Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/155/2017 z 30. 1. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. januára 2019, sp. zn. 10Co/155/2017, ECLI:SK:KSBA:2019:1313207321.4 Krajský súd Bratislava | 10Co/155/2017 | ECLI:SK:KSBA:2019:1313207321.4 | 2019-01-30 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Neplatnosť právnych úkonov Citované ustanovenia: OSP, § 80 OSP, zákon č. 162/1995 Z. z. (katastrálny zákon), § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/48e776ee-1d1a-4ce2-9f6b-3b92e6079f7a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1313207321.4 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/155/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313207321
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1313207321.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a
členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobkyne: U.. P.
Y., E.. XX. XX. XXXX, I. X. Q.. Č.. X, I., zastúpená: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA - Marek Piršel s.r.o.,
Kopčianska ul. č. 10, Bratislava, IČO: 47 255 498, proti žalovaným: X/ A. O., E.. XX. XX. XXXX, I. G.
S. Č.. XXX, zastúpený advokátom: JUDr. Marek Letkovský, Legionárska ul. č. 1/C, Bratislava, X/ Z. S.,
E.. XX. XX. XXXX, I. Š. Q.. Č.. X, I., o určenie neplatnosti právneho úkonu, na odvolanie žalobkyne a
žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 25. mája 2016, č. k. 12C/69/2013
- 127, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že
kúpna zmluva zo dňa 14. 01. 2013, predmetom ktorej bol prevod vlastníctva k nehnuteľnosti - I. Č.. X, E.
S. na X. Z. I. B., S. Č. XXXX, na Z. Q. Č.. X, K. I., Z. na Z. Z. X. „. Č.. XXXXX/X F. K. XXX A.2., B. Z.: Y. Z. W.
E., na Z. Z. X. „. Č.. XXXXX/X F. K. XXX A.2., B. Z.: Y. Z. W. E., S. S. S. Z. na S.Č. Č. W. Y. B. W. S. Z. D. Z.
F. K. XXXX/XXXXXX, Y. K. C. S. D. G.. A.. S. I., na P. K. Č.. XXXX, F. I. U., F. I. - A.. Č.. E. A., D.. Ú.. E. A.
je absolútne neplatná a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 1/ náhradu trov prvoinštančného
konania vo výške 1.737,29 eur, náhradu trov odvolacieho konania vo výške 1.038,19 eur, náhradu trov
konania vo výške 33 eur titulom súdneho poplatku na účet právneho zástupcu žalovaného 1/ vedený v
A. - I. I. S., Z.D. Y. I. A. K. S. X., Č. Ú. K. J. U.: S. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, S. D.: I., do troch dní od
právoplatnosti rozsudku a žalovanému 2/ náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil
právne ust. § 80 písm. c) O. s. p. a vecne nedostatkom naliehavého právneho záujmu žalobkyne na
požadovanom určení, z dôvodu ktorého sa vecou samou nezaoberal. Uviedol, že podanie určovacej
žaloby je viazané na preukázanie naliehavého právneho záujmu (§ 80 písm. c/ O. s. p.), ktorý žalobkyňa
odôvodňovala tým, že je jednou z dvoch dedičov po zomrelej A. S. a podpisom spornej kúpnej zmluvy
došlo k ukráteniu jej práv ako dedičky, keďže byt nebol poňatý do súpisu majetku po poručiteľke,
pričom nemá možnosť sa iným konaním domôcť svojho práva s tým, že vyslovením neplatnosti spornej
kúpnej zmluvy by jej právne postavenie mohlo byť priaznivo dotknuté, nakoľko v súčasnosti je jej právo
ohrozené. Uviedol, že pri určovacích návrhoch (či už kladných alebo záporných) sa v zmysle ust. § 80
písm. c) O. s. p., ako jedna z podmienok, aby súd mohol meritórne návrhu vyhovieť, vyžaduje existencia
žalobcovho právneho záujmu na žiadanom určení, čo pre žalobkyňu znamená nevyhnutnosť tvrdiť a
dokázať skutočnosti, z ktorých jeho existencia vyplýva, pričom existencia naliehavého právneho záujmu



nemôže byť určená za dobu minulú ani do budúcnosti. Poukázal na skutočnosť, že naliehavý právny
záujem na určení je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo právo žalobkyne ohrozené alebo
kde by sa bez tohto určenia jej právne postavenie stalo neistým s tým, že žaloba domáhajúca sa určenia
nemôže byť spravidla opodstatnená tam, kde možno žalovať na splnenie povinnosti a vzhľadom na
úmrtie predávajúcej A. S. po začatí konania, je žaloba o určenie vlastníckeho práva, resp. žaloba, že
sporné pozemky boli v čase smrti vo vlastníctve poručiteľky a patria do dedičstva, jediným prostriedkom,
ktorým môže žalobkyňa nadobudnúť vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti, čo v podstate žalobou aj
sledovala, ale túto nesprávne koncipovala, pričom práve účastníci konania sa musia snažiť o to, aby
jediným konaním definitívne vyriešili ich vzájomné spory, keďže kataster nehnuteľností nemôže zapísať
na list vlastníctva zomrelú, teda neexistujúcu osobu. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol,
že nakoľko sa žalobkyňa žalobou nedomáhala určenia, že sporná nehnuteľnosť bola v čase smrti vo
vlastníctve poručiteľky A. S. a patrí do dedičstva, na takto postavenej žalobe naliehavý právny záujem
nemala. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom
žalovaného 1/ v spore, ktorému priznal náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslených podľa § 10
ods. 1, 2, § 13a ods. 1 písm. a), d), § 13a ods. 4 veta druhá, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. za úkon právnej služby, prevzatie a príprava veci zo
dňa 20. 05. 2013 (á 565,97 eur + režijný paušál 7,81 eur), účasť na pojednávaní dňa 25. 05. 2016 (á
565,97 eur + režijný paušál 8,58 eur), účasť na pojednávaní dňa 14. 11. 2014 (á 141,49 eur + režijný
paušál 8,04 eur), účasť na pojednávaní dňa 18. 02. 2015 (á 141,49 eur + režijný paušál 8,39 eur),
spolu v sume 1.737,29 eur, spolu s 20 % DPH. Uviedol, že žalovanému 1/ nepriznal odmenu za dva
úkony právnej služby, porada s klientom dňa 25. 05. 2013, nakoľko túto žiadnym listinným dôkazom
nepreukázal, a nepreukázal ani dôvodnosť a opodstatnenosť tohto úkonu, a odmenu za úkon právnej
služby, nahliadnutie do súdneho spisu, t. j. v celkovej výške 1.131,94 eur. Poukázal na skutočnosť, že
podľa úradného záznamu o nazretí do súdneho spisu zo dňa 29. 01. 2015 (č. l. 84), bol na Okresnom
súde Bratislava III v čase od 13:00 hod. do 13:23 hod. právnemu zástupcovi žalovaného 1/ predložený
spis, z ktorého však nie je zrejmé, za akým účelom bolo do spisu nahliadnuté, nakoľko za uvedený
úkon právnej služby nie je v ust. § 13a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.
655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov, stanovená odmena a ani nebola preukázaná dôvodnosť, účelnosť a opodstatnenosť tohto
úkonu, ktorý by mohol prípadne subsumovať v zmysle ust. § 13a ods. 5 vyhlášky pod úkon, ktorý je
mu svojou povahou a účelom najbližšie, preto žalovanému 1/ náhradu za tento úkon nepriznal, pričom
rovnako postupoval aj pri nahliadnutí do súdneho spisu právnym zástupcom žalovaného 1/ dňa 17.
03. 2016 v čase od 09:00 hod. do 09:20 hod. Súd prvej inštancie rozhodnutie o trovách odvolacieho
konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom žalovaného 1/ vo veci odvolania
proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III zo dňa 06. 05. 2013, č. k. 12C/69/2013 - 11, ako aj
vo veci podaného odvolania proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III zo dňa 18. 02. 2015, č. k.
12C/69/2013 - 89, ktorému priznal náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich zo zaplateného
súdneho poplatku za odvolanie proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia v sume 33 eur a trov
právneho zastúpenia vyčíslených podľa § 10 ods. 1, 2, § 13a ods. 1 písm. c), § 13a ods. 2 písm. b), §
16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z., za úkon právnej služby
podanie odvolania proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia zo dňa 27. 05. 2013 (á 282,99
eur + režijný paušál 7,81 eur), podanie odvolania proti uzneseniu o ustanovení opatrovníka zo dňa 24.
03. 2015 (á 282,99 eur + režijný paušál 8,39 eur), spolu vo výške 1.038,19 eur vrátane 20 % DPH.
Uviedol, že pri výpočte základnej sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby vychádzal z tarifnej
hodnoty veci (nehnuteľnosti) v súlade s ust. § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky, keď predmetom konania bolo
určenie absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bol prevod vlastníctva k nehnuteľnosti
(I. Č.. X, E. S. na X. Z. I. B. S. Č.. XXXX, na Z. Q.. Č. X, K. Z. K. I., Z. na Z. Z. X. „. Č.. XXXXX/X F. K.
XXX A.2., B. Z.: Y. Z. W. E.B., na Z. Z. X. „. Č.. XXXXX/X F. K. XXX A., B. Z.: Y. Z. W. E., S. S. S. Z. na
S.Č. Č. W. Y. B. W. S.T. Z. D. Z. F. K. XXXX/XXXXXX, Y. K. C. S. D. G.. A.. S. I., na P. K. Č.. XXXX, F.
I. U., F. I. - A.. Č.. E. A., D.. Ú.. E. A.), ktorú predstavovala kúpna cena 73.000 eur tejto nehnuteľnosti
uvedená v kúpnej zmluve, ktorej určenia neplatnosti sa v konaní žalobkyňa domáhala. Rozhodnutie o
trovách konania žalovaného 2/ odôvodnil právne ust. § 151 ods. 1 O. s. p. a vecne tým, že náhradu trov
konania mu nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli a ani si ich neuplatnil.

2.

Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva



v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.),
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1
písm. d/ C. s. p.), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C. s. p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhla napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedla, že
naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy spočíva v tom, že je jednou z dvoch
zákonných dedičov po poručiteľke A. S. (druhým dedičom je žalovaný 2/) a týmto právnym úkonom
došlo k ukráteniu jej práv ako dedičky, nakoľko nehnuteľnosť z dôvodu prevodu vlastníckeho práva
nebola pojatá do súpisu majetku v dedičskom konaní po poručiteľke, preto nemá možnosť sa iným
konaním, resp. iným spôsobom domáhať svojho práva, než vyslovením neplatnosti kúpnej zmluvy a
poukázala na právny názor uvedený v rozsudku Okresného súdu v Trenčíne, č. k. 12C/112/2013 - 91,
ktorým určil, že darovacia zmluva je neplatná s odôvodnením, že o naliehavý právny záujem môže
ísť vtedy, ak by bez súdom vysloveného určenia, že právny vzťah alebo právo existuje, bolo buď
ohrozené právo žalobcu alebo by sa jeho právne postavenie stalo neistým a konštatoval existenciu
naliehavého právneho záujmu pri určení neplatnosti darovacej zmluvy, nakoľko bez takéhoto určenia, by
bolo ohrozené dedičské právo žalobkyne, pričom Krajský súd v Trenčíne rozsudkom potvrdil uvedené
rozhodnutie s tým, že aj podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR je naliehavý právny záujem spravidla
daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia
stalo neistým. Uviedla, že určovacia žaloba je spravidla prípustná pri spornosti práv (právnych vzťahov)
k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť
zosúladenie evidovaného a právneho stavu, preto význam požadovaného určenia možno vidieť nielen v
ohrození jej dedičského práva, ale aj v potrebe zosúladenia zápisu v katastri nehnuteľností so skutočným
stavom s tým, že zosúladenie právneho stavu so skutočným nemožno dosiahnuť inak ako určením
neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorým by sa prinavrátil stav spred jej podpísania, na list vlastníctva by bolo
možné zapísať poručiteľku a v rámci dedičského konania prejednať novoobjavené dedičstvo, preto
nevedela, aký by malo zmysel určiť, že sporná nehnuteľnosť bola v čase smrti vo vlastníctve poručiteľky,
kto by bol potom do času prejednania dedičstva zapísaný na liste vlastníctva a ako by súd prvej inštancie
určil, komu prináleží vlastnícke právo v súčasnosti, keďže pôvodná vlastníčka nehnuteľnosti zomrela,
pričom na takto koncipovanú určovaciu žalobu by nemala aktívnu vecnú legitimáciu, v dôsledku čoho by
muselo byť súdne konanie zastavené. Poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 2 Cdo 252/2009, z ktorého vyplýva, že určovacou žalobou sa žiada určenie, ktoré samo vyvoláva
určité právne následky, ako doplnok žaloby na plnenie a jej zámerom je, aby súd v rozsudku vyriekol,
že určité právo či právny vzťah existuje alebo neexistuje, keď naliehavosť je charakterizovaná určitými
aspektmi, a to žalovaným popieraná (ne)existencia práva žalobcu, teda právo medzi stranami je sporné;
jestvuje ohrozenie práva, resp. stav neistoty právneho postavenia žalobcu, ktorý nemožno odstrániť inak
len určovacím výrokom; jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty. Uviedla, že všetky vyššie uvedené
atribúty sú naplnené aj v prejednávanom prípade, pričom je potrebné, aby naliehavý právny záujem
existoval nielen v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho
súdu, ktorá je taktiež naplnená, nakoľko od vydania rozsudku súdu prvej inštancie nedošlo k žiadnej
zmene skutkového stavu, práve naopak ohrozenie jej dedičských práv trvá naďalej aj s poukázaním na
skutočnosť, že žalovaný 1/ môže kedykoľvek nehnuteľnosť previesť na tretiu osobu a týmto spôsobom
ešte viac zhoršiť jej právne postavenie. Žalobkyňa vo svojom odvolaní poukázala aj na skutočnosť, že
podľa súčasne platného a účinného ust. § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a
o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ak súd rozhodol o neplatnosti
právneho úkonu alebo o neplatnosti dobrovoľnej dražby, okresný úrad vyznačí stav pred týmto právnym
úkonom alebo pred dobrovoľnou dražbou; to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou
právnou zmenou a ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka, preto
vyslovením neplatnosti kúpnej zmluvy by sa vyznačil stav pred týmto právnym úkonom a vlastníkom by
bola poručiteľka A. S. a na základe takto vykonaného zápisu by bolo možné prejednať nehnuteľnosť v
dedičskom konaní. Uviedla, že z uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 Cdo 26/2010, v ktorom riešil
prípustnosť dovolania, vyplýva, že žalobkyňa osvedčila naliehavý právny záujem na určení neplatnosti
kúpnej zmluvy uzatvorenej v postavení predávajúcej osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robila
na tento právny úkon neschopnou, pretože vyhovujúci rozsudok je listinou, na základe ktorej príslušný
okresný úrad zapíše stav, aký tu bol pred uzavretím napadnutej zmluvy a žalobkyňa sa bude môcť
domáhať prejednania dedičstva po poručiteľke. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že kúpnu zmluvu
je potrebné považovať za absolútne neplatný právny úkon, nakoľko podľa P. K. Č.. XXXX pre D.. Ú.. E.



A. mala byť kúpna zmluva podpísaná dňa 04. 02. 2013, pričom A. S. ako predávajúca bola od februára
2011 do septembra 2012 v starostlivosti Psychiatrickej ambulancie na Poliklinike v Bratislave, kde bola
liečená pre zmiešanú demenciu stredne ťažkého stupňa a zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 18. 02.
2015 je zrejmé, že pred otvorením pojednávania súd oboznámil vyjadrenie všeobecnej lekárky A.. E. J.,
ktorá podaním zo dňa 02. 12. 2014 oznámila, že A. S. nie je vzhľadom na svoj zdravotný stav schopná sa
dostaviť na súd, je imobilná, alzheimerička, nie je orientovaná v čase a priestore. Uviedla, že Alzheimer
je progresívna neurologická choroba, ktorá postupom času končí až vo fáze, kedy mozog prestáva
správne fungovať, spôsobuje výpadky pamäti, problémy s komunikáciou a fungovaním vo všeobecnosti,
teda človek prestáva fungovať mentálne, sociálne a nakoniec aj fyzicky, pričom v stredných fázach (na
ktoré trpela aj A. S.) sa stráca krátkodobá pamäť, znižuje sa aj schopnosť robiť vhodné rozhodnutia,
rastie nervozita, prípadne nastávajú stavy paranoje, preto je zrejmé, že rozpoznanie príznakov je
očividné už pri prvom stretnutí. Poukázala na skutočnosť, že tieto príznaky a stavy sa nezlepšia, progres
choroby možno iba spomaliť a hoci A. S. v čase podpisovania kúpnej zmluvy nebola obmedzená v
spôsobilosti na právne úkony, duševnou chorobou trpela a vzhľadom na diagnózu nie je namieste
uvažovať o možných svetlých chvíľach, kedy by bola schopná posúdiť dôsledky uskutočnenia prevodu
nehnuteľnosti, preto právny úkon prevodu vlastníckeho práva bol právnym úkonom osoby konajúcej v
duševnej poruche, ktorá ju robí na tento úkon neschopnou a ak aj nejaký právny úkon urobila, nemohol
byť urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne a je absolútne neplatný podľa ust. § 38 ods. 2 a §
37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedla, že sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle, pričom
právny úkon nie je urobený slobodne, ak účastník koná pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého
účastníka alebo aj zo strany tretej osoby (bez takého nátlaku je nepredstaviteľné, že by vzhľadom
na svoj zdravotný stav A. S. predala nehnuteľnosť, v ktorej žila mnoho rokov, mala tam registrovaný
trvalý pobyt a na ktorú bola zvyknutá), pričom takýmto nátlakom môže byť bezprávna vyhrážka alebo
priame fyzické donútenie. Poukázala na skutočnosť, že psychické donútenie sa stotožňuje s bezprávnou
vyhrážkou a vyvoláva neplatnosť právneho úkonu v prípade, keď je protiprávne, t. j. vynucuje sa niečo,
čo vynucovať nemožno, vzbudzuje dôvodnú obavu z úkonu toho, kto hrozí, je adresná, to znamená,
že smeruje voči tomu, na kom sa právny úkon vynucuje s tým, že vážnosť vôle súvisí s tým, že sa
zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než
to ukazuje jej prejav a zrozumiteľnosť právneho úkonu značí, že jeho adresát (adresáti) je objektívne
schopný pochopiť výrazové prostriedky použité na vyjadrenie právneho úkonu, avšak poručiteľka ako
predávajúca tento úkon nemohla urobiť vážne ani zrozumiteľne, keďže obsahu úkonu vzhľadom na
svoj zdravotný stav nemohla ani rozumieť, keď po predaji nehnuteľnosti nemala kam ísť bývať a podľa
preukázateľných zistení kúpna cena za nehnuteľnosť nebola poukázaná v prospech jediného účtu, ktorý
mala zriadený, pričom žalovaný 2/ na prejednaní dedičstva po poručiteľke uviedol, že „vie, kam boli
finančné prostriedky vo výške kúpnej ceny za byt prevedené, nebude sa k tomu bližšie vyjadrovať a
tieto mu poručiteľka darovala.“ Žalobkyňa vo svojom odvolaní ďalej uviedla, že poručiteľka (A. S.) sa
stala obeťou podvodného konania, preto v priebehu minulého mesiaca (jún 2016, pozn. odvolacieho
súdu) podala na Okresnú prokuratúru Bratislava III trestné oznámenie, resp. oznámenie o podozrení
zo spáchania trestného činu podvodu a neoprávneného manipulovania s finančnými prostriedkami.
Poukázala na skutočnosť, že absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex
lege) voči každému, pôsobí ex tunc, prihliada sa na ňu z úradnej povinnosti a nie je možné ju žiadnym
spôsobom napraviť, keďže právny úkon od počiatku neexistuje, teda nespôsobuje vznik, zmenu alebo
zánik práv alebo povinností, pričom neplatnosti sa môže dovolávať každý, čo vyplýva aj z ustálenej
rozhodovacej praxe (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 26 Cdo 360/2008). Vytkla súdu prvej
inštancie viaceré procesné nedostatky a prieťahy v konaní, keď žalobu spolu s návrhom na nariadenie
predbežného opatrenia podala na Okresný súd Bratislava III koncom apríla 2013, t. j. ešte v čase, keď A.
S. žila, následne dňa 06. 05. 2013 súd prvej inštancie nariadil predbežné opatrenie, ktoré bolo odvolacím
súdom zmenené a návrh zamietnutý, ďalej súd prvej inštancie pripustil do konania A. S. ako žalovanú 2/
s tým, že túto vec opäť dňa 31. 07. 2014 prejednal odvolací súd, nakoľko žalovaný 1/ podal odvolanie.
Uviedla, že prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené až na deň 14. 11. 2014, teda takmer rok a pol
po podaní žalobného návrhu, ale pojednávanie bolo bez prejednania veci odročené s tým, že súd prvej
inštancie mal predvolať A. S. Y. W. B. O. Ž. a žalovaný 1/ mal do spisu do 5 dní doložiť fotokópiu kúpnej
zmluvy, pričom druhé pojednávanie sa konalo dňa 18. 02. 2015, na ktorom opäť bez prejednania veci
súd prvej inštancie konštatoval, že pre zlý zdravotný stav A. S. je potrebné jej ustanoviť opatrovníka a
pojednávanie bolo odročené na neurčito, kým však vôbec stihol vyriešiť otázku opatrovníctva, pôvodne
žalovaná A. S. B. XX. XX. XXXX Y. s tým, že posledné tretie pojednávanie bolo vytýčené až s termínom
25. 05. 2016, teda opäť takmer rok a pol od posledného, čoho výsledkom je skutočnosť, že celé konanie
trvalo až do momentu doručenia rozsudku viac ako tri roky, počas ktorých nebol na pojednávaní ani



raz vypočutý niektorý z účastníkov kúpnej zmluvy, súd prvej inštancie nevykonal jediný dôkaz, ktorý
žiadala v súdnom konaní vykonať (výsluch Z. S., notára osvedčujúceho údajný podpis A. S., znalecké
dokazovanie ohľadom zdravotného stavu žalovanej 2/), následne A. S. v priebehu trvania súdneho
konania zomrela, čím sa znemožnilo vyhotovenie znaleckého posudku alebo iného odborného posudku
o jej zdravotnom stave (v súčasnosti bude nutné vychádzať asi iba z dostupných lekárskych správ a
záznamov urobených v minulosti), v dôsledku všetkých týchto úkonov jej bola napadnutým rozsudkom
uložená povinnosť nahradiť trovy konania v celkovej výške približne 3.000 eur, pričom ani raz nebol nikto
vypočutý, nebol vykonaný žiadny dôkaz a vec ani len nebola prejednaná. Žalobkyňa poukázala na ust.
§ 100 ods. 1, § 114 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. 1 O. s. p. a uviedla, že pokiaľ bol súd prvej inštancie
názoru, že na určovacej žalobe neosvedčila naliehavý právny záujem, nie je zrejmý dôvod nariadenia
predbežného opatrenia po podaní žaloby, nakoľko týmto postupom došlo k porušeniu všetkých vyššie
citovaných ustanovení a zásady hospodárnosti, keďže po realizovaní viacerých úkonov v priebehu troch
rokov nakoniec bez prejednania veci samej a riadneho vypočutia procesných strán žalobu zamietol z
dôvodu neosvedčenia naliehavého právneho záujmu, navyše bez náležitého odôvodnenia rozsudku.
Namietla, že kúpna zmluva, ktorú do súdneho spisu doložil žalovaný 1/, jej do dnešného dňa nebola
doručená a až do konania posledného pojednávania dňa 25. 05. 2016 nemala vedomosť o tom, že kúpna
zmluva sa v spise vôbec nachádza, preto na pojednávaní do nej iba nahliadla, avšak bez možnosti jej
preštudovania, čím boli nepochybne porušené ďalšie procesné práva závažným spôsobom a poukázala
na zásadu, ktorú vyslovil Najvyšší súd SR v rozhodnutí pod sp. zn. 1 Cdo 48/2010, že všeobecné súdy
v občianskom súdnom konaní nemajú poskytovať formálny či formalistický výklad a aplikáciu práva,
ale majú poskytovať taký výklad a aplikáciu práva, ktorý je materiálnou ochranou zákonnosti, aby bola
zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov s tým, že občianske súdne
konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a
rozvíjanie.

3.

Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť
a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že v konaní k prieťahom nedošlo, nakoľko trvanie
súdneho konania je výsledkom okolností, za ktoré nesie zodpovednosť žalobkyňa (nesprávne podaná
žaloba, neuvedenie úplných identifikačných údajov svedkov, resp. účastníkov konania) a okolností,
na ktoré nemohli mať strany vplyv (E.. Ú. A. S. a z toho vyplývajúca potreba procesne upraviť
jej právneho nástupcu). Poukázal na skutočnosť, že podľa vtedy platných procesných predpisov je
vykonanie dôkazov navrhnutých stranami výlučne na posúdení súdu, pričom nevykonanie navrhnutého
dôkazu bez ďalšieho neznamená porušenie procesných práv niektorej zo strán, keďže nevykonanie
navrhnutých dôkazov v danom prípade je iba pretavením zásady rýchlosti a hospodárnosti súdneho
konania do praxe a nakoľko mal súd prvej inštancie za to, že nie je preukázaný naliehavý právny
záujem, nemohol ani konať vo veci samej, ale bolo jeho povinnosťou žalobu zamietnuť pre nedostatok
naliehavého právneho záujmu, čo sa aj stalo. Uviedol, že Ú. A. S. je vonkajšou okolnosťou, ktorú strany
nemohli ovplyvniť, a preto nie je zrejmé, ako táto okolnosť spôsobila žalobkyňou tvrdené procesné
pochybenie súdu prvej inštancie, pričom znalecký posudok vyhotovený za života A. S., by aj tak nebol
spôsobilý dokázať tvrdenia žalobkyne, a preto by jeho vyhotovenie bolo zbytočné a nehospodárne, čo
však nie je pre rozhodnutie vo veci kľúčové, keďže žaloba bola zamietnutá pre nedostatok naliehavého
právneho záujmu a dokazovanie vo veci samej sa z tohto dôvodu ani nemohlo vykonať. Žalovaný 1/ vo
svojom vyjadrení uviedol, že povinnosť žalobkyne nahradiť trovy konania nie je výsledkom pochybení
súdu prvej inštancie, ale dôsledkom jej neúspechu v konaní z dôvodu, že neuniesla dôkazné bremeno,
čo má za následok stratu sporu, pričom v danom prípade neuniesla dôkazné bremeno ani len vo
vzťahu k preukázaniu naliehavého právneho záujmu, nieto ešte vo vzťahu k meritu veci, ktorým sa
súd prvej inštancie s ohľadom na neexistujúci naliehavý právny záujem správne nezaoberal. Uviedol,
že nadväzovanie naliehavého právneho záujmu na nariadenie predbežného opatrenia tak, ako to
naznačuje žalobkyňa, je úplne nesprávne, nakoľko podmienky na nariadenie predbežného opatrenia
boli úplne odlišné od naliehavého právneho záujmu s tým, že síce nepovažuje nariadenie predbežného
opatrenia za správne, čo samozrejme vzhľadom na rozhodnutie odvolacieho súdu o odvolaní proti
predbežnému opatreniu nebolo, ale poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní
o nariadení predbežného opatrenia berie do úvahy úplne iné skutočnosti, ako pri rozhodovaní o
určovacej žalobe, predmetom ktorej je určenie neplatnosti právneho úkonu, keď z dikcie už zrušeného
Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že by strana navrhujúca nariadenie predbežného opatrenia
mala preukazovať naliehavý právny záujem, preto je prepájanie tohto inštitútu a naliehavého právneho



záujmu zo strany žalobkyne nedôvodné a nesprávne. Námietku žalobkyne, že súd prvej inštancie
neprejednal vec samotnú, nevypočul procesné strany a napriek tomu bez náležitého odôvodnenia
žalobu zamietol, považoval za účelový a skresľujúci pohľad, nakoľko opomenula uviesť, že na prvom
pojednávaní upozornil súd prvej inštancie, že vo veci nie je preukázaný naliehavý právny záujem
žalobkyne a žiadal žalobu z tohto dôvodu zamietnuť, pričom na pojednávaní dňa 25. 05. 2016 súd prvej
inštancie priamo vyzval právneho zástupcu žalobkyne na objasnenie naliehavého právneho záujmu a
vôbec nevzala do úvahy, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok dostatočným spôsobom odôvodnil,
keď uviedol, čoho sa žalobou domáhala, jeho stanovisko k veci, ďalej vysvetlil, z čoho pri rozhodnutí
vychádzal a aké dôkazy vykonal, ako aj vysvetlil, z akého dôvodu žalobu zamietol, podoprel svoje
rozhodnutie príslušnými zákonnými ustanoveniami a výslovne uviedol, že pre nedostatok naliehavého
právneho záujmu sa vecou samotnou nemohol zaoberať. Poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie
tiež uviedol, že jediným spôsobom, ako sa žalobkyňa mohla domáhať svojich práv s ohľadom na úmrtie
A. S., je žaloba na určenie vlastníckeho práva alebo žaloba na určenie, že dotknutá nehnuteľnosť patrí do
dedičstva, t. j., že žalobkyňa postupovala pri podaní žaloby nesprávne, výsledkom čoho je jej neúspech
v konaní.

4.

Žalovaný 2/ sa k odvolaniu žalobkyne, ktoré mu bolo doručené dňa 27. 10. 2016 (fikcia doručenia),
nevyjadril.

5.

Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 1/ k jej odvolaniu uviedla, že z jej argumentácie v
odvolaní, ktorú opiera aj o rozhodovaciu prax súdov a judikatúru, jednoznačne a kategoricky vyplýva
skutková a právna spojitosť s prejednávaným prípadom, na ktorú niekoľkokrát poukázala v súvislosti
s ukrátením na jej dedičských právach a rovnako v súvislosti s preukázaním naliehavého právneho
záujmu na určení neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy, avšak tvrdenia žalovaného 1/ sa obmedzujú
len na konštatovania, že v odvolaní v nadväznosti na judikatúru poukazuje na iný skutkový stav ako je
v prejednávanom prípade, ale uvedené tvrdenie nijako bližšie neanalyzuje, rovnako ako v prípade jeho
procesnej obrany, keď tvrdí, že upozorňoval na nedostatok naliehavého právneho záujmu. Nestotožnila
sa ani s tvrdením žalovaného 1/ o jej domnelom dedičskom práve, nakoľko je preukázateľnou zákonnou
dedičkou A. S., zosnulej účastníčky právneho úkonu uzavretia kúpnej zmluvy, pričom na jednej strane
svoju argumentáciu opiera o domnelé právo, ale na druhej strane rozporuplne a nezrozumiteľne
potvrdzuje, že bola povolaná dediť. Uviedla, že v prípade, ak by nebola uzavretá absolútne neplatná
kúpna zmluva k predmetnej nehnuteľnosti, tak by tento majetok bol zaradený na stranu aktív v dedičskom
konaní po zosnulej A. S., preto práve neplatným zmenšením objemu majetku zaradeného do dedičského
konania bola ako dedička ukrátená na svojich právach, o čom napriek výhovorkám žalovaného 1/, že
kúpna zmluva bola uzavretá už skôr pred smrťou A. S., nemožno pochybovať z vecnej ani právnej
stránky. V súvislosti s označením žalovaného 1/ ako dobromyseľného poukázala na nesúlad jeho
konania a postavenia, keď sa priklonila k ustálenému výkladu dobromyseľnosti, že posúdenie, či konajúci
je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska
(osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či konajúci pri bežnej (normálnej)
opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať,
nemal, resp. nemohol mať po celú dobu právneho úkonu dôvodné pochybnosti o spôsobilosti druhého
účastníka právneho úkonu. Uviedla, že o dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde je účastník v omyle,
že ide o osobu spôsobilú k danému právnemu úkonu a ide pritom o omyl ospravedlniteľný, ku ktorému
došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na
okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať, keď omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny.
Uviedla, že právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych
predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností a
vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat
(neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl konajúceho,
vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v
dobe, kedy a za akých okolností došlo k uskutočneniu právneho úkonu, nie je ospravedlniteľný, pričom
takýto omyl možno ospravedlniť len výnimočne, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a
pripúšťa rôzny výklad. K právnemu omylu uviedla, že aj v prípade, keby žalovaní 1/ a 2/ nepoznali
dikciu ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (čo ich neospravedlňuje), nemožno v tomto prípade



uvažovať o právnom omyle, nakoľko znenie zákona je jednoznačné a presné, pričom žalovaný 1/ a
tobôž nie žalovaný 2/ nikdy nenamietali ani nepopreli, že zdravotný stav A. S. bol vážny v negatívnom
zmysle z fyzickej aj psychickej stránky, preto aj v prípade, ak by kúpna zmluva nebola podpisovaná
účastníkmi súčasne (žalovaný 2/ nevidel Z. S.) už pri minimálnej obozretnosti sa mohol dovtípiť, že
stav jej mysle nie je schopný posúdiť následky prevodu nehnuteľnosti a následne aj „darovania“ kúpnej
ceny za nehnuteľnosť žalovanému 2/. K skutkovému omylu uviedla, že aj vzhľadom na priebeh konania,
lekárske potvrdenia a navrhované dôkazy, trpela A. S. W. chorobou, bola imobilná, neschopná posúdiť
následky svojho konania, teda sa prakticky nedá ani len predstaviť, ako by žalovaný 2/, u ktorého
A. S. žila, mohol byť dobromyseľný v dôsledku skutkového omylu, teda by nemohol mať pochybnosti
o jej spôsobilosti uskutočniť právny úkon prevodu nehnuteľnosti. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení v
nadväznosti na odopretie možnosti konať pred súdom (nevykonaný dôkaz) uviedla, že nezodpovedanou
otázkou stále zostáva, pred akým notárom a za akých okolností bol osvedčený podpis A. S., ktorý by
mohol vyvrátiť, resp. potvrdiť pochybnosti o možnom skutkovom omyle žalovaných a či nie je práve
dôkazom o vyvrátení akejkoľvek skutkovej dobromyseľnosti žalovaného 2/, že v čase uskutočnenia tohto
úkonu bol vášnivým hráčom gamblerských hier a odmietol sa vyjadriť o tom, čo sa stalo s peniazmi za
kúpu nehnuteľnosti a nie je poškodená na svojich dedičských právach aj tým, že namiesto nehnuteľnosti
nezdedila ani finančnú sumu (jej časť patriacu do dedičstva) ako finančné vyjadrenie nehnuteľnosti,
pričom v konaní jej dokonca nebola zaslaná ani samotná kúpna zmluva, preto sa nevedela vyjadriť
ani len k výške kúpnej ceny, t. j. podľa slov žalovaného mu túto poručiteľka darovala. Uviedla, že s
poukazom na ust. § 484, § 473 ods. 2 Občianskeho zákonníka predpokladala, že vzhľadom na to, že
predmetom kúpy bola nehnuteľnosť v Bratislave, nemohla byť predaná za sumu, ktorá by zodpovedala
obvyklému darovaniu, pričom pre vylúčenie pochybností o adekvátnosti tohto ustanovenia vzhľadom k
prejednávanej veci len spresnila, že týmto poukazuje na zjavnú nedobromyseľnosť žalovaného 2/, od
ktorého nemožno odvodzovať dobromyseľnosť žalovaného 1/. Žalobkyňa ďalej poukázala na právnu
zásadu, že „od nikoho nemožno nadobudnúť viac práva, ako má on sám“ a na početnú rozhodovaciu
prax potvrdenú Ústavným súdom SR v rozhodnutí zo dňa 10. 02. 2010, sp. zn. I. ÚS 50/2010, že
na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva hoci dobromyseľného
nadobúdateľa, pričom obdobným spôsobom judikoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí
zo dňa 30. 05. 2012, sp. zn. 6 Cdo 107/2011 a zároveň poukázala na ust. § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995
Z. z. účinného od 15. 10. 2008, keď podľa rozhodnutí súdov vydaných od 15. 10. 2008, práve toto
ustanovenie zakladá naliehavý právny záujem aj na určení neplatnosti zmluvy. Žalobkyňa vo svojom
vyjadrení poukázala aj na skutočnosť, že žalovaný 1/ neuviedol žiadnu relevantnú právnu argumentáciu
k údajnému nedostatku jej naliehavého právneho záujmu, na základe ktorého bola žaloba zamietnutá
bez ďalšieho vykonania navrhnutých dôkazov, pričom nevykonanie dôkazov nemožno považovať za
dodržanie zásady rýchlosti a hospodárnosti konania, ako mylne tvrdí, nakoľko išlo o dôkazy významnej
právnej sily pre posúdenie psychického stavu prevádzajúcej, v dôsledku ktorého by s nevyvrátiteľnou
určitosťou (i keď je to všetkým zúčastneným zrejmé...) išlo o absolútne neplatný právny úkon, ktorý má
za následok, bez ohľadu na naliehavý právny záujem či dobromyseľnosť žalovaného 1/, navrátenie do
pôvodného stavu, t. j. nehnuteľnosť by bola v majetku Matildy Slaninkovej a bola by predmetom aktív
v dedičskom konaní. Z dôvodu vyššej právnej istoty poukázala na skutočnosť, že nemožno opomenúť
aj chýbajúce finančné ohodnotenie nehnuteľnosti, ku ktorému sa žalovaný 2/ nevyjadril, pričom zotrvala
na všetkých skutočnostiach uvedených v odvolaní a namietla, že prvoinštančný súd riadne svoje
rozhodnutie neodôvodnil, iba sa stroho stotožnil s nepodloženou argumentáciou žalovaného 1/ a bez
odkazu na výklad príslušných právnych noriem, či objasnenie právnych záverov, ku ktorým dospel.

6.

Žalovaný 1/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že z jeho obsahu vyplýva, že zjavne
neporozumela jeho vyjadreniu, nakoľko námietky k neprimeranosti použitej judikatúry špecifikoval
prostredníctvom svojho právneho zástupcu už na pojednávaní dňa 25. 05. 2016, na ktorom uviedol,
že predložená judikatúra sa týkala bezodplatného prevodu majetku, čo v žiadnom prípade nemožno
porovnávať so situáciou v predmetnom prípade, kde došlo k odplatnému prevodu majetku medzi cudzími
osobami, pričom kúpna cena bola riadne a včas zaplatená. Uviedol, že dedičské právo žalobkyne v
zmysle dedičskej postupnosti nerozporuje ale tvrdí, že hmotným obsahom tohto práva nemôže byť
prechod práv k bytu č. 3 na Piešťanskej ul. č. 1 v Bratislave, zapísaného na liste vlastníctva č. 2893
pre k. ú. Nové mesto z dôvodu, že vlastnícke právo k bytu naňho prešlo približne 2 roky predtým,
ako vôbec došlo k dôvodu, na základe ktorého mohla byť žalobkyňa povolaná dediť, t. j. k úmrtiu A.



S. s tým, že dedičské právo dediča sa môže zhmotniť potvrdením o nadobudnutí dedičstva iba vo
vzťahu k tomu majetku poručiteľa, ktorý bol v jeho vlastníctve ku dňu smrti a je vylúčené, aby sa toto
dedičské právo žalobkyne zhmotnilo vo vzťahu k bytu, keď aj tieto argumenty jeho právny zástupca
prezentoval už priamo na pojednávaní dňa 25. 05. 2016. Žalovaný 1/ uviedol, že pomerne rozsiahla
analýza žalobkyne vo vzťahu k jeho nedobromyseľnosti nič nezmení na fakte, že v priebehu súdneho
konania ani v odvolaní neprodukovala ani jeden jediný relevantný dôkaz, z ktorého by vyplývala čo i len
pochybnosť o jeho dobromyseľnosti, preto nemožno pochybovať, že neuniesla svoje dôkazné bremeno,
čoho dôsledkom je vydanie zamietavého rozsudku. Namietol tvrdenie žalobkyne, že nikdy nepoprel
(spolu so žalovaným 2/), že zdravotný stav A. S. bol vážny v negatívnom zmysle z fyzickej aj psychickej
stránky a aj v prípade, ak by kúpna zmluva nebola podpisovaná účastníkmi súčasne (žalovaný 2/ A. S.
nevidel), už pri minimálnej obozretnosti sa mohol dovtípiť, že pre stav jej mysle nie je schopná posúdiť
následky prevodu nehnuteľnosti a následne aj „darovania“ kúpnej ceny na nehnuteľnosť žalovanému
2/, nakoľko toto vyjadrenie je spojením domnienok a neprávd, ktoré nemajú nič spoločné so skutkovým
stavom prípadu, keďže žalobkyňa pri podpisovaní kúpnej zmluvy nebola, preto nie je jasné, ako môže
vyslovovať tvrdenia o tom, v akom stave sa účastníci kúpnej zmluvy v momente jej uzavretia nachádzali
ani o tom, ako a kde bola táto zmluva uzavretá. Poukázal na zmätočnosť vyjadrenia žalobkyne, keď
uviedla tvrdenia vo vzťahu k žalovanému 2/ ohľadom gamblerstva a toho, že sa odmietol vyjadriť o
tom, čo sa stalo s peniazmi za kúpu nehnuteľnosti s tým, že si nespomína, že by také okolnosti boli
predmetom dokazovania v súdnom konaní, a preto tieto vyjadrenia žalobkyne nie je možné vnímať
inak ako nepodložené a irelevantné s tým, že nie je ani zrejmý súvis s prejednávaným prípadom a ani
skutočnosť, akým spôsobom sa ho má týkať vnútorný vzťah žalobkyne a žalovaného 2/. Uviedol, že
podstatou sporu sú majetkové nezhody žalobkyne a žalovaného 2/, ktoré sa ho však nijakým spôsobom
netykajú a má si ich žalobkyňa so žalovaným 2/ vyriešiť sama v rámci dedičského konania, eventuálne
príslušným typom žaloby smerujúcim proti žalovanému 2/.

7.

Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného 1/, ktoré bolo doručené jej právnemu zástupcovi dňa 12. 07.
2017, nevyjadrila.

8.

Proti tomu rozsudku v časti vo výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania, podal
žalovaný 1/ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhol rozsudok v
napadnutej časti zmeniť a priznať náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 4.153,25 eur.
K dôvodom nepriznania náhrady za nahliadnutie do spisu uviedol, že bolo vykonané, nakoľko spolu s
právnym zástupcom nemali dlhšiu dobu žiadne informácie o stave súdneho konania (posledný úkon,
ktorý predchádzal nahliadnutiu do spisu, bolo pojednávanie dňa 14. 11. 2014, ktoré bolo odročené
bez prejednania na termín 18. 02. 2015), a preto jeho právny zástupca aj s ohľadom na priebeh
a výsledky pojednávania, ktoré sa konalo dňa 14. 11. 2014 predpokladal, že medzičasom mohlo
dôjsť aj k zastaveniu konania z dôvodu späťvzatia žaloby, a zároveň sa obával, že došlo k chybe
v doručovaní rozhodnutia o zastavení konania prostredníctvom poštového podniku, na základe čoho
sa toto rozhodnutie k nemu nedostalo. Súhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, že jeho právnemu
zástupcovi bol súdny spis predložený dňa 29. 01. 2015 na čas približne 25 minút, počas ktorého celý
spis preštudoval a urobil si poznámky, keď zistil nielen to, že žaloba nebola vzatá späť, ale oboznámil sa
najmä s okolnosťami doručovania vtedy žalovanej X/ A. S., pričom v spise bolo založené aj právnemu
zástupcovi neznáme vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že A. S. nie je schopná účasti na pojednávaní, teda
právny zástupca sa s jeho obsahom mohol oboznámiť priamo zo súdneho spisu a nie až na ďalšom
pojednávaní. Uviedol, že tieto skutočnosti právnemu zástupcovi ani jemu neboli známe, avšak vedomosť
o nich bola potrebná na riadnu prípravu na pojednávanie vytýčené na deň 18. 02. 2015, preto odmietol
záver súdu prvej inštancie, že nahliadnutie do spisu dňa 29. 01. 2015 bolo neúčelné. Poukázal na
skutočnosť, že porada s právnym zástupcom dňa 25. 05. 2013 bola vyvolaná z jeho strany ako klienta,
nakoľko mu právny zástupca vopred zaslal pripravené odvolanie proti predbežnému opatreniu, aby sa
mohol oboznámiť s navrhnutými krokmi, avšak obsahu tohto podania dostatočne nerozumel, v dôsledku
čoho bolo potrebné, aby mu právny zástupca vysvetlil dôvody tohto postupu, predpokladaný výsledok,
možné dôsledky a ďalšie okolnosti, aby porozumel tomuto úkonu v dostatočnej miere a odsúhlasil
právnemu zástupcovi jeho vykonanie (k čomu došlo práve 25. 05. 2013, pričom odvolanie bolo podané



29. 05. 2013 prostredníctvom poštového podniku), teda aj v tomto prípade je preukázaná účelnosť úkonu
právnej služby. Namietol, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil tieto úkony právnej služby, keď mu
nepriznal ich náhradu napriek tomu, že dané úkony boli potrebné aj účelné na obhajovanie jeho práv
prostredníctvom právneho zástupcu, čím došlo na strane súdu prvej inštancie k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci, keď síce aplikoval správny predpis vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004
Z. z., avšak tento nebol správne použitý na zistený skutkový stav.

9.

Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ uviedla, že jeho nároky na priznanie trov konania
za dva úkony právnej služby sú v rozpore s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z.
a dôvody na priznanie náhrady trov konania za nahliadnutie do súdneho spisu dňa 29. 01. 2015 a za
neúspešný úkon v súvislosti s údajnou poradou s klientom dňa 25. 05. 2013, sú účelové. Poukázala na
skutočnosť, že súd prvej inštancie správne žalovanému 1/ nepriznal odmenu za úkon právnej služby -
nahliadnutie do spisu z dôvodu, že tento úkon nie je úkonom právnej služby v zmysle § 13a vyhlášky
ani s poukazom na demonštratívnosť výpočtu úkonov právnej služby podľa ust. § 13a vyhlášky a nie je
ani úkonom potrebným pre rozhodnutie vo veci samej. Uviedla, že ratio legis vyhlášky je odmeňovanie
účelne vykonaných úkonov, v zmysle jej jednotlivých ustanovení, pričom poradu s klientom zo dňa 25.
05. 2013 za účelnú považovať nemožno, nakoľko žalovaný 1/ nepreukázal uskutočnenie úkonu žiadnym
záznamom, ktorý by zachytával poradu, samozrejme v právne dovolenom rámci, pokiaľ ide o zachytenie
jeho obsahu, pričom podpis klienta na takom zázname z porady by potvrdzoval opodstatnenosť a záujem
o daný prípad na jednej strane a poskytnutie právnej pomoci na druhej strane, a preto súd prvej inštancie
postupoval správne, keď posudzoval účelnosť, efektívnosť a primeranosť vykonaných úkonov právnej
obrany žalovaného 1/.

10.

Žalovaný 1/ sa k vyjadreniu žalobkyne, ktoré bolo doručené jeho právnemu zástupcovi dňa 22. 03. 2017,
nevyjadril.

11.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p.
(zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval
to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 31. januára 2019 podľa § 378 ods. 1 v spojení
s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni
zástupcovia upovedomené zákonným spôsobom.

12.

Podľa § 470 ods. 1 C. s. p. (zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak
nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

13.

Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

14.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým
žalobu žalobkyne zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti
Kúpnej zmluvy uzavretej dňa 14. 01. 2013 medzi A. S. ako predávajúcou a žalovaným 1/ ako kupujúcim.



15.

Z obsahu žaloby žalobkyne, ktorú podala na súd prvej inštancie dňa 26. 04. 2013 vyplýva, že sa
domáhala určenia absolútnej neplatnosti Kúpnej zmluvy uzavretej dňa 14. 01. 2013 medzi A. S. ako
predávajúcou a žalovaným A. O. ako kupujúcim z dôvodu, že predávajúca urobila právny úkon v
duševnej poruche, nakoľko trpela zmiešanou demenciou stredne ťažkého stupňa, ktorá sa ako syndróm
vyznačuje stratou pamäte, myslenia, orientácie, chápania, počítania, schopnosti učenia, reči a úsudku,
a pokiaľ tento úkon urobila, tak ho nemohla urobiť ani slobodne a vážne, ale iba pod nátlakom, pričom
naliehavý právny záujem na požadovanom určení odôvodnila tým, že je jednou z dvoch oprávnených
dedičov predávajúcej a bez určenia neplatnosti kúpnej zmluvy bude ukrátená na svojich právach a jej
právne postavenie by bolo neisté.

16.

Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie uznesením zo dňa 14. januára 2013, č. k. 12C/69/2013
- 47 pripustil, aby do konania na strane žalovaného ako ďalšia účastníčka pristúpila žalovaná X/ A. S.,
E.. XX. XX. XXXX, I. Z. Q.. Č.. X, I., D. B.W. XX. XX. XXXX Y., a preto súd prvej inštancie ďalej v konaní
pokračoval s jej právnym nástupcom Z. S., E.. XX. XX. XXXX, I. Z. Q.. Č.. X, I., pričom naliehavý právny
záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej dňa 14. 01. 2013 odôvodňovala následne tým, že
ako dedička bola týmto právnym úkonom poručiteľky ukrátená na právach, nakoľko byt nebol pojatý do
súpisu majetku po poručiteľke a určením neplatnosti právneho úkonu by jej právne postavenie mohlo
byť priaznivo dotknuté, keďže na základe súdneho rozhodnutia o určení neplatnosti právneho úkonu,
vyznačí správa katastra v zmysle § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. stav pred týmto právnym úkonom.

17.

Základným procesným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je v zmysle § 80 písm. c) O. s.
p. účinného do 30. 06. 2016, je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.
Rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania sa súd musí zaoberať otázkou existencie naliehavého
právneho záujmu na určovacej žalobe už po začatí konania, pričom naliehavý právny záujem na
požadovanom určení musí byť daný aj v čase rozhodovania.

18.

Určovacia žaloba predpokladaná ustanovením § 80 písm. c) O. s. p. je preventívneho charakteru
a má miesto jednak tam, kde možno pomocou nej eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty
v právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, jednak v prípadoch, v
ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného
právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu, tvoriacu určitý právny rámec, ktorý
je zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú práve
s podmienkou naliehavého právneho záujmu; ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať, že ich
určovacia žaloba bude plniť, nebude ani naliehavý právny záujem na takomto určení. Ak súd zamieta
určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je vylúčené,
aby súčasne žalobu preskúmal po vecnej stránke.

19.

Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný
(účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť
odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj
tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Za nedovolenú možno považovať určovaciu
žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak
však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj
napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba.

20.



Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení
právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobca
osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti
prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo
právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom,
ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania alebo vytvára pevný základ pre
jeho usporiadanie).

21.

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobkyne v odvolaní, že určením neplatnosti Kúpnej zmluvy
zo dňa 14. 01. 2013 by vyznačil kataster nehnuteľností v zmysle ust. § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995
Z. z. stav pred týmto právnym úkonom, t. j. vlastníčkou by bola poručiteľka A. S., na základe čoho by
bolo možné v dedičskom konaní po poručiteľke prejednať nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom neplatnej
kúpnej zmluvy, nakoľko rozsudkom nemožno zásadne určiť existenciu (prípadne neexistenciu) právneho
vzťahu alebo práva za dobu minulú (porovnaj napr. dôvody uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu SR z
24. apríla 1985, sp. zn. 2 Cz 18/85, z 26. augusta 1993, sp. zn. 1 Cdo 76/93, z 24. marca 1997, sp. zn. 2
Cdo 135/96) a výrok rozsudku aj v konaní o určovacej žalobe musí zodpovedať právnemu vzťahu, resp.
právu v prítomnom čase, t. j. v čase vyhlásenia rozsudku (podľa § 154 ods. 1 O. s. p. je pre rozsudok
rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia), z čoho vyplýva, že je vylúčené, aby určovací rozsudok súdu
bol podkladom pre kataster nehnuteľností pre vyznačenie vlastníckeho práva záznamom v prospech
nežijúcej osoby.

22.

Súd prvej inštancie dospel k absolútne správnemu právnemu záveru, že žalobkyňa nemá naliehavý
právny záujem na určení neplatnosti Kúpnej zmluvy zo dňa 14. 01. 2013, nakoľko v sporovom konaní
sa môže domáhať iba určenia, že konkrétna vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po
poručiteľke (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 11. decembra 2008, sp. zn. 3 Cdo 44/2008, z 30.
júna 2008, sp. zn. 5 Cdo 147/2007, z 29. januára 2008, sp. zn. 1 Cdo 43/2007, z 26. júla 2007, sp. zn. 3
Cdo 25/2007) s tým, že žaloba na určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, nepredstavuje
tzv. inú žalobu, ktorá v ustanovení § 80 O. s. p. nie je uvedená, ale ide o žalobu podľa § 80 písm. c) O.
s. p., ktorá sleduje ochranu vlastníckeho práva.

23.

Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď po zistení nedostatku naliehavého právneho záujmu
žalobkyne na určení neplatnosti Kúpnej zmluvy zo dňa 14. 01. 2013 žalobu, bez jej preskúmania po
vecnej stránke zamietol, nakoľko v prípade neexistencie naliehavého právneho záujmu na určovacej
žalobe je vylúčené, aby súčasne žalobu preskúmal po vecnej stránke (rozsudok Najvyššieho súdu SR
z 18. júna 2007, sp. zn. 1Cdo 91/2006, z 28. októbra 2008, sp. zn. 2 Cdo 231/2007).

24.

Nebolo možné sa však stotožniť ani s námietkou žalovaného 1/ v podanom v odvolaní, že súd prvej
inštancie o výške náhrady trov konania rozhodol nesprávne, keď mu nepriznal náhradu trov právneho
zastúpenia za úkon právnej služby porady s klientom dňa 25. 05. 2013 a nahliadnutia do spisu dňa 29. 01.
2015, nakoľko nahliadnutie do spisu nie je vymedzené v ust. § 13a ods. 1 písm. a) až h), ani v ust. § 13a
ods. 2 písm. a) až f) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z., a pre tento úkon právnej
služby neprichádza do úvahy ani použitie ust. § 13a ods. 5 vyhlášky, pričom právny zástupca žalovaného
1/ spolu s vyčíslením trov konania v podaní zo dňa 30. 05. 2016 nielen nepreukázal záznamom, že
porada s klientom sa aj reálne uskutočnila, ale ani koľko porada trvala (podstatné pre posúdenie v zmysle
ust. § 13a ods. 1 písm. a/, písm. b/, resp. § 13a ods. 2 písm. d/ a písm. e/ vyhlášky), a preto neuniesol
dôkazné bremeno o vykonaní tohto úkonu právnej služby.

25.



Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej
inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúcim všetky požiadavky podľa ust. §
220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa správne a presvedčivo argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom
i právnym posúdením veci, a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. potvrdil.

26.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262
ods. 2 C. s. p. tak, že žalovaným 1/ a 2/ úspešným v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov
konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

27.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.



(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).