{"guid": "038300c3-4d76-4f3a-b9f5-2e5ff5c5267d:479d17fc-8226-43d9-b3f6-137d82f57634", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2012:3108221656.1", "spisova_znacka": "4Co/264/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/264/2011 z 22. 11. 2012", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 22. novembra 2012, sp. zn. 4Co/264/2011, ECLI:SK:KSTN:2012:3108221656.1", "identifikacne_cislo": "3108221656", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Ľudmila Králiková", "sudca_id": 508, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ludmila-kralikova-508", "datum_vydania": "2012-11-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-3"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/479d17fc-8226-43d9-b3f6-137d82f57634", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3108221656.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2012:3108221656.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2012:3108221656.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/264/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3108221656
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3108221656.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Lichnerovej a členov
senátu JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa: X. O., a. s., G.
XX, W. proti odporcovi JUDr. D. P., súdnemu exekútorovi so sídlom exekútorského úradu P. A. X, S.,
zastúpenému Mgr. U. P., advokátom so sídlom A. X. S., o náhradu škody, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 22. marca 2011, č. k. 11C/222/2008-112 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa      p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa proti odporcovi
domáhal zaplatenia 7.327,88 eur titulom náhrady škody z nesprávneho úradného postupu. O trovách
konania súd prvého stupňa rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej. Na základe vykonaného dokazovania a právnom posúdení veci súd prvého stupňa dospel k
záveru, že návrhu nie je možné vyhovieť. Navrhovateľ sa domáhal podľa § 80 písm. b) O.s.p. zaplatenia
žalovanej sumy najskôr titulom bezdôvodného obohatenia, neskôr náhrady škody nesprávnym úradným
postupom. V konaní bolo preukázané, že odporca ako súdny exekútor viedol na základe návrhu
právneho predchodcu navrhovateľa ako oprávneného exekúciu pod spisovou značkou Ex 84/99.
Po prihlásení vymáhanej pohľadávky navrhovateľa vo výške 2.510.243,- Sk v súvislosti s dražbou
nehnuteľností do exekučného konania č. Ex 139/1999 a vykonaní rozvrhu jej výťažku odporca z takto
získanej sumy vo výške  668.841,- Sk dňa 29.09.2005 poukázal v prospech navrhovateľa na jeho
účet len sumu 448.081,- Sk po jej znížení  o 220.760,- Sk ako trov exekúcie. Tieto skutočnosti neboli
medzi účastníkmi sporné. Konštatoval, že v zmysle Exekučného poriadku je vykonávanie exekučnej
činnosti, núteného výkonu rozhodnutia, výkonom verejnej moci a v súvislosti s výkonom exekučnej
činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa. Vzťah odporcu ako exekútora a navrhovateľa ako
právneho nástupcu oprávneného v exekučnom konaní EX 84/99 pri uskutočňovaní exekúcie podľa
exekučného poriadku nie je občianskoprávnym vzťahom tak, ako ho definuje Občiansky zákonník.
Exekútor je orgánom verejnej moci, a preto nie je možné na  jeho vzťah s oprávneným pri exekučnej
činnosti aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení, ani iné ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Vzhľadom k tomu, že i navrhovateľ podľa konečného vyjadrenia uplatňoval
nárok ako nárok na náhradu škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu odporcu ako súdneho
exekútora v predmetnom exekučnom konaní, súd sa zaoberal predovšetkým týmto právnym posúdením
prejednávanej veci a v prvom rade otázkou, či je odporca vecne pasívne legitimovaný. Predpokladom,
aby právnická osoba alebo fyzická osoba mohla byť účastníkom civilného procesu je, že musí spĺňať
právne relevantné vlastnosti tak z hľadiska hmotného, ako aj procesného práva. Procesnou podmienkou
je spôsobilosť byť účastníkom konania a procesná spôsobilosť. Od podmienok, za ktorých sa osoba
stáva účastníkom konania, je potrebné odlišovať vecnú legitimáciu účastníka, ktorú u odporcu v tomto
konaní súd preukázanú nemal. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva,



ktorý v konaní vedie k úspechu alebo k neúspechu. Z tohto dôvodu konkrétna osoba môže byť pasívne
vecne legitimovaná za predpokladu, že je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konkrétnom
konaní ide. Nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane odporcu znamená, že podľa predpisov
hmotného práva odporca nie je subjektom tvrdenej povinnosti, a z toho dôvodu návrh nemôže byť
úspešný. Nositeľom hmotnoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom je v zmysle ust. § 1 písm. a/, § 2 ods. 1, §
3, § 5 ods. 1, 2, § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ a d/, § 4 ods. 1
písm. a/ bod 3, § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone
verejnej moci, štát. Odporca v rámci exekučného konania poukázal navrhovateľovi výťažok z dražby,
znížený o žalovanú sumu, predstavujúcu ako trovy exekúcie. Pokiaľ by odporca na ne nemal nárok
a postupoval v rozpore s právnymi predpismi, upravujúcimi exekučnú činnosť, bolo by možné takýto
postup hodnotiť jedine ako nesprávny úradný postup, pretože išlo o výkon verejnej moci. Pokiaľ by
týmto nesprávnym úradným postupom exekútora vznikla navrhovateľovi škoda, jediným subjektom, voči
ktorému by sa mohol domáhať jej náhrady, by bol štát. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s tvrdením
navrhovateľa, že i odporca je solidárne pasívne legitimovaný, a nárok tak možno uplatniť len voči nemu.
Pri  právnom posúdení, ktoré by bolo ako jediné možné aplikovať na tvrdený skutkový stav, odporca
nie je vecne pasívne legitimovaným subjektom, ale v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. by jediným
pasívne legitimovaným bola Slovenská republika. Keďže pri aplikácii zákona č. 514/2003 Z. z. nie je
odporca vecne pasívne legitimovaný, súd žalobný návrh ako nedôvodný zamietol. Nakoľko súd návrh z
uvedených dôvodov zamietol, nezaoberal sa námietkou premlčania žalobou uplatneného nároku, ani či
sa odporca v exekučnej veci skutočne dopustil nesprávneho úradného postupu, v dôsledku ktorého by
navrhovateľovi vznikla škoda, ako ani jej prípadnou výškou.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, navrhol ho zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci, keď súd prvého
stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel  k nesprávnym právnym názorom. Nesúhlasil s
právnym posúdením otázky súdom prvého stupňa, či je odporca v spore vecne pasívne legitimovaný.
Poukázal na to, že štát je garantom vykonateľnosti práva na svojom území. Nútený výkon rozhodnutí
orgánom verejnej moci, prípadne iných rozhodnutí, je výkonom verejnej moci. Skutočnosť, že exekútor
je na výkon rozhodnutí splnomocnený štátom, je vyjadrením legality exekučnej činnosti. Súdny exekútor
je jednak všeobecne poverený štátom výkonom funkcie súdneho exekútora, a jednak je na základe
osobitného poverenia vydaného súdom poverený výkonom konkrétnej exekúcie. Súdny exekútor ako
štátom určená a splnomocnená osoba postupuje pri vykonávaní exekúcie v súlade s čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, koná iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon. Poverením súdneho exekútora sa štát nezbavuje zodpovednosti za výkon verejnej
moci, naopak štát zodpovedá za možnosť realizácie základného práva na poskytnutie súdnej ochrany,
ktorého súčasťou je aj výkon rozhodnutia orgánu verejnej moci, zodpovedá za to, že výkon rozhodnutia
nastane, a že bude dodržaná zákonnosť, ako aj práva garantované Ústavou Slovenskej republiky a
medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Štát preto zodpovedá aj za škodu
spôsobenú súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti, pričom právo na náhradu škody v
takomto prípade má ten, podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v platnom znení, komu bola
takým postupom spôsobená škoda. Zároveň je tu však daná aj zodpovednosť súdneho exekútora,
ktorý podľa ust. § 33 ods. 1 Exekučného poriadku zodpovedá za vykonanie exekúcie zákonným
spôsobom, a to tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto
(Exekučného) zákona, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Z uvedeného zákonného ustanovenia a
jeho výkladu tak jednoznačne vyplýva priama zodpovednosť súdneho exekútora voči poškodenému.
Táto zodpovednosť je zodpovednosťou objektívnou, bez zreteľa na zavinenie exekútora, a exekútor sa
jej nemôže zbaviť. Súdny exekútor je na výkon exekučnej činnosti všeobecne splnomocnený štátom a
osobitne poverený súdom, koná však vo svojom mene a na svoj účet, a z týchto vzťahov vznikajú práva
a povinnosti priamu jemu s tým, že za porušenie svojich povinností pri výkone exekučnej činnosti nesie
jednak priamu zodpovednosť konajúci exekútor a jednak aj štát, a preto, podľa názoru navrhovateľa,
súdny exekútor je nositeľom hmotnoprávnej zodpovednosti za škodu ním spôsobenú v súvislosti s
činnosťou podľa Exekučného poriadku, a je teda vecne pasívne legitimovaný  spore. Z časti znenia
ust. § 33 ods. 1 Exekučného poriadku „ak osobitný zákon neustanovuje inak“ nie je možné, podľa
názoru navrhovateľa, vyvodiť, že ak za činnosť exekútora zodpovedá štát podľa osobitného zákona,
poškodený tak stráca priamy nárok na náhradu škody voči súdnemu exekútorovi. Je potrebné vykladať
toto zákonné ustanovenie v celosti, nie len jednu, z kontextu vytrhnutú časť. Je nesporné, že ust. §



33 ods. 1 Exekučného poriadku zodpovednosť súdneho exekútora za škodu spôsobenú pri výkone
jeho exekučnej činnosti priamo voči poškodenému zakotvuje, a osobitný zákon, na ktorý sa odvoláva,
ju nevylučuje. Keďže zákon č. 514/2003 Z.z., na ktorý Exekučný poriadok vo svojom ust. § 33 ods.
1 odkazuje, nemá žiadne ustanovenie, ktoré by túto priamu zodpovednosť súdneho exekútora voči
poškodenému vylučovalo, je toho názoru, že poškodený má nárok na náhradu škody voči štátu a
súčasne má daný priamy nárok na náhradu škody aj voči súdnemu exekútorovi. V tejto súvislosti
zastával názor, že v danom prípade možno analogicky použiť ust. § 438 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne.  Zodpovedným
subjektom za škodu spôsobenú exekučnou činnosťou môže byť súčasne štát podľa zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako aj súdny exekútor podľa
ust. § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. Predpokladom zodpovednosti štátu podľa uvedeného zákona
je existencia škody a vznik škody ako dôsledok nezákonného rozhodnutia alebo úradného postupu
orgánov verejnej moci pri rozhodovaní alebo postupe o právach, právom chránených záujmoch a
povinnostiach fyzických a právnických osôb. Predpokladom zodpovednosti exekútora podľa ust. § 33
ods. 1 Exekučného poriadku je vznik škody v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti, porušenie
právnej povinnosti vyplývajúcej z exekučnej činnosti /pričom sa môže jednať nie len o porušenie
ustanovení Exekučného poriadku, ale aj Občianskeho súdneho poriadku v ustanoveniach vzťahujúcich
sa na exekučné konanie, alebo povinností vyplývajúcich z iných právnych predpisov, či zmluvných
dojednaní medzi exekútorom a účastníkmi konania/ a príčinná súvislosť medzi porušením právnej
povinnosti a škodou. V prípade naplnenia predpokladov vzniku zodpovednosti na strane oboch do úvahy
pripadajúcich zodpovedných subjektov, teda aj štátu aj súdneho exekútora, je len na poškodenom,
voči ktorému z nich svoj nárok uplatní. Z uvedeného vyplýva, že názor prvostupňového súdu, podľa
ktorého jediným nositeľom hmotnoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom je štát ako jediný zodpovedný subjekt vo vzťahu
k účastníkovi exekučného konania alebo inej tretej osobe, ktorej vznikne škoda činnosťou súdneho
exekútora, a preto odporca ako súdny exekútor nie je v danom spore vecne pasívne legitimovaný, nemá
oporu v platnej právnej úprave.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že pri výkone exekučnej činnosti exekútor
nemá postavenie súkromno-právnej osoby, nakoľko vykonáva činnosť, ktorá mu bola zverená štátom,
predpismi verejného práva, a z uvedeného dôvodu sa právny vzťah medzi exekútorom a účastníkom
exekučného konania považuje za vzťah verejno-právny. V exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho
orgánu, čo vyplýva z definície právneho postavenia exekútora, uvedenej priamo v Exekučnom poriadku.
Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej moci (štátnej moci) sa
exekútor podieľa na realizácii základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, v súlade s čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky. Na exekútora vykonávajúceho exekučnú činnosť je potrebné v zmysle
uvedeného hľadieť ako na orgán, ktorému je zverený výkon verejnej moci (štátnej moci) v rozsahu
stanovenom právnymi predpismi. Vykonávanie exekučnej činnosti je teda výkonom verejnej moci podľa
ust. § 5 ods. 2 Exekučného poriadku. Nesúhlasil s názorom navrhovateľa, vysloveným v odvolaní, že v
prípade, ak účastníkovi exekučného konania je postupom konajúceho súdneho exekútora spôsobená
škoda, za takúto škodu zodpovedajú solidárne samotný exekútor, ako aj štát, pričom poškodený účastník
exekučného konania má na výber, proti komu z označených subjektov uplatní svoj nárok na náhradu
spôsobnej škody. V tejto súvislosti poukázal na znenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, a to najmä
na znenie „Ak osobitný zákon neustanovuje inak .....“ Mal za to, že túto časť predmetného zákonného
ustanovenia (bez toho, aby bola vytrhnutá z kontextu) je možné vykladať len tak, že zostávajúcu
časť citovaného ustanovenia, zakladajúcu priamu zodpovednosť súdneho exekútora za škodu tomu,
komu ju spôsobil on, alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa Exekučného poriadku, je
možné aplikovať až vtedy, ak neexistuje osobitný predpis (zákon), ktorý by obsahoval v danej oblasti
odlišné ustanovenia. Takýmto osobitným zákonom je zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Z ustanovenia § 3 ods. 1 písm.
a/, b/ cit. zákona vyplýva, že za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci (medzi ktoré patrí
aj súdny exekútor), pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, zodpovedá štát. V zmysle § 4 ods. 1 písm. a/ bod 3 cit. zákona vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky. Z týchto dôvodov mal za to, že pasívnu legitimáciu v súdenej veci nesie Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR, a nie odporca. Na podporu tohto svojho



tvrdenia pripojil odporca k tomuto vyjadreniu aj písomné stanovisko ministerstva spravodlivosti  (sekcia
civilného práva, odbor obchodného a exekučného práva), publikované v Spravodajovi Slovenskej
komory exekútorov zo dňa 21.06.2007, kde samotné ministerstvo odporcom prezentovaný názor
potvrdzuje. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania vo výške 293,70 eur.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1, § 214ods.2 v spojení s § 156
ods. 3 O.s.p. (bez nariadenia odvolacieho pojednávania), a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa
nie je dôvodné.

Navrhovateľ ako odvolací dôvod uplatnil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky odvolacie námietky, ktoré boli navrhovateľom v odvolaní
vznesené, a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Za
daného stavu si odvolací súd osvojuje dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje
v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku dodáva nasledovné:

Podľa § 5 ods. 1, 2 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor
postavenie verejného činiteľa. Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.

Podľa § 33 ods. 1 Exekučného zákona ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekútor zodpovedá za
škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona.

Podľa § 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, tento zákon upravuje
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

Podľa § 2 písm. b/ bod 2 citovaného zákona na účely tohto zákona orgánom verejnej moci je orgán
územnej samosprávy, verejno-právna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje § 3 ods.1 cit. zákona. V zmysle
citovaného zákonného ustanovenia za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, zodpovedá
štát. Štát takto zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, alebo nesprávnym úradným postupom.

V § 4 cit. zákona sú upravené orgány, ktoré konajú v mene štátu. K nim patrí aj súdny exekútor,
ak spôsobil škodu pri výkone exekučnej činnosti, vykonávanej z poverenia súdu podľa Exekučného
poriadku. Súdny exekútor ako fyzická osoba sa považuje za orgán verejnej moci a exekučná činnosť
je výkonom verejnej moci. V rámci exekučnej činnosti prichádza do úvahy zodpovednosť exekútora za
nezákonné rozhodnutie a neprávny úradný postup.

Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci, koná v mene štátu Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti,
vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu (zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti).

V preskúmavanej veci navrhovateľ v návrhu na začatie konania, ako aj v odvolaní uvádza, že svoj
nárok na náhradu škody voči odporcovi uplatňuje titulom nesprávneho úradného postupu pri výkone
exekučnej činnosti súdneho exekútora, ktorý mal spočívať v nesprávnom vydaní časti výťažku z dražby
nehnuteľnosti vo výške 7.327,88 eur. Z hore uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ mal preto svoj nárok



správne uplatniť voči štátu, v mene ktorého koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, a
nie voči odporcovi. Pokiaľ sa týka námietok navrhovateľa, uvádzaných v odvolaní k otázke pasívnej
vecnej legitimácie žalovaného exekútora, pri zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone exekučnej
činnosti odvolací súd poukazuje na vyššie citované ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku,
v ktorom je ustanovené, že zodpovednosť exekútora prichádza v úvahu, len ak osobitný predpis
neustanovuje inak (týmto predpisom je práve zákon č. 514/2003 Z.z.). Odvolací súd je toho názoru, že
z citovaného zákonného ustanovenia je zodpovednosť štátu uprednostnená a zakladá poškodenému
možnosť uplatniť si nárok len voči štátu. Námietky odvolateľa preto neboli dôvodné.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako
vecne správny potvrdil.

V danej veci odvolací súd rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo
rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p., preto súd prvého stupňa
rozhodne aj o trovách odvolacieho konania v zmysle § 224 ods. 4 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie    n i e    j e    p r í p u s t n é  .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11C/222/2008", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}