Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 4CoE/26/2013 z 26. 9. 2013
Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 26. septembra 2013, sp. zn. 4CoE/26/2013, ECLI:SK:KSPO:2013:8705212506.1
Krajský súd Prešov | 4CoE/26/2013 | ECLI:SK:KSPO:2013:8705212506.1 | 2013-09-26 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: OSP, EP, /SK/ZZ/0/0, vyhláška č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d4a23eae-841c-41e8-8183-7836a6d7c34b
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8705212506.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4CoE/26/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8705212506
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8705212506.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava,
IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti povinnému Y. R., bytom U. X, o vymoženie 167,96 Eur istiny s prísl., o odvolaní oprávneného a
súdneho exekútora JUDr. Ing. Karola Mihála, Exekútorský úrad Košice, proti uzneseniu Okresného súdu
Poprad č. k. 9Er 373/2005-20 zo dňa 29. 11. 2012 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  uznesenie.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

Návrh na prerušenie konania zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil. Uložil oprávnenému povinnosť nahradiť
súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Karolovi Mihálovi trovy exekúcie vo výške 37,79 Eur do 3 dní od
právoplatnosti uznesenia.

V odôvodnení uviedol, že exekučné konanie začalo na vymoženie pohľadávky vo výške 167,96 Eur
istiny s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica sp. zn. N 3082/2005,
Nz 30616/2005, NCRLs30190/2005 zo dňa 02. 07. 2005, napísanej na Notárskom úrade JUDr. Ondreja
Ďuriača, na základe ktorej v mene povinného advokát Mgr. Tomáš Kušnír na základe splnomocnenia,
ktoré mu bolo udelené v zmysle zmluvy o úvere č. 7102101 uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa
27. 09. 2004, uznal dlh vo výške 8914 Sk s 0,25 % úrokom z omeškania od 17. 03. 2005 do zaplatenia,
ktorý sa zaviazal zaplatiť do 01. 08. 2005.

Súd poukázal na ust. § 41 ods. 2 písm. c), § 57 ods. 1 písm. a), § 58 ods. 1 Exekučného poriadku,
ako aj ustanovenia týkajúce sa zastupovania iného v zmysle ust. § 22, § 23 Občianskeho zákonníka
a absolútnej neplatnosti právneho úkonu ust. § 39 Občianskeho zákonníka a uviedol, že skúmal, či
sú splnené formálne i materiálne predpoklady na vedenie exekúcie. Zistil, že exekučný titul nespĺňa
podmienky materiálnej vykonateľnosti z dôvodu, že bol spísaný na základe absolútne neplatného
právneho úkonu. Pri zastupovaní povinného pri spísaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu
zákona, lebo za povinného uznal záväzok advokát, osoba, ktorého záujmy boli v rozpore so záujmami
povinného ako zastúpeného a zástupca konal zákonom nedovoleným spôsobom, keď podpísal notársku
zápisnicu za povinného. Zmluvná voľnosť povinného bola postupom oprávneného obmedzená z dôvodu,
že osobu advokáta Mgr. Tomáša Kušníra oprávnený predformuloval v štandardnej formulárovej zmluve
a splnomocnenie pre Mgr. Tomáša Kušníra ako splnomocnenca povinného bolo súčasťou predtlače



zmluvy o úvere. Keďže Mgr. Tomáš Kušnír nedisponoval platným plnomocenstvom, nemohol v mene
povinného uznať dlh a vysloviť súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

Súd mal preukázané, že notárska zápisnice spísaná na Notárskom úrade JUDr. Ondreja Ďuriača dňa
02. 07. 2005 pod č. N 3082/2005, Nz 30616/2005, NCRLs30190/2005 je nevykonateľná, pretože bola
spísaná na základe neplatnej a neúčinnej plnej moci, a preto exekúciu zastavil. Zároveň nerozhodol o
zmene súdneho exekútora z dôvodu zastavenia exekúcie.

O trovách exekúcie súd rozhodol podľa  § 203 ods. 1 Exekučného poriadku tak, že  zaviazal
oprávneného, ktorý zavinil zastavenie exekúcie nahradiť súdnemu exekútorovi účelne vynaložené trovy
exekúcie, ktoré špecifikoval. Z titulu paušálnej odmeny súd  priznal náhradu za 3 úkony (získanie
poverenia na vykonanie exekúcie, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, zisťovanie majetku), t.
j. 3 x á 3,32 Eur, t. j. 9,96 Eur, ďalej časovú odmenu za 2 hod., ( prijatie návrhu na vykonanie exekúcie,
preštudovanie, zaevidovanie, spracovanie upovedomenia o začatí exekúcie, exekučný príkaz), t. j. 2 x
á 6,64 Eur, t. j. 13,28 Eur. Z titulu náhrady hotových výdavkov súd priznal náhradu poštovného vo výške
9,90 Eur, ako aj daň z pridanej hodnoty zo sumy 23,24 Eur vo výške 20 %, t. j. v sume 4,64 Eur.

Súd nepriznal daň z pridanej hodnoty súdnemu exekútorovi z uplatnenej náhrady hotových výdavkov
z dôvodu, že Exekučný poriadok v znení účinnom od 01. 09. 2005 do 31. 12. 2011 expressis verbis
zakotvoval pravidlo, podľa ktorého sa o daň z pridanej hodnoty navyšuje odmena, nie však náhrada
hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Úhrada poštových ani telekomunikačných výdavkov
pri vykonávaní exekúcie nie je službou uskutočnenou zdaniteľnou osobou a nepredstavuje pridanú
hodnotu, keďže išlo o náklady, ktoré boli platné v mene a na účet právnickej osoby, pre ktoré sa
zdaniteľné plnenie uskutočnilo a v zmysle ust. § 28 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov, sú poštové služby oslobodené od dane z pridanej hodnoty. Iný
spôsob doručovania, realizovania doručovania ako prostredníctvom univerzálnych poštových služieb, t.
j. prostredníctvom pošty súdny exekútor nepreukázal.

Následne súd zdôvodnil nepriznanie ďalších uplatnených trov exekúcie z titulu hodinovej odmeny, ako
aj odmeny za zriadenie exekučného záložného práva za nehnuteľnosť v sume 736,37 Eur (23 x á
33,19 Eur) s poukazom na ust. § 6 citovanej vyhlášky z dôvodu, že ak exekúciu súd zastaví, odmena
súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje podľa počtu hodín účelne vynaložených na
exekúciu a paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti. V prípade zastavenia exekúcie
je preto vylúčené priznať súdnemu exekútorovi odmenu za zriadenie exekučného záložného práva na
nehnuteľnosti v zmysle  § 6 citovanej vyhlášky. Z tohto dôvodu súd náhradu trov súdnemu exekútorovi
za zriadenie exekučného záložného práva nepriznal. K zaplateniu náhrady trov exekúcie súd zaviazal
oprávneného (§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku).

Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.

V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie súdny exekútor. Namietal nesprávne
posúdenie zákonného nároku súdneho exekútora na priznanie odmeny za zriadenie exekučného
záložného práva. V tejto časti považoval odôvodnenie výroku za nesprávne, nerelevantné, a preto
namietal aj nedostatočne zistený skutkový stav. Zdôraznil, že súdny exekútor doručil súdu podnet na
zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného, v ktorom si uplatnil náhradu trov exekúcie vo výške
963,78 Eur. Súd v rozpore s platným právom nepriznal súdnemu exekútorovi nárok uplatnený z titulu
odmeny za zriadenie 23 exekučných záložných práv v celkovej výške 763,37 Eur, vrátane dane z pridanej
hodnoty. Nepriznanie tohto uplatneného nároku považoval za nesprávne v rozpore s ustanoveniami
Exekučného poriadku a vyhlášky č. 288/1995 Z. z., teda za arbitrárne. Podľa jeho názoru má nárok
na odmenu za zriadenie exekučného záložného práva s tým, že zdôraznil, že oprávnený disponoval
návrhom na podanie exekúcie, ale aj návrhom na zriadenie exekučného záložného práva, ktoré súdny
exekútor mohol zriadiť len základe jeho návrhu. Z tohto dôvodu navrhol zrušiť napadnuté uznesenie.



V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený. Namietal nesprávne skutkové
závery, v dôsledku čoho súd vec nesprávne právne posúdil, svojim postupom mu odňal možnosť
konať pred súdom, ako aj rozhodnutie bolo vydané  nad rámec zverenej právomoci. Zároveň navrhol
prerušiť konanie (§ 109  ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku) a predložiť návrh na  začatie
prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru na prejudiciálne otázky, či:

„1) Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a   ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, a   teda v   jeho mene uznal v   rámci zmluvy o  úvere dlh
do výšky vzniknutej pohľadávky a  jej príslušenstva a  na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z   tejto zmluvy?

2) Je v   súlade s   čl. 17 a   čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s   odkazom na smernicu
Rady 93/13 EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Bližšie dôvody podaného odvolanie konkretizoval. Zároveň navrhol prerušiť konanie podľa  § ust. § 109
ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku a podať návrh Ústavnému súdu na konanie o súlade
ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej
republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok. Zdôraznil, že súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec verejnej
právomoci, ďalej že porušil princíp legality, ako aj zásady začatia konania na návrh, a tým zásadu rovnosti
účastníkov, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania, pričom poukázal na
obsah Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných zbraní, ako aj na judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva, vrátane rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky. Zároveň bližšie zdôvodnil
návrh na podanie žiadosti o začatie prejudiciálneho konania k špecifikovaným prejudiciálnym otázkam vo
vzťahu, ku ktorým taktiež poukázal na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, ako aj výklad
článkov Charty základných práv Európskej únie, ako aj Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Navrhol
zrušiť napadnuté uznesenie a vec vrátiť súdu prvého stupňa, alternatívne prerušiť konanie a predložiť
Súdnemu dvoru návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke.

Povinný sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadril.

Z obsahu spisu vyplýva, že zákonný sudca podaným odvolaniam nevyhovel postupom podľa  § 374 ods.
4 Občianskeho súdneho poriadku.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona
č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len Občianskeho
súdneho poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle
zásad vyplývajúcich z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku, bez nariadenia pojednávania (§
214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) a dospel k záveru, že odvolania oprávneného a súdneho
exekútora JUDr. Ing. Karola Mihála nie sú dôvodné.

Oboznámením sa s obsahom spisu, odôvodnením napadnutého uznesenia odvolací súd zistil, že súd
prvého stupňa správne postupoval, ak skúmal formálnu a materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu,
ktorým je notárska zápisnica sp. zn. N 3082/2005, Nz 30616/2005, NCRLs30190/2005 zo dňa 02. 07.
2005 spísaná na Notárskom úrade JUDr. Ondreja Ďuriača, v rámci ktorej splnomocnený Mgr. Tomáš
Kušnír ako advokát uznal za povinného dlh vo výške 8 916 Sk (295,96 Eur ) , čo do základu a výšky,
vrátane úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne od 17. 03. 2005 do zaplatenia, ktorý sa zaviazal
zaplatiť v lehote do 01. 08. 2005 (č. l. 34 spisu). Právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe
zmluvy o úvere uzavretej dňa 27. 09. 2004 (v spise na č. l. 5) č. 71020338, na základe ktorej bol
povinnému poskytnutý úver vo výške 12 000 Sk (398,33 Eur), ktorý sa zaviazal povinný zaplatiť zvýšený



o poplatok vo výške  6 760 Sk (224,39 Eur), t. j. celkom 18 760 Sk (622,72 Eur) v 7 mesačných splátkach
po 2 680 Sk (88,96 Eur) počnúc dňom 18. 10. 2004. Súčasťou zmluvy je aj splnomocnenie pre Mgr.
Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, najmä na uznanie jeho záväzku
z úveru.

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 11. 2010, sp. zn.   3 Cdo
63/2009: „Aj pri posudzovaní notárskej zápisnice sa uplatňuje tzv. prezumpcia správnosti. Notárska
zápisnica je spôsobilým exekučným titulom vtedy, ak mimo formálnych podmienok vykonateľnosti spĺňa
podmienky materiálnej vykonateľnosti. Jednou z podmienok materiálnej vykonateľnosti je, aby notárska
zápisnica obsahovala právny záväzok (stanovenie konkrétnej povinnosti zo záväzkového právneho
vzťahu vzniknutej na základe určitej právnej skutočnosti), ďalšími sú označenie oprávnenej osoby,
povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice.“

Notárska zápisnica je verejná listina, ktorá je bez ďalšieho platná v celom rozsahu, ale v prípade ak
nemá náležitosti, ktoré zákon vyžaduje, nie je spôsobilým exekučným titulom.

Notárska zápisnica, ktorú oprávnený predložil ako exekučný titul, nie je listinou o právnom úkone o
uznaní dlhu povinnej, a to pre neplatné splnomocnenie účastníka na strane povinnej osoby.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že pri zastupovaní povinného pri spisovaní
notárskej zápisnice došlo k porušeniu zákona, pretože za povinného uznala záväzok osoba, ktorej
záujmy sú v zjavnom rozpore so záujmami zastupovaného (povinného). Vyplýva to zo skutočnosti, že
oprávnený určil vopred Mgr. Tomáša Kušníra vo formulárovej zmluve, a teda nešlo o výber zástupcu zo
strany povinného. V tejto súvislosti došlo k verejnému napomenutiu zverejnenému v Bulletine slovenskej
advokácie 7-8/2009 na č. l. 56, ktorým bol disciplinárne obvinený Mgr. Tomáš Kušnír uznaný za vinného z
disciplinárneho previnenia podľa ust. § 56 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z., ktorého sa dopustil zavineným
porušením povinností advokáta v   ust. § 18 ods. 3, § 2 ods. 2 a  4 citovaného zákona. Mgr. Kušnír ako
zástupca konal zákonom nedovoleným spôsobom, ak podpísal zápisnicu za povinného.

Odvolací súd ďalej na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa uvádza, že pokiaľ
je exekučným titulom notárska zápisnica, nejde o judikované právo, a preto ju možno podrobiť
materiálnemu prieskumu. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa v tom smere, že aj
keď súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie, nedostatok jej materiálnej vykonateľnosti spôsobuje,
že je dôvodom na zastavenie exekúcie v ďalšom štádiu exekúcie, a preto sú odvolacie námietky
neopodstatnené.

Nemožno preto pripustiť, aby notárska zápisnica vyhotovená za takýchto podmienok bola exekučným
titulom a aby na jej základe sa viedla exekúcia proti povinnému.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie ako
správne v súlade s  ust. § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Odvolací súd dodáva, že v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva , vrátane Súdneho dvora
Európskej únie, nie je nevyhnutné, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.5.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19.2.1998, sťažnosť
č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 23.6.2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na uvedené nepovažoval za potrebné
zaoberať sa odvolacími námietkami, ktoré považoval za všeobecné, bez možnosti zmeny  právneho
posúdenia exekučného titulu.



Podľa ust. § 251 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ak osobitný predpis38) neustanovuje inak,
výkon rozhodnutia nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení výkonu
rozhodnutia nemožno podať návrh na obnovu výkonu rozhodnutia.

Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, súd konanie preruší, ak rozhodnutie
závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím
vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou,
zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi
návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Súčasťou podaného odvolania bol návrh právneho zástupcu oprávneného, aby bolo konanie prerušené
a vec predložená Ústavnému súdu Slovenskej republiky na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a
druhá Exekučného poriadku s  čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s  princípom
právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v  právny poriadok.

Odvolací súd nepovažoval za opodstatnený návrh na prerušenie konania. Súd prvého stupňa pri
posudzovaní zákonnosti vedenej exekúcie skúmal materiálnu a formálnu stránku notárskej zápisnice ako
exekučného titulu. Takýto postup súdu je v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Posudzovať
zákonnosť vedenej exekúcie je súd oprávnený aj bez návrhu, v danom prípade aj po vydaní poverenia z
dôvodu, že v zmysle ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku je možné zastaviť exekúciu na návrh, ale aj
bez návrhu. Z tohto dôvodu návrh na prerušenie konania nebol opodstatnený a výklad ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku je v súlade s  Ústavou Slovenskej republiky aj čl. 1 ods. 1, t. j. princípom právnej
istoty, vrátane zaručeného práva na súdnu ochranu účastníkov v  súdnom konaní.

Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku súd konanie preruší, ak rozhodol, že
požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej
zmluvy.

Exekučný poriadok ako osobitný právny predpis neobsahuje ustanovenia týkajúce sa prerušenia
exekučného konania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 251 ods. 4 Občianskeho
súdneho poriadku, v  zmysle ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konania podľa osobitného
predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.
I napriek citovaným ustanoveniam o možnosti prerušiť konanie v prípade, ak súd požiada Súdny dvor
Európskej únie o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke a úprave vyplývajúcej z Exekučného poriadku,
súd s ohľadom na potrebu ochrany spotrebiteľa a uplatnenie čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS,
ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho práva, nemá aplikovať a prihliadať na také procesné
pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany
pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami zavedenými Smernicou Rady 93/13/EHS (rozhodnutie
Cofidis C - 470/00).

Exekúcia bola zastavená z dôvodu, že notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom.
Oprávnený namietal, že pri aplikácii Smernice Rady 93/13/EHS mu súd svojim postupom bráni vo
vymožiteľnosti bežnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. K tomu odvolací súd uvádza, že pre
občianskoprávne vzťahy je typický princíp zmluvnej voľnosti. Podľa ust. § 43 Občianskeho zákonníka
sú účastníci povinní dbať o to, aby pri úprave zmluvných povinností bolo odstránené všetko, čo by
mohlo viesť k vzniku rozporov. Základný právny princíp spravodlivosti od súdu požaduje, aby právna
ochrana nebola poskytovaná tomu, kto právo porušuje na úkor toho, ktorého právo bolo porušené.
Splnomocnenie, ktoré povinný udelil pri podpise zmluvy, ktoré prijal advokát, konajúci za oprávneného
za účelom uznania dlhu povinného voči oprávnenému, je pre obchádzanie zákona neplatným právnym
úkonom a uznanie dlhu na základe takto udeleného splnomocnenia je absolútne neplatným právnym
úkonom (uznesenie ÚS SR II. ÚS 404/2010-16 zo dňa 30.09.2010).



Odvolací súd nepovažoval návrh na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie
za opodstatnený, lebo nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového práva. Právna
úprava vnútroštátneho práva dostatočným spôsobom umožňuje aplikáciu Smernice Rady 93/13/EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Návrh na prerušenie konania bol preto ako
nedôvodný zamietnutý.

Vo vzťahu k podanému odvolaniu súdnym exekútorom JUDr. Ing. Mihálom odvolací súd uvádza, že súd
prvého stupňa správne pri rozhodovaní o zastavení exekúcie rozhodoval aj o trovách, ktoré vznikli v
súvislosti s vykonávaním exekúcie a pri ich priznávaní vychádzal zo zásady účelnosti a primeranosti
počtu vykonaných úkonov v rámci exekučnej činnosti. Správne aplikoval ust. § 14. § 15 vyhlášky MS
SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov za poskytovanie právnych služieb
(ďalej len citovanej vyhlášky) vo vzťahu k paušálnej odmene, ako aj hodinovej odmene v súvislosti so
zastavením exekúcie, vrátane priznanej náhrady hotových výdavkov, dane z pridanej hodnoty, len z
odmeny z dôvodu, že predmetom náhrady hotových výdavkov boli len poštové služby, ktoré právne súd
správne zdôvodnil.

K nepriznaniu náhrady odmeny za zriadenie záložného exekučného práva odvolací súd   uvádza, že
predmetom exekučného konania bola pohľadávka povinného vo výške 167,96 Eur z titulu istiny s 0,25
% úrokom z omeškania do zaplatenia a trov konania. Na vymoženie tejto pohľadávky súdny exekútor na
základe návrhu oprávneného a exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica zriadil 23 exekučných
záložných práv na nehnuteľnosti vo vlastníctve povinného (č. l. 34 spisu sp. zn. Ex 2014/05)..

Odvolací súd súhlasí s názorom súdneho exekútora, že bol viazaný návrhom oprávneného na zriadenie
exekučného záložného práva, a že pokiaľ tento návrh mal predložený, bol povinný ho vykonať. V danom
prípade však došlo len k zriadeniu exekučného záložného práva, nehnuteľnosti neboli zexekvované
z dôvodu, že následne po vydaní poverenia súd skúmal zákonnosť spôsobu vedenia exekúcie, t. j.
formálne a materiálne podmienky vykonateľnosti exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica, v
dôsledku čoho došlo k zastaveniu exekúcie.

Súd prvého stupňa preto správne pri rozhodovaní o zastavení konania aplikoval ust. § 14 a § 15
citovanej vyhlášky. Nedošlo k uspokojeniu pohľadávky oprávneného, navyše exekúcia bola zastavená
pre nevykonateľnosť exekučného titulu. Na účelnosť pri rozhodovaní o trovách exekúcie súd správne
poukázal, pričom z ust. § 6 citovanej vyhlášky vyplýva, že odmena za zriadenie exekučného záložného
práva patrí za každú zexekvovanú nehnuteľnosť.

Podľa ust. § 61b Exekučného poriadku, exekúciu možno vykonať len v rozsahu pohľadávky vyplývajúcej
z exekučného titulu, jej príslušenstva a trov exekúcie (§ 57 ods. 3); to neplatí, ak sa exekúcia vykonáva
predajom hnuteľnej veci, ktorá sa nedá rozdeliť, alebo predajom nehnuteľnosti a povinný nemá dostatok
iného majetku, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného.

Citované ustanovenie vyjadruje zásadu, že exekúciu je možné vykonať len v rozsahu pohľadávky
vyplývajúcej z exekučného titulu jej príslušenstva a trov exekúcie. Exekúciou možno postihnúť práva vo
veci, ktorých realizácia presiahne výšku dlhu za splnenia  zákonom stanovených podmienok, a to vtedy,
ak povinný nemá dostatok majetku, z ktorého by bolo možno uspokojiť pohľadávku oprávneného alebo
ide o hnuteľnú nedeliteľnú vec, alebo o predaj nehnuteľnosti.

Aby mohol súdny exekútor pristúpiť k realizácii predaja nehnuteľnosti v danom prípade musel urobiť
šetrenie na zistenie iného majetku povinného na uspokojenie pohľadávky. Argumentácia súdneho
exekútora týkajúca sa jeho povinnosti zriadiť exekučné záložné právo, pokiaľ bol podaný návrh
oprávneného je preto nedôvodná z dôvodu, že účelom exekučného konania je uspokojenie pohľadávky
oprávneného,  ale zákonom stanoveným spôsobom. Realizácia exekúcie nad vymáhanú pohľadávku
je vždy dôvodom na zastavenie exekúcie, na čo v danom prípade však nebolo prihliadané, lebo k
zastaveniu exekúcie došlo  z iného dôvodu . Z predloženého vyúčtovania trov súdneho exekútora



však vyplýva, že súdny exekútor zisťoval majetok len na katastrálnom úrade. Iné zisťovanie majetku
povinného nevykonal. Navyše vydal exekučný príkaz na vykonávanie zrážok zo mzdy povinného (č. l. 22
spisu sp. zn. Ex 2014/2005). To znamená, že zákonné podmienky na zriadenie exekučného záložného
práva v danom prípade vzhľadom aj na výšku vymáhanej pohľadávky, exekučný titul neboli v súlade s
ust. § 61b Exekučného poriadku, lebo hodnota nehnuteľnosti prevyšuje výšku vymáhanej pohľadávky, čo
je v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku, ako aj Ústavou Slovenskej republiky, lebo podľa čl.
20 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo vlastniť majetok a vlastnícke právo všetkých má rovnaký
zákonný obsah a ochranu. Zriadenie 23 exekútorských záložných práv na uspokojenie pohľadávky
oprávneného vo výške 167,96 Eur istiny s príslušenstvom odvolací súd nepovažoval za primerané a
účelné.

Z tohto dôvodu odvolací súd nepovažoval odvolanie súdneho exekútora za dôvodné, a preto napadnuté
uznesenie ako správne potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

O trovách konania účastníkov odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 251 ods. 4
Občianskeho súdneho poriadku tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal, lebo
návrh na priznanie predložený nebol (§ 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov   3:0.

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné.