Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6S/57/2017 z 25. 9. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 25. septembra 2018, sp. zn. 6S/57/2017, ECLI:SK:KSPO:2018:8017200839.3 Krajský súd Prešov | 6S/57/2017 | ECLI:SK:KSPO:2018:8017200839.3 | 2018-09-25 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ec0232c2-0f1c-45ca-836b-f7798ad6066c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8017200839.3 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6S/57/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8017200839
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Tobiašová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8017200839.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a sudcov
JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v právnej veci žalobkyne E.. U.
P., F. Q. XXX, IČO: XX XXX XXX, zastúpenej JUDr. Milošom Kvasňovským, advokátom, KVASŇOVSKÝ
& PARTNERS, so sídlom Bratislava, Dunajská 32, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej
republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo
dňa 11. októbra 2017, číslo: 102155692/2017 a rozhodnutia Daňového úradu Prešov zo dňa 02.02.2017
číslo: 100201361/2017, na základe správnej žaloby takto

r o z h o d o l :

Žalobu zamieta.

Náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 11.10.2017 podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o
správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový
poriadok“) rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 02.02.2017 číslo 100201361/2017 (ďalej len
„rozhodnutie správcu dane“), ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil rozdiel
v sume 35 043,25 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2010 daňovému subjektu
E.. U. P., F. Q. XXX, IČO: XX XXX XXX, DIČ: XXXXXXXXXX (ďalej len kontrolovaný daňový subjekt,
žalobkyňa“), potvrdil.

2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia uviedol, že proti rozhodnutiu správcu dane podal daňový
subjekt odvolanie, ktoré na základe výzvy správcu dane doplnil podaním zo dňa 10.04.2017. V časti
I. odvolania daňový subjekt popísal skutkový stav, uviedol úkony, ktoré v tomto konaní vykonal on i
správca dane, v časti II. odvolania citoval ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), poukázal na čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR a príslušné kapitoly a články Nariadenia Rady č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej
spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Nariadenie Rady č.
904/2010“). V časti III. Vyjadrenie pod bodom 1. Protokol daňový subjekt namietal, že správca dane vydal
z predmetnej kontroly v rozpore s § 46 ods. 8 Daňového poriadku dva protokoly. Podľa správcu dane
poľská daňová správa preukázala, že vecné plnenie z faktúr od poľského daňového subjektu SPOLKA
JAWNA MIKULEC nenastalo, pričom to odôvodňuje len konštatovaním o informácii poľskej daňovej
správy, avšak nevykonal žiadne vyhodnotenie dôkazov. Protokol z daňovej kontroly neobsahuje všetky
zákonom ustanovené náležitosti, bol vydaný v rozpore s § 47 písm. h/ Daňového poriadku, a ak mal
správca dane pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných obchodov, bol povinný vykonať dokazovanie.
V tejto súvislosti daňový subjekt poukázal na nedostatočný preklad odpovede na dožiadanie zo dňa
09.06.2014 poľskej finančnej správy z anglického do slovenského jazyka, z ktorého vyplýva, že poľský



daňový subjekt potvrdil dohody o uskutočnených zdaniteľných obchodoch, a preto daňový subjekt trvá
na tom, že intrakomunitárne nadobudnutie tovaru nastalo. V odvolaní daňový subjekt tiež namietal
porušenie § 3 ods. 3, § 24 ods. 2 a § 45 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku, nakoľko správca dane v
priebehu daňovej kontroly oboznámil daňový subjekt len s tvrdením poľskej daňovej správy a neumožnil
mu uplatniť právo v zmysle § 45 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku, čím došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2
Ústavy SR. Daňový subjekt dôvodil, že splnil všetky podmienky pre uplatnenie oslobodenia od dane a ak
mal správca dane pochybnosti o predložených dôkazoch vo vecnom uskutočnení prepravy, bol povinný
vykonať dokazovanie. Správca dane v rámci vyrubovacieho konania vykonal výsluch navrhovaných
svedkov H. T., D. P. a E.. H. P., avšak vzhľadom na rozporné výpovede mal správca vykonať konfrontáciu
svedeckých výpovedí pre odstránenie rozporu, čo však správca dane nevykonal, ale akceptoval iba
dôkaz bez náležitého odôvodnenia a konštatovanie, že zo strany daňového subjektu nebol predložený
žiadny hodnoverný dôkaz, je irelevantné a zavádzajúce. Daňový subjekt poukázal, že správca dane
u neho vykonal kontrolu na dani z príjmu fyzickej osoby za rok 2010, z ktorej vyhotovil protokol zo
dňa 08.02.2012. V predmetom protokole nespochybnil žiadnu z vyhotovených faktúr a nespochybnil
ani príjmy týkajúce sa týchto faktúr, čo znamená, že potvrdil správnosť faktúr a správnosť účtovania o
prijatých platbách. Správca dane porušil aj princíp proporcionality, pretože s poukázaním na príslušné
ustanovenia Daňového poriadku, Ústavu SR a Nariadenia Rady č. 904/2010 je správca dane daňovú
kontrolu vykonať v lehote najviac jeden rok odo dňa jej začatia, pričom v prípade jej prerušenia z
dôvodu potreby získať informácie podľa Nariadenia Rady č. 904/2010 môže prerušiť výkon daňovej
kontroly, avšak informácie, ktorých získanie bolo dôvodom na prerušenie daňovej kontroly, musia byť
poskytnuté v maximálnej lehote tri mesiace odo dňa podania žiadosti. Uplynutím predmetnej lehoty
zaniká dôvod prerušenia výkonu daňovej kontroly v zmysle § 61 ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku
a správca dane je povinný v súlade s § 61 ods. 4 Daňového poriadku pokračovať v konaní aj napriek
skutočnosti, že nezistil potrebné informácie. Daňový subjekt konštatoval, že v súvislosti s dožiadaniami o
medzinárodnú výmenu informácií (MVI) prerušil výkon daňovej kontroly správca dane dvakrát a daňová
kontrola v danom prípade nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu
nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť, viď nález
Ústavného súdu SR č.k. III.ÚS 24/2010-57 zo dňa 29.06.2010. Keďže daňový subjekt bol súčinný pri
vykonávaní daňovej kontroly, správca dane prekročil zákonom stanovenú maximálnu lehotu trvania
daňovej kontroly, protokol z daňovej kontroly zo dňa 20.08.2015 je nezákonne získaným dôkazným
prostriedkom, ktorý nemôže byť použitý ako podklad na vydanie rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane,
žiadal daňový subjekt o zrušenie rozhodnutia správcu dane zo dňa 02.02.2017 v celom rozsahu.

3. Žalovaný v zmysle § 74 ods. 2 Daňového poriadku preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie
správcu dane, zistil a podrobne popísal skutkový stav a na strane 9 až 11 rozhodnutia sa vysporiadal
s odvolacími námietkami žalobkyne.

4. Včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného a
rozhodnutia správcu dane. V bode I. žaloby poukázala na skutkový stav, v bode II. žaloby na právny
základ správnej žaloby, v bode III. podrobne poukázala na nezákonný postup správcu dane, namietala
dĺžku daňovej kontroly, na nezákonné získaný listinný dôkaz - protokol, ktorý nevyvoláva právny stav
ukončenia daňovej kontroly a poukázala aj na jednotlivé rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na nález
Ústavného súdu č.k. ÚS 24/2010-57 zo dňa 29.06.2010, z ktorého vyplýva záväzný právny názor, že
ak dĺžka daňovej kontroly napriek skutočnosti, že kontrolovaný daňový subjekt neodopieral povinnú
súčinnosť orgánu daňovej správy, prekročila zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania, protokol z
takejto kontroly predstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý v daňovom konaní nemôže
byť použitý. Žalobkyňa poukázala, že správca dane si osvojil trend faktického predĺženia zákonnej
lehoty na výkon daňovej kontroly a je zrejmé, že aj v tomto prípade účelovo obchádza zákonom
ustanovenú dobu na výkon daňovej kontroly, a to cez inštitút prerušenia daňovej kontroly. Správca
dane neúčelne a neprimerane prerušil daňovú kontrolu za účelom zistenia skutočností v rámci MVI.
Správca dane požadoval od príslušného orgánu cudzieho štátu informácie po častiach na základe
viacerých žiadostí, pričom v záujme efektívnosti je možné kumulovať poskytnutie informácie do jednej
žiadosti. Slovné spojenie „pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo“ (§ 61 ods. 4 Daňového
poriadku) je potrebné vykladať v kontexte Smernice Rady 2011/16/EÚ z 15.02.2011 o administratívnej
spolupráci v oblastí daní a zrušenie Smernice 77/799/EHS (ďalej ako „Smernica“), a teda pominutie
dôvodov, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila je ohraničené maximálnou dĺžkou lehôt stanovených v
Smernici pre poskytnutie požadovaných informácií (3 mesiace od prijatia žiadosti). Žalobkyňa dôvodila,
že oznámením o daňovej kontrole zo dňa 07.03.2012 začal žalovaný u žalobkyne výkon daňovej kontroly



dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január - december 2010. V rozpore s vyššie uvedeným
oznámením o daňovej kontrole správca dane vydal protokol č. 1311205/2015/ zo dňa 20.08.2015 u
daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2010, február 2010, september
2010 a december 2010 (ďalej ako „Protokol 1.“) a súčasne vydal správca dane protokol č. 1311968/2015
zo dňa 20.08.2015 z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia marec 2010,
apríl 2010, máj 2010, jún 2010, júl 2010, august 2010, október 2010 a november 2010 (ďalej ako
„Protokol 2.“). Uvedené je v rozpore s § 47 písm. d/ Daňového poriadku, podľa ktorého protokol musí
obsahovať predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné
obdobie. Daňový poriadok jednoznačne definuje, že správca dane vyhotovuje jeden protokol, čo možno
vyvodiť na základe gramatického výkladu. Protokol 1. v zmysle jeho obsahu zodpovedá kontrolovanému
obdobiu január až december 2010 a doručením kontrolovanému daňovému subjektu sa podľa platných
a účinných ustanovení Daňového poriadku kontrola končí. V bode IV. žaloby žalobkyňa namietala
neobstaranie dostatku potrebných podkladov pre rozhodnutie vo veci. Poukázala, že ak správca dane
považoval odpoveď poľskej daňovej správy za hodnoverný a dostatočný dôkaz, bol povinný zabezpečiť
kontrolovanému daňovému subjektu možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom z dôvodu
dodržania zásady rovnosti zbraní. Rovnako žalovaný nijakým spôsobom nezodpovedal zásadnú otázku,
ako môže správca dane vychádzať z tvrdenia E. E., ktorý celkom zjavne konal účelovo a nedôveryhodne,
neakceptoval tvrdenia kontrolovaného daňového subjektu, ktorý počas výkonu daňovej kontroly svoje
výpovede a predkladané dôkazy nemenil a úzko spolupracoval so správcom dane, keď mu to bolo
umožnené. Žalobkyňa v priebehu daňovej kontroly v rámci vyjadrenia k výsledkom daňovej kontroly
uvedeným v protokole zo dňa 20.08.2015 navrhla vypočuť svedkov a namietala vyhotovenie dvoch
protokolov z vykonanej daňovej kontroly, nevynímajúc to, že Protokol 1. a Protokol 2. neobsahuje žiadne
zistenia poľskej daňovej správy, že preklad z poľského do slovenského jazyka je nesprávne preložený a
rovnako tak závažné pochybenie správcu dane, ktoré spočíva v upretí práva žalobkyni klásť svedkovi E.
E. otázky. V bode V. žaloby žalobkyňa namietala nevysporiadanie sa s jej námietkami a tiež nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia žalovaného. Žalobkyňa opakovane žiadala možnosť nahliadnuť do dôkazov
získaných poľskou daňovou správou, o odôvodnenie vyhodnotenia dôkazov zo strany správcu dane,
o preukázanie skutočností, že žalobkyňa bola informovaná o vypočutí svedka s možnosťou kladenia
otázok prostredníctvom MVI, o vysvetlenie významu vety „náš daňovník nepopiera uskutočnené
vyrovnania“, o opätovný výsluch svedkov, ktorých výpovede sa stali podkladom pre rozhodnutia správcu
dane aj žalovaného. Žalobkyňa citovala čl.2 ods.3 Ústavy SR, § 29 ods.8 Daňového poriadku a
zaujala názor, že je povinná preukázať len to, že tovar nakúpila od ňou deklarovanej spoločnosti a
tento predala. Na základe vyššie uvedených skutočností má žalobkyňa za to, že daňové orgány si
nezaobstarali dostatok potrebných podkladov pre rozhodnutia vo veci, spoľahlivo, presne a úplne
nezistili skutočný stav veci, prekročili medze zákonom dovolenej správnej úvahy, nevydali rozhodnutia
v súlade s relevantnými zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, nevydali rozhodnutia obsahujúce
zákonom predpísané náležitosti a procesne nepostupovali v súlade s platným právnym poriadkom.
Dôvodila, že preukázala svoj nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty spôsobom a v rozsahu v
akom od nej možno v zmysle platných právnych predpisov spravodlivo požadovať, že príslušný správny
orgán autoritatívne a nad rámec svojej právomoci rozhodoval bez prihliadnutia na žalobkyňou uvádzané
skutočnosti, že bol povinný sa vysporiadať s jej námietkami v celom rozsahu, a to vzhľadom na obsah
a význam pre riadne a správne posúdenie predmetnej veci. Žalovaný sa však bez ďalšieho stotožnil s
postupom správcu dane, pričom sám sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s námietkami žalobkyne v
dostatočnom rozsahu nevysporiadal a neprihliadal na ne. Žalovaný bez akejkoľvek aktivity opísal priebeh
daňovej kontroly na základe správcom dane osvojených informácií, na základe MVI, správcovi dane
nevytkol žiadnu zo žalobkyňou namietaných skutočností, nezrušil jeho rozhodnutie ani sa s otázkou
nedostatočného zistenia a odôvodnenia skutkového stavu ako aj právneho stavu nijako nevysporiadal.
V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala, že na daňové konanie sa neviaže tzv. zásada koncentrácie
konania. To znamená, že odvolací orgán v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní sa musí vysporiadať
so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní, vrátane údajov, ktoré odvolávajúci uviedol v doplnkoch
odvolania. Ak sa správny orgán v rozhodnutí o odvolaní nevysporiadal so všetkými skutočnosťami
uplatnenými v odvolaní, je to dôvod, aby súd zrušil takéto rozhodnutie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti
pre nedostatok dôvodov. V bode IX. žaloby žalobkyňa podala návrh na priznanie odkladného účinku
správnej žaloby.

5. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 16.03.2018 zotrval na skutkovej a právnej argumentácii
uvedenej v preskúmavanom rozhodnutí a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Návrh žalobkyne
na priznanie odkladného účinku správnej žaloby žalovaný považuje za neopodstatnený, pretože podľa



výsledku daňovej kontroly žalobkyňa neoprávneným oslobodením od dane znížila svoju vlastnú daňovú
povinnosť o sumu 35 043,25 eur, to znamená, že toto konanie jej nemohlo spôsobiť nepriaznivú finančnú
situáciu. V zmysle § 105 ods. 2 písm. a/ Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP) žiadal, aby súd
vo veci nariadil pojednávanie.

6. Uznesením zo dňa 19.04.2018 sp.zn. 6S/57/2017-46 správny súd zamietol návrh žalobkyne na
priznanie odkladného účinku správnej žaloby zo dňa 11.10.2017 s poukazom, že neboli splnené
podmienky uvedené v § 185 SSP.

7. S poukazom na § 107 ods. 1 písm. a/ SSP predsedníčka senátu nariadila pojednávanie na deň
26.09.2018 o 10.00 hod.. Právnemu zástupcovi žalobkyne bolo predvolanie doručené elektronickou
formou 13.08.2018. Dňa 25.09.2018 bola správnemu súdu doručená žiadosť o odročenie pojednávania
a o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní dňa 26.09.2018. Prílohou žiadosti bolo potvrdenie lekára o
tom, že právny zástupca žalobkyne trpí akútnymi tráviacimi ťažkosťami znemožňujúcimi vykonávať jeho
povolanie a jeho stav vyžaduje pokoj na lôžku. Zároveň bolo správnemu súdu doručené potvrdenie o
dočasnej pracovnej neschopnosti od 25.09.2018. Predsedníčka senátu doručila elektronickou formou
právnemu zástupcovi žalobkyne dňa 26.09.2018 o 9.06 hod. oznámenie, že správny súd nesúhlasí s
jeho žiadosťou o odročenie vytýčených termínov pojednávania vecí vedených pod spisovými značkami
6S/56/2017, 6S/57/2017 a 3S/63/2017 s poukazom na § 114 SSP, v zmysle ktorého nedostavenie sa
niektorého z účastníkov konania (zástupcu), aj keď účasť ospravedlní, nie je dôvodom na odročenie
pojednávania. Z plnomocenstva udeleného žalobkyňou právnemu zástupcovi nevyplývajú skutočnosti
uvedené v § 16 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii. Podľa § 16 ods. 1 a 2 zákona o advokácii
advokát sa v rámci svojho poverenia môže dať zastúpiť iným advokátom. Pri jednotlivých úkonoch môže
advokáta zastúpiť advokátsky koncipient, alebo aj iný zamestnanec advokáta. Správny súd podotkol, že
s poukazom na § 135 ods. 1 SSP sa v týchto konaniach preskúmava zákonnosť rozhodnutí a postupu
orgánov verejnej správy v čase ich vydania. Na základe týchto skutočností správny súd veci vedené
pod spisovými značkami 6S/56/2017, 6S/57/2017 a 3S/63/2017 prejedná a rozhodne dňa 26.09.2018
podľa jednotlivých predvolaní.

8. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP).

9. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

10. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

11. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

12. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

13. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia krajský súd ako správny súd preskúmal
napadnuté rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie správcu dane, preskúmal konanie, ktoré im
predchádzalo, vypočul povereného zástupcu žalovaného, konal a rozhodol v súlade s § 114 SSP
v neprítomnosti právneho zástupcu žalobkyne, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a
jednomyseľne dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, lebo rozhodnutia správnych orgánov a ich
postup sú v súlade so zákonom.

14. Predmetom preskúmania je rozhodnutie, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku
vyrubil žalobkyni rozdiel v sume 35 043,25 eur, ktorý je splatný do 15 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet Daňového úradu Prešov vedený v štátnej pokladnici, ktorý vo
výroku rozhodnutia správca dane presne špecifikoval.



15. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, sa pri správe daní postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

16. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

17. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje
a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

18. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

19. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

20. Podľa § 44 ods.1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných
predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej
účelu.

21. Podľa § 45 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej
len "kontrolovaný daňový' subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo
c/ predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy
dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia,
f/ vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo
navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim.

22. Podľa § 45 ods. 2 písm. e/ Daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k
zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce
jeho tvrdenia.

23. Podľa § 46 ods. 1 veta prvá, ods. 9 písm. a/, ods. 10 veta prvá Daňového poriadku, daňová kontrola
začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole; daňová kontrola je ukončená dňom
doručenia protokolu podľa ods. 8; lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa
jej začatia.

24. Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku, zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví
protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa
nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b/ a c/. Ak sa daňovou kontrolou
zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo
vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s
protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v
protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15
pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam
uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu
daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno
odpustiť (veta prvá až piata).



25. Podľa § 47 písm. h/ Daňového poriadku, protokol musí obsahovať preukázané kontrolné zistenia
a vyhodnotenie dôkazov.

26. Podľa § 61 ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku, správca dane daňové konanie môže prerušiť, ak
sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať
informácie spôsobom podľa osobitného predpisu ( napr. zákon č. 442/2012 Z.z. o medzinárodnej pomoci
a spolupráci pri správe daní, Nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010 o administratívnej spolupráci v boji proti
podvodom v oblasti DPH).

27. Podľa § 68 ods.1(veta prvá a druhá) Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis
neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou
podľa § 46 ods.8 a § 49 ods.1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie
konanie nezačne, ak sa výzva podľa § 46 ods.8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s
výzvou podľa § 46 ods.8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal
daňovú kontrolu.

28. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
(ďalej len zákon o DPH), daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň,
keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník (veta prvá a druhá).

29. Podľa § 43 ods.1 zákona o DPH, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo
prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na
ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

30. Podľa § 43 ods.5 zákona o DPH v znení platnom do 30.09.2012, platiteľ je povinný preukázať, že
sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4.

31. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiu faktúry, a
a/ ak prepravu zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo iným
dokladom o odoslaní, v ktorom je určené miesto určenia,
b/ ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo
osobou ním poverenou,
c/ ak prepravu tovaru vykoná odberateľ písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby,
že tovar prepravil do iného členského štátu,
d/ inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby
za tovar.

32. Podľa § 43 ods.8 zákona o DPH, ak prepravu tovaru z tuzemska do iného členského štátu vykoná
odberateľ alebo ju zabezpečí odberateľ inou osobou, platiteľ je povinný mať doklady podľa odseku 5
písm.b/ alebo c/ do konca šiesteho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po skončení kalendárneho
mesiaca, v ktorom sa uskutočnilo dodanie tovaru. Ak platiteľ nemá doklady podľa odseku 5 písm.b/ alebo
c/ v lehote podľa prvej vety, uvedie dodanie tovaru bez oslobodenia od dane do daňového priznania za
zdaňovacie obdobie, v ktorom uplynula táto lehota.

33. Podľa § 69 ods.1 zákona o DPH platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný
platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak.

34. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

35. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

36. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.



37. Daňový poriadok v ustanovení § 24 upravuje, že dôkaznú povinnosť má daňový subjekt, ktorý
preukazuje všetky skutočnosti a údaje v daňových priznaniach alebo v iných podaniach, ďalej
skutočnosti v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (vyrubovacieho konania, odvolacieho
konania) na preukázanie ktorých je správcom vyzvaný, a tiež úplnosť, vierohodnosť a správnosť
záznamov a evidencií, ktoré je povinný viesť.

38. Toto ustanovenie zakotvuje, že zákonné bremeno je na strane daňového subjektu, ktorý je povinný
preukázať, že si nárok uplatňuje oprávnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie
zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných
daňovým subjektom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.04.2010 v spojení s
rozhodnutím Ústavného súdu SR č.k. III.ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011).

39. Vychádzajúc z obsahu žaloby žalobkyňa namietala nedostatočne zistený skutkový stav,
nepreskúmateľnosť rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, absenciu správnej úvahy,
dĺžku trvania daňovej kontroly a porušenie procesných práv žalobkyne v daňovom konaní.

40. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že Daňový úrad Prešov vykonal
u žalobkyne kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2010 na
základe oznámenia č. 9712401/5/386105/2012 zo dňa 07.03.2012. Kontrolou predložených dokladov
správca dane zistil, že kontrolovaný daňový subjekt deklaroval v kontrolovanom zdaňovacom období
apríl 2010 nadobudnutie tovaru podľa § 11 zákona o DPH od dodávateľov B. G., „XBARG“Gabon
70, Golkowice, PL 7341033984, SPOLKA JAWNA MIKULEC, 33-340 Moszcenica, Nizna 144,
PL 73425999008S a FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA, E. E., 33-340 Polna 10, Stary Sacz, PL
734278428. Nadobudnutie tovaru správca dane žiadal preveriť prostredníctvom medzinárodnej
výmeny informácií (MVI), a to žiadosťou zo dňa 26.06.2014 (dodávateľ B. G.), žiadosťou zo dňa
26.11.2012 (dodávateľ SPOLKA JAWNA MIKULEC) a žiadosťou zo dňa 26.11.2012 (dodávateľ FIRMA
HANDLOWO-USLUGOWA). Z dôvodu podania uvedených žiadostí správca dane rozhodnutiami zo
dňa 26.11.2010 a zo dňa 28.07.2014 kontrolu dane z pridanej hodnoty do dňa doručenia odpovedí
prerušil. Pri preverovaní nadobudnutia tovaru od dodávateľa tovaru SPOLKA JAWNA MIKULEC poľská
daňová správa v čiastočnej odpovedi doručenej správcovi dane dňa 01.07.2013, v čiastočnej odpovedi
doručenej dňa 09.06.2014 a konečnej odpovedi na žiadosť zo dňa 26.11.2012 uviedla, že vecné plnenie
z faktúr (špecifikovaných číslom, dňom vyhotovenia, základom dane na strane 4 preskúmavaného
rozhodnutia žalovaného) v celkovej hodnote 722 877,44 eur nenastalo, a tým aj vznik daňovej povinnosti
z titulu nadobudnutia tovaru u kontrolovaného daňového subjektu, z čoho následne vyplynulo neuznanie
uplatneného práva na odpočítanie dane. Na základe uvedených kontrolných zistení správca dane vyčíslil
rozdiel základu dane v riadku 07 daňového priznania v sume 722 877,44 eur, ktorý spôsobil v riadku 08
a v riadku 21 daňového priznania rozdiel v sume 137 346,71 eur. Pri preverovaní nadobudnutia tovaru
od dodávateľa tovaru FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA, Mariusz Mikulec poľská daňová správa v
odpovedi doručenej správcovi dane dňa 24.05.2013 na základe žiadosti zo dňa 26.11.2012 uviedla, že
intrakomunitárne dodania boli len v mesiacoch máj a jún 2010, a to dodanie strúhanky, čriev, smaženej
cibule a mäsových produktov. Intrakomunitárne dodania tovaru pre žalobkyňu v mesiacoch marec a
apríl 2010 preverovaný daňový subjekt neuskutočnil. Počas daňovej kontroly E. E. poskytol vysvetlenie,
z ktorého vyplýva, že v mesiacoch marec, apríl, máj, jún a júl 2010 nenadobudol intrakomunitárne
dodanie tovaru od žalobkyne a v mesiacoch marec a apríl 2010 pre ňu intrakomunitárne dodanie
tovaru neuskutočnil. Platby boli realizované v hotovosti, a to za nadobudnutie v novembri 2010 a za
uskutočnené dodávky v mesiacoch máj a jún 2010. Po ukončení daňovej kontroly E. E. predložil korekcie
súhrnných výkazov za mesiace marec, apríl, máj, jún a júl 2010. Uvedené kontrolné zistenia preukázali,
že vecné plnenie z faktúr (špecifikovaných dňom vyhotovenia, číslom, základom dane na strane 5
preskúmavaného rozhodnutia žalovaného) v celkovej hodnote 1 240 653,30 eur nenastalo, a tým aj vznik
daňovej povinnosti z titulu nadobudnutia tovaru u kontrolovaného daňového subjektu, z čoho následne
vyplynulo neuznanie uplatneného práva na odpočítanie dane. Na základe uvedených kontrolných zistení
správca dane vyčíslil rozdiel základu dane v riadku 07 daňového priznania v sume 1 240 653,30 eur,
ktorý spôsobil rozdiel v riadku 08 a v riadku 21 daňového priznania v sume 235 724012 eur. S poukazom
na § 11 ods. 1, 2, 4, 13, § 19 ods. 1, § 20 ods. 1, § 49 ods. 1 a § 69 ods. 6 zákona o DPH správca
dane na základe uvedených kontrolných zistení neuznal kontrolovanému daňovému subjektu nárok na
odpočítanie dane v sume 373 070,84 eur.



41. Kontrolovaný daňový subjekt v podanom daňovom priznaní na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie apríl 2010 vykázal dodanie tovaru s oslobodením od dane do iného členského štátu podľa § 43
ods. 1 zákona o DPH vo výške 227 397,45 eur. Podľa súhrnného výkazu za zdaňovacie obdobie apríl
2010 podaného daňovým subjektom dňa 21.06.2010 nadobúdateľmi tovaru boli poľské daňové subjekty
SPOLKA JAWNA MIKULEC (hodnota tovaru 137 788,00 eur) a FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA,
Mariusz Mikulec (hodnota tovaru 89 609,00 eur). Deklarované dodanie tovaru správca dane žiadal
preveriť na základe žiadosti o MVI zo dňa 26.11.2012. Pri preverovaní dodania tovaru odberateľovi
SPOLKA JAWNA MIKULEC poľská daňová správa v čiastočnej odpovedi doručenej správcovi dane
dňa 01.07.2013, v čiastočnej odpovedi doručenej dňa 09.06.2014 a v konečnej odpovedi na žiadosť
správcu dane zo dňa 26.11.2012 uviedla, že v zdaňovacom období apríl 2010 boli nadobudnutia tovaru
uskutočnené vo výške 7 916,04 eur na základe faktúry č. 1001029 zo dňa 30.04.2010. Zostávajúce
faktúry v hodnote 129 872,26 eur, a to č. 1001052 zo dňa 13.04.2010 v celkovej hodnote 65 916,66 eur, č.
1001053 zo dňa 22.04.2010 v celkovej hodnote 52 199,92 eur, č. 1001056 zo dňa 30.04.2010 v celkovej
hodnote 168,00 eur, č. 1001131 zo dňa 30.04.2010 v celkovej hodnote 11 587,68 eur nedokumentujú
skutočné transakcie, boli to fiktívne transakcie.

42. Pri preverovaní dodania tovaru odberateľovi FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA, E. E. poľská daňová
správa v odpovedi doručenej správcovi dane dňa 24.05.2013 na základe žiadosti zo dňa 26.11.2012
uviedla, že intrakomunitárne dodania na základe faktúr č. 1001057 zo dňa 20.04.2010 za hovädzie a
bravčové mäso v celkovej hodnote 77 611,25 eur, a č. 1001129 zo dňa 30.04.2010 za hovädzie mäso
v celkovej hodnote 11 997,90 eur sa v zdaňovacom období apríl 2010 neuskutočnilo. Počas daňovej
kontroly E. E. poskytol vysvetlenie, že v mesiacoch marec, apríl, máj, jún a júl 2010 nenadobudol
intrakomunitárne dodanie tovaru od žalobkyne a v mesiacoch marec a apríl 2010 pre ňu intrakomunitárne
dodanie tovaru neuskutočnil. Platby boli realizované v hotovosti, a to za nadobudnutie v novembri 2010
a za uskutočnené dodávky v mesiacoch máj a jún 2010. Po ukončení daňovej kontroly E. E. predložil
korekcie súhrnných výkazov za mesiace marec, apríl, máj, jún a júl 2010.

43. Správca dane s poukázaním na § 2 ods. 1 písm. a/, § 8 ods. 1 písm. a/, § 13 ods. 1 písm. a/, § 19
ods. 1, § 22 ods. 1, § 43 ods. 1, 5, § 69 ods. 1 zákona o DPH a s poukázaním na závery rozsudkov
Súdneho dvora EÚ vo veci C-184/05 a C-409/04 konštatoval, že k dodaniu deklarovaného tovaru v
celkovej hodnote 219 481,41 eur v zmysle § 43 zákona o DPH odberateľmi FIRMA HANDLOWO-
USLUGOWA, Mariusz Mikulec a SPOLKA JAWNA MIKULEC v kontrolovanom zdaňovacom období
marec 2010 nedošlo, preto vyčíslil rozdiel základu dane v riadku 03 daňového priznania celkom v sume
219 481,41 eur a rozdiel dane v riadku 04 celkom v sume 35 043,25 eur.

44. Správca dane oboznámil kontrolovaný daňový subjekt s výsledkami daňovej kontroly pri ústnom
pojednávaní dňa 06.08.2015 (zápisnica č. 1264721/2015) a dňa 20.08.2015 mu osobne doručil protokol
č. 1311205/2015 zo dňa 20.08.2015, v ktorom zaznamenal výsledky daňovej kontroly za zdaňovacie
obdobia január, február, september, december 2010 a protokol č. 13111968/2015 zo dňa 20.08.2015
spolu s výzvou č. 1312406/2015 zo dňa 20.08.2015 na vyjadrenie sa k výsledkom daňovej kontroly za
zdaňovacie obdobia marec, apríl, máj, jún, júl, august, október a november 2010.

45. Dňa 20.10.2015 bolo správcovi dane doručené vyjadrenie daňového subjektu k výsledkom daňovej
kontroly uvedeným v protokole č. 1311968/2015 zo dňa 20.08.2015, v ktorom navrhol vypočuť svedkov
a namietal vyhotovenie dvoch protokolov z vykonanej daňovej kontroly, že protokol neobsahuje žiadne
zistenia od poľskej daňovej správy, namietal nedostatočný preklad z poľského do slovenského jazyka,
upretie práva klásť svedkovi E. E. otázky a nedostatočné vyhodnotenie dôkazov. Pripomienky a
návrhy daňového subjektu boli prerokované pri ústnom pojednávaní dňa 22.09.2016 (zápisnica č.
103929541/2016).

46. V rámci ústneho pojednávania dňa 22.09.2016 boli prijaté závery, ku ktorým sa daňový subjekt
vyjadril podaním zaevidovaným u správcu dane pod číslom 1661392/2016 zo dňa 31.10.2016. Uvedené
pripomienky boli prerokované pri ústnom pojednávaní dňa 26.01.2017, z ktorého bolo spísaná zápisnica
č. 100165463/2017, a ktorú správca dane považoval za poslednú vo vyrubovacom konaní. Následne
správca dane vydal vo vyrubovacom konaní rozhodnutie č. 100201361/2017 zo dňa 02.02.2017, ktorým
vyrubil rozdiel v sume 35 043,25 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2010
kontrolovanému daňovému subjektu - žalobkyni.



47. Žalobkyňou vznesené žalobné námietky správny súd považuje za nedôvodné.

48. Daňové orgány pri rozhodovaní v danej veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového
stavu a vyslovili právny názor, že nárok na odpočet dane bol žalobcom uplatnený v rozpore so
zákonnými podmienkami upravenými v § 49 a § 51 zákona o DPH. Daňová kontrola bola správcom
dane vykonávaná v nevyhnutnom rozsahu potrebnom na dosiahnutie účelu. Na preukázanie skutočne
realizovaných transakcií bolo potrebné preverovanie dodávateľov z dôvodu, či došlo k dodaniu tovaru
subjektom na faktúre uvedeným. Z obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že správca
dane pri použití zásady voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal
rozsiahle šetrenie a dokazovanie, z ktorého vyplýva, že daňovým dokladom, ktoré predložil žalobca
chýba reálny základ, čo oprávnene vzbudzuje pochybnosti o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných
plnení, na základe ktorých si žalobca uplatnil právo na nadmerný odpočet, ako i vierohodnosti účtovnej
evidencie vedenej žalobcom.

49. Podmienky upravené v § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH majú
hmotnoprávnu povahu a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie
je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje. Pre účely § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH je nevyhnutné
kumulované splnenie všetky zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, t.j. vrátene
preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ
deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia.

50. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom
správca dane, resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu SR
vysloveného v rozsudku zo dňa 30.01.2013 sp.zn. 8Sžf/9/2012 vykonanie dokazovania je primerane
rozložené medzi daňovníka a správcu dane. V prípade, že správca dane vykonaným dokazovaním
preukáže daňovníkovi, že tovar skutočne nemohol dodať na faktúrach uvedený dodávateľ daňovníka, je
povinnosťou daňovníka preukázať, že jeho závery sú nesprávne, alebo označiť skutočného dodávateľa
na základe nových dôkazov. Ak daňovník skutočného dodávateľa neoznačí alebo správcovi dane
nenavrhne alebo nepredloží nové dôkazy, alebo neoznámi inú osobu, ktorá by mohla byť skutočným
dodávateľom tovaru alebo služby, tak potom musí niesť dôsledok tohto svojho konania, že riadne
nepreukázal správcovi dane dodanie tovaru alebo služby. V tejto súvislosti správny súd dáva do
pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 784/2015 zo dňa 02.12.2015, v ktorom vyslovil právny
názor, že prelievanie dôkazného bremena v daňovom konaní nie je samo o sebe porušením základného
práva daňového subjektu na inú právnu ochranu.

51. Žalobkyňa v žalobe spochybňuje zákonnosť vykonaného dokazovania využitím inštitútov miestneho
zisťovania prostredníctvom dožiadaných príslušných správcov dane aj v rámci medzinárodnej výmeny.
Správny súd v tejto súvislosti poukazuje, že inštitút miestneho zisťovania prostredníctvom príslušných
dožiadaní správcov dane a medzinárodnou výmenou informácií sú zákonnými prostriedkami získania
informácií správcom dane na preverovanie skutočností potrebných na správne určenie alebo preverenie
základu dane, prípadne nárokov uplatnených daňovými subjektmi. Zápisnica z miestneho zisťovania
a získané informácie sú daňovému subjektu v priebehu výkonu daňovej kontroly prístupné, k nim má
právo sa vyjadrovať, navrhovať dôkazy, rovnako má právo vyjadriť sa v zákonom stanovenej lehote k
protokolu o výsledku daňovej kontroly, podávať námietky proti postupu správcu dane v priebehu výkonu
daňovej kontroly. Z judikatúry Súdneho dvora napr. rozsudok vo veci C-276/12 vyplýva... „právo Únie,
tak ako vyplýva najmä zo smernice Rady 77/799/EHS z 19.12.1977 o vzájomnej pomoci príslušných
orgánov členských štátov v oblasti priamych daní a dane poistnej prémie, zmenenej a doplnenej
smernicou Rady 2006/98/ES z 20.11.2006, a zo základného práva byť vypočutý, sa má vykladať v
tom zmysle, že daňovníkovi určitého členského štátu nepriznáva ani právo byť informovaný o žiadosti
tohto štátu o pomoc adresovanej inému členskému štátu najmä na účely overenia údajov, ktoré tento
daňovník poskytol v rámci svojho priznania k dani z príjmov, ani právo podieľať sa na formulácii žiadosti
adresovanej dožiadanému členskému štátu, ani právo zúčastniť sa na výsluchu svedkov, ktoré tento
členský štát uskutočnil. Smernica 77/799/ zmenená a doplnená smernicou 2006/98, neupravuje otázku,
za akých podmienok môže daňovník spochybniť správnosť informácie, ktorú poskytol dožiadaný členský
štát, ani neustanovuje nijakú osobitnú požiadavku v súvislosti s obsahom poskytnutej informácie“.



52. Taktiež nie je dôvodná žalobná námietka žalobcu, že žalovaný sa nedostatočne vysporiadal s
jeho námietkami uvedenými proti rozhodnutiu správcu dane, pretože uviedol všetky skutočnosti, ktoré
boli rozhodujúce pre vydanie jeho rozhodnutia. Správny súd poukazuje na konštantnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok zo dňa 21.01.2009 vo veci García Ruiz proti
Španielsku, rozsudok zo dňa 19.04.1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku) a Ústavného súdu
Slovenskej republiky (napr. vo veciach vedených pod sp. zn. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06),
podľa ktorých nie je potrebné, aby bola daná podrobná odpoveď na každú vznesenú námietku, ale je
vždy potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení rozhodnutia na zásadnú a relevantnú námietku.
Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí zároveň odôvodnil, akými úvahami bol vedený pri hodnotení
vykonaných dôkazov a pri aplikácii právnej úpravy.

53. Z judikatúry Najvyššieho súdu SR jednoznačne vyplýva, že pri posudzovaní nároku na odpočet DPH
musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym, pričom táto zásada umožňuje, ale
súčasne aj prikazuje správcovi dane neprihliadať k simulovaným právnym úkonom, keď tieto sa reálne
neuskutočnili, nenaplnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili. Nevyhnutným pre nárok na odpočet
DPH je preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktúr, teda, že tovar
alebo služby, ktoré sú deklarované na faktúre boli skutočne dodané platiteľom uvedeným na faktúre.
Nárok na odpočet DPH nevzniká len jeho uplatnením, ale až po splnení podmienok, ktorých splnenie je
platiteľ povinný preukazovať, a za správnosť ktorých zodpovedá.

54. Správca dane zároveň poukázal na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného
styku a na skutočnosť, že základným predpokladom pre riadne fungovanie podnikateľského subjektu
je to, že podnikateľ musí mať vedomosť o subjektoch, s ktorými spolupracuje pri výkone svojej
podnikateľskej činnosti. V tejto súvislosti správny súd dáva do pozornosti právny názor Najvyššieho
súdu SR vyslovený v rozsudku sp.zn. 5Sžf/50/2014 zo dňa 27.januára 2015, podľa ktorého... „ sa
nejedná o prenos zodpovednosti za prípadné porušenie daňovej povinnosti iného subjektu (napr.
nepodanie daňového priznania, nezdržiavanie sa v sídle podnikania), jedná sa o zodpovednosť chrániť
v obchodnom styku svoje záujmy v súvislosti s podnikateľským rizikom. Toto oprávňuje v obchodnom
styku vyžadovať doklady preukazujúce povinnosti, ktoré má daňový subjekt kooperujúci v reťazci voči
správcovi dane“.

55. Námietka žalobkyne, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov je
neopodstatnená. Z ustanovenia § 63 ods. 2 Daňového poriadku vyplýva, že rozhodnutie musí vychádzať
zo stavu zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí
byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. V súlade
so zákonom postupoval žalovaný, ak napadnutým rozhodnutím rozhodnutie správcu dane ako správne
potvrdil. Rozhodnutia oboch správnych orgánov sú dostatočne a presvedčivo odôvodnené tak, ako
to upravuje Daňový poriadok v § 63 ods. 1 až 11, § 74 ods. 1 až 9. Žalovaný sa v napadnutom
rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiu správcu
dane, dostatočne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav, tento správne právne posúdil, rozhodnutie
náležite a zrozumiteľne odôvodnil. Nepochybil preto ani žalovaný, ak po vysporiadaní sa s odvolacími
námietkami žalobcu odvolanie zamietol a rozhodnutie správcu dane potvrdil.

56. Námietka žalobkyne o nedodržaní zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly je nedôvodná.
Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. 3Sžf/46/2015 zo dňa 27.07.2016 zverejnenom v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu SR a súdov SR č. 60 konštatoval, že ak správca dane preruší výkon daňovej
kontroly za účelom realizácie medzinárodnej výmeny informácií, nemožno mať za to, že by správca
dane pokračoval vo výkone predmetnej daňovej kontroly, a preto lehota na jej vykonanie z tohto
dôvodu neplynie, a teda uplynúť nemôže. Prerušením daňovej kontroly za týmto účelom správca
dane nevstupuje do súkromnej autonómie daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva a
nepožaduje od neho plnenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona pre účel výkonu daňovej kontroly.
Ide o spontánnu výmenu informácií uskutočnenú podľa čl. 19 Nariadenia (ES) č. 1798/2003 zo dňa
07.10.2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty (č. 904/2010 zo dňa
07.10.2010 prepracované znenie). Z ustanovenia § 61 ods. 5 Daňového poriadku vyplýva, že ak je
daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú, to znamená, že do zákonom stanovenej
lehoty na vykonanie daňovej kontroly (najviac jeden rok odo dňa jej začatia v zmysle § 46 ods. 1
Daňového poriadku) sa nepočíta obdobie, počas ktorého bola daňová kontrola prerušená.



57. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že každý daňový prípad je treba posudzovať individuálne
bez paušalizovania. Napríklad v rozsudku v spojených veciach sp.zn. C-80/11 a C-142/11 zo dňa
21.06.2012 Súdny dvor EÚ uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodu, daňovým únikom
a prípadným zneužitím je cieľ priznaný a podporovaný Smernicou 2006/112 (rozsudok Halifax zo dňa
07.12.2010, C-285/09, bod 36, zo dňa 27.10.2017 Tanoarch C-504/10 bod 50). Súdny dvor rozhodol, že
osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať
noriem práva únie. Preto prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na
odpočet, ak sa z ohľadom na objektívne okolnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne. Súdny
dvor v judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom únie požadovať, aby daňový subjekt prijal všetky
opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutočňuje nebude
viesť k jeho účasti na daňovom podvode.

58. K námietke žalobkyne, že správca dane nemohol vypracovať z daňovej kontroly dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie roku 2010 dva protokoly správny súd poukazuje, že z obsahu
administratívneho spisu vyplýva, že z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobia marec, apríl, máj, jún, júl, august, október a november 2010, v ktorých zistil porušenia
právnych predpisov správca dane vypracoval protokol zo dňa 20.08.2015 číslo 1311968/2015, ktorý
zaslal žalobkyni spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. V protokole č.
1311205/2015 zo dňa 20.08.2015 z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia
január, február, september a december 2010 nezistil porušenia právnych predpisov. V zmysle § 68 ods.
1 Daňového poriadku vyrubovacie konanie nezačína a výzva sa podľa § 46 ods. 8 citovaného zákona
nezasiela.

59. K námietke žalobkyne, že správca dane si neobstaral dostatok potrebných podkladov pre
rozhodnutie vo veci, jeho postupom došlo k porušeniu § 3 ods. 3 Daňového poriadku, keď neprihliadol
na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo s poukazom na hodnotenie dôkazov jednotlivo a v ich
vzájomnej súvislosti a neumožnil daňovému subjektu vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k
zisteným skutočnostiam, správny súd poukazuje, že za účelom preverenia nadobudnutia tovaru od
poľských daňových subjektov správca dane žiadosťou o medzinárodnú výmenu informácií požiadal
poľskú daňovú správu o preverenie deklarovaných zdaniteľných obchodov. V odpovedi poľská daňová
správa uviedla, že išlo o fiktívne transakcie. Správca dane odpoveď poľskej daňovej správy považoval
za jednoznačný dôkaz a mal za to, že informácie, ktoré poskytla poľská daňová správa sú dôkazy
takej váhy akoby tieto samotné informácie zabezpečil správca dane tuzemsky. Ustanovenie zákona
č. 442/2012 Z.z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní a Nariadenia Rady EÚ č.
904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z
pridanej hodnoty nevyplýva povinnosť dožiadaným členským štátom predkladať jednotlivé dôkazy, podľa
ktorých spracoval zaslanú informáciu na základe žiadosti daňovej správy iného členského štátu. Zároveň
z obsahu administratívneho spisu správcu dane vyplýva, že správca dane umožnil dňa 18.09.2015
splnomocnenému zástupcovi daňového subjektu v zmysle § 23 Daňového poriadku nazrieť do spisu v
súvislosti s vyrubovacím konaním za zdaňovacie obdobia január až december 2010 a boli mu predložené
k nahliadnutiu všetky doklady súvisiace s ukončenou kontrolou. Splnomocnený zástupca si mobilným
telefónom vyhotovil kópie dokumentov.

60. Správca dane dôkazy uvedené v odpovediach na žiadosti o MVI podrobne a dostatočne popísal
v protokole z daňovej kontroly č. 1311968/2015 zo dňa 20.08.2015, na základe ktorých neuznal
daňovému subjektu oslobodenie dane z dodania tovarov do iného členského štátu, konkrétne do
Poľskej republiky pre odberateľov tovaru FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA, E. E. a SPOLKA JAWNA
MIKULEC. Právnym predpisom EÚ pre túto oblasť spolupráce je Nariadenie Rady EÚ č. 904/2010
zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej
hodnoty. Samotné nariadenie stanovuje podmienky, za ktorých majú príslušné orgány členských štátov
zodpovedné za uplatňovanie zákonov o DPH spolupracovať navzájom medzi sebou, aby zabezpečili
dodržiavanie uvedených zákonov. Na tento účel stanovil pravidlá a postupy, ktoré umožnia príslušným
orgánom členských štátov, aby spolupracovali a navzájom si vymieňali akékoľvek informácie, ktoré
môžu pomôcť pri uskutočňovaní správneho výberu daní, kontrola riadneho uplatňovania DPH, najmä
pri transakciách v rámci spoločenstva a bojom proti podvodom súvisiacim s DPH. Správny súd má
za to, že poľská daňová správa pri svojom preverovaní konala podľa svojich zákonných postupov.
Pri preverovaní obchodných transakcií poľská daňová správa konala s oprávnenými osobami a ich



vyjadrenia, ktoré sú uvedené v odpovediach sú informáciou, ktoré správca dane nespochybnil. Ide o
skutočnosti, ktoré majú vplyv na dokazovanie. Odpovede poľskej daňovej správy považoval správca
dane za hodnoverný a dostatočný dôkaz a vyžadované skutočnosti považuje vykonaným šetrením
poľskou daňovou správou za dostatočne preukázané. Odpovede poľskej daňovej správy sú listinnými
dôkazmi získanými plne zákonným postupom a tak správca dane ako i daňový subjekt nemá žiadny
dôvod uvedené listinné dôkazy spochybňovať. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení tvrdila, že tovar bol fyzicky
prepravený z tuzemska do H., konkrétne označila šoférov motorových vozidiel, ktorý prepravu tohto
tovaru v roku 2010 uskutočňovali pre žalobkyňu. Správca dane v rámci vyrubovacieho konania vykonal
ústne pojednávania s navrhnutými svedkami H. T. (zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 17.03.2016) a
Jánom Koščákom (zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 06.04.2016). Svedkovia vypovedali, že tovar
- mäso v roku 2010 vyviezli iba jedenkrát do Poľska, kde to bolo konkrétne si nepamätajú, ale niekde
blízko hraníc, tovar rozvážali iba na území SR. Odpovede navrhnutých svedkov - šoférov nepotvrdili
tvrdenia žalobkyne. Svedok E.. P. (zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 17.05.2016) vypovedal, že
bol skoro pri každej nakládke tovaru, ktorý mal byť vyvezený do H. republiky, preprava bola vykonávaná
buď poľskými odberateľmi, vozidlami žalobkyne, vozidlami Podtatranskej hydiny, a.s., ale zo strany
kontrolovaného daňového subjektu nebol vo vyrubovacom konaní predložený žiadny dôkaz, že tovar
bol skutočne prepravený do iného členského štátu, konkrétne odberateľom E. E. a SPOLKA JAWNA
MIKULEC, ako uviedol svedok vo svojej výpovedi. Kontrolovanému daňovému subjektu boli zaslané
upovedomenia o vypočutí svedkov, ktoré boli kontrolovaným daňovým subjektom prevzaté, ale na ústne
pojednávanie v prípade vypočutia svedkov - šoférov sa daňový subjekt ani jeho zástupca nedostavil,
kedy v zmysle § 25 Daňového poriadku, ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca, má
právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Z uvedeného dôvodu nemohlo byť porušené
toto procesné právo žalobkyne. Výpovede svedkov - šoférov, ktoré jednoznačne potvrdili skutočnosť,
že nebola vykonaná preprava tovaru do iného členského štátu - do H. správca dane považoval za ďalší
hodnoverný a dostatočný dôkaz v spojitosti so skutočnosťami preukázanými poľskou daňovou správou,
ktoré sú popísané v odpovediach na MVI zo dňa 09.06.2014, 24.05.2013 a následne v protokole zo dňa
20.08.2015 č. 1311968/2015.

61. Žalobkyňa v podanom daňovom priznaní DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2010 vykázala dodanie
tovaru s oslobodením od dane do iného členského štátu EÚ podľa § 43 ods.1 zákona o DPH vo
výške 227 397,45 eur (riadok 15, 16 daňového priznania). Výsledky preverovania potvrdili dodanie
tovaru podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH uvedené v záznamoch DPH a uplatnené v podanom daňovom
priznaní žalobkyne za zdaňovacie obdobie apríl 2010 pre odberateľa tovaru SPOLKA JAWNA MIKULEC
v hodnote 7 916,04 eur na základe faktúry č. 1001029. Zostávajúce faktúry, ktoré boli zaslané v
čiastočnej odpovedi nedokumentujú skutočné transakcie - boli tam fiktívne transakcie. Správcom dane
poľskej daňovej správy bolo preukázané, že odberateľ tovaru SPOLKA JAWNA MIKULEC nepriznal
nadobudnutia vo výške uvedenej žalobkyňou v podanom súhrnnom výkaze za zdaňovacie obdobie
apríl 2010, a teda žalobkyni nevzniklo v kontrolovanom zdaňovacom období oslobodenie od dane pri
dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu v zmysle § 43 ods. 1 zákona o DPH. Žalobkyňa v
kontrolovanom zdaňovacom období uplatnila oslobodenie od dane z dodania tovaru, ktorý deklaroval
dodať z tuzemska do iného členského štátu, a to do Poľskej republiky pre nadobúdateľa FIRMA
HANDLOWO-USLUGOWA, E. E., a to na základe faktúry č. 1001057 zo dňa 20.04.2010, fakturácia za
hovädzie a bravčové mäso v celkovej hodnote 77 611,25 eur a faktúra č. 1001129 zo dňa 30.04.2010,
fakturácia za hovädzie mäso v celkovej hodnote 11 997,90 eur. Daňový subjekt dodanie uviedol v
podanom súhrnom výkaze za apríl 2010 - hodnota tovarov 89 609,00 eur. Aj v tomto prípade výsledky
preverovania nepotvrdili dodanie tovaru podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH uvedené v záznamoch o DPH
a uplatnené v podanom daňovom priznaní žalobkyne za zdaňovacie obdobie apríl 2010 pre odberateľa
tovaru FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA, E. E. v hodnote 89 609,15 eur z vyššie uvedených faktúr.
Správcom dane poľskej daňovej správy bolo preukázané, že odberateľ tovaru FIRMA HANDLOWO-
USLUGOWA, Mariusz Mikulec nepriznal nadobudnutia vo výške uvedenej žalobkyňou v podanom
súhrnom výkaze za zdaňovacie obdobie apríl 2010.

62. Ustanovenie § 43 zákona o DPH určuje základný princíp fungovania dane pri dodaní tovaru z
jedného členského štátu, ak sú na obchode zúčastnení podnikatelia - dodávateľ a odberateľ, z ktorých
dodávateľ je identifikovaný pre DPH v štáte dodania tovaru a odberateľ je identifikovaný pre DPH v
štáte nadobudnutia tovaru - ide o intrakomunitárne dodanie tovaru. Za intrakomunitárnu dodávku tovaru
môžeme označiť len takú, ktorá je spojená s prepravou. Správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a zároveň všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal



na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Tovar v zmysle predložených odberateľských faktúr bol
v skutočnosti vyskladnený zo skladu kontrolovaného daňového subjektu ako platiteľa dane z pridanej
hodnoty v kontrolovanom zdaňovacom období, avšak odberatelia tovaru (poľské daňové subjekty) v
rámci výkonu kontroly popreli intrakomunitárne nadobudnutie tovarov, pričom uviedli, že išlo o fiktívne
transakcie medzi dodávateľom (žalobkyňou) a odberateľmi, tiež prepravcovia tovarov - šoféri vypovedali,
že prepravu tovaru do Poľskej republiky uskutočnili iba jedenkrát. Na základe uvedeného daňový subjekt
nepreukázal uskutočnenie dodania tovaru pre nadobúdateľa - osobu identifikovanú pre daň v inom
členskom štáte s oslobodením od dane v zmysle § 43 ods. 1 zákona o DPH a nepreukázal, že splnil
podmienky pre oslobodenie od dane pre dodaný tovar z tuzemska do iného členského štátu podľa §
43 ods. 5 zákona o DPH. Žalobkyni vznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, v
nadväznosti na ust. § 8 ods. 1 písm. a/ a § 13 ods. 1 písm. c/ zákona o DPH, t.j. dňom nadobudnutia
tovaru, nakoľko miesto dodania tovaru je tuzemsko.

63. V tejto súvislosti správny súd dáva do pozornosti rozsudok ESD vo veci C-184/05 (bod 26), z ktorého
vyplýva:... „dôkazné bremeno vzniku nároku na zrušenie alebo oslobodenie z daňovej povinnosti znáša
osoba, ktorá sa domáha uplatnenia takéhoto práva uvedeného v rámci obmedzení práva Spoločenstva.
Okrem toho z hľadiska uplatnenia článku 28c A písm. a/ prvého odseku šiestej smernice, znáša dôkazné
bremeno dodávateľ tovaru, ktorý musí preukázať, že boli splnené podmienky oslobodenia uvedené v
bode 23 tohto rozsudku (t.j. ..., aby právo nakladať s tovarom ako vlastník prešlo na nadobúdateľa,
keď dodávateľ preukáže, že tento tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu a že v
dôsledku tohto vývozu alebo tejto prepravy fyzicky opustil územie členského štátu dodania)“.

64. Z obsahu administratívneho spisu zároveň vyplýva, že správca dane pri kontrole dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2010 nespochybňuje závery z kontroly dane z
príjmov za rok 2010, ktorých príjmy za predaj tovaru daňový subjekt uviedol v daňovom priznaní. V
rámci kontroly DPH správca dane uviedol, že tieto príjmy z pohľadu DPH neboli príjmami oslobodenými
v zmysle § 43, ale daňový subjekt ich mal vykázať ako príjmy v zmysle § 8 v nadväznosti na § 19
zákona o DPH. Kontrolovaný daňový subjekt v rámci vyrubovacieho konania nepreukázal, že bola
splnená základná podmienka oslobodenia od dane a to, že tovar bol odoslaný alebo prepravený do
iného členského štátu, na že v dôsledku tejto prepravy fyzicky opustil územie členského štátu dodania
(Slovensko). Platiteľ dane musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené
tak ako ich deklaroval v daňovom priznaní alebo na predložených dokladoch.

65. Správny súd poukazuje aj na konštantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.
rozsudok zo dňa 21.01.2009 vo veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 19.04.1994 vo veci
Van de Hurk proti Holandsku) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. vo veciach vedených pod sp.
zn. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06), podľa ktorých nie je potrebné, aby bola daná podrobná
odpoveď na každú vznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení
rozhodnutia na zásadnú a relevantnú námietku.

66. Žalovaný sa v napadnutých rozhodnutiach vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne
uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, dostatočne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový
stav, tento správne právne posúdil, rozhodnutie náležite odôvodnil a uviedol akými úvahami bol vedený
pri hodnotení vykonaných dôkazov. Nepochybil preto ani žalovaný, ak po vysporiadaní sa s odvolacími
námietkami žalobkyne odvolanie zamietol a rozhodnutie správcu dane potvrdil. Z uvedených dôvodov
súd žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

67. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 168 SSP, podľa ktorých správny
súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených
trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Žalovanému prizná správny súd podľa
pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba ak
to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno
priznať len výnimočne. keď úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu
dôvodne vynaložených trov konania vzhľadom k tomu, že mal žalobca vo veci celkom úspech.

68. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť a to v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia
krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods.
2 písm. a/ v spojení s § 444 ods. 1 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podaných podľa § 57 SSP uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné
body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa;
ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP; ak je žalovaným Centrum právnej
pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).