Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/271/2018 z 13. 5. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 13. mája 2019, sp. zn. 9Co/271/2018, ECLI:SK:KSTT:2019:2717204732.1 Krajský súd Trnava | 9Co/271/2018 | ECLI:SK:KSTT:2019:2717204732.1 | 2019-05-13 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 52 ods. 1 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ff1095f1-af66-4cb7-a0a5-91767f2cd8c0 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2717204732.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/271/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2717204732
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2717204732.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a sudkýň: Mgr. Renáta
Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom
Hodžova 11, 010 11 Žilina, proti žalovanému: I. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom: XXX XX K. S. č. XX, o
zaplatenie 242,06 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica
č.k. 1Csp/81/2017-243 zo dňa 03.05.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. žalobu zamietol vo výroku II. súd nepriznal
žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 708 ods. 1 a 2, § 710, § 497
Obchodného zákonníka, § 53, § 54 Občianskeho zákonníka, s poukazom aj na procesné ust. § 149, §
151 ods. 1 a 2, § 290, § 295 ods. 2, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku.

3. Vecne argumentoval tým, že bola medzi stranami sporu uzavretá spotrebiteľská zmluva o poskytnutí
úveru formou povoleného prečerpania. Žalobca tvrdil, že na účte žalovaného vznikol debetný zostatok
z nepovoleného prečerpania preukazovaný výpismi z účtu za obdobie od 01.06.2012 - 31.07.2017,
v ktorých sú uvedené popisy rôznych operácií ako úhrada, úroky, poplatky za vedenie účtu postih.
exek./výkon rozhod., mesačný poplatok za vedenie účtu, poplatok za výber hotovosti, poplatok za
zist. zost. ATM inej banky, poplatok za zrušenie TP a tabuľkou s uvedeným rôznych položiek. Z výpisu
z účtu ani predloženej tabuľky nie je zrejmé, z čoho pozostáva žalovaný dlh, teda debetný zostatok
na osobnom účte, ktorého zaplatenia sa žalobca podanou žalobou domáha. Žalobca nepreukázal, čo
predstavuje rozdiel vo vyčíslených debetných a kreditných zostatkoch, za aké obdobie. Nie je zrejmé ani
z predloženej tabuľky, či tento debetný zostatok vznikol účtovaním nejakých poplatkov (na základe čoho
boli účtované), úrokov (v akej sadzbe, za aké obdobie, z akých súm), sankcií a pod. a za aké obdobie.
Na základe predložených listinných dôkazov nemá súd za dostatočne preukázané a postačujúcim
spôsobom tvrdenie žalobcu o výške žalovanej sumy titulom debetného zostatku na účte žalovanej.
Z listinných dôkazov žalobcu a jeho tvrdení vo vyjadreniach nevyplýva spôsob vzniku dlhu, za aké
obdobie, právny dôvod, z čoho konkrétne pozostáva. Samotný výpis z účtu nie je dôvodným dôkazom
na preukázanie svojho tvrdenia, pretože sa jedná len o vyjadrenie zaúčtovania jednotlivých pohľadávok
žalobcu ako úroky a rôzne poplatky na ťarchu účtu žalovaného. V rámci skutkových tvrdení žalobca
poukázal na fakt, že žalovanému zriadil a viedol osobný účet, bola mu poskytnutá služba PP, dostal sa
do tzv. nepovoleného prečerpania, svoj dlh nevyrovnal. Súd považoval za preukázané, že bola uzavretá



zmluva o spolupráci, ktorou bol zriadený a vedený osobný účtu žalovaného predloženou zmluvou, bola
zriadená žalovanému služba PP. Žalobca nepreukázal zmluvné dojednanie strán sporu o povinnosti
žalovaného platiť prípadné poplatky ak sú obsiahnuté v žalovanej sume, pretože nepredložil súdu
žiaden dôkaz o tomto dojednaní. Žalobca predložil súdu VOP účinné od 01.09.2011 a od 01.05.2012 a
Sadzobník účinný od 01.03.2012 a 01.07.2016 bez preukázania, že by bolo dojednané so žalovaným
platenie týchto poplatkov, ak boli pripočítané v žalovanej sume. Žalobca v rámci špecifikácie žalovanej
sumy žiadnym spôsobom nepreukázal z čoho žalovaná suma pozostáva, za aké obdobie, akým titulom
a preto ani súd nemohol posúdiť, či žalovaná suma obsahuje aj vyčíslené úroky, príp. poplatky a či
tieto boli účtované dôvodne v súlade so zákonom. Zo skutkových tvrdení žiadnym spôsobom nevyplýva,
akým spôsobom a na čo boli započítané plnenia zo strany žalovaného. Žalobca sa súčasne domáhal
priznania úrokov 28% p.a. zo žalovanej sumy. Vzhľadom k tomu, že nebola jasne špecifikovaná suma
242,06 eur, súd nemohol posúdiť, či sa žalobca domáha priznania úrokov v súlade so zákonom, či sa
nejdená o úroky z úrokov, alebo z úrokov z omeškania ako príslušenstva.

4. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§
132 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v
žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania. Povinnosť
označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného.
Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom
dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie
dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu
zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo
nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena
medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí,
že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce
sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a
dôkaznú situáciu konania. Je vždy na strane sporu, či náležite využije možnosti, ktoré sa jej v súdnom
konaní ponúkajú. V tejto súvislosti sa žiada zdôrazniť, že práve žalobca nesie zodpovednosť za to,
že prezentuje súdu konzistentné skutkové tvrdenia podporené dôkazmi. Pokiaľ túto povinnosť nesplní,
prejaví sa to v rozhodnutí vo veci samej. Žalobca bol vyzvaný výzvou zo dňa 06.11.2017 na doplnenie
žaloby s poučením, ako treba žalobu doplniť. V lehote žalobu doplnil a súd sa oboznámil s jeho
doplnenými skutkovými tvrdeniami, keď oproti pôvodnej žalobe, kde nárok dôvodil zmluvou, ktorou
zriadil a viedol osobný účet svoj nárok dôvodil zmluvou o povolenom prečerpaní. Žalobca predložil
súdu dôkazy, z ktorých malo byť vyvodené, že tu došlo k žalovanej výške debetného zostatku na účte
žalovaného nepovoleným prečerpaním. Listinný dôkaz a to výpisy z účtu za hore uvedené obdobie, o
ktoré opieral žalovaný nárok, nepotvrdzovali existenciu vzniku debetného zostatku z tzv. nepovoleného
prečerpania bežného účtu (jeho zloženie), z čoho táto suma na účte pozostáva, za aké obdobie,
akým titulom. Za danej dôkaznej situácie potom nebolo možné priznať ochranu žiadanému právu.
Podstatou problému v posudzovanej veci bol nedostatok skutkových tvrdení a následne aj neunesenie
dôkazného bremena žalobcom, pokiaľ ide o uplatnené právo žalobcu (jeho dôvodnosť a výšku) zo
vzťahu sporových strán založených zmluvou o zriadení a vedení osobného účtu a poskytnutí služby
povoleného prečerpania. Skutkové tvrdenia nemožno nahradiť odkazom na listinný dôkaz. Súd preto
žalobu zamietol. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádzal z § 255 ods. 1 C.s.p., § 262
ods. 1 C.s.p. s tým, že vo veci mal žalovaný úspech v plnom rozsahu. Žalovaný bol v konaní pasívny,
nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a z obsahu spisu mu
žiadne trovy v konaní nevznikli. Súd preto žalovanému ako úspešnej strane v konaní nepriznal nárok
na náhradu trov konania.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca v celom rozsahu. Podľa odvolateľa
rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.).
Podľa odvolateľa je dôležité rozlíšiť, že medzi žalobcom a žalovaným boli uzatvorené dve zmluvy, a to
zmluva o bežnom účte a zmluva o povolenom prečerpaní

6. Odvolateľ poukázal na to, že neoddeliteľnou súčasťou rámcovej zmluvy sú obchodné podmienky
o poskytovaní platobných služieb. V zmysle § 31 ods. 5 písm. d) rámcová zmluva obsahuje o. i.
informácie o poplatkoch a úrokoch. Ako vyplýva z vyššie uvedených ustanovení, zákon o platobných
službách výslovne nestanovuje, že poplatky za poskytovanie platobných služieb musia byť individuálne
dojednané. Zároveň ani zákon 129/2010 Z. z. o spotrebitel'ských úveroch nestanovuje, že všetky



náležitosti zmluvy musia byť uvedené v jednom dokumente. Tento výklad potvrdil aj Rozsudok Súdneho
dvora z 9.11.2016 vo veci C-42/15 (Home Credit vs. Biróová), ktorý ustálil, že zmluva o úvere nemusí
byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2
uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči a ďalej sa má vykladať
v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej
strane, že zmluva o úvere, ktorá patrí do pôsobnosti smernice 2008/48 a ktorá je vypracovaná písomne,
musí byť podpísaná zmluvnými stranami, a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje
na všetky náležitosti tejto zmluvy uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice. Uvedené znamená, že
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotreb. Úveroch sú povinnou
náležitosťou úverovej zmluvy, avšak nemusia byť nevyhnutne v samotnom texte zmluvy, ale časť z nich
môže byť obsiahnutá aj v obchodných podmienkach (ďalej aj ako „VOP alebo OP") alebo sadzobníku,
ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Z uvedeného teda vyplýva, že VOP/OP/sadzobník sú súčasťou
zmluvy a sú pre klienta záväzné, aj ked' ich nepodpísal. Zároveň čI. VI. bod 4. Zmluvy uvádza: Za
poskytovanie produktov/služieb je banka oprávnená zúčtovať si poplatky podľa Sadzobníka poplatkov
a všetky takéto poplatky účtuje na ťarchu účtu zriadeného na základe Zmluvy, ktorého sa poskytnutie
produktu/služby týka resp. na ťarchu akéhokoľvek iného účtu majiteľa účtu vedeného v banke. V zmysle
vyššie uvedeného teda nie je daný dôvod na nepriznanie poplatkov súvisiacich s vedením platobného
účtu žalovaného. Žalovanému bol na základe zmluvy zriadený limit povoleného prečerpania, ktorý však
porušoval, preto došlo k zrušeniu povoleného prečerpania a žalovaný sa tak dostal do nepovoleného
debetu v zmysle § 2 písm. f) a § 18 zákona č. 129/2010 Z.z.

7. V zmysle VOP ak vznikne na účte/vkladnej knižke debetný (záporný) zostatok, resp. je prekročené
povolené prečerpanie, má banka právo uplatniť úročenie debetu/nepovoleného prečerpania a následne
úrok zúčtovať na ťarchu účtu/vkladnej knižky, príp. účtovať sankčný poplatok, ktorý je spolu s debetnými
úrokmi uvedený v sadzobníku. Po dobu nepovoleného prečerpania je majitel' účtu povinný platiť z
prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby „úrok pri nepovolenom prečerpaní
účtu". Nepovolené prečerpanie je prekročením v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a znenie
VOP iba reflektuje ustanovenia relevantných právnych predpisov upravujúcich vedenie bežného účtu
bankou a vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán zo zmluvy o bežnom účte. Úrok z prekročenej
čiastky po dobu nepovoleného prečerpania je teda odplatou, ktorú klient platí banke za čerpanie
prostriedkov poskytnutých bankou nad rámec zostatku na účte klienta. S oprávnením banky požadovať
úroky za prečerpanie účtu počíta ako Obchodný zákonník, tak aj zákon o spotrebiteľských úveroch
v ust. § 18 ods. 1. V zmysle § 18 ak ide o zmluvu o otvorení bežného účtu a existuje možnosť,
že sa spotrebiteľovi umožní prekročenie, veriteľ je povinný informovať spotrebiteľa pravidelne v
listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi o úrokovej sadzbe
spotrebitel'ského úveru, podmienkach, ktoré upravujú jej uplatňovanie, indexe alebo referenčnej sadzbe,
ktorá sa vzťahuje na pôvodnú úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, sankciách, úrokoch z omeškania
a poplatkoch za toto prekročenie a podmienkach, za ktorých sa tieto poplatky môžu meniť. Na základe
vyššie uvedeného § 18 ods. 1 citovaného zákona postačuje, aby veriteľ informoval spotrebitel'a na
trvanlivom médiu o úrokovej sadzbe. Žalobca zverejňuje výšku úrokových sadzieb v úrokovej výveske
na web stránke, a to nielen aktuálne vývesky, ale i historické. Žalobca má za to, že zverejnením vývesiek
úrokových sadzieb na webovom sídle žalobcu a v pobočkách je splnená povinnosť v zmysle § 18
ods. 1 zákona. Zákon nevyžaduje uvedenie úrokovej sadzby v zmluve o účte, preto je zamietnutie
nároku na úrok nedôvodné. Sadzba úroku 28% ročne je platná pre nepovolené prečerpanie a vyplýva
z Vývesky úrokových sadzieb. Špecifikáciu dlhu žalobca vykonal podrobným a prehľadným rozpisom
všetkých debetných a kreditných transakcií na účet žalovaného a tak žalobca dostatočne preukázal
dôvodnosť žalovanej sumy. Odvolateľ navrhuje, aby odvolací súd v zmysle § 388 Civilného sporového
poriadku rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu a zaviazal
žalovaného uhradiť' dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi priznal náhradu
trov konania aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

8. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a
§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP),



preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie súdu
prvej inštancie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle
§ 387 CSP.

10. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver
vo veci, keď vec aj v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387
ods. 2 OSP, odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku v napadnutej časti. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

11. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd považuje za podstatné uviesť
nasledovné:

12. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca ako banka uzatvoril dňa 16.09.2011 so žalovaným, ako fyzickou
osobou, Zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb (ďalej len „Zmluva“).
Obsahom Zmluvy bolo zriadenie a vedenie osobného účtu, návrh na uzatvorenie zmluvy o vydaní a
používaní platobnej karty, zmluva o poskytovaní služieb elektronického bankovníctva, na dobu neurčitú.
Na základe výzvy súdu v doplnenom podaní žaloby skutkové tvrdenia dôvodil zmluvou o spotrebiteľskom
úvere - povolené prečerpanie na účte. Dňa 25.06.2012 bola uzavretá zmluva o PP na osobnom účte
s tým, že banka sa zaviazala povoliť žalovanému povolené prečerpanie na osobnom účte vo forme
priznania debetného limitu do výšky 200 eur s variabilnou úrokovou sadzbou 16,9% p.a.. Žalovaný ako
majiteľ účtu sa zaviazal splácať čerpané peňažné prostriedky spolu s úrokmi za podmienok a v lehotách
podľa VOP, za povolenie/prehodnotenie debetného limitu je banka oprávnená zúčtovať si poplatky podľa
Sadzobníka poplatkov. Žalobca nepredložil VOP ani Sadzobník účinný ku dňu uzavretia tejto zmluvy.
Žalobca predložil výpis z účtu za obdobie 01.06.2012 - 31.07.2017, kedy mal byť účet uzatvorený s
vyčísleným novým zostatkom 0 eur. Podľa tvrdenia žalobcu účet je možné uzatvoriť len pokiaľ je na ňom
nulový zostatok a preto žalobca pred zatvorením účtu vykonal dňa 31.07.2017 vnútorný pohľadávkový
účet, nejedná sa o úhradu zo strany žalovaného. V špecifikácii istiny žalobca predložil súdu tabuľku s
tým, že sa jedná o detailný rozpis dlžnej sumy. V tabuľke bola uvedená celková výška transakcií ako
kredit 27.082,45 eur a debet 27.324,51 eur s tým, že účet bol otvorený 16.09.2011. Pri debetných
transakciách uvedené napr. poplatky POS terminál v počte 25 a suma 127,26, poplatky za transakcie v
počte 57 a suma 176,65, poplatok za balík služieb v počte 61 a suma 237,90, poplatok za upozornenie
- debet v počte 5 a suma 75, úroky/daň v počte 62 a suma 308,10, použ. ATM PRIMA banka v počte
5 a suma 75, inej banky 110 a suma 23 760, poplatok za výzvu - debet v počte 1 a suma 30, poplatok
za vedenie exekúcie v počte 11 a suma 55 a ďalšie.

13. Základnou spornou otázkou je, či žalobcom vo VOP osobitne dojednaný inštitút tzv. nepovoleného
prečerpania, ktorý mohol vzniknúť tým, že žalobca môže zaťažiť účet poplatkami a niektorými inými
debetnými položkami, odôvodňuje žalobou uplatnený nárok.

14. Podľa odvolacieho súdu ustanovenie VOP týkajúce sa nepovoleného prečerpania nie je takou
dohodou, akú predpokladá § 710 Obchodného zákonníka. Citované ustanovenie sa totiž netýka
len zaťaženia účtu žalovaného výbermi hotovosti a realizovanými platobnými príkazmi v prospech
iných osôb, ale umožňuje žalobcovi zaťažiť tento účet aj pohľadávkami z titulu úrokov, poplatkov a
podobne, teda pohľadávkami, ktoré celkom zjavne vznikajú len medzi žalobcom a žalovaným. Citované
ustanovenia sú navyše svojím obsahom nejasné. Na jednej strane tieto ustanovenia navodzujú dojem,
že má ísť o tzv. prekročenie v zmysle § 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, teda o osobitnú formu spotrebiteľského úveru. Cit. ust. VOP umožňuje vznik nepovoleného



prečerpania aj zúčtovaním napr. úrokov, poplatkov alebo opravného zúčtovania, čo celkom zreteľne nie
je „disponovanie peňažnými prostriedkami“ dlžníkom - spotrebiteľom. Okrem toho podstatou prekročenia
je práve to, že veriteľ „umožní“ dlžníkovi takéto čerpanie (disponovanie), teda že dispozície dlžníka
sú výkonom jeho práva voči veriteľovi, ktoré mu veriteľ priznal (umožnil). Inak povedané, v prípade
prekročenia v zmysle § 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere
uzavretú však v konkludentnej forme (veriteľ fakticky umožní uvedené dispozície). Tomu však odporujú
cit. ustanovenia obchodných podmienok, ktoré hovoria, že každé nepovolené prečerpanie je porušením
zmluvných povinností dlžníka. Nepovolené prečerpanie teda zjavne ani sám žalobca nepovažuje
za výkon práva, ktoré žalobca dal dlžníkovi - majiteľovi účtu, čím je ale vylúčená kvalifikácia tohto
ustanovenia ako prekročenia v zmysle § 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z.

15. Pokiaľ žalobca zaťaží bežný účet tými peňažnými prostriedkami, ktoré skutočne na základe príkazu
majiteľa účtu vyplatil tretej osobe alebo majiteľovi účtu na iný účet alebo v hotovosti, ide o prípad
predpokladaný v § 710 Obch. zák. a takýto vzťah možno kvalifikovať ako vzťah úverový. Pokiaľ však
žalobca zaťažuje účet napríklad poplatkami, úrokmi alebo splátkami iných úverov, nejde o prípad § 710
Obch. zák. a tieto nároky nie sú nárokmi z úveru v pravom slova zmysle, keďže žalobca tu nikomu žiadne
peňažné prostriedky neposkytuje.

16. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o bežnom účte ako spotrebiteľskú zmluvu v
zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi
žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom, pričom v časti prečrpania prostriedkov na
účte je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd
prvej inštancie správne pristúpil k prieskumu, či medzi stranami došlo k platnému uzavretiu zmluvy o
povolenom prečerpaní obsahujúcej všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch.
Výklad a aplikácia ust. § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom
citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch. Takto je potrebné dospieť k záveru, že medzi stranami
nebola uzatvorená taká zmluva o povolenom prečerpaní, ktorá obsahuje povinné náležitosti stanovené
v ust. § 10 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm.
c) zákona o spotrebiteľských úveroch sa úver (istina skutočného prečerpania) považuje za bezúročný
a bez poplatkov.

17. Pre spotrebiteľský úver sa v zákone o spotrebiteľských úveroch z hľadiska formálnych náležitostí
vyžaduje písomná forma zmluvy a obsahové náležitosti zmluvy sú vymedzené v § 9 ods. 2 (resp. § 10
ods. 1) zákona o spotrebiteľských úveroch. Ustanovenie § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch
vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ide vlastne o špeciálnu právnu
úpravu absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových
náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutnými
podstatnými obsahovými náležitosťami zmluvy. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo
vzťahu k esenciálnym, teda k podstatným obsahovým náležitostiam zmluvy. Pokiaľ zmluva uzatvorená
medzi účastníkmi niektorú z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch
neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

18. Uvedený výklad zodpovedá zmyslu a účelu zákona o spotrebiteľských úveroch V tejto súvislosti je
potrebné poukázať aj na ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka <., podľa ktorého v pochybnostiach o
obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Tento výklad dopadá
aj na zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle citovaného zákona s poukazom na § 1 ods. 8 zákona
o spotrebiteľských úveroch kde je vyjadrená subsidiarita Občianskeho zákonníka <., ako aj subsidiarita
osobitných predpisov.

19. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a
lepšiu dostupnosť právnych služieb a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne
cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu
pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený,
pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom
právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to



formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania
materiálneho právneho štátu nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov
princípom ochrany tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej
prezentovaný skutkový stav.

20. Práve z vyššie uvedeného dôvodu bol prijatý zákon o spotrebiteľských úveroch a ustanovil osobitné
náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej
nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru
a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce
pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti zákonodarca v prospech
ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval
bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a
tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu.

21. Rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého článok 10
ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto
smernice sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako
jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť
vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, odvolací súd poznamenáva, že aj napriek tejto
skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovo-právnom vzťahu.

22. Pokiaľ ide o odkaz žalobcu na VOP a poukaz na rozhodnutie súdneho dvora C-42/2015, je potrebné
konštatovať, že i v tomto rozhodnutí sa konštatuje, že Smernica 2008/48/ES <. nebráni tomu, aby
členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere patrí
do pôsobnosti tejto smernice a musí byť podpísaná zmluvnými stranami a na druhej strane, že táto
požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitostí tejto zmluvy. Tu je potrebné poukázať na to,
že zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 9 presne špecifikuje podstatné náležitostí zmluvy,
z čoho vyplýva, že tieto náležitostí musia byť i podpísané účastníkmi zmluvy. Teda v prípade, že by tieto
náležitostí zmluvy boli obsiahnuté vo Všeobecných obchodných podmienkach, minimálne je potrebné,
aby tieto boli účastníkmi zmluvy i podpísané.

23. V tomto smere odvolací súd pripomína závery Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS
3512/11 cit.: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba
od obchodních smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat
ujednání technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často
nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro
spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například
rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v
právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.“

24. Odvolací súd je preto názoru, že napriek odkazu žalobcu na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora
EÚ, zákon o spotrebiteľských úveroch jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade
absencie čo i len jednej z nich, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

25. Odvolateľ zrejme prehliada, že určujúcim východiskom v súdenej veci je spotrebiteľský charakter
zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami. Nadväzne je podstatné, že na predmetnú zmluvu sa
vzťahuje právny režim zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý v § 10 ods. 1 zakotvuje požiadavku
obligatórnych náležitostí takéhoto typu zmluvy (zmluvy o povolenom prečerpaní); okrem iného musí
obsahovať dojednanie o úrokoch a poplatkoch. Z daného hľadiska je irelevantná úprava týkajúca sa vo
všeobecnosti platobných služieb, na ktorú poukazuje odvolateľ. Ide tu o vyjadrenie zásady prednosti
špeciálneho právneho predpisu (o spotrebiteľských úveroch) pred všeobecným právnym predpisom (o
platobných službách).

26. K odvolacej námietke, že zákon o platobných službách neustanovuje povinnosť individuálne
dojednať poplatky, odvolací súd poukazuje na to, že uvedený zákon nepredstavuje špeciálnu úpravu
vo vzťahu k normám spotrebiteľského práva, ktorá by vylučovala aplikáciu spotrebiteľskej ochrany (na
ktorej je založená požiadavka individuálneho dojednania zásadných zmluvných ustanovení, medzi ktoré



nepochybne poplatky i úroky patria). Navyše zákon o platobných službách sa nedotýka zmluvného
úroku.

27. Zo žalobcom predloženej Zmluvy o osobnom účte a Zmluvy o povolenom prečerpaní je nepochybné,
že v nej nie sú uvedené žiadne individuálne dojednania o povolení prečerpania, ani individuálne
dojednania ohľadom poplatkov a úrokov, a že žalobca v konaní nepreukázal, že by žalovaného v
čase zriadenia bežného účtu, či poskytnutia prečerpania písomne vopred informoval o akýchkoľvek
konkrétnych podmienkach, za ktorých mu bolo poskytnuté prečerpanie na účte (o výške úroku a
poplatkoch). V prípade spotrebiteľskej zmluvy, a v tomto prípade Zmluva o osobnom účte ako aj
Zmluva o povolenom prečerpaní bola posúdená ako spotrebiteľská zmluva, žalobca si môže účtovať
len úroky, ktoré boli zmluvnými stranami v spotrebiteľskej zmluve individuálne dojednané, čo v danom
prípade nemožno mať za splnené, ak uvedený nárok žalobca odvodzoval výlučne od priložených
VOP a Sadzobníka poplatkov. Hoci žalobcom predložené VOP upravujú otázku tzv. „nepovoleného
prečerpania“ v ust. čl. 3. 12 VOP, žalobca upravuje stav, ak „nastane“ nepovolené prečerpanie účtu a pre
takýto prípad upravuje tzv. „úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu“, ktorý úrok má zodpovedať debetnej
úrokovej sadzbe vyhlasovanej žalobcom, treba opakovane ako je uvedené vyššie zdôrazniť, že žalobca
so žalovaným nemal uzavretý žiaden zmluvný vzťah o prečerpaní (existencii možnosti prekročenia)
vlastných peňažných prostriedkov na bežnom účte žalovaného. Zákonná úprava pojem „nepovolené
prečerpanie“ nepoužíva, odvolací súd mal zato, že žalobca týmto slovným spojením mienil označiť
priebežné nesplácanie, či nedodržiavanie požiadavky banky na priebežné znižovanie záporného salda
účtu klienta.

28. V danom prípade žalobca so žalovaným nemal uzavretý žiaden zmluvný vzťah právne relevantným
spôsobom o prečerpaní (existencii možnosti prekročenia) peňažných prostriedkov na bežnom účte
žalovaného, či už z hľadiska výšky prečerpania, spôsobu splácania prečerpania ako aj iných podmienok
súvisiacich s poskytovaním takejto služby bankou. Uvedené nemožno nahradiť ani zhojiť jednostranným
oznámením banky, napr. formou výpisov z účtu doručovaných žalovanému na jeho adresu, na ktorých
je prípadne uvedená výška prečerpania, či úroková sadzba prečerpania.

29. Aj ust. § 18 zákona č. 129/2010 Z z., na ktoré poukazuje žalobca v odvolaní, pre poskytnutie
„prekročenia“ predpokladá a vyžaduje (......„a existuje možnosť“.....) zmluvné dojednanie medzi klientom
a bankou o tom, že spotrebiteľovi banka umožní prekročenie (.....ak ide o zmluvu o otvorení bežného účtu
a „existuje možnosť“, že sa spotrebiteľovi umožní prekročenie..........). Uvedené ustanovenie nemožno
vykladať tak, že spotrebiteľovi (klientovi) bez toho, aby bol vopred informovaný a bez toho, aby klient
prejavil vážny záujem a svoju vôľu právne relevantným spôsobom o poskytovanie služby prečerpania na
účte (prekročenia), ktorého je majiteľom, za konkrétnych podmienok (čo do limitu prekročenia, úročenia,
a pod.), aby banka umožnila prekročenie a až následne spotrebiteľovi (klientovi) oznamovala informácie
s tým súvisiace (či už formou výpisov z účtu a pod.).

30. Súd prvej inštancie na základe existujúceho skutkového stavu a právneho posúdenia danej veci
správne konštatoval, že žalobcovi nevznikol nárok na žiadne úroky či poplatky, nakoľko tieto neboli medzi
účastníkmi zmluvného vzťahu platne dojednané.

31. Súd prvej inštancie tiež správne vychádzal z toho, že navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom
konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (<. 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP <.). Povinnosť
tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej,
mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť
označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného.
Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o
skončení dokazovania (§ 154 CSP <.). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie
dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu
na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu,
ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom
postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.

32. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako
vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované
právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno



tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu
sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

33. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno v
zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ustanovenie § 366 CSP <.). V civilnom
procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu
len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej
inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa
novými skutočnosťami, ktoré v prvostupňovom konaní neboli produkované.

34. Právo strany sporu, aby vec bola prejednaná verejne a v jej prítomnosti s možnosťou vyjadriť sa
k vykonávaným dôkazom, zaručené článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky <., znamená, že
súd je povinný strane poskytnúť priestor na uplatnenie tohto práva. Uvedená požiadavka je vyjadrená
aj v ustanovení § 160 ods. 1 CSP <., podľa ktorého súd poskytuje stranám poučenia o ich procesných
právach a povinnostiach v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Osobitné prípady poučovacích
povinností formuluje Civilný sporový poriadok <. v jednotlivých ustanoveniach s cieľom dosiahnuť
špeciálny prístup v kontexte konkrétnej procesnej situácie. Je vždy na strane sporu, či
náležite využije možnosti, ktoré sa jej v súdnom konaní ponúkajú. V tejto súvislosti sa žiada zdôrazniť, že
práve žalobca nesie zodpovednosť za to, že prezentuje súdu konzistentné skutkové tvrdenia podporené
dôkazmi. Pokiaľ túto povinnosť nesplní, prejaví sa to v rozhodnutí vo veci samej. Nedostatky v procesnej
aktivite strany nemôže súd v sporovom konaní riešiť prostredníctvom inštitútu špeciálneho procesného
poučenia podľa § 129 <. ods. 1 CSP, pretože daná regulácia upravuje len dôsledky nedostatkov
vo formálnych náležitostiach žaloby, nie jej materiálnu podstatu. Inak povedané, prvoinštančný súd
nemohol pri existujúcich vecných nedostatkoch návrhu a pri nesplnení dôkaznej povinnosti, uvedené
riešiť procesným poučením. Pokiaľ by súd poskytol takúto nenáležitú pomoc jednej procesnej strane,
potom by fakticky mohol neprimerane odoprieť spravodlivý proces strane vystupujúcej v opačnom
procesnom postavení, čo je neprípustné.

35. Postup súdu prvej inštancie pri vyhodnocovaní dôkaznej situácie bol správny. Je zjavné, že žalobca
predložil dôkazy, z ktorých bolo zistené, že medzi stranami sporu došlo k vzniku právneho vzťahu.
Pokiaľ však žalobca v niektorých častiach uplatneného nároku opomenul uviesť relevantné skutkové
tvrdenia (podrobne odsek 24 a 25 napadnutého rozsudku), nemal okresný súd inú možnosť, než žalobu v
celom rozsahu pre nedostatok skutkových tvrdení majúce za následok neunesenie dôkazného bremena
zamietnuť. Predloženie špecifikácie žaloby doručenej súdu dňa 08.01.2018 bez bližšej definície (akým
spôsobom bola žalovaná suma vyčíslená a z akých položiek pozostáva, s odkazom na ustanovenia
zmluvy, na základe ktorých boli účtované a za aké časové obdobie, s akou výškou úroku, bez
preukázania spôsobu výpočtu), na základe ktorých si žalobca uplatnil presne vyšpecifikované sumy
v zmysle petitu, totiž nemožno považovať za riadne preukázané, ktoré by súdu umožňovalo takto
uplatnené nároky žalobcovi priznať.

36. Zo špecifikácie žaloby zo dňa 03.01.2018 (č.l. 74-75) tiež jednoznačne vyplynulo, že žalovanému
boli okrem iného účtované úroky a poplatky v sume prevyšujúcej žalovanú sumu 242,06 eur s prísl.
(napr. poplatky za upozornenie - debet 75,- eur, úroky/daň 308,10 eur, poplatok za výzvu - debet 30,-
eur), preto vzhľadom na vyššie uvedený záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru vzniknutého v
dôsledku nepovoleného prečerpania, už tento záver je postačujúci pre dôvodnosť zamietnutia žaloby
v celom rozsahu.

37. S poukazom na vyššie uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom žalobu v celom rozsahu
zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd, po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami
odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok v zamietnutej časti (I. výrok), vrátane správneho
výroku II. o náhrade trov konania (nenapadnutého osobitnou odvolacou argumentáciou), potvrdil.

38. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí



dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

39. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom
v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací
súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom
prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z obsahu spisu vyplýva, že v
danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu
trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní
nevznikli. S poukazom na uvedené odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
voči žalobcovi nepriznal.

40. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,



lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).