Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6S/26/2012 z 9. 4. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 9. apríla 2014, sp. zn. 6S/26/2012, ECLI:SK:KSKE:2014:7012200158.2 Krajský súd Košice | 6S/26/2012 | ECLI:SK:KSKE:2014:7012200158.2 | 2014-04-09 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 180/1996 Z. z. Národnej rady Slovenskej republiky Colný zákon Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/85b170dd-1fb0-42ae-8d01-c867daa718bf Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7012200158.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/26/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200158
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7012200158.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Končeka a členov senátu
JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Pavla Naďa, v právnej veci žalobcu: Východoslovenská energetika,
a.s., Mlynská 31, Košice, právne zastúpený JUDr. Juraj Kus, advokát, Námestie osloboditeľov 10,
Michalovce, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica,
v konaní o žalobe žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 08.12.2011 č. 36643/2010-1410, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a mi e t a .

Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného zo dňa 08.12.2011 č. 36643/2010-1410 žalovaný
zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Colného úradu Prešov z 13.10.2011 č.
27777/2011-6231, ktorým nebolo vyhovené žiadosti žalobcu zo dňa 31.03.2009 o vrátenie colných
zábezpek v sume 21 708 413,- Sk s príslušenstvom, ktorá žiadosť bola zaregistrovaná na Colnom úrade
Prešov dňa 01.04.2009, pod zn. 17569/2009-6231 o vyplatenie sumy 696 257,72 Eur ako prebytkov
so žalobcom poskytnutých zábezpek v období od 06. novembra 1996 do 30. júna 2001, ako aj úrokov
z omeškania z tejto sumy vo výške 10% od 07.06.2004 do zaplatenia, ani žiadosti žalobcu o vrátenie
colných zábezpek zo dňa 31.03.2009, označenej ako Žiadosť o vrátenie colných zábezpek v sume 21
708 413,- Sk s príslušenstvom a zaregistrovanej na Colnom úrade Prešov dňa 01.04.2009 pod zn.
17569/2009-6231 o vyplatenie 24 329,58 Eur ako prebytkov so žalobcom poskytnutých zábezpek v
období od 01. júla 2001 do 16. júla 2001, ako aj úrokov z omeškania z tejto sumy vo výške 10 %
od 07.06.2004 do zaplatenia. Rozhodnutie žalovaného bolo doručené žalobcovi, v skutočnosti jeho
právnemu zástupcovi dňa 13.12.2011.

Včas podanou žalobou zo dňa 13.02.2012 podanou na podateľni tunajšieho súdu v ten istý deň
sa žalobca cestou svojho zvoleného zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj
prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Súčasne
navrhol zaviazať žalovaného k náhrade trov konania. Svoju žalobu žalobca odôvodnil tým, že Colný
úrad Prešov v priebehu rokov 1997 až 2001 nevrátil právnemu predchodcovi žalobcu nepoužité colné
zábezpeky v sume 21 708 413,- Sk, ale vyplatil ich po častiach v hotovosti neoprávnenej osobe - B..
C. U. na základe falošného plnomocenstva. Týmto správny orgán konal v rozpore s ustanovením §
216 ods. 2, veta posledná zákona č. 180/1996 Z. z., nakoľko tento prebytok mal vrátiť deklarantovi,
ktorým bol právny predchodca žalobcu. Ako dôkaz k tomuto tvrdeniu slúži správa Inšpekcie generálneho
riaditeľa Colného riaditeľstva SR, kde sa konštatuje, že nesprávnym úradným postupom Colného úradu
Prešov došlo ku škode v celkovej sume 21 047 972,- Sk, ako aj neskôr vydaný rozkaz generálneho
riaditeľa Colného riaditeľstva SR č. 60/2001, kde sa uvádza, že v prípade, ak colný úrad obdŕžal finančné



prostriedky bezhotovostným platobným stykom a oprávnená osoba požiada o ich vrátenie, vratku možno
vykonať len bezhotovostným platobným stykom na ten účet, z ktorého boli peňažné prostriedky colnému
úradu poukázané. Z tohto dôvodu podal žalobca žalobu o náhradu škody, spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Po konaniach na súde prvého stupňa, odvolacom súde a súde dovolacom, bola táto
žaloba Krajským súdom v Prešove zamietnutá s odôvodnením, že žalobca sa nesprávne domnieval,
že je možné vyvodiť zodpovednosť za škodu vyplývajúcu z nesprávneho úradného postupu už za
situácie, keď žalobca zatiaľ colný úrad o vrátenie preplatkov colnej zábezpeky v zmysle § 216
zákona č. 180/1996 Z. z. nepožiadal. Na základe toho potom žalobca požiadal Colný úrad Prešov o
vrátenie colných zábezpek v sume 21 708 413,- Sk s prísl. Colný úrad žiadosti žalobcu nevyhovel
s odôvodnením premlčania práva na vrátenie nepoužitých zábezpek (4 ročná premlčacia lehota).
Na základe odvolania podaného žalobcom a zrušenia rozhodnutia Colného úradu (tento postup sa
opakoval 2 krát), následne Colné riaditeľstvo SR v poradí tretím rozhodnutím - žalovaným odvolanie
žalobcu zamietlo a rozhodnutie pôvodne žalovaného potvrdilo. Žalobca opakuje, že k nesprávnemu
úradnému postupu došlo v okamihu, keď Colný úrad Prešov vrátil nepoužité colné zábezpeky osobe
neoprávnenej, v hotovosti a na základe falošného plnomocenstva. Žalobca sa o škode dozvedel dňa
02.08.2001, čiže právo na náhradu škody sa premlčalo dňa 02.08.2004. Žaloba o náhradu škody bola
súdu doručená dňa 27.11.2002, a preto je zrejmé, že bola podaná v trojročnej zákonnej lehote. Keďže
počas súdneho konania premlčacie lehoty neplynú a konanie o náhradu škody sa právoplatne skončilo
až rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.01.2009, neobstojí tvrdenie colného úradu, že
žalobca požiadal o vrátenie colných zábezpek až dňa 01.04.2009. Konanie o vrátenie colných zábezpek
trvalo pred správnym orgánom od 01.04.2009 do 13.12.2011, pričom počas tejto doby premlčacia lehoty
neplynula. Z tohto dôvodu preto tvrdenie Colného úradu Prešov o premlčaní nároku neobstojí. Ak je
colná zábezpeka majetkom žalobcu, tak možno logicky vyvodiť, že tento nárok nepodlieha premlčaniu.
Žalobca žil v dobrej viere, že finančné prostriedky sú na účte colného úradu a tam sa nemôžu stratiť,
ale môžu byť použité len na zákonom stanovený účel, t.j. na zaplatenie colného dlhu. Ak si niekto splní
zákonom uloženú povinnosť, t.j. zabezpečí colný dlh zložením zábezpeky v hotovosti na účet colného
úradu, tak to nemôže byť na ujmu deklaranta. Žalovaný bol povinný vrátiť prebytky colných zábezpek
z úradnej povinnosti, a to osobe oprávnenej a rovnakým spôsobom ako ich prijal, t.j. prevodom na účet,
a to aj bez požiadania. Toto žalovaný v napadnutom rozhodnutí nijakým spôsobom nezdôvodnil.

Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 27.04.2012 rovnako ako v žalovanom rozhodnutí uviedol, že
v období rokov 1997 až 2001 Colný úrad Prešov v 93 prípadoch vyplatil nevyužitú colnú zábezpeku
v celkovej výške 21 708 413,- Sk zloženú štátnym podnikom Východoslovenské energetické závody,
štátny podnik Košice (právny predchodca žalobcu). Predmetné colné zábezpeky boli vyplatené B.. C. U.,
zamestnancovi právneho predchodcu účastníka konania, ktorý sa preukázal colnému úradu písomným
plnomocenstvom udeleným vedúcim oddelenia zásobovania B.. X. P., ako i písomným plnomocenstvom
udeleným štatutárnym orgánom právneho predchodcu účastníka konania. Okrem prvej splátky prevzatej
B.. C. U., ktorú tento vložil na účet žalobcu, však už tento prevzatú hotovosť ďalej nepoukazoval v
prospech žalobcu, ale len na svoj súkromný účet. Takto to pokračovalo v priebehu rokov 1997 až 2001.
Na základe tejto skutočnosti je zrejmé, že najneskôr od okamihu, keď B.. U. vložil prvú ním prevzatú
splátku na účet právneho predchodcu žalobcu, vedeli alebo mohli a mali vedieť o tejto skutočnosti aj
jeho nadriadení - vedúci zamestnanci štátneho podniku. Právny predchodca žalobcu ako štátny podnik,
ktorého účtovná uzávierka je každoročne overovaná audítorom, však vo svojom účtovníctve v priebehu
rokov 1997 až 2001, dokonca ani nevykazoval žiadnu pohľadávku voči Colnému úradu Prešov, akoby
mu táto pomerne značná suma v priebehu tohto obdobia vôbec nechýbala. Žalobca túto pohľadávku
po prvýkrát vykázal vo svojom účtovníctve až v roku 2001, t.j. pred jeho pripravovanou privatizáciou.
Voči B.. U. bolo začaté trestné stíhanie, avšak tento je od roku 2001 nezvestný a zdržiava sa na
neznámom mieste. Na základe znaleckého posudku bolo zistené, že predložené plnomocenstvá na
preberanie colných zábezpek podpísané B.. P. sú falošné, keďže podpisy na nich nie sú pravé. Žalobca
sa domáhal zaplatenia colných zábezpek od Colného úradu Prešov najprv v súdnom konaní o náhradu
škody, kde po viacerých rozhodnutiach a podaní riadnych a mimoriadnych opravných bolo rozhodnuté,
že sa žaloba zamieta s odôvodnením, že nie je splnený predpoklad uplatnenia nároku na náhradu
škody od Colného úradu Prešov, keďže žalobca nepreukázal, že pri rozhodovaní o vrátení preplatku
došlo k vzniku škody v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia alebo v súvislosti s
nesprávnym úradným postupom colného úradu, pričom nie je zrejmé, akým spôsobom sa žalobca
pokúsil získať uspokojenie svojej pohľadávky voči colnému úradu. Proti B.. C. U. si žalobca svoj nárok
neuplatnil. Dňa 01.04.2009 podal žalobca na Colný úrad Prešov žiadosť o vrátenie colných zábezpek
v sume 21 708 413,- Sk s príslušenstvom v zmysle § 216 ods. 2 zákona č. 180/1996 Z. z.. Po vydaní



viacerých rozhodnutí a využití riadnych opravných prostriedkov sa skutkový stav ustálil tak, ako je to
uvedené v napadnutom rozhodnutí. Prebytky colných zábezpek boli v súlade s § 216 ods. 2 zákona
č. 180/1996 Z. z. a § 390 ods. 6 zákona č. 238/2001 Z. z. vrátené právnemu predchodcovi žalobcu
(deklarantovi), ktorý bol v tomto prípade zastúpený B.. U.. Prípadné porušenie interných predpisov
je v tomto prípade irelevantné, keďže postup colného úradu bol v súlade so zákonom. Žalovaný trvá
na tom, že B.. U. mal oprávnenie na prevzatie colných zábezpek jednak na základe plných mocí
udelených štatutárnym orgánom právneho predchodcu žalobcu - B.. C. R.; jednak na základe plnej
moci vyplývajúcej s organizačného a zodpovednostného poriadku právneho predchodcu žalobcu; jednak
na základe skutočnosti, že B.. U. dňa 23.12.1996 prevzal v hotovosti úplne prvý prebytok colnej
zábezpeky, pričom pri tomto prevzatí sa tiež preukázal vyššie uvedenými plnými mocami a prijatý
prebytok colnej zábezpeky následne poukázal na účet právneho predchodcu žalobcu, ktorý túto platbu
prijal. Ak by B.. U. nebol oprávnený na zastupovanie právneho predchodcu žalobcu, potom tento mal
platbu ako bezdôvodné obohatenie okamžite vrátiť colnému úradu, avšak toto do dnešného dňa neurobil.
Námietky, že colný úrad bol povinný vrátiť prebytky colných zábezpek z úradnej povinnosti osobe
oprávnenej rovnakým spôsobom ako ich prijal, t.j. prevodom na účet a neučinil tak, považuje žalovaný
za účelové a zavádzajúce. V danom prípade Colný úrad Prešov vrátil (vyplatil) prebytky zábezpeky
deklarantovi (právnemu predchodcovi žalobcu) prostredníctvom jeho splnomocneného zamestnanca.
Právny názor, že žalobca mal v danom prípade požiadať Colný úrad Prešov o vrátenie zábezpek,
vyslovil NS SR v rozsudku sp. zn. 1M Cdo 10/2007 zo dňa 28.07.2008. Spôsob vrátenia prebytku
colnej zábezpeky nie je ustanovený žiadnym všeobecne záväzným právnym predpisom, takže colnému
úradu zo žiadneho právneho predpisu nevyplývala povinnosť vrátenia zábezpeky iba bezhotovostným
prevodom, a preto mohol vykonať vyplatenie prebytkov zábezpek v hotovosti. Povinnosť vracať prebytky
zábezpek bezhotovostným prevodom na účet bola ustanovená až v internom predpise colnej správy
(Rozkaz generálneho riaditeľa CR SR č. 60/2001), a to až od 03.08.2001, a teda sa nevzťahovala na
obdobie, v ktorom došlo k vráteniu prebytkov zo strany Colného úradu Prešov právnemu predchodcovi
žalobcu (obdobie od 01.01.1997 do 01.08.2001). Žalovaný ďalej poukazuje na to, že premlčanie sa
vzťahuje na samotný úkon požiadania o vrátenie zábezpek žalobcom a nie na konania, ktoré vecne
nesúvisia s právom na vrátenie zábezpek, ako je napr. konanie o náhradu škody. Záverom uvádza, že
napadnuté rozhodnutie sa vysporiadalo so všetkými tvrdeniami a námietkami žalobcu a preto navrhuje
žalobu zamietnuť.

Súd na základe ustanovení § 244 a nasl. O.s.p. podľa § 247 a nasl. O.s.p. preskúmal žalobou napadnuté
rozhodnutie žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe a po oboznámení sa s obsahom
administratívneho spisu žalovaného po prejednaní veci na pojednávaní dňa 13.03.2014, ktoré bolo
odročené na vyhlásenie rozsudku na deň 10. apríla 2014, kedy bol tento rozsudok vyhlásený, dospel k
záveru, že žalobe žalobcu z dôvodov uvedených v žalobe nemožno priznať úspech z ďalej uvedených
dôvodov.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov verejnej správy ( § 244 ods. 1 O.s.p.).

V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovania o žalobách proti rozhodnutiam a postupom
správnych orgánom proti právoplatným rozhodnutiam postupuje súd podľa ustanovení § 247 a nasl.
O.s.p.

Podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu ( § 247 ods. 1 O.s.p.).

Ak nie je možné vyhlásiť rozsudok po skončení pojednávania, najmä ak sa na pojednávaní ukázalo, že
predmetom posúdenia je zložitá právna otázka, oznámi predseda senátu alebo samosudca účastníkom
termín vyhlásenia rozsudku, ktorý určí tak, aby sa vyhlásenie uskutočnilo najneskôr do jedného mesiaca
odo dňa pojednávania. Neprítomným účastníkom oznámi termín vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods.
3 (§ 250ia O.s.p.).

Ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v
žalobe (ďalej len „v medziach žaloby“) dospel k záveru, že rozhodnutia a postupy správneho orgánu v



medziach žaloby sú v súlade so zákonom vyslovené rozsudkom, že sa žaloba zamieta ( § 250j ods.
1 O.s.p.).

Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 180/1996 Z. z. (ďalej len „colný zákona“), deklarantom sa rozumie
osoba, ktorá robí colné vyhlásenie vo vlastnom mene alebo osoba, v ktorej mene bolo colné vyhlásenie
urobené.

Na colné konanie si každý môže určiť zástupcu. Zastúpenie môže byť

a) priame, ak zástupca konal v mene a na účet zastúpenej osoby,
b) nepriame, ak zástupca konal vo vlastnom mene, ale na účet zastúpenej osoby (§4 ods. 3 colného
zákona).

Zástupca musí vyhlásenie, že koná na účet zastúpenej osoby a špecifikovať, či ide o zastúpenie priame,
alebo nepriame. Osoba, ktorá nevyhlási, že koná v mene alebo na účet inej osoby, alebo vyhlási, že
koná v mene alebo na účet inej osoby bez plnomocenstva, sa považuje za osobu konajúcu vo vlastnom
mene a na svoj účet (§ 4 ods. 4 colného zákona).

Zastúpenie vzniká na základe dohody o plnomocenstve alebo inej zmluvy (§ 4 ods. 5 colného zákona).

Deklarantom môže byť iba slovenská osoba (§ 4 ods. 8 colného zákona).

Podľa ustanovenia § 216 ods. 1 colného zákona colný dlh je možné zabezpečiť ak z prijatia colného
vyhlásenia vyplývajúce určité osoby osobitnej povinnosti, môže byť colné vyhlásenie urobené iba touto
osobou a na jej účet ( § 4 ods. 7 colného zákona).

Colná zábezpeka sa použije na úhradu cla, daní a iných platieb vyberaných pri dovoze, skladného,
pokuty uloženej podľa tohto zákona a nákladov konania, ak nie je colný dlh v lehotách určených týmto
zákonom dobrovoľne splnený alebo ak s jeho použitím na úhradu cla, daní a iných platieb uplynutím
týchto lehôt deklarant vysloví súhlas. Prípadný prebytok colnej zábezpeky sa vráti deklarantovi (§ 216
ods. 2 colného zákona).

Z rozhodnutia žalovaného, ako aj žaloby žalobcu a vyjadrenia žalovaného možno vyvodiť, že medzi
účastníkmi konania, bol predovšetkým sporný výklad ustanovenia § 216 ods. 2 posledná veta colného
zákona, ako aj otázka premlčania práva žalobcu vrátane príslušenstva.

Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu žalovaného predmetnú colnú zábezpeku zložil
právny predchodca žalobcu (Východoslovenské energetické závody, štátny podnik Košice), a to
bezhotovostným spôsobom, pričom vrátenie prebytku colnej zábezpeky bolo vykonané podľa
ustanovenia § 4 ods. 3 písm. a/ colného zákona tak, že prebytok na základe predloženého
splnomocnenia svojho zamestnávateľa vyzdvihoval B.. U. v hotovosti na Colnom úrade Prešov v 89,
resp. 93 prípadoch, ako to tvrdí žalobca, čo spolu predstavovalo sumu 21 047 972,- Sk, a ktorú sumu
okrem prvej splátky, ktorú vložil B.. U. na účet právneho predchodcu žalobcu, si ponechal a použil
pre seba, čo medzi účastníkmi taktiež nebolo sporné. Podľa žalobcu tento postup colného úradu bol
nesprávny, podľa žalovaného takýto postup vyplácania prebytku colnej zábezpeky bol v súlade so
zákonom a internými predpismi právneho predchodcu žalovaného.

Podľa právneho názoru súdu zo žiadneho ustanovenia v inkriminovanom čase rokov 1996 až 2001
platného colného zákona, ani z ustanovenia § 216 ods. 2 posledná veta colného zákona nemožno
vyvodiť, že by prípadný prebytok colnej zábezpeky musel byť vracaný deklarantovi bezhotovostným
spôsobom. Tento zákon umožňoval vrátenie prebytku colnej zábezpeky zaužívaným spôsobom a
pokiaľ žalovaný vrátil, resp. vracal prebytok colnej zábezpeky deklarantovi hotovostným spôsobom na
základe predloženého plnomocenstva v zmysle ustanovení § 4 ods. 3 až 5 colného zákona, žalovaný
postupoval podľa názoru súdu v súlade so zákonom. To, že neskôr bola dokázaná neplatnosť tohto
plnomocenstva podľa názoru súdu nemôže byť na úkor žalovaného, ktorý konal v dobrej viere a prebytok
colnej zábezpeky vracal prostredníctvom zamestnanca právneho predchodcu žalobcu a nemohol mať
vedomosť o tom, že tento zamestnanec tieto prebytky colnej zábezpeky s výnimkou prvej splátky



prebytku colnej zábezpeky neodovzdá svojmu zamestnávateľovi, t.j. právnemu predchodcovi žalobcu,
a že tieto použije pre seba.

Podľa názoru súdu bolo na žalobcovi, v skutočnosti jeho právnemu predchodcovi, aby evidoval vracanie
prebytkov colných zábezpek vo svojom účtovníctve a pokiaľ tak nerobil a umožnil B.. U., aby tento
tieto vrátené prebytky colných zábezpek použil pre seba, je to pochybenie žalobcu a nie pochybenie
žalovaného, ktorý prebytky colných zábezpek vrátil v súlade s ustanovením § 216 ods. 2 posledná veta
colného zákona.

Pokiaľ by mal žalovaný vrátil prebytky colných zábezpek, ktoré už raz vyplatil právnemu predchodcovi
žalobcu, v skutočnosti jeho zamestnancovi, ešte raz, potom by vzniklo na strane žalobcu bezdôvodné
obohatenie, pretože žalovaný by vrátil prebytky colných zábezpek dvakrát, teda duplicitne.

Ako to vyplýva z obsahu administratívneho spisu žalovaného zamestnankyne žalovaného poznali
B.. U. ako dlhodobého zamestnanca právneho predchodcu žalobcu a na základe ním predloženého
splnomocnenia mu netušiac, že ide o falšovaný podpis splnomocniteľa, prebytky colných zábezpek
vyplácali bez ďalšieho tak, ako v tom čase, resp. pred rokom 1996, to bolo zaužívanou praxou
pri vyplácaní resp. vracaní nepoužitých colných zábezpek u právneho predchodcu žalobcu. Podľa
názoru súdu argumentácia žalovaného, v ktorej poukazuje na nedostatočnú kontrolu jeho vnútorného
fungovania, je v tomto prípade opodstatnená, pretože bolo na žalobcovi, aby v rámci svojej vnútornej
kontroly vracanie prebytkov colných zábezpek sledoval, kontroloval, a preto súd rovnako ako žalovaný
vidí pochybenie práve u žalobcu v oblasti vnútornej kontroly a v danom prípade konkrétne v kontrole
zamestnanca B.. U. prostredníctvom svojho účtovníctva, ktoré bol právny predchodca žalobcu povinný
viesť.

Preto súd uzatvára, že žalovaný nekonal v rozpore s ustanovením § 216 ods. 2 posledná veta
colného zákona platného v čase rokov 1996 až 2001, pretože prebytky colných zábezpek boli vrátené
právnemu predchodcovi žalobcu ako deklarantovi, ktorého zastupoval B.. U., ktorý mal oprávnenie
(splnomocnenie) na prevzatie colných zábezpek na základe plných mocí, ktoré predložil Colnému
úradu v Prešove. Skutočnosť, že B.. U. nevrátil svojmu zamestnávateľovi, teda právnemu predchodcovi
žalobcu prebytky colných zábezpek, nemôže byť na ujmu žalovaného, ktorého zamestnanci v rokoch
1996 až 2001 nemali dôvod pochybovať, že hotovosti, ktoré mu vyplatili ako splnomocnenému
zástupcovi, si tieto tento nechá a použije pre seba.

Pokiaľ žalobca poukazoval na rozkaz Generálneho riaditeľa SR žalovaného č. 60/2001, tak je zjavné, že
interný dokument nebol v čase vracania colných zábezpek B.. U. účinný, preto sa ním žalovaný nemohol
riadiť.

Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 28.07.2007 sp. zn. 1M Cdo 10/2007, z ktorého vyplýva, že spôsob vrátenia prebytku
colnej zábezpeky nie je ustanovený žiadnym všeobecne záväzným právnym predpisom, a teda ani
colným zákonom č. 180/1996 Z. z..

Podľa názoru súdu nemožno považovať námietku žalobcu, že žalovaný sa nevysporiadal s dôvodmi a
námietkami uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného za dôvodnú, pretože
žalovaný v žalovanom rozhodnutí reagoval na jednotlivé body odvolania žalobcu proti prvostupňovému
rozhodnutiu a argumentačne ich aj dostatočne zhodnotil.

Pokiaľ žalovaný vzniesol námietku premlčania v správnom konaní a žalobca voči tomu namietal tak
súd poukazuje na skutočnosť, že VI. hlava colného zákona upravuje colný dlh, a tento zákon upravuje
len premlčanie colného dlhu, nie premlčanie vrátenia colnej zábezpeky. Preto podľa názoru súdu ani
žalovaný svoje rozhodnutie nemôže opierať o premlčanie nároku na vrátenie colnej zábezpeky podľa
predpisov príbuzného práva ( či občianskeho zákonníka, či obchodného zákonníka), pretože analógia
práva je vo verejnom práve vylúčená.

Pokiaľ si žalobca v žiadostiach zo dňa 01.04.2009 uplatňoval aj úrok z omeškania vo výške 10 % od
07.06.2004 do zaplatenia, tak súd k tomu len uvádza, že colná zábezpeka je verejnou dávkou, ktorú
štátny orgán vyberá za tovar pri prekročení štátnej hranice. Colná zábezpeka nepatrí pod pojem clo,



čo vyplýva z ustanovenia § 216 ods. 2 colného zákona. Colný zákon nárok na úroky z omeškania zo
zloženej colnej zábezpeky (§ 239 ods. 1 - 3 zákona č. 180/1996 Z. z.) neupravuje. Použitie analógie
legis, to znamená colnej zábezpeke priznať právny režim cla, vo finančných vzťahoch štátu v neprospech
štátneho rozpočtu nie je prípustné. Colná zábezpeka má charakter zabezpečovaní a nie je platbou s
uhradzovacím charakterom ako je clo, preto nárok na úroky z omeškania počas plnenia zabezpečovacej
funkcie, z nej nevzniká. Pri analógii práva (analógia iuris) v prípade, keď sa pri riešení určitého prípadu
nenájde ani podobná právna norma, postupuje orgán aplikácie práva podľa právneho poriadku ako
celku, podľa všeobecných princípov, ktoré platia pre celý systém platného práva, prípadne podľa
princípov daného alebo príbuzného odvetvia práva. Prihliada pritom na zmysel, či účel zákona, na
jeho ducha (ratio legis). Vo verejnom práve však založiť existenciu finančno-právneho nároku voči
orgánu štátnej správy analógiou iuris je vylúčené (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 29. januára 2009 sp. zn. 3 Sžf 41/2008).

Preto súd z vyššie uvedených dôvodov považoval žalobu žalobcu z dôvodov uvedených v žalobe za
nedôvodnú, a preto podľa § 250j ods. 1 O.s.p., majúc za to, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané v
súlade so zákonom vyslovil rozsudkom, že žalobu zamieta, ktorý rozsudok bol vyhlásený dňa 10. apríla
2014 po odročení pojednávania na vyhlásenie rozsudku, v zmysle ustanovenia § 250ia O.s.p.

Neúspešnému žalobcovi súd právo na náhradu trov konania nepriznal (§ 250k ods. 1 O.s.p.).
Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.