Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/207/2016 z 24. 4. 2018
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. apríla 2018, sp. zn. 4Co/207/2016, ECLI:SK:KSBA:2018:1210225108.3
Krajský súd Bratislava | 4Co/207/2016 | ECLI:SK:KSBA:2018:1210225108.3 | 2018-04-24 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: CSP, § 387 ods. 1 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e73e1888-6c03-43aa-a866-40084663c322
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1210225108.3

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/207/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210225108
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1210225108.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov
senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobkyne: L.
M., D. XX (za účasti vedľajšieho účastníka: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie
Legionárov 5, Prešov do 30.6.2016), proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom: Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Advokátskou kanceláriou WERNER & Co. s.r.o., Žltá 2/F, Bratislava,
o návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava IV zo dňa 18. augusta 2015 č.k. 25C 52/2011-161 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie   p o t v r d z u j e.

Žalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zrušil rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava zo dňa
19.10.2010, spisová značka SR 09627/10 s tým, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Odporcovi (žalovanému) uložil povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za návrh (žalobu) v sume 331,50 eur poukázaním na depozitný účet Okresného súdu Bratislava
IV, č.ú. P..

2. Žalobkyňa sa svojou žalobou domáhala zrušenia domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská Rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské
rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 zo dňa 19.10.2010, sp. zn. SR 09627/10. Svoju žalobu odôvodnila
tým, že so žalovaným dňa 25.9.2009 uzatvorila Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX na sumu 800 eur s tým,
že sa zaviazala zaplatiť žalovanému sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 772 eur, celkovo mala
teda uhradiť čiastku 1.577 eur, a to v 12-tich mesačných splátkach po 131 eur, počnúc dňom 17.10.2009.
Žalovaný predložil vec príslušnému rozhodcovskému súdu, ktorý rozhodol o jej povinnosti zaplatiť
žalovanému sumu vo výške 1.426,83 eur spolu so zmenkovým úkorom vo výške 0,25 % denne zo sumy
1.426,83 eur od 1.5.2010 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 1.426,83 eur
od 3.8.2010 do zaplatenia, a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 365,43 eur. Žalobkyňa
namietla, že si osobitne nevyjednala rozhodcu, rozhodcovská doložka bola vopred naformulovaná v
štandardnej zmluve. Rozhodcovskú doložku že ak rozhodcovské konanie vyvolá dodávateľ, tak sa mu
musí nezvratne podrobiť, a riešiť spor pred rozhodcom, ktorý je pre ňu nepredvídateľný, považovala
za neprijateľnú a zároveň vyslovila vážne pochybnosti o objektívnosti a nestrannosti rozhodcovského
procesu. Spotrebiteľská vec je subjektívne ako aj objektívne nearbitrabilná, a túto skutočnosť dodávateľ
v spotrebiteľskej zmluve dostatočne nezohľadnil. Uviedla, že plnenie, ktoré sa vymáha, bolo priznané
v súkromnoprávnom procese na základe absolútne neplatnej rozhodcovskej doložky, z toho vyplýva,



že nový kvalifikovaný záväzok, ktorý mal vzísť z takéhoto súkromnoprávneho procesu, nie je súladný
s imperatívom dobrých mravov. Rozhodca ignoroval predpisy na zrušenie rozhodcovského rozsudku.
Dohodu o vyplňovacom práve na zmenku považovala rovnako za neprijateľnú zmluvnú podmienku,
pretože umožňuje veriteľovi vypísať si ľubovoľnú sumu do zmenky, čo aj vykonal, čím došlo k hrubej
nerovnováhe v zmysle ust. § 53 ods. 1 Obč. zák. Namietla, že zmenka je v rozpore so zák. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „o spotrebiteľských úveroch“), pretože bola vyplnená
nad sumu vyššiu ako 30 % nad nevrátenú časť úveru. Žalovaný mal použiť nekalú obchodnú praktiku
v zmysle ust. § 7 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej
rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „ochrana spotrebiteľa“),
pretože úmyselne vyznačil na účel zmluvy „povolanie“ jeho zástupca, aj keď je dôchodkyňa a nedokáže
vykonávať žiadne povolanie, čo uvedený zástupca musel vedieť. V čase uzavretia zmluvy bola na
starobnom dôchodku, finančné prostriedky potrebovala na osobné účely. Rozporovala skutočnosť,
že by pri uzatváraní zmluvy o úvere uviedla, že finančné prostriedky potrebuje na výkon povolania.
Podnikateľskú činnosť nikdy nevykonávala. Časť finančných prostriedkov dala synovi na dokončenie
rekonštrukcie domu a časť použila na svoju osobnú potrebu. Pani T. jej iba oznámila výšku mesačnej
splátky a spôsob splácania. Zo žiadnymi sankčnými dôsledkami nebola oboznámená. Po vyplnení
zmluvy ju iba podpísala, pričom si ju ani poriadne neprečítala. Aj keď si ju spätne prečítala bola pre ňu
nezrozumiteľná. Uhradila prvé tri splátky po 131 eur (spolu 393 eur). Neskôr jej začali chodiť upomienky,
dokonca aj výhražné a vyzývali ju na zaplatenie 1.744 eur. Na základe toho sa obrátila na spoločnosť
Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS.

3. Žalovaný trval na tom, že ide o zmenkový spor a že žalobkyňa nepožíva právny status spotrebiteľa.
Odkázal na rozsudok OS BA IV sp. zn. 9C/75/2010, v ktorom v analogickej veci nepriznal žalobkyni
právny status spotrebiteľa. Uviedol, že žalovaný ako veriteľ uzatvoril so žalobkyňou ako dlžníkom zmluvu
o úvere, a to v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zák., pričom žalobkyňa prehlásila, že finančné
prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania a žalobkyňa vstúpila do právneho vzťahu so žalovaným
na základe uvedeného vyhlásenia. Žalobkyňa v zmluve o úvere výslovne prehlásila a svoje prehlásenie
potvrdila osobitne svojim podpisom, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania, v
tomto prípade ide o povolanie.

4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi: založenými v spise
a po ich vyhodnotení, dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je dôvodná.

5. Zistil, že rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská Rozhodcovská, a.s., so
sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761 zo dňa 19.10.2010, sp. zn. SR
09627/10 nadobudol právoplatnosť 2.11.2010. Vykonateľným sa stal dňa 5.11.2010. Týmto rozsudkom
bola žalobkyňa zaviazaná zaplatiť žalovanému sumu vo výške 1.426,83 eur spolu so zmenkovým
úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.426,83 eur od 1.5.2010 do zaplatenia, zákonným úrokom
vo výške 6 % ročne zo sumy 1.426,83 eur od 3.8.2010 do zaplatenia, a nahradiť trovy rozhodcovského
konania vo výške 365,43 eur. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na tom skutkovom podklade, že
žalobkyňa dňa 25.9.2009 uzatvorila Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX na sumu 800 eur s tým, že sa
zaviazala zaplatiť žalovanému sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 772 eur, celkovo mala teda
uhradiť čiastku 1.57 eur, a to v 12-tich mesačných splátkach po 131 eur, počnúc dňom 17.10.2009.
Žalobkyňa dňa 25.9.2009 vystavila zmenku na sumu 1.426,83 eur so zmenkovým úrokom 0,25 % denne
od 1.5.2010. si svoju povinnosť nesplnila, čím sa stal dlh podľa dohodnutých zmluvných podmienok
dňa 1.5.2010 splatný. Žalovaný vyplnil dňa 29.7.2010 zmenku žalobkyne v zmysle Dohody o vyplnení
zmenky na sumu 1.426,83 eur s dátumom začiatku úročenia dňa 1.5.2010 a táto bola žalobkyni
predložená na zaplatenie. Žalobkyni zaslal výzvu na doručenie písomnej žalobnej odpovede, ktorá jej
bola doručená dňa 2.9.2010 a táto doručila svoju odpoveď Stálemu rozhodcovskému súdu Slovenská
rozhodcovská, a.s. dňa 6.9.2010 v ktorej uviedla, že doposiaľ vrátila odporcovi dlh vo výške 393 eur ale
vzhľadom na zlú finančnú situáciu nemôže dlh ihneď splatiť. Je ochotná uhradiť sumu ktorú si požičala
a to v splátkach.

6. Z odôvodnenia predmetného rozsudku zistil, že po preskúmaní podmienok na vedenie
rozhodcovského konania a na základe dokazovania vykonaného z listinných dôkazov mal rozhodcovský
súd za preukázané, že predložená zmenka mala povahu zabezpečovaciu, pričom hlavným záväzkom
bola Zmluva o úvere. Rozhodcovský súd mal za to, že zmenková suma vo výške 1.426,83 eur pozostáva



z istiny vo výške 1.179 eur, poplatku na zaslanie upomienok vo výške 28 eur, zmluvnej pokuty vo výške 0
eur, a trov mediačného konania vo výške 219,83 eur, ďalej zmenkového úroku vo výške 0,25% denne zo
sumy 1.426,83 eur od 1.5.2010 do zaplatenia a zákonného úroku vo výške 6% ročne zo sumy 1.426,83
eur od 3.8.2010 do zaplatenia.

7. Po právnej stránke vychádzal z ustanovení § 31 ods. 3, § 33 ods. 2, § 40 ods. 1, § 41 ods. 1 prvá
veta, § 43 ods. 1, 2, zákona č. 244/2002 Z.z., o rozhodcovskom konaní, § 48 zákona č. 191/1950 Z.z. o
zmenkách, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len “Obč. zák.“), § 1 ods. 2 písm. f/, § 2 písm. a/
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 261 ods. 1, § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného
zákonníka, § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z.

8. Po zistení, že žaloba na zrušenie tuzemského rozhodcovského rozsudku bola podaná v lehote 30
dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania (§ 41 ods. 1
zákona č. 244/2002 Z.z.), súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že boli splnené
podmienky na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. j/ zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní, nakoľko rozhodcovský súd prisúdil plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v
rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa.

9. Vyslovil, že na predmetný úverový vzťah sa majú aplikovať ustanovenia zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pretože žalovaný ako veriteľ uzatvoril so žalobkyňou ako dlžníkom
zmluvu o úvere podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a žalobkyňa na výsluchu
dožiadaným súdom vo Vranove nad Topľou dňa 1.10.2014 jasne prehlásila, že rozhodne pri uzatváraní
zmluvy o úvere neuviedla, že finančné prostriedky potrebuje na výkon povolania. V tom čase bola na
starobnom dôchodku a predtým pracovala ako učiteľka. Podnikateľskú činnosť nikdy nevykonávala.
Časť finančných prostriedkov dala synovi na dokončenie rekonštrukcie domu a časť použila na svoju
osobnú potrebu. Pracovníčka žalovaného pani T., vypísala tlačivo, ktorým bola zmluva o úvere a
navrhovateľka ju iba podpísala. Žalobkyňa nebola vôbec informovaná o ďalších náležitostiach zmluvy
a nebola upozornená na dôležitosť označenia v kolónke „účel použitia finančných prostriedkov“.
Uviedol, že vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné žalobkyni poskytnúť ochranu podľa Občianskeho
zákonníka, nakoľko ide o spotrebiteľskú zmluvu.

10. Konštatoval, že podľa § 52 ods. 1 OZ totiž spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom a podľa odseku 4 tohto ustanovenia, spotrebiteľ
je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Definícia spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy v OZ je
síce podobná definícii spotrebiteľa podľa zákona o spotrebiteľských úveroch (platného a účinného v
čase uzavretia zmluvy o úvere), avšak v smere ochrany spotrebiteľa a odopretia či naopak poskytnutia
mu ochrany podľa noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, je dokonca ešte prísnejšou.
Kým zákon o spotrebiteľských úveroch v § 3 ods. 2 považuje za spotrebiteľa fyzickú osobu, ktorej bol
poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania,
výkladom § 52 ods. 4 Obč. zák. treba dospieť k tomu, že tzv. nespotrebiteľom je iba taká osoba, ktorá
do postavenia odberateľa (konzumenta) tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (t.j. v rámci vlastnej zárobkovej činnosti slúžiacej rovnako
ako u dodávateľa dosiahnutiu zisku a nielen uspokojovaniu osobných potrieb odberateľa). Bezpochybne
potom aj dopad ochrany podľa ustanovení Obč. zák. o spotrebiteľských zmluvách musí byť širším. V
prípade definície spotrebiteľa v Občianskom zákonníku totiž odpadá celkom význam diskusie o tom, či
prípadné plnenie zo zmluvy bolo poskytnuté na výkon povolania, tak ako to v Zmluve o úvere označila
pracovníčka žalovaného. Za spotrebiteľskú zmluvu sa potom považuje formulárová zmluva o úvere
uzatvorená podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka s dlžníkom, ktorý pri jej uzatváraní a plnení z
nej nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. u ktorej
veriteľ nie je schopný preukázať opodstatnenosť poukazovania úveru na podnikateľskú činnosť dlžníka.

11. Na základe vykonaného dokazovania ma súd prvej inštancie mal za preukázané, že Zmluva o úvere
č. XXXXXXXXX uzatvorená dňa 25.9.2009, na základe ktorej žalovaný ako veriteľ poskytol žalobkyni
úver vo výške 800 eur s tým, že táto sa zaviazala zaplatiť žalovanému sumu zvýšenú o príslušný poplatok
vo výške 772 eur, celkovo mala teda uhradiť čiastku 1.577 eur, a to v 12-tich mesačných splátkach po 131
eur, počnúc dňom 17.10.2009 je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Nakoľko zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od Občianskeho



zákonníka v neprospech spotrebiteľa (§ 54 ods. 1 Obč. zák.), mal za zrejmé, že Stály rozhodcovský súd
pri rozhodovaní porušil všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa napr. tým, že
dodávateľovi prisúdil plnenie odplaty za poskytnutý úver vo výške 96,5% z poskytnutého úveru (poplatok
vo výške 772 eur zahŕňajúci paušálne poplatky a všetky výdavky a náklady na uzatvorenie zmluvy a
administratívu s tým spojenú). Takúto odplatu považoval za jednoznačne neprimeranú a jej zmluvné
dojednanie zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 OZ). Za odplatu je možné pritom považovať spolu úroky a poplatky, ktoré má
podľa zmluvy spotrebiteľ zaplatiť dodávateľovi za poskytnutie úveru s výnimkou sankcií za omeškanie.
Prisúdením denného úroku z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania, t.j. 91,25 % p.a.
došlo podľa neho k ďalšiemu porušeniu všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv
spotrebiteľa. Takéto úroky z omeškania predstavujú neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú
s nesplnením záväzku dlžníka zo spotrebiteľskej zmluvy. Zmluvné dojednanie v bode 6 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech navrhovateľa (§ 53 ods. 4 písm. k/ Obč. zák.).

12. Súd prvej inštancie po dôkladnom zvážení všetkých skutkových okolností veci tiež dospel k záveru,
že boli splnené podmienky na zrušenie rozhodcovského rozsudku aj podľa § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní pre neplatnosť rozhodcovskej doložky. Uviedol, že dojednanie
rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch
k tomu, že žalobkyni ako spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú jej poskytujú ustanovenia § 52 a
nasl. Obč. zák.

13. Konštatoval, že súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je rozhodcovská doložka
uzatvorená podľa zákona č. 244/2002 Z.z. v nasledovnom znení:
Všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú
riešené:
a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s.,
Karloveské rameno 8, Bratislava (ďalej len "rozhodcovský súd", ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu,
b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/19636 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany
sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu,
ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto
vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský
súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského
súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

14. Poukázal na Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá
vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať. V konečnom dôsledku
sa okruh neprijateľných podmienok § 53 ods. 4 OZ upravil postupne viacerými novelami až po uplynutí
transpozičnej lehoty (napr. neprimeraná sankcia pod písm. k/ bola upravená až novelou č. 568/2007
Z.z. s účinnosťou od 1.1.2008 kým hlavná transpozícia bola vykonaná zákonom č. 150/2004 Z.z.
účinným od 1.4.2004). Uviedol, že členské štáty si mohli vybrať do akej miery prevezmú smernicou
odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo
umožnilo upraviť okruh neprijateľných podmienok aj prísnejšie ako odporúča smernica (čl. 8 smernice).
Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu
neprijateľných podmienok čo znamená, že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku
v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly § 53 ods. 1 OZ a teda nad rámec zoznamu
podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu v Občianskom zákonníku. Nemožno napr.
vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú
doložku ako neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka
a priestor pre rozhodcovské konanie bude len pri individuálne vyjednanej rozhodcovskej zmluve
zo strany spotrebiteľa. Podľa vnútroštátneho práva zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa v zmysle § 54 ods. 1 prvá veta OZ, nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od



ustanovení OZ o spotrebiteľských zmluvách. Tiež nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 prvá veta
OZ ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods.4 Obč. zák. obsahuje príkladný, teda neuzavretý
výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je zo strany zákonodarcu
dopĺňaný a precizovaný. V tomto výpočte je s účinnosťou od 1.1.2008 výslovne uvedená aj neprijateľná
podmienka, ustanovenia vyžadujúce od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (§ 53 ods. 4 písm. r/ O.s.p.).

15. Vychádzajúc z toho, že predmetná rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy,
ktorú žalovaný v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého
druhu a neurčitého počtu, považoval takéto dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve
za neprijateľnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Obč. zák. neplatná. Spotrebiteľ sa totiž podľa
neho v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu
ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené
dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť jej obsah. Aj v predmetnom prípade
žalobkyňa nemala možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej
súčasťou sú aj zmluvné dojednania Zmluvy o úvere. Obsah zmluvy bol dopredu daný a spotrebiteľ ju
mohol prijať buď ako celok alebo odmietnuť. Rovnako obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom
vopred pripravený. Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo v obchodných
podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a
ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, zakladá
dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku pre jej neplatnosť. O takúto zmluvnú podmienku ide aj
vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom,
ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol
nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde ak by chcel zabrániť
rozhodcovskému konaniu.

16. Súd prvej inštancie pri zisťovaní, či nejde o nekalú rozhodcovskú doložku skúmal všetky dôležité
skutočnosti, ktoré vyvolávajú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a
spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Za takéto okolnosti považoval napr. neprijateľné miesto
rozhodcovského konania, ktoré môže spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv alebo pravidlá
rozhodcovského konania, ktoré ukladajú povinnosti, ktoré predpisy upravujúce občianske súdne konanie
neupravujú a ktoré sú v neprospech spotrebiteľa. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem
týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom vysokú úroveň ochrany, vnútroštátny
súd je povinný vykladať ustanovenia smernice 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.
Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky oprel aj o stanovisko Súdneho
dvora Európskej únie (Súdny dvor) vo veci C-243/08 zo dňa 4.6.2009 Pannon GSM Zrt. proti
Erzébet Sustikné Gyórfi bod 40, v ktorom súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v
zmluve, uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice, ktorá nebola individuálne
dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa
nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice
93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice
všetky podmienky nekalosti už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej
zmluvy je všeobecný súd v obvode, ktorého má dodávateľ sídlo a teda nie všeobecný zákonný
súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci pritom nielen že nerozhodoval všeobecný súd ale rozhodoval
rozhodca zvolený oprávneným. Judikovaniu nad rámec smernice a čierneho zoznamu neprijateľných
podmienok teda zodpovedá posúdenie o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu geografickej
neprijateľnosti miesta rozhodcovského konania. Tzv. geografická neprijateľnosť miesta konania o spore
bola predmetom rozhodovania súdneho dvora (rozsudok Océano Grupo Editorial, spojené veci C 240/98
až C - 244/98, rozsudok Pannon C-243/08). Odradzujúce účinky vyplývajúce z geografickej vzdialenosti
nevyplývajú len zo sporu o zrušenie rozhodcovského rozsudku ale tiež aj z následného prejednávania
sporu na tom istom súde vo veci samej (§ 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). V danom prípade tak
rozhodcovské konanie, konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku ako aj konanie o pôvodnej žalobe
po prípadnom zrušení rozsudku by sa mali uskutočniť v sídle rozhodcovského konania. To môže odradiť
spotrebiteľa od toho, že neuplatní svoje práva, pretože už len na samotnú geografickú vzdialenosť je pre
spotrebiteľa zjavne nevyhovujúca. Ani prípadná námietka, že rozhodcovské konanie sa vedie písomne
nie je namieste, keďže odradzujúcim faktorom je aj konanie na všeobecnom súde miestne príslušnom



podľa miesta rozhodcovského konania (§ 88 ods. 2 O.s.p. v znení pred jeho novelou vykonanou zákonom
č. 388/2011 Z.z. účinným 1.1.2012) a to nemá písomnú povahu. Pre porovnanie v prípade konania na
štátnom súde, by mala žalobkyňa možnosť vybrať si súd v mieste svojho bydliska (§ 87 písm. f/ O.s.p.).

17. Vzhliadol na nekalosť predmetnej rozhodcovskej doložky aj v tom, že vyžaduje od spotrebiteľa,
aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu a to aj napriek jeho možnosti vybrať si medzi všeobecným a
rozhodcovským súdom. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom
konaní totiž ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským
a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,
spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Je totiž rovnocenné, či riešenie sporov
spotrebiteľa prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo
dodávateľ svojim konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred obomi. V rámci podmienok uvedených v
čiernom zozname (§ 53 ods. 4 Obč. zák.) teda najviac problémovej doložke zodpovedá podmienka pod
písm. r/ "vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní". Konštatoval, že uvedené ustanovenie sa má vykladať z pohľadu
spotrebiteľa a jeho ochrany a nie z pohľadu dodávateľa. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné
konanie pred rozhodcovským súdom, ktoré inicioval dodávateľ, viedlo vo svojich dôsledkoch k tomu, že
spotrebiteľ nemal (inú) alternatívu, aby rozhodcovské konanie zastavil a spor "odsunul" na iné bojisko.
Aj v dôvodovej správe k zákonu č. 568/2007 Z.z., ktorým bola do príkladného výpočtu neprijateľných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách v § 53 ods. 4 zavedená neprijateľná podmienka pod písm. r/ sa
píše, že "spotrebiteľ môže svoje práva uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky,
ale ak sa tak rozhodne aj v občiansko-právnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila,
bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú." Teda ustanovenie § 53 ods. 4
písm. r/ Obč. zák. nie je len o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom ale o dôsledkoch,
či doložka nenúti podrobiť sa arbitráži. Ak má teda spotrebiteľ postavenie žalovaného, tak v prípade
jeho zažalovania na rozhodcovskom súde si už nemôže zvoliť súd a pri predmetnej doložke nemá na
výber; slovami zákona povedané: "vyžaduje sa, aby riešil v takomto prípade spor na rozhodcovskom
súde", čo je vlastne naplnenie ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. Vyslovil názor, že možnosť
voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna. V rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto
podá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej
rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť
tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ex ante, t.j. ešte
pred vznikom akéhokoľvek sporu, stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste
svojho bydliska. Je zrejmé, že navrhovateľ o týchto dôsledkoch rozhodcovskej doložky nebol riadne
a konkrétne informovaný. Uviedol, že poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity a
musí to platiť aj pre súkromno-právnu sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených
záujmov osôb, ktoré môže výrazne zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní
spravodlivosti súkromno-právne prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o
férovom arbitrážnom konaní vrátane rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre
spotrebiteľov za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie. Preto sa súd prvej inštancie nestotožnil
s názorom, že možnosť voľby medzi rozhodcovským a štátnym súdom v štandardnej rozhodcovskej
doložke už bez ďalšieho odstraňuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa.

18. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 151 ods. 3, O.s.p. a o povinnosti
žalovaného zaplatiť súdny poplatok za návrh (žalobu) v sume 331,50 eur rozhodol v súlade s § 2 ods.
2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch s odôvodnením, že žalobca je od platenia súdnych
poplatkov za návrh oslobodený § 4 ods. 2 písm. za.

19. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
žalovaný a žiadal ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
a priznať mu aj náhradu trov odvolacieho konania. Namietal, že súdom prvej inštancie mu nebolo
umožnené zúčastniť sa na výsluchu žalobkyne a nedostatočné odôvodnenie jeho rozsudku. Uviedol, že
dňa 22.9.2004 mu bolo doručené oznámenie Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 10.9.2014,
ktorým žalovanému oznámil ako termín konania výsluchu žalobkyne o 9.00 hod., na ktorý výsluch sa
plánoval zúčastniť, avšak kvôli náhlej práceneschopnosti jeho právneho zástupca, ktorá bola potvrdená
vyšetrením dňa 30.9.2014 požiadal Okresný súd Vranov nad Topľou o odročenie termínu výsluchu
e-mailom zo dňa 30.9.2014, ku ktorému priložil aj potvrdenie o nemožnosti osobnej účasti právneho



zástupcu na výsluch bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia jeho zdravotného stavu, s ktorou
žiadosťou sa Okresný súd vo Vranove nad Topľou nevysporiadal, neposkytol mu na jeho žiadosť
odpoveď a výsluch žalobkyne vykonal bez jeho účasti a účasti jeho právneho zástupcu. Mal za to,
že bol v tomto smere znevýhodnený, keďže bez vlastného zavinenia nemal možnosť zúčastniť sa
výsluch žalobkyne, položiť jej otázky a konfrontovať ju s vlastnými vyjadreniami. Dokazovanie účelu
poskytnutia úveru považoval pre výsledok sporu vo veci za kľúčový. Uvedené porušenie princípu
kontradiktórnosti konania je podľa neho o to výraznejšie v situácii, keď sa žalobkyňa z vlastnej vôle
nezúčastňovala pojednávaní vo veci a jej výsluch bol jediným možným prostriedkom jej konfrontácie s
vlastnými písomnými a ústnymi vyhláseniami. Poukázal na ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a vytýkal súdu prvej
inštancie, že sa vo svojom rozsudku nevysporiadal s ním predkladanými závermi odbornej literatúry,
judikatúry ÚS ČR, Krajského súdu v Bratislave a rozhodnutiami Slovenskej obchodnej inšpekcie, ktoré
uviedol vo svojom vyjadrení doručil súdu prvej inštancie dňa 23.6.2015, tieto v rozsudku opomenul.
Namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s rozhodnutím, Slovenskej obchodnej inšpekcie, ktorá
správne konanie sp. zn. P/0355/01/2012 vedené proti nemu zastavila z dôvodu, že nebol preukázaný
spotrebiteľský charakter zmluvy, ktorej všeobecné podmienky boli predmetom kontroly. Bol toho názoru,
že žalobkyňa nemá právne postavenie spotrebiteľa, pretože nenapĺňa definíciu spotrebiteľa v zmysle
§ 2 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko jej bol úver poskytnutý na výkon povolania
a dojednaná zmluva uzavretá podľa § 497 a nasl. Obch. zák. sa spravuje ako absolútny obchod s
jeho režimom. Mal za to, že spor o zaplatenie zmenky nie je sporom zo spotrebiteľskej zmluvy. K
prehláseniu žalobkyne v jej výsluchu vykonanom dožiadaným súdom, uviedol, že v predmetnej zmluve
o úvere je ako účel úveru vyznačený výkon povolania. Podľa neho už len predložením predmetných
dokumentov uniesol dôkazné bremeno v otázke preukázania účelu úveru. Súd prvej inštancie mal
podľa neho vykonať ex offo v súlade s ust. § 120 ods. 1 O.s.p. výsluch pracovníčky T., ktorý ako
dôkaz účastníci (strany sporu) nenavrhli, nakoľko jeho vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo
veci. Vytýkal súdu prvej inštancie, že uprednostnil tvrdenia žalobkyne pred listinami, ktoré v časovom
odstupe pred začatím konania žalobkyňa podpísala, pričom mal jej výsluch vyhodnotiť ako účelový.
Dôležité totiž je, na aký účel bol úver poskytnutý a nie na aký účel dlžník poskytnuté peňažné
prostriedky v skutočnosti použije a nakoľko žalobkyňa nemienila použiť peňažné prostriedky na svoju
súkromnú potrebu, nie je spotrebiteľom. Preto trval na tom, že vzájomný vzťah sporových strán je
obchodnoprávnym vzťahom a uplatnenie právnych noriem s cieľom ochrany spotrebiteľa nie je na
mieste. Uviedol tiež, že výška úrokov nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere uzavretej podľa §
497 a nasl. Obchodného zákonníka, dohoda o výške úroku nemusí byť v zmluve obsiahnutá. Poukázal
na ust. § 83 O.s.p., v zmysle ktorého podanie návrhu na začatie konania na ktorýkoľvek súd bráni
tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie, ide podľa neho o prekážku litispendencie. V
konkrétnom prípade mal za nepochybné, že rozhodcovská doložka dohodnutá medzi ním a žalobkyňou
je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať
sa ochrany svojich práv buď prostredníctvo rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už
len z tohto pohľadu rozhodcovská doložka podľa neho nevyžaduje od žalobkyne, aby spory s ním
riešila výlučne v rozhodcovskom konaní. Takéto znenie rozhodcovskej doložky vylučuje vo vzťahu k
spotrebiteľom možnosť vznesenia námietky neprijateľnej zmluvnej podmienky, nakoľko spotrebiteľ nie
je nútený podrobiť sa rozhodcovskému súdu, ak tak nechce, ale má na výber medzi všeobecným a
rozhodcovským súdom. Žalobkyňa má teda kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne
uplatní svoje právo. Uviedol, že prípustnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch vyplýva
jednoznačne aj z odporúčania Komisie č. 98/257/ES o zásadách použiteľných na orgány zodpovedné za
mimosúdne riešenia spotrebiteľských sporov. V prípade rozhodcovského rozsudku sa nejdená o nulitný
právny akt, pretože ako taký vznikol na základe platnej rozhodcovskej zmluvy a ako taký môže a aj
podľa neho zakladá neodstrániteľnú prekážku právoplatne rozsúdenej veci, čoho dôsledkom by malo
byť zastavenie konania podľa § 104 ods. 1 prvá veta O.s.p.

20. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila, odvolací návrh nepodala.

21. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“)
viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.) a vychádzajúc zo skutkového stavu
zisteného súdom prvej inštancie, ktorý nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť (§ 385 ods. 1
C.s.p.), prejednal vec bez pojednávania postupom podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.,
pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.



22. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

23. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvá veta C.s.p.).

24. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

25. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

26. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, výsledky ktorého aj správne vyhodnotil
a svoje odôvodnenie aj náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., účinného do 30.6.2016 (§ 220 ods.
2 C.s.p.) odôvodnil a s odôvodnením jeho rozhodnutia sa odvolací súd aj v celom rozsahu stotožnil (§
387 ods. 2 C.s.p.).

27. Nakoľko súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými pre danú vec
rozhodujúcimi skutočnosťami, v súlade s ustálenou judikatúrou, ako aj judikatúrou ES a Súdneho
dvora, z ktorého dôvodu nebola ani dôvodná námietka žalovaného o nedostatočnom odôvodnení
jeho rozsudku, odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí obmedzil len na skonštatovanie správnosti
napadnutého rozsudku a ysporiadanie sa s odvolacími námietkami žalovaného, ktoré nepovažoval za
dôvodné.

28. V odvolacom konaní bolo v medziach rozsahu a dôvodov odvolania žalovaného potrebné sa najprv
vysporiadať s otázkou, či žalobkyňa vystupuje v právnom vzťahu, ktorý vznikol medzi ňou a žalovaným
na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 25.9.2009 ako spotrebiteľ a či možno považovať
zmluvu medzi nimi uzatvorenú za spotrebiteľskú a zároveň ju posudzovať podľa zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a následne v závislosti týchto otázok posúdiť, či boli dané dôvody na zrušenie
rozhodcovského rozsudku podľa ust. § 40 ods. 1 písm. c/ a j/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní.

29. Z obsahu spisu mal odvolací súd nepochybne preukázané, že žalobkyňa ako dlžníčka uzatvorila
so žalovaným ako veriteľom dňa 25.9.2009 zmluvu o úvere, na základe ktorej jej boli poskytnuté
finančné prostriedky vo výške 800 eur za poplatok vo výške 772 eur, celkovo mala teda uhradiť
čiastku 1.577 eur, a to v 12-tich mesačných splátkach po 131 eur, počnúc dňom 17.10.2009. V
uvedenej zmluve žalobkyňa uviedla ako účel poskytnutia finančných prostriedkov „výkon povolania“ bez
bližšieho uvedenia. Žalobkyňa bola v tejto zmluve uvedená ako fyzická osoba menom, priezviskom,
rodným číslom, číslom občianskeho preukazu, a adresou trvalého pobytu (nie obchodným menom,
identifikačným číslom a adresou sídla). Žalobkyňu tak bolo treba považovať v zmysle § 52 ods. 4
Obč. zák. za spotrebiteľa ako fyzickú osobu, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti a uzatvorenú zmluvu so žalovaným ako dodávateľom (pri jej uzatváraní
a plnení konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti) so spotrebiteľom (žalobkyňou) bolo
treba považovať za zmluvu spotrebiteľskú. Preukázanie účelu poskytnutia úveru predstavuje právne
významnú skutočnosť, na preukázanie ktorej nepostačuje predloženie zmluvy o úvere s vyznačením
políčka poskytnutia úveru na „výkon povolania“, pretože v danom prípade je zrejmé, že predmetnú
zmluvu o úvere, ktorá predstavuje formulárovú typovú zmluvu používanú pre široký okruh subjektov,
pripravil výlučne žalovaný ako dodávateľ a žalobkyňa ako spotrebiteľ nemala možnosť ju ovplyvniť.
Vymedzenie účelu poskytnutia úveru na „výkon povolania“ bez bližšej špecifikácie a súvisu s takýmto
účelom treba považovať s poukazom na všeobecné interpretačné ust. § 54 Obč. zák., podľa ktorého
sa má v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv použiť výklad pre spotrebiteľa priaznivejší,
dôkazné bremeno na preukázanie tvrdenia, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania ako napr.
použitia pre účely podnikania úverového dlžníka, zaťažuje toho, kto takúto výnimku z charakteru
spotrebiteľskej zmluvy vzhľadom na tvrdený účel tvrdí, teda žalovaného ako veriteľa. Žalovaný dôkazné
bremeno ohľadom preukázania tejto skutočnosti neuniesol a žalobkyňa pri výsluchu dožiadaným súdom
Okresným súdom vo Vranove nad Topľou, uviedla, že úver potrebovala pre svoju potrebu a časť pre
svojho syna, podnikateľskú činnosť nikdy nevykonávala a v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere



bola dôchodkyňa. Žalovaný namietal, že mu nebolo umožnené byť pri tomto výsluch žalovanej, nakoľko
dňa 22.9.2004 mu bolo doručené oznámenie Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 10.9.2014,
ktorým žalovanému oznámil ako termín konania výsluchu žalobkyne o 9.00 hod., na ktorý výsluch sa
plánoval zúčastniť, avšak kvôli náhlej práceneschopnosti jeho právneho zástupca, ktorá bola potvrdená
vyšetrením dňa 30.9.2014 požiadal Okresný súd Vranov nad Topľou o odročenie termínu výsluchu
e-mailom zo dňa 30.9.2014, ku ktorému priložil aj potvrdenie o nemožnosti osobnej účasti právneho
zástupcu na výsluch bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia jeho zdravotného stavu, s ktorou
žiadosťou sa Okresný súd vo Vranove nad Topľou nevysporiadal, neposkytol mu na jeho žiadosť
odpoveď a výsluch žalobkyne vykonal bez jeho účasti a účasti jeho právneho zástupcu. Mal za to, že
bol v tomto smere znevýhodnený, keďže bez vlastného zavinenia nemal možnosť zúčastniť sa výsluch
žalobkyne, položiť jej otázky a konfrontovať ju s vlastnými vyjadreniami. Dokazovanie účelu poskytnutia
úveru považoval pre výsledok sporu vo veci za kľúčový. Doložil síce s odvolaním aj mailom zo dňa
30.9.2014 o 17.29 hod doručovanú žiadosť o odročenie termínu predmetného výsluchu žalobkyne, ktorý
sa konal nasledujúci deň 1.10.2014 o 9,00 hod., z čoho nie je zrejmé, či bol do termínu výsluchu riadne
doručený, s tým, že mal pripojiť aj potvrdenie ošetrujúceho lekára o práceneschopnosti jeho právneho
zástupcu, ktorý sa v spise nenachádza. Avšak aj napriek tomu, že nebol prítomný pri výsluchu žalobkyne,
nemá to vplyv na výsledok rozhodnutia vo veci pokiaľ ide o otázku poskytnutia účelu úveru žalobkyňou
vzhľadom na vyššie uvedené.

30. K tomuto odvolací súd navyše ešte uvádza, že pokiaľ ide o uvedenie účelu poskytnutia úveru na
výkon zamestnania, nie je preukázané, že by bol žalobkyni poskytnutý úver za účelom vykonávania
nejakej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd pritom poukazuje na to, že fyzická osoba vystupuje
v právnych vzťahoch ako spotrebiteľ pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, ktorých predmetom je
poskytnutie tovaru alebo služby, je väčšinou nútená uzatvárať tzv. blanketoví zmluvy, ktorých obsah
je vopred dojednaný a nemá možnosť ho ovplyvniť. Zmluva o úvere je formulárovou zmluvou, ktorú
žalovaný bežne používa pri poskytovaní úverov. Pokiaľ ide o vyhlásenie na aký účel sa úver poskytuje,
zmluva obsahuje len “políčka“ na výkon: 1. zamestnania, 2. povolania, 3.podnikania, 4. Iný účel.
Toto sa stalo aj predmetom preskúmavania súdov a správnych orgánov, napr. Slovenskej obchodnej
inšpekcie (SOI) Rozhodnutím Ústredného inšpektorátu SOI zo dňa 27.5.2013 č SK 0755/99/2012, č.
SK/0756/99/2012 bola žalovanému uložená pokuta pre porušenie zákazu nekalých obchodných praktík
v súvislosti so zaškrtnutím políčka v zmluve majúcich presvedčiť o poskytnutí úveru na ich povolania a
nemožnosti spotrebiteľa označiť svoju požiadavku poskytnúť spotrebiteľský úver. Konanie žalovaného,
ktoré zavádza spotrebiteľa, aby ako účel úveru vyznačil účel na zamestnanie, povolanie, ako účel úveru,
ktorý je v rozpore so smernicou č. 2005/2009 ES z 11.5.2005 o nekalých obchodných praktikách voči
spotrebiteľovi, a tým praktikou neprijateľnou voči spotrebiteľovi. Obdobne túto otázku riešil aj NS SR
vo svojich rozhodnutiach (napr. sp. zn. 5Sžo 13/2014). S názorom žalovaného, že súd prvej inštancie
mal vykonať ex offo v slade s ust. § 120 ods. 1 O.s.p. výsluch pracovníčky T., ktorý ako dôkaz účastníci
(strany sporu) nenavrhli, nakoľko jeho vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, sa nemožno
stotožniť.

31. Rozhodcovský súd nemôže posúdiť plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s
ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, najmä ak
obsahuje neprijateľnú podmienku.

32. Spotrebiteľské zmluvy (úverové, poistné a pod.) sú tiež väčšinou koncipované tak, že zmluva,
resp. všeobecné zmluvné podmienky obsahujú ustanovenia o rozhodcovskej doložke. Rozhodcovská
zmluva (doložka) je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky zmluvné spory, ktoré medzi
nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom vzťahu sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred
rozhodcovským súdom, čím sa vylučuje možnosť prejednať prípadne spory a priori pred všeobecným
súdom v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľovi je väčšinou predložená zmluva, ktorá obsahuje
takúto rozhodcovskú doložku, ktorá zakladá právomoc rozhodcovského súdu. Takéto situácie nastávajú
v prípade, ak: a/ ustanovenie o rozhodcovskej doložke je zakomponované do všeobecných obchodných
podmienok, ktoré tvoria väčšinou súčasť zmluvy a nedajú sa oddeliť od ostatných častí a spotrebiteľovi
vylučujú možnosť výberu a je tak nepriamo nútený podpísať zmluvu pokiaľ chce uzatvoriť zmluvný
vzťah, b/ ak text je písaný veľmi malými a nečitateľnými písmenami. Takúto rozhodcovskú doložku
je možné považovať za neprimeranú zmluvnú podmienku podľa v § 53 ods. 1 Obč. zák. a takéto
dojednanie dosahuje intenzitu hrubého nepomeru práv a povinností v neprospech spotrebiteľa a
je v rozpore s príslušnými ustanoveniami, najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v



rozpore s ustanoveniami Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Absolútne neplatná neprijateľná rozhodcovská doložka spôsobuje, že spotrebiteľ ňou nie
je viazaný. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcom viedli vo svojich
dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana. Ak je preto rozhodcovská doložka v
spotrebiteľskej zmluve dohodnutá tak, že umožňuje obrátiť sa pri riešení sporu iba na Rozhodcovský
súd, je takéto ustanovenie považované za neprijateľnú podmienku. /podľa judikatúry Súdneho dvora
ES sa vyžaduje, aby súd, na ktorý je podaná žaloba o zrušení rozhodcovského rozhodnutia posúdil
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a zrušil toto rozhodnutie z dôvodu, že uvedené ustanovenie obsahuje
nekalú podmienku.

33. Podľa § 53 ods. 1Obč. zák. spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán a v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka).
Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je taká zmluvná podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je
neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva, podať žalobu alebo podať
akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať, aby riešil spory výhradne arbitrážou (pred
Rozhodcovským súdom). Za účelom ochrany spotrebiteľa bola prijatá smernica Európskeho parlamentu
a Rady 2005/29ES o nekalých obchodných praktikách, ktorá je transformovaná do zákona o ochrane
spotrebiteľa zákon č. 250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov.

34. Právna ochrana spotrebiteľa v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov je v zákonnej podobe
upravená v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľskom úvere v znení neskorších zmien a doplnkov
a nariadením vlády č. 238/2008 Z.z., ktorým sa stanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za
poskytovanie spotrebiteľského úveru.

35. Žalovaný mal tiež za to, že spor o zaplatenie zmenky nie je sporom zo spotrebiteľskej zmluvy.

36. Pre samotné posúdenie uplatneného nároku zo zmenky je zásadný záver, či je správne tvrdenie, že
predmetom konania je výlučne nárok zo zmenky a nie nárok iného záväzkového právneho vzťahu, že
zmenka je samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy, preto ju nie je možné spájať, či
podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené.

37. Z novelizovaného ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 191/1950 Sb. zmenkového a šekového
v platnom znení vyplýva, že ak je žalovaným zo zmenky ten, koho zaviazanosť zo zmenky vznikla
v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, je možné vždy robiť majiteľovi zmenky námietky, ktoré sa
zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom. Z odseku 2
citovaného ustanovenia vyplýva, že v konaní o nároku zo zmenky, aj keď zmenkový dlžník, ktorý
má postavenie spotrebiteľa, a ktorý podpísal ako vystaviteľ zabezpečovaciu zmenku žiadne kauzálne
námietky nepodá, musí súd z úradnej povinnosti prihliadnuť na všetky relevantné skutočnosti, ktoré
vyplývajú z § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, z § 5a zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa,
ako aj na iné právne predpisy, na ktoré § 17 ods. 2 ZZŠ odkazuje. Ak by takéto skutočnosti odôvodňovali
námietky žalobkyne, ktoré sa zakladajú na jej vlastných vzťahoch k pôvodnému majiteľovi, tzv. kauzálne
námietky, ktoré by mohla v prejednávanej veci uplatniť, súd ex offo zistí, či jej zaviazanosť zo zmenky
vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a preskúma, či v rámci uplatneného nároku zo zmenky,
táto vznikla zo vzťahu so spotrebiteľom. Predložená zmenka mala povahu zabezpečovaciu, pričom
hlavným záväzkom bola Zmluva o úvere. Taktiež nebola dôvodná námietka žalovaného o prekážke
litispendencie.

38. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval
správne, keď na daný prípad aplikoval zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení
neskorších predpisov a dospel aj k správnemu záveru, že rozhodcovský súd neskúmal náležitosti zmluvy
o úvere podľa § 4 cit zákona, že došlo k porušeniu všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu
práv spotrebiteľa, v dôsledku čoho je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa ust. §
40 ods. 1 písm. j/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku
obsiahnutú v bode 15 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, v ktorej bolo uvedené riešenie sporov
zo zmluvy o úvere a zmenky v rozhodcovskom konaní, súd prvej inštancie správne túto posúdil ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku a zároveň ju správne vyhodnotil ako neplatne dojednanú, čím bol daný
dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa ust. § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní.



39. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa § 387 oids.1 C.s.p. potvrdil.

40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a žalobkyni, úspešnej v odvolacom konaní, ktorej vznikol
nárok na náhradu trov konania, tento nepriznal, nakoľko jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

41. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428
C.s.p.).