Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/590/2014 z 28. 9. 2014
Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 28. septembra 2014, sp. zn. 8Co/590/2014, ECLI:SK:KSZA:2014:5112233885.1
Krajský súd Žilina | 8Co/590/2014 | ECLI:SK:KSZA:2014:5112233885.1 | 2014-09-28 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: OSP, § 219 ods. 1 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/075b44fe-ffb5-49a6-89d5-ee9076d346a5
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5112233885.1

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/590/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233885
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233885.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne
Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 25C/272/2012-70 zo dňa 03. júna 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu     potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania     nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 25C/272/2012-70 zo dňa 03. 06. 2014 návrh zamietol (výrok I.) a
odporcovi náhradu trov konania nepriznal (výrok II.).
Konštatoval, že navrhovateľ sa voči odporcovi domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 125,- eur
a nemajetkovej ujmy vo výške 495,- eur, ktorá vznikla ako následok nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, Okresného súdu Žilina, ktorý spočíval v nerozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia
v lehote 15 dní od doručenia žiadosti.
Súd zistil, že navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp.
zn. 20Er/1734/2009 doručil súdu dňa 16. 06. 2009 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd skúmal žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ktoré listiny boli doložené k žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Výzvou zo dňa 24. 06. 2009 a 11. 09. 2009 súd vyzval
Stály rozhodcovský súd na predloženie zmluvy o úvere s rozhodcovskou doložkou a doklad o doručení
rozsudku. Uvedené listiny boli doložené súdu dňa 23. 02. 2010 (správne malo byť uvedené dňa 22. 02.
2010). Dňa 05. 03. 2010 súd vydal poverenie súdneho exekútora.
Súd pri rozhodnutí vychádzal z ust. § 3 ods. 1 písm. a/, d/, ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 17 ods.
1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci s
účinnosťou do 31. 12. 2012 a § 41 ods. 1, 2, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31. 05. 2010.
Súd po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nie je právne dôvodné priznať
navrhovateľovi uplatňované peňažné plnenie na ním tvrdenom skutkovom základe. Nesprávny úradný
postup je vymedzený v ust. § 9 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z. Nesprávny úradný
postup možno v súlade s ustálenou súdnou praxou vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou
ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho
orgánu, ktorý (či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu alebo nie) nenašiel svoj
bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Nesprávny úradný postup je potrebné posudzovať i z



hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého tento smeruje. Je nepochybné, že exekučný súd v predmetnom
exekučnom konaní bol povinný udeliť poverenie (ak nezistil rozpor uvádzaný v ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku ) v lehote 15 dní odo dňa doručenia žiadosti. Súd vydal poverenie až po uplynutí
uvedenej lehoty.
Z obsahu spisu je zrejmé, že súd skúmal (a v tomto konkrétnom prípade aj bol povinný skúmať) žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, tiež listiny,
ktoré boli podkladom pre rozhodnutie o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na základe exekučného
titulu - rozhodcovského rozhodnutia vydaného na základe spotrebiteľského vzťahu. Exekučný súd síce
nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, ale v exekučnom
konaní je zo zákona nielen oprávnený, ale aj povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk,
ktoré sú vymedzené v ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (viď rozsudok NS SR
sp. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 26. 09. 2011). Exekučný súd v rámci predmetného exekučného konania
podrobne skúmal hlavne rozhodcovský rozsudok, čím postupoval v súlade so zákonom.
V tejto súvislosti okresný súd poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C
40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, podľa ktorého smernicu
93/13 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel
k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť
rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so
spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci
obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto
súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistili, že tento
spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný.
Preto pokiaľ exekučný súd preskúmaval listiny, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, išlo o
činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia, a takúto činnosť nie je možné považovať za úradný
postup, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny a nemožno ho hodnotiť ani ako nesústredený
a so zbytočnými prieťahmi. Posúdenie veci a vydanie rozhodnutia nemožno (aj keď nebolo vydané
v zákonných lehotách) vždy a automaticky považovať za nesprávny úradný postup. Pri závažnosti a
obtiažnosti spotrebiteľskej veci a pri nutnosti dodržiavania zvýšenej ochrany spotrebiteľov, nebolo možné
vždy dodržať zákonom stanovenú 15-dňovú lehotu pre udelenie poverenia, ktorú v konkrétnom čase
zákon súdom ukladal.
Od pojmu nesprávny úradný postup je potrebné oddeliť pojem používaný navrhovateľom, a to „zbytočný
prieťah“. Nie každý prieťah v konaní pritom možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah. Judikatúra
Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 86/2002, IV. ÚS 440/2012, konštatuje, že pojem „zbytočné prieťahy“
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods.
1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone
ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení
či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky
nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny
orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách.
V posudzovanom prípade pri hodnotení zbytočných prieťahov v konaní je významná aj skutočnosť, že
navrhovateľ pred okresným súdom inicioval značne vysoký počet exekučných konaní. Ústavný súd síce
konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne
konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní,
avšak ústavný súd konštatuje, že dávnu judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva
na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo
teda o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní na súd prispel k väčšej zaťaženosti
súdu a týmto aj k dlhšej dobe rozhodovania všetkých vecí. V prípadoch, keď jediná spoločnosť inicioval
konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a
to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných účastníkov. V
takýchto prípadoch je teda možné akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní.
S poukazom na okolnosti posudzovaného prípadu, teda súd dospel k záveru, že dĺžka konania od
podania žiadosti na vydanie poverenia na Okresný súd Žilina do vydania rozhodnutia nemôže byť
považovaná za tak neprimeranú, ktorú by súd vyhodnotil ako nesprávny úradný postup, spôsobilý
navrhovateľovi spôsobiť navrhovateľom uplatnenú majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu.



K majetkovej škode súd uviedol, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody ako skutočnú škodu a
ani ako ušlý zisk v žalovanej výške. Z obsahu podaného návrhu a doložených listín navrhovateľom nemal
súd preukázané, že navrhovateľ vynaložil vo veci správy a vymáhania pohľadávok akékoľvek finančné
prostriedky. Uvedené náklady navrhovateľa zároveň nemôže súd automaticky, bez ďalšieho považovať
za škodu spôsobenú súdom nesprávnym úradným postupom v rozhodnom období. Bez individualizácie
nákladov uplatnených navrhovateľom na konkrétnu žalovanú vec možno jeho nárok považovať len za
náklad podnikateľa vo veci správy a vymáhania pohľadávok vôbec, t. j. náklady súvisiace s podnikaním.
Navrhovateľ nepreukázal ani splnenie podmienok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ je
právnická osoba a pokiaľ odkazuje na pocity uvádzané v návrhu, takéto pocity nemôže prechovávať
právnická osoba. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti pre uplatnenie nároku vo forme
nemajetkovej ujmy v peniazoch nemôžu byť chápané ako pocity navrhovateľa - právnickej osoby. Súd
zároveň nemal preukázané, že by navrhovateľ v konkrétnej exekučnej veci využil akékoľvek právne
prostriedky smerujúce k odstráneniu prieťahov v konaní formou ústavnej sťažnosti, resp. sťažnosti na
prieťah v konaní, podanej do vydania udelenia poverenia, a teda že by chcel zvrátiť ten stav, v ktorom
pociťoval ním uvádzaný stav neistoty, frustrácie a pod.
Navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie podmienok pre priznanie majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy (porušenie právnej povinnosti, vznik a existencia škody, príčinná súvislosť), preto súd jeho návrh
v celom rozsahu zamietol.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.
s. p.“). Odporca si ako úspešný účastník konania právo na náhradu trov konania neuplatnil, preto súd
odporcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k viacerým vadám - účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne
vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav; súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo
iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu
(správne malo byť uvedené navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods.
2 O. s. p. preto, že sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Navrhovateľ však
riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané
s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v
neprítomnosti navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej navrhovateľ uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach, tiež
s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva
na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca.
Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania.



Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2  O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ
trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde.
Tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu
svojich tvrdení. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu
jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať pred súdom.
V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že
ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú.
Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.
Podľa navrhovateľa, ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový
stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania   doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis) a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti, v odôvodnení
rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti
súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného).
Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie
a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia
rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o
tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej
ujme. Navrhovateľ uviedol, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo,
navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci
samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
Ako dôkaz o vzniku škody predložil Znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav
Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorým je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup
mal na navrhovateľa negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku. Pokiaľ súd
konštatuje, že navrhovateľ nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda,
nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom.
K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k
porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce
dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ  žiadal, aby
odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.



Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci
sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V súvislosti s navrhovateľom namietanou otázkou nestrannosti a zákonnosti sudcu odvolací súd
poukazuje na to, že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania
domnieva, že sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom
konania alebo k ich zástupcom, je podanie námietky zaujatosti. Vzhľadom na oznámenie navrhovateľa
v návrhu na začatie konania, súd uznesením zo dňa 15. 10. 2012 vyzval navrhovateľa, aby oznámil, či v
konaní uplatňuje námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi alebo voči všetkým sudcom Okresného
súdu Žilina a či žiada prikázať vec inému súdu toho istého stupňa z dôvodu vhodnosti. Navrhovateľ,
kvalifikovane zastúpený advokátom, na výzvu súdu oznámil, že námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1
O. s. p. nepodal (č. l. 13 spisu). Napriek tomu okresný súd podľa § 16 O. s. p. predložil vec Krajskému
súdu v Žiline ako súdu nadriadenému na rozhodnutie, a to na základe oznámenia sudcov okresného
súdu s poukazom na skutočnosti oznámené navrhovateľom v návrhu na začatie konania. Krajský súd v
Žiline uznesením č. k. 9NcC/200/2013-21 zo dňa 19. 02. 2013 vylúčil z prejednávania a rozhodovania
danej veci Mgr. Máriu Kašíkovú, ktorá prejednávala a rozhodovala exekučnú vec, v ktorej malo dôjsť
k navrhovateľom namietanému nesprávnemu úradnému postupu súdu. Druhým výrokom predmetného
uznesenia krajský súd zároveň rozhodol o nevylúčení ostatných sudcov Okresného súdu Žilina, teda
vrátane konajúceho sudcu, ktorý je zákonným sudcom v danej veci. Uznesenie krajského súdu bolo
právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 09. 04. 2013 (č. l. 24 p. v.).
Na zdôraznenie, vzhľadom na opakované námietky navrhovateľa, odvolací súd opätovne uvádza, že
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej
ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 Ústavy SR). Vzhľadom
na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a
len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom,
objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého
sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci ešte nezakladá bez ďalšieho
dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu
nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom
tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31.05.2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Pre
účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojim nesprávnym
úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za spôsobenú škodu a nemajetkovú
ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak
subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o
povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad,
potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup
súdu, na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci,
v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

K odvolaciemu dôvodu, že  neboli splnené podmienky pre konanie podľa § 101 ods. 2 O. s. p. je
potrebné uviesť, že prvostupňový súd nariadil pojednávanie na deň 03. 06. 2014 (neobstojí preto
námietka navrhovateľa, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania),
kedy bolo pojednávanie i uskutočnené (ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní z č. l. 69 spisu).
Splnomocnený zástupca navrhovateľa a navrhovateľ prevzali predvolanie na dané pojednávanie dňa 02.
05. 2014 (č. l. 53 p. v. spisu), napriek tomu sa na pojednávanie nedostavili, pričom svoju neprítomnosť
riadne a včas, vážnymi dôvodmi neospravedlnili. Navrhovateľ síce v odvolaní uvádza, že požiadal
o zrušenie pojednávania z dôležitých dôvodov, táto skutočnosť však zo spisu nevyplýva. Nakoľko



navrhovateľ nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho
strane, brániacu mu v účasti na pojednávaní (§ 119 O. s. p.) a na pojednávanie sa bez ospravedlnenia
nedostavil, boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci v
jeho neprítomnosti a neprítomnosti jeho splnomocneného zástupcu. Pokiaľ teda okresný súd vec na
pojednávaní dňa 03. 06. 2014 prejednal a o nej rozhodol, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať
pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti nedostavením sa na pojednávanie sám zbavil. Z uvedeného
dôvodu neobstojí ani námietka navrhovateľa, že okresný súd vo veci rozhodol bez toho, aby mu umožnil
vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci, nakoľko neúčasťou na pojednávaní si navrhovateľ
a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia, a to najmä
možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany a právo na
poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú
spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).

Z rovnakého dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku navrhovateľa, že nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, a že nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Za situácie,
keď boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez
prítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu, pokiaľ okresný súd na nariadenom pojednávaní
dôkazy vykonal, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. Pokiaľ ide o dokazovanie,
okresný súd vykonal dokazovanie navrhnuté samotným navrhovateľom, prečítaním listín z príslušného
exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 20Er/1734/2009, ktoré preto slúžili ako dôkaz v konaní.

K tvrdeniu navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia, odvolací súd uvádza, že aj
keby nedoručenie vyjadrenia odporcu k návrhu bolo vadou konania v zmysle ust. § 114 ods. 2 O. s. p.,
nejde o vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.). I keď
z obsahu spisu nevyplýva, že by bolo vyjadrenie odporcu, ktoré bolo súdu doručené dňa 23. 05. 2014,
zaslané navrhovateľovi, samotná táto skutočnosť nemá vplyv na správnosť rozhodnutia okresného súdu.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v prípade dostavenia sa na pojednávanie by bol
navrhovateľ v rámci pojednávania oboznámený s vyjadrením odporcu, ktoré je zároveň rovnaké ako v
mnohých ďalších obdobných veciach týchto účastníkov založených na obdobnom skutkovom základe
(ako to vyplýva zo samotného vyjadrenia odporcu, ale i z návrhu na spojenie vecí vedených v senáte
25C zo dňa 26. 04. 2013 /č. l. 32 spisu/), z ktorého dôvodu nie je námietka navrhovateľa o neznalosti
vyjadrenia odporcu a nemožnosti reagovať naň dôvodná.

Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí
návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému
legálne pripustil odvolanie. Táto námietka navrhovateľa nie je pravdivá, nakoľko z obsahu zápisnice
o pojednávaní zo dňa 03. 06. 2014, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci samej, nevyplýva
navrhovateľom tvrdená skutočnosť. Okresný súd na označenom pojednávaní nerozhodol o návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania lebo navrhovateľ v prejednávanej veci takýto návrh ani nepodal.

Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že dokazovanie v danej veci bolo okresným
súdom vykonané náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania. Okresný súd umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv,
a preto jeho postupom nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred súdom.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa
v plnom rozsahu stotožnil. Prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre
posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil s poukazom na
ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými
otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné. Námietka
navrhovateľa, že okresný súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním namietané lehoty
na vydanie rozhodnutia boli dodržané, nie je dôvodná. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nič také
nevyplýva. Samotný súd opakovane konštatoval, že lehota na vydanie poverenia nebola dodržaná,
dospel však k záveru, že samotná táto skutočnosť neznamená, že by išlo o zbytočné prieťahy v
konaní. V tejto súvislosti odvolací súd, rovnako ako okresný súd, poukazuje na to, že so zreteľom na



ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (II. ÚS 471/2012, I. ÚS 86/2002, I. ÚS 70/2002,
I. ÚS 16/2002, I.ÚS 63/2000) samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky
vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehoty nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od
ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na
jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu, ako to správne
učinil v tomto konaní aj okresný súd. Tento sa dostatočne zaoberal aj ďalšími atribútmi zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t.j. vznikom škody a príčinnou súvislosťou. Pokiaľ
ide o preukázanie majetkovej škody, ak navrhovateľ chcel v konaní pred prvostupňovým súdom predložiť
dôkazy vo vzťahu k jej výške prostredníctvom znaleckého posudku, v realizácii tohto procesného práva
mu nič nebránilo. Zo spisu však nevyplýva, že by navrhovateľ v priebehu konania pred okresným súdom
vôbec navrhol vykonať dokazovanie predmetným znaleckým posudkom.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania,
ako vecne správny potvrdil.

V súvislosti s odvolaním navrhovateľa odvolací súd v závere uvádza, že nie všetky odvolacie námietky
uvedené v odvolaní navrhovateľa sa dotýkajú výroku a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
Navrhovateľ v odvolaní poukazuje mimo iného na rozhodnutia a skutočnosti, ktoré v súdenej veci vôbec
nenastali (napr. podanie návrhu na prerušenie konania s predložením ústavnej sťažnosti, zamietnutie
návrhu na prerušenie konania či rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania). Odvolaciemu súdu
je z vlastnej rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ podáva rovnaké odvolanie vo viacerých
obdobných veciach bez toho, aby rozlišoval medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov, v dôsledku čoho
nie všetky odvolania korešpondujú so skutočným stavom v tej - ktorej veci.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie     nie je   prípustné.