Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/199/2019 z 20. 1. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 20. januára 2020, sp. zn. 5Co/199/2019, ECLI:SK:KSKE:2020:0018202919.1 Krajský súd Košice | 5Co/199/2019 | ECLI:SK:KSKE:2020:0018202919.1 | 2020-01-20 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/67ee6e38-be14-467a-8cde-291a527ace91 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:0018202919.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/199/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 0018202919
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:0018202919.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov
JUDr. Moniky Géciovej, PhD. a JUDr. Jána Slebodníka, v spore žalobcu M. A., N.. XX.X.XXXX, A. XXX,
zastúpeného JUDr. Michalom Michalovčíkom, advokátom, Svidník, Makovická 768/20, proti žalovanej
BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočke zahraničnej banky, Bratislava, Karadžičova 2, IČO:
47 258 713, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Nagyová Tenkač, s.r.o., Bratislava, Ružinovská 42,
IČO: 36 862 169 o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky a vydanie bezdôvodného obohatenia, o
odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Michalovce, č. k. 11Csp/74/2018-98 z 22.2.2019

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch I. a II.

M e n í rozsudok vo výroku III. tak, že žalobu zamieta.

M e n í rozsudok vo výroku IV. o trovách konania tak, že stranám sporu náhradu trov konania nepriznáva.

Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom vo výroku I. určil, že zmluvná podmienka v Žiadosti/
Zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 04.11.2008, časť C) Kreditná karta, v znení: „Ďalej
žiadam, aby ma spoločnosť CETELEM SLOVENSKO a.s., zaradila do zoznamu žiadateľov o poskytnutie
úverového rámca, poskytla mi úverový rámec vo výške 20.000,- Sk (663,88 EUR) a vydala kreditnú kartu
na moje meno. Beriem na vedomie, že moja žiadosť o vydanie kreditnej karty bude posudzovaná najmä
na základe údajov uvedených v žiadosti o poskytnutie klasického spotrebiteľského úveru a priebehu
jeho splácania a že v prípade, že po vyhodnotení aktuálnej situácie nebude možné vyhovieť tejto
žiadosti v plnom rozsahu, môže CETELEM SLOVENSKO a.s. zmeniť navrhovanú výšku úverového
rámca na ňou stanovenú nižšiu výšku. Zaväzujem sa splácať čerpaný úver a príslušné náklady v
pravidelných mesačných splátkach vo výške minimálne 5% mne poskytnutého úverového rámca, ak
nebude dohodnuté inak, a to i telefonicky. Súhlasím s platbami uvedenými v časti. Termín splatnosti je
10. deň v mesiaci, ak nie je dohodnuté inak, a spôsob splácania je zhodný s možnosťou zvolenou v
časti B).“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Vo výroku II. určil, že zmluvná podmienka v Žiadosti/
Zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 04.11.2008, časť Splnomocnenie, v znení: „Klient/
ka ako splnomocniteľ splnomocňuje spoločnosť CETELEM SLOVENSKO, a.s. na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mojom mene uznala môj záväzok voči spoločnosti CETELEM
SLOVENSKO a.s. z tejto zmluvy o úvere a uznala môj záväzok uhradiť všetky náklady súvisiace so
spísaním notárskej zápisnice, tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre exekúciu
podľa § 41 ods.2 zák. č. 233/1995 Z.z., v znení neskorších právnych predpisov na celý môj majetok,
do výšky vzniknutej pohľadávky alebo jej zostatku v prípade čiastočného splatenia dlhu, vrátane



príslušenstva a zmluvných pokút. Notárska zápisnica bude obsahovať právny záväzok, označenie
osoby oprávnenej a osoby povinnej, právny dôvod, predmet, dobu plnenia a súhlas osoby povinnej s
vykonateľnosťou notárskej zápisnice a bude preto titulom pre exekúciu podľa ustanovenia § 41 ods.2
zák. č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších právnych predpisov.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
Vo výroku III. zaviazal žalovanú vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 4 252,35 € s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4 252,35 € od 12.5.2018 do zaplatenia do 3 (troch) dní od
právoplatnosti rozsudku. V poslednom výroku IV. priznal žalobcovi náhradu trov konania voči neúspešnej
žalovanej v pomere 100%.
2.V odôvodnení rozhodnutia o. i. uviedol, čoho sa žalobca podanou žalobou domáhal a čim svoju
žalobu odôvodnil. Stotožnil s tvrdením žalobcu, že v súčasnosti sa môže spotrebiteľ pred súdom
domáhať aj určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a teda aj určenia neprijateľnosti
zmluvných podmienok podľa § 53 ods.5 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“), pretože § 11 ods.4 zák. č. 129/2010 Z. z. to výslovne umožňuje odkazujúc na § 137 zák. č.
160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Tiež sa stotožnil s právnym názorom žalobcu,
že s poukazom na § 298 ods.1,2 CSP samotný naliehavý záujem na určení neprijateľných zmluvných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách vyplýva predovšetkým z § 3 ods.3,5 zák. č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľov a opačný výklad by podľa jeho názoru bol aj v rozpore s eurokomformným
výkladom vnútroštátneho práva v zmysle čl. 3. ods.1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/
ES z 11.5.2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom
trhu. Spotrebiteľská zmluva ex offo podlieha súdnej kontrole. Čo sa týka posúdenia neprijateľnosti
zmluvnej podmienky uvedenej v časti C/ Kreditná karta Žiadosti/Zmluve o poskytnutí spotrebiteľského
úveru 4.11.2008 tak takýto spôsob uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere je z hľadiska zákona o
spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka neakceptovateľný, pretože vzbudzuje pochybnosť o
skutočnej (slobodnej a vážnej) vôli žalobcu vstúpiť uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere súčasne aj
do ďalšieho záväzkového vzťahu a je to názoru, že v tomto prípade sa jedná o nekalú obchodnú praktiku.
Pokiaľ ide posúdenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v časti „Splnomocnenie“ Žiadosti/
Zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru, tak poukazujúc na § 22 ods.2 OZ uviedol, že takáto zmluvná
podmienka - splnomocnenie osoby, ktorú spotrebiteľovi vyberie veriteľ, je v rozpore s § 22 ods.2 OZ.
Po preskúmaní náležitostí spotrebiteľskej zmluvy mal za preukázané tvrdenia žalobcu, že predmetná
spotrebiteľská zmluva neobsahuje zákonné náležitosti podľa § 4 ods.2 písm. e), g) a i) zák. č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a preto je predmetný spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov
(§ 4 ods.3 zák. č. 258/2001 Z.z.). a, že právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je
premlčané, pretože subjektívna lehota na premlčanie pri uplatnení práva na bezdôvodné obohatenie
začína plynúť odo dňa, keď žalobca zistil, že sa žalovaná na jeho úkor obohatila a to je v tomto prípade
minimálne od septembra 2017 (kedy podal žalobu na súd žalobca voči žalovanej) a aj z rozhodovacej
činnosti odvolacích súdov dospel k záveru, že právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia
v tomto spore nie je premlčané, keďže spotrebiteľská zmluva bola uzavretá 4.11.2008, pričom žaloba
bola podaná na súd 4.5.2018 (do elektronickej schránky súdu), t.j. v 10-ročnej premlčacej lehote podľa
§ 107 ods.2 O. z., že právo žalobcu nie je premlčané ani v subjektívnej 2-ročnej lehote podľa § 107
ods.1 O. z. a ani v objektívnej 10-ročnej lehote. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP a
priznal úspešnému žalobcovi náhradu trov konania voči neúspešnej žalovanej v pomere 100%, keďže
žalobca mal vo veci plný úspech.
3.Rozsudok napadla v plnom rozsahu včas podaným odvolaním žalovaná. Odôvodnila ho tým, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (podľa § 365
ods.1 písm. h) CSP), a že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP). V danom prípade žalobca nepreukázal, že
by jeho subjektívne právo bolo akokoľvek ohrozené alebo porušené časťou C) Úverovej zmluvy alebo
časťou Splnomocnenie v Úverovej zmluve. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, či je vôbec potrebné
sa v súdnom spore zaoberať dotknutými ustanoveniami. Namietala nesprávne právne posúdenie veci
a skutočnosť, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
pokiaľ ide o údajnú absenciu celkovej výšky a meny poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky
upravujúce jeho čerpanie [§ 4 ods.2 písm. e) zák. o spotrebiteľských úveroch (zák. č. 258/2001 Z.z.
v znení neskorších predpisov, ďalej len "Zákon o spotrebiteľských úveroch")]. V Úverovej zmluve
(časť B) Klasický úver bezúčelový - Pôžička na čokoľvek je uvedené, že výška úveru je 150 000,00
Sk (4 979,09 EUR), čo znamená, že v Úverovej zmluve je uvedená výška a mena poskytnutého
spotrebiteľského úveru. V Úverovej zmluve je uvedený dátum prvej mesačnej splátky a počet mesačných
splátok, z ktorých je dátum konečnej splatnosti úveru zrejmý. Zo Zákona o spotrebiteľských úveroch
nevyplýva, akým spôsobom má byť určený dátum konečnej splatnosti úveru. S prihliadnutím na zásadu



právnej istoty podľa názoru žalovanej je potrebné a správne vychádzať z rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktorý v obdobných veciach rozhodoval ako dovolací súd ako jednej z najvyšších
súdnych autorít - v danom prípade konkrétne z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 17.4.2018, sp. zn.
3Cdo/56/2018 a uznesenia Najvyššieho súdu SR z 22.2.2018, sp. zn. 3Cdo/146/20 17. Súd taktiež
opomenul, že v danom prípade išlo anuitné splácanie úveru, čo vyplýva z nemennej, stabilnej výšky
mesačnej splátky z čerpaného úveru a taktiež nemennej úrokovej sadzby. Pri anuitnom splácaní platí,
že splátka má rovnakú výšku počas celej doby splácania a úroky sa platia vždy z aktuálne dlžnej sumy.
Takýmto splácaním úveru klesá v splátke podiel úrokov a zvyšuje sa podiel splácanej istiny. Z uvedených
dôvodov nie je možné posúdiť poskytnutý úver ako bezúročný a bez poplatkov. Súd preto na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a predmetnú právnu vec nesprávne
posúdil. Žalobcovi preto neprislúcha nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, čoho dôsledkom malo
byť zamietnutie žaloby súdom prvej inštancie. Nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie,
ako aj, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a namieta
aj vo vzťahu k záveru prvoinštančného súdu o tom, že bezdôvodné obohatenie žalovanej považuje
súd za úmyselné. Žalobca v konaní pred súdom vôbec nepreukázal (neuniesol dôkazné bremeno),
že by na jej strane existoval úmysel sa bezdôvodne obohacovať na jeho úkor. Riadne a v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi podniká v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov.
Ako poskytovateľ úverov je dlhodobo etablovaná na trhu, koná vždy s odbornou starostlivosťou, na
základe všeobecne záväzných právnych predpisov platných v čase uzatvorenia Úverovej zmluvy a z
tohto dôvodu nemá ani potrebu bezdôvodne sa obohacovať. Z uvedeného vyplýva, že nemohlo prísť
k priamemu úmyslu, nakoľko je potrebné uvedomenie si svojho konania, a ani k nepriamemu úmyslu,
nakoľko sa vyžaduje uzrozumenie a v tomto konkrétnom prípade absentuje. Teda nie je možné hovoriť
o úmyselnom bezdôvodnom obohatení. S prihliadnutím na závery súdnej praxe je zrejmé, že objektívna
aj subjektívna premlčacia doba v tomto prípade uplynuli. Žalobcovi bol poskytnutý spotrebiteľský úver
vo výške 4 979,09 eur. Žalobca celkovo uhradil sumu 9 131,86 eur. V platbe vo výške 113,07 eur,
uskutočnenej 13.8.2012, žalobca uhradil istinu úveru. Objektívna premlčacia doba preto začala plynúť
13.8.2012, t.j. okamihom posledného čerpania, vzhľadom na úhradu istiny čerpaného úveru, a uplynula
13.8.2015. Subjektívna premlčacia doba tiež začala plynúť 13.8.2012, a uplynula 13.8.2014. Žaloba
bola podaná až 7.5.2018, t.j. po uplynutí objektívnej aj subjektívnej premlčacej doby. Nárok žalobcu je
tak premlčaný. Nárok žalobcu je vo väčšom rozsahu premlčaný aj za predpokladu, že by súd posúdil
otázku plynutia premlčacej doby odlišne od výkladu, uvedeného v bode III.7 odvolania. Ňou vznesená
námietka premlčania by sa tak týkala všetkých platieb žalobcu, uhradených pred viac ako dvoma rokmi
od podania žaloby (ktorá bola súdu doručená 7.5.2018), teda týkajúcu sa uplatneného nároku žalobcu
na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia u platieb žalobcu, uhradených pred viac ako dvoma
rokmi od podania žaloby. V nadväznosti na odvolanie napadla aj IV. výrok rozsudku, ktorým súd priznal
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná jej voči žalobcovi plnú náhradu trov konania.
Žalovaná si uplatnila nárok na náhradu trov odvolacieho konania a trov právneho zastúpenia. Na základe
vyššie uvedených skutkových a právnych dôvodov žiadala, aby odvolací súd zrušil rozsudok Okresného
súdu Michalovce z 22.2.2019, č.k. 11Csp/74/2018- 98 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
prípadne aby zmenil uvedené rozhodnutie tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a prizná žalovanej
nárok na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia.
4.K podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca poukazom na § 53 ods.5 OZ „neprijateľné podmienky
upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné“, pričom samotný naliehavý právny záujem, teda aj
právo žalobcu domáhať sa určenia neprijateľnosti (neplatnosti) zmluvných podmienok, vyplýva priamo
zo zákona. Žalovaná považuje výklad súdu za svojvoľný a v rozpore s listinnými dôkazmi, pričom svoj
výklad a argumentáciu opiera najmä o výklad z Rozsudku Súdneho dvora EÚ v právnej veci C- 42/15, tiež
o výklad Najvyššieho súdu v uznesení z 26.2.2018, sp. zn. 3Cdo/146/2017, tiež v uznesení zo 17.4.2018,
sp. zn. 3Cdo/56/2018. Vo vzťahu k žalovanou označeným rozhodnutiam, poukázal na skutočnosť, že
tieto rozhodnutia vychádzajú zo zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách, ktorý je úplnou transpozíciou Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z
23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS, ktorú vykladal
aj Súdny dvor EÚ v právnej veci C-42/15. V danom prípade však ide o naplnenie ustanovení zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, platného v čase uzatvárania Zmluvy o úvere, ktorý vychádzal
zo Smernice Rady 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a
správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru (Ú.v. ES L 42, 12.2.1987)
v znení Smernice Rady 90/88/EHS z 22.2.1990 (Ú.v. ES L 61, 10.3.1990) a Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16.2.1998 (Ú.v. ES L 101, 1.4.1998), teda na predmetnú vec sa uvedené



rozhodnutia nemôžu aplikovať. Pokiaľ bola žalovaná právoplatnými rozhodnutiami súdov rôznych
inštancií v rámci celej Slovenskej republiky opätovne žalovaná a týmto rozhodnutiami boli a doposiaľ
sú určované nielen neprijateľné zmluvné podmienky v jej formulárových zmluvách, tiež žalovanej v
pozíciách žalobcu nie sú voči spotrebiteľom z uvedených dôvodov priznávané plnenia alebo naopak
spotrebiteľom v pozícii žalobcov sú priznávané plnenia, žalovanej ako dodávateľovi a profesionálnemu
poskytovateľovi úverov vznikla v zmysle § 53a O. z. jasná povinnosť zdržať sa používania takejto
podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Opakované
nerešpektovanie povinnosti vyplývajúcej žalovanej z § 53a O. z., ako aj opakované porušovanie
spotrebiteľských práv judikované stovkami rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, nemôže rezultovať
iný záver, ako o úmyselnom konaní zo strany žalovanej. Pokiaľ žalovaná zotrváva na námietke
premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu, nemožno sa stotožniť so
závermi žalovanej ohľadom momentu začiatku plynutia subjektívnej lehoty, ktorá bola podľa jeho názoru
súdom riadne zistená. Moment, kedy sa skutočne dozvedel o tom, že došlo k nielen k obohateniu sa
na jeho úkor, tiež aj o skutočnosti, kto sa na jeho úkor obohatil, bol v konaní preukázaný riadnymi
vykonanými dôkazmi, a to najmä jeho výpoveďou, tiež listinnými dôkazmi (napr. Prehlásenie Združenia
HOOS z 3.3.2018, vo fotokópii (dôkaz č. 3), pričom zo strany žalovanej nebol produkovaný žiaden
relevantný dôkaz potvrdzujúci opak. Na základe vyššie uvedeného preto žiadal odvolací súd, aby
rozsudok vo všetkých napadnutých výrokoch potvrdil ako vecne správny a žalobcovi priznal náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
5.Žalovaná v replike uviedla, že zákonom zakotvená možnosť spotrebiteľa domáhať sa určenia
neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere neznamená možnosť iniciovania zbytočných súdnych
sporov, ktoré pre sporové strany nemajú žiadny relevantný význam. Napokon, žalobca nepreukázal,
že by medzi žalobcom a ňou vznikol zmluvný vzťah na základe časti C) Úverovej zmluvy (a tento ani
nevznikol). Žalobca vo svojom vyjadrení z 12.5.2019 spája § 53a OZ na zmluvný vzťah, založený medzi
sporovými stranami zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalovaná poskytla žalobcovi
tzv. klasický spotrebiteľský úver vo výške 4 979,09 eur. Žalobca tak nesprávne argumentuje § 53a
OZ vo vzťahu na klasický spotrebiteľský úver, na ktorý sa zmluvná podmienka - časť "C" Úverovej
zmluvy nevzťahuje. Vo vzťahu k namietanému nedostatku náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere
(výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov) žalovaná poukázala na ustálené súdne
rozhodnutia NS SR, ktorý viac krát konštatoval potrebu použitia eurokonformného výkladu, ako aj
skutočnosť, že platná právna úprava (ani zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení
neskorších predpisov) nepožadujú rozpis splátok na istinu, úroky a poplatky (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 30.1.2019, sp. zn. 7Cdo/98/2018, taktiež sp. zn. 3Cdo 45/2018, sp. zn.
4Cdo 211/2018). V ostatnom sa pridržiavala podaného odvolania.
6.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok
vo výrokoch I. a II. ako vecne správny potvrdil. Zároveň dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je vo
vzťahu k výrokom III. a IV dôvodné CSP a zistil, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie (§ 387 ods.1
CSP) rozsudku, ani na jeho zrušenie (§ 389 ods.1 CSP), preto ho výrokoch III. a IV. podľa § 388 CSP,
zmenil tak, že žalobu zamietol a stranám sporu náhradu trov konania nepriznal.
7.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §
191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,



event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
8.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.
9.Žalovaná uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej
inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo
skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové
zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené
posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho
predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o
tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu
konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
10.Súd síce použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil ale čiastočne na daný skutkový stav ho
nesprávne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu nevyvodil správne závery
o právach a povinnostiach stranách sporu.
11.V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu odvolateľ nielen
vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu nastal suspenzívny účinok odvolania, ale
súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie
preskúmať. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v
kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, a to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový
stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy.
12.Súd záväzkový vzťah strán, v ktorom žalovaná konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
podnikateľskej činnosti a žalobca nesporne v takomto postavení nevystupoval (§ 52 ods.3,4 O. z.)
celkom správne posúdil ako spotrebiteľský podľa § 52 a nasl. O. z. a skrz toho správne aplikoval na
úverovú zmluvu uzavretú medzi žalovanou ako dodávateľom a žalobcom v hmotnoprávnom postavení
spotrebiteľa tiež zák. č. 258/2001 Z. z. (platný v čase uzavretia zmluvy).
13.Slovenská republika je v zmysle jej únijných záväzkov, najmä článku 6 Smernice Rady 93/13/
EHS,povinná zabezpečiť spotrebiteľovi vysokú mieru ochrany jeho práv v tom zmysle, aby nekalé
podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa
v zmysle vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa. Účinnú ochranu v tomto zmysle
možno dosiahnuť len ak má súd právomoc zhodnotiť neprijateľné podmienky z úradnej povinnosti (viď
rozhodnutie SDEÚ vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo Editorial SA).
14.V zmysle § 298 v spojení s § 295 CSP je súd povinný aj bez návrhu skúmať neprijateľnosť
zmluvných podmienok, a to všetkých podmienok súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou, na tento účel
a bez návrhu obstará a zabezpečí dôkaz a vykoná ho a výslovne uvedie vo výroku znenie zmluvnej
podmienky ak dospeje k záveru o jej neprijateľnosti. Tieto ustanovenia predstavujú v Civilnom sporovom
poriadku odôvodnenú výnimku z dispozičného princípu a z princípu ne ultra petitum. Pritom skúmanie
neprijateľných zmluvných podmienok sa týka nielen samotnej spotrebiteľskej zmluvy, ale aj všetkých
zmluvných dokumentov s ňou sú visiacich (napr. aj Všeobecných obchodných podmienok a pod.).
15.Odvolací súd má za to, že zvýšená ochrana spotrebiteľov v zmluvných vzťahoch týkajúcich sa
spotrebiteľských zmlúv musí byť vyjadrená aj ochranou prostredníctvom procesných prostriedkov. Do
30.6.2016 týmto ustanovením bol § 80 písm. c) OSP. Od 1.7.2016 je ním § 298 CSP v spojení s
§ 137 písm. c) CSP. Právo súdu vysloviť v konkrétnom prípade neprijateľnosť zmluvnej podmienky
ostalo aj po nadobudnutí účinnosti CSP zachované, ale na rozdiel od rozhodnutia vydaného v konaní
podľa § 301 a nasl. CSP len s účinkami inter partes (viď uznesenie NS SR z 23.01.2017, sp. zn.
6MCdo/20/2016). Pri posudzovaní platnosti spotrebiteľskej zmluvy sa všeobecné súdy musia zaoberať



celkovou vyváženosťou práv účastníkov zmluvy a vychádzať z princípov ochrany spotrebiteľa ako
jedného z kľúčových princípov súčasného občianskeho práva. Opačný postup vedie k porušeniu práva
na spravodlivý proces zaručenému čl. 36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd (článok 46 Ústavy SR)
(viď Nález Ústavného súdu ČR z 01.11.2016, sp. zn. I. ÚS/913/2016). Odvolací súd uvádza, že systém
ochrany spotrebiteľov vychádza z toho, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti,
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom
bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Preto vzhľadom na toto znevýhodnené postavenie článok 6
ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. S
cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce citovaná smernica dosiahnuť, SD EÚ viackrát zdôraznil,
že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym
zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Preto ES EÚ rozhodol, že vnútroštátny
súd musí ex offo nariadiť vykonávanie dôkazov s cieľom zistiť, či ustanovenie nachádzajúce sa v zmluve,
ktorá bola uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom, patrí do pôsobnosti smernice a v prípade,
že to tak je, posúdiť ex offo prípadnú nekalú povahu tohto ustanovenia. Táto možnosť priznaná súdu
bola posúdená ako nevyhnutná preto, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s
ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo
má ťažkosti s ich uplatnením (opätovne viď rozhodnutie SD EÚ vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano
Grupo EditorialSA). V zmysel uvedenej judikatúry je potrebné vnímať aj ustanovenia § 137 písm. c), §
295 a § 298 CSP. Cieľom je umožniť súdu posúdiť nekalú povahu ustanovení spotrebiteľskej zmluvy,
a to aj bez návrhu spotrebiteľa.
16.V uvedených intenciách je nutné hodnotiť aj naliehavý právny záujem u spotrebiteľa na vyslovení
neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Naliehavý právny záujem žalobcu - spotrebiteľa na určení
neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vyplýva priamo zo zákona (§53a O. z.).
Takýmto určením sa napĺňa cieľ Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách zabrániť neustálemu používaniu neprijateľnej zmluvnej podmienky.
17.Za neprijateľnú zmluvnú podmienku je potrebné považovať takú podmienku, ktorá vyvoláva
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktorým je slabšia
zmluvná strana. Pritom znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa aj taká podmienka, ktorá je
neurčitá alebo je v rozpore s „racio legis“. Súd pritom neprijateľnú zmluvnú podmienku nemodifikuje
(porovnaj rozsudok SD vo veci C-618/10).
18.Odvolací súd sa plne stotožňuje s právnym záverom a jeho odôvodnením súdom prvej inštancie vo
vzťahu k vysloveným neprijateľným zmluvným podmienkam.
19.Žalovaná svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. h) C.s.p., nastolila predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho záveru súdu o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. So zreteľom na dôvody, na podklade ktorých prvoinštančný súd k
tomuto záveru dospel, bola pre posúdenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku v odvolacom konaní
kľúčovou právna otázka úplnosti úverovej zmluvy z hľadiska obsahových náležitostí vyžadovaných § 4
ods.2 písm. e) (celkovú výšku a menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce
jeho čerpanie), písm. g) (údaj o konečnej splatnosti úveru) a písm. i) (údaj o výške, počte a termínoch
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov) zák. č. 258/2001 Z. z., v znení účinnom v čase jej uzavretia.
Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na
zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania
podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto
postupe, a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych
predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý
mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu
normu nesprávne na zistený skutkový stav použil, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy vodil
nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.
20.Tento záver premietol vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 146/2017 z 22.2.2018 Najvyšší súd SR, v
ktorom k spôsobu aplikácie § 9 ods.2 písm. l) zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom do 30.4.2018, ktorý
svojou podstatou zodpovedá na posudzovaný prípad aplikovanému § 4 ods.2 písm. i) zák. č. 258/2001
Z. z., skonštatoval potrebu interpretácie tohto ustanovenia v tom zmysle, že nevyžaduje, aby zmluva
o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba, tej
ktorej anuitnej splátky, a že pokiaľ predmetné ustanovenie hovorí o výške, počte, termínoch splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje
povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným
poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky



(por. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 z 22.2.2018). Žalovaná v odvolacom
konaní správne poukázala tiež na to, že k záverom formulovaným v tomto rozhodnutí sa Najvyšší súd
SR prihlásil aj vo svojom neskoršom uznesení sp. zn. 3Cdo 56/2018 zo 17.4.2018. Odvolací súd v
tejto súvislosti na doplnenie uvádza, že Najvyšší súd SR tak opakovane urobil tiež v ďalšom svojom
rozhodnutí - uznesení sp. zn. 7 Cdo 98/2018 z 30.1.2019. S týmto právnym názorom sa z už vyjadrených
dôvodov odvolací súd bez výhrad stotožňuje.
21.Súd podľa názoru odvolacieho súdu vo svojom rozhodnutí vyšiel z nesprávnej interpretácie tiež §
4 ods.2 písm. g) zák. č. 258/2001 Z. z., ktoré stanovuje ako jednu z obsahových náležitostí zmluvy o
spotrebiteľskom úvere údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Súd pod údajom o konečnej
splatnosti úveru rozumel „presnú časovú, dátumovú špecifikáciu konečnej splatnosti úverov, ktorá je
dodávateľom určená na základe vstupných údajov.“ S takýmto spôsobom právneho posúdenia tejto
otázky, ani čo do spôsobu vyjadrenia v odôvodnení napadnutého rozsudku, ale predovšetkým, ani čo
do jeho záveru, sa odvolací súd rozhodne nemohol stotožniť.
22.Vo všeobecnosti možno konštatovať, že text právnej normy nie vždy zodpovedá jej pravému významu
(zmyslu), a preto jazykový výklad nevyhnutne nie je schopný vyriešiť zložitejšie interpretačné problémy,
ku ktorým v praxi bežne dochádza. Výlučné používanie jazykového výkladu vedie často k objektívne
nespravodlivým záverom. Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 6 M Cdo 22/2010 v tejto
súvislosti výstižne vyjadril, že je neakceptovateľným momentom aplikácie práva taká jeho realizácia,
ktorá vychádza výlučne z rigorózneho jazykového výkladu dotknutých ustanovení. Jazykový výklad
je len počiatočným spôsobom prístupu k aplikácii právnej normy; je len východiskom pre objasnenie
a ujasnenie si jeho obsahu a účelu, k čomu ostane slúži celý rad ďalších postupov, ako je výklad
logický, systematický, výklad e ratione legis a pod. Súd teda nie je absolútne viazaný iba doslovným
znením zákonných ustanovení, ale môže (a v niektorých prípadoch musí), ak to vyžaduje účel zákona,
história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne
konformnom právnom poriadku ako významovom celku, ho vyložiť tak, aby závery jeho výkladu boli vo
všeobecnosti akceptovateľné a objektívne realizovateľné, inak povedané, aby súd nedospel k výkladu,
ktorý význam a účel normy naostatok poprie a sťaží alebo dokonca znemožní jej realizáciu. Interpretácia
(výklad) teda slúži na zistenie skutočného významu (zmyslu) právnej normy a jej zamýšľaného
pôsobenia. V prípade právnej normy sa interpretáciou snažíme spoznať význam a odstrániť prípadné jej
nejasnosti za účelom správneho pochopenia a následného správneho použitia právnej normy v praxi.
Podľa názoru formulovaného Ústavným súdom SR v jeho náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 v prípade výkladu
ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód jazyková, logická,
systematická, teleologická, historická a komparatívna absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené
metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu
textu právneho predpisu. Interpretačný záver súdu prvej inštancie týmto požiadavkám právnej praxe
podľa posúdenia odvolacieho súdu nezodpovedá. Prvoinštančný súd si pri aplikácii dotknutej normy
predovšetkým dostatočne razantne neuvedomil, že aj v spotrebiteľských sporoch musí rozhodnutie
súdu smerovať k spravodlivému a vyváženému usporiadaniu pomerov strán, tak aby sa spotrebiteľovi
v okolnostiach prípadu dostalo primeranej spotrebiteľskej ochrany, za súčasného rešpektovania poctivo
nadobudnutých práv dodávateľa. Zákonná požiadavka uvedenia v úverovej zmluve tiež údaj o konečnej
splatnosti úveru nie je samoúčelná, ale jej skutočným zmyslom je vytvorenie právnej garancie toho, aby
spotrebiteľ mohol jednoducho posúdiť výhodnosť podmienok poskytnutého úveru a následne, aby mohol
bezproblémovo realizovať práva a povinnosti, ktoré preňho z úverovej zmluvy vyplývajú. To v úvahách o
spôsobe interpretácie § 4 ods.2 písm. g) zák. č. 258/2001 Z. z. na posudzovaný prípad nevyhnutne musí
viesť k otázke, či vymedzenie konečnej splatnosti úveru vyjadrením počtu splátok a ich splatnosti môže
objektívne viesť k sťaženiu rozhodovania spotrebiteľa. Podľa názoru odvolacieho súdu tak tomu nie je,
pretože údaje o počte splátok a ich splatnosti umožňujú spotrebiteľovi bez potreby špeciálnych znalostí,
či zručností a bez osobitej pozornosti, či vynaloženia neprimeraného úsilia len jednoduchým úsudkom
termín konečnej splatnosti, pokiaľ by aj bol popri údajoch o počte splátok a ich splatnosti preňho dôležitý,
odvodiť. Odvolaciemu súdu sa v tejto súvislosti žiada poznamenať, že potreba vyjadrenia exaktného
údaja o konečnej splatnosti úveru bude opodstatnená len v prípadoch, keď sa spôsob splácania
úveru alebo i ďalšie úverové podmienky vyznačujú takými zvláštnosťami, ktoré jednoduchú určiteľnosť
konečnej splatnosti neprimerane sťažujú. Možno bez výhrad súhlasiť s argumentáciou žalovanej, že
ani pri hľadaní účelu a zmyslu posudzovaného zákonného ustanovenia, rovnako ako v prípade údaja o
výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, nemožno prehliadať ciele smernice a
v tejto súvislosti tiež interpretačné závery ESD, formulované vo vzťahu k určitosti vyjadrenia časových
aspektov realizácie úverovej zmluvy a k následkom absencie niektorých jej náležitostí. ESD v tejto
súvislosti v už niekoľkokrát zmienenom rozhodnutí C42/15 formuloval tiež, že z pohľadu smernice nie je



nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum,
pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy
týchto splátok. Zároveň tu ESD skonštatoval, že zmyslu a cieľu smernice zodpovedá predpoklad takej
vnútroštátnej úpravy a jej výklad vnútroštátnymi orgánmi, ktoré za bezúročný a bezpoplatkový považujú
úver pri absencii niektorej z náležitostí uvedených v článku 10 ods.2 smernice len pokiaľ ide o okolnosť,
ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Z toho
vyplýva, že ani požiadavka eurokonformného výkladu neumožňuje interpretovať požiadavku vyjadrenia
údaja o konečnej splatnosti úveru tak rigorózne, ako to urobil súd prvej inštancie. Z týchto dôvodov
odvolací súd naproti úsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že úverová zmluva žalobkyňou
náležitosti podľa § 4 ods.2 písm. e), g) a i) zák. č. 258/2001 Z. z., v znení účinnom v čase jej uzavretia,
má. Nakoľko žalobca netvrdil a súd prvej inštancie nezistil iné obsahové nedostatky úverovej zmluvy
či dôvody jej neplatnosti (§ 383 CSP), zrušenia alebo zániku a nakoľko tieto nevyplývajú z obsahu
súdneho spisu a nestali sa zrejmými ani v priebehu odvolacieho konania, odvolací súd dospel k záveru,
že podmienky pre vznik zodpovednosti žalovanej za bezdôvodné obohatenie v žiadnej z jeho skutkových
podstát podľa § 451 ods.2 a § 454 OZ naplnené neboli. Vecne nesprávne rozhodnutie súdu prvej
inštancie v odvolaním napadnutom vyhovujúcom výroku, preto nemohlo byť odvolacím súdom potvrdené
v zmysle § 387 ods.1 a contrario CSP a nakoľko zároveň neboli splnené zákonné predpoklady pre jeho
zrušenie (§ 389 CSP), v súlade s § 388 CSP, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III.
zmenil tak, že žalobu zamietol.
23.Na záver odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa judikatúry Ústavného súdu SR
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania (stranami), ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka
konania na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Odvolací súd s poukazom na vyššie
uvedené sa nezaoberal odvolacími námietkami žalovaného o neúmyselnosti prípadného bezdôvodného
obohatenia a uplynutí premlčacej doby nakoľko sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru v prejednávanom prípade.
24.Okrem uvedeného odvolací súd sa nestotožňuje ani s právnym záverom súdu o použití 10 ročnej
premlčacej doby a to hlavne preto, že žalobca nepreukázal úmysel žalovanej obohatiť sa na úkor
žalobcu.
25.Vzhľadom na zmenu napadnutého rozsudku, v súlade s § 396 ods.2 CSP rozhodol odvolací súd tiež
o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie.
26.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
27.Podľa § 255 ods.2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
28.V konaní pred súdom mali žalobca aj žalovaná čiastočný úspech, a preto im v súlade s citovaným §
255 ods.2 CSP súd náhradu trov konania nepriznal.
29.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
30.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
31.Žalobca aj žalovaná mali v odvolacom konaní čiastočný úspech, preto im súd právo na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.
32.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej



veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.