{"guid": "04448900-939f-4a04-8370-33335969af30:d32c9c83-0b4e-466e-b58d-f92e1c565bfe", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3815207975.1", "spisova_znacka": "5CoE/256/2016", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5CoE/256/2016 z 5. 7. 2016", "citacia": "rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 5. júla 2016, sp. zn. 5CoE/256/2016, ECLI:SK:KSTN:2016:3815207975.1", "identifikacne_cislo": "3815207975", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Drahomíra Dibdiaková", "sudca_id": 39, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-drahomira-dibdiakova-39", "datum_vydania": "2016-07-05", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d32c9c83-0b4e-466e-b58d-f92e1c565bfe", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3815207975.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3815207975.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3815207975.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5CoE/256/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815207975
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 07. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3815207975.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Vajnorská 100/A, IČO 45 869 464, v konaní zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD.,
advokátkou, so sídlom Bratislava, Martinčekova 13, IČO 42 174 716 proti povinnému Róbertovi R.,
bytom V. XXX pre vymoženie 1.247,61 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Prievidza č.k. 15Er/1659/2015-28 zo dňa 04. februára 2016, v senáte, jednohlasne,
takto

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Vajnorská 100/A, IČO 45 869 464, v konaní zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD.,
advokátkou, so sídlom Bratislava, Martinčekova 13, IČO 42 174 716 proti povinnému Róbertovi
Krpelanovi, bytom Liešťany 166, pre vymoženie 1.247,61 eur s príslušenstvom, na odvolanie
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č.k. 15Er/1659/2015-28 zo dňa 04. februára
2016, v senáte, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že návrhom na začatie exekúcie
sa oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu domáha proti povinnému vykonania exekúcie na
podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROHODCOVSKÝM
SÚDOM zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., sp. zn.
IBB0410061 zo dňa 08.04.2011 /ďalej len \"rozhodcovský rozsudok\"/. Súd vec posúdil po právnej
stránke podľa § 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, § 45, § 54b zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom
konaní /ďalej len \"zákon o rozhodcovskom konaní/, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 2 písm.
a), b) a § 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj na príslušné ustanovenia
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Uviedol, že z predloženého exekučného titulu - vyššie špecifikovaného rozhodcovského rozsudku,
súd zistil, že dňa 08.11.2007 bola medzi právnym predchodcom oprávneného /Poštová banka a.s./ a
povinným uzavretá zmluva o úvere č. 0315059007 /ďalej len ,,zmluva o úvere“/ na základe ktorej bol
povinnému poskytnutý úver vo  výške 1.659,70 eur. Poštová banka, a.s. následne zmluvou zo dňa
15.12.2010 postúpila pohľadávku voči povinnému spoločnosti  BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED,
číslo registrácie:  HE 275225, Cyprus,  ktorá následne zmluvou zo dňa 15.01.2013 postúpila pohľadávku
voči povinnému súčasnému oprávnenému. Súd v prvom rade skúmal samotnú  zmluvu o úvere, ktorá
vytvára právny rámec vzťahu medzi  pôvodným oprávneným ako veriteľom. Preskúmaním zmluvy o
úvere súd dospel k záveru, že tento právny vzťah založený zmluvou je potrebné posudzovať podľa
ustanovení o spotrebiteľskom práve. Medzi účastníkmi konania bola uzavretá  spotrebiteľská zmluva,
nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na



druhej strane je nepochybné, že  právny predchodca oprávneného uzatváral predmetnú zmluvu v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného
registra / v predmete činnosti uvedené: poskytovanie úverov /. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za
dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne
ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzavierali
vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne
postavenie účastníkov zmluvy má súd za to, že úver bol povinnému poskytnutý ako spotrebiteľovi.
Ďalej súd zistil, že podľa bodu 3.6. úverovej zmluvy, zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré
vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú  sa rozhodovať  pred Stálym
rozhodcovským súdom pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., rozhodnutie bude pre
obidve zmluvné strany konečné a záväzné. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný
si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje
nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky. Tu sa súd zaoberal  tým,
či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Vzhľadom ku
skutočnosti, že  rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje
čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu ako aj s poukazom na ustanovenia § 1
ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z., takéto zmluvné dojednanie nie je možné v
spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý
v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom
konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú
možnosť ovplyvniť, aký rozhodca /či skupina rozhodcov/ bude o ich právach a povinnostiach v súlade
s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu
v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy alebo formou
rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy o pôžičke
ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu vyžaduje v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní aj voľba rozhodcu resp. postup jeho dodatočného ustanovenia.
V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné
ustanovenie rozhodcovského súdu na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj
samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako
k uzatvoreniu zmluvy o úvere povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného
dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto je rozhodcom je v tomto prípade
veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej
formulárovej zmluve, ktorú  oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch
uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných
dojednaniach zmluvy o  úvere podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky, tak z pohľadu ustanovení
§ 53, 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu smernice
93/13/EHS /výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva/, aby bola kvalifikovaná ako nekalá.
Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Existujúca,
ale neplatná rozhodcovská doložka  nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu.
Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské
konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená
exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti. Predložený
rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom
na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Podané odvolanie odôvodnil podľa
§ 205 ods. 2 písm. a), d), f), e) O.s.p. a § 221 ods. 1 písm. d), f) a h) O.s.p. Uviedol, že podľa ustanovení §
44 ods. 2 prvá veta a druhá veta Exekučného poriadku je súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy
výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný
titul. Exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere,
ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný
na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej
inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný
súd. Poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/159/2009 zo dňa
16.06.2009. Ďalej uviedol, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný
titul len v zákonom určených medziach. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať



podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.z., má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu, podľa ustanovení  § 159 O.s.p. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje
rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Mal za
to, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať
rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský
rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania
rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu /§ 35 zákona č. 244/2002 Z.z./, podľa ustanovení § 159
O.s.p. doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný. Výrok právoplatného
rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány, a len čo sa o veci právoplatne rozhodlo,
nemôže sa prejednať znova. Teda je tu prekážka res iudicata. Uvedeným konaním súdu dochádza
k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky. V súvislosti s uvedeným poukázal na
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ÚS 2/2000, II. ÚS 499/2014 a PL. ÚS 21/08.
Poukázal aj na skutočnosť, že ako právny nástupca Poštovej banky, a.s. bol povinný postupovať v
súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. V zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných
obchodných podmienok, Poštová banka, a.s. postupovala v súlade s     § 93b zákona o bankách, ktorý
jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky, s tým, že v predmetnom bode
je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. To, že ju neodmietol, je prejavom
jeho osobnej a zmluvnej slobody. Súd zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v
rozhodcovskom konaní, avšak opomína tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný klientovi
ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k porušeniu zákona o bankách,
avšak aj napriek splneniu si zákonom stanovenej povinnosti súd práve týmto splnením zákonnej
povinnosti dôvodí zamietnutie poverenia. Mal za to, že exekučný súd nesprávne aplikuje ustanovenia
Občianskeho zákonníka a plne sa stotožnil s odôvodnením nálezu Ústavného súdu II. ÚS 499/2012.
Poukázal aj na uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19.04.2001,
sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 02.04.2009, sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29.09.2005 a na nálezy Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 244/09 z 29.09.2009, sp. zn. I. ÚS 390/08 z 23.04.2009, sp. zn.
I. ÚS 335/06 z 30.10.2007.  Namietal, že exekučný súd nijako neskúmal vôľu povinného, že nebol
preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky a rovno bez skutkových či právnych
dôvodov ju označil za neplatnú. Exekučný súd sa zároveň nijako nevysporiadal s odlišným právnym
názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa a svoj odlišný postup nijako nezdôvodnil. V prípade,
že by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku a konanie by prebiehalo na štátnom súde, súd sa
nevyjadril, akým iným spôsobom by slabšia strana svoj osud v závažnej veci, ako by bol prípadný
neskorší proces, dokázala náležite naplánovať. Tiež uviedol, že exekučný súd pri skúmaní žiadosti o
udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého
dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní. Oprávnený sa
nemal možnosť vyjadriť k takto vykonávaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému stavu.
Exekučný súd mu uprel právo byť účastným na takomto zisťovaní skutkového stavu, čím zasiahol do
jeho práva podľa čl. 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ani O.s.p. ani Exekučný poriadok ani zákon
č. 244/2002 Z.z. neposkytuje absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu
k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo
veci samej dokazovanie, alebo napr. rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. Ďalej mal za to, že pokiaľ
by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je možné záver
o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy
normatívny akt, ktorý je súčasťou unijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého
priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny a v žiadnom prípade
interpretačný. Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nie je možné
brať do úvahy judikatúru Európskeho súdneho dvora, nakoľko judikatúra Európskeho súdneho dvora,
vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských
zmluvách, nie je voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná.
Poukázal aj na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č.k. 18CoE/633/2011-25 zo dňa 26.06.2012
a Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 2CoE/292/2012-59 a č.k. 43CoE/85/2015-26. Bol názoru, že
postupom exekučného súdu bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby
povinný urobil akýkoľvek právny úkon, ho nezákonne zvýhodňuje len na základe jeho postavenia. V
súvislosti s uvedeným poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 23/2013-8.
Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne aby napadnuté uznesenie
v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.



Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté  uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné
ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Podľa § 234d ods. 2 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, na exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a
ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov,
ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania
rozhodcovského rozsudku, teda v znení účinnom do 31.12.2014 /ďalej len ,,zákon č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní\"/, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Odvolací súd preskúmaním veci zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2014 /
ďalej len ,,Exekučný poriadok\"/ žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že v prípade, ak súd
zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti
exekučného titulu, ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či tu nie je taká právna
úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Zákon č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní v ustanovení § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský
rozsudok aj z hmotnoprávnych hľadísk.

Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného
poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní z
úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom /§ 45 ods.
1 písm. c)/, resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b). Ak súd
zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný
v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy, ktorá
má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd v rámci postupu podľa § 44 Exekučného
poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, z úradnej povinnosti správne
v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá
taký charakter, pre ktorý je potrebné úplne alebo čiastočne exekučné konanie zastaviť, resp. v danom
prípade zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor exekučného titulu
so zákonom.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami
o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom



alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní /§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní/. Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu
rozhodcovskej doložky k zmluve /§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní/.
Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak
je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne
vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,
ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli /§ 4 ods.
2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní/.

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
\"rozhodnutia\" nevykonateľného, majúceho účinky paktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu,
ktorý skúmal, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská zmluva.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k \"zrušeniu\" tohto rozhodnutia. Exekučný súd v súlade so zákonom skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho
vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný
súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je
exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený aj bez návrhu /ex offo/ skúmať, či rozhodcovská zmluva
medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky
vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou
viazaná /uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/105/2011 z 10. októbra 2012/.

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku /uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 230/2011 z 18. septembra
2012/.

Za správny považuje odvolací súd právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o úvere
je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným /jeho právnym predchodcom/ a povinným bol
založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva
o úvere zo dňa 08.11.2007 vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v znení platnom a účinnom v deň uzatvorenia zmluvy v spojení s § 3 zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné aplikovať ustanovenia § 53 a
nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa a to napriek skutočnosti, že zmluva o úvere je v
zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka tzv. absolútny obchod. V tejto súvislosti odvolací
súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy
len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi
neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods.
2 Obchodného zákonníka potrebné na právny vzťah účastníkov subsidiárne aplikovať aj ustanovenia
o ochrane spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku. Preto súd prvého stupňa postupoval
správne, ak na vzťah účastníkov aplikoval príslušné právne normy chrániace spotrebiteľa.



Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z. z. správne súd prvého stupňa vychádzal z ustanovení § 53 ods. 1 a 5 a § 54 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a smernice Rady 93/13/EHS
a zisťoval, či predložená zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje
takú podmienku, ktorá má nekalý charakter, a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní
dospel súd prvého stupňa k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže
spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa,
teda povinného /§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy/.
Rozhodcovskú doložku obsiahnutú v bode 3.6. zmluvy o úvere je preto potrebné považovať za nekalú,
postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v príslušnom
znení.

Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o
neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nemá ako prameň komunitárneho práva
horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo
komunitárne konformným spôsobom. Uvedené zákonné ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní je pritom podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v zmysle ktorého členské štáty Európskej
únie sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a
aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná
bez nekalých podmienok.

Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou
zmluvy o úvere, ktorú predkladal oprávnený /jeho právny predchodca/ povinnému na formulári, pričom
nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť. Veriteľ mohol na základe
predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovi, resp. rozhodcovskému
súdu, ktorého sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľ týmto stratil právo brániť
sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp.
rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej
doložky vo svojich vopred pripravených článkoch zmluvy o úvere. Vychádzajúc z komplexnej úpravy
rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej
únie /C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00,  C-243/08, C-168/05/.

Pokiaľ oprávnený poukázal v odvolaní na skutočnosť, že v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z.
o bankách sú banky povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy, odvolací súd k tomu uvádza, že právny predchodca oprávneného neuzatvoril s povinným
osobitnú rozhodcovskú zmluvu /ani nedal povinnému osobitný návrh na jej uzatvorenie a príslušné
poučenie/, ale rozhodcovská doložka bola začlenená do vopred pripravených ustanovení úverovej
zmluvy-všeobecných obchodných podmienok. Povinný ako spotrebiteľ bol v postavení, že buď zmluvu
prijme ako celok a úver dostane, alebo zmluvu ako celok odmietne a úver nedostane. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že stanovenie povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na
uzavretie rozhodcovskej zmluvy neznamená, že veriteľ je oprávnený včleniť do svojich zmlúv také znenie
rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa /tak, ako tomu bolo v predmetnom prípade/. Ak veriteľ uzatvára zmluvu
so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj príslušné zákonné normy, chrániace spotrebiteľa.

Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že nakoľko v predmetnom prípade bola uzavretá neplatná
rozhodcovská doložka, táto nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu /v danom prípade
STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s./
na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú
ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky /čiže stať sa spôsobilým
podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom/. Podobne tak judikoval i Najvyšší súd Slovenskej
republiky, ktorý v uznesení sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21. marca 2012 skonštatoval, že rozhodcovský
rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská



zmluva /či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky/, na ktorej sa zakladá
právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v
spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť /nezáväznosť/ rozhodcovského rozsudku.

Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy,
ktorý vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti
o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre
docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj
bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej
podmienky                          /v danom prípade zamietne žiadosť o udelenie poverenia/. Ak by
takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije,
v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi /k tomu viď aj uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24. februára 2011/.
1. Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že návrhom na začatie exekúcie
sa oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu domáha proti povinnému vykonania exekúcie na
podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROHODCOVSKÝM
SÚDOM zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., sp. zn.
IBB0410061 zo dňa 08.04.2011 /ďalej len \"rozhodcovský rozsudok\"/. Súd vec posúdil po právnej
stránke podľa § 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, § 45, § 54b zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom
konaní /ďalej len \"zákon o rozhodcovskom konaní/, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 2 písm.
a), b) a § 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj na príslušné ustanovenia
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Uviedol, že z predloženého exekučného titulu - vyššie špecifikovaného rozhodcovského rozsudku,
súd zistil, že dňa 08.11.2007 bola medzi právnym predchodcom oprávneného /Poštová banka a.s./ a
povinným uzavretá zmluva o úvere č. 0315059007 /ďalej len ,,zmluva o úvere“/ na základe ktorej bol
povinnému poskytnutý úver vo  výške 1.659,70 eur. Poštová banka, a.s. následne zmluvou zo dňa
15.12.2010 postúpila pohľadávku voči povinnému spoločnosti  BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED,
číslo registrácie:  HE 275225, Cyprus,  ktorá následne zmluvou zo dňa 15.01.2013 postúpila pohľadávku
voči povinnému súčasnému oprávnenému. Súd v prvom rade skúmal samotnú  zmluvu o úvere, ktorá
vytvára právny rámec vzťahu medzi  pôvodným oprávneným ako veriteľom. Preskúmaním zmluvy o
úvere súd dospel k záveru, že tento právny vzťah založený zmluvou je potrebné posudzovať podľa
ustanovení o spotrebiteľskom práve. Medzi účastníkmi konania bola uzavretá  spotrebiteľská zmluva,
nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na
druhej strane je nepochybné, že  právny predchodca oprávneného uzatváral predmetnú zmluvu v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného
registra / v predmete činnosti uvedené: poskytovanie úverov /. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za
dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne
ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzavierali
vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne
postavenie účastníkov zmluvy má súd za to, že úver bol povinnému poskytnutý ako spotrebiteľovi.
Ďalej súd zistil, že podľa bodu 3.6. úverovej zmluvy, zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré
vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú  sa rozhodovať  pred Stálym
rozhodcovským súdom pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., rozhodnutie bude pre
obidve zmluvné strany konečné a záväzné. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný
si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje
nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky. Tu sa súd zaoberal  tým,
či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Vzhľadom ku
skutočnosti, že  rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje
čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu ako aj s poukazom na ustanovenia § 1
ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z., takéto zmluvné dojednanie nie je možné v
spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý
v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom
konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú
možnosť ovplyvniť, aký rozhodca /či skupina rozhodcov/ bude o ich právach a povinnostiach v súlade



s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu
v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy alebo formou
rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy o pôžičke
ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu vyžaduje v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní aj voľba rozhodcu resp. postup jeho dodatočného ustanovenia.
V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné
ustanovenie rozhodcovského súdu na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj
samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako
k uzatvoreniu zmluvy o úvere povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného
dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto je rozhodcom je v tomto prípade
veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej
formulárovej zmluve, ktorú  oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch
uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných
dojednaniach zmluvy o  úvere podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky, tak z pohľadu ustanovení
§ 53, 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu smernice
93/13/EHS /výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva/, aby bola kvalifikovaná ako nekalá.
Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Existujúca,
ale neplatná rozhodcovská doložka  nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu.
Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské
konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená
exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti. Predložený
rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom
na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.
2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Podané odvolanie odôvodnil
podľa § 205 ods. 2 písm. a), d), f), e) O.s.p. a § 221 ods. 1 písm. d), f) a h) O.s.p. Uviedol, že podľa
ustanovení § 44 ods. 2 prvá veta a druhá veta Exekučného poriadku je súd oprávnený skúmať a
vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny,
napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Ak je exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať
či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a
len ako tzv. exekučný súd. Poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Cdo/159/2009 zo dňa 16.06.2009. Ďalej uviedol, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Doručený rozhodcovský rozsudok,
ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.z., má pre účastníkov rozhodcovského
konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, podľa ustanovení  § 159 O.s.p. O platnosti
rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby
bola opätovne posúdená. Mal za to, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento
vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre
účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu /§ 35 zákona
č. 244/2002 Z.z./, podľa ustanovení § 159 O.s.p. doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť
odvolaním, je právoplatný. Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány,
a len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať znova. Teda je tu prekážka res iudicata.
Uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky. V
súvislosti s uvedeným poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ÚS 2/2000, II.
ÚS 499/2014 a PL. ÚS 21/08. Poukázal aj na skutočnosť, že ako právny nástupca Poštovej banky, a.s.
bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. V zmysle ustanovenia II.
časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a.s. postupovala v súlade s     §
93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky, s
tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. To,
že ju neodmietol, je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Súd zamietol poverenie z dôvodu,
že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak opomína tú skutočnosť, že oprávnený
je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo
by k porušeniu zákona o bankách, avšak aj napriek splneniu si zákonom stanovenej povinnosti súd



práve týmto splnením zákonnej povinnosti dôvodí zamietnutie poverenia. Mal za to, že exekučný súd
nesprávne aplikuje ustanovenia Občianskeho zákonníka a plne sa stotožnil s odôvodnením nálezu
Ústavného súdu II. ÚS 499/2012. Poukázal aj na uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19.04.2001, sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 02.04.2009, sp. zn. III. ÚS 264/05 z
29.09.2005 a na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 244/09 z 29.09.2009, sp.
zn. I. ÚS 390/08 z 23.04.2009, sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30.10.2007.  Namietal, že exekučný súd nijako
neskúmal vôľu povinného, že nebol preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky
a rovno bez skutkových či právnych dôvodov ju označil za neplatnú. Exekučný súd sa zároveň nijako
nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa a svoj odlišný
postup nijako nezdôvodnil. V prípade, že by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku a konanie
by prebiehalo na štátnom súde, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by slabšia strana svoj osud
v závažnej veci, ako by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite naplánovať. Tiež uviedol,
že exekučný súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie
skutkového stavu, na základe ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd
v nachádzacom konaní. Oprávnený sa nemal možnosť vyjadriť k takto vykonávaným dôkazom a k
nanovo vytvorenému skutkovému stavu. Exekučný súd mu uprel právo byť účastným na takomto
zisťovaní skutkového stavu, čím zasiahol do jeho práva podľa čl. 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Ani O.s.p. ani Exekučný poriadok ani zákon č. 244/2002 Z.z. neposkytuje absolútne žiadnu
oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať
ako súd konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie, alebo napr.
rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. Ďalej mal za to, že pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú
doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky
oprieť o smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou
unijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad
národného zákona je výlučne indikatívny a v žiadnom prípade interpretačný. Taktiež pokiaľ by súd
uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nie je možné brať do úvahy judikatúru Európskeho
súdneho dvora, nakoľko judikatúra Európskeho súdneho dvora, vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky
všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom - a teda
ani voči účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná. Poukázal aj na rozhodnutia Krajského
súdu v Bratislave č.k. 18CoE/633/2011-25 zo dňa 26.06.2012 a Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.
2CoE/292/2012-59 a č.k. 43CoE/85/2015-26. Bol názoru, že postupom exekučného súdu bol porušený
princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, ho
nezákonne zvýhodňuje len na základe jeho postavenia. V súvislosti s uvedeným poukázal na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 23/2013-8. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
vyhovie, alternatívne aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.
3. Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

4. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 385 CSP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne
správne potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP z týchto dôvodov:

5. Podľa § 234d ods. 2 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, na exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a
ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

6. Podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov,
ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.

7. Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania
rozhodcovského rozsudku, teda v znení účinnom do 31.12.2014 /ďalej len ,,zákon č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní\"/, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,



b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

8. Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez
návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

9. Odvolací súd preskúmaním veci zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2014 /
ďalej len ,,Exekučný poriadok\"/ žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že v prípade, ak súd
zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti
exekučného titulu, ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či tu nie je taká právna
úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Zákon č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní v ustanovení § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský
rozsudok aj z hmotnoprávnych hľadísk.

10. Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného
poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní z
úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom /§ 45 ods.
1 písm. c)/, resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b). Ak súd
zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný
v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy, ktorá
má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd v rámci postupu podľa § 44 Exekučného
poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, z úradnej povinnosti správne
v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá
taký charakter, pre ktorý je potrebné úplne alebo čiastočne exekučné konanie zastaviť, resp. v danom
prípade zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor exekučného titulu
so zákonom.

11. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi
zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú
v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní /§ 3
ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní/. Rozhodcovská zmluva môže mať formu
osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve /§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní/. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná
forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými
stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných
telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie
osôb, ktoré ju dohodli /§ 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní/.

12. Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
\"rozhodnutia\" nevykonateľného, majúceho účinky paktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná.



13. Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného
súdu, ktorý skúmal, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská zmluva.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k \"zrušeniu\" tohto rozhodnutia. Exekučný súd v súlade so zákonom skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho
vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný
súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

14. Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
je exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený aj bez návrhu /ex offo/ skúmať, či rozhodcovská zmluva
medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky
vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou
viazaná /uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/105/2011 z 10. októbra 2012/.

15. Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku /uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 230/2011 z 18. septembra
2012/.

16. Za správny považuje odvolací súd právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o úvere
je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným /jeho právnym predchodcom/ a povinným bol
založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva
o úvere zo dňa 08.11.2007 vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v znení platnom a účinnom v deň uzatvorenia zmluvy v spojení s § 3 zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné aplikovať ustanovenia § 53 a
nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa a to napriek skutočnosti, že zmluva o úvere je v
zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka tzv. absolútny obchod. V tejto súvislosti odvolací
súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy
len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi
neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods.
2 Obchodného zákonníka potrebné na právny vzťah účastníkov subsidiárne aplikovať aj ustanovenia
o ochrane spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku. Preto súd prvého stupňa postupoval
správne, ak na vzťah účastníkov aplikoval príslušné právne normy chrániace spotrebiteľa.

17. Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z. z. správne súd prvého stupňa vychádzal z ustanovení § 53 ods. 1 a 5 a § 54 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a smernice Rady 93/13/EHS
a zisťoval, či predložená zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje
takú podmienku, ktorá má nekalý charakter, a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní
dospel súd prvého stupňa k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže
spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa,
teda povinného /§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy/.
Rozhodcovskú doložku obsiahnutú v bode 3.6. zmluvy o úvere je preto potrebné považovať za nekalú,
postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v príslušnom
znení.

18. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o
neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nemá ako prameň komunitárneho práva
horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo
komunitárne konformným spôsobom. Uvedené zákonné ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní je pritom podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v zmysle ktorého členské štáty Európskej



únie sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a
aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná
bez nekalých podmienok.

19. Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou
zmluvy o úvere, ktorú predkladal oprávnený /jeho právny predchodca/ povinnému na formulári, pričom
nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť. Veriteľ mohol na základe
predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovi, resp. rozhodcovskému
súdu, ktorého sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľ týmto stratil právo brániť
sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp.
rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej
doložky vo svojich vopred pripravených článkoch zmluvy o úvere. Vychádzajúc z komplexnej úpravy
rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej
únie /C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00,  C-243/08, C-168/05/.

20. Pokiaľ oprávnený poukázal v odvolaní na skutočnosť, že v zmysle § 93b ods. 1 zákona č.
483/2001 Z. z. o bankách sú banky povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd k tomu uvádza, že právny predchodca oprávneného neuzatvoril
s povinným osobitnú rozhodcovskú zmluvu /ani nedal povinnému osobitný návrh na jej uzatvorenie
a príslušné poučenie/, ale rozhodcovská doložka bola začlenená do vopred pripravených ustanovení
úverovej zmluvy-všeobecných obchodných podmienok. Povinný ako spotrebiteľ bol v postavení, že
buď zmluvu prijme ako celok a úver dostane, alebo zmluvu ako celok odmietne a úver nedostane.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že stanovenie povinnosti banky ponúknuť
klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy neznamená, že veriteľ je oprávnený včleniť do
svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa /tak, ako tomu bolo v predmetnom prípade/. Ak
veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj príslušné zákonné normy, chrániace
spotrebiteľa.

21. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že nakoľko v predmetnom prípade bola uzavretá
neplatná rozhodcovská doložka, táto nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu /v
danom prípade STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A
MEDIAČNÁ, a.s./ na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež
náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky /čiže stať sa spôsobilým
podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom/. Podobne tak judikoval i Najvyšší súd Slovenskej
republiky, ktorý v uznesení sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21. marca 2012 skonštatoval, že rozhodcovský
rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská
zmluva /či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky/, na ktorej sa zakladá
právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v
spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť /nezáväznosť/ rozhodcovského rozsudku.

22. Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy,
ktorý vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti
o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre
docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj
bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej
podmienky                          /v danom prípade zamietne žiadosť o udelenie poverenia/. Ak by
takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije,
v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi /k tomu viď aj uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24. februára 2011/.



23. V postupe súdu prvého stupňa odvolací súd nezistil neprípustné nahradzovanie procesnej pasivity
povinného, pričom oprávnenému bola možnosť vyjadriť sa k zistenému skutkovému stavu a právnym
záverom exekučného súdu reálne poskytnutá v odvolacom konaní a oprávnený  túto možnosť  aj využil.

24. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa v danom
prípade správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil
svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o
spôsobilý exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a správne žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia                            na vykonanie exekúcie zamietol /§ 44 ods. 2
Exekučného poriadku/.

25. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 387 ods. 1
CSP potvrdil ako vecne správne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie     n i e    j e     p r í p u s t n é.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15Er/1659/2015", "guid": "2c5ee977-fdf3-4edc-9bda-f667cd8965f3:6a11ccc4-484a-4920-b592-276804a4d812", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7a657c37-1b59-46bf-b46b-fb31963829a6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2. US.499.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 499/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2014 z 25. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-25", "citacie_n": 213, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2. US.499.2014.1"}, {"guid": "ussr:abf57423-a027-4ee8-9d13-5d72f3536a26", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 499/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-10", "citacie_n": 3964, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:abf57423-a027-4ee8-9d13-5d72f3536a26"}, {"guid": "ussr:55933d52-c692-4c28-acd0-a1af7bba0f27", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 23/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 23/2013 z 15. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-15", "citacie_n": 2057, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55933d52-c692-4c28-acd0-a1af7bba0f27"}, {"guid": "ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 11298, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a"}, {"guid": "ussr:dfc1bbcc-58b6-4de0-8dca-f93ccfa398f9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 244/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 244/09 z 29. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-29", "citacie_n": 1017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dfc1bbcc-58b6-4de0-8dca-f93ccfa398f9"}, {"guid": "ussr:b3a072a6-a3f7-42c5-b009-5cb4f22b8f1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/08 z 23. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-23", "citacie_n": 1935, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b3a072a6-a3f7-42c5-b009-5cb4f22b8f1d"}, {"guid": "ussr:7c095bc4-b42b-40e6-92b5-3801dad2eae6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 390/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 390/08 z 23. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-23", "citacie_n": 959, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7c095bc4-b42b-40e6-92b5-3801dad2eae6"}, {"guid": "ussr:dc4f1134-2c89-4a5e-9ee0-d447dd645cde", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 110/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 1005, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dc4f1134-2c89-4a5e-9ee0-d447dd645cde"}, {"guid": "ussr:28020ffe-33ba-487b-abe2-1f4c782985f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 335/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-30", "citacie_n": 1331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:28020ffe-33ba-487b-abe2-1f4c782985f1"}, {"guid": "ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 1632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "784f092a-bc61-461c-a70c-81b74f26a5ff:dcf9c3e4-61d1-4973-8bcb-e597fafab50c", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6712221460.1", "spisova_znacka": "43CoE/85/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43CoE/85/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6712221460.1"}, {"guid": "a0fbda81-9272-43ca-87dd-5151a43359b2:86732085-4fd5-42a3-8173-13e64ffc3bf6", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2012:3703899354.1", "spisova_znacka": "2CoE/292/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2CoE/292/2012 z 12. 9. 2012", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2012-09-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3703899354.1"}], "citovane_v": []}