Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 13Co/43/2019 z 21. 5. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 21. mája 2019, sp. zn. 13Co/43/2019, ECLI:SK:KSPO:2019:8417200424.1
Krajský súd Prešov | 13Co/43/2019 | ECLI:SK:KSPO:2019:8417200424.1 | 2019-05-21 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d3753674-3716-4977-bc1d-5d7922ffc02c
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8417200424.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/43/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8417200424
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8417200424.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu
JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu F. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom M. XXX/XX, XXX XX B. B. M., právne zastúpeným advokátom JUDr. Igor Šafranko, so sídlom
Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom
Pribonova 25, 824 96 Bratislava, právne zastúpený advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková,
s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o primerané finančné zadosťučinenie,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok, č.k. 9Csp/17/2017-46 zo dňa 15. júna
2017, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 411,48 € do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na 100%-tnú náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 262 ods.
1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. Vychádzal zo zistenia, že medzi stranami sporu bola dňa 30.09.2009 uzatvorená zmluva o
revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX na základe ktorej bol žalobcovi ako spotrebiteľovi poskytnutý
úver vo výške 1.493,73 Eur. V konaní vedenom na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 8C/18/2014 bol
žalobca ako spotrebiteľ v postavení žalovaného úspešný. Žalovaný si v pôvodnom konaní uplatnil voči
nemu zaplatenie sumy 411,48 Eur s prísl., avšak súd žalobu zamietol v celom rozsahu. V odôvodnení
poukázal na neprimerane vysoké úroky, nešpecifikované zmluvné úroky a tiež na vrátenie sumy vysoko
nad rámec toho, čo mohol od neho v súlade s dobrými mravmi požadovať. Uvedený rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 23.05.2015.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že bol to samotný žalovaný, ktorý do zmluvy naformuloval
neprijateľnú zmluvnú podmienku spočívajúcu v nezákonnom úroku z úveru a takéto konanie bolo
spôsobilé privodiť ujmu žalobcovi. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia je len
logické a spravodlivé, aby táto vychádzala z ujmy hroziacej žalobcovi  v súvislosti so žalovaným
uplatňovaným nárokom na zaplatenie sumy 411,48 Eur s prísl.. Súd mal teda za to, že v pôvodnom



rozsudku bolo porušenie práva jednoznačne preukázané a konštatované, v dôsledku čoho bola aj žaloba
v celom rozsahu zamietnutá, naviac aj s poukazom na uplatňovaný nárok na bližšie nešpecifikovanú
zmluvnú odmenu vo výške 930,70 Eur. Nebyť účinnej obrany žalobcu v pôvodnom konaní, zastúpeného
vedľajším účastníkom, hrozila by mu ujma totožná s uplatneným nárokom žalovaným v podanej žalobe.
V danom prípade s poukazom na rozsudok Okresného súdu Kežmarok je nesporné, že tam žalobca bol
v celom rozsahu úspešný pri uplatnení porušenia svojho práva a tiež nevyvrátiteľne bolo konštatované,
že za toto porušenie zodpovedá žalovaný. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na
účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Práve
inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne
účinky pred diskrimináciou. Za daného stavu s ohľadom na závažné porušenie práv žalobcu zo strany
žalovaného, ktorých ochrany sa žalobca úspešne domohol na všeobecnom súde, je podľa názoru
súdu priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné a požadovaná výška primeraného finančného
zadosťučinenia je primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu a súčasne zodpovedá svojmu
účelu, ktorým je poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi a odradenie dodávateľa od porušovania práv
spotrebiteľov.

5.  O trovách konania rozhodol v súôade s § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „C.s.p.“).

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to v celom rozsahu. Odvolanie
právne odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) C.s.p.. Namietal, že v prvom rade neboli
splnené zákonné podmienky pre vznik a uplatnenie žalovaného nároku. Uviedol, že systematickým
a jazykovým výkladom zákonného ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. možno dospieť
k záveru, že právo na finančné zadosťučinenie možno spotrebiteľovi priznať, ak si žalobca úspešne
uplatnil nárok z porušenia práva a povinnosti, pričom toto úspešné uplatnenie práva musí vyplývať
z právoplatného rozhodnutia. Samotné právo na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
vzniká na základe právnej skutočnosti, ktorou je zákon, ak sú splnené podmienky stanovené zákonom.
Kým tieto podmienky naplnené nie sú, žiadne právo na primerané finančné zadosťučinenie. Mal za
to, že žalobcovi žiadny nárok čo do základu v zmysle § 3 od. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. nevznikol,
pretože v uvedenom konaní si žiadne právo neuplatňoval. Zároveň napadol aj výšku primeraného
finančného zadosťučinenia, pretože vzhľadom na okolnosti prípadu je priznaná suma neprimeranou a
z napadaného rozsudku nevyplýva, že je potrebná práve suma 411,48 Eur a že až jej výškou sa naplní
účel sledovaný zákonom, preto je záver o výške nároku nepreskúmateľným. Zároveň napadol aj výrok o
trovách konania. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok, žalobu zamietol a žalovanému
priznal právo na náhradu 100% trov právneho zastúpenia.

7. Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o  odvolaní  (ustanovenie
§ 34 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v  zmysle zásad
vyplývajúcich z  ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p.
a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu
v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je  dôvodné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Z obsahu odvolania žalovaného možno dôvodiť, že namieta len nepreskúmateľnosť, nesprávne
zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie (§ 365 ods. 1 písm. b), f), h) C.s.p.)

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v
kontexte s namietanou nepreskúmateľnosťou, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym
posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné
právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení



rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky
II. ÚS 78/05).

12. K nepreskúmateľnosti rozsudku odvolací súd uvádza, že iba také rozhodnutie je nepreskúmateľné,
ktorého právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, resp. tieto
právne závery v žiadnej možnej interpretácii z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplývajú. Z
odôvodnenia tu napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu
pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Za daného stavu
potom odôvodnenie tu napadnutého rozsudku rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality
a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, teda je preskúmateľné.

13. K námietke nesprávnych skutkových zistení odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie
predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p.. Odvolací
súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda
spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne
normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj
to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj
strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky
uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať
v súlade s platným procesným poriadkom, s to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu.

14. K námietke nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).

15. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

16. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti
s odvolacími námietkami žalovaného dopĺňa nižšie uvedené.

17. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „Zákon o ochrane
spotrebiteľa“), proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa
môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže
na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil
protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú
len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských
práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy
spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto
za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.



18. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobcu opierajúci sa o ustanovenie § 3 ods.
5 Zákona o ochrane spotrebiteľa. Podľa poslednej vety tohto ustanovenia, spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Jediným predpokladom pre uplatnenie
práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom.
Zákon nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak
k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde.

19. Samotné ustanovenie § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa viaže vznik práva na finančné
zadosťučinenie na úspešné uplatnenie porušenia práva spotrebiteľa a takýmto môže byť aj dožadovanie
sa určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky. Podmienky vzniku nároku na primerané finančné
zadosťučinenie sú formulované v ustanovení § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, a z tohto
ustanovenia nie je možné vyvodiť záver, že finančné zadosťučinenie možno spotrebiteľovi priznať
len v prípade, ak porušenie práva nie je možné napraviť inak, rovnako nevylučuje možnosť žiadať
finančné zadosťučinenie popri iných nárokoch spotrebiteľa predpokladaných zákonom vychádzajúcich
z porušenia jeho práv. Za daného stavu nie je možné považovať konanie žalobcu, ktorý sa po vyhovení
jeho žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 109,54 Eur uplatňuje aj nárok na primerané
finančné zadosťučinenie, za šikanózne a v rozpore so zákonom a dobrými mravmi.

20. Odvolací súd nepopiera, že pri rozhodovaní o nároku na finančné zadosťučinenie je potrebné
prihliadať na okolnosti prípadu, bol to však žalovaný, ktorý nepostupoval s odbornou starostlivosťou,
predostrel žalobcovi na podpis formulárovú zmluvu, ktorá obsahovala neprimerane vysoké úroky a
nešpecifikovanú zmluvnú odmenu vo výške 903,70 Eur, čo spôsobilo bezúročnosť a bezpoplatkovosť
poskytnutého úveru, ako to súd prvej inštancie konštatoval vo svojom rozsudku, sp. zn. 8C/18/2014 zo
dňa 31.01.2015. Naviac z uvedeného rozsudku vyplýva, že žalobca ako spotrebiteľ vrátil z poskytnutého
úveru žalovanému viac, ako bol v zmysle vyhlásenej bezúročnosti a bezpoplatkovosti povinný vrátiť,
preto bol daný dôvod na zamietnutie žaloby žalovaného. Takéto konanie bolo nepochybne spôsobilé
privodiť žalobcovi ako spotrebiteľovi ujmu. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že
za daného stavu, s ohľadom na závažné porušenie práv žalobcu zo strany žalovaného, ktorých ochrany
sa žalobca úspešne domohol na súde, je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné a jeho
priznaná výška je primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu, zodpovedá svojmu účelu (teda
poskytnúť satisfakciu spotrebiteľovi a odradiť dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov) pričom vo
vzťahu k žalobcovi - spotrebiteľovi nepredstavuje neopodstatnené, neprimerané obohacovanie sa, či
duplicitné uplatňovanie nároku spotrebiteľa.

21. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok
o trovách konania.

22. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový
stav veci, správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil (§ 3 ods. 5 Zákona o
ochrane spotrebiteľa). Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom prvom výroku o
povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 411,48 Eur a vo výroku o trovách konania ako vecne správny
potvrdil (§ 387 C.s.p.).

23. K ostatným skutočnostiam uvedeným žalovaným v podanom odvolaní odvolací súd uvádza, že
podľa konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranami v konaní, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka, či sporovej strany, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán (viď napr.
rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09, atď). Vzhľadom na uvedené odvolací
súd nepovažuje za potrebné vysporiadať sa s ďalšími námietkami žalovaného uvedenými v podanom
odvolaní.

24. V odvolacom konaní žalovaný nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešným bol žalobca, ktorému
vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s §



396 ods. 1 C.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu sa
nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil, a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v
odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov C.s.p. zakotvujúcim
procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.
o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady
trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v  pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).