Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sž/21/2014 z 20. 4. 2016
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. apríla 2016, sp. zn. 8Sž/21/2014, ECLI:SK:NSSR:2016:9014010163.1
Najvyšší súd | 8Sž/21/2014 | ECLI:SK:NSSR:2016:9014010163.1 | 2016-04-20 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený), § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/cf1b3150-8015-457d-824f-366f93ee7f89
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:9014010163.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sž/21/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 9014010163
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:9014010163.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členov
senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Kataríny Benczovej, v právnej veci navrhovateľky: MARKÍZA-
SLOVAKIA, spol. s r. o., so sídlom Bratislavská ul. č. 1/a, Bratislava, zast. advokátskou kanceláriou
DEDÁK & Partners, s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 45, Apollo Business Center, 821 09 Bratislava, proti
odporkyni: Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova ul. č. 8, P.O.BOX 155, 810 00
Bratislava, o odvolaní navrhovateľa proti rozhodnutiu č. RP/67/2014 z 21.10.2014

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/67/2014 zo dňa 21. októbra 2014 v
napadnutej časti   p o t v r d z u j e .

Navrhovateľke náhradu trov konania   n e p r i z n á v a .

Navrhovateľka je povinná zaplatiť súdny poplatok vo výške 500 € na bankový účet, podľa priloženého
platobného predpisu do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Rozhodnutím č. RP/67/2014 z 21.10.2014 v napadnutej časti odporkyňa uložila navrhovateľke povinnosť
zaplatiť podľa ust. § 64 ods. 1 písm. d/ a ods. 5 v spojení s § 67 ods. 5 písm. e/ a ods. 16 zákona
č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“) pokutu vo výške 5000 € za
porušenie povinnosti uloženej v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii tým, že v rámci
programovej služby TV MARKÍZA odvysielala dňa 20.03.2014 o cca 17:00 hod v rámci programu Prvé
televízne noviny príspevok s názvom Masáže počas vyučovania a o cca 19:00 hod v rámci programu
Televízne noviny príspevok s názvom Masáže počas vyučovania, ktoré obsahom svojho spracovania a
svojim obsahom zasiahli do osobnej cti dotknutej učiteľky.

Oznámenie o začatí správneho konania bolo navrhovateľke doručené dňa 29.07.2014, na základe čoho
sa začalo správne konanie č. 551/SKO/2014. Navrhovateľka bola súčasne vyzvaná, aby k oznámeniu
zaslala svoje stanovisko, prípadne navrhla dôkazy a vyjadrila sa k podkladom pre rozhodnutie v
predmetnom konaní. Súčasne bola upozornená, že pokiaľ svoje práva v stanovenej lehote nevyužije,
odporkyňa môže rozhodnúť vo veci aj bez jej stanoviska, pokiaľ uzná, že podklady a dôkazy
zhromaždené v konaní sú dostačujúce. Navrhovateľka požiadala listom zo dňa 29.07.2014 o predĺženie
lehoty na vyjadrenie a vyjadrenie zaslala odporkyni dňa 25.08.2014 a bolo doručené dňa 28.08.2014.
Rada rozhodla dňa 21.10.2014.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporkyňa uviedla, že podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona o
vysielaní a retransmisii audiovizuálna mediálna služby na požiadanie, programová služba a ich zložky



nesmú spôsobom svojho spracovania a svojim obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných
práv a slobôd iných.

Predmetné príspevky odvysielané o cca 17:00 hod. a cca 19:00 hod. dňa 20.03.2014 obsahovali
informácie nasledovného znenia:
Masáže počas vyučovania: (cca 17:01:55 hod.)
Moderátorka: „Rodičia školákov ostali zarazení aj vystrašení. Ich deti museli vraj masírovať svoju
učiteľku. Nezvyčajné aktivity praktikované počas vyučovacích hodín nazývali mucinkovanie". (Kamera
sníma detail - prsty masírujúce krk, redaktor vchádza do budovy) Redaktor: „Riaditeľku na to, čo sa
deje v jednej z tried školy, upozornili rodičia". N. M., riaditeľka základnej školy (v obraze, kamera
sníma nástenky a obrazy na stene v škole): „Sťažovali sa vlastne na nevhodné správanie sa učiteľky
k deťom. Aj nejaké také masírovanie alebo v úvodzovkách mucinkovanie". Telefonuje matka školáka
(kamera sníma školskú chodbu): „No, ja som to nazvala aj ošahávanie, ohmatávame. Krk, plecia".
Redaktor (zábery na nástenky na školskej chodbe): „Aj prsia?". Telefonuje matka školáka (kamera sníma
nástenky na školských chodbách): „No, aj na prsiach to bolo".  Redaktor: „A koľko rokov mali tie deti?".
Telefonuje matka školáka: „Deväť". Redaktor (zábery na nástenku na chodbe, kamera sníma prázdnu
školskú chodbu, plagát s textom Ubližujú ti?, plagát Linka detskej dôvery): „Sťažnosti šokovaných rodičov
skončili na krajskom školskom úrade, aj na školskej inšpekcii. Tí rozhodli, že prípad prešetrí riaditeľka
školy". N. M., riaditeľka základnej školy (redaktor na schodoch, riaditeľka v obraze): „Deti to potvrdili, že
vykonávali takéto nejaké masírovanie". Redaktor (kamera sníma podlahu triedy, školské tašky zavesené
na laviciach v triede): „Akým spôsobom ste to vy vyriešili?". N. M., riaditeľka základnej školy (v obraze,
kamera sníma tabuľu v triede): „K tomu sa nemôžem zatiaľ vyjadrovať, lebo je to v štádiu súdneho
konania". Redaktor (kamera sníma prázdnu triedu s lavicami): „Priestor na vyjadrenie sme chceli dať
aj spomínanej učiteľke. Niekoľkokrát sme ju navštívili doma (Kamera sníma ruku držiacu telefón pri
mikrofóne, vo zvuku počuť vyzváňací tón, záber na okno budovy.). W. Z., televízia Markíza.". Koniec
príspevku.
Masáže počas vyučovania (19:15):
Moderátorka: „Pri slovíčku mucinkovanie vás asi napadnú iba príjemné myšlienky. Niektorí rodičia
školákov na Spiši sa pri tomto slove strasú od strachu a zhnusenia. Ich deti vraj nútila jedna z učiteliek,
aby jej masírovali hornú polovicu tela a nazývala to práve mucinkovaním". (Kamera sníma detail - prsty
masírujúce krk, redaktor vchádza do budovy.) Redaktor: „Riaditeľku na to, čo sa deje v jednej z tried
školy, upozornili rodičia". N. M., riaditeľka základnej školy (v obraze, kamera sníma nástenku, obrazy na
stene): „Sťažovali sa vlastne na nevhodné správanie sa učiteľky k deťom. Aj nejaké také masírovanie
alebo v úvodzovkách mucinkovanie". Telefonuje matka školáka (kamera sníma školskú chodbu): „No, ja
som to nazvala aj ošahávanie, aj ohmatávame. Krk, plecia". Redaktor (zábery na nástenky na školskej
chodbe): „Aj prsia?". Telefonuje matka školáka (kamera sníma nástenky na školských chodbách): „No,
aj na prsiach to bolo". Redaktor: „A koľko rokov mali tie deti?". Telefonuje matka školáka: „Deväť".
Redaktor: „Celá kauza sa prevalila až po tom, ako sa k nej priznali deti". (Kamera sníma školskú chodbu,
zábery na nástenku, plagát s textom Ubližujú ti?, plagát Linka detskej dôvery). Telefonuje matka školáka:
„Tri roky deti to tajili, nerozprávali o tom, lebo mali to zakázané od nej". Redaktor (kamera sníma
redaktora a riaditeľku školy na školskej chodbe): „Sťažnosti šokovaných rodičov skončili na krajskom
školskom úrade, aj na školskej inšpekcii. Tí rozhodli, že prípad prešetrí riaditeľka školy". N. M., riaditeľka
základnej školy (redaktor na schodoch, riaditeľka v obraze): „Deti to potvrdili, že vykonávali takéto nejaké
masírovanie. Či na chrbte alebo na pleciach, na bokoch a tak". (Kamera sníma školské tašky zavesené
na laviciach). Redaktor: „Tieto praktiky potvrdili všetci žiaci v triede a pridali aj ďalšie neuveriteľné
informácie". Telefonuje N. M., riaditeľka základnej školy (kamera sníma ruku držiacu telefón): „Bolo
to priväzovanie bielizňovou gumou k stoličkám". Redaktor (kamera sníma lavice prázdnej triedy so
školskými potrebami na laviciach): „Jedna z matiek dala aj podnet na trestné stíhanie učiteľky. Policajti
vyšetrovanie zastavili". V. W., hovorkyňa Krajského riaditeľstva Policajného zboru Košice (vyjadrenie
v textovej podobe na obraze je totožné s verbálnymi informáciami): „Vyšetrovaním neboli zistené také
skutočnosti, ktoré by dostatočne preukazovali, že k trestnému činu naozaj došlo". Redaktor (kamera
sníma prázdnu triedu): „Podľa našich informácií policajti nevypočúvali rodičov, ani ich deti". V. W.,
hovorkyňa Krajského riaditeľstva Policajného zboru Košice: „Vzhľadom na citlivosť tohto prípadu sa
nebudeme k vykonaným dôkazom vyjadrovať". (Obrazová zložka uvádza text: Vzhľadom na citlivosť
tohto prípadu, ako aj zverejňovanie hoci len časti vykonaných dôkazov, ktoré by mohli zasiahnuť do práv
a slobôd niektorej zo strán dotknutých v tomto prípade, sa nebudeme k vykonaným dôkazom vyjadrovať).
Redaktor (redaktor stojí na ulici pred bránou): „Priestor na vyjadrenie sme chceli dať aj spomínanej
učiteľke. Niekoľkokrát sme ju navštívili doma. Nenašli sme ju dopoludnia, ani neskoro popoludní (kamera



sníma ruku, ktorá zvoní na bránový zvonček). Medzitým sme skúšali niekoľkokrát telefonovať, ani raz
nezdvihla telefón (kamera sníma ruku držiacu telefón pri mikrofóne, vo zvuku počuť vyzváňací tón
jedenkrát). W. Z., televízia Markíza". Koniec príspevku.

Proti predmetnému rozhodnutiu podala navrhovateľka v zákonnej lehote dňa 29.12.2014 opravný
prostriedok, v ktorom sa domáhala jeho zrušenia ako nezákonného z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm.
a/ až e/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej v
texte rozsudku len „O.s.p.“), vrátenia veci odporkyni na ďalšie konanie a priznania náhrady trov súdneho
konania.
Pokiaľ išlo o porušenie povinnosti podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii
navrhovateľka uviedla, že odporkyňa v rozhodnutí opakovane tvrdila, že príspevkami došlo k
neoprávnenému zásahu do osobnostných práv, napr. cti dotknutej učiteľky, pričom navrhovateľka sa
domnieva, že takéto závery odporkyne, prijaté bez relevantného dokazovania a skúmania skutkového
stavu neprimerane zasahujú do práv navrhovateľky, na uloženie sankcie neboli splnené zákonné a
ústavné dôvody, a rozhodnutie tiež neprípustne zasahuje do právomoci všeobecných súdov SR a ich
rozhodovacej právomoci. Podľa navrhovateľky prebieha súdne konanie medzi (navrhovateľkou Mgr.
M. W. a odporcom MARKÍZA-SLOVAKIA, spol. s r.o. o ochranu osobnosti vedené na Okresnom súde
Bratislava IV pod sp. zn. 8C/66/2014. V danom konaní sa Mgr. W. domáha náhrady nemajetkovej
ujmy 50 000 € z dôvodu odvysielania príspevkov.). Navrhovateľka má za to, že napadnuté rozhodnutie
odporkyne neoprávnene prejudikuje závery konania pred Okresným súdom Bratislava IV. Práve súd
a nie odporkyňa je totiž tým orgánom, ktorý má po relevantnom dokazovaní a právnom posúdení
veci rozhodnúť, či príspevkami bolo zasiahnuté do osobnostných práv dotknutej učiteľky alebo nie.
Odporkyňa pre takéto závery nedisponuje dostatočnými kompetenciami ani oprávneniami, čo potvrdzuje
tiež fakt, že pri svojom posudzovaní príspevkov dospela k viacerým nesprávnym skutkovým zisteniam a
právnym záverom. Aj z dôvodu prebiehajúceho súdneho konania o ochranu osobnosti je preto potrebné,
aby súd rozhodnutie odporcu zrušil, a odporkyňa následne svoje konanie zastavila.
Podľa navrhovateľky zasiahnuť do ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby možno vo vysielaní len v prípade,
ak je táto osoba identifikovateľná. Odporkyňa v rozhodnutí dospela k záveru, že dotknutá učiteľka bola
dostatočne individualizovaná na kvalifikovaný zásah do jej garantovaných práv a slobôd. V rozhodnutí
uviedla, že k tomuto záveru dospela na základe zistenia, že príspevky obsahovali zobrazenie domu
dotknutej učiteľky a konkrétnu identifikáciu riaditeľky školy. Vzhľadom na to, že v rozhodnutí odporkyňa
uvádza len tieto dva dôvody, je zrejmé, že jej skutkový záver sa opiera výlučne o tieto dve skutočnosti.
Podľa navrhovateľky dom učiteľky nebol v prvom príspevku zobrazený vôbec, a to ani náznakom.
Druhý príspevok obsahoval v skutočnosti len krátky prestrih na plot a zvonček (bez mena) pred domom
učiteľky. V pozadí bola viditeľná malá časť strechy jej domu. Daný dom mohli spoznať a priradiť si
ho k učiteľke fakticky len jej susedia a najbližší príbuzní (aj to len podľa plotu, nie domu). Nebol
zobrazený celý dom, príjazdová komunikácia alebo iné charakteristické znaky, podľa ktorých by sa
daný dom a jeho okolie dalo lokalizovať. Skutkové závery odporkyne na str. 15 rozhodnutia o tom,
že „príspevky obsahovali zobrazenie domu dotknutej učiteľky'' sú teda vo vzťahu k prvému príspevku
absolútne nepravdivé a pri druhom príspevku výrazne nepresné, keď ten obsahuje len záber na časť
strechy. Meno riaditeľky N. M., ako oficiálneho predstaviteľa školy, t.j. jeho štatutárneho zástupcu
bolo nevyhnutné uviesť. Išlo o respondenta - osobu poverenú výkonom štátnej správy, t.j. oficiálneho
predstaviteľa základnej školy zriadenej Obecným úradom Slovinky. V takýchto prípadoch sa mená a
funkcie musia v spravodajstve uvádzať. Nešlo o žiadny tajný zdroj, ani o bežnú osobu odpovedajúcu
v rámci ankety, či o súkromnú osobu informujúcu o svojich záležitostiach. Podľa navrhovateľky práve
vyjadrenie riaditeľky malo zabezpečiť objektívnosť príspevkov a potvrdilo, že navrhovateľka čerpala
informácie z relevantného - oficiálneho zdroja. Odporkyňa túto skutočnosť hodnotila len čiastkovo a bez
celkových súvislostí.
Podľa navrhovateľky je tiež potrebné zopakovať, že navrhovateľka vyvinula všetky dostupné kroky
a snahu na neodhalenie identity dotknutej učiteľky, neuviedla ani jej iniciály (na rozdiel od iných
médií) ani názov obce. V reportáži bolo len naznačené, že ide o školu na Spiši. Neuviedlo sa
ani, či ide o obec alebo mesto. Potenciálne riziko odhalenia identity osoby, ktorej sa reportáž týka
nemôže byť dôvodom na neodvysielanie reportáže. Takéto limitovanie by ohrozilo funkciu spravodajstva
na Slovensku. Dôležité je, aby v reportáži odzneli relevantné informácie, bola všestranná, a aby
neporušovala prezumpciu neviny. Podmienka dostatočnej individualizácie dotknutej osoby tak nemohla
byť splnená a navrhovateľka tak nemohla zasiahnuť do jej základných práv a slobôd.
Pokiaľ odporkyňa v rozhodnutí konštatovala, že vybrané výroky z príspevkov smerujú k obvineniu
konkrétnej osoby zo sexuálne motivovaného, pedofilného konania, tak k týmto záverom dospela napriek



tomu, že údajné konanie učiteľky je opisované v polemickom tóne (pomocou slova „vraj“), predstaviteľ
polície sa vyjadril, že nedošlo k trestnému činu, a nebol uvedený žiadny konkrétny znak identifikujúci
učiteľku. Žiadne obvinenie zo strany vysielateľa a jeho redaktora z príspevkov nevyplýva.
Odporkyňa v rozhodnutí opakovane navrhovateľke vytýkala aj neaktuálnosť príspevkov. Príspevky boli
iniciované na základe telefonátu diváka, t.j. tzv. diváckeho tipu. Redaktor na jeho základe vycestoval
na dané miesto, hovoril mimo iného s predstaviteľkou polície avšak najmä s riaditeľkou školy, ktorá ho
informovala (čo bolo aj odvysielané), že v danej veci stále beží súdne konanie. Podľa nedávnych zistení
navrhovateľky, stále prebiehajú viaceré súdne konania iniciované najmä učiteľkou. Je preto zrejmé,
že išlo o aktuálnu záležitosť. Žiadna zo získaných informácií nenaznačovala, že by mohlo ísť o starú,
neaktuálnu kauzu.
Podľa navrhovateľky novinári nemôžu znášať zodpovednosť za to, že šíria informácie poskytnuté
orgánmi štátu, pretože to je ich úloha a poslanie. Naopak, je na orgánoch štátu aby zvážili, ktoré
informácie a v akom rozsahu možno prostredníctvom novinárov (masmédií) verejnosti sprístupniť
v súlade s platnými právnymi predpismi (Nálezy IV. ÚS 284/2012 a IV. ÚS 107/2010). Na ťarchu
navrhovateľky nemožno pripísať, že v dobrej viere zverejnila informácie od oficiálneho zdroja. Ak
skutočne došlo riaditeľkou N. M. k zneužitiu navrhovateľky ako nezávislého média, a to na osobné
a nepravdivé útoky voči jej podriadenej učiteľke, je potrebné to vnímať ako zneužitie pozície osoby
v postavení oficiálneho orgánu štátnej správy. Akékoľvek žaloby na ochranu osobnosti a sankcie za
zneužitie svojho postavenia by mali smerovať voči pôvodcovi výrokov, a nie vysielateľovi. Redaktor
postupoval pri zverejnení informácií od riaditeľky školy, ktorá bola poverená disciplinárnym konaním voči
učiteľke rovnako, ako pri získavaní informácií od predstaviteľov polície, ktorí informujú o trestnom stíhaní
osôb. Rovnako polícia (ako aj riaditeľka školy) nie je v konaní nestranná, keďže preukazuje trestnú
zodpovednosť podozrivej osoby (porovnateľné s disciplinárnou zodpovednosťou učiteľky). Napriek tomu
je prirodzené, že informácie získané od polície sa považujú za informácie z oficiálnych zdrojov, o ich
pravdivosti sa nepochybuje a v dobrej viere ich novinári zverejňujú. Identický postup bol použitý pri
uverejnení tvrdení riaditeľky školy N. M..
Podľa navrhovateľky fáza dokazovania predstavuje kľúčovú zložku rozhodovania. Dokazovaním
dochádza v podstate k zisťovaniu skutkového stavu spôsobmi, ktoré sú v medziach zásady zákonnosti,
zásady materiálnej pravdy, zásady voľného hodnotenia dôkazov a zásady súčinnosti s účastníkmi
konania. Kvalita dokazovania a presvedčivosť zistenia skutkového stavuje základom správneho
právneho posúdenia a výsledného rozhodnutia vo veci. V zmysle § 14a ods. 8 zákona o vysielaní a
retransmisii sa odporkyňa v rámci zisťovania skutkového stavu veci oboznamuje s obsahom sťažnosti
a prerokúva sťažnosť na svojom zasadnutí najneskôr do 90 dní od doručenia sťažnosti. Na zisťovanie
skutkového stavu veci ako podkladu pre posúdenie veci, vydanie rozhodnutia sa okrem zákona aplikuje
v súlade s § 71 ods. 1 zákona i zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „SP“). Podľa §
32 ods. 1 SP je správny orgán povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si
obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Nie je pritom viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Správny orgán si musí zabezpečiť potrebné dôkazy na úplné a presné zistenie skutkového stavu.
Účastník konania (navrhovateľ) v zásade nie je povinný (okrem skutočností uvedených explicitne v
zákone) predkladať odporcovi žiadne dôkazy, resp. robiť návrhy na dokazovanie, ktoré by mu umožnili
v konaní dospieť k určitému záveru. Odporca je naopak povinný aj bez ohľadu na existenciu alebo
neexistenciu dôkazov predložených účastníkom konania nájsť v konaní objektívnu pravdu. V súlade
s ustanovením § 3 ods. 4 a 5, resp. § 32 ods. 1 SP základom pre akékoľvek rozhodnutie odporcu
musí byť úplne a presne zistený skutkový stav. Za týmto účelom je správny orgán povinný (nie len
oprávnený) zaobstarať si zákonné podklady pre svoje rozhodnutie. Podkladom pre rozhodnutie sú podľa
§ 32 ods. 2 SP najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia,
ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Podľa
ustanovení SP možno na dokazovanie relevantných skutočností prípadu použiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Za dôkazné
prostriedky považuje § 34 SP najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadku.
Odporkyňa si v danej veci nezabezpečila dostatočné podklady pre rozhodnutie, najmä nevykonala
žiadne relevantné dokazovanie. Rozhodnutie vychádza len z domnienok odporkyne bez toho, aby bol
na základe relevantných podkladov ustálený predovšetkým skutkový stav. Navrhovateľka poukazuje
príkladmo na nasledovné nesprávne závery odporkyne v rozhodnutí, ktoré zapríčinili nesprávne
rozhodnutie vo veci a to, že dotknutá učiteľka bola z oboch príspevkov identifikovateľná, navrhovateľka
vedela o súkromnom spore o ochranu osobnosti medzi učiteľkou a matkou žiaka, príspevky informovali o
neaktuálnych udalostiach, riaditeľka školy nie je objektívny (a oficiálny) zdroj informácií, Nález Ústavného
súdu SR sp. zn. IV. ÚS 107/2010 neobsahuje informácie o polemickom charaktere výrokov a dotknutá



učiteľka je bývalou zamestnankyňou školy. Všetky uvedené nesprávne skutkové závery odporkyne
prispeli k vytvoreniu jej predstavy o skutkovom stave a následne k jej konečnému právnemu záveru.
Vzhľadom na to, že jednotlivé skutkové zistenia boli nesprávne, má táto skutočnosť zásadný vplyv aj na
finálne rozhodnutie odporkyne, ktoré tak vykazuje závažné vady.
Navrhovateľka poukázala na časť II. 1.2 Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 107/2010, kde
pri teste proporcionality ústavný súd analyzoval otázku „AKO boli informácie v inkriminovanom článku
formulované“. V danej časti Nálezu sa Ústavný súd SR výslovne vyjadril k polemickým výrokom v
súvislosti s porušením § 11 OZ.
Odporkyňa v rozhodnutí poprela význam polemických výrokov na charakter príspevkov a napádané
tvrdenia. Práve polemický charakter výrokov, ktoré navrhovateľka použila, pritom spôsobili, že
zverejnené informácie diváci nebrali ako fakty, ale hypotetické názory, ktoré neboli prezentované
ako záväzné skutkové tvrdenia. V spojení s vyjadrením polície o tom, že vyšetrovanie nepreukázalo
spáchanie trestného činu je zrejmé, že prezumpcia neviny nebola porušená a diváci dostali komplexnú
informáciu s výsledkom, že učiteľka sa žiadneho trestného konania nedopustila. V príspevkoch teda
nemohlo dôjsť ani k obvineniu učiteľky z pedofílie, či iných skutkov. Odporkyňa sa skúmaním polemickej
povahy výrokov z príspevkov nezaoberala, čím podľa názoru navrhovateľky neprípustne nerešpektovala
judikatúru Ústavného súdu SR a zaťažila konanie aj svoje rozhodnutie ďalšou neodstrániteľnou vadou.
Ako bolo poukázané vyššie, dotknutá učiteľka uspela v konaní na Okresnom súde Spišská Nová Ves.
sp. zn. 7CPr/2/2013 voči Základnej škole Slovinky, keď tamojší súd v rozsudku z 26.02.2014 určil, že
jej výpoveď daná Základnou školou Slovinky je neplatná. Dotknutú učiteľku tak nemožno označovať
za bývalú zamestnankyňu, a odporkyňa nesprávne navrhovateľke vyčítala, že takáto informácia v
príspevkoch absentovala.
Podľa navrhovateľky predpokladom pre správne právne posúdenie veci a aplikáciu príslušného
ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona je posúdenie obsahu a spôsobu spracovania príspevku vo
vzťahu k možnému zásahu do základných práv a slobôd iných osôb. Iba v prípade, ak odporkyňa
správne právne posúdi, že príspevok bol spôsobilý zásahu do ľudskej dôstojnosti a základných práv
a slobôd dotknutej učiteľky, mohol aplikovať danú právnu normu na rozhodnutie vo veci a uložiť
sankciu. Informácia o tom, že rodičia sa sťažovali na nevhodné správanie sa učiteľky pochádza
priamo od riaditeľky ZŠ Slovinky N. M., ktorá sa vyjadrila redaktorovi pred kamerou a jej stanovisko
bolo v celosti odvysielané. Tá si bola dobre vedomá, že je oficiálne snímaná a jej vyhlásenia budú
odvysielané v spravodajskej relácii najsledovanejšej televízie na Slovensku. Riaditeľka M. tiež musela
vedieť, že v prípade oznámenia nepravdivých údajov o učiteľke, ktoré sú spôsobilé značnou mierou
ohroziť jej vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ju v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jej rodinné vzťahy
alebo spôsobiť inú vážnu ujmu by sa dopustila trestného činu ohovárania. Redaktor preto nemal
dôvod pochybovať o pravdivosti vyjadrení „úradnej osoby“, ani sa domnievať, že oficiálny, štatutárny
predstaviteľ školy mu môže poskytnúť nepravdivé informácie. V súlade so svojimi povinnosťami
a zodpovednosťou považoval informácie (po ich preverení a aj v spojení s ďalšími získanými
podkladmi, napr. vyjadrením rodiča žiaka) za spoľahlivé a v dobrej viere ich odvysielal. Redaktor
sa v príspevkoch vyhol subjektívnemu hodnoteniu konania učiteľky, žiadnym spôsobom nenaznačil,
že k opisovaným konaniam skutočne došlo. Tiež učiteľku nevykresľoval negatívne. Takéto negatívne
hodnotenie pochádzalo od oficiálneho zdroja - riaditeľky školy. Za jej výroky (obdobne ako za výroky
predstaviteľov štátu na tlačových konferenciách) nemôže byť vysielateľ zodpovedný. Redaktor uviedol aj
informáciu v prospech učiteľky - dal priestor hovorkyni polície, ktorá informovala, že nedošlo k trestnému
činu. V príspevkoch sa tak odvysielali protichodné informácie a diváci mali možnosť sa oboznámiť
s viacerými názormi aj s oficiálnym postojom polície o tom, že k trestnému činu nedošlo. Pluralita
názorov, objektívnosť a zároveň nestrannosť vysielania ako aj prezumpcia neviny tak jednoznačne
boli zabezpečené. Takto odvysielané príspevky by preto nemali byť spôsobilé zásahu do ľudskej
dôstojnosti, ani iných práv a slobôd dotknutej učiteľky. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nie je novinár povinný si preverovať pravdivosť informácií, ktoré mu
boli poskytnuté z oficiálnych zdrojov, resp. oficiálnych správ (rozsudky ESĽP: Colombani a ostatní
proti Francúzsku, 2002, a Bfadet Tromso a Stensaas proti Nórsku. 1999). ESĽP o. i. judikoval, že v
prípadoch, keď médiá prispievajú do verejnej diskusie o oprávnených obavách verejnosti, musia mať
možnosť opierať sa o oficiálne informácie bez toho, aby boli povinné vykonať nezávislý prieskum. Média
majú povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitosti verejného záujmu a
verejnosť má právo tieto informácie dostať. Otázkou verejného záujmu je nepochybne aj téma možného
nevhodného správania sa učiteľov k deťom. Kritika spoločenských javov je potrebná a v zásade ju
nemožno považovať za zásah do práv chránených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka alebo §
19 ods. 1 písm. a/ ZoVR. Medzi profesionálne zásady reportérov sekcie spravodajstva TV MARKÍZA



patrí preverovanie si všetkých informácií od súkromných osôb u oficiálnych zdrojov. Ako vyplýva z
príspevkov, tieto sa neopierajú o neoficiálne indície, či tipy (napr. od rodičov), ale o stanovisko oficiálnych
predstaviteľov verejných organizácií: riaditeľky základnej školy a hovorkyne Krajského riaditeľstva
Policajného zboru Košice. Novinár sa tak oprávnene spoľahol na vyjadrenie štatutárneho zástupcu
školy, t.j. jeho oficiálneho predstaviteľa, jeho vyjadrenie konfrontoval s políciou a rodičmi žiakov. Ďalšie
preverovanie nebol v zmysle stabilnej judikatúry slovenských súdov aj ESĽP povinný vykonať. V prípade,
keď novinárovi poskytne stanovisko, napr. minister, novinár si pravdivosť jeho tvrdení nepreveruje
u zamestnancov ministerstva. Rovnako pri vyjadrení riaditeľa školy nie je potrebné túto informáciu
potvrdzovať u jemu podriadených učiteľov, či iných zamestnancov školy. Navrhovateľka je toho názoru,
že rozhodnutím došlo k zásahu do jej práv garantovaných čl. 46 a nasl. Ústavy SR (právo na súdnu a
inú právnu ochranu) a čl. 26 Ústavy SR (právo na slobodu prejavu).
Navrhovateľka namietala predovšetkým ustanovenie § 3 ods. 5 SP, podľa ktorého rozhodnutie správnych
orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci, ustanovenie § 32 ods. 1 SP, podľa ktorého
správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné
podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. V zmysle ustanovenia
§ 46 SP musí byť rozhodnutie v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať
orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané
náležitosti. Ustanovenie § 47 SP stanovuje náležitosti administratívneho rozhodnutia. Navrhovateľka sa
domnieva, že napadnuté rozhodnutie odporkyne je v rozpore s citovanými ustanoveniami SP.
Odporkyňa ako správny orgán nezistila úplne a presne skutkový stav a rovnako možno namietať proti
odôvodneniu napadnutého rozhodnutia. Odporkyňa jasne neuviedla, ktoré skutočnosti boli podkladom
na rozhodnutie, ktoré z nich mala za preukázané, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov.
Tiež sa náležite nevysporiadala s argumentmi a námietkami navrhovateľky ako účastníčky konania,
ktoré prezentovala v písomnom podaní z 25.08.2014.
V súlade s uvedeným a na základe spomenutej rozhodovacej praxe je navrhovateľka toho názoru, že
odporkyňa ako správny orgán svojím rozhodnutím v danej veci zasiahla do práv garantovaných v zmysle
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a napadnuté rozhodnutie je pre svoje formálne vady v rozpore s ustanoveniami
§ 3 ods. 4, § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 SP.
Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie nemá hmotnoprávne ako ani procesne oporu v
platných právnych predpisov, je podľa názoru navrhovateľky nezákonné a ukracuje ju na jej právach.
Ústava SR v čl. 26 ods. 1 ustanovuje, že sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Ústava
SR zároveň v čl. 26 ods. 2 priznáva každému právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou,
obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez
ohľadu na hranice štátu.
Článok 26 ods. 4 Ústavy SR zároveň upravuje možnosť obmedziť slobodu prejavu a právo vyhľadávať a
šíriť informácie. Prípadné obmedzenie však musí byť uložené na základe zákona a musí byť preukázané,
že je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, ochranu bezpečnosti
štátu, ochranu verejného poriadku alebo ochranu verejného zdravia a mravnosti. Zároveň obmedzenie
pritom musí byť striktne primerané chránenému záujmu a nie je možné ho urobiť preventívne ani
vo väčšej miere ako je nevyhnutne potrebné. V prípade pochybností, či podmienky obmedzenia boli
alebo neboli splnené, je nutné vždy rozhodnúť v prospech ochrany slobody slova a jej obmedzenie
odmietnuť. Inak by mohla nastať demokratickou spoločnosťou absolútne neakceptovateľná situácia kedy
by nedochádzalo k voľnému šíreniu názorov, či informácií, a to nie z nezáujmu o danú tému ale zo
strachu pred možným postihom za prejavenie názoru, resp. šírenie informácie a s tým spojené ťažkosti
a náklady vynaložené na svoju obranu.
V tejto súvislosti navrhovateľka poukázala na to, že podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR musí byť výklad
a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v
súlade s Ústavou SR. Ak teda Ústava SR v čl. 26 chráni slobodu prejavu a umožňuje toto právo obmedziť
iba za taxatívne stanovených okolností, je na príslušných orgánoch aplikovať vyššie uvedené ústavné
požiadavky pri výklade a použití zákonných ustanovení.
Navrhovateľka má za to, že v uvedenom prípade nie sú splnené ústavné dôvody na obmedzenie slobody
prejavu. Vec sa týka verejného záujmu a formalistické hodnotenie veci zo strany odporkyne odporuje
podstate a zmyslu práva. Odporkyňa sa teda pri obmedzení práva na slobodu prejavu neriadila čl. 13
ods. 4 Ústavy SR a § 19 ods. 1 písm. a/ zákona vykladala v rozpore s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR.
Na základe uvedeného má za to, že navrhovateľka neporušila svojim konaním povinnosti uvedené
v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. a navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 250q ods. 2 O.s.p. z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. a/ až e/ O.s.p. vydal rozsudok, že
rozhodnutie odporkyne č. RP/67/2014 zo dňa 21.10.2014 sa zrušuje a vec vracia odporkyni na ďalšie



konanie a odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľke trovy konania do troch dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

K odvolaniu navrhovateľky sa vyjadrila odporkyňa, ktorá uviedla, že navrhovateľka nezohľadňuje
základné delenie práva v SR na verejné a súkromné. Zamieňa si tak súkromnoprávne nástroje na
ochranu osobnosti s verejným záujmom na tom, aby vysielanie audiovizuálnych médií nezasahovalo
spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd
iných. V prípade konania Rady o porušení povinnosti podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000
Z. z. chráni verejný záujem na tom, aby vysielaním regulovaných subjektov nedochádzalo k zásahom
do ústavou zaručených práv a slobôd iných, pričom ak v rámci výkonu dohľadu nad dodržiavaním
zákona Rada zistí, že došlo k zásahu do osobnostných práv, musí konať, hoci aj bez ohľadu na
vlastný postoj dotknutých osôb, keďže sa jedná o porušenie povinnosti vyplývajúcej z predpisu
verejného práva. K uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn.
3Sž/22/2012 konštatoval: „Rada chráni verejný záujem, aby vo vysielaní vysielateľov nedochádzalo k
neoprávneným zásahom do ľudskej dôstojnosti. Občiansko-právne spory týkajúce sa ochrany osobnosti,
ktoré rozhodujú všeobecné súdy, predstavujú úplne iný procesný inštitút ochrany, na ktorý konanie o
porušení § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., kde má právomoc konať a rozhodovať Rada,
nemá vplyv.“. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj vo svojom rozhodnutí
sp. zn. 5Sž/26/2012, keď uviedol, že: „...ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.
nesupluje občianskoprávne konanie o ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka ako
sa to mylne domnieva navrhovateľ.“. Podstatným skutkovým stavom, ktorý pri tomto posudzovaní Rada
zohľadňuje je odvysielaný obsah. Z uvedených skutočností vyplýva, že rozhodnutie Rady v súvislosti
s porušením ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii, sa týka kvalitatívne
odlišného predmetu ochrany ako súkromnoprávne konanie na ochranu osobnosti, ktorého sa dovoláva
navrhovateľ. Ak by sa citované tvrdenia navrhovateľky uznali ako dôvodné, podľa názoru odporkyne
by to automaticky viedlo nielen k nevykonateľnosti § 19 ods. 1 psím. a/ zákona č. 308/2000 Z. z.,
ale aj k spochybneniu ustálenej rozhodovacej praxe Rady a príslušnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v tejto oblasti. Odporkyňa sa v tejto súvislosti odvoláva na názor Ústavného súdu
SR, ktorý v obdobnej veci vo svojom uznesení č. k. III. ÚS 88/2014-21 konštatoval, cit. „Právny názor
formulovaný sťažovateľkou by v konečnom dôsledku viedol k neaplikovateľnosti § 19 ods. 1 písm. a)
zákona o vysielaní a retransmisii, čo zrejme nebolo zámerom zákonodarcu, keď zákon o vysielaní
a retransmisii schvaľoval ... ústavný súd poukazuje na postavenie Rady ako orgánu štátnej správy
chrániaceho verejný záujem, ktorý sa v § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii konkretizuje
do podoby verejného záujmu na ochrane ľudskej dôstojnosti pri poskytovaní programovej služby. Výklad
administratívnoprávnej kompetenčnej normy nemôže vyústiť do úplného popretia kompetencie, ktorá je
orgánu verejnej správy touto normou priznaná. I posledná námietka sťažovateľky je preto podľa názoru
ústavného súdu nedôvodná“.
Ku skutočnosti, že predmetnými príspevkami dotknutá učiteľka bola podľa napadnutého rozhodnutia
identifikovateľná na základe zobrazenia jej domu navrhovateľka uvádza, cit. „Dom učiteľky nebol v
príspevku 1 zobrazený vôbec, a to ani náznakom. Príspevok 2 obsahoval v skutočnosti len krátky prestrih
na plot a zvonček (bez mena) pred domom učiteľky. V pozadí bola viditeľná malá časť strechy jej domu.
Daný dom mohli spoznať a priradiť si ho k učiteľke fakticky len jej susedia a najbližší príbuzní (aj to len
podľa plotu, nie domu). Nebol zobrazený celý dom, príjazdová komunikácia alebo iné charakteristické
znaky, podľa ktorých by sa daný dom a jeho okolie dalo lokalizovať. Skutkové závery odporcu na str.
15 rozhodnutia o tom, že „príspevky obsahovali zobrazenie domu dotknutej učiteľky“ sú teda vo vzťahu
k príspevku 1 absolútne nepravdivé a pri príspevku 2 výrazne nepresné, keď ten obsahuje len záber
na časť strechy.“.
Podľa odporkyne navrhovateľka na jednej strane tvrdí, že predmetný dom nebol v príspevkoch
zobrazený ani náznakom, vzápätí však uvádza časti obydlia, ktoré zobrazené jednoznačne boli.
Odporkyňa pri formulovaní odôvodnenia rozhodnutia vychádzala z predpokladu, že nie je významné, či
bol predmetný dom zobrazený celý alebo iba v niektorej jeho časti, ale podstatnou je nespochybniteľná
skutočnosť, že, ako uvádza sama navrhovateľka, cit. „Daný dom mohli spoznať a priradiť si ho k
učiteľke fakticky len jej susedia a najbližší príbuzní“. S ohľadom na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, že na porušenie povinnosti vysielateľa zakotvenej v
ustanovení § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. postačuje, aby boli osoby, do ktorých
ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd malo byť programovou zložkou vysielateľa alebo
jej časťou zasiahnuté, dostatočne identifikovateľné pre užšiu verejnosť (napr. rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 8Sž/4/2010), je uvedené konštatovanie Rady, s ktorým sa navrhovateľka zjavne



stotožňuje, dostatočné na to, aby predmetné príspevky viedli k zásahu do osobnostných práv konkrétne
identifikovateľnej osoby.
Pokiaľ ide o konkrétne označenie riaditeľky školy, navrhovateľ okrem iného uvádza, cit. „Práve vyjadrenie
riaditeľky malo zabezpečiť objektívnosť príspevkov a potvrdilo, že navrhovateľ čerpal informácie z
relevantného - oficiálneho zdroja. Odporca túto skutočnosť hodnotil len čiastkovo a bez celkových
súvislostí. Z doterajšej rozhodovacej činnosti odporcu je totiž pravdepodobné, že ak by navrhovateľ
nedal priestor riaditeľke školy (a túto by relevantne v príspevkoch neoznačil), mohol by odporca
preto sankcionovať navrhovateľa z iného dôvodu, a to napr. pre neobjektívnosť, absenciu plurality,
nedostatočne zistený skutkový stav a podobne.“. Ako Rada uviedla v prvej časti rozhodnutia RP/67/2014,
ktorú navrhovateľka nenapadla, riaditeľku školy nie je v prejednávanej veci možné považovať za
relevantný oficiálny zdroj, a to z dôvodu jej zaujatosti. Argument navrhovateľky, že meno a priezvisko
riaditeľky školy musela uviesť z dôvodu zachovania objektivity príspevkov, je preto s ohľadom na
porušenie § 19 ods. 1 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisií irelevantný, zvlášť so zreteľom na
skutočnosť, že k jednoznačnej identifikácii dotknutej osoby užšou verejnosťou mohlo dôjsť práve na
základe spojenia zobrazenia riaditeľky školy a časti obydlia dotknutej učiteľky.
Odporkyňa čiastočne súhlasila s konštatovaním, že navrhovateľka vyvinula určité úsilie na neodhalenie
identity dotknutej učiteľky, čo Rada náležité zohľadnila pri stanovení výšky pokuty, ako však
vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (najmä str. 15), toto úsilie nebolo v konečnom
dôsledku dostatočné a danú učiteľku bolo možné, minimálne z hľadiska užšej verejnosti, jednoznačne
identifikovať. Na tomto závere nič nemení ani ďalšie tvrdenie navrhovateľky, cit. „osoby, ktoré učiteľku
z príspevkov identifikovali, o kauze už predtým vedeli, a išlo teda len o „pripomenutie“ im známych
skutočností. Je prakticky vylúčené, aby osoby, ktoré o obvineniach voči učiteľke W. nevedeli, ju mohli
z príspevkov identifikovať.“. Odhliadnuc od skutočnosti, že ide o nepodložené, špekulatívne tvrdenie
(najmä pokiaľ ide o susedov dotknutej osoby, o ktorých sama navrhovateľka tvrdí, že patria do kategórie
užšej verejnosti, schopnej identifikácie na základe obsahu príspevkov), z hľadiska povinnosti podľa §
19 ods. 1 ide aj o tvrdenie irelevantné.
Navrhovateľkina polemika vo vecí Radou spochybnenej aktuálnosti predmetných príspevkov, čo je však
s ohľadom na napadnutú druhú časť rozhodnutia RP/67/2014 podľa názoru odporkyne irelevantné. V
každom prípade je zarážajúce, že na jednej strane navrhovateľka odôvodňuje aktuálnosť príspevkov
prebiehajúcimi súdnymi spormi v danej veci, o ktorých však na strane druhej tvrdí, že o nich v čase
odvysielania príspevkov nevedela. Rovnako irelevantné je aj opätovné dovolávanie sa na postavenie
riaditeľky školy ako na oficiálny zdroj informácií, keďže Rada v prvej časti napadnutého rozhodnutia
(nedotknutej odvolaním) toto postavenie riaditeľky školy odmietla. Rovnako je potrebné upozorniť na
skutočnosť, že odvysielané problematické výroky, zasahujúce do práv dotknutej učiteľky, nepochádzali
iba od riaditeľky školy. Navrhovateľka si v tejto časti odvolania opätovne zamieňa inštitúty súkromného
a verejného práva, keď uvádza, cit. „Akékoľvek žaloby na ochranu osobnosti a sankcie za zneužitie
svojho postavenia by mali smerovať voči pôvodcovi výrokov, a nie vysielateľovi.“. Rada v tejto súvislosti
pripomína, že v súlade so zákonom č. 308/2000 Z. z. má vysielateľ za odvysielaný obsah objektívnu
zodpovednosť, posilnenú o skutočnosť, že dané príspevky boli pred odvysielaním redakčne upravované,
nešlo teda o živé vysielanie. Navrhovateľka porovnáva postavenie riaditeľky školy s postavením polície,
keď uvádza, cit. „Redaktor postupoval pri zverejnení informácií od riaditeľky školy, ktorá bola poverená
disciplinárnym konaním voči učiteľke rovnako, ako pri získavaní informácií od predstaviteľov polície,
ktorí informujú o trestnom stíham osôb. Rovnako polícia (ako aj riaditeľka školy) nie je v konaní
nestranná, keďže preukazuje trestnú zodpovednosť podozrivej osoby (porovnateľné s disciplinárnou
zodpovednosťou učiteľky). Napriek tomu je prirodzené, že informácie získané od polície sa považujú
za informácie z oficiálnych zdrojov, o ich pravdivosti sa nepochybuje a v dobrej viere ich novinári
zverejňujú. Identický postup bol použitý pri uverejnení tvrdení riaditeľky školy N. M..“. Odporkyňa odmieta
uvedený argument ako zvlášť absurdný v prípade, keď navrhovateľka mala k dispozícii jednoznačnú
informáciu polície o právoplatnom ukončení vyšetrovania, napriek tomu však obvinenia rodičov voči
dotknutej učiteľke podložila výrokmi riaditeľky školy, o ktorých vedela, že vychádzajú z neprávoplatného
disciplinárneho rozhodnutia („K tomu sa nemôžem zatiaľ vyjadrovať, lebo je to v štádiu súdneho
konania“.).
V ďalšom bode odvolania navrhovateľka namietala nedostatočné zistenie skutkového stavu, pričom
konkrétne k prejednávanej veci uvádza, cit. „Odporca si v danej veci nezabezpečil dostatočné podklady
pre rozhodnutie, najmä nevykonal žiadne relevantné dokazovanie. Rozhodnutie vychádza len z
domnienok odporcu bez toho, aby bol na základe relevantných podkladov ustálený predovšetkým
skutkový stav. Navrhovateľ poukazuje príkladmo na nasledovné nesprávne závery odporcu v rozhodnutí,
ktoré zapríčinili nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa navrhovateľky všetky nesprávne skutkové závery



odporcu prispeli k vytvoreniu jeho predstavy o skutkovom stave a následne k jeho konečnému právnemu
záveru. Vzhľadom na to, že jednotlivé skutkové zistenia boli nesprávne, má táto skutočnosť zásadný
vplyv aj na finálne rozhodnutie odporcu, ktoré tak vykazuje závažné vady.“.
Odporkyňa k uvedeným tvrdeniam konštatuje, že pri prijímaní napadnutého rozhodnutia vychádzala z
posúdenia záznamu predmetných príspevkov, pričom v súlade s ustálenou judikatúrou je odvysielaný
obsah, resp. jeho prepis/popis, jediným relevantným zistením skutkového stavu na účel rozhodnutia
o porušení povinnosti vysielateľa podľa zákona č. 308/2000 Z. z.. K jednotlivým bodom, ktoré
navrhovateľka príkladmo uvádza Rada konštatuje, že pokiaľ ide o bod 1 sama navrhovateľka dospela k
záveru, ako sa uvádza vyššie, že dotknutá učiteľka bola pre užšiu verejnosť identifikovateľná. Pokiaľ ide
o citovaný spor medzi pani W. a pani J., Rada v odôvodnení k časti prvej napadnutého rozhodnutia (ktorú
navrhovateľka pred súdom nenamietala) na str. 13 zohľadnila vyjadrenie navrhovateľky k správnemu
konaniu, kde uviedla, že o prebiehajúcom súdnom konaní vo veci žaloby pani W. proti pani J. nemala
vedomosť. Odporkyňa preto konštatuje, že uvedený bod 2 je nielen nepravdivý, ale predovšetkým úplne
irelevantný vo vzťahu k dokazovaniu v prejednávanej veci. Body 3 a 4, ku ktorým sa odporkyňa už
čiastočne vyjadrila vyššie, sa opätovne týkajú prvej časti napadnutého rozhodnutia.
Vo veci Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 107/2010 navrhovateľka uvádza, cit. „Odporca na
str. 14 rozhodnutia tvrdí, že Ústavný súd sa v náleze IV. ÚS 107/2010 výslovne nijako nevyjadril k
polemickým výrokom v súvislosti s porušením § 11 OZ. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení z 25.8.2014
totiž s odkazom na daný nález odporcovi uviedol, že práve používaním polemických vyjadrení považuje
možné zásahy do osobnostných práv učiteľky za eliminované. Navrhovateľ poukazuje na časť II. 1.2
nálezu IV. ÚS 107/2010 kde pri teste proporcionality ústavný súd analyzoval otázku „AKO boli informácie
v inkriminovanom článku formulované". V danej časti nálezu sa ústavný súd výslovne vyjadril <J.> k
polemickym výrokom v súvislosti s porušením § II OZ.“. V tejto súvislosti odporkyňa konštatuje, že
Ústavný súd SR v danej časti Nálezu sp. zn. IV. ÚS 107/2010 s ohľadom na tzv. „polemické výroky“
iba poukázal, t.j. upriamil pozornosť, na právny názor iného súdu (Ústavného súdu ČR), a to bez toho,
aby sa k tomuto právnemu názoru ďalej vyjadril. Odhliadnuc od skutočnosti, že vo veci prejednávanej
Ústavným súdom išlo o odlišnú situáciu (prebiehajúce trestné konanie voči dotknutej osobe) a od
faktu, že polemické výroky v printovom médiu nemožno porovnávať s televíznym alebo rozhlasovým
vysielaním, kde nemusí recipient vnímať príspevok od jeho začiatku a nemusí sa tak dozvedieť, že
obvinenia, ktoré zaznievajú výslovne a z viacerých zdrojov, boli na úvod stručne uvedené ako údajné,
Rada opätovne poukazuje na verejnoprávny charakter ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 308/2000
Z. z.. Citovaný Nález Ústavného súdu SR je tak v prejednávanej veci, bez ohľadu na to, k čomu sa
Ústavný súd SR vyjadril a na čo iba poukázal, irelevantný, keďže uvedený nález sa týkal ustanovení
na ochranu osobnosti podľa OZ, teda súkromnoprávnych nástrojov na ochranu osobnosti. Odporkyňa
tiež vo vzťahu k prejednávanej veci pripomína, že obvinenie konkrétnej osoby, ktoré sa vzhľadom
na výsledky vyšetrovania príslušných orgánov javí ako nepodložené a vykonštruované, nemôže byť
v nijakom prípade predmetom „prípustnej kritiky“, ktorá mala navyše podľa tvrdení účastníka konania
pôsobiť preventívne a vo všeobecnej rovine.
Pokiaľ navrhovateľka záverom uviedla, cit. „Mgr. W. uspela v konaní na Okresnom súde Spišská Nová
Ves, sp. zn. 7CPr/2/2013 voči Základnej škole Slovinky, keď tamojší súd v rozsudku z 26.2.2014
určil, že jej výpoveď daná Základnou školou Slovinky je neplatná. Dotknutú učiteľku tak nemožno
označovať za bývalú zamestnankyňu, a odporca nesprávne navrhovateľovi vyčítal, že takáto informácia
v príspevkoch absentovala.“. Odhliadnuc od toho, že túto námietku vzniesla Rada v súvislosti s
presnosťou a aktuálnosťou príspevku, t.j. kritériami objektivity spravodajstva v prvej časti rozhodnutia,
nenapadnutej odvolaním, odporkyňa nevidí medzi uvedeným argumentom a prípadnou nezákonnosťou
rozhodnutia o porušení povinnosti vysielateľa podľa § 19 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. nijakú súvislosť.
Naopak, Rada pripomína, že fakt, že o platnosti výpovede danej dotknutej učiteľke prebiehal súdny spor,
vylučuje uznať riaditeľku školy ako oficiálny, nezaujatý a relevantný zdroj informácií.
Navrhovateľka následne namietala nesprávne právne posúdenie veci, keď sa opakovane odvoláva
na riaditeľku školy ako na oficiálny zdroj, ktorého hodnovernosť netreba overovať, cit. „Informácia o
tom, že rodičia sa sťažovali na nevhodné správanie sa učiteľky pochádza priamo od riaditeľky ZŠ
Slovinky N. M., ktorá sa vyjadrila redaktorovi pred kamerou a jej stanovisko bolo v celosti odvysielané.
Tá si bola dobre vedomá, že je oficiálne snímaná a jej vyhlásenia budú odvysielané v spravodajskej
relácii najsledovanejšej televízie na Slovensku. Riaditeľka M. tiež musela vedieť, že v prípade
oznámenia nepravdivých údajov o učiteľke W., ktoré sú spôsobilé značnou mierou ohroziť jej vážnosť
u spoluobčanov, poškodiť ju v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jej rodinné vzťahy alebo spôsobiť inú
vážnu ujmu by sa dopustila trestného činu ohovárania. Redaktor preto nemal dôvod pochybovať o
pravdivosti vyjadrení „úradnej osoby“, ani sa domnievať, že oficiálny, štatutárny predstaviteľ školy mu



môže poskytnúť nepravdivé informácie. V súlade so svojimi povinnosťami a zodpovednosťou považoval
informácie (po ich preverení a aj v spojení s ďalšími získanými podkladmi, napr. vyjadrením rodiča žiaka)
za spoľahlivé a v dobrej viere ich odvysielal. Redaktor sa v príspevkoch vyhol subjektívnemu hodnoteniu
konania učiteľky, žiadnym spôsobom nenaznačil, že k opisovaným konaniam skutočne došlo. Tiež
učiteľku nevykresľoval negatívne. Takéto negatívne hodnotenie pochádzalo od oficiálneho zdroja -
riaditeľky školy. Za jej výroky (obdobne ako za výroky predstaviteľov štátu na tlačových konferenciách)
nemôže byť vysielateľ zodpovedný. Redaktor uviedol aj informáciu v prospech učiteľky - dal priestor
hovorkyni polície, ktorá informovala, že nedošlo k trestnému činu. V príspevkoch sa tak odvysielali
protichodné informácie a diváci mali možnosť sa oboznámiť s viacerými názormi aj s oficiálnym postojom
polície o tom, že k trestnému činu nedošlo. Pluralita názorov, objektívnosť a zároveň nestrannosť
vysielania ako aj prezumpcia neviny tak jednoznačne boli zabezpečené. Takto odvysielané príspevky by
preto nemali byť spôsobilé zásahu do ľudskej dôstojnosti, ani iných práv a slobôd dotknutej učiteľky.“.
Odporkyňa poukázala na to, že tvrdenia, ktoré tvorili podstatnú časť príspevkov, smerovali k obvineniu
konkrétnej osoby zo sexuálne motivovaného, pedofilného konania, ktoré je nielen absolútne nezlučiteľné
s profesijným postavením učiteľa, ale v prípade preukázania ich dôvodnosti by viedli k trestnoprávnej
zodpovednosti dotknutej osoby. Spochybnením bezúhonnosti a profesijnej spôsobilosti dotknutej
učiteľky príspevky podľa odporkyne jednoznačne zasiahli do osobnostnej sféry tejto osoby (ktorá bola
na základe odvysielaných záberov identifikovateľná pre svoje bližšie okolie) a vážne narušili jej ďalšie
pracovné uplatnenie, a to v situácii, keď táto osoba nebola za svoje konanie ani trestne, ani nijak
inak právoplatne disciplinárne stíhaná. Odporkyňa navyše dala do pozornosti, že stručné vyjadrenie
policajnej hovorkyne bolo odvysielané iba v druhom z predmetných príspevkov. V každom prípade
skutočnosť, že navrhovateľka disponovala týmto vyjadrením polície, ako nevyvrátiteľného úradného
zdroja, ako aj fakt, že riaditeľka školy redaktora upozornila na prebiehajúce súdne preskúmavanie
zákonnosti ňou vykonaného disciplinárneho opatrenia, iba potvrdili objektívnu redakčnú zodpovednosť
navrhovateľky za vyjadrenia riaditeľky školy, nehovoriac o difamačných vyjadreniach matky jedného zo
žiakov školy, a preto odporkyňa opätovne a kategoricky odmietla tvrdenie navrhovateľky o spoľahlivosti
informácií získaných od riaditeľky školy.
V poslednom bode odvolania navrhovateľka namietala porušenie svojho ústavou garantovaného
práva na spravodlivý proces, pričom však uviedla iba všeobecné argumenty. Odporkyňa v tejto
súvislosti konštatuje, že výrok druhý napadnutého rozhodnutia a príslušné odôvodnenie vychádzalo
zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, t.j. odvysielaného obsahu, a bolo riadne odôvodnené aj
s ohľadom na rozsiahlu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto oblasti, pričom
odporkyňa sa v napadnutom rozhodnutí náležité vysporiadala so všetkými relevantnými argumentmi,
ktoré navrhovateľka písomne predniesla ako účastník konania.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považuje odporkyňa napadnuté rozhodnutie za riadne
odôvodnené, vydané na základe správnych skutkových a právnych záverov. Výšku uloženej sankcie -
pokuty považuje rovnako za plne odôvodnenú. V predmetnom správnom konaní sa riadne vyrovnala s
argumentmi navrhovateľky. Napadnuté rozhodnutie nevykazuje žiadne právne ani logické vady, ktoré
by mohli mať vplyv na jeho zákonnosť a rovnako ani postup odporkyne v predmetnom správnom
konaní nevykazuje žiadne vady, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Vzhľadom na uvedené odporkyňa navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250q ods.
2 Občianskeho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie odporkyne č. RP/67/2014 zo dňa 21.10.2014
vo výroku druhom potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný (§ 246 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení
s § 64 ods. 6 Zákona) napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo preskúmal v
rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s obsahom administratívneho
spisu, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí zástupcov účastníkov na
nariadenom pojednávaní dňa 21.04.2016 dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky nie je
dôvodný.

Z obsahu spisu a vyjadrení účastníkov konania vyplýva, že navrhovateľka odvysielala v rámci
programovej služby TV MARKÍZA dňa 20.03.2014 o cca 17:00 hod v rámci programu Prvé televízne
noviny príspevok s názvom Masáže počas vyučovania a o cca 19:00 hod v rámci programu Televízne
noviny príspevok s názvom Masáže počas vyučovania, ktoré obsahom svojho spracovania a svojim
obsahom zasiahli do osobnej cti dotknutej učiteľky.



Odporkyňa ako orgán verejnej správy dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich
vysielanie a retransmisiu a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania a retransmisie v rozsahu
vymedzenom zákonom o vysielaní a retransmisii. Jej prvoradým zákonným poslaním, a teda aj
prvoradou povinnosťou je presadzovať záujmy verejnosti. Ak pri plnení tejto povinnosti dospeje v záveru,
že konaním monitorovaného subjektu došlo alebo dochádza k porušovaniu zákona je oprávnený podľa
§ 64 a nasl. zákona o vysielaní a retransmisii uložiť sankciu.

Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii audiovizuálna mediálna
služba na požiadanie, programová služba a ich zložky nesmú spôsobom svojho spracovania a svojim
obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných.

Navrhovateľka tvrdila, že odvysielaním predmetných príspevkov neporušila povinnosť stanovenú v § 19
ods. 1 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii, preto, že mala informácie z overeného zdroja, ktorým
bola riaditeľka školy, a že nebol dostatočne zistený skutkový stav veci, ako aj, že došlo k zásahu na
šírenie informácií.

Na pojednávaní dňa 21.04.2016 Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že vo veci ochrany osobnosti
v spore medzi dotknutou učiteľkou a navrhovateľkou rozhodol Okresný súd Bratislava IV tak, že uložil
navrhovateľke povinnosť zverejniť ospravedlnenie a zaplatiť nemajetkovú ujmu dotknutej učiteľke.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zhodne s názorom odporkyne dospel k záveru, že v prejednávanej
veci bola jednak daná právomoc Rady konať a rozhodnúť a to aj bez toho, či bolo alebo nebolo
právoplatne skončené konanie vo veci ochrany osobnosti tak, ako to už judikoval Najvyšší súd
Slovenskej republiky vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, a na ktoré poukázala aj odporkyňa
jednak vo svojom rozhodnutí, a tiež vo vyjadrení odporkyne k opravnému prostriedku navrhovateľky a
zopakovala na pojednávaní dňa 21.04.2016.

Je nepochybné, že navrhovateľka má pri vysielaní programov v rámci programovej služby postupovať
v súlade s ust. § 16 ods. 3 písm. b/ zákona o vysielaní a retransmisii, t.j. zabezpečiť objektívnosť a
nestrannosť spravodajských programov a politickopublicistických programov, a názory a hodnotiace
komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru a zároveň podľa § 19 ods. 1
písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii nesmie programová služba spôsobom svojho spracovania
zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných. Týmto sa do zákona o vysielaní a
retransmisii transponoval čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa navrhovateľka uvedenými zásadami dôsledne
neriadila, nakoľko odvysielaním predmetných príspevkov v spravodajských reláciách jednoznačne
zasiahla do cti a dôstojnosti dotknutej učiteľky. Jednak navrhovateľke bola známa skutočnosť, ktorú
mala z overeného zdroja - hovorkyne Policajného zboru v Košiciach, a z ktorej bolo zrejmé, že zo
strany dotknutej učiteľky k spáchaniu žiadneho trestného činu nedošlo. Naviac túto informáciu a z tohto
zdroja v prvom príspevku vôbec neodvysielala. Naopak, navrhovateľka nemohla, pri vynaložení aspoň
bežnej opatrnosti vyhodnotiť vyjadrenie riaditeľky školy ako objektívnu informáciu z objektívneho zdroja,
nakoľko z informácií, ktoré mala v čase spracovania príspevkov k dispozícii vedela, alebo mohla a
mala vedieť, že dotknutá riaditeľka školy bola poverená preveriť na podnet školskej inšpekcie správanie
dotknutej učiteľky, a teda nemohla byť nestranným (objektívnym) zdrojom informácií.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že právo na šírenie informácii, avšak rovnako aj právo
na ochranu cti a dôstojnosti jednotlivca patrí medzi základné práva, ktoré sú garantované Ústavou
Slovenskej republiky, pričom ten kto poskytuje informácie verejnosti v rámci vyváženého spravodajstva
by nemal bažiť po senzáciách za každú cenu a spôsobom spracovania spravodajských príspevkov
zasahovať nedôvodne do jeho cti a dôstojnosti. Spravodajstvo poskytované v rámci programovej služby
vysielateľom pre verejnosť, musí byť vyvážené a spôsobom svojho spracovania nesmie zasahovať
do cti a dôstojnosti iných osôb, inak prestane plniť svoju spoločenskú funkciu a stane sa nástrojom,
ktorý môže vážne narušiť spoločenské vzťahy medzi občanmi. V predmetnej veci sa tým navrhovateľka
dôsledne neriadila, naopak svojim spravodajským príspevkom mohla u priemerného diváka evokovať



stav, že správanie učiteľky vybočilo z rámca očakávaného správania od takejto osoby, a tým zasiahnuť
nedôvodne do jej dôstojnosti a cti. Obe reportáže boli odvysielané v ten istý deň v časovom slede
asi cca 2 hodín, pričom v druhej reportáži bol prestrih na bydlisko dotknutej učiteľky a v súvislosti s
poskytnutým rozhovorom riaditeľkou dotknutej školy bolo teda možné dotknutú učiteľku identifikovať a
následne nedôvodne zasiahnuť do jej dôstojnosti a cti.

Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odporkyňa v danej veci dostatočne zistila skutkový stav
veci a zabezpečila si dostatok podkladov tak, aby mohlo byť vo veci náležite rozhodnuté. Pokiaľ
navrhovateľka namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, z dôvodu nedostatku zistenia
skutkového stavu veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval túto námietku za právne
opodstatnenú. Po preskúmaní spisového materiálu si Najvyšší súd Slovenskej republiky osvojil názor
vyslovený v napadnutom rozhodnutí a vo vyjadrení odporkyne, že ako príslušný správny orgán v
dostatočnej miere zistil skutkový stav veci, na ktorý správne aplikoval relevantné ustanovenia zákona
o vysielaní a retransmisii a v súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
aj rozhodol. Rozhodnutie odporkyne má všetky náležitosti ustanovené v § 47 Správneho poriadku,
nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu
zisteného v zmysle ustanovení Správneho poriadku.

Vzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom ako aj v súlade s
poslaním odporcu definovaným v § 4 zákona o vysielaní a retransmisii, bolo bez formálnych a logických
nedostatkov, riadne odôvodnené a vychádzalo z dostatočne zisteného skutkového stavu, Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozhodol tak, že toto vecne správne rozhodnutie podľa § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil.

O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok 500 € rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 2 ods. 4 veta druhá a § 5 ods. 1 písm. h/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a položky č. 10 písm. g/ Sadzobníka súdnych
poplatkov ako prílohy k uvedenému zákonu.

O náhrade trov konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 250l ods. 2 O.s.p. tak, že navrhovateľke právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže v konaní
nemala úspech.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.