{"guid": "032e8b38-3447-4a06-aee8-e264dc01b681:2be7c2b5-88b9-49f7-9d2e-49cc1716fd74", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:9013899633.2", "spisova_znacka": "5MCdo/1/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/1/2013 z 15. 12. 2015", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 15. decembra 2015, sp. zn. 5MCdo/1/2013, ECLI:SK:NSSR:2016:9013899633.2", "identifikacne_cislo": "9013899633", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Janka Prístavková", "datum_vydania": "2015-12-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243e.odsek-1", "nazov": "§ 243e ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243e.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243e"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243i.odsek-2", "nazov": "§ 243i ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243i.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243i"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243b.odsek-5", "nazov": "§ 243b ods. 5 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243b.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243b"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-218.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 218 ods. 1 písm. c) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-218.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-218"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243e", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243i", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243b", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-218"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2be7c2b5-88b9-49f7-9d2e-49cc1716fd74", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:9013899633.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:9013899633.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:9013899633.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Najvyšší súd\nSpisová značka: 5MCdo/1/2013\nIdentifikačné číslo súdneho spisu: 9013899633\nDátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2015\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Mesiarkinová\nECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:9013899633.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu TATRASVIT SVIT - SOCKS a.s., so sídlom\nvo Svite, Mierová 1, zastúpenej advokátom JUDr. Matejom Valašikom, so sídlom v Bratislave, Ul.\n29. augusta, proti žalovanej Slovenskej republike - Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej\nrepubliky, so sídlom v Bratislave, Chlumeckého 2, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným\npostupom, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 12 C 41/2003, o mimoriadnom dovolaní\ngenerálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 8. novembra\n2011, sp.zn. 14 Co 277/2011 a rozsudku Okresného súdu Bratislava III z 18. januára 2008, č.k. 12 C\n41/2003-122, takto\n\nr o z h o d o l :\n\nMimoriadne dovolanie  o d m i e t a .\n\nŽalovanej náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznáva.\n\no d ô v o d n e n i e :\n\nOkresný súd Bratislava III rozsudkom z 18. januára 2008, č.k. 12 C 41/2003-122 zamietol návrh žalobcu,\nktorým sa domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 3.825.000,- Sk s 19 % úrokom z omeškania od\n5. decembra 1998 do zaplatenia z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom,\nspočívajúcom v nesprávnom a bezdôvodnom zápise exekučného titulu na LV Č. XXX, pre k.ú. M., čím\ndošlo k zmareniu zmluvy o budúcej zmluve, odstúpeniu zmluvného partnera od tejto zmluvy a zaplateniu\nzmluvnej pokuty vo výške žalovanej sumy žalobcom tak, ako sa v zmluve zaviazal. Žalovanej náhradu\ntrov konania nepriznal. Mal za to, že konaním žalovanej došlo k nesprávnemu úradnému postupu -\nvykonaniu zápisu na LV č. XXX  z 3. septembra 1998 na spornej nehnuteľnosti v časti „C“ ťarchy, ktorým\nžalovaná omylom vyznačila \"Exekútorský úrad Humenné: Upovedomenie o začatí exekúcie zriadením\nexekučného záložného práva na nehnuteľnostiach S.“ - hoci tento zápis sa mal týkať iného subjektu.\nPredmetom sporu bola zmluvná pokuta, ktorú sa v zmysle čl.  II Zmluvy o budúcej zmluve zaviazal\nžalobca zaplatiť spoločnosti ABH, spol. s r.o. Poukázal na ustanovenia § 544 ods. 1 a 2, § 50a ods. 1, 2\na 3 Občianskeho zákonníka, § 290 ods. 1 a 2 a § 374 ods. 1 Obchodného zákonníka a na ustanovenie\n§ 18 ods. 1 a 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu\nalebo jeho nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že zmluvná pokuta je zabezpečovací prostriedok,\nktorý má akcesorickú povahu, teda predpokladá existenciu hlavného záväzku, na zabezpečenie ktorého\nmá slúžiť, pričom poukázal na judikát NS SR č. R 14/1999. Podľa vyjadrenia žalobcu k hlavnému\nzáväzku - k uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo z dôvodu, že spoločnosť ABH spol. s r.o. mu listom z 8.\nseptembra 1998 oznámila odstúpenie od Zmluvy o budúcej zmluve v dôsledku nedodržania dojednanej\nlehoty na uzavretie riadnej zmluvy a následne vyzvala žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty. Dospel k\nzáveru, že ak žalobca nezavinil, nespôsobil a nemohol predpokladať vzniknutú prekážku, ide o okolnosť,\nktorá vylučuje jeho povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu, pokiaľ táto bola jedinou prekážkou, brániacou\nuzavretiu riadnej kúpnej zmluvy tak, ako ju deklaruje žalobca. Konštatoval, že žalobca nemal dobrovoľne\nzmluvnú pokutu zaplatiť, ale mal vyčkať na rozhodnutie súdu, pokiaľ by ho spoločnosť ABH, spol.\ns r.o. o zaplatenie zmluvnej pokuty žalovala. Dôvody zaplatenia zmluvnej pokuty uvedené žalobcom\n\n(zachovanie dobrých obchodných vzťahov) neakceptoval, pretože žalobca tým preniesol zodpovednosť\nna žalovanú. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.\nKrajský súd v Bratislave na základe odvolania žalobcu rozsudkom z 8. novembra 2011, sp.zn. 14\nCo 277/2011 (v poradí tretím)  rozsudok  súdu  prvého  stupňa  potvrdil  a  žalovanej  náhradu\ntrov  odvolacieho a  dovolacieho konania nepriznal. Pri posudzovaní nároku žalobcu rovnako ako pri\npredchádzajúcom rozhodnutí, vychádzal z nesporných skutočností, a to že zo strany žalovanej došlo k\nnesprávnemu úradnému postupu, že zaplatením zmluvnej pokuty vznikla žalobcovi škoda spočívajúca v\nzmenšení jeho majetku o čiastku zodpovedajúcu zaplatenej zmluvnej pokute. Mal však za to, že majetok\nžalobcu sa nezmenšil v príčinnej súvislosti s nesprávnym postupom katastrálneho úradu. Poukázal na\nustanovenia § 289 ods. 1, § 290 ods. 1, § 300, § 344, § 374 ods. 1 a § 302 Obchodného zákonníka ako\naj ustanovenia § 18 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu\nštátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Považoval za nesporné, že na právny vzťah medzi\nžalobcom a spoločnosťou ABH, spol. s r.o. s poukazom na ustanovenia § 1 Obchodného zákonníka je\npotrebné aplikovať ustanovenia tohto zákona. Mal za to, že splnenie zmluvnej povinnosti (zaplatenie\nzmluvnej  pokuty)  zo  strany  žalobcu,  nemôže  byť  škodou  v  zmysle  zákona č. 58/1969 Zb.\no zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným\npostupom. Vychádzal z toho, že nesprávny zápis katastrálneho úradu je bezpochyby nesprávnym\núradným postupom v zmysle citovaného zákona, ktorý však bez ďalšieho nemá za následok vznik\nškody. Peňažné plnenie, ktorého sa žalobca domáha titulom náhrady  škody  a  ktorého  výška\nzodpovedala  žalobcom  zaplatenej  zmluvnej  pokute, nepredstavuje ujmu spôsobenú nesprávnym\npostupom katastrálneho úradu. Majetok žalobcu sa zmenšil až zaplatením zmluvnej pokuty, to znamená,\nže bez ďalšej právnej skutočnosti, v danom prípade bez splnenia zmluvnej povinnosti zaplatiť zmluvnú\npokutu, by ku škode u žalobcu vôbec nedošlo. Z postupného sledu jednotlivých skutkových okolností\nv danej veci považoval za zrejmé, že nesprávny úradný postup katastrálneho úradu bol významným\nčlánkom reťazca príčin a následkov, pretože ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nebol\nby sa zmenšil ani majetok žalobcu. Napriek tomu mal za to, že z relevantných príčin a  následkov\nvyplýva,  že  zmenšenie  majetku  žalobcu  nebolo  spôsobené  priamo neprávnym úradným postupom\nkatastrálneho úradu. Uzavrel, že keďže vzťah príčiny a následku má byť priamy a bezprostredný, v\ndanom prípade nebola daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom katastrálneho\núradu a škodou vzniknutou zmenšením majetku žalobcu v dôsledku zaplatenia zmluvnej pokuty.  O\ntrovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p..\n\nNa dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 5. júna 2012, sp.zn. 5 Cdo\n79/2012 dovolanie odmietol a žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Vzhľadom na to, že\nprípustnosť dovolania žalobcu nebolo možné vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho\nporiadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s  §\n218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So\nzreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska\njeho vecnej správnosti. O trovách dovolacieho konania rozhodol podľa § 243b ods. 4 O.s.p. v spojení\ns § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.\n\nNa základe podnetu žalobcu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny\nprokurátor“) mimoriadne dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 8. novembra 2011,\nsp.zn. 14 Co 277/2011 a rozsudku Okresného súdu Bratislava III z 18. januára 2008, č.k. 12 C\n41/2003-122. Poukázal na § 1 ods. 1 a § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za\nškodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že\npríčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom je predpokladom vzniku nároku\nna náhradu škody. Príčinná súvislosť je vyjadrená v ustanovení § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.,\nslovným spojením „škoda spôsobená ... nesprávnym úradným postupom“. Príčinná súvislosť je v\nurčitom rozsahu otázkou skutkovou a v určitom rozsahu otázkou právnou. Dôvodom mimoriadneho\ndovolania bolo výlučne nesprávne právne posúdenie veci, a to nesprávna interpretácia ustanovenia\n§ 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. v časti slovného spojenia „ škoda spôsobená  ... nesprávnym\núradným postupom.“. Poukázal, že odvolací súd interpretoval uvedené ustanovenie tak, že škoda nie\nje spôsobená nesprávnym úradným postupom vtedy, ak v dôsledku nesprávneho úradného postupu\nvznikol súkromnoprávny záväzok na ťarchu žalobcu, ktorý žalobca splnil. Mal za to, že správna\ninterpretácia citovaného ustanovenia je taká, že ak žalobcovi vznikne splnením záväzku majetková\nujma a ak tento záväzok vznikol ako následok nesprávneho úradného postupu, ide o škodu v príčinnej\nsúvislosti s nesprávnym  úradným postupom, pričom za danú škodu zodpovedá štát. Poukázal na to,\n\nže pojem príčinná súvislosť právny predpis bližšie nedefinuje. Obsah pojmu určujú výkladové metódy\npráva. Poukázal na príčinnú súvislosť faktickú (de facto, skutkovú) a príčinnú súvislosť právnu (de\niure). 1/ Príčinná súvislosť „de facto“ medzi dvoma skutočnosťami je daná iba vtedy, ak by druhá\nskutočnosť nenastala bez prvej skutočnosti. Zisťovanie faktického príčinného vzťahu sa vykoná metódou\nelementárnej logiky označovanou ako „conditio sine qua non“ alebo „but for test“. Príčinná súvislosť v\nprávnom zmysle (de iure) nastáva iba vtedy, ak okrem kritéria a ad 1/ existuje aj blízky a predvídateľný\nvzťah medzi príčinou a následkom. Právna kauzalita nie je daná, ak druhá skutočnosť je síce následkom\nprvej skutočnosti (bez prvej skutočnosti by druhá skutočnosť nenastala), avšak druhá skutočnosť je\nsúčasne aj následkom inej, hodnotovo bližšej a menej predvídateľnej okolnosti (tzv. actus interveniens).\nTáto okolnosť zasiahla do deja takým spôsobom, že došlo k prerušeniu právnej kauzality medzi\nprvou a druhou skutočnosťou, hoci kauzalita faktická zostala medzi nimi zachovaná (kritérium ad 1/ je\nnaďalej splnené). Uviedol, že súd prvého stupňa dospel nesprávnou aplikáciou zákonných ustanovení o\nzmluvnej pokute k záveru, že žalobca vôbec nebol povinný zmluvnú pokutu zaplatiť, teda neuznal ani len\nsplnenie faktickej kauzality. Odvolací súd však nespochybnil, že žalobca mal povinnosť zmluvnú pokutu\nzaplatiť, keď argumentácia odvolacieho súdu je založená výsostne na nesplnení podmienok príčinnej\nsúvislosti de iure. Odvolací súd uviedol, že: „bez ďalšej právnej skutočnosti, v danom prípade bez\nsplnenia zmluvnej povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu, by ku škode u žalobcu vôbec nedošlo.“ Odvolací\nsúd teda vidí okolnosť prerušujúcu kauzálny dej (actus interviens) v tom, že žalobca svoj existujúci\nzáväzok splnil. Odvolací súd uviedol (strana 12 rozsudku, posledný odsek), že „postup katastrálneho\núradu bol významným článkom reťazca príčin (uznal tým faktickú kauzalitu), napriek tomu ... vzťah\npríčiny a následku musí byť priamy a bezprostredný (nestotožnil sa so splnením podmienok právnej\nkauzality)“. Mal za to, že je neprípustné považovať splnenie existujúceho platného a splatného záväzku\nza actus intervenies, za okolnosť hodnotovo bližšiu a menej predvídateľnú, ktorá pretŕha blízky vzťah\npríčinnej súvislosti so skoršími súvislosťami majúcimi za následok samotný vznik záväzku. Považoval\nza priam prekvapujúce vysloviť, že samotný žalobca tým, že splnil záväzok, spôsobil novú udalosť,\nktorou sa nesprávny úradný postup stal vo vzťahu ku škode hodnotovo bezvýznamnou príčinou. Keďže\nodvolací súd dospel k záveru, že zaplatenie zmluvnej pokuty žalobcom bolo udalosťou, bez ktorej by k\nvzniku škody nedošlo a že týmto zaplatením sa vzťah nesprávneho úradného postupu a škody stál nie\npriamym a nie bezprostredným, zaťažil rozhodnutie nesprávnym právnym posúdením veci spočívajúcim\nv nesprávnej interpretácii ustanovenia § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Z týchto dôvodov generálny\nprokurátor navrhol, aby mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky odvolacieho súdu a súdu prvého\nstupňa boli zrušené a vec vrátená Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie, z dôvodu, že\nrozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.).\n\nŽalobca vo svojom písomnom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, že s podaným mimoriadnym\ndovolaním súhlasí, poukázal na skúmanie príčinnej súvislosti  z hľadiska právneho posudzovania.\nS poukazom na § 243b ods. 2 druhá veta O.s.p. navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie\nzmenil a žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 126.966,73 € spolu so 17,6 % úrokom z omeškania\nod 22. októbra 2001 až do zaplatenia a uloží žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi náhradu trov\nprvostupňového, odvolacieho a dovolacieho konania, na účet právneho zástupcu žalobcu, do troch dní\nod právoplatnosti rozsudku.\n\nŽalovaná sa k podanému mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrila.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom\ndovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení\ns § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení\ns § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.\n\nPodľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby\ndotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným\nrozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom\nchránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné\ndosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.\nPodľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu\nza podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je\npostihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva\nv nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).\n\nV danom prípade dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že generálny prokurátor podal mimoriadne\ndovolanie podľa § 243e ods. 1 O.s.p. výlučne z toho dôvodu, že napadnuté rozsudky okresného súdu\na krajského súdu spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), ktoré\nvidel v tom, že súdy nesprávne interpretovali ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.\n\nMimoriadne dovolanie je (mimoriadny) opravný prostriedok, ktorý smeruje proti rozhodnutiu súdu, ktoré\nuž nadobudlo právoplatnosť a vykazuje atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O.s.p.). V\nkonaní o mimoriadnom dovolaní dochádza preto k stretu dvoch základných práv (ústavných princípov).\nIde jednak o právo na spravodlivý súdny proces, jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho\nštátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 Ústavy,\nktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy, treba mať\nv konaní o mimoriadnom dovolaní na zreteli vzájomný vzťah oboch týchto ustanovení. Daná procesná\nsituácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované\noznačené ústavné práva (m. m. I. ÚS 252/05 a tiež IV. ÚS 481/2011). Pri rozhodovaní o mimoriadnom\ndovolaní nemožno brať na zreteľ len generálnym prokurátorom namietané porušenie zákona, lebo je\npotrebné zachovať ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi právom na spravodlivé súdne konanie\na ústavným princípom právnej istoty. Právo na spravodlivý súdny proces treba pritom vnímať ako právo,\nktoré sa netýka len jedného z účastníkov konania (jednej procesnej strany) a sleduje len jeho práva  a\noprávnené záujmy; právo na spravodlivý súdny proces sa viaže na občianske súdne konanie ako celok\na právne postavenie všetkých jeho účastníkov rovnako.\n\nZ relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém\nopravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl. 6\nDohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné\niba vo výnimočných prípadoch.  Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie\n(Sutyazhnik proti Rusku rozsudok z roku 2009). ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát\nvyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval\nporušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z\ndôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok z\nroku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že v záujme právnej\nistoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K\nich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád.\nPodľa názoru ESĽP v žiadnom prípade však za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet\nkonania existujú dva odlišné právne názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku\n2009) alebo Bulgakova proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Vo veci Cornif proti Rumunsku (rozsudok\nz roku 2007) dospel k záveru, že sa v danom prípade sa jednalo o typický prípad existencie dvoch\nodlišných právnych názorov na ten istý predmet konania, čo v žiadnom prípade neoprávňuje zrušenie\nprávoplatného a záväzného rozhodnutia. Princíp právnej istoty tu môže ustúpiť iba výnimočne, a to za\núčelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh  proti Rusku, rozsudok\nz roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej\nčistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009).\n\nZároveň ESĽP opakovane dospel - na základe sčasti odlišných úvah - aj k názoru, že k porušeniu\nčl. 6 Dohovoru dochádza tiež vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v\nrámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný od účastníkov konania, len na\núvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku\niniciujúceho tento mimoriadny prieskum (viď napríklad rozhodnutia ESĽP vo veci Kutepov a Anikeyenko\nproti Rusku z roku 2005 a vo veci Tripon proti Rumunsku z roku 2008). Inštitút veľmi podobný\nmimoriadnemu dovolaniu upravenému v Občianskom súdnom poriadku bol predmetom skúmania ESĽP\nvo veci Tripon proti Rumunsku (rozsudok z roku 2008). V tomto rozhodnutí ESĽP konštatoval, že v\nskúmanom prípade generálny prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe\nžiadosti jednej zo strán sporu. ESĽP zásah generálneho prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho\nsúdneho konania označil za priťažujúci faktor, pretože, hoci tento štátny úradník konal na základe\npodnetu účastníka súdneho konania, podanie mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na\nvoľnej úvahe generálneho prokurátora. ESĽP v danej veci preto dospel k záveru, že zrušenie dotknutého\nprávoplatného a záväzného rozhodnutia porušilo sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie\n\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti\nSlovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. a COMPCAR, s.r.o.) pripomínajú význam a obsah\nprincípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti,\nnezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí z iniciatívy generálneho prokurátora\nvyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania.\n\nDovolací súd v súvislosti s aplikáciou predmetných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o\nmimoriadnom dovolaní a ich ústavne konformným výkladom, majúc na pamäti judikatúru ESĽP i\njudikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, dospel k záveru, že pokiaľ zákonodarca odvádza\nprípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom na ustanovenie § 243f O.s.p.,  kde\nbližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil aj nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v\nprípade podania mimoriadneho dovolania práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné\npod porušením zákona rozumieť také porušenie procesného práva - zákona, ktoré v konečnom dôsledku\nznamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho alebo prípadne procesného\ncharakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel dovolací súd v spojitosti s kumulatívnym\npredpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje podmienku, ak to vyžaduje ochrana\npráv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade\nak by nesprávne právne posúdenie bolo spájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení\nzákona (ktoréhokoľvek), tak by de facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne\nrozhodnutú vec týmto mimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný\nprostriedok dostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,\ndo ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania s odvolaním sa\nna nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho\nporiadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne základného práva na súdnu ochranu\njedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov konania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných\nsúdnych rozhodnutí, a to treťou stranou, odlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej\nmoci, čo opodstatnene vyvoláva otázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti\nsúdov a súdnej moci ako takej. Dovolací  súd opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP\n(podporovanú aktuálnou judikatúrou ESĽP vo vzťahu k Slovenskej republike: COMPCAR, s.r.o. proti\nSlovenskej republike, sťažnosť č. 25132/13, viď body 68,69, 74 a 78 odôvodnenia rozsudku z 9.\njúna 2015; DRAFT - OVA a.s.  proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 72493/10, viď body 76 až\n79, 84 a 86 odôvodnenia rozsudku z 9. júna 2015; PSMA, spol. s r.o. proti Slovenskej republike,\nsťažnosť č. 42533/11, viď body 68 až 71, 78 a 79 odôvodnenia rozsudku z 9. júna 2015), z ktorej\nvyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych názorov na vec nie je\ndostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje\npráve aj  na Stanovisko najvyššieho súdu, v ktorom najvyšší súd konštatuje, že „snaha presadiť vecnú\nsprávnosť a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia vyneseného v občianskom súdnom\nkonaní bez ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď\nsa v konaní alebo v rozhodnutí vyskytnú také pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými\nprincípmi platiacimi v civilnom procese, pričom tieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, než použitím\nmimoriadneho opravného prostriedku; majú charakter narušenia princípov spravodlivého procesu a v\nkonečnom dôsledku by znamenali odopretie práva na súdnu ochranu v duchu čl. 46 ods. 1 ústavy\nv súvislosti aj s podstatným (závažným) porušením práv účastníkov konania, ktorých ťažisko je v čl.\n46 až 50 Ústavy Slovenskej republiky. Z toho vyplýva výnimočnosť použitia mimoriadneho opravného\nprostriedku a jeho aplikácia len vo veciach, v ktorých sa súdne rozhodnutie dostalo do rozporu s\noprávnenými záujmami alebo právami účastníkov konania, ďalších osôb, ktoré sú priamo dotknuté\nobsahom výroku súdneho rozhodnutia, prípadne takými osobami, ktoré mali byť účastníkmi konania,\nale z dôvodu pochybenia súdu sa nimi nestali“ (Stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho\nsúdu č. 36/2008). Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že ustanovenie §243e ods.\n1  O.s.p. je potrebné vykladať reštriktívne a pod porušením zákona v prípade dôvodu vyjadreného\nv § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. (nesprávne právne posúdenie) je potrebné predovšetkým rozumieť\nzávažné porušenie zákona procesného charakteru, pretože v opačnom prípade by nebola splnená\nďalšia podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania, a to požiadavka ochrany práv a zákonom\nchránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. Požiadavka presadenia vecnej\nsprávnosti a spravodlivosti meritórneho právoplatného rozhodnutia prostredníctvom mimoriadneho\ndovolania podľa názoru dovolacieho súdu nie je legitímna v prípade, ak generálny prokurátor napriek\nzáveru o rešpektovaní všetkých relevantných procesných pravidiel všeobecným súdom konajúcim o\nveci samej presadzuje využitím predmetného mimoriadneho opravného prostriedku výlučne svoj odlišný\n\nprávny názor na hmotno-právne posúdenie právoplatne ukončenej kauzy. Totiž aj v prípade, ak by\nprávny názor generálneho prokurátora rešpektoval kritérium vecnej správnosti pri rozhodovaní v merite\nveci, „porušenie“ zákona pričítateľné súdom nižšieho stupňa by nemalo charakter  narušenia princípov\nspravodlivého procesu a v konečnom dôsledku by neznamenalo odoprenie práva\nna súdnu ochranu v duchu čl. 46 ods. 1 Ústavy, pretože absentuje podstatné (závažné) porušenie práv\núčastníkov konania, ktorých ťažisko je v čl. 46 až čl. 50 Ústavy.\n\nZ týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako neprípustné\n(§ 243e ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p., § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).\n\nGenerálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť\ntrovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal\npodnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dal\npodnet na mimoriadne dovolanie žalobca. Žalovaná nepodala návrh na priznanie náhrady trov konania o\nmimoriadnom dovolaní; najvyšší súd jej vzhľadom na to nepriznal náhradu trov konania o mimoriadnom\ndovolaní (§ 243i ods. 2 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).\n\nToto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\n\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}