Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 11CoP/83/2012 z 29. 4. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 29. apríla 2013, sp. zn. 11CoP/83/2012, ECLI:SK:KSTT:2013:2111223317.1 Krajský súd Trnava | 11CoP/83/2012 | ECLI:SK:KSTT:2013:2111223317.1 | 2013-04-29 | Uznesenie Oblasť práva: Rodinné právo, Rodinné právo – Rozvod, Vyživovacie povinnosti Citované ustanovenia: § 1 ZoR, § 18 ZoR Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/74864f2b-4ff9-4e0b-aa61-b0f674e3c6cf Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2111223317.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoP/83/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111223317
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2111223317.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: P. P., nar. X.X.XXXX, bytom J., K.. T. XX, zast.
splnomocnencom: AK PRINC & PARTNERS s.r.o., so sídlom Štefánikova 23, Trnava, proti odporkyni: I.
P., rod. W., nar. X.X.XXXX, bytom Y., A. X, zast. splnomocnencom: Pacalaj, Palla a partneri, s.r.o., Nám.
SNP 3, Trnava, o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom: L. P., nar.
XX.XX.XXXX a I. P., nar. XX.X.XXXX, obe bytom Y., A. X, v konaní zastúpené kolíznym opatrovníkom
Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, o odvolaní navrhovateľa voči rozsudku Okresného súdu
Trnava č.k. 13P/33/2011 - 56 zo 4. júna 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu r u š í a vec mu vracia na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh na rozvod manželstva a vyslovil, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil
ust. § 18, § 19 ods. 1 a § 23 ods. 1 až 3 Zákona o rodine (zákona č. 36/2005 Z.z. v znení neskorších
zmien a doplnení, ďalej len „Zák. o rodine“), vecne potom prakticky názorom o iba prechodnom
odcudzení sa navrhovateľa, ktorý si našiel priateľku a býva s ňou momentálne v spoločnej domácnosti,
čo nepresvedčilo prvostupňový súd o hlbokom a trvalom rozvrate, ako aj potrebou prihliadnutia na
záujmy troch detí, narodených počas trvania manželstva (okrem dvoch maloletých detí zhora i t. č. už
plnoletý P. P., nar. XX. A. XXXX), ktoré ho milujú a odporkyňa má k navrhovateľovi taktiež veľký citový
vzťah. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil len právne ust. § 144 Občianskeho súdneho poriadku
(zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O.s.p.“).

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie len navrhovateľ s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Mal za to, že jeho manželstvo s odporkyňou je trvalo rozvrátené,
a preto malo byť rozvedené napriek nesúhlasu odporkyne, pretože v súčasnosti manželia nežijú spolu,
intímne sa nestýkajú, nehospodária spolu a manželstvo neplní ani výchovnú funkciu. Má za to, že on,
ale i odporkyňa k sebe citovo ochladli, pričom on svoju dlhodobú mimomanželskú známosť považuje
za vážnu.

Odporkyňa navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti. Uviedla, že s
navrhovateľom žila v harmonickom a monogamnom vzťahu viac ako 22 rokov, keď dokonca v októbri
2011, t.j. tri týždne pred opustením domácnosti navrhovateľom strávili víkend v J., kde sa navrhovateľ
správal ako milujúci manžel a plnil si všetky manželské povinnosti dobre a dobrovoľne.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O.s.p. v medziach odvolania navrhovateľa
celú vec, pretože od výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej (o rozvode manželstva) bolo



závislým i rozhodnutie o trovách konania, a to podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez pojednávania, keďže po
preskúmaní napadnutého rozsudku a konania mu predchádzajúceho dospel k záveru, že odvolanie treba
považovať za dôvodné.

Manželstvo je zväzok muža a ženy, ktorý vzniká na základe ich dobrovoľného a slobodného rozhodnutia
uzavrieť manželstvo po splnení podmienok, ustanovených týmto zákonom (§ 1 ods. 1 Zák. o rodine);
pričom účelom manželstva je vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo, ktoré zabezpečí riadnu
výchovu detí (ods. 2 rovnakého ustanovenia).

S prihliadnutím k úprave tvoriacej obsah zhora citovaného ustanovenia je potom zjavné, že ak už
uzavretie manželstva je prejavom dobrovoľného a slobodného rozhodnutia neskorších manželov, a to
s vedomím utvorenia takto rodiny vyznačujúcej sa jednak atribútom trvalosti založeného spoločenstva
a na druhej strane i jeho harmonického fungovania; uvedené aspekty by mali v manželstve pretrvávať
po celý čas jeho existencie. Samozrejme nemôže byť sporu o tom, že naplnenie takto vymedzeného
účelu manželstva môže z času na čas alebo aj častejšie činiť obtiaže (či už z dôvodov existujúcich tu
len na strane jedného z manželov, nezriedka však na strane oboch) a na manželov sú tu kladené do
istej miery zvýšené nároky (najmä v porovnaní s osobami žijúcimi vo voľných partnerských zväzkoch,
v tejto súv. por. už súdom prvého stupňa akcentované povinnosti manželov žiť spolu, byť si verní,
vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si a vytvárať zdravé rodinné prostredie podľa § 18
vety druhej Zák. o rodine); ani v prípade rodiny založenej manželstvom nemožno opomínať faktory
dobrovoľnosti a slobody rozhodnutia. Týmto treba rozumieť u už existujúceho manželstva aj právo
oboch členov v minulosti založeného partnerského zväzku reagovať najmä na vývin vzájomných vzťahov
vyhodnocovaním toho, či dôvody vedúce k dobrovoľnému a slobodnému rozhodnutiu vytvoriť s niekým
trvalé životné spoločenstvo stále existujú a ak tomu tak nie je, aké sú príčiny takéhoto stavu a či tento
treba považovať za trvalý (nezvratný) alebo naopak za taký, ktorý vykazuje len znaky dočasnosti. Takto
i manželia majú povinnosť permanentne svoj vzťah kultivovať a podľa možnosti každý z nich tomu
druhému poskytovať čo najviac dôvodov na to, aby ho presvedčil o správnosti v minulosti prijatého
rozhodnutia a aby chyby vlastné napokon každému jedincovi nielen vyvážil, ale i prevážil pozitívami,
pre ktoré sú pre jeho životného partnera prakticky bezpredmetnými úvahy o neuspokojivosti spolužitia
a o jeho možnom ukončení. Práve tým je definovaný rozdiel medzi prípadmi, v ktorých prehodnotením
niekdajšieho dobrovoľného a slobodného rozhodnutia vstúpiť do manželského zväzku spravidla obaja
manželia dospejú k záveru, že takto vytvorené životné spoločenstvo je skutočne tým, o ktoré treba stáť
a naďalej ho udržiavať a (na druhej strane) tými prípadmi, v ktorých výsledkom obdobného procesu
hodnotenia je záver (v tomto prípade inak už i len na strane jedného z manželov), podľa ktorého
dôvody pre dobrovoľné a slobodné zotrvávanie v manželskom zväzku pominuli a niet rozumného dôvodu
predpokladať, žeby akýmkoľvek predstaviteľným spôsobom mohlo dôjsť buď k náprave narušených
vzťahov alebo k naplneniu prakticky vyprázdneného vzťahu.

Pri vyjdení z uvedených úvah však základom pre uvažovanie o možnosti obnovenia spolužitia manželov,
resp. o náprave stavu rozvrátenosti ich vzťahov musí byť ochota oboch manželov hľadať riešenia
spôsobilé opísanému zámeru napomôcť, s čím však samozrejme musí ísť „ruka v ruke“ presvedčenie
oboch partnerov o zmysluplnosti takéhoto počínania. To je možným, len ak tu nie je nadobudnutie už i len
jedným z manželov presvedčenia, že prostriedky možnej nápravy disharmónie vo vzťahu boli prakticky
vyčerpané a vzťahy sú tak narušené, že on považuje za vylúčené ďalšie pokusy o obnovenie niečoho
podľa neho už neživotného (formálneho).

Vychádzajúc z uvedeného potom nemožno súhlasiť so súdom prvého stupňa, že v prejednávanej veci
nešlo práve o takýto stav praktickej neobnoviteľnosti spolužitia navrhovateľa a odporkyne, ale naopak
len o stav ich prechodného odcudzenia sa. Jednak u oddeleného spolužitia manželov trvajúceho už k
času rozhodovania napadnutým rozsudkom bolo treba usudzovať na trvalosť a teda i nemennosť stavu
vecí, okrem toho však navrhovateľ rezolútne poprel záujem podieľať sa na odporkyňou proklamovanom
úsilí o udržanie manželstva. Na udržanie manželstva rovnako ako na jeho založenie treba slobodné
a dobrovoľné rozhodnutie oboch partnerov. Práve z toho zároveň plynie i pravidlo, na ktoré sa
poukazovalo i odvolaním, teda to, podľa ktorého nikoho nemožno nútiť, aby proti svojej vôli zotrvával
v manželskom zväzku pre neho už neuspokojivom zvlášť ak aktuálnou úpravou rodinného práva bol



z tuzemského právneho poriadku odstránený aj právny nástroj tvoriaci súčasť skoršieho Zákona o
rodine (prijatého ešte v podmienkach tzv. unitárneho Československa deklarujúceho i socialistické štátne
zriadenie), zakazujúci ľahkomyseľný pomer k inštitúcii manželstva a umožňujúci rozvod manželstva len
v spoločensky odôvodnených prípadoch (v tejto súv. por. najmä § 23 zákona č. 94/1963 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnení).

Súdu prvého stupňa bolo treba vytknúť i procesné pochybenie.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.

Vada konania vymedzená v takomto ustanovení je vo svojej podstate porušením základného práva
účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej republiky
(ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a článok 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (príloha oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR
č. 209/1992 Zb.).

Podľa § 212 ods. 3 O.s.p. na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

O tom, ako v tej - ktorej veci prebiehalo konanie (vrátane dokazovania) na súde prvého stupňa, môže
odvolací súd usudzovať len z obsahu spisu, osobitne zo zápisníc o súdnych pojednávaniach (§ 40 ods.
1 O.s.p. a § 122 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 118 ods. 1 O.s.p. po začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia svoje návrhy a
predseda senátu alebo samosudca oznámi výsledky prípravy pojednávania. Podľa ods. 2 takéhoto
paragrafu po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších
výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za
zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú
vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli; podľa § 118 ods. 3 O.s.p. ďalší
priebeh pojednávania určuje predseda senátu alebo samosudca a napokon podľa ods. 4 tu citovaného
zákonného ustanovenia ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd vyzve účastníkov,
aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci a na záver súd uznesením
vyhlási dokazovanie za skončené.

Nateraz ostatné citované ustanovenie upravuje rámcovo procesný postup súdu na pojednávaní. Z
dôvodovej správy k § 118 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že zaradenie tohto ustanovenia do O.s.p. malo za cieľ
zvýšiť predvídateľnosť postupu súdu a posilniť právo na spravodlivý súdny proces. V záujme dosiahnutia
predvídateľnosti postupu a rozhodovania ukladá toto ustanovenie súdu povinnosť oboznámiť účastníka
konania na pojednávaní s predbežným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež
s predbežným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhnutých dôkazov (ne)treba vykonať. Účastníkovi má
tým byť vytvorená možnosť predvídať rozhodnutie súdu a tomu prispôsobiť uplatňovanie (realizáciu)
svojich procesných oprávnení. Predvídateľnosť rozhodnutia a jeho účinkov je rovnako významná ako
iné procesné postuláty; princípy legitímneho (oprávneného) očakávania a predvídateľnosti rozhodnutia
sú totiž súčasťou právnej istoty - pojmového znaku právneho štátu.

V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, že tu súd prvého stupňa zákonom stanovený (v ust. § 118 ods.
2 O.s.p. predpokladaný) postup nedodržal, keďže zápisnice o pojednávaniach uskutočnených v tejto
veci súdom prvého stupňa nedávali podklad pre záver, že súd prvého stupňa splnil svoju procesnú
povinnosť v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. V nedodržaní postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p. pritom treba vidieť
procesnú nesprávnosť, ktorá so zreteľom na individuálne okolnosti veci (II. ÚS 261/06) viedla k zmareniu
účelu sledovaného príslušným zákonným ustanovením (pretože nepochybne už upozornenie súdom



najmä manželov, ktorých manželstvo sa tu podľa návrhu malo rozviesť a z nich osobitne navrhovateľa,
že poskytnuté podklady sa pre záver o trvalom rozvrate manželstva odôvodňujúcom rozvod nejavia
postačujúcimi, by logicky viedlo k návrhu na ďalšie dôkazy spôsobilé prinajmenšom podľa navrhovateľa
presvedčiť o opaku, tu por. i rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 18/2010)
a bolo tak vylúčené, aby odvolací súd takúto procesnú vadu pri svojom rozhodovaní nezohľadnil.

Ak takto súd prvého stupňa neoboznámil účastníkov s tým, ktoré právne významné skutkové tvrdenia
účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia naopak zostali
spornými a rovnako sa zo spisu nepodáva, žeby súd prvého stupňa pred skončením pojednávania
na ktorom vyhlásil rozsudok vyzval účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu
i k právnej stránke veci, čo malo za následok nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia.

Už je pomerne známou súčasťou výkladu k ustanoveniu § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., že ako podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A), tak i Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť
č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) a v
neposlednom rade aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo
171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a
vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu
vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo
veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to,
aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto
ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný
či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu
medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. tiež prípad, keď právne závery
zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné
zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Pretože
povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé
odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka);
porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej
sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o konkrétnych príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením
práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa §
221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto
ustanovením.

Odvolaciemu súdu tak za danej situácie neostávalo iné, než o odvolaní rozhodnúť podľa § 221 ods. 1
písm. f/ a ods. 2 O.s.p.. Takéto rozhodnutie bolo nutným aj u čiastkového výroku rozsudku o trovách
konania preto, že pre nutnosť zrušenia rozhodnutia vo veci samej konanie musí ďalej pokračovať a
rozhodnutie o trovách konania v takomto prípade môže prísť najskôr s konečným rozhodnutím súdu
prvého stupňa.

Povinnosťou súdu prvého stupňa bude riadiť sa v ďalšom konaní názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O.s.p. viazaný, v prípade trvania navrhovateľom na podanom návrhu v potrebnom
rozsahu doplniť dokazovanie, najmä v prípade zotrvania na jeho vykonaní vykonať navrhnutý dôkaz
(v prípade jeho nevykonania takéto svoje rozhodnutie riadne odôvodniť), zistiť aktuálnu situáciu v
manželstve účastníkov, výsledky celého konania podľa § 132 O.s.p. náležite zhodnotiť a až potom
opätovne rozhodnúť o veci (za predpokladu rozhodnutia vyhovujúceho návrhu vrátane spojeného
konania o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode) a



trovách prvostupňového konania a podľa § 224 ods. 3 O.s.p. tiež o trovách tohto odvolacieho konania,
pričom jeho povinnosťou bude v takom prípade nové rozhodnutie i konkrétne a dostatočne presvedčivo
odôvodniť.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.