Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/521/2015 z 2. 11. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 2. novembra 2016, sp. zn. 2Co/521/2015, ECLI:SK:KSKE:2016:7110211576.2 Krajský súd Košice | 2Co/521/2015 | ECLI:SK:KSKE:2016:7110211576.2 | 2016-11-02 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-387 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e326986d-7357-4b56-9079-12b4ea5d5d21 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7110211576.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/521/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110211576
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7110211576.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň
JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Viery Bodnárovej v spore žalobkyne H.. F. K., X..: X.XX.XXXX,
bytom B. XX, XXX XX F., zastúpenej HODOR advokátska kancelária, s.r.o., Vrátna 40, 040 01
Košice, proti žalovanému TELESERVIS, s r.o., so sídlom Lachová 37, 851 03 Bratislava, IČO:
17329299, zastúpenému JUDr. Danicou Holováčovou, advokátkou, Poštová 14, 040 01 Košice, o
určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku č.k. 35C/266/2011-204
zo 16.6.2015 v spojení s opravným uznesením č.k. 35C/266/2011-228 z 15.7.2015 Okresného súdu
Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalobkyni proti neúspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I rozsudkom č.k. 35C/266/2011-204 zo dňa 16.6. 2015 rozhodol tak, že určil,
že výpoveď nájmu bytu č. 10 v rodinnom dome s.č. 2126, nachádzajúcom sa na ulici B. XX, Y. F., o
celkovej výmere 86 m2 daná žalovaným listom zo dňa 15.3.2010, doručeným žalobkyni dňa 26.3.2010,
je neplatná. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 766,71 € predstavujúci
uhradený súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 99,50 € a trovy právneho zastúpenia vo
výške 667,21 €, a to k rukám právneho zástupcu žalobkyni JUDr. Radoslava Hodora, advokáta, Hlavná
77, 040 01 Košice, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o návrhu , ktorým sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že výpoveď z nájmu bytu v
rodinnom dome, ktorý je uvedený vo výroku je neplatná a zároveň sa domáhala náhrady trov konania s
odôvodnením, že dňa 26.3.2010 jej bola doručená výpoveď z nájmu bytu v rodinnom dome z dôvodov
podľa § 711 ods. 1 písm. g) Občianskeho zákonníka, vzhľadom na to, že bez súhlasu prenajímateľa
využíva byt na iné účely, ako na bývanie. S touto výpoveďou žalobkyňa nesúhlasila, považovala ju
za neplatnú, pretože žalovaným uvádzaný zákonný dôvod výpovede v žiadnom prípade neobstojí.
Žalobkyňa poukázala na to, že využívala predmetný byt, v predchádzajúcom období, v súčasnosti a aj
v budúcnosti bude využívať len na bývanie. Nájom bytu je chránený, teda prenajímateľ môže zmluvu
o nájme bytu vypovedať len zo zákonne vymedzených dôvodov, avšak dôvod, ktorý žalovaný uvádza
vo svojej výpovedi nie je založený na skutkových základoch a ani v žalobnom návrhu nie je nikde ani
len zmienka o tom, že žalobkyňa využíva byt na iné účely, pričom žalobkyni nie je známe, odkiaľ na
túto skutočnosť žalovaný vôbec prišiel. Súd prvej inštancie zohľadnil aj stanovisko žalovaného, ktorý sa
opakovanie vyjadril tak, že žaloba je podaná oneskorene v rozpore s ust. § 711 ods. 6 Občianskeho
zákonníka po márnom uplynutí 3 mesačnej lehoty a zároveň poukazoval na to, že žalobu podávala



iba žalobkyňa, bez jej manžela J. K., ktorý bol spoločným nájomcom, preto aj výpoveď bola doručená
žalobkyni aj jej manželovi. Zároveň žalovaný uviedol, že skutková podstata podľa § 711 ods. 1 písm.
g) OZ bola naplnená, vzhľadom na to, že žalobkyňa a jej manžel majú okrem predmetného bytu v
rodinnom dome v užívaní a užívajú aj iný byt č. 29 v bytovom dome č.s. 3003, na 3.poschodí v k.ú.
J. podľa LV č. XXXX, ktorý majú v BSM. Žalobkyňa sa k uvedenému vyjadrila, pričom ozrejmila, že
jej manžel zomrel v roku 2006 a byt, ktorý mali v bezpodielovom spoluvlastníctve je t.č. predmetom
dedičského konania, pričom po manželovi žije viacero dedičov, ktorí chcú nadobudnúť vlastnícke právo
k tomuto bytu.
Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol vo veci už opakovane potom, čo predchádzajúci
rozsudok zo dňa 6.2.2013( ktorým obdobne žalobe vyhovel a určil, že výpoveď je neplatná) bol na
základe odvolania žalovaného zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.11.2013.
Dôvodom zrušenia bola skutočnosť, že súd prvého stupňa síce vychádzal zo správneho ustanovenia
§ 711 ods. 1 písm. g) Občianskeho zákonníka, ale podľa názoru odvolacieho súdu nevykonal správny
výklad tohto ustanovenia, čím vec nesprávne právne posúdil, a preto potom nevykonal dokazovanie na
to, aby dostatočne zistil skutkový stav, kedy súd nezistil, či žalobkyňa so svojimi rodinnými príslušníkmi
túto nehnuteľnosť v skutočnosti užívala na bývanie, nezadovážil vysvedčenia zo škôl, ktoré mali v tom
čase maloleté deti navštevovať, nevypočul navrhnutých svedkov, ktorí mali mať vedomosť o užívaní
nehnuteľnosti žalobkyňou, teda susedov a tiež svedka K.. Odvolací súd v závere konštatoval, že úlohou
súdu prvého stupňa bude vykonať dokazovanie navrhované žalovaným na zistenie skutočného spôsobu
užívania nehnuteľnosti, ktorá bola pred doručením výpovede v nájme žalobkyne. Súd prvej inštancie
po vrátení veci doplnil dokazovanie v naznačenom smere, a to vypočutím svedkov, oboznámením
vysvedčení maloletých detí žalobkyne, vypočutím svedka Rusnáka, vypočutím svedkov podpísaných
na listine zo dňa 5.4.2012, vyjadrením Mesta Košice k uplatneniu miestneho poplatku za komunálny
odpad a opätovne vypočul aj žalobkyňu, pričom aplikujúc ustanovenia § 685 ods.1, § 700 ods. 1, §
703 ods. 1, § 706 ods. 1,2, § 707 ods. 1, § 710 ods. 1 a 3, § 711 ods. 1 písm. g/ ( v znení účinnom
do 31.8.2001 a v znení účinnom od 1.9.2001), § 711 ods. 2 a 6 OZ v spojitosti s § 37 ods. 1, § 39, §
40 ods. 1 OZ mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že listom zo dňa 15.3.2010 žalovaný dal
žalobkyni výpoveď z nájmu predmetného bytu z dôvodov podľa § 711 ods. 1 písm. g/ Obč.zákonníka, t.j.
z dôvodu, že žalobkyňa bez súhlasu prenajímateľa využíva byt v citovanom rodinnom dome na iné účely
ako na bývanie, v ktorom liste žalovaný uviedol, že výpovedná lehota je 3-mesačná a začína plynúť
prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola doručená výpoveď a tento list žalobkyňa
prevzala dňa 26.3.2010, aj za svojho v tom čase už nebohého manžela J. K. (zomrelého 28.1.2006).
Z odôvodnenia rozhodnutia ďalej vyplýva, že vzhľadom na námietky žalovaného sa súd v prvom rade
zaoberal otázkou či bola žaloba podaná včas, t.j. v súlade s ustanovením § 711 ods. 6 Občianskeho
zákonníka ,pričom zohľadnil, že podanie, ktorým sa žalobkyňa na súde domáhala vyslovenia neplatnosti
výpovede z nájmu bytu bolo doručené súdu 20.4.2010 a to v rámci už prebiehajúceho konania o
nahradenie prejavu vôle vedeného tunajším súdom pod sp. zn.: 17C/329/2009. Nakoľko zákonná
sudkyňa považovala toto podanie za nový návrh na začatie konania, predložila ho v súlade so zákonom
č. 543/2005 Z.z. Spravovacím a kancelárskym poriadkom pre súdy ako aj Rozvrhom práce Okresného
súdu Košice I. pre rok 2010 podpredsedníčke súdu na vykonanie pokynu zapísania uvedeného podania
ako nový nápad. Na základe tohto pokynu potom bolo podanie žalobkyne zapísané ako nová žaloba
o vyslovenie neplatnosti výpovede z nájmu a pridelené zákonnej sudkyni JUDr. Lenke Protznerovej.
Nakoľko toto podanie však nespĺňalo všetky náležitosti v zmysle § 79 ods. 1, 2 a 42 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku, súd uznesením zo dňa 8.6.2010 vyzval žalobkyňu na odstránenie vád jej podania,
čo táto učinila podaním zo dňa 30.6.2010 doručeným súdu 6.7.2010. Následne toto jej upravené úplné
podanie bolo doručované žalovanému spolu s prílohami na vyjadrenie sa k návrhu na začatie konania
v zmysle § 114 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v zmysle
konštantnej judikatúry Slovenskej republiky je už dávno ustálené, že aj podaním takého návrhu na
začatie konania, ktoré má nedostatky vyžadujúce si ich odstránenie v zmysle § 43 Občianskeho súdneho
poriadku, sa začína súdne konanie s účinkami zachovania procesných aj hmotnoprávnych lehôt (R
46/2000). Súd potom nemohol prihliadnuť na argumentáciu žalovaného, že žaloba bola podaná po lehote
podľa § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ale naopak mal za to, že žaloba bola podaná riadne a včas.
Vzhľadom na opätovnú argumentáciu žalovaného v konaní súd upriamil pozornosť na to, že podaním
návrhu na začatie konania, ktoré nemá všetky potrebné náležitosti, sú zachované procesnoprávne a
hmotnoprávne lehoty, t.j. aj lehoty premlčacie resp. prekluzívne. Z uvedeného dôvodu je irelevantné,
že návrh na začatie konania o vyslovenie neplatnosti výpovede z nájmu bol podaný k inému súdnemu
konaniu, kedy nemalo všetky potrebné náležitosti podľa § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,
pretože i takéto podanie za podmienky odstránenia jeho vád sa považuje za riadny návrh na začatie



konania a to s účinkami odo dňa jeho doručenia. Uvedené jednoznačne zakotvuje zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v ustanoveniach § 42 a § 79. V súlade s uvedenými zásadami súd podanie
žalobkyne zo dňa 30.3.2010 doručené súdu dňa 20.4.2010 k sp. zn. 17C 329/2009 posúdil s poukazom
na doplnenie tohto podania, ktorým boli vady odstránené a mal za to, že sa jedná o riadny návrh na
začatie konania o neplatnosť výpovede z nájmu.
Následne na základe zmeny právnej argumentácie žalovaného ohľadom existencie či neexistencie
nájomného vzťahu medzi žalovaným ako prenajímateľom a žalobkyňou ako nájomcom, sa súd prvej
inštancie zaoberal touto námietkou za použitia ustanovenia § 706 Občianskeho zákonníka. Vychádzal
z úvahy, že občiansky zákonník výslovne neustanovuje, že nájomná zmluva zaniká smrťou nájomcu,
upravuje však prechod jeho práv vyplývajúcich z nájomnej zmluvy na osoby tam taxatívne vymenované.
K prechodu práva nájmu dochádza zo zákona a nie je potrebný žiadny ďalší právny úkon, t.j. nie je
potrebné uzatvárať novú nájomnú zmluvu. Úspešné podanie návrhu prenajímateľa na súde je vylúčené
po uplynutí troch rokov odo dňa smrti nájomcu. Pred uplynutím troch rokov od smrti nájomcu je podanie
takéhoto návrhu vylúčené, ak uplynul čas dlhší ako tri mesiace odo dňa, kedy sa prenajímateľ dozvedel
o skutočnostiach, z ktorých vyvodzuje domnienku o nesplnení podmienok prechodu nájmu. Po uplynutí
týchto lehôt platí nevyvrátiteľná právna domnienka, že k prechodu nájmu došlo. V tomto prípade sa
žalovaný dozvedel o skutočnosti, že žalobkyňa si osobuje právo byť nájomkyňou uvedeného bytu
minimálne odo dňa 15.3.2010, kedy je datovaná výpoveď z nájmu bytu, ktorej vyslovenie neplatnosti
je predmetom tohto konania. Vo vyššie uvedených zákonných lehotách sa žalovaný nedomáhal na
súde vyslovenia, že nedošlo k prechodu nájmu a už vôbec tak neučinil v lehote do 3 rokoch odo dňa
smrti pôvodného nájomcu - rodiča žalobkyne. Vzhľadom na túto skutočnosť nastúpila nevyvrátiteľná
právna domnienka, že k prechodu nájmu z rodičov žalobkyne na ňu samotnú došlo a v momente
rozhodovania súdu v tomto konaní je irelevantné, či podmienky na prechod nájmu boli alebo neboli
splnené. Z citovaného dôvodu je potom právne irelevantné aj to, či žalobkyňa u žalovaného prejavila
alebo neprejavila s prechodom nájmu nejaký súhlas, resp. aby sa u neho akýmkoľvek spôsobom
dožadovala potvrdenia prechodu nájmu. Táto skutočnosť nastáva totiž priamo zo zákona a nie je k nej
potrebný žiadny dodatočný úkon. Súd prvej inštancie v konaní teda vychádzal z právnej domnienky
existencie nájomného vzťahu medzi žalovaným ako právnym nástupcom pôvodného prenajímateľa
KOMAG, akciová spoločnosť Košice a žalobkyňou ako právnou nástupkyňou pôvodných nájomcov - jej
rodičov. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie konštatoval, že s poukazom na existenciu pôvodnej
Zmluvy o nájme zo dňa 5.12.1996 uzavretej medzi právnym predchodcom žalovaného (KOMAG, akciová
spoločnosť, Košice) ako prenajímateľom a právnymi predchodcami žalobkyne (Ing. Aladárom Tozserom
a manželkou Jiřinou) ako nájomkyne, došlo k prechodu nájmu v zmysle § 707 ods. 1 a § 706 ods.1
Občianskeho zákonníka na žalobkyňu a to smrťou týchto právnych predchodcov - rodičov v roku 2002
a 2004, t.j. po smrti prvého rodiča v roku 2002 prešlo právo nájmu na druhého rodiča žalobkyne
v zmysle prvej časti vety § 707 ods. 1 Občianskeho zákonníka (citujem: Ak nájomca zomrie a ak
nejde o byt v spoločnom nájme manželov...), pretože sa jednalo o byt v spoločnom nájme manželov
- rodičov žalobkyne. Následne smrťou druhého rodiča žalobkyne v roku 2004 došlo k prechodu práva
nájmu na samotnú žalobkyňu. Ak žalovaný mal za to, že neboli splnené podmienky prechodu nájmu
bytu na žalobkyňu, pretože táto v tom čase uvedený byt neužívala a mala iný vlastný byt v J., s
poukazom na ustanovenie § 707 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa žalovaný mal domáhať na súde
určenia, že k prechodu nájmu bytu nedošlo. Uvedené zákonné ustanovenie zakotvuje predmetné právo
prenajímateľa a ohraničuje ho lehotami tam uvedenými, t.j. že prenajímateľ môže žalobu o prechode
nájmu podať do troch mesiacov odo dňa, keď sa dozvedel o tom, že neboli splnené podmienky na
prechod nájmu (tzv. subjektívna lehota), avšak najneskôr do troch rokov odo dňa smrti nájomcu, po
ktorom malo dôjsť k prechodu nájmu. Po uplynutí týchto lehôt platí nevyvrátiteľná právna domnienka, že
prechodu nájmu došlo, z ktorej skutočnosti súd potom pri rozhodovaní vo veci samej vychádzal. Zároveň
poukázal na to, že uvedenú skutočnosť žalovaný v konaní sprvu ani nepopieral, práve naopak, existenciu
nájomného vzťahu medzi ním a žalobkyňou uznával, a na pojednávaní dňa 1.2.2012 dokonca uviedol,
že akceptujú existenciu daného nájomného vzťahu a práve preto dali žalobkyni výpoveď z nájmu (pričom
je irelevantné, že danú skutočnosť prenášal predchádzajúci zástupca žalovaného, úkony učinené ním
v konaní zostávajú zachované).
Ďalej súd konštatoval, že nakoľko v roku 2004 bola žalobkyňa vydatá, v zmysle § 703 ods. 1 Občianskeho
zákonníka vznikol spoločný nájom k tomuto bytu i jej manželovi J. K.. Po tom, čo tento v roku 2006 zomrel,
zostala jedinou nájomkyňou bytu už len žalobkyňa v zmysle § 707 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v
zmysle prvej časti zákonného ustanovenia). Vzhľadom na to potom súd uzavrel, že vo veci nebolo nutné,
aby žalobu podávala ešte nejaká ďalšia osoba, keďže dňom smrti manžela zostala jedinou nájomkyňou
už len žalobkyňa.



Po vysporiadaní sa s uvedených námietkami žalovaného sa súd následne zaoberal predmetom
konania , ktorým je vyslovenie neplatnosti výpovede z nájmu učinenej žalovaným voči žalobkyni listom
zo dňa 15.3.2010, ktorú tento odôvodnil ustanovením § 711 ods. 1 písm. g) OZ. Ak žalovaný v konaní
argumentoval, že bola naplnená skutková podstata § 711 ods. 1 písm. g) OZ vzhľadom na to, že
žalobkyňa a J. K. majú súčasne aj v užívaní okrem bytu v rodinnom dome na Zvolenskej 10 v Košiciach
aj v užívaní a vo vlastníctve BSM v celosti byt č. 29 v bytovom dome č.s. 3003, na 3.poschodí v k.ú.:
J. podľa LV č. XXXX, táto argumentácia je podľa súdu prvej inštancie absolútne irelevantná. Táto by
bola na mieste v prípade použitia citovaného ustanovenia v znení účinnom do 31.8.2004, kedy v § 711
ods. 1 písm. g) bol dôvod výpovede z nájmu iný a to že prenajímateľ môže vypovedať nájom bytu len s
privolením súdu ak má nájomca dva alebo viac bytov, okrem prípadov, že od neho nemožno spravodlivo
požadovať, aby užíval iba jeden byt.
Predmetné ustanovenie § 711 ods. 1 písm. g) OZ platné v čase dania výpovede z nájmu žalobkyni hovorí,
že je možné dať nájomcovi výpoveď z nájmu v prípade, ak tento využíva byt bez súhlasu prenajímateľa
na iné účely ako na bývanie. V citácii tohto ustanovenia je podstatným slovné spojenie „iné účely než
na bývanie“, kedy zákonodarca mal na mysli to, že nájomca využíva byt úplne odlišným spôsobom
nemajúcim charakter bývania vo všeobecnosti. Dôraz je teda kladený na účel užívania bytu iný než na
bývanie, napr. na podnikanie, ku ktorému nedal žalovaný súhlas, užívanie bytu ako obchodné priestory,
skladové priestory, výrobná prevádzka, prevádzkovanie penziónu, ubytovne pre ďalšie osoby, alebo na
úplne iný účel nemajúci charakter bývania. I keď žalovaný priznáva užívanie bytu žalobkyňou na bývanie,
toto nazýva, že sa jedná len krátkodobé bývanie na tzv. rekreačné účely ako víkendový domček. Zákon
nehovorí, že prenajímateľ je oprávnený vypovedať nájom bytu, ak nájomca využíva byt bez súhlasu
prenajímateľa na iné účely než na časovo neprerušené bývanie, t.j. nerozlišuje akým spôsobom má
nájomca byt užívať v ponímaní, v akom časovom úseku sa nájomca má v byte zdržiavať. Zákonodarca
určite nemal na mysli obmedziť výkon nájomného práva takýmto spôsobom, avšak dôraz bol kladený
na charakter užívania. Ak by to tak bolo, potom prenajímateľ by mohol vypovedať nájom hociktorému
z nájomcov prebývajúcich v byte obmedzene z dôvodu napr. pracovného vyťaženia v zahraničí na
niekoľko mesiacov v roku (napr. vojaci, zdravotníci, pastorační pracovníci na rôznych časovo dlhších
misiách), alebo aj obchodní zástupcovia, manažéri absolvujúci v rámci mesiaca aj niekoľko dní či týždňov
na pracovných cestách resp. iní zamestnanci pracujúci inde než v mieste bydliska na tzv. týždňovky,
kedy sa domov dostávajú len cez víkend a podobne.
Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že výpovedný dôvodom podľa § 711 ods. 1 písm. g) OZ (že nájomca
využíva byt bez súhlasu prenajímateľa na iné účely ako na bývanie ) je vždy daný, ak nájomca
prestane užívať byt na bývanie a poskytne ho na iný účel ako na bývanie. Iným účelom sa rozumie
akýkoľvek účel okrem bývania. Nezáleží ani na tom, či ide o podnikateľskú alebo nepodnikateľskú
činnosť, či je vykonávaná za peniaze, alebo nie. Veľmi často sú na adrese bytu sídla rôznych obchodných
spoločností, sídla advokátskych kancelárií, nadácií, či neinvestičných fondov a pod., avšak ani takéto
formálne zapísanie adresy bytu ako miesto podnikania v živnostenskom registri, nie je ešte dôvodom
na danie výpovede z dôvodu užívania bytu na iné účely než na bývanie, pretože rozhodujúce je reálne
vykonávanie živnosti a podnikania v danom byte, t.j. či nájomca skutočne vykonáva podnikateľskú
činnosť v predmetnom byte, a teda, či byt využíva na účely podnikania. Čiže pre uplatnenie výpovedného
dôvodu podľa písmena g) musí vždy ísť o užívanie bytu na úplne iné, charakterovo odlišné účely než
bývanie.
Súd prvej inštancie s poukazom na viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu uviedol, že vykonal
dokazovanie v intenciách naznačených v uznesení Krajského súdu v Košiciach č.k.: 2Co/295/2013-140
zo dňa 18.11.2013, doplnil výsluch osôb uvedených na prehlásení zo dňa 5.4.2012, svedka K., vyžiadal
vysvedčenia maloletej F. K. zo ZŠ J. C. X Y. F. a ZŠ F. J., F. - S., potvrdenie o prihlásení na úhradu
za komunálny odpad v rokoch 2009-2010 a dospel k záveru, že žalobkyňa byt v čase dania výpovede
z nájmu v marci 2010 užívala na bývanie, pretože v predmetnom byte bývala, v dome sa svietilo a to
tak v letných a i zimných mesiacoch, prala, žehlila, vykonávala domáce práce, užívala záhradu, strihala
tam hrozno, pred domom parkovalo jej auto, bola tam prihlásená k plateniu komunálneho odpadu, t.j.
v byte nepodnikala, neprevádzkovala tam živnosť, nevykonávala inú činnosť, a teda byt v žiadnom
prípade neužívala na iné účely než bežné užívanie spočívajúce v bývaní. Je však nepochybné, že
daný byt vzhľadom na jej pracovnú vyťaženosť v súvislosti s prevádzkovaním živnosti na území celého
Slovenska (v mestách Bratislava, Poprad, Košice) neužívala denno-denne, zdržiavala sa i v Poprade,
kde už navštevovala jej maloletá, v tom čase 13-ročná dcéra povinnú školskú dochádzku, čo vyplynulo
z výpovede žalobkyne ako aj vykonaných dôkazov - potvrdení o návšteve školy a vysvedčení. Čo sa
týka nízkej spotreby elektrickej energie, žalobkyňa toto dôvodila veľmi zlou finančnou situáciou, kedy
preto bola nútená upraviť spôsob bývania a užívania nehnuteľnosti, t.j. odpojila bojler, kúrila na tuhé



palivo, obmedzila pozeranie televízie a podobne. Zároveň je skutočnosť ohľadom nízkej spotreby daná
okrem vyššie uvedenej zlej finančnej situácie aj okolnosťami spočívajúcimi v jej pracovnom zaradení
ako živnostníčky prevádzkujúcej živnosť nielen v Košiciach, ale aj v Poprade a Bratislave, kedy už len z
uvedeného je zrejmé, že táto cestovala a zdržiavala sa na rôznych miestach Slovenska. Súd sa však pri
vyhodnocovaní danej situácie ohľadom bývania priklonil k výpovediam viacerých predvolaných svedkov
E. G., E. G., Y. G., P. F., J. F. C. J. F.F. (X.. XXXX) a J. F. (X.. XXXX), ktorí vypovedali, že žalobkyňa
v relevantnom období pre podanie výpovede z nájmu bytu na B. N. Y. F. jednoznačne bývala, vídavali
ju tam, stretávali sa, navštevovali sa v rámci bežných susedských vzťahov a to aj v období konca roku
2009 a začiatkom roka 2010. To znamená, že tu neboli naplnené podmienky na danie výpovede z nájmu
žalobkyni z dôvodu citovaného v ustanovení § 711 ods. 1 písm. g) OZ. Súd sa nepriklonil k opačným
tvrdeniam svedkov žalovaného - p. K. a v čestných prehláseniach p. J. C. J.. J., nakoľko v prospech
žalobkyne vypovedalo viac osôb, ktoré sa danej adrese pravidelne, denno-denne resp. niekoľkokrát do
týždňa zdržiavajú, či bývajú tam, než ktoré vypovedali v jej neprospech.
Zároveň súd prvej inštancie upriamil pozornosť na to, že výpoveď prenajímateľa z nájmu musí byť
písomná, doručená druhej strane - nájomcovi. Základnou podmienkou platnosti výpovede z nájmu je
skutkové vylíčenie dôvodu výpovede a to takým spôsobom, že ho nemožno zamieňať s iným dôvodom.
To znamená, že prenajímateľ je povinný uviesť vo výpovedi úplne konkrétny, ničím nezameniteľný dôvod
a to práve opísaním konkrétneho skutkového stavu týkajúceho sa dotyčného nájomcu a dotyčného bytu,
t.j. na základe čoho, akým spôsobom, akou činnosťou nájomcu, v akom období a podobne dochádza
ku skutočnosti, ktorú právny poriadok v ustanovení § 711 ods. 1 OZ definuje ako dôvod, pre ktorý môže
prenajímateľ vypovedať nájom. Nestačí vo výpovedi len citovať príslušné ustanovenie Občianskeho
zákonníka, ani odôvodniť výpoveď iba textom príslušného zákonného ustanovenia. Zároveň výpoveď
ako každý iný právny úkon musí spĺňať aj všeobecné podmienky platnosti právneho úkonu ako takého
v zmysle § 37 ods. 1, § 39 a 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. musí byť urobený slobodne, vážne,
určite a zrozumiteľne, svojim obsahom alebo účelom nesmie odporovať zákonu alebo ho obchádza či
priečiť sa dobrým mravom a zároveň musí byť urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda
účastníkov.
Z textu predmetnej výpovede z nájmu je podľa súdu prvej inštancie evidentné, že táto nespĺňa vyššie
uvedené kritériá. Prvý nedostatok výpovede ako platného právneho úkonu súd videl v tom, že byt nie
je definovaný v súlade s označením uvedeným v Nájomnej zmluve zo dňa 5.12.1996 a to konkrétne
uvedením čísla predmetného bytu ako bytu č. 10, t.j. nemožno naň hľadieť ako na úkon určitý a
zrozumiteľný. Ďalším veľmi podstatným a závažným nedostatkom výpovede je nedostatočné skutkové
opísanie dôvodov výpovede, pretože žalovaný len uviedol ustanovenie § 711 ods. 1 písm. g) OZ a
doslovne citoval text tohto zákonného ustanovenia, avšak bez bližšieho opísania skutkových okolností,
z ktorých vyvodzuje dôvodnosť dania výpovede žalobkyni. Žalovaný ako prenajímateľ s poukazom
na § 711 ods. 2 OZ mal vo výpovedi danej žalobkyni konkrétne a nezameniteľne uviesť, v čom vidí
naplnenie dôvodov uvedených v ustanovení § 711 ods. 1 písm. g) OZ, pričom dané ustanovenie má
na mysli užívanie prenajatého bytu úplne iným, odlišným spôsobom nemajúcim charakter bývania vo
všeobecnosti, t.j. žalovaný v tomto prípade mal uviesť, konkrétne na aký iný účel žalobkyňa tento byt
užíva, napr. či využíva byt na podnikanie, ku ktorému nedal žalovaný súhlas, ako obchodné priestory,
skladové priestory, výrobná prevádzka, prevádzkovanie penziónu, ubytovne pre ďalšie osoby alebo
na rekreačné účely, alebo na úplne iný účel než na bývanie. Túto skutočnosť však žalovaný dokonca
ani netvrdil, pretože nijakým spôsobom v danej výpovedi z nájmu toto neuviedol, žiadnym spôsobom
nešpecifikoval dôvod, pre ktorý dáva žalobkyni výpoveď s tým, že prvý krát tak žalovaný učinil až v
priebehu tohto súdneho konania na pojednávaní, kedy prvý krát žalovaný vo vzťahu k žalobkyni uviedol,
že táto užíva byt veľmi úzko, na tzv. krátkodobé resp. víkendové pobyty, t.j. podľa jeho názoru na
rekreačné účely, nie na bývanie. Táto konkretizácia dôvodu výpovede nájmu však mala byť v zmysle
§ 711 ods. 2 OZ špecifikovaná už v samotnom právnom úkone - výpovedi, čo žalovaný neučinil a teda
výpoveď z nájmu nespĺňa zákonné predpoklady jej platnosti.
Súd prvej inštancie vzhľadom na absenciu skutkového opísania skutočností zakladajúcich dôvod
výpovede z nájmu žalobkyni podľa § 711 ods. 1 písm. g) OZ dospel k záveru, že výpoveď z nájmu
15.3.2010 je právnym úkonom neurčitým, nedostatočne špecifikovaným, nespĺňa zákonné predpoklady
podľa § 711 ods. 2 OZ a následkom toho je tento právny úkon neplatný.
V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie vychádzal z úvahy, že doplnením dôvodu výpovede
nájmu opisom skutkovej okolnosti užívania bytu žalobkyňou na tzv. rekreačné účely až v konaní o
vyslovenie neplatnosti výpovede z nájmu vlastne dochádza k nerešpektovaniu zákonnej úpravy, ktorá je
sankcionovaná neplatnosťou daného právneho úkonu - výpovede z nájmu. Povinnosť uviesť skutkové
opísanie okolností, z ktorých prenajímateľ odvodzuje svoje právo nájom vypovedať, má predchádzať



tomu, aby prenajímateľ nemohol daný dôvod výpovede meniť resp. aby ho nebolo možné zameniť s iným
dôvodom a takto vlastne si dodatočne tzv. napasovať určitú inú skutkovú situáciu pod nekonkretizovaný
dôvod výpovede. Čiže v tomto prípade by prenajímateľ mohol najskôr tvrdiť, že nájomca byt užíva na
podnikanie, potom na rekreačné účely, potom na skladové účely, potom ako výrobné priestory atď.,
pričom takto by vždy mohol tvrdiť, že sa jedná o výpovedný dôvod podľa § 711 ods. 1 písm. g) OZ.
Práve z dôvodu eliminovania rizika z možného rôznorodého výkladu dôvodu výpovede z nájmu, musí
byť tento dôvod vylíčený a definovaný aj opísaním skutkového stravu s presnou a určitou špecifikáciou
správania sa nájomcu, ktoré chce prenajímateľ sankcionovať výpoveďou z nájmu v zmysle § 711 OZ
a ktoré samozrejme potom už nemožno meniť resp. ktoré nemožno zameniť s iným dôvodom. Toto zo
strany žalovaného v právnom úkone výpovede z nájmu zo dňa 15.3.2010 učinené nebolo, t.j. akékoľvek
definovanie porušenia povinností zo strany žalobkyne ako nájomkyne chýba a teda súd nemá ani ako
zisťovať, či k naplneniu dôvodu výpovede z nájmu reálne došlo, keďže tento vo výpovedi konkretizovaný
nie je a teda súd nemá ani reálny podklad k tomu, aby preskúmaval danú skutkovú situáciu, keďže
táto tam špecifikovaná nebola vôbec. Opätovne súd poznamenáva, že doplnenie výpovede o skutkové
opísanie stavu, príčin a teda presné definovanie dôvodu výpovede z nájmu až po jej vykonaní a doručení
nájomcovi (dokonca až v priebehu samotného konania o neplatnosť výpovede z nájmu) nie je prípustné
a je v rozpore so zákonom, konkrétne v rozpore s ustanovením § 711 ods. 2 OZ a preto na výpoveď z
nájmu je nutné nahliadať ako na neplatný právny úkon.
V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol aj to, že vzhľadom na vyššie citované
odôvodnenie, kedy súd posúdil výpoveď z nájmu zo dňa 15.3.2010 danú žalovaným žalobkyni
za neplatnú najmä z dôvodov jej neurčitej, nedostatočnej, nekvalifikovanej a práve preto i zákonu
nezodpovedajúcej formulácii absentujúcej skutkové opísanie dôvodov, pre ktoré dal žalovaný žalobkyni
výpoveď z nájmu podľa § 711 ods. 1 písm. g) OZ, súd nepristúpil k vykonávaniu ďalších dôkazov
navrhnutých žalovaným v priebehu konania a ako aj po zrušení veci odvolacím súdom, nakoľko
tieto nijakým spôsobom nevedia zmeniť obsah danej listiny - právneho úkonu výpovede z nájmu zo
dňa 15.3.2010, z ktorej súd vychádzal pri posúdení neplatnosti výpovede z nájmu. Potom zisťovanie
stavu upravenosti či zanedbanosti predmetnej nehnuteľnosti a pozemku, celkového vybavenia
nehnuteľnosti, stavu domu z pohľadu udržiavanosti či údržby, ktoré navrhoval žalovaný ozrejmiť
ohliadkou nehnuteľnosti súd nepovažoval za dôvodné vykonať, pretože ohliadka vykonaná či už teraz v
roku 2015 (čo je 5 rokov od podania výpovede z nájmu) alebo aj po podaní tohto návrhu na vykonanie
dôkazu prvý krát listom zo dňa 12.2.2012 doručeným súdu na pojednávaní dňa 13.3.2012 (čo je 2
roky od podania výpovede z nájmu) nezmení nekvalifikovanú výpoveď žalovaného danú žalobkyni.
Z toho istého dôvodu súd nepristúpil ani k vypočutiu pracovníkov žalovaného vykonávajúcich opravy
vyskytnuvších sa porúch v rodinných domoch na B. N. Y. F. ako aj odpočty, nakoľko tieto sa vykonávajú
len raz alebo pár krát v roku, kedy takto pracovníci nemôžu mať reálnu vedomosť o denno-dennom
užívaní predmetnej nehnuteľnosti. Vzhľadom na vyššie uvedený dôvod vyhovenia návrhu žalobkyne
súd návrhy na vykonanie dokazovania ohľadom nariadenia znaleckého dokazovania resp. žiadosti o
vyhotovenie odborného vyjadrenia znalcom k otázke nízkej spotreby elektrickej energie vyhodnotil ako
neúčelné a nehospodárne, pretože žalobkyňa v konaní ani nepoprela nižšiu spotrebu médií a to práve
z dôvodu zlej finančnej situácie, kedy maximálne obmedzila ich odber a v neposlednom rade opätovne
vykonanie tohto dôkazu nezmení obsah listiny - výpovede z nájmu. Za úplne nepodstatný návrh na
vykonanie dokazovanie súd prvej inštancie považoval i žiadosť žalovaného o predloženie úmrtného listu
manžela žalobkyne resp. pripojenie konkrétneho dedičského spisu, nakoľko otázka prihlásenia sa iných
dedičov do dedičského konania nie je predmetom tohto konania a ani s tým nijako nesúvisí. Otázka
prihlásenia žalobkyne na trvalý pobyt taktiež nie je relevantnou, pretože citované ustanovenie § 711 ods.
1 písm. g) OZ nehovorí o tom, že dôvod na výpoveď z nájmu nastáva, ak nájomca nie je na danej adrese
prihlásený k trvalému či prechodnému pobytu. Dôležitou je len otázka skutočného bývania, (čo mal
súd zistené a preukázané z iných dôkazov), nie evidencie vedenej príslušnou mestskou časťou a preto
súd nevykonal ani dôkaz svedeckou výpoveďou pracovníčky Miestneho úradu príslušnej mestskej časti.
Taktiež výpovede ostatných svedkov, ktorí podpísali čestné prehlásenie a sa nedostavili na pojednávanie
či už z dôvodu pracovnej vyťaženosti, materskej dovolenky resp. vysokého veku a podobne súd prvej
inštancie vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu považoval za nadbytočné vzhľadom na výpovede
ostatných svedkov, ktoré súd mal za dostačujúce, a zároveň výpovede ani týchto svedkov by nezmenili
obsah výpovede z nájmu zo dňa 15.3.2010, od ktorého právneho úkonu sa odvíja toto konanie o
vyslovenie neplatnosti výpovede z nájmu a ktorý právny úkon trpí neodstrániteľnou vadou spočívajúcou
v absencii skutkového opísania okolností zakladajúcich dôvod výpovede podľa § 711 ods. 1 písm. g)
OZ, t.j. užívanie bytu na iné účely než na bývanie. Rovnako návrh na vykonanie dokazovania vyžiadať
vyjadrenie správcu domu v J., F. L. X. N. X.. R.. U. užíva a kto bol prihlásený v byte ako užívateľ, spolu



s návrhom na vypočutie osoby, ktorá sa starala o dcéru žalobkyne v J. v prípade jej neprítomnosti, súd
nevykonal z dôvodu jeho nehospodárnosti a neúčelnosti s poukazom na už vykonané dokazovanie vo
veci, ktoré považoval súd za dostatočné a zároveň z dôvodu, že ani tieto dôkazy by nezmenili obsah
výpovede z nájmu.
O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobkyni priznal náhradu
trov konania vo výške 667,21 €, predstavujúcu náhradu trov právneho zastúpenia v zmysle vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z.z. za 10 úkonov právnej služby a úhradu súdneho poplatku z návrhu na začatie
konania vo výške 99,50 €, teda trovy konania spolu predstavujú sumu 766,71 €.

3. Následne uznesením č.k. 35C/266/2011-228 zo dňa 15.7.2015 súd prvej inštancie opravil záhlavie
rozhodnutia vo vzťahu k označeniu právneho zástupcu žalobkyne, u ktorého došlo k zmene formy
výkonu advokácie a to z fyzickej osoby na HODOR, advokátska kancelária s.r.o. a v nadväznosti na
uvedené došlo aj k oprave výroku o povinnosti nahradiť trovy konania na účet právneho zástupcu
žalobkyne, kde obdobne došlo k zosúladeniu výroku z vyššie uvedenou skutočnosťou a oprava sa potom
týkala aj odôvodnenia rozhodnutia v časti odôvodnenia náhrady trov konania a povinnosti žalovaného
nahradiť trovy priamo k rukám právneho zástupcu.

4. Proti uvedenému rozsudku podal včas odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/
v spojitosti s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a podľa § 205 písm. f/ O.s.p..
Podľa názoru žalovaného postupom súdu bola žalovanému ako účastníkovi konania odňatá možnosť
konať pred súdom, nakoľko prvostupňový súd nevykonal v rámci dokazovania dôkazné prostriedky:
výsluch svedkov pracovníkov žalovaného, výsluchu svedka - osoby, ktorá sa starala o maloletú
dcéru žalobkyne, nariadenie znaleckého dokazovania, resp. vyžiadanie odborného vyjadrenia k otázke
nízkej spotreby elektrickej energie, vyžiadanie oznámenia skutočnosti od správcu domu v Poprade,
pretože podľa názoru žalovaného absenciou vykonania uvedených dôkazných prostriedkov došlo k
zásahu do zásady kontradiktórnosti konania, pretože dôkazné prostriedky navrhované žalobkyňou
boli riadne vykonané, avšak dôkazné prostriedky navrhované žalovaným boli opomenuté, čo je v
príkrom rozpore so zásadou rovnosti strán v občianskom súdnom konaní. Zároveň týmto postupom
podľa názoru žalovaného prvoinštančný súd nerešpektoval záväzný právny názor vyjadrený Krajským
súdom v Košiciach v uznesení zo dňa 18.11.2013, ktorým došlo k zrušeniu prvšieho rozhodnutia
súdu prvej inštancie, ktorý nariadil prvostupňovému súdu po vrátení veci vykonať dokazovanie za
účelom dostatočného ( náležitého) zistenia skutkového stavu veci. Zároveň podľa názoru žalovaného
prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď
niektoré výpovede svedkov považoval žalovaný za zaujaté a podľa jeho názoru z vykonaného
dokazovania vyplýva jednoznačný záver o tom, že žalobkyňa sa aj s prihliadnutím na zlý technický
stav nehnuteľností nízku spotrebu elektrickej energie, povinnú školskú dochádzku jej maloletej dcéry v
meste J. a neprihlásenie jej detí na uvedenej adrese k poplatku na komunálny odpad, preukázateľne
nezdržiavala v F. v domčeku na B. N.. Zároveň za nesprávne právne posúdenie veci podľa § 205
ods. 2 písm. f/ O.s.p. považoval žalovaný to, akým spôsobom sa prvostupňový súd argumentačne
vysporiadal s dôkaznými prostriedkami - keďže súd uprednostnil kvantitu dôkazných prostriedkov na
úkor ich kvality konštatovaním, že v prospech žalobkyne vypovedalo viac osôb, než v jej neprospech,
pričom v žiadnom prípade nemôže počet vykonaných dôkazných prostriedkov kritériom, ktoré má
vyššiu hodnotu ako je samotná kvalita vykonaných dôkazných prostriedkov. Vytýkané nesprávne právne
posúdenie podľa názoru žalovaného spôsobuje celkovú zmätočnosť napadnutého rozhodnutia, jeho
nepreskúmateľnosť, a teda aj nezákonnosť. Napokon žalovaný dôvodil aj tým, že prvostupňový súd
de facto opakovane rozhodol o podanej žalobe tým istým spôsobom, ako vo svojom predchádzajúcom
rozhodnutí, napriek tomu, že odvolací súd v podstate dal za pravdu žalovanému, keď sa nestotožnil s
právnou argumentáciou prvostupňového súdu o neplatnosti výpovede a zrejme výpoveď považoval aj
odvolací súd za správnu, keď nariadil dokazovanie v otázke užívania, ktorá má pre tunajšie konanie
až po zodpovedaní predbežnej otázky platnosti výpovede ako takej. Na základe uvedeného žalovaný
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil prípadne, aby zrušil tento rozsudok a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie a aby priznal žalobcovi trovy odvolacieho konania
(správne má byť žalovanému, keďže sa jedná o odvolanie žalovaného). Žalovaný aj v písomnom podaní
doručenom súdu 4.8.2015 označenom ako odvolanie proti rozsudku vyjadril stanovisko, že žaloba bola
podaná po zákonnej lehote, žalovaná sa nikdy nestala nájomníčkou bytu, žalobkyňa užívala byt na iné
účely ako na bývanie bez súhlasu žalovaného.



5. K podanému odvolaniu sa žalobkyňa vyjadrila písomne tak, že podľa jej názoru súd prvej inštancie
sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia správne a logicky vysporiadal s výkladom a aplikácie
ustanovenia § 711 ods. 1 písm. g/ OZ, pričom tvrdenie žalovanej o užívaní bytu na tzv. „rekreačné
účely“ nemá oporu v tomto ani inom zákonnom ustanovení, preto tvrdenie o takomto užívaní bytu je
bez právneho významu. Poukázala na to, že žalovaný sa snažil súd presvedčiť o tom, že žalobkyňa
nevyužíva byt dostatočne intenzívne, avšak netvrdil, že by žalobkyňa užívala predmetný byt na iný účel
ako bývanie, preto túto skutočnosť ani nemohol úspešne preukázať. Žalobkyňa sa stotožnila s názorom
súdu prvej inštancie vyjadreným v rozhodnutí, že žaloba bola podaná včas, ak tvrdeniu žalovaného, že
nedošlo k prechodu nájmu bytu , teda žalobkyňa nie je nájomcom bytu, žalovaná taktiež poukázala na
stanovisko súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný sa doteraz nedomáhal tejto skutočnosti, z uvedeného
dôvodu sú žalovaným navrhované dôkazy týkajúce sa bytu v Poprade neúčelné a s vecou nesúvisia.
Žalobkyňa navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny v obidvoch výrokoch potvrdiť a priznať
žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania vo výške 60,07 € + 80,39 k rukám jej právneho zástupcu.
V písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 21.9.2015 žalobkyňa okrem skutočností uvedených v
už predchádzajúcom vyjadrení poukázala na to, že žalovaný sa mylne domnieva, že zákon priamo
nevyžaduje, aby prenajímateľ uviedol vo výpovedi na aký iný účel nájomca byt užíva, pretože zákon
jednoznačne stanovuje potrebu uviesť vo výpovedi dôvod tak, aby ho nebolo možné meniť a zároveň
poukázala na zaujatosť svedka K.. Ďalej upriamila pozornosť na to, že skúmanie, kedy a koľkými
žiarovkami svietila a svieti, rovnako ako aj skúmanie školskej dochádzky a vysvedčenie jej detí z
strany žalovaného považuje za hrubé zasahovanie do jej súkromia, ako aj otázky týkajúcej sa jej
bankového účtu, čo vníma ako cielený psychický tlak zo strany žalovaného. Výsluch zamestnancov
žalovaného považuje žalobkyňa pre meritum vecí nadbytočný, pretože aj pokiaľ by títo vypovedali o
zlom technickom stave nehnuteľnosti, nezmenilo by to nič na neoprávnenosti a nezákonnosti výpovede,
ktorá bola daná a zároveň poukázala na závislosť týchto svedkov na žalovanom, keďže sú jeho
zamestnancami, ako aj skutočnosť, že technický stav nehnuteľnosti nie je predmetom žaloby a nemá
vplyv ani súvis s užívaním bytu na iný účel ako bývanie. Obdobne výsluch svedka, ktorým má byť
osoba zabezpečujúca starostlivosť o maloletú dcéru žalobkyne v J. nemá žiaden vplyv na na objasnenie
skutočnosti súvisiacich s nájmom bytu, najmä na tú skutočnosť, že žalovaný nešpecifikoval iný účel
užívania bytu ako na bývanie. V neposlednom rade žalobkyňa nepovažuje za efektívne vykonanie
znaleckého posudku na spotrebu elektrickej energie, najmä s poukazom na skutočnosť, že znalec
zo žiadneho odboru nemôže zodpovedať otázku, aká má byť primeraná spotrebe elektrickej energie,
nakoľko neexistuje žiadna právna norma, aby bolo možné zistiť, či určitá spotreba elektrickej energie
zodpovedá užívaniu bytu na bývanie, a teda či zakladá právo prenajímateľa na výpoveď nájomnej
zmluvy. Vyjadrila názor, že prvostupňový súd dospel k správnemu právnemu názoru v tom smere, že
dôvodom na výpoveď zmluvy nemôže byť tzv. nedostatočné užívanie, ale len využívanie na iné účely ako
bývanie. Z tohto pohľadu je potencionálna správa, resp. vyjadrenie správcu bytu v Poprade pre konanie
taktiež irelevantná. Vo vzťahu k námietke o nevykonaní všetkých dôkazov navrhovaných žalovaným
poukázala na Nález ÚS SR I. ÚS 350/08 z 30.9.2010 v zmysle ktorého len súd rozhodne, ktorý z
označených (navrhnutých dôkazov) vykoná a skutočnosť, že súdy neakceptujú návrhy na vykonanie
dokazovania nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Súd prvej inštancie sa v
odôvodnení rozsudku so všetkými navrhovanými dôkazmi, ktoré nevykonal, vysporiadal, t.j. uviedol z
akých dôvodov tieto dôkazy nevykonal.

6. Žalovaný podával odvolanie v čase účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianského súdneho poriadku
(účinného do 30.6.2016) a odvolací súd vec prejednával a rozhodoval v čase účinnosti zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (účinného od 1.7.2016)

7. Podľa ust. § 470 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

9. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ďalej len CSP) prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal
rozsudok súdu prvého stupňa v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP
(vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP , spolu



s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné ,preto
rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, lebo z hľadísk žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov
je vo výroku vecne správny .

10. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§
219 ods. 1, 3 CSP).

11. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

12. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s
odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a dopĺňa nasledovné:

13. Žalovaný podané odvolanie odôvodnil tým, že v konaní došlo k vade podľa § 221 ods.1 písm. f) ,keď
sa postupom súdu účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom , súd na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, t.j. podľa § 205 ods. 2 písm. a/, d/, f/ O.s.p., účinného v čase podania odvolania
(účinného do 30.6.2016), ktoré dôvody zodpovedajú dôvodom upraveným v § 365 ods. 1 CSP (účinného
od 1.7.2016) písm.a/, b/, d/, f/ a písm. h/ .

14. Nová úprava ( CSP ) prepracovala odvolacie dôvody vzťahujúce sa na procesné vady konania v
dôsledku zmeny koncepcie civilného procesu, pričom v základných rysoch bola prebratá predchádzajúca
úprava, došlo však k jej formulačnej úprave.
Dôvodmi odvolania podľa Civilného sporového poriadku môžu byť vady konania, ako aj vady
rozhodnutia v zmysle ust. § 365 ods.1 písm a),b),c),d) CSP ktorý zahŕňa odlišne rozšpecifikované a
formulačne upravené dôvody obsiahnuté v § 205 ods.2 písm.a/,b/ O.s.p..

15. Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm.a/ O.s.p. je daný vtedy, ak v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods.1 písm.a/ až h/ O.s.p.( a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v
konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal
procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, h) súd
prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a
nedostatočne zistil skutkový stav, i)sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody,
pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali, j) bol odvolacím súdom schválený
zmier).
Vadami konania podľa § 205 ods.2 písm.b/ O.s.p. sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené
v § 221 ods.1 O.s.p., ktoré spočívajú v chybnom postupe súdu, napr. pri dokazovaní, pri posudzovaní
procesných otázok v priebehu konania, v chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch
činnosti súdu, ku ktorým došlo počas konania a v súvislosti s rozhodovaním. Spôsobilým odvolacím
dôvodom tieto vady však nie sú sami osebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého
porušenia predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Typickou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také
porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup súdu,
v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu Občianskym
súdnym poriadkom za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť najmä
procesným postupom súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza, napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o
pojednávaní, v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z prednesu (nepredvolanie alebo oneskorené
predvolanie), neposkytnutie poučenia o povinnosti tvrdenia (§ 101 ods.1 O.s.p.) alebo poučenie o
dôkaznej povinnosti (§ 120 ods.1 prvá veta O.s.p.), rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania,



aj keď na to neboli splnené podmienky a pod. Vadou konania môže byť aj okolnosť vzťahujúca
sa na vykonávanie dokazovania, pokiaľ pri dokazovaní nebolo postupované v súlade s príslušnými
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, napr. ak súd nevykonal dokazovanie na pojednávaní (§
122 ods.1 O.s.p.), svedok nebol riadne poučený, listinný dôkaz nebol vykonaný spôsobom ustanoveným
v § 129 ods.1 O.s.p., účastníkovi nebolo poskytnuté právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku
všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.) a pod.Zároveň podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu
možnosti konať pred súdom, môže dôjsť nielen procesným postupom súdu tak ako je to vyššie uvedené,
ale aj rozhodnutím samotným a to v prípade, ak rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a
nedostatok dôvodov.

16. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods.2 písm. a/ O.s.p. nie je daný , pretože odvolací súd pri
preskúmaní rozhodnutia súdu a konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo nezistil žiadne vady uvedené
v § 221 ods.1 písm. a/ až h/ O.s.p. Ani odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods.2 písm.b/ O.s.p. nie je
daný , pretože odvolací súd pri preskúmaní rozhodnutia súdu a konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo
nezistil žiadne procesné vady, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Rozsudok
v danom prípade nie je možné vyhodnotiť ako nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok
dôvodov, nakoľko súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol všetky skutočnosti požadované v
§ 157 ods.2 O.s.p., pričom pri každej jednotlivej skutočnosti - skutkovom zistení stručne a jasne uviedol
ako ku svojmu záveru dospel a ako jednotlivé dôkazy v súlade s § 132 až § 135 O.s.p. hodnotil. Rovnako
súd prvej inštancie jednotlivé preukázané skutkové zistenia premietol do záverov o skutkovom stave
veci - do tzv. skutkovej vety, na ktoré nadviazal právne posúdenie veci. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na jednej
strane a právnymi závermi na strane druhej, ktoré sú vo vzájomnom súlade, pričom súd sa vyporiadal
so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami súvisiacimi s predmetom súdnej ochrany, t.j. s
uplatneným nárokom a obranou proti uplatnenému nároku.
Žalovaný v odvolaní uviedol ako konkrétny procesný nedostatok, porušenie (nesprávny procesný
postup, ktorými malo byť konanie, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia, postihnuté a ktorými malo
dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom vo vzťahu k žalovanému ) nevykonanie všetkých ním
navrhnutých dôkazov , t.j. opomenutie dôkazných prostriedkov navrhnutých žalovaným , čím malo dôjsť
k nerešpektovaniu názoru odvolacieho súdu. Odvolací súd má za to, že v danom prípade nedošlo ku
konaniu, ktoré by spôsobilo odňatie možnosti konať pred súdom vo vzťahu k žalovanému , pretože
postup súdu prvej inštancie nemožno považovať za „opomenutie „ dôkazných prostriedkov navrhnutých
žalovaným. Súd prvej inštancie iba v súlade s Občianskym súdnym poriadkom (platným v čase konania
a rozhodovania o veci ) nevykonal všetky navrhnuté dôkazy na základe svojho posúdenia. V súvislosti
s uvedeným je nevyhnutné poukázať na to, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy
účastníkmi konania, najmä súd nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného
práva nie sú významné a nevykoná ani dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré boli
už preukázané iným spôsobom. Samotná okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal dôkaz navrhnutý
účastníkom nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom, nakoľko súd nie je povinný
vykonať všetky navrhnuté dôkazy účastníkmi konania. Dôvody nevykonania jednotlivých navrhovaných
dôkazov súd prvej inštancie v tomto prípade v rozsudku jasne a dostatočným spôsobom odôvodnil
a odvolací súd sa s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti zdôvodnenia nevykonania
konkrétnych dôkazov ( s dôvodmi pre ktoré tieto dôkazy nevykonal ) plne stotožňuje a považuje ich za
správne.

17. V zmysle Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť tým, že neboli splnené procesné
podmienky. Procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a subjektov civilného konania, ktoré musia byť
splnené na to, aby sa dosiahol cieľ súdneho konania, vyplývajúci zo základných ustanovení Civilného
sporového poriadku (napr. nedostatok procesnej subjektivity). Na procesné podmienky konania súd
prihliada kedykoľvek počas konania (§ 365 ods. 1 písm a/ CSP )
Ďalším dôvodom je, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento
odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva,
ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov
strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá
a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,



že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a
právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto
odklonu. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom (§ 365 ods. 1 písm b/ CSP )
Dôvodom odvolania môže byť to ,že rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd. Zákon
ustanovuje, že v prvej inštancii koná a rozhoduje sudca príslušného okresného súdu. Na krajskom súde
koná a rozhoduje senát. Na najvyššom súde koná a rozhoduje senát alebo veľký senát (§ 44 a nasl.
CSP). Tiež sú upravené dôvody vylúčenia sudcov a iných osôb (§ 49 a nasl. CSP) (§ 365 ods. 1 písm.
c/ CSP).
Rovnako dôvod odvolania môže spočívať v tom , že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. V tomto prípade ide o iné vady, ktoré mohli mať vplyv na výrok
rozhodnutia (§ 365 ods. 1 písm d/ CSP )
Ani odvolacie dôvody podľa ust.§ 365 ods1 písm a),b),c),d) CSP účinného v čase rozhodovania
odvolacieho súdu nie sú dané ,pretože odvolací súd pri preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie
a konania, ktoré mu predchádzalo (s poukazom na úvahy ktoré sú uvedené vo vzťahu k odvolacím
dôvodom v zmysle úpravy v O.s.p. ) nezistil žiadne vady v zmysle tohto ustanovenia.

18.Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods1 písm f) CSP ( § 205 ods.2 písm.d/ O.s.p. účinného do
30.6.2016) je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov
vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli
alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať
aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo
inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení
dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd
vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom,
ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§ 191 ods 1,2 CSP (ust. § 132 O.s.p.) alebo ak
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim zust. §
192,193 a 205 CSP (ust. § 133 až 135 O.s.p.), pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe
ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke.
Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že nebol naplnený ani tento odvolací dôvod,
keďže súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový
stav, pričom vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. § 191 ods 1,2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas
konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po
preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu
prvého stupňa nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo.

19. K odvolaciemu dôvodu podľa ust.§ 365 ods1 písm h) CSP (ust. § 205 ods.2 písm.f/ O.s.p. účinného
do 30.6.2016) odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav,
ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce
správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
Súd prvého stupňa v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a
vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.

20. Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku v ktorých sa súd prvého
stupňa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami potrebnými pre
rozhodnutie o uplatnenom nároku, vrátane všetkých tvrdení a námietok účastníkov konania (teda aj
námietok žalovaného, na ktoré žalovaný opakovane poukazovala aj v odvolaní). Odvolací súd sa v
plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a odkazuje naň.



21. Odvolací súd teda dospel k záveru, že postupu prvostupňového súdu v konaní ani jeho rozhodnutiu
nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého z uplatnených odvolacích
dôvodov.

22. Za nedôvodnú odvolací súd považuje opakovanú námietku žalovaného o tom, že žaloba bola
podaná po márnom uplynutí 3-mesačnej zákonom stanovenej lehoty, s ktorou námietkou sa súd prvej
inštancie správne vysporiadal vo svojom rozhodnutí, pričom s názorom súdu prvej inštancie ,že žaloba
bola podaná včas , ako aj s úvahami súdu prvej inštancie, na základe ktorých dospel k tomuto záveru
sa odvolací súd stotožňuje .

23. Rovnako za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku týkajúcu sa nesprávnosti posúdenia
prechodu nájmu zo strany právnych predchodcov žalobkyne na žalobkyňu, s ktorou námietkou sa
súd prvej inštancie taktiež v rozhodnutí správne vysporiadal a svoje dôvody uviedol v odôvodnení
rozhodnutia, na ktoré odvolací súd poukazuje. Napokon súd prvej inštancie správne konštatoval, že
nebolo nutné, aby žalobu podávala ešte nejaká ďalšia osoba (manžel žalobkyne), keďže dňom smrti
manžela žalobkyne (ešte pred podaním výpovede) zostala jedinou nájomkyňou už len žalobkyňa.

24. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj neplatnosť výpovede z
nájmu v dôsledku nedostatku zákonom stanovených náležitosti predmetnej zmluvy, a to špecifikácie
výpovedného dôvodu, ktorý sa podľa ust. § 711 ods. OZ musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho
nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. To znamená, že vo výpovedi musia
byť uvedené okrem konkrétneho ustanovenia podľa ktorého sa výpoveď dáva, aj skutkové okolnosti,
na základe ktorých bola výpoveď daná, a to takým spôsobom, aby dôvod výpovede nebolo možné
zameniť s iným dôvodom. Ak vo výpovedi nie je dôvod jasne opísaný a označený tak, aby ho nebolo
možné zameniť s iným dôvodom, výpoveď je neplatná, pričom ide o absolútnu neplatnosť právneho
úkonu. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že neskoršie doplnenie dôvodu výpovede opisom
skutkovej okolnosti, ktorým v danom prípade malo byť tzv. využívanie nehnuteľnosti na rekreačné
účely , je nerešpektovanie vyššie uvedenej zákonnej požiadavky. Povinnosť uviesť skutkové opísanie
okolností, z ktorých prenajímateľ odvodzuje svoje právo nájom vypovedať, má práve predchádzať
tomu, aby prenajímateľ nemohol daný dôvod výpovede meniť, resp. dodatočne napasovať na určitú inú
skutkovú situáciu pod nekonkretizovaný dôvod výpovede. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie
správne uzavrel, že predmetná výpoveď je z tohto dôvodu, teda z dôvodu neurčitosti a nedostatočného
špecifikovania výpovedného dôvodu , neplatná.

25. Pre úplnosť odvolací súd poukazuje na to, že aj pri posudzovaní existencie daného výpovedného
dôvodu ( v prípade, ak by predmetná výpoveď netrpela vyššie uvedeným nedostatkom spôsobujúcim
jej absolútnu neplatnosť, teda ak by výpovedný dôvod bol už v samotnej písomnej výpovedi dostatočne
špecifikovaný spôsobom, ako to žalovaný uskutočnil v priebehu konania, t.j. užívanie nehnuteľností
na rekreačné účely ) súd prvej inštancie dospel k správnym záverom , pretože aplikujúc správnu
právnu normu realizoval aj jej správny výklad na konkrétny prípad účastníkov tohto konania. Vo
vzťahu k výpovednému dôvodu podľa ust. § 711 ods. 1 písm. g/ OZ súd prvej inštancie správne
poukázal na to , že úmyslom zákonodarcu bolo umožniť vypovedať nájom v prípade, ak nájomca
využíva byt úplne odlišným spôsobom nemajúcim charakter bývania (t.j. podnikanie, obchodné priestory,
skladové priestory, výrobná prevádzka, prevádzkovanie penziónu, ubytovanie pre ďalšie osoby a
podobne) a dôvodom na výpoveď zmluvy v zmysle tohto ustanovenia nemôže byť v žiadnom prípade
nedostatočné užívanie (t.j. ak nájomca byt užíva nepravidelne, resp. v menšej intenzite). O uvedenom
úmysle zákonodarcu okrem iného svedčí aj tá skutočnosť, že tento výpovedný dôvod bol ponechaný
medzi výpovednými dôvodmi upravenými v § 711 ods. 1 OZ aj potom, ako novelou Obč.zákonníka
uskutočnenou z.č. 261/2001 Z.z.účinnou od 1.9.2001 došlo k odstráneniu pôvodných výpovedných
dôvodov podľa § 711 ods. 1 písm. g/ a h/ OZ účinného do 31.8.2001, t.j. z dôvodu ak má nájomca
dva alebo viac bytov, okrem prípadov, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby užíval iba
jeden byt a ak nájomca neužíva byt bez vážnych dôvodov. K úprave výpovedných dôvodov touto
novelou došlo práve v súvislosti s vývojom spoločnosti a na to nadväzujúcou potrebou zmeny úpravy
nájomných vzťahov, keď aj v zmysle dôvodovej správy k tomuto predpisu došlo k upresneniu jednotlivých
dôvodov výpovede z nájmu bytu a vypustenie tých výpovedných dôvodov, ktoré sú z časového hľadiska
prekonané. Neužívanie, resp. nedostatočné užívanie, prípadne užívanie bytu spolu s užívaním iného
bytu po 1.9.2001 už nie je možné považovať za relevantný dôvod na danie výpovede z nájmu bytu .



Subsumovať skutkové okolnosti vzťahujúce sa na neužívanie, resp. užívanie bytu v menšej intenzite
pod iný výpovedný dôvod aj po zrušení týchto výpovedných dôvodov by znamenalo obchádzanie
zákona a nesprávny výklad novoupravených dôvodov uskutočnený v rozpore s úmyslom zákonodarcu
pri schvalovaní citovanej novely.

26. Zároveň odvolací súd nepovažuje za dôvodnú námietku žalovaného o nerešpektovaní názoru
odvolacieho súdu súdom prvej inštancie, nakoľko po vrátení veci súd prvej inštancie doplnil dokazovanie
v smere naznačenom v zrušujúcom uznesení, a to vypočutím svedkov, oboznámením vysvedčení
maloletých detí žalobkyne, vypočutím svedka K., vypočutím svedkov podpísaných na listine zo dňa
5.4.2012, vyjadrením Mesta Košice k uplatneniu miestneho poplatku za komunálny odpad a opätovne
vypočul aj žalobkyňu. K nevykonaniu niektorých ďalších dôkazov odvolací súd opakovane poukazuje
na to, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy účastníkmi konania, najmä súd nevykoná
dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a nevykoná ani
dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré boli už preukázané iným spôsobom, alebo
založené na zhodnom tvrdení účastníkov a za naplnenie odvolacieho dôvodu je možné považovať iba
taký postup súdu, ktorý nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať právne
významnú skutočnosť. Iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť
v spore spôsobilým odvolacím dôvodom. Podľa názoru odvolacieho súdu v tomto prípade nedošlo k
naplneniu odvolacieho dôvodu, pretože zo strany súdu prvej inštancie nedošlo k nevykonaniu takých
dôkazov, ktoré by boli spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť a aj keď súd prvej inštancie
nevykonal všetky žalovaným navrhované dôkazy, podľa názoru odvolacieho súdu vykonal všetky dôkazy
potrebné na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva boli významné a nevykonal iba
tie dôkazy, ktoré z tohto hľadiska významné neboli, resp. boli nadbytočné, pričom dôvody pre ktoré tieto
dôkazy nevykonal, súd prvej inštancie uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia. Zároveň odvolací súd
poznamenáva, že sa stotožňuje s názorom žalobkyne uvedenom vo vyjadrení k odvolaniu vo vzťahu k
jednotlivým nevykonaným dôkazom a ich neefektívnosti, resp. nedôvodnosti.

27. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zo všetkých uvedených dôvodov je vecne správne, vrátane výroku
o náhrade trov konania, preto ho odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 CSP v oboch výrokoch potvrdil
v spojitosti s opravným uznesením.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1,2 CSP. Odvolací súd teda rozhodol len o nároku na náhradu trov
odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší
súdny úradník. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní plne úspešná, preto jej odvolací súd priznal plnú
náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,



a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).