Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2CoE/165/2016 z 14. 6. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 14. júna 2016, sp. zn. 2CoE/165/2016, ECLI:SK:KSTN:2016:3710203922.1 Krajský súd Trenčín | 2CoE/165/2016 | ECLI:SK:KSTN:2016:3710203922.1 | 2016-06-14 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6c3b7f79-60b2-464c-8901-6d96a6bd41ae Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3710203922.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2CoE/165/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3710203922
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Patrik Príbelský, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3710203922.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25 a advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4,
IČO: 36 864 421, proti povinnému: G. X., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XXX/XX, L., o vymoženie 90,28
Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Považská Bystrica zo
dňa 19. februára 2016, č. k. 6Er/271/2010 - 17, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku
z a m i e t a.

Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku
z a m i e t a.

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený dňa 8.3.2010 zápisnične u súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého spísal návrh, ktorým sa domáhal, aby exekútor od povinného vymohol sumu
90,28 Eur s príslušenstvom a trovami exekúcie a to na základe exekučného titulu, rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., IČO:35922761 so sídlom v Bratislave,
vydaného dňa 16.11.2009 pod sp. zn. SR 17652/09, ktorý podľa pečiatky daného súdu nadobudol
právoplatnosť dňa 7.12.2009 a vykonateľnosť dňa 10.12.2009. Z predloženej zmluvy o úvere č. 3203724
zo dňa 7.11.2008 vyplýva, že na jej základe poskytol oprávnený povinnému úver vo výške 3.000,- Sk.
Povinný sa zaviazal úver splácať aj spolu s poplatkom 1.720 Sk v 4 mesačných splátkach po 1.180
Sk počnúc dňom 15.12.2008. V zmluve je povinný označený svojim menom a priezviskom, rodným
číslom, trvalým bydliskom, číslom občianskeho preukazu. V zmluve nie je obsiahnutá dohoda zmluvných
strán, že ich spory sa budú riešiť v rozhodcovskom konaní. V zmluve o úvere je ďalej uvedené, že
dlžník súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú na zadnej strane zmluvy.
Všeobecné podmienky poskytnutia úveru boli vyhotovené oprávneným ako formulár a nie sú podpísané
zmluvnými stranami. V čl. 18 všeobecných podmienok poskytnutia úveru je uvedená rozhodcovská
doložka, v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky budú riešené pred: a) Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, b) príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na súde podľa Občianskeho súdneho poriadku. Na neprijateľnú podmienku súd prihliada z
úradnej povinnosti. Ak je takouto neprijateľnou podmienkou rozhodcovská doložka, súd musí zamietnuť
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok rozhodcovského súdu/rozhodcu, ktorý svoju právomoc odvodil z neprijateľnej zmluvnej



podmienky. Cieľom rozhodcovskej zmluvy/doložky je dosiahnuť prejednanie veci pred rozhodcom
alebo rozhodcovským súdom. Ak však nebola dojednaná individuálne v štandardnej zmluve, ale bola
„nanútená“ jednou zmluvnou stranou, je daný predpoklad, že slabšia strana vzťahu (spotrebiteľ) sa
nedokáže v prípadnom rozhodcovskom konaní riadne brániť. V danej veci rozhodcovská doložka
obsiahnutá vo všeobecných obchodných podmienkach znemožňuje spotrebiteľovi vyriešiť prípadný
spor medzi účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom konaní za predpokladu, že žalobu podá oprávnený -
dodávateľ. Uvedené znenie rozhodcovskej doložky má za následok, že akýkoľvek spor zo zmluvy môže
vyriešiť iba rozhodcovský súd. Túto doložku si spotrebiteľ nedojednal individuálne a pri jej akceptácii
nemal na výber, vzhľadom na jej spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Rozhodcovská doložka
neobsahuje žiadne poučenie spotrebiteľa o rozdiele medzi rozhodcovským konaním a občianskym
súdnym konaním na všeobecnom súde. Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke
tak, ako je formulovaná v čl. 18 všeobecných podmienok poskytnutia úveru je to, že spotrebiteľovi
bola fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, čím reálne dochádza
k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa
(dlžníka). Spotrebiteľ sa reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu za predpokladu,
že žalobu podá dodávateľ. Doložka bola do všeobecných podmienok poskytnutia úveru vsunutá
oprávneným ešte pred vznikom samotnej zmluvy (pretože tieto nepochybne používal vo vzťahu k
neurčitému okruhu väčšieho množstva spotrebiteľov). Všetky tieto skutočnosti dostatočne odôvodňujú
záver o neprijateľnosti takto formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľné podmienky upravené
v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.
Rozhodcovská zmluva/doložka uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako
prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba
konkrétne znamená (viď. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 6MCdo 9/2012 zo
dňa 16. januára 2013) Dôsledkom takto uzavretej rozhodcovskej doložky je, že spotrebiteľ v skutočnosti
ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom veriteľa na riadnom súde v
mieste svojho bydliska. Exekučný titul vydaný v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom, ktorý
založil svoju právomoc na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, nemožno považovať za spôsobilý
exekučný titul vydaný v súlade so zákonom. Na záver je potrebné uviesť, že rozhodcovský rozsudok
nezakladá prekážku res iudicata, ktorá by bránila tomu, aby vec bola opätovne prejednaná. Neplatná
rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie a ani na
vydanie rozhodnutia, keďže v danom prípade ide o nulitný právny akt. Nič preto nebráni oprávnenému,
aby si svoje právo uplatnil v konaní pred všeobecným súdom. Rozhodcovská doložka v danej veci je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je zo zákona neplatná. Bez platnej rozhodcovskej doložky
rozhodcovský súd nemal právomoc v spore zo zmluvy rozhodovať a ním vydaný rozhodcovský rozsudok
nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, keďže nikdy nenadobudol vykonateľnosť. Vzhľadom k
tomu, že žiadna exekúcia sa nemôže vykonávať bez exekučného titulu, súd exekúciu zastavil.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý
žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,
prípadne aby odvolací súd alternatívne konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu
dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne
otázky. Vo svojom odvolaní namietal, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred
súdom, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Zastával názor, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného
konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať
svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti
s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Oprávnený nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu a
vyjadriť sa k argumentácii povinného s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Pokiaľ exekučný súd založil
svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS, musela byť táto aplikácia založená na správnej
interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. Mal za to,
že v danom prípade nastalo činnosťou súdu ústavne neakceptovateľné porušenie práv, keď exekučný
súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/EHS svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného
konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť
oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku (reakcii) povinného. Poukázal na viaceré rozhodnutia



európskych súdov - Spolkového súdneho dvora, Ústavného súdu Českej republiky, pričom konštatoval,
že je objektívne zrejmé, v súlade nemeckou a českou jurisprudenciou, že samotné podriadenie sa
rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán. Citoval časť rozsudku Súdneho dvora sp. zn. C-472/11 zo dňa
21.02.2013 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai. Ďalej bol oprávnený toho názoru, že
exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES
v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej spotrebiteľ musí riešiť spory s dodávateľom, ak tak
navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a 4 písm. r) Občianskeho zákonníka
neprijateľnou podmienkou. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.11.2012, sp.
zn. 18CoE/641/2011. Namietal, že prvostupňový súd nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak bol
podľa zákona povinný urobiť. V danom prípade s poukazom na § 58 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
účinnom od 01.01.2013 a na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie bolo nevyhnutné pre objasnenie
veci nariadiť pojednávanie, čo sa nestalo. Na základe uvedeného oprávnený požiadal, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie v súlade s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie a rozhodnutie. V súvislosti s odvolacou námietkou, že súd prvého stupňa rozhodol
nad rámec zverenej právomoci oprávnený uviedol, že exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať
všetky úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Mal za to, že k takejto situácii došlo,
keď exekučný súd skúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti.
Skonštatoval, že ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta
(aplikácia § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z.), nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto
prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom.
Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
žiadal, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému
súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom
právne istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. K odvolacej
námietke, že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný oprávnený tvrdil,
že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu
alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka
konania (§ 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Ďalej mal oprávnený za to, že exekučný súd mu svojím
postupom odňal možnosť konať pred súdom. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek
tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom
postavení. Taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pričom
však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučnému súdu
ďalej vytýkal, že postup, ktorý zvolil, dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez
existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného došlo k zmareniu exekúcie. Poukázal na to, že
oprávnený je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh.
Ďalej oprávnený namietal, že exekučný súd nevykonal vo veci náležite dokazovanie a k svojim záverom
dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Konštatoval, že úvaha
súdu v tomto smere nemôže byť podkladom pre rozhodnutie. V súvislosti so záverom prvostupňového
súdu o tom, že dojednaná rozhodcovská doložka je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi oprávnený
uviedol, že v zmysle predmetnej rozhodcovskej doložky je účastníkom zmluvy daná možnosť voľby, či
sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu
a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť
nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu
nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby
medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Ďalej vyjadril svoj
nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce
dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, a teda v
predmetnej zmluve nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera
nákladov. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania
odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný
charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že
ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno - záväzkové vzťahy
obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z



omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a
včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mal za porušenie svojej povinnosti znášať
vopred dohodnutú sankciu. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol,
že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok
pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o
úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Dodal, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v
súlade s právnym poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo
nie, súd už raz posudzoval a o nej právoplatne rozhodol. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal,
teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so
zákonom.

Pokiaľ išlo o podané návrhy oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa ustanovenia § 109
ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že tieto návrhy je potrebné zamietnuť z
nasledovných dôvodov:

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,
okrem prípadov, keď tak ustanoví konkrétny osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/
zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov). Vzhľadom na uvedené ustanovenie odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie
predmetnej exekúcie nie je podľa zákona prípustné a preto návrhy oprávneného na prerušenie exekúcie
zamietol.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky
vyslovený v náleze č. k. I. ÚS 218/2013-26 zo dňa 3. júla 2013, v ktorom rozhodnutí ústavný súd uviedol,
že podľa § 254 ods. 3 O.s.p. na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia
predchádzajúcich častí O.s.p. (vrátane III. časti, v ktorej je § 109 ods. 1 O.s.p.), ak tento osobitný
predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým ustanovením, ktoré ustanovuje inak, je § 36
ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 O.s.p., pretože má, pokiaľ ide o prerušenie
exekučného konania, vlastné pravidlo.

K návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa §109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odvolací súd uvádza,
že prerušiť konanie podľa druhej vety tohto ustanovenia možno len vtedy, ak k záveru, že všeobecne
záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou, dospel súd a nie účastník konania
(R106/1998). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd nie je právo na podanie návrhu na zaujatie stanoviska podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
(I. ÚS 53/10).

Návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie považoval
odvolací súd taktiež za nedôvodný. Súdny dvor Európskej únie už v obdobných veciach, v ktorých
účastníkom vo vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci
zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vykladať všeobecné kritériá používané
normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu
týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností
konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej
veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade
kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú
podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný
(uznesenie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa
01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor Európskej únie tak nie je
oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy
a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa 06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod
43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej
zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a



ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že
rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje,
že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by
bola zabezpečená rovnosť účastníkov i s pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.

Nad rámec uvedeného odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že existuje komunitárna povinnosť
členských štátov Európskej únie interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným spôsobom.
Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v
akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Na účely tohto posúdenia je potrebné spresniť, že
vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov,
ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, článok 6 uvedenej smernice musí byť považovaný za ustanovenie
rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho poriadku
právnu silu noriem verejného poriadku. (Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Asturcom
Telecomunicaciones SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej C-40/08).

Smernica Rady 93/13/EHS podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje za nekalé, neprimerané aj také
podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v
uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Zákaz
neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy
nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť
akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ
vlastne pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie
sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje
mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.

Krajský súd ako súd odvolací vec na podklade podaného odvolania preskúmal podľa § 212 ods. 1
O.s.p., bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru,
že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť
z týchto dôvodov:

Odvolací súd úvodom uvádza, že nebola dôvodná námietka oprávneného, podľa ktorej mal súd prvého
stupňa pred rozhodnutím § 57 ods. 1 písm. a/ až j/ Exekučného poriadku nariadiť vo veci ústne
pojednávanie podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Odvolací súd k tomu uvádza, že zákonom č.
335/2012 Z. z. bolo s účinnosťou od 01.01.2013 zrušené ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku
a zároveň bol do ustanovenia § 58 za odsek 1 vložený nový odsek 2, podľa ktorého, ak súd rozhoduje
podľa § 57 ods. 1 písm. k/, nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. a/ až j/,
môže nariadiť pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci. Z uvedeného znenia procesného
ustanovenia § 58 ods. 2 Exekučného poriadku v platnom znení, ktorý je potrebné vzhľadom na absenciu
prechodných ustanovení aplikovať aj na predmetné exekučné konanie, vyplýva fakultatívna možnosť pre
exekučný súd nariadiť pojednávanie v prípade rozhodovania súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú
a jej zastavení. V danej veci preto súd prvého stupňa v čase jeho rozhodovania nebol podľa zákona
povinný nariaďovať pojednávanie nakoľko súd prvého stupňa rozhodoval podľa § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku. V tejto súvislosti odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne na podklade
v spise doložených listinných dôkazov ustálil skutkový stav veci, ktorý aj správne právne posúdil a
nariadenie pojednávania tak nebolo potrebné a nevyhnutné na objasnenie veci.

Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí
v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, t. j. ak rozhodcovský rozsudok
má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka



rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. explicitne vyplýva, že pri
zistení dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení, súd výkon rozhodcovského rozsudku
zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa výkon rozhodnutia, resp. exekúcia nachádza.

V tomto smere neboli dôvodné ani námietky oprávneného, že rozhodcovský rozsudok už bol predmetom
skúmania zo strany súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo následné čiastočné alebo
úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný,
výslovne upravený v § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd
je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý
z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú na to dané zákonné dôvody.

Exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to aj na účely
zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom
exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného
poriadku).

Všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v
priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie
nemožno exekúciu vykonať (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 165/2011).

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými
stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom
zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1
 zákona č. 244/2002 Z.
z.). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky
k zmluve (§ 4 ods. 1 
zákona č. 244/2002 Z. z.). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná.
Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom
zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou
iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a
označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.).

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu,
ktorý skúmal, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská zmluva.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Exekučný súd v súlade so zákonom skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho
vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný
súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného



exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012 sp. zn. 5 Cdo
230/2011).

Za správny odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o úvere
je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným a povinným bol založený na jej základe
spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva uzatvorená dňa 07.11.2008
vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa
platného a účinného v čase jej uzavretia. Uvedenú zmluvu uzatvoril dodávateľ - oprávnený ako právnická
osoba, pričom pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti
so spotrebiteľom - povinným ako fyzickou osobou, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v
rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Ide o typizovanú spotrebiteľskú zmluvu
používanú veriteľom vo vzťahu k veľkému počtu klientov a spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom nemal možnosť ovplyvniť. Na základe uvedeného v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho
práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že
v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou
občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala
špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v aj v súlade s § 1 ods. 2
Obchodného zákonníka potrebné na právny vzťah účastníkov subsidiárne aplikovať tiež ustanovenia
o ochrane spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku. Súd prvého stupňa preto postupoval
správne, keď na vzťah účastníkov aplikoval príslušné právne normy chrániace spotrebiteľa.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c/ zákona
č. 244/2002 Z. z., bolo preto v danej veci potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia § 53 ods. 1,
4 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, s prihliadnutím aj na príslušnú smernicu Rady 93/13/
EHS. Súd prvého stupňa správne zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok
oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná.
Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže
spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa,
teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy).
Rozhodcovskú doložku, upravenú v bode 18. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, opodstatnene
považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka platnom v rozhodnom období.

Za neprimeranú je potrebné považovať aj rozhodcovskú doložku v danej veci, ktorá je súčasťou
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré predkladal oprávnený povinnému v predtlači, pričom
nebola individuálne dojednaná, jej obsah povinný nemohol ovplyvniť, resp. niektoré z ustanovení
vylúčiť. V danom prípade veriteľ (oprávnený) mohol na základe predmetnej rozhodcovskej doložky
vec predložiť na prejednanie a rozhodnutie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak
súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom
akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste
svojho bydliska. Výber rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil
znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej zmluve, resp. adhéznych všeobecných
podmienkach poskytnutia úveru. Povinný ako spotrebiteľ bol v postavení, že buď zmluvu aj s pripojenými
všeobecnými obchodnými podmienkami prijme ako celok a úver dostane, alebo zmluvu ako celok
odmietne a úver nedostane. Nebol tu vytvorený žiadny priestor pre povinného ako spotrebiteľa na
vyjadrenie nesúhlasu s riešením prípadných sporov v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským
súdom. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má
podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený



podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je
potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj
v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora EÚ (C-240/98 až C-244/98, C-40/08,C-473/00, C-243/08,
C-168/05).

Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória aj prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom,
že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie
skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu
a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ
ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

Odvolací súd zároveň v postupe prvostupňového súdu nezistil rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany
práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ani porušenie práva na
spravodlivý súdny proces a ani neprípustné nahradzovanie procesnej pasivity povinného. Oprávnenému
bola možnosť vyjadriť sa k zistenému skutkovému stavu a právnym záverom exekučného súdu reálne
poskytnutá v odvolacom konaní, ktorý napokon túto možnosť aj využil.

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku a správne exekúciu zastavil.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .