{"guid": "03be6939-da40-46b1-9099-bd670997b007:4d3dc370-553e-49dc-87c5-77e75c50ab89", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2016:6912213848.1", "spisova_znacka": "43Co/27/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43Co/27/2016 z 17. 2. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 17. februára 2016, sp. zn. 43Co/27/2016, ECLI:SK:KSBB:2016:6912213848.1", "identifikacne_cislo": "6912213848", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "Mgr. Kornélia Harcsová", "sudca_id": 708, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-kornelia-harcsova-708", "datum_vydania": "2016-02-17", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "nazov": "§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44.odsek-2", "nazov": "§ 44 ods. 2 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-44"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-44"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4d3dc370-553e-49dc-87c5-77e75c50ab89", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6912213848.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2016:6912213848.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2016:6912213848.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Co/27/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213848
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Dibdiaková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6912213848.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Drahomíry Dibdiakovej, členiek senátu JUDr. Evy Kmeťovej a JUDr. Márie Jamriškovej, PhD. v právnej
veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598,
zast. AK Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, menom
ktorej koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát proti odporcovi Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Rimavská Sobota č.k. 9C/315/2012-53 zo dňa 23. februára 2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

?
Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 9C/315/2012-53 zo dňa 23. februára 2015  p o t v
r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím zamietol okresný súd návrh navrhovateľa na zaplatenie sumy 125 Eur ako
majetkovej škody a sumy 256,32 Eur ako nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nesprávnym úradným
postupom okresného súdu ako súdu exekučného pri výkone verejnej moci a zároveň zamietol návrh
navrhovateľa na prerušenie konania. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Okresný súd odôvodnil rozhodnutie tým, že okresný súd nebol pri rozhodovaní o žiadosti súdneho
exekútora viazaný lehotou 15 dní. V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v
čase začatia exekúcie lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora neplatí, ak súd zistí
rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí
žiadosti o vykonanie exekúcie. V uvedenom ustanovení je taktiež výslovne uvedené, že táto lehota
sa nevzťahuje na prípady, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného
poriadku, teda notársku zápisnicu a rozhodcovský rozsudok. I keď v čase začatia exekúcie boli v
§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku uvedené ako exekučné tituly vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, súdna prax za tieto exekučné tituly považovala
aj rozhodnutia rozhodcovských súdov, čo vyplýva aj z následnej novelizácie Exekučného poriadku
účinnej od 01.01.2012. Uvedené výnimky sú odôvodnené potrebou preveriť prípadnú existenciu dôvodov
neprípustnosti exekúcie formou preskúmania písomností, ktoré v danom prípade ani nemusia byť
prílohou návrhu na vykonanie exekúcie, a to napríklad rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej



doložky. V danom prípade boli dané oba dôvody, pre ktoré 15 dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatila.

Okresný súd konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal jednu zo zákonných podmienok pre vznik
prípadného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorým je nesprávny úradný postup
okresného súdu. Z tohto dôvodu sa v ďalšom konaní nezaoberal skúmaním otázky, či na strane
navrhovateľa vznikla v súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom škoda alebo nemajetková
ujma a či medzi nimi existuje príčinná súvislosť.

Pokiaľ navrhovateľ žiadal náhradu škody a nemajetkovej ujmy v súvislosti so zbytočnými prieťahmi v
konaní, okresný súd uviedol, že nie je v jeho právomoci konštatovať prieťahy súdneho konania, keďže
toto oprávnenie má iba Ústavný súd. Zároveň uviedol, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má
nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a
poukázal pritom na rozhodnutia Ústavného súdu SR ÚS 46/01, I. ÚS 66/02 a II. ÚS 57/01.

Okresný súd ďalej uviedol, že navrhovateľ v konaní doposiaľ nepreukázal vznik majetkovej škody,
keďže túto škodu kvalifikoval len ako paušálne náhrady vo forme výdavkov, ktoré sú súčasťou bežného
chodu spoločnosti. Ohľadom nemajetkovej ujmy okresný súd uviedol, že navrhovateľ zamieňa psychickú
ujmu ktorá mala byť spôsobená osobám oprávneným konať za navrhovateľa a ujmou, ktorá mala byť
spôsobená navrhovateľovi ako právnickej osobe.

Zamietnutie návrhu na prerušenie konania odôvodnil okresný súd tým, že v zmysle § 109 ods. 1 písm.
b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený
riešiť. O tento prípad sa v prejednávanej veci nejedná, pretože o námietke zaujatosti rozhodol Krajský
súd v Banskej Bystrici tak, že sudcovia okresného súdu neboli z konania vylúčení a týmto rozhodnutím
je okresný súd viazaný. Pokiaľ ide o prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., súd
môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu, alebo ak dal súd na takéto konanie podnet. Súd môže v tomto prípade prerušiť konanie
podľa svojho uváženia. Z dôvodu, že nadriadeným súdom už bolo o námietke zaujatosti rozhodnuté,
nie je dôvod prerušovať konanie. Pokiaľ navrhovateľ uviedol ako ďalší dôvod na prerušenie konania
skutočnosť, že v inom konaní o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie rozhodol iný súd o
prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnej otázke, okresný súd
uviedol, že by išlo o prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP na základe ktorého má konajúci
súd možnosť, nie povinnosť konanie prerušiť. Okresný súd však dospel k uzáveru, že to nie je potrebné
a poukázal aj na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý rozhodnutia okresných súdov o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania potvrdili.

S rozhodnutím okresného súdu sa neuspokojil navrhovateľ a podal proti nemu odvolanie. V odvolaní
poukázal na tú skutočnosť, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., keď sa mu
ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom podľa § 205 ods.2 písm.a/
O.s.p. v spojení s § 221 ods.1 písm.f/ O.s.p., že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1, keď
rozhodoval vylúčený sudca, ako aj k vadám podľa § 221 ods.1 O.s.p., keď súd prvého stupňa nesprávne
vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal ním navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

Namietal tiež, že okresný súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho právneho
zástupcu napriek tomu, že požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody s predložením
listiny, ktoré tieto preukazovali. Podľa jeho názoru nemohol okresný súd postupovať podľa § 101 ods.2
O.s.p. a ak tak urobil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.

Poukázal na tú skutočnosť, že žiadal o prerušenie konania, čo okresný súd neakceptoval a nariadil
pojednávanie. Neakceptoval ani jeho žiadosť o zrušenie pojednávania z dôvodu, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená, je potrebné z konania vylúčiť. Tá okolnosť, že krajský súd neprihliadol na ním uvádzané
dôvody, ktoré vylúčenie sudcu z prejednávania tejto veci odôvodňovali nič nemení na tom, že v jeho
očiach, a objektívne v očiach verejnosti, nie je možné takéhoto sudcu považovať za nestranného. Tvrdil
preto, že v konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad, pričom pojednávanie
súd vo veci odložiť mohol. Z dôvodu jeho neprítomnosti na pojednávaní sa nemohol vyjadriť k tvrdeniam
odporcu, z ktorých okresný súd pri rozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na



ktorých založil svoje rozhodnutie. Z týchto dôvodov preto došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti,
jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti navrhovateľovi konať pred súdom. Z dôvodu,
že sa nemohol vyjadriť ku skutkovým a právnym otázkam prejednávanej veci, ako aj z dôvodu, že nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, ku ktorým sa tiež nemal možnosť vyjadriť a ani navrhnúť
dôkazy na podporu svojich tvrdení, považoval rozhodnutie okresného súdu za nesprávne.

Podľa jeho názoru nemohol okresný súd vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a jeho právo
na kontradiktórny súdny proces porušil tým, že vykonal dokazovanie obsahom exekučného spisu, pre
ktorý dôkaz sa rozhodol sám, pričom nie je zrejmé, či šlo o dôkazy, ktoré boli založené v exekučnom
spise. Záverom sa vyjadroval k majetkovej škode, ktorú si v návrhu uplatnil a ohľadom ktorej súd návrh
zamietol. V odvolaní uviedol, že súd skúmal len škodu, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka, čo však
z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nevyplýva. Okresný súd sa podľa jeho názoru žiadnym spôsobom
nevysporiadal ani so znaleckým posudkom o vzniku a výške vzniknutej škody, ktorý navrhovateľ predložil
súdu.

K nemajetkovej ujme navrhovateľ uviedol, že okresný súd v rozhodnutí nevysvetlil, prečo nedošlo k
porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.2 Ústavy
SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote, keď sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté
v zákonom stanovenom čase a nezdôvodnil ani, prečo konal vo veci, keď navrhovateľ predložil návrh
na prerušenie konania pred pojednávaním vo veci samej.

K odvolaniu navrhovateľa sa odporca nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods.1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods.2 O.s.p., pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané
prvostupňovým súdom. Rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený v zmysle § 211 ods.2 a §
156 ods.1 a 3 O.s.p., čo bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Banskej Bystrici, pričom
dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že predmetom sporu je právo navrhovateľa na zaplatenie
sumy ako majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom
okresného súdu ako súdu exekučného pri výkone verejnej moci. Už v návrhu navrhovateľ žiadal,
aby z dôvodu námietky predpojatosti okresného súdu, ktorý má vec prejednať z dôvodu, že svojim
konaním sám vyvolal skutočnosť, ktorá založila právo navrhovateľa uplatňované týmto návrhom, a
to jeho nesprávnym úradným postupom, nemôže byť ako štátny orgán, ktorý je škodcom v spore
medzi navrhovateľom a štátom objektívne rozhodujúcim orgánom v prejednávanej veci, preto navrhol
postup podľa § 12 O.s.p., a teda, aby nadriadený súd rozhodol pred prvým prejednaním veci o jej
prikázaní inému súdu, pretože sudcovia konajúceho súdu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom konania. Z dôvodu námietky zaujatosti vznesenej
navrhovateľom, z ktorej vyplynulo, že pridelením tejto veci ktorémukoľvek zo sudcov konajúceho súdu
by právo navrhovateľa na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom bolo porušené, keďže
neexistuje podľa rozvrhu práce na súde žiaden sudca, ktorý by nebol vo veci zaujatý, predložil okresný
súd nadriadenému súdu na rozhodnutie námietku zaujatosti vznesenú navrhovateľom. Nadriadený
súd o nej rozhodol tak, že v prejednávanej veci vylúčil z rozhodovania len toho sudcu, ktorý konal
v navrhovateľom namietanej exekučnej veci. Ostatných sudcov okresného súdu z prejednávania a
rozhodovania tejto veci nevylúčil.

Navrhovateľ si návrhom uplatnil právo na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z toho
dôvodu, že exekučný súd potom, ako dostal od súdneho exekútora žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, nekonal pri udelení poverenia v súlade s § 44 ods.2 EP, keď nerozhodol
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia
žiadosti a keď o nej rozhodol tak, že ju zamietol až po uplynutí stanovenej lehoty. Nesprávny úradný
postup, ktorý mal za následok vznik majetkovej škody je preto daný nevydaním rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, a preto bol aj príčinou
vzniku materiálnej škody a nemajetkovej ujmy. K prieťahom v exekučnom konaní došlo najmä tým,
že exekučný súd opätovne posudzoval práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu napriek právoplatnému
exekučnému titulu - rozhodcovskému rozsudku, ktorý tvorí prekážku právoplatne rozhodnutej veci.



Výšku majetkovej škody navrhovateľ vyčíslil z náhrady istiny a príslušenstva, ktorá už nemôže byť
priznaná právoplatným rozhodnutím súdu v občianskom súdnom konaní vedenom voči dlžníkovi a
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si uplatnil z toho dôvodu, že nesprávnym úradným postupom
exekučného súdu došlo k zmareniu legitímneho očakávania navrhovateľa, že zákonným postupom
dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Navrhovateľ mohol pri skôr vydanom rozhodnutí exekučného súdu,
ktoré by bolo vydané včas a v zákonnej lehote uskutočniť rad iných krokov, ktoré by boli zvýšili jeho
úspech mimo súdneho zabezpečenia vymožiteľnosti pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by bol
vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Náhrada nemajetkovej ujmy má tak základ
v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej
satisfakcie za porušenie základných práv navrhovateľa a princípov právneho štátu. Tento zásah do
zákonných nárokov navrhovateľa vyvolal u navrhovateľa, resp. členov riadiacich orgánov a majiteľov
pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti a taktiež
vyvolal stratu zisku z vytvorených podnikateľských plánov navrhovateľa.

Navrhovateľ spolu s návrhom na zrušenie nariadeného pojednávania podal návrh na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. b) a § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.) do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o jeho ústavnej sťažnosti, predmetom
ktorej je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Uviedol,
že zásadne nesúhlasí so záverom krajského súdu, že sudcovia okresného súdu nie sú z prejednávania
veci vylúčení, pretože podľa navrhovateľa sú objektívne dané dôvody na vylúčenie všetkých sudcov
konajúceho súdu. Rozhodnutie krajského súdu vyhodnotil preto ako nesprávne, zakladajúce zásah do
jeho základných práv.

Odporca v konaní namietal, že navrhovateľ nepreukázal jeho tvrdenie, že by činnosťou exekučného
súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu nerozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia v zákonom stanovenej lehote, pretože z § 44 ods.2 EP vyplýva len to, že 15-dňová  lehota na
vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Znenie § 44 ods.2
EP účinné od 01.06.2011 viaže splnenie povinnosti 15 dní pre vydanie poverenia pre súdneho exekútora
len k vydaniu poverenia, avšak táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods.2 písm.c/ a d/,
a teda neplatí pre vydávanie poverení pri rozhodnutiach rozhodcovského súdu ako exekučnom titule,
preto je nárok navrhovateľa neopodstatnený.

Odporca poukázal na nesplnenie podmienok pre uplatnenie nároku navrhovateľa na súde, pretože
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,  ktorú navrhovateľ doručil odporcovi nebola
v čase podania návrhu na súd ešte prejednaná, a teda navrhovateľ nepostupoval tak, ako to vyplýva z §
15 a § 16 ods.4 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej  len zák.č. 514/2003 Z.z.) cit. zák. Podľa
názoru odporcu bol preto návrh  navrhovateľa podaný na súd predčasne. Uplatnený nárok nemôže byť
ani z dôvodu, že žiadosť o udelenie poverenia exekučný súd zamietol a ani z dôvodu, že by bolo došlo
k vydaniu tohto rozhodnutia po zákonom stanovenej lehote dôvodný. Nejedná sa ani o zodpovednosť
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, pretože týmto nemôže byť akýkoľvek postup
súdu a ani o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože podľa § 6 ods.1 cit.
zák. je možné právo na náhradu škody z tohto dôvodu uplatniť len vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom,
k čomu však v prejednávanej veci nedošlo. Zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nie je podľa
názoru odporcu limitované žiadnou lehotou, pretože lehota 15 dní sa podľa § 44 ods.2 EP vzťahuje
len na ten prípad, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu. Ak
ho súd nepoverí, 15-dňová lehota pre iný postup súdu neplatí. Vo vzťahu k prieťahom exekučného
súdu v konaní odporca uviedol, že navrhovateľ nepreukázal, že by bol podal sťažnosť na prieťahy v
konaní, resp. žiadosť o prešetrenia vybavenia sťažnosti, ani že by existovalo právoplatné rozhodnutie
vydané v disciplinárnom konaní, prípadne iné právoplatné rozhodnutie ESĽP, resp. Ústavného súdu
SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z
tohto dôvodu nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov tak, ako to
navrhovateľ v konaní tvrdil. Odporca v konaní vzniesol aj námietku premlčania v súlade s § 19 ods.1
cit. zák. Namietal tiež, že z návrhu nevyplýva, či navrhovateľom uplatnená škoda vo forme vecných
nákladov predstavuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk tak, ako to vyplýva z § 17 ods.1 cit. zák., pričom
paušalizáciu vecných nákladov nepovažoval za zmenšenie majetku navrhovateľa ako poškodeného a
ani za ušlý majetkový prospech, preto nie je možné, aby sa ich podľa zák. č. 514/2003 Z.z. domáhal. Ani



náklady na udržiavanie systému ako položku majetkovej škody odporca neuznal za preukázanú, pričom
sa jedná o paušálne sumy za len všeobecne deklarované činnosti bez akýchkoľvek dôkazov. V časti
navrhovateľom uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu poukázal na § 17 ods.2 a 3 zák.č. 514/2003
Z.z. a tvrdil, že navrhovateľ nepreukázal, že by ho ním uvádzané porušenie práva oprávňovalo aj na
uplatnenie zadosťučinenia, pretože nedošlo k preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy a ani toho, že by
sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ nepreukázal podmienky
vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ako ani príčinnú súvislosť, vznik skutočnej škody a prípadnej
nemajetkovej ujmy, navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

Navrhovateľ doručil okresnému súdu návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu
objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. S rozhodnutím krajského súdu o námietke
zaujatosti vyjadril nesúhlas a tvrdil, že sú objektívne dané dôvody na vylúčenie všetkých sudcov
okresného súdu. Navrhol, aby až do konečného, ústavne konformného rozhodnutia o postupe
zákonného sudcu súd v konaní nepokračoval a urobil len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. K návrhu
na prerušenie konania priložil sťažnosť na porušovanie základného práva, zaručeného mu čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky), ako aj základného práva na spravodlivý súdny
proces, zaručeného mu čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(osobitne práva na nestranný súd zriadený zákonom).

Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd správne zistil skutkový stav a vec
právne správne posúdil, preto sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia.

Len na zdôraznenie správnosti, a to s prihliadnutím na tvrdenia navrhovateľa v odvolaní uvádza
ďalšie skutočnosti. Námietky navrhovateľa uvedené v odvolaní sú námietkami procesného, ale aj
hmotnoprávneho charakteru. K procesným námietkam odvolateľa, ktoré sa týkajú tej skutočnosti, že
vec prejednal a rozhodol zaujatý sudca je potrebné uviesť, že Krajský súd v Banskej Bystrici ako
súd nadriadený právoplatne rozhodol o námietke navrhovateľa týkajúcej sa zaujatosti všetkých sudcov
okresného súdu, ako aj jeho návrhu na prikázanie veci inému súdu, v dôsledku čoho je súd prvého
stupňa rozhodnutím nadriadeného súdu viazaný.

Aj keď je podkladom práva navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy nesprávny
úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá to automaticky pomer sudcu
k veci, preto neexistuje žiaden relevantný dôvod k tomu, aby bol zákonný sudca z prejednávania a
rozhodovania tejto veci vylúčený. Zákonného sudcu, ktorý prejednáva a rozhoduje vec na vecne a
miestne príslušnom súde nemôže vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci len tá skutočnosť, že
postupom sudcu v inej veci mala byť navrhovateľovi spôsobená škoda (rozhodnutie NS SR č.k. 3Cdo
102/2013). Na tejto skutočnosti nič nemení ani fakt, že navrhovateľ nesúhlasil s postupom okresného
súdu, keď v prejednávanej veci nebolo prihliadnuté na jeho námietku zaujatosti a žiadosti o prikázanie
veci inému súdu a keď okresný súd nevyčkal na výsledky konania o ústavnej sťažnosti navrhovateľa,
ktorú podal na postup okresného súdu Ústavnému súdu SR z dôvodu porušenia jeho základného práva
zaručeného mu čl. 46 ods.1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods.1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd na spravodlivý súdny proces. Odvolaciemu súdu je z iných rozhodnutí Ústavného
súdu SR, napr. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06.02.2013, I. ÚS 92/2013 zo dňa 13.02.2013, ktorými už
rozhodoval o rovnakej sťažnosti navrhovateľa proti uzneseniam nadriadeného súdu zrejmé, že návrh
navrhovateľa bol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR na ich prerokovania a rozhodnutie
odmietnutý a keďže iné dôvody, pre ktoré by mal byť zákonný sudca z prejednávania a rozhodovania
tejto veci vylúčený okresným, ale ani odvolacím súdom zistené neboli, je námietka navrhovateľa o tom,
že vo veci rozhodoval nezákonný a zaujatý sudca nedôvodná. Odvolací súd preto nepovažoval postup
okresného súdu, keď vec prejednal a rozhodol za také porušenie, ktoré by mohlo mať za následok
nesprávne rozhodnutie v prejednávanej veci.

Odvolací súd nesúhlasí ani s tvrdením navrhovateľa o tom, že postupom okresného súdu, keď tento
predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania
z dôvodu rozhodovania o nestrannosti sudcu bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, pretože
okresný súd sa s dôvodmi, pre ktoré navrhovateľ navrhol prerušenie konania v prejednávanej veci až
do rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho sťažnosti podrobne zaoberal v odôvodnení napadnutého



rozhodnutia. Okresný súd musel vychádzať z právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu, ktorým ho
ako zákonného sudcu z prejednávania veci nevylúčil, preto návrh navrhovateľa na prerušenie konania
podľa § 109 ods.1 písm.b/ a ods.2 písm.c/ O.s.p. nepovažoval správne za dôvodný. Navrhovateľom
uvádzaný dôvod na prerušenie konania v čase rozhodovania súdu neexistoval, pretože okresný súd bol
v čase rozhodovania tejto veci rozhodnutím nadriadeného súdu o jeho nevylúčení, viazaný.

Podľa § 101 ods.1 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Odvolací súd s tvrdením navrhovateľa o tom, že okresný súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a v
neprítomnosti jeho právneho zástupcu napriek tomu, že požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol
dôležité dôvody s predložením listiny, ktoré tieto preukazovali, nestotožnil. Ak okresný súd prejednal vec
na nariadenom pojednávaní bez účasti navrhovateľa, nie je možné procesný postup okresného súdu
považovať za nesprávny a za rozporný s § 101 ods.2 O.s.p. a ani za taký, ktorý by mal za následok
odňatie možnosti navrhovateľa konať pred súdom. Okresný súd neznemožnil navrhovateľovi realizáciu
jeho procesných práv tým, že vec prejednal a rozhodol bez jeho účasti, pretože o odročenie tohto
pojednávania navrhovateľ súd nepožiadal. Nie je možné súhlasiť s jeho tvrdením, že žiadosť o zrušenie
pojednávania je žiadosťou o jeho odročenie, pretože pre odročenie pojednávania musí účastník súdneho
konania uviesť dôležitý dôvod, ktorý má za následok jeho odročenie. Okresný súd správne vyhodnotil
dôvod uvedený navrhovateľom v jeho žiadosti o zrušenie pojednávania, a to podanie sťažnosti na
Ústavný súd SR proti rozhodnutiu  nadriadeného súdu z dôvodu jeho nesúhlasu za taký, ktorý nespĺňal
podmienky pre odročenie pojednávania, a to aj preto, že rozhodnutie nadriadeného súdu bolo v čase
pojednávania právoplatné a z prejednania a rozhodnutia tejto veci vylúčený nebol.

Nie je podstatná ani ďalšia jeho námietka o tom, že sa nemohol vyjadriť k dôkazom predloženým
odporcom, pretože to, či sa navrhovateľ zúčastní pojednávania a svoje právo vyjadriť sa k veci a ku
skutočnostiam a dôkazom predloženým odporcom využije je výlučne v jeho právomoci. Navrhovateľ
bol na pojednávanie súdom riadne predvolaný, v predvolaní  na pojednávanie bol podrobne poučený
o všetkých jeho právach a povinnostiach a keďže neexistoval žiaden dôležitý dôvod na odročenie
pojednávania, o ktoré odročenie ani navrhovateľ súd nežiadal, bol postup okresného súdu pri vykonávaní
a hodnotení dôkazov správny. Navrhovateľ mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi a stanoviskami, vyjadriť sa k nim a ak sa na súdom nariadené pojednávanie z vlastnej vôle
nedostavil, nesie za takýto prístup zodpovednosť výlučne sám. (rozhodnutie NS SR 1 Cdo 100/2011)

Okresnému súdu nie je možné vytknúť ani procesný postup, ktorým vykonal dokazovanie aj obsahom
exekučného spisu, ktorý sa prejednávanej veci týkal, pretože práve v exekučnom konaní mala vzniknúť
navrhovateľovi ním uvádzaná škoda. Sám navrhovateľ nemal výhrady k tomu, aby rozhodujúce
skutočnosti týkajúce sa nesprávneho úradného postupu nedodržaním 15-dňovej lehoty pre vydanie
poverenia pre súdneho exekútora a nerozhodovanie bez zbytočných prieťahov preskúmal, inak by
nemohol vo veci bez takto zisteného skutkového stavu rozhodnúť. Takýmto postupom okresného súdu
nemohlo v žiadnom prípade dôjsť k porušeniu práva navrhovateľa na spravodlivé súdne konanie, pretože
dôkazná povinnosť je výlučne na tom účastníkovi, ktorý porušenie práva tvrdí. V právomoci súdu, ktorý
prejednávanú vec rozhoduje je zasa posúdenie významu dôkazov a potreba ich vykonania, pričom sám
zváži, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie podľa toho, či sú pre rozhodnutie veci potrebné alebo nie. Z
Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, pričom súd nie je nimi viazaný a nemusí vykonať všetky nimi navrhované dôkazy. Posúdenie
návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov súd vykoná a ktoré nie je podľa § 120
ods.1 O.s.p. vecou súdu, a nie účastníkov konania. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods.1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru
nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
ani právo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (rozhodnutie ÚS SR sp.zn. II.ÚS 3/97 a sp.zn. II.ÚS 251/03).

Z vyššie uvedených dôvodov je preto odvolací súd toho právneho názoru, že navrhovateľovi nebolo
odňaté jeho právo konať pred súdom, ani právo na kontradiktórny súdny proces. Vo veci rozhodol
zákonný a nestranný sudca, preto takýmto postupom nemohlo dôjsť k porušeniu žiadneho jeho práva.



K hmotnoprávnym dôvodom uvádzaným navrhovateľom v odvolaní ohľadom ním uplatneného nároku,
ktorému nebolo vyhovené z dôvodu nepreukázania nesprávneho úradného postupu ako základného
predpokladu pre vznik práva na náhradu škody, ktorý dôvod navrhovateľ založil na nedodržaní 15-dňovej
lehoty stanovenej Exekučným poriadkom v § 44 ods.2 pre vydanie poverenia súdnemu exekútorovi v
exekučnom konaní odvolací súd uvádza, že okresný súd správne dospel k záveru, že v exekučnom
konaní k žiadnym prieťahom nedošlo a exekučný súd ani nekonal tak, že by nebol dodržal zákon
a že by bol svojim postupom zapríčinil vznik škody, ktorú si navrhovateľ v konaní uplatnil. Dĺžka
exekučného konania, ktorú navrhovateľ popísal od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia exekučnému súdu do vydania rozhodnutia, ktorým exekučný súd jeho žiadosť zamietol nebola
neprimeraná, pretože exekučný súd bol ex offo povinný posúdiť zákonnosť vedenej exekúcie, a teda
či navrhovateľom predložený exekučný titul je po stránke materiálnej vykonateľným titulom, a to najmä
z toho dôvodu, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, ktorý sa týkal vzťahu veriteľa a
dlžníka, pričom dlžník bol spotrebiteľom. Odvolací súd považuje postup okresného súdu ako súdu
exekučného, ktorý potom, ako mu bola doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku, v ktorom musel podľa ustálenej judikatúry
súdov Slovenskej republiky ex offo preskúmať a zistiť, či k rozhodcovskému konaniu došlo na základe
platnej rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky. (rozhodnutie NS SR sp.zn. 5Cdo 230/2011, 6Cdo 105/2011,
3Cdo 385/2012, 1Cdo 54/2013 a pod.)  V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom
uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v
ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté
exekučné konanie zastaviť“.

V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že žiadna lehota pre vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti
na udelenie poverenia pre súdneho exekútora z Exekučného poriadku nevyplýva. Aj keď majú súdy
konať plynule a bez zbytočných prieťahov, k vydaniu rozhodnutia exekučného súdu, keďže okresný súd
nebol 15-dňovou zákonnou lehotou tak, ako to tvrdil navrhovateľ v exekučnom konaní viazaný a pre
súdneho exekútora žiadne poverenie nevydával, došlo v primeranej lehote, a to aj s prihliadnutím na
neúmerné množstvo  žiadostí na vydanie poverení, ktoré podal navrhovateľ naraz na všetky okresné
súdy v rovnakom čase v stovkách až tisíckach, čo malo za následok to, že okresný súd ako súd exekučný
musel každú jednu žiadosť o vydanie poverenia z hľadiska materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu,
ktorým boli rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice preskúmať a rozhodnúť sa, či pre súdneho
exekútora vydá alebo nevydá poverenie na vykonanie exekúcie.

Takýto neštandardný postup navrhovateľa, spočívajúci v neobvyklom množstve naraz podaných návrhov
na začatie exekúcií mal za následok, že okresný súd postupne a v primeraných lehotách vybavoval
všetky žiadosti súdnych exekútorov po dôkladnom preskúmaní splnenia podmienok vykonateľnosti
exekučných titulov a až po ich preskúmaní mohol vo veci rozhodnúť. Ak okresný súd nebol lehotou
15 dní pri zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia viazaný, nie je možné tvrdiť, že
by nebol rozhodol v zákonnej lehote. Z gramatického a logického výkladu § 44 ods.2 EP vyplýva, že
lehota 15 dní sa vzťahuje len na vydanie poverenia, ktoré v prejednávanej veci vydané nebolo. Pre iné
rozhodnutie exekučného súdu, a to rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia žiadna lehota
stanovená nebola, preto okresný súd nemohol porušiť žiaden svoj procesný postup.

S prihliadnutím na vyššie uvedené okolnosti, keď aj odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti
známe hromadné podávanie návrhov na začatie exekúcií a následne žiadosti súdnych exekútorov
o udelenie poverení na vykonanie exekúcií v relatívne krátkom čase v enormných množstvách, o
čom vedel aj navrhovateľ, a preto mal a mohol očakávať, že tieto budú vybavované postupne, nie je
možné lehotu, ktorá uplynula od podania žiadosti súdneho exekútora do rozhodnutia o jej zamietnutí
exekučným súdom v žiadnom prípade posudzovať ako neprimeranú a nie je možné ju považovať ani za
neakceptovateľnú. Odvolací súd nesúhlasí s tým, že by takáto dĺžka konania na exekučnom súde mala
nutne za  následok prieťah v súdnom konaní, a tým porušenie práva účastníka na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, pretože exekučný súd nebol kapacitne schopný vybaviť viac žiadostí o vydanie
poverenia, než vybavil (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 42/2001).



V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že tak, ako to vyplýva aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 4Cdo 24/2004 pod termín „postup“ možno subsumovať ako činnosť štátneho orgánu, tak aj jeho
nekonanie (nečinnosť alebo opomenutie). Nesprávny úradný postup nie je v žiadnom právnom predpise
presne definovaný, preto v súlade s ustálenou súdnou praxou ho možno definovať tak, že ide o porušenie
právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu
štátneho orgánu, ktorý bez ohľadu na to, či súvisí s jeho rozhodovacou činnosťou alebo nie, nenašiel
svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom je zodpovednosťou občianskoprávnou, osobitnou,
ktorá je upravená samostatným zákonom. Základnými predpokladmi jej vzniku, keďže má charakter
objektívnej zodpovednosti je nielen nesprávny úradný postup súdu, ale aj existencia škody a príčinná
súvislosť, ktoré podmienky musia byť splnené súbežne. Bez toho, aby nebol v konaní jednoznačne
preukázaný nesprávny úradný postup, ktorý by mal za následok vznik škody alebo nemajetkovej ujmy
nie je dôvod zaoberať sa vznikom škody a ani príčinnej súvislosti. Keďže v prejednávanej veci nebol
nesprávny úradný postup v konaní exekučného súdu zistený a ani preukázaný, nemohlo dôjsť ani ku
vzniku zodpovednosti štátu za škodu, preto okresný súd správne postupoval, keď aj s prihliadnutím
na zásadu hospodárnosti konania ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti, okrem predpokladu, či
skutočne exekučný súd nesprávne postupoval, keď nedodržal navrhovateľom tvrdenú zákonnú lehotu
a nerozhodol bez zbytočných prieťahov v konaní, neskúmal.

Ku skutočnostiam uvedeným v závere odvolania, ktoré sa týkali námietok navrhovateľa ohľadom
nezdôvodnenia rozhodnutia okresného súdu o škode, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu odvolací súd uvádza, že táto argumentácia navrhovateľa sa prejednávanej veci netýka.

Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je vo výroku
vecne správne, preto ho podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Podľa § 224 ods.1 a § 142 ods.1 O.s.p. rozhodol odvolací súd o trovách odvolacieho konania tak, že
ich náhradu odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný nepriznal, pretože si žiadne trovy
neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9C/315/2012", "guid": "4b6f9dfa-b127-4d70-991b-a5b5109db0ba:9fb43ecd-9ea9-4ae0-a638-11a4a608f100", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4b18e693-f46a-405a-af39-c768cc761060", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 92/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-13", "citacie_n": 1205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4b18e693-f46a-405a-af39-c768cc761060"}, {"guid": "ussr:e5ebc49b-e4f6-4d2a-ab5f-d298ee94bce3", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 89/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 89/2013 z 6. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-06", "citacie_n": 1272, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e5ebc49b-e4f6-4d2a-ab5f-d298ee94bce3"}, {"guid": "ussr:c8ea4664-74c5-464b-bcc9-719762ce8b35", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 456/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 456/2011 z 23. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-23", "citacie_n": 2542, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c8ea4664-74c5-464b-bcc9-719762ce8b35"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:c658da23-2c53-42f3-83ce-9370549b9920", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/02 z 20. 6. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-06-20", "citacie_n": 1380, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c658da23-2c53-42f3-83ce-9370549b9920"}, {"guid": "ussr:eb3f8df5-6d05-4cdf-9be1-5cb6f0a50a6b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 57/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 57/01 z 31. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-31", "citacie_n": 2015, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eb3f8df5-6d05-4cdf-9be1-5cb6f0a50a6b"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}], "citovane_v": []}