Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 14CoE/90/2013 z 26. 6. 2013
Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 26. júna 2013, sp. zn. 14CoE/90/2013, ECLI:SK:KSKE:2013:7812205486.1
Krajský súd Košice | 14CoE/90/2013 | ECLI:SK:KSKE:2013:7812205486.1 | 2013-06-26 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 41 EP, § 44 ods. 2 EP, § 44 ZRK, § 45 ods. 1 ZRK, § 45 ods. 2 ZRK, § 52a OZ, § 2 zákona č. 258/2001 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d6767108-2571-442c-8a3c-21601d6429b7
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7812205486.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 14CoE/90/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7812205486
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Rizman
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7812205486.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: F. Q. T., s.r.o., G. 5, P., IČO: XX XXX XXX,
zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava, IČO: 36 613 843 proti
povinnej: I. Q., nar. X.X.XXXX, E. XXX, L. o vymoženie 792,71 eura s príslušenstvom vedenej súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, Bratislava pod sp.
zn. EX 9653/12, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa 30.10.2012
č. k. 10Er/645/2012-38, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   uznesenie.

Účastníkom   n e p r i z n á v a   náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so
sídlom Záhradnícka 60,  Bratislava o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie  zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že oprávnený navrhol vykonať exekúciu
na základe exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave sp. zn.
II/2010-5699 zo dňa 11.9.2011. Dňa 19.11.2004 bola medzi právnym predchodcom oprávneného (T.
T. a.s.) a povinnou uzavretá zmluva o vydaní a používaní bankovej platobnej karty, na základe ktorej
bol povinnej poskytnutý kartový rámec vo výške 20.000,- Sk. V článku 18 ods. 18.1.Všeobecných
obchodných podmienok  sa nachádzala rozhodcovská doložka úverových zmluvných podmienok, podľa
ktorej sa strany dohodli na riešení všetkých sporov medzi nimi vzniknutých pred rozhodcovským súdom
- bod 18 a nasledujúce články VOP.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d/ zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ustanovenia  § 52,  § 53 ods.
1,  4 a  § 54 Občianskeho zákonníka,  § 44 ods. 1, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní, § 2  zákona č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch, a uviedol, že zmluvu o
o vydaní a používaní bankovej platobnej karty, ktorú uzavrel právny predchodca oprávneného (T. T.,
a.s.) s povinným dňa 19.11.2004, je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve,
t.j. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.  Uviedol, že Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4
obsahuje príkladný výpočet neprijateľných podmienok, ktoré spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať.
Medzi takéto podmienky patrí aj rozhodcovská doložka, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. V predmetnej veci bola rozhodcovská doložka
súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený používal pri svojej podnikateľskej činnosti pri
uzatváraní zmlúv ( § 39, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Súd prvého stupňa túto doložku vyhodnotil



ako neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, keďže spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom
nachádzal v znevýhodnenom postavení a nemal možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť obsah
zmluvy. Z obsahu rozhodcovskej doložky tiež zistil, že táto obmedzovala právo povinnej domáhať sa
ochrany na všeobecnom súde, čím došlo k hrubému nepomeru v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na
absolútne neplatnom právnom úkone, dospel exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu k názoru,
že je vydaný v rozpore so zákonom, a preto podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku návrh na vykonanie
exekúcie zamietol.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a namietal nesprávne právne
posúdenie veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Uplatnil si tiež trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 40,03 eura.

Oprávnený uviedol, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti,
ktorú mu zveril Exekučný poriadok. S poukazom na ustanovenie § 35 a § 45 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní a § 159 Občianskeho súdneho poriadku uviedol, že právoplatný
rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu a tvorí
prekážku pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a spôsobilý byť podkladom na vykonanie
exekúcie. Zdôraznil, že z ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. vyplýva, že exekučný súd je
oprávnený exekučné konanie zastaviť, nemôže však rozhodnúť o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd tiež nemôže meritórne skúmať súlad
plnenia priznaného rozhodcovským rozsudkom s hmotným právom, lebo by tým pôsobil ako súd
konajúci o opravnom prostriedku proti exekučnému titulu. Zdôraznil, že exekučný súd pri preskúmavaní
rozhodcovského rozsudku z hľadiska uvedeného v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. skúma len
vlastnosti uloženej povinnosti, nie však rozhodnutie samotné a exekúciu zastaví len vtedy, ak priznané
plnenie je v rozpore s právnym poriadkom. Oprávnený poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora ES
(C - 40/08) a uviedol, že vychádzajúc zo zásady rovnocennosti ochrana garantovaná spotrebiteľovi
v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym
právom v rámci výkonu iných exekučných titulov. Podľa oprávneného nemožno z európskeho práva
vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť
tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Komunitárne právo
neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu právomoc preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského
rozsudku, okrem prípadu narušenia zásady rovnocennosti. Poukázal tiež na znenie ustanovenia
§ 52 - 54 Občianskeho zákonníka účinné do 31.12.2007, v zmysle ktorých sa za spotrebiteľské
zmluvy považovali len kúpna zmluva, zmluva o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti a v § 55
Občianskeho zákonníka. Keďže zmluva o vydaní používaní bankovej platobnej karty bola uzavretá pred
1.1.2008, podľa názoru oprávneného nie je možné aplikovať ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho
zákonníka. Zdôraznil, že namietaným postupom exekučného súdu dochádza k neoprávnenému zásahu
do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a k porušovaniu princípu právnej istoty, čím
je oprávnenému znemožnené efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní. Záverom
poukázal na dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorej
ak by niektoré ustanovenie rozhodcovskej doložky zakladalo výlučnú právomoc rozhodovať spor iba
v rozhodcovskom konaní, nemá to za následok vyslovenie neplatnosti celej rozhodcovskej doložky.
Spotrebiteľovi ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v rozhodcovskom konaní alebo na
všeobecnom súde. Zdôraznil, že oprávnený, resp. jeho právny predchodca uzavretím rozhodcovskej
zmluvy plnil len povinnosť, ktorú mu ukladá ustanovenie § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Tiež
poukázal  na rozhodnutie  Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.9.2011, z ktorého
vyplýva právny názor, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, preskúmanie správnosti  rozhodcovského
rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č.
244/2002 Z.z. (rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom).  Z uvedeného zákonného
ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná
spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, pretože nie každá skutočnosť hodnotená ako
neprijateľná podmienka, spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim je len to, či
plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom, len tento zákonný dôvod
umožňuje zastaviť exekučné konanie.  Na základe uvedeného žiadal napadnuté uznesenie zrušiť.



Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané vyšším súdnym úradníkom a bolo odvolaciemu
súdu predložené na rozhodnutie o odvolaní so stanoviskom sudcu súdu prvého stupňa, že odvolaniu
nemieni vyhovieť v celom rozsahu podľa § 374 ods. 4 O.s.p.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 a 3
O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., pretože nejde o také odvolanie podľa
§ 214 ods. 1 O. s. p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie (odvolanie
smeruje proti uzneseniu) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia. Na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uvádza
nasledovné:

Oprávnený v podanom odvolaní predovšetkým namietal, že exekučný súd prekročil svoju právomoc
danú mu zákonom, keď vecne preskúmaval exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V citovanom ustanovení je vyjadrená zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie, pretože poverenie môže vydať len vtedy, ak žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade so zákonom. Len súlad
všetkých troch uvedených písomností so zákonom umožňuje poverenie udeliť, nesúlad i len jednej z nich
udelenie poverenia vylučuje. Podľa tohto zákonného ustanovenia má exekučný súd nielen možnosť, ale
i povinnosť zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade nesúladu žiadosti
o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom.

S poukazom na uvedené oprávneným namietané obmedzené právo exekučného súdu preskúmať
rozhodcovský rozsudok vrátane rozhodcovskej doložky nezodpovedá existujúcej právnej úprave.
Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní obsahuje totiž osobitný prieskumný
inštitút a ustanovuje prieskumnú právomoc exekučného súdu, keď umožňuje exekučnému súdu zastaviť
exekučné konanie: a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský rozsudok má
nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. V prípade zistených nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ súd zastaví
exekučné konanie aj bez návrhu (ods. 2 citovaného ustanovenia). Ustanovenie § 45 Zákona o
rozhodcovskom konaní teda dáva exekučnému súdu oprávnenie posudzovať rozhodcovský rozsudok
tak, ako keby nebol právoplatný a posudzovať ho z hľadísk uvedených v tomto ustanovení. Exekučný
súd je preto nielen oprávnený, ale aj povinný zisťovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Pokiaľ súd prvého stupňa v tomto smere rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul
posudzoval, nekonal nad rozsah stanovený zákonom.

Na oprávnenie exekučného súdu preskúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul nemá vplyv ani
skutočnosť, že povinný z rozhodcovského rozsudku bol v rozhodcovskom konaní pasívny a nepodal
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.  Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012, princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach
v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.
To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť



spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom
konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom
exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa v zhode s judikatúrou
Európskeho súdneho dvora.

Oprávnený v odvolaní poukazuje na články 36 a 47 rozhodnutia Súdneho dvora  C-40/08 vo veci
Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej tvrdiac, že komunitárne
právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu povinnosť preskúmať rozhodcovský rozsudok.

Podľa rozsudku Súdneho dvora v danej veci sa však „Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd,
ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí hneď po tom, ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými
na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej
medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak,
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva
vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“

Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd má vzhľadom na vnútroštátnu úpravu obsiahnutú v ustanovení §
44 ods. 2 Exekučného poriadku nielen právo, ale aj povinnosť zo zákona preskúmať v spotrebiteľských
zmluvách nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súd prvého stupňa pri posudzovaní  žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie postupoval teda v súlade s vnútroštátnou
právnou úpravou i právnou úpravou Európskeho spoločenstva.

Nemožno súhlasiť s námietkou oprávneného, že ustanovenie  § 45 Zákona o rozhodcovskom
konaní na daný prípad nedopadá, lebo podľa tohto ustanovenia môže súd exekúciu len zastaviť.
Súd pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie sa musí totiž riadiť predovšetkým
ustanoveniami Exekučného poriadku. Ak súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a  zistí,
že nie sú splnené zákonné podmienky, v dôsledku čoho poverenie na vykonanie exekúcie nemožno
udeliť,  môže  žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie len zamietnuť. Exekučné konanie
zastaví následne po právoplatnosti uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie (§ 44 ods. 3 Exekučného poriadku). Konečným dôsledkom nedostatkov podľa § 45 ods. 1
Zákona o rozhodcovskom konaní je teda zastavenie exekučného konania, ako to citované ustanovenia
aj stanovuje.

Pokiaľ oprávnený namietal nesprávne právne posúdenie zmluvy o vydaní a používaní bankovej
platobnej karty ako zmluvy spotrebiteľskej, táto jeho odvolacia námietka nie je dôvodná.

V čase uzatvorenia predmetnej zmluvy (dňa 19.11.2004) platil v Slovenskej republike zákon č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý upravoval podmienky poskytovania spotrebiteľských úverov,
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojený
s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. Tento  zákon  sa
vzťahoval na  zmluvy  s dlžnou sumou od 200 eur do 20 000 eur.

Podľa § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa
rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme.



Podľa § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom
úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa
zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským
úverom.

Veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci
svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj
predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako
na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. (§ 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z.)

Zmluva o vydaní a používaní bankovej platobnej karty je vzhľadom na citované zákonné ustanovenia
nepochybne zmluvou o spotrebiteľskom úvere, spravujúca sa ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch, pretože umožňovala povinnej použiť peňažné prostriedky poskytnuté jej
právnym predchodcom oprávneného do výšky kartového rámca s tým, že povinná sa zaviazala vrátiť
vyčerpanú sumu k určitému dňu a zaplatiť dohodnuté úroky. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú a
konečná splatnosť záväzku povinnej nastala 18.11.2005. Povinná uzavrela zmluvu ako fyzická osoba
a oprávnený ani netvrdil, že peňažné prostriedky právny predchodca oprávneného poskytol povinnej v
súvislosti s výkonom jej zamestnania, povolania alebo podnikania, povinná sa preto podľa § 3 ods. 2
zákona č. 258/2001 Z. z.  považuje za spotrebiteľa. Právny predchodca oprávneného - T. T.,  a.s. je
veriteľom podľa § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z., lebo úver poskytla ako právnická osoba, ktorá
poskytuje úver v rámci svojho podnikania. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa správne zmluvu o
vydaní a používaní bankovej platobnej karty posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere.

Nemožno súhlasiť ani s odvolacou námietkou oprávneného, že rozhodcovskú doložku si účastníci
konania dojednali platne vo všeobecných obchodných podmienkach.

Rozhodcovská doložka nebola zakotvená v zmluve o vydaní a používaní bankovej platobnej karty, ani
jej dodatku č. 1. Oprávnený predložil všeobecné obchodné podmienky T. T., a.s. v znení platnom od
1.8.2002, ktoré upravovali v čl. 18 rozhodcovskú doložku.

Podľa bodu 18. VOP banka a klient sa v zmysle § 3 zákona č. 244/2002 Z.z.  o rozhodcovskom konaní
dohodli na uzatvorení tejto rozhodcovskej zmluvy, a to formou rozhodcovskej doložky k zmluve tak, že
všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z bankových obchodov, spory, ktoré vznikli alebo vzniknú v
súvislosti s nimi, bude prejednávať a rozhodovať rozhodcovský súd (bod 18.1. až bod 18.7. VOP).

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva môže mať
formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak
je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne
vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,
ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods.
2 citovaného zákona).

Nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením zmluvných strán do
zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania vo veci samej v rozhodcovskom konaní o
podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je rozhodcovská zmluva podľa § 3
(§ 4 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní).

Z citovaných ustanovení vyplýva, že rozhodcovská zmluva je platná, len ak bola uzavretá v
písomnej forme. Najčastejším spôsobom uzatvárania rozhodcovskej zmluvy je rozhodcovská doložka..
Štandardná rozhodcovská doložka sa použije priamo v konkrétnej zmluve, ako jej článok alebo
ustanovenie. V prípade, ak sa rozhodcovská zmluva uzavrela osobitnou zmluvou, musí sa v nej uviesť



odkaz na konkrétnu zmluvu alebo iný právny vzťah. Predpokladom platnosti písomného právneho úkonu,
akým bezpochyby je dohoda o rozhodcovskej doložke,  je podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
aby bola podpísaná konajúcimi osobami, v danom prípade bankou a povinnou.

V predmetnej veci tieto podmienky neboli dodržané. pre platnosť rozhodcovskej zmluvy, resp.
rozhodcovskej doložky sa vyžaduje písomná forma. Písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný
konajúcou osobou (§ 40 ods. 2 veta prvá pred bodkočiarkou). V posudzovanej veci povinná podpísala
zmluvu o vydaní a používaní bankovej platobnej karty, ktorá však neobsahuje rozhodcovskú doložku.
Rozhodcovská doložka je zakomponovaná do všeobecných podmienok poskytnutia úveru, s ktorými
síce povinná vyslovila v zmluve súhlas, tieto však nepodpísala. To znamená, že medzi zmluvnými
stranami nedošlo k platnej dohode o rozhodcovskej doložke, keďže nebola uzavretá zákonom
predpísaným spôsobom. Rozhodcovský súd preto nemal právomoc konať a rozhodnúť a rozhodcovský
rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého možno nariadiť výkon exekúcie
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 245/2010 zo dňa 30.11.2011).

Vzhľadom na to, že pre rozhodnutie vo veci bolo podstatné posúdenie rozhodcovskej doložky, odvolací
súd sa ďalšími odvolacími námietkami oprávneného nezaoberal.

Odvolací súd z týchto dôvodov napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku potvrdil  ako vecne správne.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s ustanovením §
142 ods. 1 O. s. p. a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol
v tomto konaní úspešný a ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004
Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.