Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/114/2016 z 21. 6. 2016
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 21. júna 2016, sp. zn. 23Co/114/2016, ECLI:SK:KSTT:2016:2313233510.1
Krajský súd Trnava | 23Co/114/2016 | ECLI:SK:KSTT:2016:2313233510.1 | 2016-06-21 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 221 ods. 1 písm. h) OSP, § 133 ods. 2 OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/907c7229-d93f-4f2b-9bf6-fccee292925b
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2313233510.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/114/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313233510
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2313233510.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcov: 1/ Ing. O. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XX, S., 2/ A.
O., nar. X.XX.XXXX, bytom K. XX, S., žalobcovia 1/ a 2/ zastúpení advokátom: JUDr. Dušan Slanina, so
sídlom Bradlanská 2, Trnava, proti žalovanému: Mesto Sereď, so sídlom Námestie republiky 1176/10,
Sereď, IČO: 00 306 169, zastúpený advokátom: JUDr. Marián Haršány, so sídlom Hlavná 31, Trnava,
o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č. k.
23C/320/2013 - 128 zo dňa 1. októbra 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa   sa   r u š í   a vec sa mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalobe žalobcov vyhovel a určil, že žalobcovia 1/ a 2/ sú
bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území S. a to pozemok,
parcela registra „C“ parc. č. 2564 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 348 m2 v pomere 1/1 k celku.
Súd zároveň rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej.

Súd rozsudok po právnej stránke odôvodnil § 80 písm. c) O.s.p., § 205 ods. 1, 2,         § 135a ods.
2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991, § 134 ods. 1, 3, § 130, § 872 ods. 1, §
132 ods. 1, 2, Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Skutkovo rozsudok tým, že P. a U. P. ako právni
predchodcovia žalobcov užívali sporný pozemok na základe neperfektného rozhodnutia o jeho pridelení
do ich osobného užívania v roku 1973. Pre odstup času a objektívne dôvody, ktoré nastali a to smrť P.
P. a nespôsobilosť U. P. nie je v súčasnosti možné zistiť, či bola alebo nebola uzavretá dohoda podľa
citovaných zákonných ustanovení účinných v čase vydania rozhodnutia a či táto bola alebo nebola daná
štátnemu notárstvu na registráciu. Na základe vykonaného dokazovania (výpovede svedka a výzvou
Mestského národného výboru Sereď) súd dospel k záveru, že P. a U. P. boli objektívne presvedčení, že
im právo osobného užívania platne vzniklo. Žalovaný ich vyzval k zaplateniu ceny za pridelený pozemok
a teda  snahou žalovaného bolo previesť právo osobného užívania k spornému pozemku na P. a U.
P. a nie si ho ponechať. Z výpovede svedka bolo preukázané, že žalovaný sa k nim a k rodičom P.
správal ako k osobným užívateľom, užívanie toleroval a rešpektoval a rozhodnutie k časti pozemku
vydal  so súhlasom rodičov P., ktorým bola  výstavba rodinného domu skôr povolená na pozemku, z
ktorého bol tento pozemok odčlenený.  Predmetom konania v danom prípade je určenie vlastníckeho
práva k časti prideleného pozemku parc. č. 2564 - zastavané plochy a nádvoria o výmere    348 m2
vydržaním. Žalobcovia museli preto preukázať splnenie všetkých zákonných podmienok pre vydržanie
vlastníckeho práva - spôsobilý predmet vydržania, oprávnenosť držby a dobromyseľnosť držiteľa po
zákonom stanovenú dobu 10 rokov, počas ktorej musí mať držiteľ vec nepretržite v držbe, do ktorej
sa započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe aj právny predchodca. Žalobca, ktorý
nepreukáže splnenie čo i len jednej z uvedených podmienok sa vystavuje nebezpečenstvu, že jeho
žaloba bude zamietnutá. Právni predchodcovia žalobcov 1/ a 2/ boli v dobrej viere, že sporný pozemok
užívajú  titulom práva osobného užívania, čo podľa § 135a ods. 1 a 2 OZ v znení účinnom do 31.12.1991



a aj s poukazom na napr. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22 Cdo 262/2005 zo dňa 19.9.2005 alebo sp.
zn. 22 Cdo 2007/2005 zo dňa 26.7.2006 vylučovalo vydržanie vlastníckeho práva. Dňa 1.1.1992 však
nadobudla účinnosť novela OZ, vykonaná zákonom 509/1991 Zb. a podľa § 872 ods. 1 OZ sa právo
osobného užívania pozemku vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvalo ku dňu nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zmenilo na vlastnícke právo fyzickej osoby. S poukazom na rozhodovaciu prax
súdov v Slovenskej republike viď napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/590/2014 zo
dňa 20.1.2015  (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22 Cdo 2007/2005 zo dňa 26.7.2006) však mohli právni
predchodcovia žalobcov vlastnícke právo k spornému pozemku  vydržať ak boli presvedčení, že im právo
osobného užívania vniklo a že sa transformovalo na právo vlastnícke a ak v tejto dobrej viere vydržali
počas celej 10 ročnej vydržacej doby, ktorá začala plynúť 1.1.1992 a uplynula 31.12.2001. Vzhľadom
k predchádzajúcim záverom súdu, že právni predchodcovia žalobcov boli dobromyseľní v tom, že
im právo osobného užívania platne vzniklo a transformovalo na vlastnícke právo, začala im plynúť
vydržacia doba 1.1.1992 a táto uplynula 31.12.2001. V konaní bolo nesporné, že žalovaný právnych
predchodcov žalobcov v užívaní spornej nehnuteľnosti počas celej tejto doby nerušil. Z obsahu kúpnej
zmluvy z 5.3.2002 a 31.5.2010 vyplynulo, že právni predchodcovia žalobcov boli v dobrej viere počas
celej doby držby nehnuteľnosti a to minimálne do 5.3.2002, pretože z obsahu oboch zmlúv vyplýva, že
mienili na žalobcov previesť vlastnícke právo k spornému pozemku a tí boli v dobrej viere, že sporný
pozemok od svojich právnych predchodcov aj kupujú o čom svedčí zvýšená kúpna cena v zmluve z
roku 2002 a absencia dohody o kúpnej cene v dodatočnej neperfektnej zmluve z roku 2010. Súd mal
preukázané, že boli splnené všetky zákonné podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva právnymi
predchodcami žalobcov vydržaním dňom 31.12.2011. Právni predchodcovia žalobcov držali pozemok,
ktorý je spôsobilým predmetom vydržania, užívali ho po celú vydržaciu dobu a táto držba bola pokojná,
nepretržitá a dobromyseľná. Pretože mal súd preukázané, že žalobcovia  nadobudli sporný pozemok od
svojich právnych predchodcov, pretože títo boli v čase uzavretia kúpnej zmluvy 5.3.2002 bezpodielovými
spoluvlastníkmi tohto pozemku v podiele 1/1 v pomere k celku (vlastnícke právo nadobudli vydržaním),
návrhu v celom rozsahu vyhovel. Skutočnosť, kedy žalobcovia zistili, že nie sú vlastníkmi sporného
pozemku, či to bolo v roku 2003 pri podávaní daňového priznania k dani z nehnuteľnosti alebo v roku
2006 ako žalobcovia tvrdili v návrhu, alebo v roku 2010, ako neskôr tvrdili, je vzhľadom na už uvedené
závery súdu bez právneho významu, pretože všetky tieto skutočnosti nastali až po 2.4.2002 a preto sa
s nimi súd v odôvodnení bližšie nevyporiadal. O trovách konania rozhodol podľa  § 151 ods. 3 O.s.p..

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie žalovaný prostredníctvom  právneho zástupcu, a to z
dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. písm. a), b), d), e) a f), t. j. z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Súd založil svoje rozhodnutie na tom, že predmetný pozemok vydržali P. a U. P. a keďže títo boli právnymi
predchodcami žalobcov, vlastnícke právo patrí žalobcom. Toto však nie je pravda, nakoľko žalobcovia
nie sú a nikdy ani neboli právnymi nástupcami P. a U. P.. Ak by boli ich právnymi nástupcami, musel
by byť v konaní preukázaný právny titul, na základe ktorého by vlastnícke právo k spornému pozemku
prešlo alebo bolo prevedené na žalobcov, čo sa však nestalo. Žalobcovia, pokiaľ je známe, nie sú ani
dedičmi po P. a U. P.. Z kúpnej zmluvy z 5.3.2002 je zrejmé, že medzi nimi nie je žiaden príbuzenský
pomer a nikdy medzi nimi ani nebola uzatvorená zmluva, ktorou by sa sporný pozemok previedol. Kúpna
zmluva z 5.3.2002 neobsahuje dohodu o prevode tohto pozemku, dokonca je tam priamo uvedené, že
pozemok pod prevádzanou stavbou je „neusporiadaný“. Sám žalobca potvrdil, že vedel, že nekupuje aj
pozemok. Kúpna zmluva z 31.5.2010 je v tomto smere irelevantná, pretože v konaní nebol predložený
ani jej originál, neobsahuje osvedčené podpisy zmluvných strán, nebol na jej základe povolený vklad
vlastníckeho práva. Hoci ju súd počas pojednávania považoval za nepodstatnú, nakoniec na nej založil
svoje rozhodnutie. V rozsudku ju síce označil za neperfektnú, v skutočnosti ide o zmluvu, ktorá nikdy
nebola uzatvorená a ktorej uzatvorenie v konaní ani nebolo preukázané. Súd túto zmluvu nepovažoval
za rozhodujúcu skutočnosť (právne významné skutkové tvrdenie), keď podľa § 118 ods. 2 O.s.p. uvádzal,
ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možno považovať za zhodné a ktoré právne
významné skutkové tvrdenia zostali sporné. V podstate nie je zrejmé, z čoho vychádzal súd prvého
stupňa, keď mal za to, že P. a U. P. sú právnymi predchodcami žalobcov. V tomto smere nebolo vykonané
nijaké dokazovanie. Dokonca ani v rámci povinnosti súdu podľa  § 118 ods. 2 súd neuviedol, že by mal
mať túto skutočnosť za preukázanú. Ďalší záver, ku ktorému dospel súd prvého stupňa je, že manželia P.
a U. P. nadobudli vlastnícke právo k spornému pozemku vydržaním. To však nie je pravdou. Odhliadnuc



od skutočnosti, že predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k spornému pozemku žalobcami
1/ a 2/ a nie U. a P. P., na určení takéhoto vlastníckeho práva by žalobcovia nemali naliehavý právny
záujem. U. a P. P. nikdy nenadobudli právo osobného užívania k spornému pozemku. Podľa  § 205 ods.
2 OZ právo osobného užívania vznikne dňom registrácie dohody o zriadení práva osobného užívania
k pozemku na štátnom notárstve. V konaní nebolo preukázané, že by takáto dohoda bola niekedy
uzatvorená. Ani nebolo preukázané, že by U. a P. P. zaplatili odplatu za zriadenie tohto práva. Priamo
v rozhodnutí o pridelení pozemku do osobného užívania z roku 1973 je uvedené, že toto rozhodnutie
stratí účinnosť, ak si oprávnení neuplatnia právo z neho vyplývajúce u uvedenej organizácie do troch
mesiacov odo dňa, keď nadobudne právoplatnosť. Nebolo ani preukázané, že by si boli uplatnili právo
v tejto trojmesačnej lehote. Pokiaľ žalobcovia tvrdia, že U. a P. P. boli v dobrej viere, že nadobudli
právo osobného užívania sporného pozemku, musia túto skutočnosť preukázať. Navyše nie je ani len
zrejmé, ku ktorému pozemku sa vzťahuje rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného užívania č. Fin.
4/187/73 zo dňa 12.10.1973. Pridelený pozemok má výmeru 400 m2, predmetom konania je určenie
vlastníckeho práva k pozemku o výmere 348 m2, zjavne teda nejde o totožné parcely. Súd sa v konaní
nezaoberal podstatou veci, a to otázkou, či žalobcovia nadobudli vlastnícke právo k spornému pozemku
vydržaním alebo nie, tak ako to tvrdia v žalobe. Vlastníkmi sporného pozemku nie sú a nikdy ani neboli
žalobcovia a tento pozemok  nenadobudli vydžaním. Podmienkou vydržania je oprávnená držba, t.j. ak
je držiteľ dobromyseľný v tom, že mu vec patrí (napríklad, ak je zapísaný ako vlastník na liste vlastníctva,
ale zmluva, ktorou ju nadobudol, je neplatná z dôvodu, ktorý držiteľ nepozná, môže byť dobromyseľný
v tom, že mu vec patrí a po 10 rokoch nadobudne vlastnícke právo vydržaním). Už z tvrdení samotných
žalobcov vyplýva, že vedeli, že uzatvárajú kúpnu zmluvu, podľa ktorej bola predmetom prevodu len
stavba a nie sporný pozemok, na ktorom je stavba postavená, nemohli sa teda domnievať, že nadobudli
vlastnícke právo aj k pozemku. Sám žalobca 1/ na pojednávaní dňa 9.4.2015 uviedol, že vie, že zmluva
o prevode nehnuteľností musí byť uzatvorená v písomnej forme, keďže vedel, že zmluvou zo dňa
5.3.2002 sa neprevádza sporný pozemok. Vedel, že na prevod pozemku musí byť uzatvorená zmluva
v písomnej forme a vedel, že neuzatvoril žiadnu inú zmluvu, na základe ktorej nadobudol vlastnícke
právo k spornému pozemku. Nie je zrejmé, prečo sa domnieval, že je vlastníkom sporného pozemku.
Žalobca 1/ dokonca vedel (je to uvedené v žalobe), že U. a P. P. nie sú podľa listu vlastníctva vlastníkmi
sporného pozemku. Vzhľadom k uvedenému žalobcovia 1/ a 2/ nemohli byť dobromyseľní v tom, že im
vlastnícke právo k pozemku patrí. Je irelevantné, či dosiaľ do ich užívania žalovaný zasahoval alebo
nezasahoval. Žalovaný v odvolaní ďalej poukázal na to, že rozsudok trpí množstvom ďalších právnych i
formálnych vád. Odôvodnenie rozsudku je zmätočné a nezrozumiteľné. Na základe uvedeného navrhol,
aby odvolací súd v zmysle § 221 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa  zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie.

K odvolaniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia prostredníctvom  právneho zástupcu. Vo vyjadrení uviedli,
že s rozhodnutím súdu prvého stupňa sa v plnom rozsahu stotožňujú a navrhujú, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a priznal im náhradu trov odvolacieho konania. Podľa ich názoru
sa súd správne zaoberal otázkou existencie vlastníckeho práva P. a U. P. k predmetným pozemkom,
nakoľko jedine po vyriešení tejto otázky mohol následne posudzovať existenciu vlastníckeho práva
žalobcov k sporným pozemkom. Súd správne uzavrel, že P. a U. P. ako právni predchodcovia žalobcov
užívali sporný pozemok na základe rozhodnutia o jeho pridelení do osobného užívania v roku 1973.
Od tohto obdobia právni predchodcovia žalobcov užívali sporný pozemok bez toho, aby ich v užívaní
ktokoľvek rušil, alebo aby si ktokoľvek na tieto pozemky uplatňoval vlastnícke právo. Pokiaľ ide o
dobromyseľnosť, je potrebné si v tejto súvislosti uvedomiť, že pri posudzovaní dobromyseľnosti právnych
predchodcov žalobcov je nevyhnutné vziať do úvahy aj ich mentálnu vyspelosť a sociálny status. Je
faktom, že U. a P. P. boli jednoduchí ľudia bez ukončeného základného vzdelania, pre ktorých pridelenie
pozemku do osobného užívania nepochybne bolo impulzom preto, aby boli presvedčení o tom, že keď im
pozemok pridelili, preto im aj patrí, resp. je ich vlastníctvom. Dlhé roky až do jeho prevodu na žalobcov,
ich v užívaní tohto pozemku nikto nerušil a preto nemali žiaden dôvod sa domnievať, že by opomenuli
vykonať nejaký úkon, čo  by spôsobilo, že im vlastnícke právo k predmetnému pozemku nepatrí.
Podľa  názoru žalobcov súd dostatočne a správne preskúmal dobromyseľnosť právnych predchodcov
žalobcov. Žalobcovia poukazovali aj na aktivity žalovaného podporujúce nielen právnych predchodcov,
ale i samotných žalobcov v presvedčení, že sú legitímnymi vlastníkmi sporného pozemku. Mesto
Sereď si nikdy neuplatňovalo svoje vlastnícke právo k predmetným pozemkom a ani sa nepokúsilo
uzatvoriť s právnymi predchodcami žalobcov žiadnu nájomnú zmluvu, ktorou by jednak deklarovalo
svoje vlastnícke právo k dotknutým pozemkom a jednak zlegalizovalo užívanie sporného pozemku
právnymi predchodcami žalobcov, resp. žalobcami. P. a U. P.  mali a aj deklarovali úmysel previesť na



žalobcov vlastnícke právo k sporným pozemkom. Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že automaticky s
prevodom vlastníctva k stavbe prenechali žalobcom do užívania aj sporný pozemok a tiež dohodli kúpnu
cenu za stavbu vyššiu o 447.049,- Sk. Skutočnosť, že v notárskej zápisnici absentuje pozemok vnímali
všetci účastníci zmluvy len ako dôsledok zápisov v katastri nehnuteľností. Žalovaný žalobcov, resp.
ich právnych predchodcov ako oprávnených užívateľov akceptoval a inkasoval daň z nehnuteľnosti,
ktorú v neposlednom rade žalobcom aj ako správca dane vyruboval. Rozhodnutie súdu prvého stupňa
je  akceptovateľné, dostatočne odôvodnené a spravodlivé. Pokiaľ ide o nejasnosť, či sa rozhodnutie
o pridelení pozemku do osobného užívania č. Fin. 4/187/73 zo dňa 12.10.1973 vzťahuje na sporný
pozemok z dôvodu odlišných výmer, žalobcovia poukazujú na fakt, že počas konania pred súdom prvého
stupňa žalovaný nevyslovil pochybnosť, že by sa rozhodnutie o pridelení pozemku nevzťahovalo na
predmetnú parcelu. Táto skutočnosť ani nebola medzi účastníkmi konania sporná a v predmetnom
rozhodnutí o pridelení je parcela  definovaná parcelným číslom, označením katastrálneho územia a
zápisom v pozemkovej knihe. Nesúlad výmer tak z ich pohľadu je len dôsledkom nepresnosti vtedajších
meraní v porovnaní s modernými metódami. Na základe uvedeného žalobcovia 1/ a 2/ navrhli, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a zaviazal žalovaného nahradiť žalobcom
trovy odvolacieho konania vo výške 72,57 euro.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu proti
ktorému je možné podať odvolanie (§ 201 a 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

Predmetom návrhu žalobcov 1/ a 2/ je určenie, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti
vedenej Katastrálnym odborom Okresného úradu Galanta, k. ú. S., obec S., okres Galanta ako pozemok
parcela reg. „C“ evidovaná na katastrálnej mape ako parcela č. 2564 - zastavané plochy a nádvoria o
výmere 348 m2, LV nezaložený (podľa posledného doplnenia žalobcov na č.l 85).

V danom prípade súd určil, že žalobcovia 1/ a 2/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti
nachádzajúcej sa v k. ú. S. a to parcela reg. „C“ č. 2564 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 348
m2 v pomere 1/1 k celku.

Žalovaný v odvolaní namietal závery súdu prvého stupňa o tom že P. a U. P. nie sú a nikdy neboli
právnymi predchodcami žalobcov, že P. a U. P. nikdy nenadobudli právo osobného užívania k spornému
pozemku a ani nemohli byť dobromyseľní v tom, že im toto právo patrí. Súd sa tiež nezaoberal otázkou, či
žalobcovia nadobudli vlastnícke právo k spornému pozemku vydržaním alebo nie, pričom nikdy nemohli
byť dobromyseľní v tom, že im patrí vlastnícke právo k pozemku. Poukázal i na to, že rozsudok trpí
množstvom ďalších právnych a formálnych vád, pričom odôvodnenie je zmätočné a nezrozumiteľné.

V prejednávanej veci z obsahu spisu (rozhodnutí Správy katastra Galanta č. XI 17/2010-1 zo dňa
26.5.2010, Katastrálneho úradu v Trnave, číslo Xo 5/2010 zo dňa 30.7.2010, rozsudku Krajského súdu
v Trnave pod č.k. 14S 90/2010-79 zo dňa 6.12.2012,  LV č. XXXX, katastrálne územie S., PKV 994,
oznámenia Okresného úradu Galanta zo dňa 28.8.2015 a ďalších) vyplýva, že pozemok registra E parc.
č. 1840/118 orná pôda o výmere 1400 m2 kat. úz. S. bol pôvodne zapísaný do pozemno-knižnej vložky
č. 994. V rámci registra obnovenej evidencie pozemkov bol predmetný pozemok  zapísaný na LV č.
XXXX, kde je ako jeho vlastník v súčasnosti vedený odporca, ktorý vlastníctvo nadobudol podľa § 2
zákona č. 138/191 Zb..

Pôvodne bol sporný pozemok vo vlastníctve Československého štátu v správe Mestského národného
výboru Sereď. Mestský národný výbor Sereď rozhodnutím o povolení stavby rodinného domu čís.
výstavby 2220/1972 zo dňa 9.11.1972 povolil manželom P. a U. P. postaviť si na časti tohto pozemku
parc. č. 1840/284 rodinný dom.

Podľa Rozhodnutia Okresného národného výboru v Galante pod č. Fin. 4/187/73 zo dňa 12. októbra 1973
bol  pozemok parc. č. 1840/284, k. ú. S.  o výmere 400 m2, ktorý bol vo vlastníctve Československého
štátu a v správe Mestského národného výboru (výpis z poz. knihy vl. č. 994, podľa geom. plánu č.
196-504-762/72/ pridelený  do osobného užívania P. a U. P. na výstavbu rodinného domčeka. Podľa



rozhodnutia dňom nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia vzniká menovaným občanom právo,
aby s nimi Mestský národný výbor Sereď uzavrel dohodu o zriadení práva osobného užívania k
uvedenému pozemku. Právo osobného užívania podľa  rozhodnutia vznikne dňom registrácie  dohody o
zriadení práva osobného užívania k pozemku na Štátnom notárstve v Galante. Rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť 6.11.1973. Mestský národný výbor listom zo 7.11.1973 vyzval  P. P. na zaplatenie 3.200,-
Kčs ako úhrady za pridelený pozemok.

Geometrickým plánom č. 5-1/2002 z 31.1.2002, overeným Katastrálnym úradom v Trnave dňa
12.2.2002, si P. a U. P. dali zamerať z parcely KN - C č. 2564 - zastavané plochy a nádvoria o výmere
348 m2 a KN - C č. 2563 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 956 m2  parcely č.  2564/1 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 362 m2, parc. č. 2564/2 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 111 m2,
parc. č. 2564/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 10 m2 a parc. č. 2563 zastavané plochy o
výmere 821 m2.

Dňa 5.3.2002 uzavreli žalobcovia 1/ a 2/ kúpnu zmluvu vo forme notárskej zápisnice č. 79/2002,
NZ74/2002, ktorej vklad bol povolený 2.4.2002. Predmetnom zmluvy boli nehnuteľnosti: rodinný dom
so súp. č. XXX postavený na parc. č. 2564 (pozemok je neusporiadaný). Kúpna cena rodinného domu
bola zistená znaleckým posudkom vo výške 372.951,- Sk a dohodnutá kúpna cenu za nehnuteľnosti
bola 820.000,- Sk.

Žalobcovia 1/ a 2/ sú zapísaní ako spoluvlastníci rodinného domu so súp. č. XXX na parc. č. 2564
zapísanej na LV č. XXXX k. ú. S. v podiele 1/1 v pomere k celku. V roku 2003 žalobcovia 1/ a 2/
podali daňové priznanie, na základe ktorého platili žalovanému od roku 2003 daň za zastavané plochy
a nádvoria o výmere 383 m2. V daňovom priznaní v časti II. oddiel daň z pozemkov je uvedená parc. č.
2564, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 383 m2 a ako právny vzťah je označená možnosť užívateľ.
V zázname o oznámení nadobudnutia vlastníctva žalobcovia uviedli, že kúpnou zmluvou nadobudli
rodinný dom súp. č. XXX na parcele č. 2564 bez pozemku (č.l. 115).

Žalobcovia a manželia P. a U. P. uzavreli dňa 31.5.2010 kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod
práva osobného užívania k všetkým pozemkom vzniknutým geometrickým plánom č. 5-1/2002 z
31.1.2002 (č.l. 109).

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa z obsahu kúpnej zmluvy z
5.3.2002 a 31.5.2010 vyvodil, že právni predchodcovia žalobcov 1/ a 2/ (manželia P.) boli v dobrej viere,
že sporný pozemok užívajú oprávnene (na základe vzniknutého práva osobného užívania pozemku).
Toto právo osobného užívania pozemku vzniklo a transformovalo sa na právo vlastnícke.  Ak v dobrej
viere užívali pozemok počas celej 10 ročnej vydržacej doby, ktorá začala plynúť 1.1.1992 a uplynula
31.12.2001, vlastnícke právo k pozemku vydržali. Súd prvého stupňa mal  preukázané, že boli splnené
všetky zákonné predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva právnymi predchodcami žalobcov
vydržaním dňom 31.12.2001. Žalobcovia nadobudli sporný pozemok o výmere 348 m2 od svojich
právnych predchodcov na základe kúpnej zmluvy 5.3.2002.

Podľa Občianskeho zákonníka počnúc od 1.1.1993, § 133 ods. 2 v znení novely zák. č. 264/1992
Zb. platí, že ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy (ktorá musí byť písomná) nadobúda
sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitného zákona. V kúpnej zmluve musí
byť nehnuteľnosť, ktorá je predmetom kúpy označená tak, aby bola nebolo možné zameniť ju s
inou nehnuteľnosťou. Ak je predmetom kúpnej zmluvy pozemok, je nutné minimálne označiť presnú
identifikáciu parcely s uvedením parcelného čísla, výmery, názvu katastrálneho územia a druhu
pozemku.

Doposiaľ z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dňa 5.3.2002 uzavreli žalobcovia 1/ a 2/ kúpnu
zmluvu vo forme notárskej zápisnice č. 79/2002, NZ74/2002 (č.l. 7), ktorej vklad bol povolený 2.4.2002.
Predmetnom zmluvy boli nehnuteľnosti, rodinný dom so súp. č. XXX postavený na parc. č. 2564
(pozemok je neusporiadaný), t.j. nie je zrejmé, ako mohol súd prvého stupňa uzavrieť, že predmetom
kúpy bol aj sporný pozemok, ktorého určenia vlastníctva sa žalobcovia domáhajú. Aj keď bol pozemok
neusporiadaný, jeho presná indentifikácia bola možná. Z kúpnej zmluvy zo dňa 5.3.2002 vyplýva, že
predmetom kúpy  bol len rodinný dom. Kúpna zmluva z 31.5.2010, ktorá mala byť uzatvorená medzi P. a



U. P. ako prevodcami a žalobcami ako nadobúdateľmi (č. l. 109) nie je nadobúdateľmi podpísaná, nie je
dostatočne určitá, preto túto nemožno považovať za platne uzavretú, v súlade s § 34 a nasledujúcimi OZ.

Žalovaný v písomných vyjadreniach namietal, že žalobcovia ani nemohli nadobudnúť sporný pozemok
od manželov P., pretože manželia P. neboli nikdy vlastníkmi tohto pozemku. Súd v odôvodnení
rozsudku poukázal na § 205 ods. 1, 2 OZ účinného do 31.12.1991, podľa ktorého mohla fyzická
osoba nadobudnúť nehnuteľnosť do osobného užívania rozhodnutím o pridelení pozemku do osobného
užívania a následne uzavretím dohody o zriadení práva osobného užívania medzi občanom a národným
výborom. Dohoda musela byť písomná a musela byť registrovaná štátnym notárstvom. Žalobcovia
do spisu založili rozhodnutie o pridelení pozemku do užívania manželom P. z 12.10.1973 (č.l. 72),
ale nepredložili písomnú dohodu o zriadení práva osobného užívania medzi občanom a národným
výborom, registrovanú štátnym notárstvom. Z doposiaľ vykonaného dokazovania teda nevyplýva, že
manželom P. vzniklo právo osobného užívania pozemku v súlade s právnym predpisom účinným v čase
vydania rozhodnutia o pridelení pozemku. Neexistenciu dohody v zmysle vtedy platného Občianskeho
zákonníka (§ 250 ods. 2) nemožno vyhodnotiť ako neúplný prípadne vadný titul nadobudnutia ale len
ako neexistujúci. Následne potom manželia P. sa nemohli stať podľa § 872 ods. 1 OZ (účinného od
1.1.1992) vlastníkmi sporného pozemku, pretože podľa uvedeného ustanovenia OZ  len právo osobného
užívania, ktoré vzniklo podľa doterajších predpisov sa zmenilo dňom účinnosti zákona na vlastníctvo
fyzickej osoby.  Ak súd prvého stupňa uzavrel, že manželia P., ktorí mali previesť sporný pozemok na
žalobcov, boli vlastníkmi sporného pozemku, jeho záver nie je správny, pretože z doposiaľ z vykonaného
dokazovania nič také nevyplynulo. Neprichádza potom do úvahy ani zaoberať sa  otázkou vydržania,
pretože vydržať vlastnícke právo k nehnuteľnosti môže fyzická osoba len na základe dobromyseľnosti,
ktorá predpokladá existenciu titulu nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Právna teória
pripúšťa, že tento titul môže byť neúplný, neplatný, vadný, ale nepripúšťa nadobudnúť vlastnícke právo k
nehnuteľnosti pri neexistencii titulu nadobudnutia. Doposiaľ žalobcovia nepreukázali, že by manželia P.
disponovali titulom nadobudnutia (rozhodnutie o pridelení pozemku z 12.10.1973 za titul nadobudnutia
považovať nemožno z vyššie uvedených dôvodov), ale tiež nepreukázali, ako je vyššie uvedené, že by
bol sporný pozemok predmetom kúpnej zmluvy z 5.3.2002 (resp. 31.5.2010), t.j. nepreukázali svoj titul
nadobudnutia sporného pozemku.

V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal
bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy
z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie
je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.



Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli
preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď
určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť
preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti
tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom
určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre
seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.

Na základe vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne
posúdil (aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil) a nedostatočne zistil skutkový
stav. Z doposiaľ vykonaného dokazovania závery súdu o tom, že by mali byť žalobcovia vlastníkmi
spornej nehnuteľnosti nevyplývajú.

Odvolací súd preto podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.).

Povinnosťou súdu prvého stupňa bude pokračovať v konaní, opätovne vypočuje hlavne žalobcov a bude
zisťovať z čoho vyplýva, že sporná nehnuteľnosť bola predmetom kúpy (poukaz žalobcov na rozdiel
ceny nehnuteľnosti podľa znaleckého posudku a vyplatenou kúpnou cenou takýmto dôkazom nie je).
Ak žalobcovia preukážu, že nehnuteľnosť bola predmetom kúpy, bude zisťovať, či manželia P., ktorí
by previedli nehnuteľnosť na žalobcov boli vlastníkmi nehnuteľnosti, resp. neboli a či nepreviedli viac
práv k pozemku, ako sami mali. Ak žalobcovia predložia písomnú dohodu o zriadení práva osobného
užívania medzi občanom (manželmi P. a národným výborom), registrovanú štátnym notárstvom, potom
súd skonštatuje, že manželia P. sa stali vlastníkmi sporného pozemku priamo zo zákona, podľa §
872 ods. 1 OZ, bez toho, aby sa zaoberal dĺžkou doby, počas ktorej manželia P. pozemok užívali.
Ak žalobcovia preložia dohodu o zriadení práva osobného užívania, ktorá by bola neúplná, vadná,
neregistrovaná, potom sa bude prípadne zaoberať vydržaním, dobromyselnosťou žalobcov, lehotami
potrebnými k vydržaniu nehnuteľnosti. Na návrh účastníkov súd doplní dokazovanie smerujúce k
preukázaniu skutočností, či sa žalobcovia mohli stať vlastníkmi spornej nehnuteľnosti (dôkazné bremeno
je na žalobcoch). Pri posudzovaní práva žalobcov a obrany žalovaného sa bude  riadiť  vyššie uvedeným
právnym názorom odvolacieho súdu. Opätovne vo veci rozhodne, pričom vyhodnotí všetky vykonané
dôkazy jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach a rozhodnutie v súlade s § 157 ods. 2 odôvodní. O
trovách konania, vrátane tohto odvolacieho konania súd rozhodne podľa § 224 ods. 3 O.s.p..

Toto uznesenie bolo prijaté v odvolacom senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.