Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/385/2012 z 15. 6. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 15. júna 2014, sp. zn. 23Co/385/2012, ECLI:SK:KSTT:2014:2211204900.2 Krajský súd Trnava | 23Co/385/2012 | ECLI:SK:KSTT:2014:2211204900.2 | 2014-06-15 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ochrana osobnosti Citované ustanovenia: § 11 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/be57ea80-8d0a-4af4-82e1-f60395abb6c0 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2211204900.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/385/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211204900
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lea Stovičková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2211204900.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ley Stovičkovej a sudkýň JUDr. Ivety
Jankovičovej a JUDr. Andrey Dudášovej v právnej veci navrhovateľa U. E., nar. XX.X.XXXX, bytom N. H.
M. XX, zastúpeného JUDr. Pavlom Kolenčíkom, advokátom, Šaľa, Hlavná 56, proti odporkyni O. E., nar.
X.X.XXXX, bytom N., Z. XXX, zastúpenej Mgr. Romanom Kerakom, advokátom, Bratislava, Tomášikova
4, o ochranu osobnosti, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného sudu Dunajská Streda z 18.
apríla 2012, č. k. 12C/71/2011-94, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť odporkyni náhradu trov odvolacieho konania vo výške 276,26
eur k rukám Mgr. Romana Keraka, advokáta, Bratislava, Tomášikova 4 do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol návrh navrhovateľa a uložil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov konania vo výške 296,64 eur.

Súd prvého stupňa rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka a tým,
že nemožno poskytnúť súdnu ochranu osobnosti navrhovateľa nakoľko nepreukázal zásah do svojej
osobnosti zo strany odporkyne. Z výsledkov vykonaného dokazovania z lekárskych správ psychiatra
nevyplývajú žiadne skutočnosti preukazujúce dôvodnosť podaného návrhu a navrhovateľ nepreukázal
existenciu zákonných znakov zásahu do jeho osobnostných práv. Poukázal na to, že aj súd v trestnom
konaní vo svojom rozhodnutí, keď navrhovateľa spod žalovaného skutku oslobodil nekonštatoval, že by
žalovaná ako poškodená uvádzala nepravdu a že trestné stíhanie bolo nezákonné a nedôvodné.

Práve naopak, podľa vypracovaného znaleckého posudku v trestnom konaní, je odporkyňa schopná
vierohodne vypovedať a reprodukovať prežité udalosti. Výpoveď odporkyne na základe ktorej sa
začalo trestné stíhanie, je nutné považovať za výkon práva, čo vylučuje neoprávnenosť zásahu do
osobnostných práv chránených ustanovení § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, na čom
nemôže nič zmeniť ani výsledok trestného konania. Ak bolo proti navrhovateľovi v súlade s podmienkami
stanovenými zákonom vznesené obvinenie z trestného činu a následne bola na neho podaná obžaloba
a všetky zásahy orgánov činných v trestnom konaní boli vykonávané v súlade a v medziach zákonov,
nepredstavujú neoprávnený zásah do osobnostných práv tejto osoby a to ani v prípade, že neskôr dôjde
k oslobodeniu spod obžaloby súdom. Výpoveď odporkyne pred orgánmi činnými v trestnom konaní a
pred súdom, nemožno považovať za neoprávnený zásah do práv žalobcu. Neoprávneným zásahom



podľa § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka je zásah do osobností fyzickej osoby, ktorý je v
rozpore s objektívnym právom, teda právnym poriadkom.

V danom prípade nie sú splnené zákonné znaky zásahu do osobnostných práv navrhovateľa a nie je
ani preukázané, či skutočne nastal následok predpokladaných v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
V súdnom rozhodnutí nebola potvrdená lživosť výpovede odporkyne, k oslobodeniu spod skutku došlo
preto, že súd nemal bezpečne a nepochybne preukázané, že sa skutok stal, čo však neznamená,
že sa navrhovateľ nesprával tak, ako uviedla odporkyňa. Lekárske správy psychiatra ani listiny
súvisiace s exekúciou nepreukázali neoprávnený zásah odporkyne do cti a dôstojnosti navrhovateľa,
keďže bol odsúdený právoplatným rozhodnutím súdu a nie na základe akéhosi rozmaru odporkyne.
Nepodloženými vyhodnotil aj tvrdenia navrhovateľa, že vinou odporkyne je bez práce, pretože sám
navrhovateľ uviedol, že dôvodom pre ktorý si nevie nájsť právu, je záznam o výkone trestu odňatia
slobody. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.
s. p.“) a úspešnej odporkyni v konaní priznal náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia
v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vo výške tarifnej odmeny za tri úkony právnej služby - prevzatie
veci a príprava zastúpenia a účasť na dvoch pojednávaniach po 91,29 eur spolu s paušálnou náhradou
výdavkov 2 x 7,63 eur pri úkonoch právnej služby vykonaných v roku 2012 a nepriznal za úkon - písomné
vyjadrenie a návrh na zastavenie, nakoľko nebol výslovne vyžiadaný.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie navrhovateľ, ktorý navrhol rozsudok súdu prvého
stupňa v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) a h) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“)
rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Poukázal na procesné pochybenie
súdu prvého stupňa, ktorý i napriek nesplneniu podmienok v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. vec
prejednal a rozhodol. Na pojednávanie 18.4.2012 navrhovateľ zámerne neprišiel na pokyn svojho
právneho zástupcu, ktorý listom zo 17.4.2012 požiadal prvostupňový súd o odročenie pojednávania
zo zákonného dôvodu v zmysle § 115 ods. 2 O. s. p. Vyslovil názor, že uvedeným postupom mu
súd prvého stupňa ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom, pretože nemohol v
prvostupňovom konaní navrhnúť ďalšie dôkazy, ktoré považuje za potrebné v konaní vykonať. Odvolanie
odôvodnil aj tým, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti a iné
dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené, pričom navrhovateľ ich bez svojej viny nemohol označiť alebo
predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Navrhovateľ mal v úmysle v prvostupňovom konaní
navrhnúť aj konkrétnych svedkov z radov známych a príbuzných navrhovateľa, za účelom potvrdenia ich
výpoveďami skutočnosti uvádzané navrhovateľom v návrhu. Podľa názoru navrhovateľa prvostupňový
súd pochybil aj hmotnoprávne, pretože jeho rozhodnutie vychádza z jednostranného posúdenia
celého skutkového deja, priaznivejšieho pre odporkyňu. Prvostupňový súd neuveril navrhovateľovi,
keď nemal za preukázané tvrdenia navrhovateľa o nepravdivých vyjadreniach odporkyne voči nemu,
ani o negatívnych následkoch jej trestných podaní voči navrhovateľovi, ktoré dôsledky mali smerovať
voči známym a príbuzným navrhovateľa tým, že im musel vysvetľovať nepravdivosť informácii a na
druhej strane uveril odporkyni, keď ako rozhodujúci argument pre svoje rozhodnutie uviedol skutočnosť,
že v súdnom rozhodnutí (trestnom) nebola potvrdená lživosť výpovede odporkyne, a oslobodenie
navrhovateľky spod skutku neznamená, že sa navrhovateľ nesprával tak, ako odporkyňa uviedla. Podľa
názoru odvolateľa v tomto konaní ide o tvrdenie odporkyne voči tvrdeniu navrhovateľa. Ide teda o
skutkovú situáciu, ktorej vyhodnotenie, prípadne použitie takéhoto vyhodnotenia v rámci dokazovania, o
výsledky ktorého sa napokon opiera aj vlastné rozhodnutie súdu vo veci, by sa prvostupňový súd nemal
zaoberať bez ďalších priamych dôkazov. Z charakteru skutkového deja však jednoznačne vyplýva, že v
danom prípade žiadne priame dôkazy neexistujú a ani existovať nemohli nakoľko išlo o konanie dvoch
fyzických osôb medzi sebou, bez prítomnosti ďalších svedkov.

Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhla rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu
vecnej správnosti potvrdiť. Poukázala na navrhovateľom namietané použitie súdom prvého stupňa
ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. a na to, že návrh v danej veci bol doručený súdu 20.3.2011 a prvé
pojednávanie bolo stanovené na 7.3.2012, z ktorej skutočnosti vyplýva, že navrhovateľ mal viac ako
rok na podanie návrhov na dokazovanie, čo však nespravil. Poukázala na to, že ona podala 29.12.2011
stanovisko k predmetnému návrhu a 29.2.2012 podala návrhy na doplnenie dokazovania. Poukázala
tiež na zápisnicu z pojednávania zo 7.3.2012, v ktorom návrhy na doplnenie dokazovania prednesené
neboli a pojednávanie bolo odročené z dôvodu žiadosti navrhovateľa, ktorý uviedol, že na ďalšie
pojednávanie si zabezpečí právne zastúpenie advokátom. Pojednávanie bolo odročené na 18.4.2012,



z ktorej skutočnosti vyplýva, že navrhovateľ nepožadoval doplnenie dokazovania a bol si plne vedomý
termínu ďalšieho pojednávania ako aj toho, že sa má na ňom zúčastniť a zabezpečiť prítomnosť ním
zvoleného advokáta, nakoľko prítomní účastníci brali termín pojednávania na vedomie a navrhovateľ mal
zabezpečiť účasť advokáta, ktorého predstaví na pojednávaní a predloží splnomocnenie. Nedôvodnými
považovala aj tvrdenia právneho zástupcu o tom, že 17.4.2012 požiadal prvostupňový súd o odročenie
pojednávania zo zákonného dôvodu v zmysle ust. § 115 ods. 2 O. s. p., nakoľko navrhovateľ ako
účastník konania bol o konaní pojednávania upovedomený 7.3.2012 na pojednávaní, ktoré akceptoval.
Poukázala tiež na ust. § 118a ods. 1 O. s. p. v zmysle ktorého vo veciach ochrany osobnosti podľa
Občianskeho zákonníka, sú účastníci povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba (§ 201 a § 204 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
prípustný (§ 201 a § 202 O. s. p.), na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 O. s. p.)
preskúmal rozsudok, aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania
(§ 212 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné a rozsudok súdu
prvého stupňa je vecne správny.

Predmetom konania je ochrana osobnosti.

Navrhovateľ návrhom z 29.3.2011 si uplatnil ochranu osobnosti v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka
vo forme peňažnej satisfakcie vo výške 30 000 eur s odôvodnením, že navrhovateľ bol rozsudkom
Okresného súdu Dunajská Streda, vyhláseným v trestnom konaní, oslobodený spod obžaloby, odvolanie
odporkyne bolo odvolacím súdom zamietnuté, avšak odporkyňa v predmetnom konaní citovanými
nepravdivými a urážlivými výrokmi výraznou mierou zasiahla do osobnostnej sféry navrhovateľa,
poškodila jeho česť, vážnosť a dôstojnosť, navrhovateľ musel byť v dôsledku nepravdivých informácii a
osočovaní liečený a musel vysvetľovať svojim priateľom, známym a rodinným príslušníkom, že uvádzané
informácie sú lživé. Vzhľadom na intenzitu a spôsob osočovania a s tým súvisiacimi finančnými výdajmi
za poskytnutie právnej pomoci si uplatnil primerané zadosťučinenie vo výške 30 000 eur. K návrhu pripojil
rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda z 3.5.2010 č. k. 2T/81/2009-126, právoplatný 12.7.2010,
a uznesenie Krajského súdu v Trnave zo 7.12.2010 č. k. 5To/142/2010-138 z ktorých vyplýva, že
navrhovateľ bol oslobodený zo skutku podľa ktorého sa mal odporkyni telefonicky vyhrážať zabitím v 4
prípadoch, ktoré vyhrážky vyvolali v nej obavu, že svoje vyhrážky aj uskutoční.

Odporkyňa vo vyjadrení navrhla návrh navrhovateľa zamietnuť z dôvodu, že mu žiadna majetková ani
nemajetková ujma nevznikla. Poukázala na to, že navrhovateľ bol za obdobný skutok Okresným súdom
Dunajská Streda v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave právoplatne odsúdený. Navrhla
pripojiť rozhodnutia Okresného súdu Dunajská Streda v trestných veciach, rozhodnutie o rozvode
manželstva účastníkov a o nariadení predbežného opatrenia. Pripojila rozhodnutie Okresného súdu
Dunajská Streda z 21.2.2007 č. k. 1T/15/2006-185, právoplatným 28.2.2008, ktorým bol navrhovateľ
uznaný vinným zo skutku, že v určenom období v mieste svojho trvalého bydliska týral odporkyňu tak,
že ju neustále pravidelne hrubým spôsobom slovne napádal a od slovných útokov postupne prešiel
aj k fyzickým. Pre spôsobené zranenia bola nútená dlhodobo navštevovať ortopéda, všetky slovné
nedorozumenia riešil bitkou, udieral ju väčšinou päsťou do hlavy, následne sa jej vyhrážal fyzickou
likvidáciou. Za uvedený skutok bol odsúdený k nepodmienečnému výkonu trestu odňatia slobody. Týmto
rozsudkom bol zároveň z trestného činu znásilnenia oslobodený.

Navrhovateľ uviedol, že zásah do osobnostnej sféry vidí v tom, že žalovaná ho neustále ťahá po súdoch
a on nemá z čoho platiť, keďže si nenájde prácu. Bol aj vo výkone trestu odňatia slobody na základe
právoplatného rozhodnutia súdu, kedy ho žalovaná udala, že ju týra. V novembri 2005 bol vzatý do
vyšetrovacej väzby, keď ho navrhovateľka obvinila, že sa jej vyhrážal zabitím, následne nastúpil vo
februári 2008, po skončení trestného konania do výkonu trestu odňatia slobody a s prihliadnutím na čas
výkonu väzby bol prepustený v septembri 2009. Od uvedeného obdobia si nenašiel prácu, je vyučený
automechanik. Dôvodom, že si prácu nenašiel, je podľa názoru navrhovateľa skutočnosť, že v prípade
záujmu o zamestnanie musí predložiť aj zápočet rokov, z ktorého budúci zamestnávateľ zistí, že istý čas



bol vo výkone trestu. Napokon si našiel prácu v autoservise o ktorú však prišiel z dôvodu znižovania
stavu zamestnancov. Prepustili ho práve z toho dôvodu, že stále chodí po súdoch. Poukázal aj na to,
že odporkyňa voči nemu vymáha výživné, hoci mu pri vyporiadaní spoločného majetku prisľúbila, že
exekúcie voči nemu zruší, čo síce aj spravila, avšak následne podala nový návrh. Zásah odporkyne
do jeho osobnostnej sféry podľa navrhovateľa spočíva v tom, že odporkyňa ho ponížila, pretože bol vo
väzení. Už aj keď ho vidí na ulici, beží ho udať na políciu a vymýšľa si, že jej chce ublížiť. Vo výpovedi
tiež potvrdil, že v minulosti bol právoplatne odsúdený za týranie bývalej manželky - odporkyni, v danej
veci bol aj vo výkone trestu, všetko to však boli, podľa jeho názoru, klamstvá. Uviedol, že navštevuje
psychiatra, je liečený ambulantnou formou. Vyzval odporkyňu, aby ho v budúcnosti ani ona, ani ich syn
neponižoval a aby sa na všetko zabudlo.

Odporkyňa uviedla, že s navrhovateľom nie je v žiadnom kontakte a snaží sa na neho zabudnúť, z toho
dôvodu sa o ňom ani s nikým nerozpráva, prípadne len s najbližšími príbuznými. Ešte aj v súčasnosti
sa roztrasie, keď ho vidí, užila si s ním dosť. O navrhovateľovi hovorila výlučne len vo výpovediach pred
orgánmi činnými v trestnom konaní a trvá na tom, že vypovedala pravdu. Nemá vedomosti o tom, že
navrhovateľ má problém sa zamestnať práve kvôli jej obvineniu. O tom, že nemá prácu sa dozvedela
na súdnom pojednávaní v konaní o výživnom. O spolužití s navrhovateľom v manželstve nerada hovorí,
chce na všetko zabudnúť. Poukázala na to, že od počiatku ich manželstva boli problémy pre agresívne
správanie navrhovateľa. Už v roku 1998 podala prvý krát návrh na rozvod, navrhovateľ sa k nej správal
slušne iba vtedy, keď bol v podmienečnom výkone trestu.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

odľa lo dané primerané zadosťučinenie. odstránili následky týchto zásahov a aby y sa upustilo od
neorpvánených zásahov enia Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä
sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods.
1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Občianskoprávna úprava ochrany osobnosti vychádza z II. Hlavy Ústavy SR, najmä z jej článkov 14,
15, 16, 19, 20 a 21. Predmetom ochrany sú imateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka. Na
tieto imateriálne hodnoty (stránky) ľudskej osobnosti, akými sú napr. meno, česť, dôstojnosť, súkromie,
telesná integrita a podobne, ako aj na hmotnom substráte zachytené prejavy osobnej povahy uvedené
v § 12, sa v občianskom práve upínajú osobitné práva. Predmetom ochrany je osobnosť fyzickej osoby
v jej celistvosti. Čiastkové osobnostné práva sú preto chránené len v rámci celkovej ochrany osobnosti.
Predmetom práva na ochranu cti a dôstojnosti je česť občana v jeho rozmanitých spoločenských
vzťahoch, jednak vo vzťahu k spoločnosti a jednak vo vzťahu k ostatným spoluobčanom. Ak prišlo k
neoprávnenému zásahu do cti a dôstojnosti fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť tejto
osobe ujmu, dotknutá osoba môže uplatniť právne prostriedky na ochranu. Zásahu do cti a dôstojnosti
môže dôjsť rôznym konaním, či prejavmi. Niektoré prejavy nemožno považovať za neoprávnený zásah.
Za neoprávnený zásah možno považovať aj pravdivé tvrdenie, ak je spôsobilé ohroziť vážnosť fyzickej
osoby. Môže ísť napríklad o správu týkajúcu sa intímnej sféry, čo je zároveň aj zásahom do súkromia.
Ochrana práva na súkromie zahŕňa širokú oblasť týkajúcu sa súkromného života ako aj intímnej sféry
vnútorného myšlienkového, či citového života človeka. Týka sa života v rodine, vzťahov k inej osobe,
s ktorou je v úzkom citovom, priateľskom alebo obdobnom vzťahu. Zásahom do súkromia dochádza
aj v dôsledku zásahov do mena a priezviska, alebo v dôsledku zásahov do cti a dôstojnosti. Zásahom
do práva na súkromie môže súčasne dôjsť aj k zásahu do práva na dôstojnosť fyzickej osoby a jej



zníženiu jej vážnosti v spoločnosti. Občianskoprávna ochrana osobnosti je založená na objektívnom
zodpovednostnom princípe. Z toho vyplýva, že na vznik zodpovednosti sa nevyžaduje subjektívny
predpoklad v podobe zavinenia toho, kto neoprávnený zásah do osobnostného práva vykonal. Ochrana
osobnosti prináleží každej fyzickej osobe, ako subjektu práva. Z povahy veci vyplýva, že sa týka iba
fyzických osôb. Na uplatnenie práva na ochranu osobnosti je aktívne legitimovaná vždy tá fyzická
osoba, voči osobnosti ktorej neoprávnený zásah smeroval a ktorej mohol ujmu spôsobiť. Pokiaľ je v
súlade so zákonnými podmienkami pred príslušným orgánom začaté konanie, v ktorom bolo vydané
zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takéhoto rozhodnutia neoprávneným zásahom do
osobnostných práv účastníka konania, a to ani v prípade ak sa po jeho vydaní preukáže, že nebolo
vydané dôvodne. Nezákonnosť rozhodnutia súd nemôže posudzovať ako predbežnú otázku (R36/2009).

Z rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 3.5.2010 č. k. 2T/81/2009-126, právoplatného 12.7.2010
vyplýva, že navrhovateľ bol oslobodený zo skutku, ktorý mal spáchať tak, že 24.7.2007 v čase o 19:30 do
20:30 v obci N. H. M., okres M. K., z rodinného domu č. XX sa telefonicky vyhrážal zabitím svojej bývalej
manželke, odporkyni, tým spôsobom, že z telefónneho čísla XXXX XXX XXX 4x zavolal na telefónnu
linku do miesta jej trvalého bydliska v N. - Z. XXX, kedy jej povedal, že ju zabije, zlikviduje ak ho nepustí
do ich domu a vyhrážky zabitím jej počas telefonických hovorov viac krát opakoval, pričom jeho konanie
vyvolalo obavu, že svoje vyhrážky uskutoční. Z uznesenia Krajského súdu v Trnave zo 7.12.2010 č. k.
5To/142/2010-138 vyplýva, že odvolanie poškodenej odporkyne odvolací súd zamietol.

Z rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 21.2.2007 č. k. 1T/15/2006-185 právoplatného
28.2.2008 vyplýva, že navrhovateľ bol uznaný vinným, že v období od septembra 2002 do 2. novembra
2005 týral svoju manželku O. E. tak, že ju neustále pravidelne hrubým spôsobom slovne napádal, od
slovných útokov postupne prešiel aj k fyzickým, opätovne v nepravidelných intervaloch ju fyzicky napádal
najmä údermi do tela, vyhrážal sa jej zabitím, keď mu poškodená vytkla, že mu stále počas vianočných
sviatkov vyvoláva jeho priateľka, vtedy ju fyzicky napadol, v dôsledku čoho si udrela koleno, z toho
dôvodu bola nútená dlhodobo navštevovať ortopéda, až do mája roku 2004 ju týždenne pravidelne 2 až
3 krát fyzicky napadol. Slovné nedorozumenia riešil hneď bitkou. Udieral ju väčšinou päsťou do hlavy,
keď spadla na podlahu, tak ju kopal po celom tele. V nasledujúcom období sa jej vyhrážal fyzickou
likvidáciou, že ju dá zlikvidovať, ak nevystúpi z jeho života. V období od mesiaca august 2004 až do
júla 2005 napriek tomu, že sa odsťahoval k svojej priateľke, vo viacerých prípadoch prespal doma a
vtedy ju opakovane fyzicky napádal, udieral ju päsťou do hlavy, kopal do nej, hádzal po nej rôzne
predmety, taniere, poháre. Keď sa schovala do inej izby a zamkla dvere, tak dvere vykopol a pokračoval
v ubližovaní. Stále ju obviňoval za vzniknutú situáciu v ich vzťahu, čím spáchal trestný čin týrania blízkej
osoby a zverenej osoby a za to bol odsúdený k nepodmienečnému trestu odňatia slobody v trvaní 3 roky.
Krajský súd v Trnave rozsudkom z 28.2.2008 č. k. 6To/42/2007-224, právoplatným 28.2.2008, zrušil
rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda v bode 1 v celom rozsahu a uznal navrhovateľa vinného z
trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby - odporkyne a odsúdil ho na trest odňatia slobody
v trvaní 3 roky.

Z trestného rozkazu Okresného súdu v Dunajskej strede z 18.7.1995 sp. zn. 3T/34/95, právoplatného
28.7.1995 vyplýva, že okrem iných, aj odporca bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu
nedovoleného ozbrojovania, čím bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 5 mesiacov s
podmienečným odkladom so skúšobnou dobou 15 mesiacov.

Z rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 15.3.2006 č. k. 12C/179/2005-60 právoplatného
19.4.2006 vyplýva, že manželstvo účastníkov konania uzavreté 30.5.1987 bolo rozvedené a maloletý U.
E., nar. XX.X.XXXX bol zverený do osobnej starostlivosti odporkyne a navrhovateľovi určená vyživovacia
povinnosť. Dôvodom rozvratu manželstva súd stanovil vysoko agresívne správanie navrhovateľa v
tomto konaní, ktorý opakovane odporkyňu v tomto konaní napádal a to aj pred vlastným dieťaťom, čo
vyvrcholilo aj trestným stíhaním odporcu.

Z uznesenia Okresného súdu Dunajská Streda z 27.6.2006 sp. zn. 10C/80/2006, právoplatného
11.8.2006 vyplýva, že súd zakázal odporcovi - navrhovateľovi v tomto konaní vstupovať do rodinného
domu Z. XXX.



Zo zápisnice o pojednávaní konanom 7.3.2012 v danej veci vyplýva, že navrhovateľ bol riadne vypočutý,
návrhy na doplnenie dokazovania prednesené neboli ani jedným z účastníkov konania, súd prvého
stupňa však pojednávanie odročil na 18.4.2012 s tým, že prítomný účastníci vzali termín pojednávania
na vedomie a navrhovateľ zabezpečí účasť advokáta, ktorého predstaví na pojednávaní a predloží
splnomocnenie. Odročenie pojednávania sa uskutočnilo z dôvodu žiadosti navrhovateľa, ktorý požiadal
o odročenie s tým, že na ďalšie pojednávanie si zabezpečí právne zastúpenie advokátom. Faxovým
podaním 17.4.2012 požiadal právny zástupca navrhovateľa o odročenie termínu pojednávania z dôvodu,
že zastupovanie prevzal len 3 dni pred konaní pojednávania, z ktorého dôvodu nie je dodržaná 5 dňová
zákonná lehota na jeho oboznámenie sa s vecou. Zároveň pripojil aj plnú moc zo 16.4.2012. Súd prvého
stupňa právnemu zástupcovi navrhovateľa oznámil 17.4.2012, že nerešpektuje jeho žiadosť o odročenie
pojednávania z dôvodu, že navrhovateľ mal dostatok časového priestoru na zvolenie advokáta, keďže
posledné pojednávanie bolo 7.3.2012.

Vyhodnotením vykonaného dokazovania odvolací súd dospel k záveru, zhodnému so súdom prvého
stupňa, že návrhu na ochranu osobnosti nemožno vyhovieť poskytnutím súdnej ochrany. Z vykonaného
dokazovania nevyplýva tvrdenie navrhovateľa o nepravdivých vyjadreniach odporkyne voči nemu, ani
o negatívnych následkov jej trestných podaní voči navrhovateľovi, ktoré dôsledky mali smerovať voči
známym a príbuzným navrhovateľa tým, že im musel vysvetľovať nepravdivosť informácii. V danom
prípade neoprávneným zásahom do osobnosti navrhovateľ označil konanie odporkyne, ktorá podala
trestné oznámenie proti jeho osobe. Podať trestné oznámenie je však Ústavou SR garantované právo
(povinnosť) každej osoby, ktorá sa domnieva, že bol spáchaný trestný čin. Podanie trestného oznámenia
je preto výkonom práva každej osoby a nemôže byť preto v rozpore s objektívnym právom a spôsobiť tým
ujmu v osobnostných právach fyzickej osoby. Nerozhodným je výsledok trestného konania začatého na
základe uvedeného trestného oznámenia, v danom prípade bol navrhovateľ oslobodený. Odvolací súd
zamietol návrh navrhovateľa na doplnenie dokazovania o výpovede svedkov, ktorí mali dosvedčiť, čo s
ním odporkyňa vykonala, nakoľko tento dôkaz nie je spôsobilým preukázať základ jeho nároku, ktorým je
zásah do jeho osobnostných práv. Ďalšie dôkazy navrhovateľ nenavrhol ani nepredložil. Správne sa súd
prvého stupňa vysporiadal s vyjadrením navrhovateľa, že bez práce je v dôsledku vyjadrení odporkyne,
ktoré nepreukázal, dokonca sám uviedol, že dôvodom pre ktorý si nevie nájsť prácu je záznam o výkone
trestu odňatia slobody. Keďže navrhovateľ nepreukázal ani základ svojho nároku, teda zásah odporkyne
do jeho osobnostných práv, z ktorého dôvodu návrh zamietol súd prvého stupňa, výškou uplatneného
nároku sa správne súd prvého stupňa a následne ani odvolací súd nezaoberal.

Odvolací súd v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej z
dôvodu jeho vecnej správnosti. Správne rozhodol súd prvého stupňa aj o trovách konania v zmysle §
142 ods. 1 O. s. p. a odporkyni, ktorá bola úspešnou účastníčkou konania, priznal náhradu trov konania
voči navrhovateľovi titulom trov právneho zastúpenia podľa Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vo výške tarifnej
odmeny za 3 úkony právnej služby: prevzatie veci a príprava zastúpenia, 2 x účasť na pojednávaniach
po 91,29 eur a paušálne výdavky 2 x 7,63 eur pri úkonoch právnej služby vykonaných v roku 2012.
Správne súd prvého stupňa nepriznal odporkyni náhradu trov konania za úkon právnej služby, písomné
vyjadrenie a návrh na zastavenie, nakoľko nebol súdom žiadaný.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v zmysle § 142 ods. 1
O. s. p. a úspešnej odporkyni v konaní priznal náhradu trov odvolacieho konania titulom trov právneho
zastupovania podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Odporkyni priznal náhradu trov konania za dva úkony
právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa z 24.8.2012 podľa § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky a
účasť na pojednávaní pred odvolacím súdom 16.6.2014 podľa § 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky po 91,29
eur spolu s paušálnou náhradou výdavkov 2 x po 8,04 eur, spolu 198,66 eur, náhradu za stratu času
2 x (2 x polhodina) po 13,40 eur = 53,60 eur a náhrada cestovného 2 x 48 km x 0,25 = 24 eur, spolu
276,26 eur.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.