Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 16CoZm/10/2014 z 30. 3. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 30. marca 2014, sp. zn. 16CoZm/10/2014, ECLI:SK:KSTN:2014:3113208146.1 Krajský súd Trenčín | 16CoZm/10/2014 | ECLI:SK:KSTN:2014:3113208146.1 | 2014-03-30 | Uznesenie Oblasť práva: Obchodné právo – Zmenky Citované ustanovenia: § 221 ods. 1 písm. f) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/30467e08-6f39-431c-a8b8-54791ba8e314 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3113208146.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16CoZm/10/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113208146
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3113208146.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v právnej veci žalobcu: CD Consulting, s.r.o., so sídlom, K červenému
dvoru 3269/25a, Praha 3, Česká republika, IČO: 264 29 705, právne zastúpeného advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grősslingova 4, Bratislava proti žalovanému: O. O., bytom W. L. XX, o
zaplatenie 365,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k.
39CbZm/180/2013-29 zo dňa 9. septembra 2013 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Trenčín č.k. 39CbZm/180/2013-29 zo dňa
9. septembra 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trenčín č.k. 39CbZm/180/2013-29 zo dňa 9. septembra 2013 žalobu, ktorou si žalobca
uplatnil zaplatenie sumy vo výške 365,- eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne
zo sumy 594,- eur od 22.09.2009 do 07.11.2010, zo sumy 569,- eur od 08.11.2010 do 23.07.2012, zo
sumy 365,- eur od 24.07.2012 do zaplatenia, úrok vo výške 6 % ročne zo zmenkovej sumy 594,- eur od
22.09.2009 do 07.11.2010, zo zmenkovej sumy 569,- eur od 08.11.2010 do 23.07.2012, zo zmenkovej
sumy 365,- eur od 24.07.2012 do zaplatenia a zmenkovú odmenu vo výške 1/3 % zmenkovej sumy
vo výške 1,98 eur zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že právomoc slovenských súdov na prejednanie a rozhodnutie veci je daná v súlade s čl. 2
bod 1 Nariadenia č. 44/2001 o príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a
obchodných veciach. V otázke určenia rozhodného práva súd postupoval podľa § 10 ods. 1 zák. č.
97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, nakoľko Nariadenie Rím I vo svojom
čl. 1 bod 2 písm. d) vylučuje svoju aplikáciu na záväzky vyplývajúce zo zmeniek. Keďže k voľbe
rozhodného práva medzi účastníkmi v zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia nedošlo, určil
súd za rozhodné právo právny poriadok, použitie ktorého zodpovedá rozumnému usporiadaniu daného
vzťahu, t. j. slovenský právny poriadok s poukazom na skutočnosť, že obaja účastníci zmluvného
vzťahu postupovali od začiatku podľa slovenského právneho poriadku a nemali v úmysle sa riadiť iným
ako týmto právnym poriadkom, keď pôvodný veriteľ - POHOTOVOSŤ, s. r. o. i žalovaný od samého
začiatku postupovali podľa slovenského právneho poriadku. Súd prvého stupňa predmetný spor posúdil
z hľadiska procesného podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa
ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len "Nariadenie").

Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, že žaloba podaná žalobcom nie je
dôvodná. V zmysle platných právnych predpisov a judikatúry (napr. rozhodnutie ESD sp. zn. C-419/2011,
rozhodnutie ESD sp. zn. C-76/10) je súd povinný v každom štádiu konania a v každom druhu konania
z úradnej povinnosti skúmať, či sa v tej ktorej konkrétnej veci nejedná o spotrebiteľský právny vzťah, a
teda či sa na daný právny vzťah použijú právne normy spotrebiteľského práva za účelom zabezpečenia
ochrany spotrebiteľa. Keďže tak súd musí robiť v každom druhu konania, vzťahuje sa táto povinnosť
aj na konanie, v ktorom sa uplatňuje právo zo zmenky. O to viac, keď už z úradnej činnosti súdu je
známa skutočnosť, že právny predchodca žalobcu - spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o., v prospech



ktorej žalovaný zmenku vystavil a ktorá ju prijala, vykonáva svoju činnosť prevažne poskytovaním
spotrebiteľských úverov a tiež je vedená v registri veriteľov a podregistri iných veriteľov vedených
Národnou bankou Slovenska ako iná spoločnosť poskytujúca spotrebiteľské a iné úvery. Preto sa
súd napriek abstraktnosti zmenkových vzťahov zaoberal aj kauzou, t. j. dôvodom vzniku zmenky.
Dôvodom vzniku zmenky je zmluva o úvere. Po preskúmaní tejto zmluvy dospel súd k záveru, že sa
jedná o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia. Je to predtlačená
formulárová zmluva, pri ktorej spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť jej obsah. Účastníkmi zmluvy sú na
jednej strane dodávateľ, ktorého reprezentuje spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o. a na strane druhej
spotrebiteľ, ktorým je žalovaný. Bližšie súd predmetný úver vyhodnotil ako spotrebiteľský úver, na ktorý
sa vzťahuje právna úprava zákona č. 258/2001 Z. z.. Je pravdou, že spotrebiteľom môže byť len
fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a v kontexte zákona č.
258/2001 Z. z. to môže byť len osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. V danom prípade je síce žalovaný v zmluve označený
ako podnikateľ, keď jedným z jeho identifikačných údajov je IČO a úver bol poskytnutý na výkon
podnikania, avšak na tomto mieste možno konštatovať, že účel úveru uvedený v zmluve je zo strany
veriteľa (dodávateľa) špekulatívny v snahe vyhnúť sa právnemu režimu spotrebiteľských úverov. Je
vecou veriteľa (dodávateľa), aby
preukázal skutočný účel použitia poskytnutého úveru, a preto v prípade pochybností, či ide alebo
nejde o spotrebiteľský vzťah, dôkazné bremeno spočíva práve na ňom. Dodávateľ musí bezpečne, t.
j. spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, preukázať nespotrebiteľský charakter zmluvy. Za bezpečné
preukázanie nemožno v žiadnom prípade považovať len všeobecný údaj o poskytnutí úveru na
výkon podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aký je predmet podnikania odberateľa a aký
konkrétny súvis s predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie konkrétnej zmluvy má. Keďže veriteľ
(dodávateľ) toto nepreukázal, súd na túto okolnosť neprihliadol a považuje predmetnú zmluvu za zmluvu
o spotrebiteľskom úvere a v širšom slova zmysle za zmluvu spotrebiteľskú, nakoľko spotrebiteľ teda pri
uzatváraní tejto zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. V neprospech veriteľa
(dodávateľa) svedčí aj fakt, že sa snažil vylúčiť použitie ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich
spotrebiteľské zmluvy voľbou Obchodného zákonníka. Na tomto mieste súd podotýka, že použitie
ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich problematiku spotrebiteľský zmlúv má prednosť pred
voľbou použitia iných právnych predpisov, konkrétne Obchodného zákonníka. Vzhľadom k tomu, že
súd predmetnú zmluvu vyhodnotil ako spotrebiteľskú, zaoberal sa ďalej skúmaním neprijateľnosti
zmluvných podmienok obsiahnutých v zmluve, a to v rámci ochrany spotrebiteľa, ktorú je povinný ex
offo spotrebiteľovi poskytovať. Po preskúmaní zmluvy má súd za to, že zmluva je koncipovaná tak, že je
neobyčajne hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a
to najmä, ale nielen, v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch (zmluvná pokuta, blankozmenka
a pod.) a zároveň je celá zmluva koncipovaná výlučne len na prospech veriteľa bez toho, aby sa
mohol dlžník aspoň minimálne zákonnými prostriedkami brániť. Rovnosť a vyváženosť práv a povinností
zmluvných strán nie je zmluvou zabezpečená, práve naopak, zmluva obsahuje samé povinnosti dlžníka,
sankcie za porušenie povinností v neprimeraných výškach - napr. zmluvná pokuta 312 eur bez ohľadu
na výšku poskytnutého úveru a pod., ale žiadne práva dlžníka a samé práva a výhody veriteľa a žiadne
povinnosti veriteľa. Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých
ustanoveniach zmluvy ako aj na neprimerane vysoký poplatok za spracovanie a uzatvorenie zmluvy
spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, výška ktorého predstavuje 96 % z celého objemu
úveru, sa celá zmluva (jej obsah i účel) prieči dobrým mravom. Skutočnosť, že sa zmluva prieči dobrým
mravom spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Z toho dôvodu nemohlo právnemu predchodcovi žalobcu
- spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. - ako veriteľovi z uzatvorenej úverovej zmluvy vzniknúť právo na
vyplnenie blankozmenky podľa čl. 17 VPPU, z čoho logicky vyplýva, že ak aj zmenka vyplnená bola
(napriek tomu, že právo na jej vyplnenie nevzniklo), nie je možné sa na základe nej úspešne domáhať
akýchkoľvek práv. Keďže v dôsledku neplatnosti zmluvy nevzniklo veriteľovi právo vyplniť vystavenú
blankozmenku, zmenka nevznikla, a preto veriteľ nemal v čase indosamentu zmenky na žalobcu práva
a povinnosti zo zmenky. Vzhľadom k tomu nemohol práva zo žalovanej zmenky previesť na žalobcu,
nakoľko ich sám nemal. Záverom súd dodáva, že blankozmenka nie je skutočnou zmenkou, ale len jej
zárodkom. Zmenkou sa stáva až po jej vyplnení. Keďže v danom prípade nemohla byť blankozmenka
pre neplatnosť zmluvy vyplnená, nemôže byť ani zdrojom práv a povinností jej účastníkov.

Proti rozsudku prvostupňového súdu podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v
zákonom stanovenej lehote odvolanie. V odvolaní uviedol, že v prejednávanej veci došlo zo strany
súdu jeho konaním, ako aj rozhodnutím k porušeniu práva Európskej únie, a to čl. 4, 5 a 7 Nariadenia



Európskeho parlamentu a Rady ES č. 861/2007 z 11.07.2007, ktoré má všeobecnú pôsobnosť, je
záväzné vo všetkých svojich častiach a je priamo aplikovateľné v Slovenskej republike. Žalovaný
nedoručil súdu žiadnu žalobnú odpoveď v súlade s čl. 5 ods. 3 alebo 6 Nariadenia. Súd bol preto povinný
postupovať podľa čl. 7 ods. 3 Nariadenia. Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie okrem iného aj
oboznámením sa s úverovou zmluvou. Žalobca ani žalovaný dokazovanie úverovou zmluvou nenavrhli.
Okresný súd vykonal nikým nenavrhnuté dokazovanie a to bez účasti účastníkov konania. Súd svojvoľne
rozšíril rozsah vykonaných dôkazov, dokazovanie vykonal nezákonným spôsobom a najmä neumožnil
účastníkom konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu, či navrhnúť ďalšie dokazovanie.

Žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorá spĺňa všetky formálne a
materiálne náležitosti predpokladané zák. č. 191/1950 Zb. a žalovaný voči forme a obsahu zmenky
ani nenamietal. Neexistovala tak žiadna okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov
nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej
sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas
písomnej fázy konania (koncentračná zásada podľa čl. 5 Nariadenia) a vykonaného dokazovania
vedeného na základe návrhov sporových strán, nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté
dôkazy. Dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou. Súd mohol a mal rozhodnúť
o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky.

Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods.3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak však tak
neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej
zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa §
120 ods.1, veta prvá O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za žalovaného. Ak tak súd učiní, ide o
porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania, ako súčasti práva
na spravodlivé súdne konanie. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovanej vykonal dokazovanie,
ktoré údajne preukázalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto obrany nedovolával,
pohľadávku žalobcu nerozporoval, svojim konaním ju prakticky uznal, súd sám iniciatívne rozširoval
okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre žalovaného dostatočný podklad pre
zamietnutie návrhu. Takéto správanie súdu je v právnom štáte neprijateľné a predstavuje výrazný zásah
do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované čl. 46 ods.1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Žalobca v odvolaní tvrdil, že je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom
akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným
záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než tými,
ktoré sú uvedené na zmenke. Okresný súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmene upravených
v zákone č. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Súd predovšetkým ignoroval
ust. § 17 ZŠZ, z ktorého vyplýva, že žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne
námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Ak tak
v sporovom konaní nemôže robiť žalovaný, tým menej tak môže robiť sám súd.

Rozhodnutie súdu a konanie súdu je podľa názoru žalobcu postihnuté vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia §
5 ods.1 O.s.p., ako aj ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov a prihliadol na
skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť vôbec v sporovom konaní
vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu.

Žalobca navrhol rozhodnutie okresného súdu zmeniť tak, že návrhu na uplatnenie pohľadávky odvolací
súd v celom rozsahu vyhovie a prizná navrhovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré
v odvolaní vyčíslil.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.



Odvolací súd v konaní zistil, že pred súdom prvého stupňa došlo k vadám v postupe súdu podľa čl. 7 ods.
1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania, keď súd prvého stupňa postup v
konaní, ktorý vyplýva najmä z Nariadenia, ale aj z Občianskeho súdneho poriadku nedodržal a v súlade s
§ 120 O.s.p. nepostupoval ani pri dokazovaní. Súd prvého stupňa nepoučil účastníkov konania v zmysle
ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. Tým, že neposkytol odvolateľovi poučenie o dôkaznej povinnosti, a to
v nadväznosti na ním deklarovaný iný právny názor na žalobcom uplatnený nárok napriek tomu, že to
bolo s prihliadnutím na stav a charakter konania potrebné. V dôsledku absencie poučenia nedošlo zo
strany žalobcu k uplatneniu procesných práv, čo má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože
žalobca nemohol splniť svoju povinnosť tvrdenia a ani dôkaznú povinnosť vo vzťahu k inému právnemu
posúdeniu veci, keď okresný súd nárok žalobcu uplatnený zo zmenky posúdil ako vzťah spotrebiteľský
bez toho, aby boli na takýto postup súdu splnené zákonné podmienky. Rozhodnutie súdu prvého stupňa
je nesprávne aj z toho dôvodu, že vec nesprávne právne posúdil, pretože nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci.

Podľa čl. 5 ods.1 Nariadenia je európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu v zásade písomné
a súd vec prejedná ústne len vtedy, ak to považuje za potrebné alebo ak to navrhne niektorá zo strán.

Podľa čl. 19 Nariadenia pokiaľ toto nariadenie neustanovuje inak, sa európske konanie vo veciach s
nízkou hodnotou sporu riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie.

Podľa § 115a ods. 2 O.s.p. pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch.

Podľa § 114 ods. 2 O.s.p. v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)
odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov
podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi.

Podľa § 120 ods. 4 O.s.p. súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky
dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa
končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie ( § 115a) najneskôr do
vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr
súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok
uvedených v § 205a.

Príprava pojednávania predchádza úkonu vytýčenia pojednávania resp. vytýčenia termínu verejného
vyhlásenia rozhodnutia. Podmienkou na uskutočnenie tohto úkonu je podľa § 114 ods. 2 O.s.p.
doručenie žaloby spolu s prílohami žalovanému na vyjadrenie a poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

Súd je povinný pred procesným rozhodnutím o skončení dokazovania alebo pred rozhodnutím bez
nariadenia pojednávania poučiť účastníkov, že v súdom určenej lehote môžu predložiť alebo navrhnúť
dôkazné prostriedky, že v dôsledku nesplnenia tejto povinnosti sa na neskôr predložené alebo označené
dôkazy a skutočnosti nebude prihliadať a že neskôr predložené alebo označené dôkazy a skutočnosti
môžu byť odvolacím dôvodom len v rozsahu a za podmienok uvedených v § 205a O.s.p.. Splnenie
tejto poučovacej povinnosti má rozhodujúci vplyv na rozhodnutie vo veci samej, na možnosť napadnúť
toto rozhodnutie v riadnom, prípadne aj v mimoriadnom opravnom konaní, pretože jeho obsahom je
významné obmedzenie predkladať alebo označovať v ďalšom konaní dôkazné prostriedky a skutočnosti,
hoci objektívne existujú. Súd prvého stupňa musí splniť túto poučovaciu povinnosť s osobitným zreteľom
na to, že spravidla ide o poslednú reálnu možnosť predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky a
skutočnosti, ktoré by mohli priniesť skutkové poznatky nevyhnutné na úspech žaloby alebo účinnú
obranu proti nej. Ak súd prvého stupňa dôjde k záveru, že doterajšie výsledky dokazovania vytvorili taký
skutkový základ súdneho rozhodnutia, ktorý vyžaduje zmenu právneho posúdenia skutkového stavu, o
ktorej však účastníci nevedia alebo ani nemôžu vedieť z objektívnych príčin je povinný o tom účastníkov
poučiť, poskytnúť primeranú lehotu na vyjadrenie sa, čo v danej veci súd prvého stupňa aj urobil, ale
musí zároveň účastníka poučiť v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p., čo v danej veci absentuje.

Žalovanému bolo „tlačivo C“ doručené dňa 10.07.2013, žalovaný sa k žalobe nevyjadril. Súd prvého
stupňa následne na úradnej tabuli súdu dňa 03.09.2013 oznámil, že dňa 09.09.2013 bude v predmetnej
veci vyhlásený rozsudok.



Z obsahu spisového materiálu tak vyplýva, že prvostupňový súd vykonal dokazovanie podľa § 120
ods.1 O.s.p., ktoré účastníci konania nenavrhli z dôvodu, že ich vykonanie bolo podľa jeho názoru
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Faktom však je, že súdom vykonané dokazovanie nebolo vykonané
na tvrdenia žalobcu, ktorý jasne, úplne a zrozumiteľne v tlačive A uplatnil práva zo zmenky a ktorý
uviedol, že nie je jej pôvodným majiteľom, ale je indosatárom, ale ani na tvrdenia žalovaného, ktorý
voči forme a obsahu zmenky nevzniesol žiadne námietky a ani žiadne návrhy na vykonanie ďalších
dôkazov, ktoré by boli nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Napriek tomu prvostupňový súd vykonal
dokazovanie úverovou zmluvou, ktorú získal z exekučného spisu spolu s ďalšími listinnými dôkazmi,
a to Všeobecnými obchodnými podmienkami, ktoré žiaden z účastníkov nenavrhol vykonať. Z obsahu
spisu odvolací súd nemal preukázané splnenie poučovacej povinnosti.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil
súdu na ďalšie konanie.

Súd prvého stupňa opätovne vec prejedná, účastníkov riadne poučí v zmysle ustanovení O.s.p..
Odvolací súd dáva okresnému súdu na zváženie možnosť prerušenia konania z dôvodu položenia
predbežnej otázky KS v Prešove, ktorý predložil Súdnemu dvoru Európskej únie dňa 16.10.2013 vo
veci prejudiciálnu otázku, či sa má čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a čl. 4 smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o
aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú
spotrebiteľského úveru, vykladať v tom zmysle, že jej odporuje právna úprava členského štátu, akou
je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá vnútroštátnemu súdu rozhodujúcemu o právach z
indosovanej zmenky, neumožňuje v zásade v žiadnej fáze konania ex offo preskúmať zmluvu a kauzu
právneho vzťahu a prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky a tiež prípadné porušenie zákona
upravujúceho dôsledky neuvedenia RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere , z ktorej zmenka vznikla.
Konanie je vedené Súdnym dvorom Európskej únie ako vec C-558/13 a doposiaľ v nej rozhodnuté
nebolo.

Podľa ustanovenia § 224 ods. 3 O.s.p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.