalobkyňa svoju žalobu však podala predčasne,
keď prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody doručila žalovanej 23.4.2012 a
lehota 6 mesiacov na ich prerokovanie žalovanej do času podania žaloby žalobkyňou nemohla uplynúť.
Nesprávny názor súdu prvého stupňa o premlčaní žalovaného nároku žalobkyne však nič nemenil na
skutočnosti, že nárok žalobkyne nebol preukázaný v žiadnom ohľade a v žiadnej svojej časti a ako taký
nemohol byť žalobkyni priznaný.

Ak potom súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne  v celom rozsahu
rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ust. § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil, keď tento správne rozhodol i o náhrade trov konania.

O náhrade trov odvolacieho konania potom odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1             O. s. p. v
spojení s § 142 ods. 1 O. s. p., keď v odvolacom konaní úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si žiadne neuplatnila, ani jej zo spisu žiadne nevyplývajú.

Tento rozsudok  bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.