Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8CoE/275/2011 z 30. 1. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 30. januára 2013, sp. zn. 8CoE/275/2011, ECLI:SK:KSTN:2013:3809200045.1 Krajský súd Trenčín | 8CoE/275/2011 | ECLI:SK:KSTN:2013:3809200045.1 | 2013-01-30 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 57 ods. 1 písm. g) EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1c6e214e-729a-44df-a197-428e77571375 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3809200045.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoE/275/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3809200045
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Radičová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3809200045.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803,
so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava, právne zast. C. kanceláriou V. F., s.r.o., A.: XX XXX XXX, so
sídlom v L., I. X, proti povinnému: Y. J., bytom R., O.. L. XXX/X (predtým bytom E.. XX/XX), o vymoženie
663,55 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo
dňa 18. mája 2011, č. k. 15Er/6/2009-29, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.
V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 15.12.2008
domáhal vykonanie exekúcie proti povinnému pre vymoženie istiny vo výške 663,55 eur s prísl., na
základe exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu zriadeného pri
Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o., Mlynská 2, Košice sp.zn. TP 3449/08 vydaný dňa 08.08.2008,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 08.09.2008 a vykonateľnosť dňa 12.09.2008. Z predloženého
exekučného titulu- vyššie uvedeného rozhodcovského rozsudku súd zistil nasledovné skutočnosti. Dňa
30.10.2004 bola medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným uzavretá zmluva o pôžičke č.
XXXXXXXXXX, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj Všeobecné obchodné podmienky, na základe ktorej
bol povinnému poskytnutý úver na nákup predmetu financovania- práčka Elektrolux vo výške 17 991,-Sk
s 13,48 % RPMN, ktorý sa povinný zaviazal splácať v 10 mesačných splátkach vo výške 1 999,-Sk. Súd
po preskúmaní pripojeného exekučného titulu a zmluvy o úvere aj bez návrhu exekúciu vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a zastavil. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že i keď vo veci bolo vydané poverenie
na vykonanie exekúcie, súd opätovne prehodnotil procesné podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a
po tom, čo zistil, že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci je nespôsobilý exekučný titul, vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil. Súd v prvom rade skúmal samotnú zmluvu o úvere, ktorá vytvára
právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom a dospel k záveru,
že tento právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Na základe
uvedeného súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom
úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu bol poskytnutý úver na
výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je
nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra, kde týmto predmetom (okrem
iných) je „poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov". Z toho dôvodu
sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že
povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené, nakoľko sa uzavierali
vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne
postavenie účastníkov zmluvy má súd za to, že úver bol povinnému poskytnutý ako spotrebiteľovi.
Zmluva medzi oprávneným a povinným má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia §



2 písm. a) zákona č.258/2001 Z.z.; predmetom zmluvy je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov
vo forme pôžičky zo strany veriteľa a povinnosť dlžníka peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Vzhľadom k vyššie uvedenému súd dospel k záveru, že ide
o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah
zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je
potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti,
že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený
svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v bode IX. písm.
o/ Všeobecných obchodných podmienok, kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský
rozsudok. Preskúmaním predmetných Všeobecných obchodných podmienok, ako neoddeliteľnej časti
zmluvy o úvere, konkrétne článku IX. písm. o/ vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní
nekalú podmienku k čomu ho viedli nasledovné dôvody. V zmluvných dojednaniach v bode IX. písm.
o/ bol upravený spôsob riešenia sporov zo zmluvy tak, že „Zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory,
ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené rozhodcovským súdom Slovenskej
hospodárskej komory jediným rozhodcom, v súlade so Štatútom a Rokovacím poriadkom tohto súdu.
Strany sa zaväzujú podrobiť rozhodnutiu tohto súdu, ktoré je pre obe zmluvné strany konečné, záväzné a
vykonateľné. Strany berú na vedomie, že sú povinné splniť všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom
rozsudku a to v lehotách v ňom uvedených. Strany berú ďalej na vedomie, že v prípade, ak povinnosť
uloženú v rozhodcovskom rozsudku dobrovoľne nesplnia, podlieha tento rozhodcovský rozsudok výkonu
rozhodnutia." Tu sa súd zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú
rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Podľa ustanovenia § 8 ods. 5 (predtým ods. 3) zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch spory o platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere a o právach a povinnostiach
vyplývajúcich z tejto zmluvy rozhoduje súd. Na druhej strane vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské
konanie de facto reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy SR ako právo na
súdnu a inú právnu ochranu ako aj s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3
zákona č. 244/2002 Z.z. takéto zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť.
Takouto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia
32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca
(či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou
rozhodovať. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní predpokladá
v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch
zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto
prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy o úvere ako rozhodcovská doložka. Rovnako
dohodu vyžaduje v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní aj voľba rozhodcu resp. postup jeho dodatočného ustanovenia. V danom prípade bola voľba
rozhodcovského súdu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovskej doložky
na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného
si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy o úvere povinná
vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým
subjektom, ktorý definuje, kto rozhoduje v tomto prípade je Veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil
znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú oprávnený
v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a
neurčitého počtu.. Ak by aj rozhodcovská doložka dávala na výber medzi štátnym a rozhodcovským
súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť
rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba
vykladať tak, že neodporuje princípu zákazu jednostrannosti určenia riešenia sporov aj s prihliadnutím
na § 106 O.s.p. (ktorý pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom), ak práva
v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v
prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver a preto zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve
alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola
spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na
návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenie pre exekútora. O túto zmluvnú
podmienku ide aj vtedy, ak by spotrebiteľ podľa neho mal možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a
štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,



spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak
by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Podľa názoru súdu je dojednanie rozhodcovskej doložky v
spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle §53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
neplatná. Svoj názor súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v
znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia
ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným
spôsobom ovplyvniť ich obsah, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Aj v predmetnom
prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko
jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ
ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred
pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré
so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy
neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom
sú ustanovenia smernice (93/13/ES), a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a
zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EU na právne poriadky
členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie
výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného
smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho
aktu implementujúceho smernicu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa
ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená
smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a
vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor
o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora
(ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod
40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi
spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá a
ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza
sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/
EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky
podmienky „nekalosti" už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je
všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa.
V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky
nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným. Je
namieste si uvedomiť aj okolnosť, že zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý v predmetnej veci
rozhodoval je podnikateľský subjekt - obchodná spoločnosť, právnická osoba založená v zmysle
Obchodného zákonníka za účelom podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie zisku. Oprávnený
zmluvy o finančnom prenájme uzatvára rovnako v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za
prejednanie veci rozhodcovskom konaní zaplatil rozhodcovskému súdu poplatok. Záujmom zriaďovateľa
rozhodcovského súdu teda zrejme bude, aby bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom
množstve prípadov, za prejednanie ktorých bude prislúchať odmena. Uvedená okolnosť môže mať
vplyv na jeho rozhodovanie. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky
hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých
zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku
dňu uzatvorenia zmluvy) ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v
právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v znení platnému ku dňu uzatvorenia zmluvy). Výpočet neprijateľný podmienok môže a má dopĺňať
judikatúra. Tento výpočet je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný. Týmto spôsobom
zákonodarca reaguje na nesprávnu aplikačnú prax. V tomto výpočte je s účinnosťou od 1.1.2008 v
ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka
požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto
príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od
spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Súd
vychádza z teleogického výkladu, a teda vychádzal z príslušného prameňa práva ako celku s akcentom
na jeho ciele a zmysel. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku
je poskytnúť spotrebiteľom v SR ako členskom štáte minimálne taký štandard ochrany aký stanovuje
smernica 93/13/EHS. Rozhodcovská doložka obsiahnutá vo VOP zmluvy o pôžičke podľa názoru súdu



spĺňa všetky podmienky tak, aby z pohľadu ustanovení § 53, § 54 Občianskeho zákonníka platného ku
dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/EHS (výkladovej pomôcky ustanovení
spotrebiteľského práva) bola kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s
ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a § 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je
neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská
doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc
z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto
rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred
podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom
by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť v zmysle ustanovenia § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd v
tomto štádiu exekúciu z úradnej moci vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Predložený
rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom
na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Pokiaľ ide o
trovy exekúcie oprávneného, vzhľadom k tomu, že súd zastavuje exekúciu ako celok z dôvodu, že
oprávnený vymáha plnenie na základe nespôsobilého exekučného titulu, nemá oprávnený ani právo
na náhradu trov exekúcie. Súd následne v zmysle § 200 ods. 2 Exekučného poriadku po právoplatnosti
tohto uznesenia rozhodne o trovách exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa. Mal za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej
preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti. Poukázal na ust. § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. a § 159 O.s.p., z ktorých vyplýva, že právoplatný
rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti, ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, čo je
prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je
vykonateľný, teda spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho
dvora C - 40/08, kde sa v bode 37 uvádza, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov,
ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali
konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na
podanie týchto oprávnených prostriedkov. Podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže
vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa,
ktorý nepozná svoje práva a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v
spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o
neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom na uvedené nemožno potom vyvodzovať z európskeho
práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať
exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil
si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému
súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem
prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Dal do pozornosti, že v období do 31.12.2007
sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo
a iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho
zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských
úveroch č. 258/2001 Z. z.. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť
uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ. To znamená, že pokiaľ pred dňom 01.01.2008 bola
uzavretá zmluva o úvere, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred týmto dátumom z tejto zmluvy
posudzovať podľa ust. § 52 až 54 OZ. Tieto právne vzťahy zo zmluvy o úvere sa v súlade s § 261 ods. 1
písm. b/ Obchodného zákonníka spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov.
S poukazom na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd zastával názor, že namietaným postupom a rozhodnutím súdu dochádza k neoprávnenému
zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovanie princípov právnej istoty,
čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré
prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu, a zároveň takýto postup môže založiť
zodpovednosť štátu za škodu. Dal do pozornosti súdu aj dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ,
z ktorej vyplýva, že úvahy a postup súdu nie je správny. Cieľom tejto úpravy je umožniť spotrebiteľovi
rozhodnúť sa, kde uplatní svoje právo. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladala
výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto
ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky.



Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi, ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej
doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba
v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa rozhodne v občianskoprávnom konaní a zmluvná
podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za
neprijateľnú. Uvedené ustanovenie teda v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej
doložky. Preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo
výške 39,76 eur.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti
na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa,
s ktorým sa stotožňuje.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd dopĺňa
nasledovné:

Rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní,
má pre účastníkov rozhodcovského konania skutočne rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný
podľa osobitných predpisov. Súd však môže v exekučnom konaní kontrolovať zákonnosť postupu
rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Umožňuje mu to ustanovenie § 45 zákona o
rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého môže súd exekučné konanie zastaviť (a podľa názoru
odvolacieho súdu tomu zodpovedá aj zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie)
buď na návrh (odsek 1) alebo aj bez návrhu účastníka konania (odsek 2), ak rozsudok trpí zmätočnosťou,
pretože rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského
konania (§ 1 ods. 3), alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne
rozhodol súd, alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní. Rovnako môže
exekučný súd postupovať, ak zistí, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom
(§ 45 ods.1 písm. c/, ods.2). V tomto prípade ide o protiprávnosť výroku rozsudku rozhodcovského súdu.

Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu,
v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ
nebol uvedenou doložkou viazaný.

Systém ochrany zavedený spomínanou smernicou vychádza z myšlienky, že sa spotrebiteľ nachádza
v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa týka jeho vyjednávacej
schopnosti, tak úrovne informovanosti, ktorá ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky dopredu
vyhotovené predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Smernica
musí byť vykladaná v tom zmysle, že nebráni prijať vnútroštátnu úpravu, ktorá pripúšťa súdny prieskum
neprimeranej povahy zmluvných podmienok, týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo
primeranosti ceny a odmeny, i keď sú tieto podmienky spísané jasným a zrozumiteľným jazykom.



Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani
v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôsledne
aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní, ustanovenia § 57 ods. 1
písm. g/ a 58 ods. 1 Exekučného poriadku, ako aj ustanovenia § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka a
vykonal aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení. V postupe súdu prvého stupňa odvolací
súd nezistil rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ani neprípustné nahrádzanie procesnej pasivity povinného. Za správny tak
odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o pôžičke je zmluvou
spotrebiteľskou, teda, že medzi oprávneným a povinným bol založený na jej základe spotrebiteľský
vzťah. Súd prvého stupňa správne a dostatočne odôvodnil posúdenie danej zmluvy o pôžičke ako zmluvy
spotrebiteľskej a dostatočne aj odôvodnil, prečo nemožno daný právny vzťah medzi účastníkmi podriadiť
pod ustanovenia Obchodného zákonníka. Odvolací súd sa s týmito dôvodmi v celom rozsahu stotožňuje
a na ne poukazuje.

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.