Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9CoE/175/2013 z 30. 10. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 30. októbra 2013, sp. zn. 9CoE/175/2013, ECLI:SK:KSNR:2013:4212220551.1 Krajský súd Nitra | 9CoE/175/2013 | ECLI:SK:KSNR:2013:4212220551.1 | 2013-10-30 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 44 ods. 2 EP, § 45 ods. 1 písm. c) ZRK, § 45 ods. 2 ZRK, § 219 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a70f3764-829b-4009-a4b9-4c3cd323b572 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2013:4212220551.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/175/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220551
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4212220551.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: Tatra banka, a. s. so sídlom Bratislava, Hodžovo
námestie 3, IČO: 00 686 930, zastúpeného Advokátskou kanceláriou MCGA legal, s. r. o. so sídlom
Bratislava, Partizánska 2, IČO: 36 715 662, proti povinnej: J. W., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom
X., U. XX/XX, o vymoženie 1.351,87 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Komárno zo dňa 20. decembra 2012, č. k. 10Er/1487/2012-28, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa, vydaným vyššou súdnou úradníčkou, zamietol žiadosť
súdneho exekútora JUDr. Kamila Líšku, Exekútorský úrad Bratislava, Ulica 29. augusta 2, zo dňa
12. 09. 2012 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod sp. zn. 10Er/1487/2012, EX
5260/12. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov, § 35, § 45 ods. 1 písm. a), b), c), § 45 ods. 2
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o
rozhodcovskom konaní“), § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 54 ods. 1, 2, § 39 Občianskeho
zákonníka, § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov,
§ 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj zisteným skutkovým stavom.
Uviedol, že skúmal, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy,
ktorá môže mať formu osobitnej písomnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Taktiež
preskúmal aj Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby
č. zmluvy 00-0000697972 zo dňa 20. 03. 2007, ako aj všeobecné obchodné podmienky Tatra banky,
kde v článku IV., v bode 4.9 je obsiahnutá rozhodcovská doložka. Zastal názor, že v danom prípade
nie je možné formuláciu rozhodcovskej doložky považovať za platnú rozhodcovskú zmluvu alebo
platnú rozhodcovskú doložku. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť
si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú
doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými
štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým úverovým
podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Mal za to, že doložka nebola dojednaná v čase vyššej
bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je podľa občianskeho zákonníka
neplatná. Zároveň poukázal na skutočnosť, že nešlo o individuálne dojednanie tejto doložky, na ktoré
by povinný, teda spotrebiteľ, bol zvlášť upozornený, ktoré by bolo s povinným zvlášť dojednané, on by
bol s týmto ustanovením zmluvy súhlasil a prejavil by svoj súhlas podpisom. Podpis na úverovej zmluve



nemožno, podľa názoru súdu, považovať zároveň aj za prejav súhlasu s rozhodcovskou doložkou, na
jej platnosť je nevyhnutné jej individuálne dojednanie a individuálny prejav vôle účastníkov zmluvného
vzťahu podpisom, ktorý v tomto prípade nebol dodržaný. Povinný sa tak bez vlastnej vôle a možnosti
pričinenia vzdal vopred svojich práv, čo je v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Bol toho názoru, že ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok.
Takto vydaný rozsudok nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným titulom, pretože nie je spôsobilý
byť podkladom na nútený výkon rozhodnutia. Pri preskúmavaní toho, či je predložené rozhodnutie
vykonateľným exekučným titulom sa zameral najmä na zistenie, či bol predložený rozsudok vydaný
orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné po formálnej a materiálnej stránke. S poukazom na uvedené
skutočnosti zistil, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako exekučný titul nespĺňa
náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať
a rozhodovať. Vzhľadom na to je možné vychádzať z toho, že ak neexistuje rozhodcovský rozsudok,
ktorý je spôsobilý byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho,
exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, a preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom poukázal
na dôvodovú správu NR SR k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, z ktorej vyplýva, že
cieľom takejto úpravy je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Ak by niektoré z
ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom
konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok
zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť
spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje
práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak
rozhodne, v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle
navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené ustanovenie teda v žiadnom prípade
nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Konštatoval, že v zmysle tejto dôvodovej správy
je predmetná rozhodcovská doložka v zmysle zákona a neprieči sa dobrým mravom, keďže dlžníkovi
nebráni, aby si svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde a zároveň umožňuje
veriteľovi, aby si uplatnil svoje práva voči dlžníkovi na príslušnom rozhodcovskom súde v zmysle tejto
rozhodcovskej doložky. Zdôraznil, že oprávnený je bankovým subjektom a v zmysle ustanovenia § 93b
ods. 1 zákona o bankách sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné ponúknuť svojim klientom
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z
obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa
osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Na základe tohto ustanovenia teda ponúkol povinnej neodvolateľný
návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky) a povinná s touto rozhodcovskou
doložkou súhlasila. Ďalej poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 9CoE/18/2010,
ktoré vo svojom odvolaní citoval a v ktorom súd uviedol, že v období do 31. 12. 2007 sa ust. § 52 až
§ 54 Občianskeho zákonníka vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvy o dielo a na iné ostatné zmluvy
upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55. Zmluva o úvere bola upravená
len v Obchodnom zákonníku a v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho sa
na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods.
3 Občianskeho zákonníka, a to dať do súladu svoju zmluvu s ust. § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka v
lehote 3 mesiacov od 01. 04. 2004, ani sankcia neplatnosti vyplývajúca z ods. 4 tohto ustanovenia.
Ďalej uviedol, že novelizovaným ust. § 52 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred
01. 01. 2008 a neposudzuje sa ani platnosť úkonov vzniknutých pred 01. 01. 2008 (§ 879 Občianskeho
zákonníka). Pokiaľ teda pred dňom 01. 01. 2008 bola uzatvorená úverová zmluva, podľa ktorej dlžníkom
bol subjekt spĺňajúci podmienky pre jeho označenie za spotrebiteľa, nie je možné práva a povinnosti
vzniknuté predo dňom 01. 01. 2008 z takto uzatvorenej úverovej zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až
§ 54 Občianskeho zákonníka. Krajský súd v Prešove konštatoval, že v preskúmavanej veci bola úverová
zmluva uzatvorená dňa 10. 10. 2005 a z tohto dôvodu môže byť právna dovolenosť, či rozpor s dobrými
mravmi posudzovaná len podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, zákona o ochrane spotrebiteľa a
Obchodného zákonníka v znení platnom v čase uzavretia zmluvy. Ďalej konštatoval, že v prejednávanej
veci sa stal rozsudok rozhodcovského súdu právoplatný a vykonateľný aj z dôvodu, že povinný nepodal



ani opravný prostriedok podľa § 3 Zákona o rozhodcovskom konaní - žiadosť na preskúmanie rozsudku
iným rozhodcom, ani žalobu na súd na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 a nasl. Zákona
o rozhodcovskom konaní, napríklad i z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej zmluvy (doložky). Podľa ods.
47 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-40/08 dodržiavanie zásady efektivity nemôže viesť k tomu, aby
bolo po vnútroštátnom súde požadované, aby nielenže vyvážil procesné opomenutie spotrebiteľa, ktorý
nebol oboznámený so svojimi právami, ale aby rovnako celkom zastúpil úplnú nečinnosť dotyčného
spotrebiteľa, ktorý sa nezúčastnil rozhodcovského nálezu, ktorý sa tak stal právoplatným. Oprávnený vo
svojom odvolaní poukázal i na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 18CoE/924/09, z ktorého
vyplýva, že treba prisvedčiť právnemu tvrdeniu oprávneného, že súd prvého stupňa, napriek tomu, že
nenastala ani jedna skutočnosť uvedená v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, bez ďalšieho
konštatoval, že rozsudok sa prieči dobrým mravom, pričom neuviedol, na základe čoho k takému záveru
dospel. Z uvedených dôvodov oprávnený navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie
súdu prvého stupňa zmenil tak, že poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie, tak ako to žiada v
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Sudca súdu prvého stupňa predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu
oprávneného nemienil vyhovieť (§ 374 ods. 4 OSP).

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 214 ods. 2 OSP) a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu vyplýva, že exekučné konanie v danej veci začalo dňa 11. 09. 2012, kedy došiel
súdnemu exekútorovi JUDr. Kamilovi Líškovi návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného
titulu - Rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej
asociácie so sídlom v Bratislave, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo
občianskoprávnych vzťahov v zastúpení rozhodcom JUDr. Richardom F?ldešom, sp. zn. II/2011-8245
zo dňa 01. 03. 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30. 03. 2012 a vykonateľnosť dňa 02. 04. 2012.
Súdny exekútor dňa 28. 09. 2012 doručil súdu prvého stupňa návrh na vykonanie exekúcie
a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom, splnomocnením,
zmluvou o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č. 00-0000697972 a
Všeobecnými obchodnými podmienkami Tatra banky, a. s.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len Zákon
o rozhodcovskom konaní), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).



Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne vec po právnej stránke posúdil a svoje
rozhodnutie aj správne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na ustanovenie § 219
ods. 2 OSP (v znení účinnom od 15. 10. 2008) sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody
opakoval.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti považuje za potrebné uviesť, že vychádzajúc z Exekučného
poriadku pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší postup, musia byť splnené zákonom stanovené
podmienky, a to jednak procesného charakteru, ako i hmotnoprávne. Procesnými podmienkami exekúcie
sú spôsobilí účastníci, právomoc a príslušnosť súdu, ako i spôsobilý návrh a listina, o ktorej oprávnený
tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady exekúcie sú predpokladmi
hmotnoprávnymi (materiálnymi), ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu exekučného
konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Dôvody zastavenia exekúcie uvedené v ustanovení §
45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní preto nie sú procesnými podmienkami exekučného konania,
ale hmotnoprávnymi predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej. Možno preto vyvodiť, že súlad
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s ustanovením § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní
je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Keďže z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyplýva pre exekučný súd povinnosť pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad
exekučného titulu so zákonom, s ohľadom na vyššie uvedené je preto povinný už v tejto fáze
konania prihliadať na to, či sú tu dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku
uvedené v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade, že ich zistí, musí žiadosť na udelenie
poverenia zamietnuť. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť
povinného v tejto etape konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré
môže prihliadnuť len na návrh (§ 45 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní).

Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k
návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti,
či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho
vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak
po stránke formálnej, ako aj materiálnej.

Z uvedeného vyplýva, že skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súd prvého stupňa v exekučnom
konaní nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie
vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či
exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od
neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv
spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je
odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku
škode spotrebiteľa.

Rovnako ako súd prvého stupňa, aj odvolací súd posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú
podmienku spotrebiteľskej zmluvy a s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve,
nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán
a to v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti
tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a
celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp.



niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Formuláciu rozhodcovskej doložky, obsiahnutej v článku VIII.,
bode 8 Zmluvy a článku IV, bode 4.9 Všeobecných obchodných podmienok Tatra banky, a. s., nemožno
považovať v súlade so zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy,
pretože opomenula povinnosť stanovenú v § 93b ods. 2 zákona č. 483/2001 Z. z. a to dať klientovi
možnosť neprijať rozhodcovskú doložku - „Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy
predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1,
tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov
(OSP, Exekučný poriadok).“ Okrem toho, rozhodcovská doložka je vsunutá medzi ostatné podmienky,
drobným ťažko čitateľným písmom a v zmluve o úvere je podpisovaná v čase nižšej bdelosti klienta,
kedy sa klient najmä sústreďuje na získanie finančných prostriedkov a nepredpokladá, že by sa dostal
s ich platením do omeškania. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne
neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore
so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by
oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Záverom odvolací súd poukazuje aj na to, že ak za neprijateľnú zmluvnú podmienku musí byť
považovaná rozhodcovská doložka poskytujúca spotrebiteľovi len obmedzený prístup k všeobecnému
súdu, nútiaca ho však pre prípad výberu rozhodcovského súdu dodávateľom sa podrobiť právomoci
rozhodcu, tým skôr musí byť neprijateľnou (a preto i neplatnou) taká doložka, ktorá spotrebiteľovi ani
žiadny výber neposkytuje. O takýto prípad išlo aj v konkrétnej veci, nakoľko v danom prípade bol presne
stanovený rozhodcovský súd aj s miestom rozhodcovského konania.

Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní, považoval za
neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom, nakoľko exekučný titul bol vydaný orgánom bez právomoci na jeho vydanie. Z uvedených
dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že
povinnej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
v tomto štádiu konania jej žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.