Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 31CoKR/6/2016 z 27. 3. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 27. marca 2017, sp. zn. 31CoKR/6/2016, ECLI:SK:KSTT:2017:2114225377.1 Krajský súd Trnava | 31CoKR/6/2016 | ECLI:SK:KSTT:2017:2114225377.1 | 2017-03-27 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo, Obchodné právo – Konkurz, Reštrukturalizácia Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/07a45d8c-c7ce-40c4-b353-fc01227bbdbc Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2114225377.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 31CoKR/6/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114225377
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2114225377.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Boženy Husárovej a sudcov JUDr.
Róberta Foltána a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v právnej veci žalobcu: T. A., nar.XX.XX.XXXX, P. č. XXXX/
X, F., zastúpená advokátkou Mgr. Monikou Bartovicovou, E. Belluša 6752/8, 921 01 Piešťany, proti
žalovanému: JUDr. Peter Sopko, Paulínska č. 24, 917 01 Trnava, správca úpadcu Oto Zachej- PENZION
ZACHEJ, Cesta J. Alexyho č. 5037/33, Banka, IČO: 40 753 832, zastúpený: Advokátska kancelária
SOPKO s.r.o., Paulínska č. 24, 917 01 Trnava, o určenie pravosti a výšky popretej pohľadávky, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 36Cbi/34/2014-244 zo dňa 10.12.2015 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovanému súd priznáva voči žalobcovi plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou žalobkyňa žiadala súd o určenie, že pohľadávka, ktorú
si prihlásila do konkurzu vedeného Okresným súdom Trnava na majetok úpadcu prihláškou zo dňa
23.07.2014 vo výške 71.904,19 eur je čo dôvodu, vymáhateľnosti a výšky oprávnená a zistená, pretože ju
žalovaný v celom rozsahu poprel. Pohľadávka vznikla zo Zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi úpadcom
a žalobkyňou dňa 23.04.2009. Prihláška pohľadávky bola doručená žalovanému dňa 26.04.2014, teda
v zákonom stanovenej lehote. Prihlásená suma pozostávala zo 70.000,- eur ako sumy nesplatenej
pôžičky, 350,77 eur z úrokov a k tomu 1.553,42 eur úrokov z omeškania.

2. Žalovaný žiadal návrh zamietnuť s poukazom na to, že Slovenská záručná a rozvojová banka a.s.
zaslala žalovanému správcovi podnet, ktorý založil dôvodné pochybnosti o možnosti, aby žalobkyňa ako
veriteľka disponovala požičanou hotovosťou, pričom nebol preukázaný účel a použitie pôžičky a tak sa
jedná o podozrenie z fiktívnej pôžičky. Zároveň správca zdôraznil, že Zmluva o pôžičke bola podpísaná
až dňa 17.07.2014, čo je preukázané dátumom osvedčovacej doložky od notára.

3. Žalobkyňa žiadala návrhu v celom rozsahu vyhovieť a dôvody popretia uvádzané správcom označila
za neopodstatnené. Doplnila, že pracovník notárskeho úradu pochybil, keď namiesto formulácie „uznáva
podpis za svoj vlastný“, použil formuláciu „pred ním vlastnoručne podpísané“. Pochybnosti žalovaného
správcu o skutočne realizovanej pôžičke finančných prostriedkov vychádzajú iba z toho, že ich úpadca
nevedie vo svojom účtovníctve, čo ale nie je pre posúdenie oprávnenosti nároku podstatné. Pôžička
spĺňa všetky náležitosti vyžadované § 657 Obč. zák. a k preukázaniu opodstatnenosti svojho tvrdenia
žalobkyňa predložila súdu prihlášku pohľadávky por. č. 01, Zmluvu o pôžičke zo dňa 23.04.2009,
príjmový doklad zo dňa 23.04.2009, Uznanie dlhu úpadcom zo dňa 12.12.2013 a vyjadrenie úpadcu k
pohľadávke zo dňa 06.09.2014.



4. V priebehu súdneho konania na základe požiadavky žalobkyne súd pripustil zmenu návrhu, ktorým
žalobkyňa žiadala iba určiť, že je voči úpadcovi veriteľom pohľadávky na základe zmluvy o pôžičke
uzatvorenej dňa 23.04.2009 vo výške 71.904,19 eur, ktorú si prihlásila prihláškou por.č. 01 zo dňa
23.07.2014 zapísanú v zozname pohľadávok pod por. č. 15 v konkurznom konaní vedenom na OS
Trnava pod sp. zn. 36K/19/2014.

5. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, oboznámil sa s predloženými listinnými dôkazmi, vypočul
účastníkov a navrhnutých svedkov E. N., F. A. a dospel k záveru, že návrhu žalobkyne nie je možné
vyhovieť a popretie prihlásenej pohľadávky žalovaným bolo správne.

6. Súd mal preukázané, že uznesením Okresného súdu Trnava č.k. 23R/1/2014-549 zo dňa 18.06.2014,
ktoré bolo uverejnené v Obchodnom vestníka č. 119/2014 dňa 24.06.2014 bol na majetok dlžníka
Oto Zachej - PENZION ZACHEJ, Banka, IČO 40 753 832 vyhlásený a za správcu bol ustanovený
JUDr. Peter Sopko konkurz. Prvoinštančný súd posúdil každý žalobkyňou predložený dôkaz osobitne
a potom ich vyhodnotil vo vzájomnej súvislosti, keď vychádzal z výpovede úpadcu, ktorý potvrdil, že má
so žalobkyňou priateľský vzťah a pôžička slúžila na dostavbu a zariadenie penzionu Zachej, ktorú
prijal ako fyzická osoba. Finančné prostriedky ňou získané vložil do podnikania, preto pôžičku neviedol
ani v účtovníctve a reštrukturalizačného správcu o nej neupovedomil nakoľko predpokladal, že bude
reštrukturalizácia pokračovať a dlh vráti.

7. K samotnej Zmluve o pôžičke súd uviedol, že podstatnou náležitosťou zmluvy o pôžičke je reálne
odovzdanie peňažných prostriedkov, ich reálna existencia a reálne použitie dlžníkom, ktorým je úpadca.
Zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou zmluvou, k uzatvoreniu ktorej zákon vyžaduje i skutočné
odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi a kým tento nenastane, právny vzťah z pôžičky
nevznikne. Žalobkyňa k svojmu tvrdeniu neuniesla bremeno dôkazu a to napriek tomu, že predložila
ako dôkazy okrem písomnej Zmluva o pôžičke zo dňa 23.09.2009, príjmový pokladničný doklad zo dňa
23.04.2009 a listinu označenú ako Uznanie dlhu zo dňa 12.12.2013, k pravosti ktorých sa žalobkyňa i v
konaní vypočutý úpadca zhodné vyjadrili a tvrdili, že došlo i k reálnemu odovzdaniu peňazí ako predmetu
pôžičky, ktoré mal úpadca vrátiť najneskôr do 31.12.2012.

8. Súd sa venoval i zisťovaniu, či žalobkyňa mohla disponovať v Zmluve uvedenou finančnou
hotovosťou, o ktorej tvrdila, že časť z nej našetrila s manželom a časť získala od svojej matky, ktorá
peniaze získala z reštitúcií a tieto rozdelila medzi svoje dcéry. K tomuto tvrdeniu ale nepredložila žiaden
dôkaz, ani nešpecifikovala výšku sumy, ktorú mala dostať od matky a nenavrhla k tomu vykonanie
ani žiadneho dôkazu. Peniaze mala uložené doma z dôvodu, že nedôverovala bankám. Súd skúmal i
finančnú situáciu žalobkyne a jej manžela. Z predložených dokladov vyplynulo, že žalobkyňa i jej manžel
boli zamestnaní, ale napriek tomu nemohla žalobkyňa disponovať sumou, o ktorej žalobkyňa tvrdila, že
ju požičala úpadcovi. Súd zohľadnil príjmy žalobkyne i jej manžela, ktoré dosahovali zo zamestnania a
dôchodky, keď žalobkyňa poberá dôchodok od roku 2012 a jej manžel od roku 2011 , ku ktorým ale
vzal do úvahy i nutné výdavky , ako jedlo, ošatenie, energie na bývanie, ktoré označil za výdavky bežnej
dennej spotreby a po ich vyhodnotení skonštatoval, že žalobkyňa nepreukázala, že by reálne mohla
disponovať sumou, ktorú mala podľa zmluvy požičať úpadcovi. Súd zistil, že rodinný dom žalobkyne bol
založený v prospech S. W., a.s. podľa vkladu V 388/06 účinného dňa 15.03.2006-603/06, v hoteli Satelit
bol príjem žalobkyne vo výške 829,85 eur mesačne asi do roku 2005 a neskôr vo výške 464,70 eur,
popri ktorom poberala predčasný dôchodok vo výške 290,18 eur od roku 2006. Manžel žalobkyne za
obdobie roku 2005-2008 zarobil sumu vo výške 77 782,52 eur, ďalej poberal plat vo výške 1600 eur, od
roku 2011 je poberateľom starobného dôchodku. Právny zástupca žalobkyne dával do pozornosti, že išlo
o spoločné príjmy manželov, ale sa žiadnym spôsobom nevyjadril k výdavkom, ktoré nutné museli obaja
manželia vynaložiť na živobytie, ktoré súd prvej inštancie do úvahy vzal. V priebehu konania žalobkyňa
žiadala, aby súd Zmluvu považoval za tzv. dlžobný úpis, podpísaný dňa 17.07.2014, ktorým dlžník
potvrdzuje dlh veriteľa, s ktorým úkonom sa spájajú účinky uznania dlhu. Takýto návrh na vyhodnotenie
Zmluvy o pôžičke ako dôkazu o jej reálnej existencii súd vyhodnotil ako účelový.

9. K príjmovému dokladu, ktorý nebol prílohou prihlášky do konkurzu, a ktorý nie je vedený v účtovníctve
a disponuje ním iba žalobkyňa súd konštatoval, že úpadca žiadnym účtovníctvom nedisponuje, pretože
ho odovzdal podľa jeho výpovede zahraničnému investorovi, ktorého bližšie nešpecifikoval. Účtovník
úpadcu pán T. sa nevedel vyjadriť k vkladom úpadcu, ale sa vyjadril k účtovníctvu v konaní vedenom
na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 36Cbi/24/2014 keď uviedol, že na požiadanie úpadcu odstránil



zo systému elektronickú verziu účtovníctva. V dôsledku uvedeného úkonu tak ale správca ani súd
nemôžu vykonať zistenie, či predmetná pôžička sa nachádza v účtovníctve úpadcu, či došlo k reálnemu
odovzdaniu peňazí a k ich použitiu úpadcom na podnikanie.

10. Na listinu označenú ako Uznanie dlhu zo dňa 12.12.2013, ktorá tiež nebola priložená k prihláške
a bola až ako dôkaz predložená v rámci incidenčnej žaloby súd neprihliadol, nepovažoval ju za dôkaz
preukazujúci poskytnutie pôžičky a vyhodnotil ju ako účelové konanie úpadcu vedené snahou uspokojiť
z podstaty vybratých veriteľov na úkor iných, k čomu vzal do úvahy konanie úpadcu spočívajúce v
tom, že podľa jeho výpovede ako aj výpovede žalobkyne, sám úpadca pripravoval incidenčnú žalobu
a podobné žaloby pre iných veriteľov, ktorí mu podľa ich znenia tiež poskytli pôžičky za rovnakých
skutkových podmienok, čo súd vyhodnotil ako pochybné správanie sa, ktoré zvýraznilo dôvodnosť
popretia pohľadávky správcom.

11. Z hľadiska právneho posúdenia nároku súd prvej inštancie poukázal na ust. § 29 ods.1, 6, § 32
ods.1,3,9,15,16,19 zák.č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ZKR), § 657 Obč. zák., ktorým je
upravená zmluva o pôžičke. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 151 ods.3 O.s.p.

12. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie a žiadala, aby
odvolací súd predmetné rozhodnutie zmenil a návrhu v celom rozsahu vyhovel, alebo aby rozsudok
zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konania a nové rozhodnutie, pretože odvolaním napadnuté
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, postupom súdu
bola porušená zásada rovnosti účastníkov a zásada spravodlivého súdneho procesu a rozhodnutie súd
nedostatočne odôvodnil.

13. V dôvodoch odvolania zdôraznila, že súd prvej inštancie síce správne konštatoval, že zmluva o
pôžičke je iba zmluvou neformálnou, k uzatvoreniu ktorej zákon vyžaduje iba odovzdanie predmetu
pôžičky veriteľom dlžníkovi, ale sa nestotožňuje s názorom vysloveným súdom, podľa ktorého na
preukázanie vzniku a existencie uvedeného právneho vzťahu je potrebné preukázať pôvod peňazí a tiež
ich reálne použitie dlžníkom - úpadcom. Na preukázanie skutočného vzniku Zmluvy o pôžičke predložila
zmluvu v písomnej forme, na základe ktorej bola finančná hotovosť vo výške 70.000,- eur v deň podpisu
zmluvy poskytnutá úpadcovi, ktorý sa zaviazal, že túto pôžičku vráti s úrokom vo výške 0,1 % najneskôr
do 31.12.2012. Z dôvodu väčšej istoty si dlžník nechal osvedčiť i pravosť svojho podpisu uznaním za
svoj, ale nedopatrením pracovníčka notárskeho úradu uviedla, že uvedený dokument úpadca ako dlžník
podpísal pred ňou dňa 17.07.2014. Nakoľko na platnosť zmluvy o pôžičke zákon nevyžaduje úradne
osvedčený podpis, osvedčovaciu doložku na zmluve o pôžičke treba vykladať tak, že dokumente bol
skutočne podpísaný úpadcom dňa 23.04.2009 a dátum overenia podpisu na osvedčovacej doložke nie
je podstatný. Ak by mal byť dokument podpísaný úpadcom až dňa 17.07.2014, mal ho súd vyhodnotiť
ako dlžobný úpis, ktorým dlžník potvrdzuje, že veriteľovi určitú sumu dlhuje, ktorý môže byť dlžníkom
vydaný aj po uzavretí zmluvy a môžu sa s ním spájať účinky uvedené v uznaní dlhu podľa § 558 Obč.
zák. kedy prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka ako je uvedené i v rozhodnutí NS SR sp.
zn. 5Cdo/55/1998 (ZSP č. 6/1999).

14. Ďalšie dôkazy, konkrétne príjmový pokladničný doklad a písomné uznanie dlhu, skutočne poskytnutie
finančných prostriedkov tiež preukazujú, k čomu odvolateľka zdôraznila i výsluch úpadcu ako svedka,
ktorý rovnako potvrdil, že finančné prostriedky mu boli poskytnuté za okolností, ako sú uvedené v texte
Zmluvy o pôžičke a potvrdil i skutočnosti v zhode so žalobkyňou o pochybení pracovníčky notárskeho
úradu pri osvedčení podpisu, a ktoré potvrdil i vypočutý svedok F. A. svedok, ktorý je manželom
žalobkyne. Súd prvej inštancie si ale odporuje, pretože na jednej strane tvrdí, že mu boli predložené
dôkazy, z ktorých vyplýva odovzdanie peňazí a následne tvrdí, že príjmový doklad túto skutočnosť
nepreukazuje, pričom bežne sa príjmové pokladničné doklady a písomné potvrdenia používajú na
preukázanie skutočnosti osvedčujúcej, že platba bola vykonaná a dlžná suma odovzdaná. Písomné
doklady, ktoré zakladajú právnej účinky uznania dlhu znamenajú, že dlh v čase ich vydania trval a
keby i nebolo preukázané odovzdanie peňazí, na základe týchto dôkazov prechádza dôkazné bremeno
o neexistencii dlhu na žalovaného. Žalovaný pritom neposkytol žiaden dôkaz, ktorým by zákonnú
domnienku, že dlh existuje vyvrátil. Súd prvej inštancie v rozhodnutí spochybnil samotnú existenciu
peňazí s odkazom na to, že nemá preukázaný ich pôvod, pričom neuviedol čo za pôvod a existenciu
považuje, čo znamená, že v tejto časti je rozhodnutie neodôvodnené a nezrozumiteľné, pričom ani



neuviedol žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by ukladalo žalobkyni pôvod peňazí preukazovať, čím
došlo zo strany súdu k porušeniu ústavného princípu zaručeného článkom 2 ods. 2 a 3 Ústavy SR, podľa
ktorých „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal
niečo, čo zákon neukladá“.

15. Napriek tomu, že odvolateľka dostatočnými dôkazmi preukázala opodstatnenosť žaloby, keď časť
finančných prostriedkov, ktoré poskytla úpadcovi pochádzajú z daru od jej matky a časť z prostriedkov
patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré boli nadobudnuté z príjmov z pracovného
pomeru žalobkyne a jej manžela ako aj z dôchodku, keďže obaja boli zamestnaní, dokazovanie
preukázalo po zrátaní vymeriavacích základov, že túto sumu sama žalobkyňa zarobila z príjmu zo
zamestnania za roky 2000-2009, ďalej z obdobia, keď poberala predčasný starobný dôchodok, ktorý
bol následne zmenený na starobný dôchodok, okrem toho mala i príjmy manžela, čo preukázalo, že
žalobkyňa mohla uvedenou sumou disponovať, pričom sa nejednalo o celoživotné úspory, ani o jediné
úspory. Rodinný dom, v ktorom žalobkyňa s manželom býva tiež získala darom, takže jej nevznikli
žiadne náklady na kúpu a postavenie rodinného domu, čo súdu dokladovala, napriek tomu, súd prvej
inštancie neuviedol, čo si predstavuje „pod slušným životom“, neurobil tak ani žalovaný. Odvolateľka
zotrvala na tvrdení, podľa ktorého v konaní preukázala, že mohla disponovať takou sumou peňazí, aby
ich mohla požičať vo výške 70.000,- eur úpadcovi, k čomu nie je povinná preukazovať svoje výdavky.
Dôkazné bremeno spočíva na žalovanom. Ku skutočnosti, že nehnuteľnosť, ktorú obýva, bola založená
v prospech S. je potrebné zhodnotiť tak, že s týmto záložným právom sa nespájali žiadne výdavky
žalobkyne, ale nimi bol zabezpečený úver úpadcu, čo nesúvisí s tým, či žalobkyňa mohla alebo nemohla
poskytnúť pôžičku úpadcovi v uvedenej výške.

16. Príjmový doklad, ku ktorému súd prvej inštancie namietol, že nebol doložený v účtovníctve
úpadcu je nepodstatný, pretože išlo o bežnú prax, ak sa odovzdá originál veriteľovi, ktorému slúži
ako dôkaz o odovzdaní peňažnej hotovosti a skutočnosť, že dokladom v origináli disponuje veriteľ
neznamená, že nemohli byť vyhotovené 2 originály a žiaden právny predpis neukladá, že originálom má
disponovať výlučne dlžník. Skutočnosť, že úpadca nemal tento doklad založený v účtovníctve nemôže
byť hodnotený na ťarchu veriteľa a zistenie, či suma 70.000,- eur bola vedená v účtovníctve úpadcu ako
záväzok voči žalobkyni, alebo ako vklad úpadcu do podnikania nevyvracia dôkaznú silu o vykonaných
dôkazoch v súvislosti s existenciou Zmluvy o pôžičke. Úpadca mohol vložiť uvedenú sumu do podnikania
vcelku, resp. po častiach a hoci zákon o konkurze a reštrukturalizácii ukladá správcovi povinnosť
porovnať prihlásenú pohľadávku s účtovnou a inou dokumentáciou úpadcu, toto porovnanie je iba
jedným z viacerých spôsobov šetrenia, ktoré je správca povinný vykonať, ale nie je rozhodujúci. Rovnako
ani súdna prax nevyžaduje na zistenie pohľadávky čo do dôvodu a výšky jej evidenciu v účtovníctve,
čo takisto nemôže byť vyhodnotené v neprospech žalobkyne ako veriteľa, k čomu poukázala na viaceré
rozhodnutia Okresného súdu Trnava. V rozpore s dokazovaním je i konštatovanie súdu prvej inštancie
o tom, že žalobkyňa pracovala s účtovníctvom úpadcu, pretože bola iba prevádzkovo-administratívnou
pracovníčkou a dochádzala do kontaktu iba s niektorými dokladmi, ktoré sa týkali chodu reštaurácie,
kuchyne, skladu, preto si nemohla urobiť záver o celkovej finančnej situácie úpadcu, keď účtovníctvo
viedla externá firma. V čase, keď začalo reštrukturalizačné konanie voči úpadcovi už žalobkyňa u neho
nepracovala a nemala ani vedomosť o tom, že je v reštrukturalizácii, ktorú informáciu nemala ani odkiaľ
nadobudnúť. Prihlasovacia lehota je prekluzívna a krátka a nie je výnimkou, že ani podnikajúce osoby
- veriteľa včas nezistia, že sa ich dlžník dostal do reštrukturalizácie, ktorá skutočnosť je zistiteľná iba z
Obchodného vestníka, prístup ku ktorému nie je pre jednoduchého občana jednoduchý a bežný a musel
by ho pravidelne sledovať. Na posúdenie opodstatnenosti žaloby v súvislosti s pravosťou, či výškou
prihlásenej pohľadávky nemôže vplývať ani výška úverov, ktoré si úpadca vzal od bankových inštitúcií,
ani výška jeho majetku, napriek tomu súd i na tomto zistení založil svoje rozhodnutie, čo znamená, že
je zmätočné a nepreskúmateľné, rovnako ako vyjadrenia súdu v súvislosti so znaleckými posudkami,
na ktoré v odôvodnení rozhodnutia poukazuje, pretože z nich nie je zrejmé, ktoré nehnuteľnosti boli
znaleckými posudkami ohodnotené a aká bola ich hodnota. Podľa znaleckého posudku č. 79/2013 zo
dňa 13.07.2013 jeho predmetom má byť rodinný dom s príslušenstvom a pozemkami, teda nie penzión a
ak mal súd k dispozícii všeobecnú hodnotu majetku určenú znaleckými posudkami s rôznymi hodnotami,
znamená to, že skutočná hodnota nebola preukázaná vôbec.



17. Súd prvej inštancie konštatovaná nedôveryhodnosť v konaní vypočutého svedka, ktorým bol manžel
žalobkyne, ktorý uviedol, že bol informovaný o jednotlivých výpovediach účastníkov. Takýto názor je
neopodstatnený, nevyplýva z dokazovania, preto nemôže ako jeden z dôvodov rozhodnutia obstáť.

18. V závere odvolateľka poukázala na to, že súd v konaní porušil zásadu rovnosti účastníkov,
pretože od začiatku vedenia konania a počas dokazovania dochádzalo k podozreniu zo zaujatosti a
neobjektívnosti súdu, z ktorého plynula snaha zisťovať okolnosti iba v prospech žalovaného, preto v
podanom odvolaní vzniesla námietku zákonného sudcu, ktorú založila na skutočnosti, že súdená vec
bola pôvodne pridelená zákonnému sudcovi JUDr. Martinovi Smolkovi do registra č. 36Cbi, ale konajúcim
sudcom sa neskôr stala JUDr. Dagmar Valocká (reg. 25Cbi).

19. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril v podaní zo dňa 16.03.2016 žalovaný, ktorý v celom rozsahu
označil rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne a zdôraznil, že pri rozhodovaní v incidenčných
žalobách súd nemá vychádzať len z formálnych dokladov, ale musí skúmať, či poskytnutou peňažnou
pôžičkou mohla žalobkyňa reálne disponovať a nejednalo sa iba o fiktívnu pôžičku, pretože ak by
súd iba mechanicky prebral tvrdenia žalobkyne, znamenalo by to nemožnosť spochybniť fakty fiktívnej
pôžičky, čím by sa strácal zmysel samotného incidenčného konania. V konaní vypočutí svedok -
manžel žalobkyne pri výsluchu výslovne potvrdil, že mal možnosť si vopred preštudovať zápisnice
z predošlých pojednávaní a súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako nedôveryhodnú aj výpoveď
úpadcu, pretože tento neposkytol správcovi úplné účtovníctvo, najmä v súvislosti so spornými pôžičkami
a bolo preukázané, že na jeho žiadosť bola zničená elektronická forma vedenia účtovníctva, teda sám
úpadca vyvolal stav, ktorým vnáša do okolnosti poskytnutia hotovostných pôžičiek rôznymi fyzickými
osobami výrazne pochybnosti a vyvoláva dojem, že podstatné skutočnosti, ktoré sa týkali úpadcu,
jeho podnikania a vedenia účtovníctva vedome zatajuje. Zároveň treba vziať do úvahy, že bol to
úpadca, ktorý pripravoval svojim veriteľom prihlášky do konkurzu a to iba tým, ktorí mu mali poskytnúť
hotovostné pôžičky za obdobie vedenia účtovníctva, ktoré nie je v dispozícii. Všetky okolnosti, ktoré
v rámci vykonaného dokazovania vyplynuli vzbudzujú podozrenie, že sa jednalo o účelové konanie,
pričom žalobkyňa ani ostatní veritelia takýchto hotovostných pôžičiek si neprihlásili a neoznámili
existenciu svojich pohľadávok v reštrukturalizácii, ale až po vyhlásení konkurzu. K odvolaciemu dôvodu
súvisiacemu s unesením dôkazného bremena žalovaný zdôraznil, že dôkazné bremeno v konaní o
určenie popretej pohľadávky nesie z titulu svojho postavenia žalobkyňa, ktorá je povinná svojimi dôkazmi
odstrániť rozpory, ktoré súvisia s existenciou ňou prihlásenej pohľadávky, preto nie je dôvod, aby bolo
akýmkoľvek spôsobom rozhodnutie súdu prvej inštancie považované za nesprávne.

20. Odvolateľka - žalobkyňa sa k vyjadreniu k odvolaniu, ktoré jej bolo doručené dňa 09.06.2016 ďalej
nevyjadrila.

21. Odvolací súd o odvolaní rozhodol podľa zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len C.s.p.) účinnom od 01.07.2016, ktorý nahradil zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Z
prechodných ustanovení zák. č. 160/2015 Z.z. obsiahnutých v ust. § 470 ods. 1 a 2 C.s.p. vyplýva, že ak
nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú
zachované. Uvedené znenie prechodných ustanovení znamená, že nová právna úprava vychádza z
princípu okamžitej aplikácie procesnoprávnych noriem, čo znamená, že sa použije na všetky konania a
to i na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti nového zákona. V tejto súvislosti je potrebné
uviesť, že súd prvej inštancie rozhodoval podľa právneho predpisu účinného v čase začatého súdneho
konania, ktorým bol zák. č. 99/1963 Zb., za účinnosti ktorého začalo konanie vo veci samej a podľa tohto
zákona boli vykonané i súvisiace procesné úkony, bolo vedené dokazovanie a vyhlásené rozhodnutie.
Za účinnosti tohto zákona začalo aj odvolacie konanie. Krajský súd konajúci ako súd odvolací musel
rešpektovať daný stav, ktorý zodpovedá princípu právnej istoty a legitímnemu očakávaniu strán, že ich
vec bude posúdená podľa predpisov platných v čase vykonania procesných úkonov a rozhodnutia súdu
v danej veci ako i začatého odvolacieho konania. Odvolací súd zároveň poukazuje na článok 2 ods.
1, 2 a článok 3 ods. 1 Základných princípov zák. č. 160/2015 Z.z., v súvislosti s potrebou podľa § 470
ods. 1, 2 C.s.p. aplikovať tie ustanovenia nového procesného predpisu, ktoré boli v čase rozhodovania
použiteľné na dané konanie, ale nemohol opomenúť ani ustanovenia O.s.p., ktoré boli použité súdom
prvej inštancie.



22. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd vec prejednal podľa § 379 C.s.p., (Civilný sporový poriadok),
podľa ktorého je rozsahom odvolania viazaný a podľa § 380 ods. 1, 2 C.s.p., podľa ktorého je odvolacími
dôvodmi viazaný, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p., ktoré ustanovenie jeho
nariadenie neukladalo, ak nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to
ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým bol návrh
zamietnutý je správne a je ho potrebné podľa § 387 ods.1 C.s.p. potvrdiť.

23. Podľa § 219 ods. 3 C.s.p. miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku súd oznámil na úradnej tabuli
súdu a na webovej stránke v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením. Elektronicky stranám miesto
a čas verejného vyhlásenia rozsudku odvolací súd neoznámil, pretože strany o to nepožiadali.

Podľa § 387 C.s.p.
(1) Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
(2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
(3) Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v
konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie.
Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

24. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj celého spisového materiálu dospel k
záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie potrebné pre vyhlásenie rozhodnutia v dostatočnom
rozsahu a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec i správne
právne posúdil, s ktorého odôvodnením sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§387 ods.2
C.s.p.) Súd prvej inštancie vyčerpávajúco odôvodnil a vyhodnotil všetky žalobkyňou tvrdené skutočnosti,
aplikoval správnu právnu úpravu a návrh žalobkyne, ktorý bol v súdenom rozsahu popretý žalovaným
správcom úpadcu je nedôvodný. Prvoinštančný súd sa v odôvodnení dostatočne venoval jednotlivým
argumentom, na ktoré poukazovala v žalobe a ktoré predkladala súdu žalobkyňa, na ktoré opakovane
poukazuje v odvolaní podanom proti rozsudku.

25. Odvolací súd považuje za potrebné sa v prvom rade vyporiadať s námietkou, ktorá bola vznesená
žalobkyňou v súvislosti s jej podozrením, že súd prvej inštancie voči nej konal zaujato a neobjektívne, k
čomu dospela zo zistenia, že vec bola pôvodne pridelená zákonnému sudcovi JUDr. Martinovi Smolkovi,
napriek tomu vo veci konala JUDr. Dagmar Valocká. Uvedená skutočnosť, ktorú odvolací súd kvalifikuje
ako námietku zaujatosti, sa v čase podania odvolania, ktorého je táto námietka súčasťou, spravovala
právnou úpravou uvedenou v § 15a O.s.p., ktorá bola v čase rozhodnutia odvolacieho súdu nahradená
právnou úpravou uvedenou v § 53 C.s.p. Cieľom oboch ustanovení, a to tak § 15a O.s.p., platného v čase
podaného odvolania, ako i aktuálne platného § 53 C.s.p. je zamedzenie zneužitia námietok zaujatosti,
ktoré spôsobujú neúmerné predlžovanie procesu, preto zákonné ustanovenia určujú lehotu, počas ktorej
môže dotknutá strana námietku zaujatosti uplatniť.

26. Podľa § 52 C.s.p.
(1) Strana má právo z dôvodov uvedených v § 49 uplatniť námietku zaujatosti.
(2) V námietke zaujatosti musí byť okrem všeobecných náležitostí podania uvedené, proti komu smeruje,
dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca si námietku o dôvode vylúčenia
dozvedela a dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré
nemôže bez svojej viny pripojiť. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti podľa prvej vety, súd neprihliada;
v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenia o odstraňovaní vád podania sa
nepoužijú.

Podľa § 53 C.s.p.
(1) Námietku zaujatosti je potrebné uplatniť najneskôr do siedmich dní, odkedy sa strana dozvedela o
dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Na neskôr uplatnenú námietku zaujatosti súd neprihliada; v tomto
prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.
(2) Na opakované námietky zaujatosti podané z toho istého dôvodu súd neprihliada, ak už o nich
rozhodol nadriadený súd; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.



(3) Ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho
rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada; tomto prípade sa vec nadriadenému súdu
nepredkladá.

27. O tom, že vo veci nekoná JUDr. Martin Smolko, ale JUDr. Dagmar Valocká bola žalobkyňa
informovaná už z doručeného predvolanie na pojednávanie konané dňa 29.01.2015, ktoré prevzala
dňa 15.11.2014 a ktoré bolo podpísané uvedenou sudkyňou. Odo dňa nasledujúceho od prevzatia
predvolania začala plynúť lehota na vznesenie námietky zaujatosti, čo je od momentu, kedy získala
žalobkyňa vedomosť o tom, že konajúcou sudkyňou vo veci je JUDr. Dagmar Valocká. Podľa § 15a
O.s.p. bola určená lehota na vznesenie námietky zaujatosti najdlhšia 15 dní, podľa § 53 C.s.p. je lehota
do siedmich dní, odkedy sa strana dozvedela resp. mohla dozvedieť o skutočnosti, ktorú považuje za
dôvod pre vylúčenie sudcu. Uvedená lehota nebola dodržaná, námietka bola vznesená až v odvolaní
podanom voči rozhodnutiu vo veci samej, doručenom súdu dňa 09.02.2016, teda po uplynutí zákonom
danej lehoty, preto na ňu odvolací súd neprihliadal (§53 ods.1 C.s.p.).

28. Odvolací súd je ale názoru, že je potrebné podať v danej veci vysvetlenie, preto poukazuje na
Rozvrh práce Okresného súdu Trnava platný v roku 2014 ( prístupný na internetovej stránke MS SR )
a potvrdenie o pridelení veci do príslušného oddelenia zo dňa 06.10.2014 (č.l.13) , ktoré odkazuje na
výnimku vedenú v registri súdu pod č. 1SprR/22/2013 - pravidlo D-2. Uvedená výnimka sa vzťahuje na
veci konkurzného a reštrukturalizačného konania, kedy sudca, ktorý rozhodol o konkurze, nemôže byť
zároveň sudcom konajúcim vo veci incidenčnej, pretože práve takáto skutočnosť by založila dôvodnú
námietku zaujatosti.

29. Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie a i súdneho spisu vyplýva, že prihlásená pohľadávka
žalobkyne bola správcom konkurznej podstaty popretá z dôvodu pochybnosti o jej reálnosti a dôkazu
o tom, že ako veriteľka mohla disponovať hotovosťou, ktorá bola predmetom pôžičky, keď nie je
preukázané bez akýchkoľvek pochybností reálne poskytnutie predmetu pôžičky, čo založilo dôvodné
podozrenie o fiktívnosti takéhoto úkonu. Dôkazné bremeno a navrhnutie dôkazov priamo súvisí s
povinnosťou tvrdenia. Dôkaznú povinnosť musí účastník v konaní plniť od samého počiatku, pričom
sa vzťahuje na všetky tvrdenia účastníka s tým, že nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou
hrozbu neúspechu v konaní. Dôkazným bremenom je zodpovednosť účastníka za výsledok konania,
ktorý závisí od zistení a navrhnutých a vykonaných dôkazov. Zmluva o pôžičke a reálne odovzdanie
peňažných prostriedkov medzi žalobkyňou a úpadcom je z dôvodu žalovaným vznesenej námietky
spornou skutočnosťou, ktorá nebola ani vo vykonanom dokazovaní preukázaná a hoci zmluva o pôžičke
je neformálnou zmluvou, zákon k jej uzavretiu vyžaduje skutočné reálne odovzdanie predmetu pôžičky,
teda finančných prostriedkov zo strany veriteľa dlžníkovi. Ak k odovzdaniu finančných prostriedkov -
predmetu pôžičky nedôjde, právny vzťah pôžičky medzi účastníkmi nevznikne. Súdu prvej inštancie
bola predložená Zmluva o pôžičke spolu s príjmovým dokladom rovnakého dátumu a uznanie dlhu zo
dňa 12.12.2013, k čomu boli podané zhodné vyjadrenia veriteľky i dlžníka o tom, že pôžička skutočne
bola poskytnutá. Takéto dôkazy, založené iba na tvrdení strán sporu, naviac, ktorých záujmy môžu
byť súladné a vedené snahou znížiť konkurznú podstatu v prospech niektorých veriteľov, v tomto
prípade žalobkyne, ktorá je v priateľskom vzťahu k úpadcovi, bez ďalšieho, ale nemôžu postačovať
vzhľadom na absenciu iných dôkazov pre záver, že žalobkyňa splnila svoje povinnosti v konaní a
dôkazné bremeno, ktoré ju zaťažovalo uniesla. Predloženie iba dôkazov v listinnej podobe, ktorých
datovanie je tiež pochybné a to vzhľadom k dátumu podpísania zmluvy a overeniu podpisu na Zmluve
o pôžičke, príjmového dokladu, ktorý naviac ani nespĺňa formálne náležitosti účtovného dokladu ako
vyžaduje zákon o účtovníctve č. 431/2002 Z.z. (§ 10) a ktorého správnosť nie je možné ani preveriť
z dôvodu, že úpadca ako dlžník tento účtovný doklad nevedie vo svojom účtovníctve nemôže byť
hodnotené v jej prospech, i keď je pravdou, že žalobkyňa za nesplnenie povinnosti spojenej s účtovaním
úpadcu nezodpovedá, ale ak nepreukáže, resp, nenavrhne vykonanie iných dôkazov o reálnom plnení,
má sa za to, že dôkazné bremeno o poskytnutí finančných prostriedkov titulom zmluvy o pôžičke
neuniesla. Podozrenie o účelovom konaní žalobkyne a úpadcu vyvoláva i skutočnosť, že dôkazy, ktorými
odôvodnila žalobu neboli pripojené k prihláške, ako vyžaduje § 29 ods.6 ZKR.

30. Odvolací súd v súvislosti s požiadavkou odvolateľky, aby súd Zmluvu o pôžičke, ak ju vyhodnotí
ako podpísanú až dňa 17.07.2014 považoval za tzv. dlžobný úpis“ poukazuje na v tom čase platnú
procesnú úpravu uvedenú v ust. § 118a O.s.p. z ktorá ukladá odvolateľke ako žalobkyni koncentračná
povinnosť spočívajúcu v jej procesnej povinnosti uviesť skutkové tvrdenia a označiť relevantné dôkazy



do skončenia prvého pojednávania vo veci a to vo vzťahu k základu uplatňovaného nároku. O
tejto povinnosti bola riadne poučená v predvolaní na pojednávanie zo dňa 11.11.2014, preto na iné
posúdenie skutkového deja a k nemu uvádzaného tvrdenia súd už neprihliada. Bolo na žalobkyni, aby
uniesla dôkazné bremeno a označila dôkazy, ktorými by preukázala správcom úpadcu spochybňovanú
existenciu finančných v prostriedkov, ktoré mala úpadcovi poskytnúť formou pôžičky. Súd nemá
povinnosť za účastníka vyhľadávať dôkazy ani označovať, aký dôkaz má predložiť. Žalobkyňa žiaden
neuviedla, hoci okolnosti, na ktoré v spojení s možným nadobudnutím financií poskytnutých pôžičkou
poukazovala vo výpovedi, zhodne s tvrdením svojho manžela vypočutého ako svedka, umožňovali
označiť dôkazy preukazujúce ňou tvrdené skutočnosti a to najmä, ak získala časť peňazí darom od
matky z dôvodu reštitúcie, ktoré matka rozdelila medzi ňu a jej sestru, ktorá bola tiež obdarovaná,
mohla predložiť dôkazy o reštitúcii a pod. Okrem toho odvolací súd má zo svojej rozhodovacej činnosti
vedomosť o ďalších sporoch, ktoré sú vedené voči žalovanému správcovi úpadcu Oto Zachej, ktoré
sú skutkovo úplne zhodné, len veriteľmi sú iné subjekty, tiež v priateľskom vzťahu k úpadcovi, ktoré
tiež nedisponujú inými dôkazmi , rovnako ako žalobkyňa, a ktorí nevedeli preukázať reálne poskytnutie
pôžičky.

31. S poukazom na uvedené odvolací súd nezistil existenciu nepreskúmateľnosti predmetného
rozhodnutia, hoci na ne odvolateľka poukázala, ktoré by založili dôvody pre zrušenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie označuje za vecne správne, s
odôvodnením ktorého sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a podľa § 387 C.s.p. ho potvrdzuje.

32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 C.s.p., o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia.

Senátom konajúceho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p. ).



Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).



V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).