{"guid": "04892ed3-069d-41d0-82dc-45e6e93ec90c:e05da8da-8f19-42e1-94e6-0843aae18c4e", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2013:2311219200.1", "spisova_znacka": "11CoE/261/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 11CoE/261/2013 z 28. 11. 2013", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trnava z 28. novembra 2013, sp. zn. 11CoE/261/2013, ECLI:SK:KSTT:2013:2311219200.1", "identifikacne_cislo": "2311219200", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "Ľudovít Bradáč", "sudca_id": 139, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludovit-bradac-139", "datum_vydania": "2013-11-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-g", "nazov": "§ 57 ods. 1 písm. g) EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-g", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-57"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-109.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 109 ods. 1 písm. c) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-109.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-109"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1995/233#paragraf-57", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-109"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e05da8da-8f19-42e1-94e6-0843aae18c4e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2311219200.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2013:2311219200.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2013:2311219200.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoE/261/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2311219200
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2311219200.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: Ladislav Rapand, IČO: 17 550 742,
Mierová 1431/55, Galanta, o vymoženie uloženej povinnosti vo výške 3.151,61 eur s príslušenstvom
a ďalších trov exekúcie, vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad
so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 11587/2011, o návrhoch na prerušenie konania
a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta č.k. 15Er/1115/2011-47 zo dňa 11.
februára 2013, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania   z a m i e t a .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením napadnutým odvolaním súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú, exekúciu
zastavil a zároveň rozhodol, že oprávnený je povinný súdnemu exekútorovi zaplatiť náhradu trov
konania v celkovej sume 69,48 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 30 ods. 11, § 57
ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1, § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1, 2, § 203 ods. 1, 3 Exekučného
poriadku, § 14 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 21a, § 22 ods. 1, § 23 ods. 1, 2, § 26 vyhlášky Ministerstva
Spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov.
Vecne potom mal za to, že na návrh oprávneného sa začala exekúcia, kde vykonaním exekúcie súd
prvého stupňa poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého poverením vydaným Okresným súdom
Galanta č. 15Er/1115/2011-11 zo dňa 06.09.2011 na uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške
3.151,61 eur s prísl. a ďalších trov exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku
č. k. SR 03952/11 zo dňa 30.05.2011 vydaného Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská
rozhodcovská a.s. v Bratislave. Súd prvého stupňa následne uznesením č.k. 15Er/1115/2011-42 zo
dňa 22.10.2012 JUDr. Rudolfa Krutého z vykonania exekúcie vylúčil, a to na základe skutočnosti,
že oprávnený bol v nie tak dávnej minulosti zamestnávateľom súdneho exekútora, pričom súd túto
skutočnosť vyhodnotil ako skutočnosť, ktorá vzbudzuje dostatočne dôvodné pochybnosti o nezaujatosti
súdneho exekútora. Zároveň súd prvého stupňa vyzval oprávneného, aby označil nového súdneho
exekútora, ktorého súd poverí vedením exekúcie. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
24.11.2012. Vylúčením exekútora z vykonávania exekúcie vzniká oprávnenému povinnosť navrhnúť
exekútora, ktorý by pokračoval v exekúcii, ak ho tým poverí príslušný súd na základe jeho žiadosti.
Ak oprávnený nenavrhne ďalšieho exekútora, vo vykonávaní exekúcie nemožno pokračovať. Exekúcia
sa musí zastaviť ako neprípustná z iných dôvodov. Nie je rozhodujúce, v akom štádiu sa vykonávanie
exekúcie nachádza. Vzhľadom k tomu, že oprávnený v súdom stanovenej lehote neoznačil nového
súdneho exekútora, ktorého by súd poveril vykonaním exekúcie po tom, čo bol súdny exekútor JUDr.
Rudolf Krutý právoplatne z vedenia exekúcie vylúčený, súd prvého stupňa túto skutočnosť posúdil ako
iný dôvod, pre ktorý nemožno v exekúcii pokračovať a preto exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu



zastavil. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku tak,
že oprávneného zaviazal s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a ustanovení
§ 14 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 21a, § 22 ods. 1, § 23 ods. 1, 2, § 26 vyhlášky, aby súdnemu exekútorovi
JUDr. Rudolfovi Krutému uhradil náhradu trov konania v celkovej sume 69,48 eur.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal včas odvolanie oprávnený prostredníctvom právneho
zástupcu. Odvolanie odôvodnil tým, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, nebol podaný
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, svojim postupom súd odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie,
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, na základe
vykonaných dôkazov dospel súd prvého stupňa k nesprávnym skutkovým zisteniam, nesprávne vec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolateľ
mal za to, že ak exekučný súd už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie je možné,
aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky)
a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie exekúcie z takéhoto dôvodu je nezákonné. Súd
prvého stupňa konal v rozpore s právom EÚ, ak vylúčil možnosť aplikovateľnosti možnej neprijateľnej
podmienky bez toho, aby upozornil spotrebiteľa a počkal na to, či spotrebiteľ dá najavo, že zamýšľa
uplatniť jej neprijateľnosť, ako aj bez toho, aby o svojom zámere a zámere spotrebiteľa v rámci zásady
kontradiktórnosti a zásady rovnosti zbraní informoval oprávneného a umožnil mu vyjadriť sa s cieľom
ovplyvniť výsledok konania. Namietal, že všeobecný (exekučný) súd nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Takýto exekučný súd nekoná o zrušení
tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe
alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom.

Ak sa súd nestotožní s interpretáciou obsiahnutou v úvodnej argumentácii odvolania, oprávnený žiadal,
aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR
návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá
Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok. Z rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 269/09 zdôraznil, že ak účastník konania
podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s
ústavou, má súd možnosť buď vykonať ústavne konformný výklad právnej normy alebo vysvetliť, prečo
považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá
vec ústavnému súdu.

Ďalej mal odvolateľ za to, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy,
ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Súdne konanie
tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním zásady rovnosti zbraní
i zásady kontradiktórnosti súdneho konania. Exekučný súd je oprávnený skúmať len to, či plnenie
priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej
doložky s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť
rozhodcovskej doložky, má za to, že je platná, keďže dáva účastníkom zmluvy možnosť voľby, či sa
obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd. Uviedol, že úverová zmluva uzavretá medzi účastníkmi
sa spravuje ustanoveniami § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, navyše aj účastníci si dohodli, že ich
právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Zdôraznil, že exekučný titul bol vydaný v
súlade s právnym poriadkom.

V odvolaní oprávnený alternatívne navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil
prejudiciálne otázky.

Podľa odvolateľa tvrdenie súdu, že Smernica rady 93/13/EHS považuje riešenie sporov zo
spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za neprimerané, je nepreukázanou domnienkou súdu,
ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice. V tejto súvislosti poukázal
na znenia smernice v písm. q) ods. 1 prílohy v rôznych jazykových verziách, pričom uzavrel, že z
nich vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne



akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú
povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Podľa odvolateľa súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými
pravidlami uvedenými v predmetnej smernici a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku
za neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere. Je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať
o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor EÚ. S poukazom
na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru zdôraznil, že prejudiciálnu otázku môže podať
ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez
ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná
príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv
komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu
úniového práva a následnej aplikácii všeobecnými súdmi Slovenskej republiky. Odvolateľ je teda toho
názoru, že v danom prípade je potrebné požiadať súdny dvor EÚ o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty
základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte
Smernice rady 93/13/EHS. S poukazom na uvedené potom oprávnený žiadal, aby súd na základe § 109
ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom
znení:

1. Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného
poriadku - ďalej len EP), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie  (§ 202 ods. 2
O.s.p. a § 45 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z.),  po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že návrhom na prerušenie konania nie je dôvod vyhovieť a napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa treba považovať za správne.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219
ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 30 ods. 11 Exekučného poriadku, ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii
pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.



Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu. Odvolací
súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd prvého
stupňa správne zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil a z tohto dôvodu sa odvolací súd
stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na toto poukazuje. Zároveň má odvolací súd za
to, že odvolacie dôvody oprávneného uvedené v odvolaní nie sú relevantné vo vzťahu k napadnutému
uzneseniu.

Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa uznesením č.k. 15Er/1115/2011-42 zo
dňa 22.10.2012 právoplatne vylúčil súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého z vykonávania exekúcie
vedenej na Okresnom súdu Galanta pod sp. zn. 15Er/1115/2011, a to s poukazom na ust. § 3, § 4, § 5,
§ 30 Exekučného poriadku. Následne bol oprávnený v súlade s ustanovením § 30 ods. 11 Exekučného
poriadku súdom prvého stupňa vyzvaný, aby v 10 dňovej lehote navrhol osobu exekútora, ktorého žiada
poveriť vykonávaním exekúcie. Právny zástupca oprávneného túto výzvu prevzal dňa 16.11.2012, avšak
na ňu nereagoval.

Zo znenia § 30 ods. 11 Exekučného poriadku je zrejmé, že po tom ako súd vylúči exekútora z
vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého
vykonaním tejto exekúcie poverí súd.

Odvolací súd je toho názoru, že zo znenia § 30 ods. 11 Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva,
že v prípade ak bol doterajší súdny exekútor právoplatne vylúčený z exekúcie (tak ako tomu bolo aj v
tomto prípade) je výlučným právom oprávneného navrhnúť súdu nového exekútora, (ktorý ak mu bude
udelené poverenie), bude v predmetnej exekúcii pokračovať. Nakoľko v predmetnej veci oprávnený súdu
prvého stupňa po tom ako bol pôvodný súdny exekútor (JUDr. Rudolf Krutý) z predmetnej exekúcie
právoplatne vylúčený, hoci bol na to súdom prvého stupňa riadne vyzvaný, meno nového exekútora
neoznámil, súd prvého stupňa postupoval správne, keď exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku zastavil.

Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne
rozhodol, keď vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a preto odvolací súd napadnuté
rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách konania odvolací súd nerozhodoval, nakoľko predmetné rozhodnutie vydané vyššou súdnou
úradníčkou, bolo v časti náhrady trov exekúcie napadnuté odvolaním, podaným pred 1. novembrom
2013 a v zmysle ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku, v spojení s § 374 ods. 4 veta
tretia O.s.p., s účinnosťou od 1. novembra 2013 musí o podanom odvolaní proti výroku o náhrade trov
opätovne rozhodnúť sudca súdu prvého stupňa, keď povinnosťou súdu prvého stupňa bude rozhodnúť
aj o trovách odvolacieho konania.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.



Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanovenie zákona  Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo
ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považuje za potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná a to i bez ohľadu na to, či to účastníci konania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií.

Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či
sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom
spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili právny názor
o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak bolo
skúmané, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Potom
dospeli k záveru, že keďže rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a
núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý nespochybňuje názor odvolateľa o
tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľkou dojednaná
rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie je
vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou i Najvyššieho súdu SR (napr.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod.). Z uvedených dôvodov je teda prvú otázku
formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu
neodporuje uzatvorenie presne formulovanej alternatívnej - nevýhradnej rozhodcovskej doložky, ktorú
využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedená otázka však nie je z hľadiska
správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor
po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná



podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke
dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy,
ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré
sa môžu považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom
možno dôjsť k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva
niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné
predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto
Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“) zákonom č. 150/2004 Z.z.  a nachádza svoje vyjadrenie v znení §
53 ods. 1 OZ.  Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná
podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a
zároveň spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy
ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza
medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp.
v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ.
Preto aj v prípade, ak dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným vo všeobecných
podmienkach by nebolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou priamo podľa písm. q) ods. 1 prílohy
Smernice, nič to nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka, ktorá nebola
so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, spôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa,
a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. Preto aj druhá otázka formulovaná
odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po
stránke právnej nepredurčuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor,
ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho
práva, k čomu druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že  systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho
dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného



poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom,
že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Rovnako odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie predmetného konania v zmysle § 109
ods. 1 písm. b) O.s.p. s tým, že by mal podať Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44
ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a
to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok.

V zmysle § 109 ods. 1 písm. b) veta druhá O.s.p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci
dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh
Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

V zmysle § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakladá zodpovednosť exekučného súdu za vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, pretože jeho vydanie musí byť výsledkom náležitého preskúmania
jednak exekučného titulu, jednak žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie a to
z hľadiska ich súladu so zákonom - teda zákonmi všeobecne a to práve za účelom ochrany práv na
exekúcii zúčastnených osôb a to zo strany nezávislého a nestranného súdu. V zverení takejto právomoci
súdu odvolací súd nevidí žiaden rozpor alebo nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Opätovné preskúmanie prípustnosti exekúcie, proti čomu
odvolateľ namieta, pritom umožňuje nielen § 44 ods. 2, ale i ust. § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods.
1 Exekučného poriadku. Keďže odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis
(v danom prípade konkrétne § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku), ktorý sa týka danej
veci, je v rozpore s Ústavou, neboli ani splnené podmienky, aby konanie podľa návrhu oprávneného v
zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil a postúpil Ústavnému súdu návrh na zaujatie stanoviska.
Súd preto i tento návrh oprávneného na prerušenie daného konania zamietol.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti  tomuto  uzneseniu  nie je prípustné odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15Er/1115/2011", "guid": "7a95e4dd-6f8f-4227-8519-8d19f9487fa7:dfcca0a0-7ab7-44fd-9ec1-c78495954a5b", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:bb92e598-2f70-4b28-ab51-cd8b9a51cb43", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 269/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 269/09 z 7. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-07", "citacie_n": 247, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb92e598-2f70-4b28-ab51-cd8b9a51cb43"}], "citovane_v": [{"guid": "04892ed3-069d-41d0-82dc-45e6e93ec90c:686ff42c-78e4-46bb-84a5-8f8ea0479ee9", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2013:2311219200.1", "spisova_znacka": "11CoE/261/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 11CoE/261/2013 z 28. 11. 2013", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2013-11-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2311219200.1"}]}