Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 26CoE/52/2013 z 29. 5. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 29. mája 2014, sp. zn. 26CoE/52/2013, ECLI:SK:KSTT:2014:2305205075.1 Krajský súd Trnava | 26CoE/52/2013 | ECLI:SK:KSTT:2014:2305205075.1 | 2014-05-29 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 52 OZ, § 53 OZ, § 54 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/74bf1022-f738-44e9-9f64-d5ad35818500 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2305205075.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoE/52/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2305205075
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2305205075.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25,
zast. splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4 a advokátom: JUDr. Martin
Máčaj, Pribinova 25, Bratislava, proti povinnej: J. V., nar. XX. C. XXXX, bytom Z. XXXX/XX, R.,
zast. opatrovníkom: Mgr. Vladimír Šléger, zamestnanec Okresného súdu Galanta, o 597,49 eur s
príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Bratislava, Záhradnícka 60, o
odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Galanta z 13. júla 2012 č. k. 12Er/176/2005 - 37
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnej ani súdnemu exekútorovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa I. vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým pod spisovou značkou EX 2223/07 za neprípustnú a na základe toho ju zastavil a
II. súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Rozhodnutie o zastavení konania právne
odôvodnil použitím ustanovení § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1, § 240 ods. 1 E. p. (zákona č. 233/1995
Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže Exekučného poriadku), § 39, § 574 ods. 2 O. z.
(Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), keď v dôvodoch svojho
rozhodnutia súd prvého stupňa ozrejmil, že poverením súdu prvého stupňa č. 5202016368 zo dňa 11.
apríla 2005 bol (pôvodný) súdny exekútor Ing. Bc. Karol Nagy poverený vykonaním exekúcie na základe
návrhu oprávnenej o vymoženie 18.000 Sk s príslušenstvom a trov exekúcie, a to na základe exekučného
titulu - notárskej zápisnice č. k. N 4638/2004, NZ 82600/2004 zo 17. novembra 2004 vydanej Notárskym
úradom Bratislava (notárka JUDr. Jarmila Kováčová). Uznesením č. k. 12Er/176/2005-12 z 12. júla 2007
bola pripustená zmena v osobe súdneho exekútora na JUDr. Rudolfa Krutého. Následne tento (súdny
exekútor) podaním označeným ako Splnenie povinnosti podľa § 30 ods. 3 E. p. zo dňa 11. októbra
2011 oznámil, že s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.4.2011, sp.
zn. III. ÚS 322/2010 skutočnosti, na základe ktorých by mohol byť potenciálne vylúčený z vykonávania
exekúcie, ktoré rozhodnutie necháva plne na rozhodnutí súdu prvého stupňa. Súd prvého stupňa potom
s poukazom na obsah notárskej zápisnice (ako exekučného titulu) dospel k záveru, že splnomocnenie
(dohoda o splnomocnení), ktorá je súčasťou zmluvy o úvere je neplatným právnym úkonom a na jeho
základe nemohlo dôjsť k splnomocneniu Mgr. Tomáša Kušníra a teda k uznaniu právneho záväzku
(dlhu), vydaniu a podpísaniu notárskej zápisnice, ktorá je podkladom na exekučné konanie. Takéto
konanie je v rozpore so zákonom. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere a splnomocnenia Mgr. Tomáša
Kušníra neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, preto v tom čase nemohla povinná osoba
realizovať svoje právo dlh uznať a nemohla následne splnomocniť Mgr. Tomáša Kušníra na také právo.



V časti trov exekúcie odôvodnil súd prvého stupňa svoje rozhodnutie podľa § 197 ods. 1, § 200 ods.
1 a 2 a § 203 E. p., § 14, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1 a § 26 exekútorskej tarify (vyhl. č. 288/1995 Z. z. v
znení neskorších zmien a doplnení), keď súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie vo výške
8 eur, tak ako si ju tento vyčíslil a uplatnil.

Proti tomuto uzneseniu podala len oprávnená včas odvolanie s návrhom na zrušenie uznesenia a
vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom by sa v exekúcii malo pokračovať. Súdu
prvého stupňa vytkla predovšetkým rozhodovanie nad rámec zverenej právomoci, odňatie možnosti
účastníka konať pred súdom, nedostatočné zistenie skutkového stavu bez vykonania náležitého
dokazovania a založenie jeho rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci, keď uviedla, že
exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo
pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Poukázala na
skutočnosť, že bol to predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad
úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi. Ak
potom notár neodmietne vykonať úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade
úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Exekučný súd mal preto s exekučným titulom - notárskou
zápisnicou nakladať ako s rozsudkom všeobecného súdu. Tiež tvrdila, že plnomocenstvo nie je možné
považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň
aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok podľa O. z..

Súčasne s odvolaním potom oprávnená (alternatívne) navrhla s poukazom na ustanovenie § 109 ods.
1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné
konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie -
pozn. odvolacieho súdu) konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „SD“)
prejudiciálne (predbežné) otázky v nasledujúcom znení :

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

V odvolaní oprávnená v prípade nestotožnenia sa s ňou predostretými odvolacími dôvodmi takisto
podala návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a podanie Ústavnému súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 vety prvej a druhej E.
p. s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR pre údajný rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
subjektov práva v právny poriadok a to v tom smere, či je možné opakované uskutočňovanie revízneho
postupu podľa ust. § 44 ods. 2 E. p bez akejkoľvek časovej limitácie.

Povinná ani exekútor odvolacie návrhy nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú
vec (zastavenia exekúcie) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom
predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel
k záveru, že obom návrhom oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok SD,
resp. ÚS SR nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa treba považovať za
správne. Súd prvého stupňa si totiž otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii
zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho súdu i objektívne presvedčivo zdôvodnil a
žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom konaní na tom nemohla nič zmeniť.

Pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním
proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať



návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky na SD (za
pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.), resp. aj o prenesenie
problému akceptovateľnosti postupu v zmysle § 44 ods. 2 E. p. v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania na ÚS SR (§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.).

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Vyššie citované ustanovenie potom prerušenie konania podmieňuje záverom exekučného súdu o
existencii rozporu všeobecne záväzného právneho predpisu týkajúceho sa prejednávanej veci s
ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, pričom
rozhodnutie vo veci exekučný súd podmieni zaujatím stanoviska ÚS SR k ním formulovanému záveru.
Inak povedané, postup v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. predpokladá vznik dôvodných
pochybností o súlade určitého ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu s uvedenými
právnymi aktmi, pričom k takýmto pochybnostiam má dospieť samotný súd bez ohľadu na názor
účastníka konania, keď zákon v danom prípade hovorí dokonca o povinnosti súdu tak učiniť (prerušiť
konanie a predložiť vec ÚS SR). V tomto konaní sa však nebolo možné stotožniť s názorom odvolateľky
snažiacej sa presvedčiť súd o potrebe posúdenia súladnosti § 44 ods. 2 E. p. z pohľadu možného
opakovaného uskutočňovania revízneho postupu bez akejkoľvek časovej limitácie, nakoľko aj v zmysle
skoršej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu na takýto postup nevznikol dôvod, keďže tu otázka
aplikácie dotknutého ustanovenia sporná nie je a ani nikdy nebola (z pohľadu odvolacieho súdu a
nie účastníčky tvrdiacej opak). K tomuto totiž odvolací súd uvádza už pre odvolateľku (vzhľadom na
značný počet konaní kde táto vystupuje na strane oprávnenej osoby) notoricky známu skutočnosť, že
v praxi súdov musí platiť, že odobrenie exekúcie je prípustné iba v prípade ak exekučný súd nezistí
rozpor so zákonom u žiadnej z troch listín súhrnne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie,
a to 1) žiadosť o udelenie poverenia, 2) návrh na vykonanie exekúcie a 3) exekučný titul. Pritom
naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (napr. zamietnutie žiadosti o poverenie, či v tomto prípade
aj zastavenie exekúcie) postačuje zistenie príslušného nesúladu čo už i len u jednej z nich, kde
je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh
alebo titul. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade
titulu ktorý odporuje zákonu. Takto je to i v prípade nevyužitia hneď niekoľkých inštitútov, ktorými
mohol účastník rozhodcovského konania dosiahnuť nápravu rozhodnutia, poprípade alternatívu konania
(medzi ktoré patrí napr. vyvolanie konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku či podanie námietky
predpojatosti rozhodcu a pod.), kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania
sa s plnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do
pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže
rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd
môže zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže však za určitých okolností
tomuto titulu odoprieť vykonateľnosť.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12
v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o
otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň
ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov



spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu
ich záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku
114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj
opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku
3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému
štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné
so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred
tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a domáhať sa tiež predloženia predbežnej
otázky SD, čo rovnako platí o možnosti vnútroštátneho súdu konanie prerušiť a na SD sa obrátiť, ak
vnútroštátny súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak
naopak tento je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv)
v poslednom stupni; možnosť, resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie
konania a predloženie predbežnej otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej
priamo v ZFEÚ a to podmienky sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej
únie tak, že rozhodnutie o predbežnej otázke je pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu nevyhnutné (čiže
že bez takéhoto rozhodnutia hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom
nekorektne - rozumej v rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky
vnútroštátne súdy členských štátov Európskej únie jednotný).

O taký prípad ale v prejednávanej veci, pri dôslednom riadení sa vyššie citovanými ustanoveniami
vnútroštátneho práva Slovenskej republiky (citovanými aj súdom prvého stupňa v odôvodnení
napadnutého uznesenia) a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom prvého
stupňa v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia (tu taktiež porovnaj najmä obsah odôvodnenia
napadnutého uznesenia), nešlo a ani ísť nemohlo.

Bol to vnútroštátny súd, ktorý bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu ustanovení
Smernice, resp. Charty základných práv Európskej únie (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné
rozhodovanie vo veci. Takýto výklad by bol potrebný, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia
vyplýval práve taký výklad Smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné
otázky majúce sa podľa oprávnenej položiť SD a ak by tunajší súd (ako súd nachádzajúci sa v
pozícii súdu oprávneného prijať konečné rozhodnutie) konečné rozhodnutie bez možnosti opravného
prostriedku proti nemu aj mienil prijať (a to práve pre stotožnenie sa s výkladom prijatým súdom prvého
stupňa a opierajúcim sa výlučne o komunitárne právo). Ani jeden z takýchto predpokladov však v
prejednávanej veci naplnený nebol.

Bolo tomu tak predovšetkým preto, že predbežnými otázkami sformulovanými oprávnenou sa podsúval
výklad, ktorý súd prvého stupňa a ani tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal. Nastolením požiadavky
na výklad predbežných otázok sa pritom evidentne zastieral fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k
oprávnenou neprijímanému postupu priamym uplatnením Smernice, ale uplatnením noriem slovenského
spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie si prakticky
vynútil vstup Slovenskej republiky do Európskej únie (v uvedenej súvislosti porovnaj najmä zákon č.
150/2004 Z. z. novelizujúci O. z. s účinnosťou odo dňa 1. apríla 2004 a prinavracajúci do základného
predpisu občianskeho práva ustanovenia §§ 52 - 60 - inak číselným označením paragrafov časť zo
zákona ešte ku dňu 1. januáru 1992 vyradených ustanovení, v tomto prípade však samozrejme s celkom
iným než pôvodným obsahom) a ani odvolací súd nemal prečo uplatnenie takejto (vnútroštátnej) úpravy
neakceptovať.

Krajský súd v Trnave totiž už v minulosti vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich sa
problému ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ)
na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany
spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej
úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa. Výkladom príslušného článku ZFEÚ a contrario
(opakom) preto treba dospieť k záveru, že vyšší štandard ochrany spotrebiteľa (normami na vnútroštátnej
úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých Slovenskou republikou



napadnuteľný) nie je. Odhliadnuc i od aspektu správnosti resp. nesprávnosti prekladu Smernice do
slovenského jazyka súčasťou slovenského právneho poriadku už v čase uzavretia úverovej zmluvy
oprávnenej a povinného bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej
podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek
4 rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné
(a preto i podľa ďalšieho odseku 5 za neplatné), ktorému je vlastné, že je len demonštratívny (čiže
príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný, tu porovnaj aj použitie výrazu „najmä“
v uvodzovacej vete ustanovenia). Právna úprava v práve odcitovanej podobe preto predstavovala taký
základ pre riešenie otázok, ktoré majú byť predostreté SD, ktorý bol jednak na úprave v Smernici
relatívne autonómny a ktorému na druhej strane z pohľadu eurokonformity nešlo nič vytknúť.

Návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok SD ako aj ÚS SR tak
neboli (nemohli byť) opodstatnenými a odvolací súd preto takéto návrhy zamietol.

Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia potom podstatným
bolo, že súd prvého stupňa sa na dostatočnej argumentačnej úrovni vyporiadal s otázkou
akceptovateľnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu, resp. najmä splnomocnenia, ktoré
obsahuje zmluva o úvere. Práve táto otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie
v prejednávanej veci ťažiskovou a platilo tu pomerne jednoduché pravidlo, že relevantný exekučný titul
vychádza z prijateľných zmluvných podmienok a naopak z neprijateľných podmienok len titul existujúci
tu iba formálne, ktorý je z právneho hľadiska nulitný.

V prípade tejto otázky súd prvého stupňa zaujal stanovisko, podľa ktorého zmluvné dojednanie (zmluvy
o úvere č. 4450013 z 18. júna 2004), podľa ktorého povinná osoba splnomocnila advokáta Mgr. Tomáša
Kušníra na spísanie notárskej zápisnice, t. j. najmä na uznanie jeho záväzku z úveru tak, aby sa notárska
zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu
na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou. Nakoľko povinný nesplnil záväzok zo zmluvy, bola spísaná notárska zápisnica, v ktorej
Mgr. Tomáš Kušnír (samozrejme) celý dlh uznal, čo do základu aj do výšky a zároveň vyhlásil, že dlh,
ktorý je opísaný v notárskej zápisnici splatí v lehote do 26. novembra 2004 (bez akéhokoľvek vyjadrenia
povinnej, či je pre ňu takýto termín splniteľný čo i len čiastočne), v opačnom prípade vyjadrila súhlas s
použitím notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

Už v čase uzavretia Zmluvy oprávnenej a povinnej muselo byť jasne vylúčené, aby sa na takúto zmluvu
nazeralo inak ako na zmluvu spotrebiteľskú, keď odvolací súd sa musel zároveň stotožniť so závermi
súdu prvého stupňa opretými o ustanovenie § 53 ods. 1 O. z., ktoré obsahuje definíciu neprijateľnej
podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a rovnako
i ods. 4 a 5 vyššie citovaného zákonného ustanovenia, čo vyvodilo stav, podľa ktorého je bez nádeje na
úspech obhajoba exekučného titulu (notárskej zápisnice) obsahujúcej splnomocnenie pre Mgr. Tomáša
Kušníra, daného povinnou na uznanie jej dlhu voči oprávnenej.

I podľa názoru odvolacieho súdu totiž za korektnú a tiež zodpovedajúcu zmyslu právnej úpravy nemožno
považovať interpretáciu príslušného ustanovenia VOP predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo
presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy
a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné
vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešnej povinnej)
treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych
štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto
nemôže vykazovať znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Zhrnúc uvedené je namieste vysloviť záver, že zmluvná podmienka, ktorá tvorí problematiku sporu, je v
hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, robí z povinnej slabšiu zmluvnú stranu v právnom vzťahu
vyplývajúcom zo spotrebiteľskej zmluvy a súčasne sa takáto zmluvná podmienka prieči dobrým mravom.
Na základe uvedených právnych úvah, a tiež skutočnosti, že zmluvné dojednanie je neprijateľné,
spôsobujúce hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v
neprospech spotrebiteľa, keďže vykazuje rysy neprijateľnosti, pretože prakticky neodvolateľne ho núti



poveriť Mgr. Tomáša Kušníra rozhodovaním o výkone celej exekúcie, odvolací súd nemohol dospieť k
inému záveru než k tomu, ku ktorému dospel už pred ním súd prvého stupňa, čiže konečnému záveru
o potrebe vyhodnotenia takéhoto dojednania za neprijateľnú (a preto neplatnú) zmluvnú podmienku.

Odvolací súd na podklade uvedeného v zmysle § 251 ods. 4, § 219 ods. 1, 2 O. s. p. napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil vo veci samej (vyhlásenia exekúcie za
neprípustnú a jej následné zastavenie) i vo výroku o náhrade trov exekúcie, keď správnosť tohto
rozhodnutia súdu prvého stupňa ani nebola odvolateľkou spochybňovaná.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd potom rozhodoval v III. výroku tohto uznesenia, keď
prakticky úspešnej povinnej, resp. i súdnemu exekútorovi ich náhradu nepriznal, keďže si žiadne trovy
neuplatnila, resp. zo spisu je zrejmé, že jej žiadne ani nevznikli.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších
zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.