Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15CoE/363/2011 z 7. 12. 2011
Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 7. decembra 2011, sp. zn. 15CoE/363/2011, ECLI:SK:KSBB:2011:6105200183.1
Krajský súd Banská Bystrica | 15CoE/363/2011 | ECLI:SK:KSBB:2011:6105200183.1 | 2011-12-07 | Uznesenie
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4b4fd60d-2405-47f7-b94c-f329d432a8c7
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2011:6105200183.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15CoE/363/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6105200183
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2011:6105200183.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného ZH Kredit, s.r.o., so sídlom Ul. Karadžičova
č. 10, 821 08 Bratislava, IČO 36 049 581, zast. JUDr. Felix Neupauer, advokát, so sídlom Ul. L. č. XX, XXX
XX R., proti povinnému H. E. - U., s miestom podnikania Ul. L. č. XX, XXX XX R. R., vedenej pod sp.zn.
EX 1623/04 súdnym exekútorom JUDr. Juraj Kašinský, so sídlom Exekútorského úradu Ul. Kukučínova
č. 18, 974 01 Banská Bystrica, pre vymoženie 275,18 eur a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu v Banskej Bystrici č.k. 3Er 8/2005-65, zo dňa 27. júla 2011, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu    p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu naposledy vykonávanú súdnym exekútorom JUDr.
Jurajom Kašinským, vyhlásil za neprípustnú a zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Oprávnenému uložil povinnosť
uhradiť súdnemu exekútorovi C.. H. L., so sídlom exekútorského úradu Ul. D. č. X, U., trovy exekúcie
vo výške 61,94 eur do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Rozhodnutie súd odôvodnil tým, že  správca konkurznej podstaty úpadcu D. N. Q. D., C.. F. L., nebol
oprávnený vydať individuálny  akt orgánu verejnej správy - platobný výmer č. 591/2004 zo dňa 14. 06.
2004. Preto uvedené rozhodnutie nie je možné považovať za exekučný titul podľa Exekučného poriadku.
Nulitný právny akt, vo väzbe na postúpenie pohľadávky na oprávneného z tohto konania, nemôže byť
podkladom na vykonanie exekúcie. Súd na túto skutočnosť prihliadol a exekúciu zastavil aj bez návrhu
(§ 58 Exekučného poriadku). V súvislosti so zastavením exekúcie súd rozhodol o trovách exekúcie (§
200 ods. 2) a s prihliadnutím na procesné zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie - podľa ust. §
203 ods. 1 Exekučného poriadku uložil povinnosť trovy platiť oprávnenému.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol
rozhodnutie prvostupňového súdu  zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. Súdu vytýkal, že na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. d), f) Občianskeho súdneho poriadku,
ďalej „O.s.p.“). Nepovažoval za správny názor prvostupňového súdu, že správca konkurznej podstaty
úpadcu D. N. Q. D. „v L.“ nebol oprávnený vydávať platobné výmery. Predmetný  platobný výmer bol
vydaný dňa 14.06.2004, teda už po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu. V zmysle § 14 ods. 1
písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ZKV) prešlo oprávnenie nakladať s majetkom
konkurznej podstaty na správcu konkurznej podstaty. Po vyhlásení konkurzu majú ustanovenia ZKV
prioritu pred odlišnou úpravou vyplývajúcou zo zákona č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení (ZoZP).
Ustanovenie § 14 ods. 1 písm. c) ZKV, podľa ktorého vyhlásením konkurzu súdne a iné konania
podľa osobitného predpisu, ktoré sa týkajú majetku patriaceho  do podstaty, alebo konania o nárokoch,
ktoré majú byť uspokojené z tohto majetku, možno začať na návrh správcu alebo podaním návrhu
proti správcovi v spojení s § 19 ods. 2 zákona č. 273/1994 Z.z., podľa ktorého príslušná zdravotná



poisťovňa predpíše zamestnávateľovi platobným výmerom poistné, ak zamestnávateľ nevykázal poistné
vôbec alebo ho vykázal v nesprávnej výške, oprávňujú správcu konkurznej podstaty začať súdne alebo
iné konania, pričom za začatie konania sa v zmysle zákona 273/1994 Z.z. a subsidiárnej aplikácie
zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní považuje aj vydanie platobných výmerov poisťovňou. Správca
konkurznej podstaty  pri vydávaní platobných výmerov sa považuje za správny  orgán, preto ním vydané
platobné výmery nemožno považoval za nulitné právne akty. Rozhodnutie správcu konkurznej podstaty
ako správneho orgánu bolo možné preskúmať v správnom súdnictve, ale nie v rámci exekučného
konania. Exekučný súd uznesením o zastavení exekúcie rozhodol nad rámec kompetencií, ktoré mu
zverujú zákony a Ústava Slovenskej republiky. Platobný výmer mohol preskúmať len vecne príslušný
krajský súd na návrh povinného, podaný v zákonnej lehote. Povinný možnosť preskúmať platobný
výmer v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote nevyužil. Názor okresného súdu je v rozpore s
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S 11/2007 z 04. 10. 2007, v ktorom Krajský súd
v Bratislave skonštatoval, že odvolacím správnym orgánom oprávneným preskúmať opodstatnenosť
platobných výmerov vydaných už správcom konkurznej podstaty bol tiež správca konkurznej podstaty,
na ktorého prešlo oprávnenie nakladať s majetkom konkurznej podstaty poisťovne, ako aj výkon práv a
povinností súvisiacich s nakladaním s majetkom konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne. Zdôraznil,
že Ústavný súd Slovenskej republiky  v náleze sp. zn. I. ÚS 415/08-19 z 10. 12. 2008 v súvislosti s
vecnou príslušnosťou na preskúmavanie oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne
vydávať platobné výmery ako exekučné tituly vyslovil, že absenciu takéhoto oprávnenia prináležalo
skúmať jedine na základe opravného prostriedku smerujúceho voči tomuto rozhodnutiu príslušným
odvolacím orgánom a nie okresnému súdu v exekučnom konaní. Vychádzajúc z čl. 2. ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (štátne orgány  môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu a
spôsobom, ktorý stanoví zákon) exekučný súd nielenže nebol povinný, ale ani oprávnený rozhodovať o
okolnostiach, ktoré nastali pred vznikom exekučného titulu. V náleze sp. zn. PL ÚS 29/95 z 29. 11. 1995
ústavný súd konštatoval, že orgány štátnej moci sú oprávnené rozhodovať resp. posudzovať právne
vzťahy len v rozsahu a spôsobom, ktorý je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a zákonmi a nie sú
oprávnené rozširovať svoju pôsobnosť nad rámec Ústavy Slovenskej republiky a zákonov. Prvostupňový
súd rozšíril svoju rozhodovaciu právomoc nad rámec kompetencií, ktoré mu zveruje zákon, konal v
rozpore s ústavným princípom právneho štátu a porušil práva oprávneného na spravodlivý súdny proces
a inú právnu ochranu. N. Q. D. D. „v L.“ bola v zmysle § 59 zák. č. 273/1994 Z.z. oprávnená vydávať
platobné výmery až do dňa jej zániku (k zániku N. Q. D. D. došlo dňa 08. 08. 2007), teda aj po účinnosti
zákona č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, ktorý v § 77a ods. 5 zveril rozhodovanie o pohľadávke zdravotnej
poisťovne  na poistnom a poplatku z omeškania Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Úrad
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou nemá kompetencie rozhodnúť o pohľadávkach zdravotnej
poisťovne  vzniknutej podľa zák. č. 273/1994 Z.z.. Oprávnený z týchto tvrdení vyvodzuje záver, že
správca konkurznej podstaty bol oprávnený vydať platobný výmer predkladaný v tomto konaní ako
exekučný titul a v exekučnom konaní mal súd skúmať exekučný titul výlučne z pohľadu titulu pre exekúcie
bez toho, aby sa zaoberal jeho vecnou správnosťou. Vyplýva to aj z uznesenia Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 20 Cdo 2588/2007 z 05. 08. 2008.

Oprávnený namieta výšku súdom priznaných trov i uloženú povinnosť platiť trovy exekúcie súdnemu
exekútorovi.

Povinný sa k odvolaniu nevyjadril.

Rozhodnutie vo veci bolo vydané vyšším súdnym úradníkom okresného súdu. Zákonný sudca predložil
vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu podľa ust. § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku (O.s.p.).

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 212 ods.1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia prvostupňového
súdu, na tieto dôvody odkazuje.



Ako oprávnený v tomto exekučnom konaní vystupuje spoločnosť  ZH Kredit, spol. s r.o. so sídlom
Karadžičova 10, Bratislava, ktorý aktívnu legitimáciu  vymáhať pohľadávku od povinného preukazuje
zmluvou o postúpení pohľadávok uzavretou medzi C.. F. L., správcom konkurznej podstaty úpadcu D. N.
Q. D. „v L.“ ako postupcom a spoločnosťou ZH Kredit, s.r.o. (oprávneným) ako postupníkom zo dňa 07.
07. 2005. Touto zmluvou okrem iného mal získať oprávnený  pohľadávky  z platobného výmeru vydaného
správcom konkurznej podstaty  D. N. Q. D. „v L.“ C.. F. L. pod č. 591/2004. Okresný súd poverenie na
vykonanie exekúcie na žiadosť súdneho exekútora C.. H. L. vydal dňa 10. 01. 2005. V priebehu exekúcie
došlo k zmene súdneho exekútora a ďalším vykonávaním exekúcie bola poverená C.. K. E. (uznesenie
súdu zo dňa 20.08.2010) a naposledy súdny exekútor JUDr. Juraj Kašinský (uznesenie súdu zo dňa
20.09.2010). Okresný súd dňa 27. 07. 2011 uznesením rozhodol o zastavení exekúcie podľa § 57 ods.
1 písm. g) v spojení s § 58 Exekučného  poriadku.

Oprávnený namieta, že ak súd bez návrhu zastavil exekúciu a skúmal či oprávneným predložený
platobný výmer je exekučným titulom podľa § 41 Exekučného poriadku, prekročil ako štátny orgán
oprávnenie vyplývajúce mu z Ústavy Slovenskej republiky a zákona.

Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti priamo v § 41 upravuje, že
exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo
postihuje majetok a za exekučný titul sa považujú aj rozhodnutia vymenované v ods. 2 tohto zákonného
ustanovenia, mimo iného aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy a územnej samosprávy,
medzi ktoré je potrebné zaradiť aj platobné výmery zdravotnej poisťovne o dlžnom poistnom a poplatku
z omeškania. Exekučný súd už pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie musí skúmať, či sa oprávnený domáha vykonania exekúcie na základe formálne
a materiálne vykonateľného exekučného titulu. Po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie  môže
exekútor začať uskutočňovať exekúciu. Exekúciu, ktorú vykonáva exekútor na základe poverenia súdu,
môže súd zastaviť aj bez návrhu povinného, ak zistí dôvod na zastavenie exekúcie vyplývajúci z §
57 Exekučného poriadku. Zákon teda dáva súdu oprávnenie aj bez návrhu v priebehu exekučného
konania skúmať, či exekúcia prebieha v súlade so zákonom (Exekučným poriadkom) a pri zistení
ktoréhokoľvek dôvodu na zastavenie exekúcie v časti alebo celkom rozhodnúť  o jej zastavení aj bez
návrhu. Prvostupňový súd konal v medziach zákona a nekonal v rozpore s nálezom Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. PL ÚS 29/1995 zo dňa 29. 11. 1995.

Oprávnený v odvolaní poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
415/08-19 z 10. 12. 2008 s tvrdením, že Ústavný súd v uvedenom konaní riešil vecnú príslušnosť na
preskúmanie oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne vydávať platobné výmery
ako exekučné tituly, kde ústavný súd vyriešil  túto otázku tak, že: „absenciu takéhoto oprávnenia
prináležalo skúmať jedine na základe opravného prostriedku smerujúceho voči tomuto rozhodnutiu
príslušným odvolacím orgánom a nie okresnému súdu v posudzovanom exekučnom konaní“.

Z textu cit. uznesenia ústavného súdu  spolu s tvrdením oprávneného, že toto rozhodnutie ústavného
súdu sa týka práve oprávnenia správcu konkurznej podstaty úpadcu D. N. Q. D. „v L.“ C.. F. L., je
možné dospieť k záveru, že citované uznesenie ústavného súdu sa vzťahuje k predmetu sporu, aký
rieši odvolací súd v tomto konaní (či môže súd v rámci prebiehajúceho exekučného konania bez návrhu
povinného skúmať vykonateľnosť exekučného titulu).

Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení I. ÚS 415/08 vyslovil vetu citovanú v odvolaní oprávneného
(absenciu oprávnenia správcu konkurznej podstaty vydať platobné výmery tvoriace exekučný tituly
prináležalo skúmať jedine na základe opravného prostriedku smerujúceho voči tomuto rozhodnutiu
príslušným odvolacím orgánom  a nie okresnému súdu v posudzovanom exekučnom konaní), ale s
dovetkom, že: „túto skutočnosť nespochybnil ani samotný sťažovateľ, proti ktorému platobné výmery
smerovali, lebo opravný prostriedok proti nim nepodal“. Uvedené uznesenie ústavného súdu si odvolací
súd vykladá tak, že ak Okresný súd Levice v exekučnom konaní, proti postupu ktorého smerovala
sťažnosť  na Ústavný súd Slovenskej republiky neposudzoval vo svojom rozhodnutí ako konkrétnu
námietku, či správca konkurznej podstaty úpadcu, ktorým je zdravotná poisťovňa, bol oprávnený vydávať
platobné výmery na dlžné poistné a poplatok z omeškania a ústavný súd na základe sťažnosti skúmal
len to, či v rozhodnutí Okresného súdu Levice je možné ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by boli spôsobilé



spochybniť ústavnosť záverov okresného súdu, ani ústavný súd v uznesení I. ÚS 415/08-19 neskúmal
právne závery  exekučného súdu ( pretože žiadne prijaté neboli ) vo vzťahu k tejto otázke, či sú
v súlade s ústavou a zákonmi. Vyplýva to aj z ďalšieho  textu uznesenia kde ústavný súd uviedol,
že: „Ani argumentácia sťažovateľa uvedená v jeho sťažnosti nie je spôsobilá spochybniť správnosť
záverov okresného súdu pri rozhodovaní o už uvedených dvoch dôvodoch námietok sťažovateľa proti
upovedomeniu o začatí exekúcie“ (tieto dve námietky sa týkali zániku pohľadávky vyplývajúceho z
exekučného titulu pred začatím exekúcie a absencie pasívnej legitimácie sťažovateľa v exekučnom
konaní- poznámka odvolacieho súdu).

K právnemu záveru o možnosti skúmať aj bez návrhu povinného existenciu vykonateľného exekučného
titulu v exekučnom konaní dospel odvolací súd výkladom ust. § 57 a 58 Exekučného poriadku, ktoré
umožňujú exekúciu zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu účastníka z dôvodov výslovne uvedených v
tomto zákone. Prvostupňový súd mal už pred rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora na udelenia
poverenia na vykonanie exekúcie skúmať, či oprávneným predložené rozhodnutie možno považovať v
zmysle § 41 Exekučného poriadku za vykonateľné rozhodnutie, pretože exekúciu možno podľa § 41
Exekučného poriadku vykonať len na základe vykonateľného rozhodnutia súdu alebo iných rozhodnutí
uvedených v § 41 ods. 2. Spoločným znakom týchto rozhodnutí ale je, že musia byť formálne a
materiálne vykonateľné. Formálna vykonateľnosť rozhodnutia sa posudzuje z hľadiska  dodržania
zákonom predpísaných náležitostí rozhodnutia, či bolo rozhodnutie doručené všetkým, ktorým podľa
zákona má byť doručené, či uplynula lehota na podanie opravného prostriedku. Potvrdenie D. N. Q.
D. „v L.“ na uvedených platobných výmeroch o tom, že rozhodnutie je právoplatné a vykonateľné, je
len potvrdením o formálnej vykonateľnosti. Pri skúmaní materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu
skúma súd, či účastníci označení v exekučnom titule  existujú, či sú práva a povinnosti v exekučnom
titule dostatočne konkretizované a či exekučný titul vydal orgán na to oprávnený. Exekučný súd
neskúma vecnú správnosť exekučného titulu (skutkové a právne závery orgánu, ktorý ho vydal). Názor
oprávneného, že exekučný súd nemôže v exekučnom konaní preskúmavať exekučný titul je priamo v
rozpore s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska rozporu žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
zo zákonom a znamenalo by to, že by súd musel povoliť exekúciu na základe akéhokoľvek rozhodnutia
opatreného doložkou vykonateľnosti, hoci by takéto rozhodnutie vôbec nemohlo byť považované za
exekučný titul v zmysle § 41 Exekučného poriadku.

Záver odvolacieho súdu, že exekučný súd je oprávnený  skúmať, či titul vydal orgán na to príslušný,
je podporený aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. 04. 2009 sp. zn. 3 M Cdo
20/2008, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky na mimoriadne dovolanie Generálneho prokurátora
Slovenskej republiky riešil konkrétnu otázku, či je správca konkurznej podstaty úpadcu zdravotnej
poisťovne oprávnený vydávať platobné výmery na zaplatenie dlžného poistného a poplatku z omeškania
podľa zák. č. 273/1994 Z.z.. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí dospel k záveru, že takéto
oprávnenie  pre správcu konkurznej podstaty nevyplýva ani zo zákona č. 273/1994 Z.z., ani zo zákona
č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, preto treba na platobné výmery vydané správcom konkurznej
podstaty hľadieť ako na nulitné právne akty, ktoré nikoho nezaväzujú a hľadí sa na ne ako by neexistovali,
nie sú exekučným titulom. Otázka oprávnenia správcu konkurznej podstaty vydať platobné výmery na
dlžné poistné a poplatok z omeškania sa skúmala práve v exekučnom konaní.

Účinkami rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 3215/1999 - A  z 01. 07. 1999
o zrušení D. N. Q. D., jej vstupe do likvidácie, konaním správcu konkurznej podstaty sa zaoberal
Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v uznesení 2 Obo 225/2007 z 31. 01. 2008, v ktorom okrem iného
najvyšší súd konštatoval, že nie je dosť jasný postup správcu konkurznej podstaty, ktorý uzatvára zmluvy
o postúpení pohľadávok podľa § 524 až 530 Občianskeho zákonníka a ust. § 27 zák. č. 328/1991
Zb. o konkurze a vyrovnaní, ktoré boli uzavreté dňa 07. 07. 2005 (zmluva o postúpení pohľadávok
predkladaná oprávneným v tomto konaní bola uzavretá dňa 07. 07. 2005 medzi správcom konkurznej
podstaty ako postupcom a oprávneným ako postupníkom - poznámka odvolacieho súdu). Nejasnosť
podľa názoru najvyššieho súdu spočíva v tom, že týmito zmluvami dochádza k právnemu postupu, ktorý
zákon nepozná. Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka môže veriteľ postúpiť svoju pohľadávku aj
bez súhlasu dlžníka písomnou zmluvou inému. Správca konkurznej podstaty ale nie je veriteľom alebo



konkurzným veriteľom, ale správcom konkurznej podstaty, ktorého práva a povinnosti sú vymedzené v
Zákone o konkurze a vyrovnaní. Nijaké práva veriteľa (konkurzného veriteľa) nemá, preto ich nemôže
ani aplikovať.

Poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 20/2008 z 22. 04.
2009 a 2 Obo 225/2007 z 31. 01. 2008 chcel odvolací súd zdôrazniť, že Generálny prokurátor Slovenskej
republiky, jeden senát obchodného kolégia ako aj jeden senát občiansko-právneho kolégia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sa zhodujú v názore, že správca konkurznej podstaty D. N. Q. D. nebol
oprávnený vydať platobné výmery o dlžnom poistnom  a poplatku z omeškania, z ktorých vzniknuté
práva by mohol zmluvou o postúpení pohľadávok  postúpiť na oprávneného v tomto konaní.

Na jednotný výklad zákonov v Slovenskej republike  je zákonom povolaný Najvyšší súd Slovenskej
republiky ( § 22 zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch ), preto odvolací súd pri výklade zákonov aplikovaných
v tomto rozhodnutí vychádzal z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22.4.2009 sp.zn. 3
M Cdo 20/2008 (nie z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky) riešiacom konkrétnu otázku, či
je správca konkurznej podstaty príslušným orgánom na vydanie platobných výmerov na dlžné poistné
na zdravotné poistenie a poplatok z omeškania za neodvedenie tohto poistného a či má súd skúmať
formálnu a materiálnu vykonateľnosť rozhodnutia ( titulu ) aj bez návrhu, z úradnej moci.

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom okresného súdu, že platobný výmer č. 591/2004 z
14.06.2004 je nulitný právny akt,  exekúcia prebieha v rozpore so zákonom, preto musí byť zastavená.

Pokiaľ súd rozhodol o trovách exekúcie súdneho exekútora C.. H. L., pôvodne vykonávajúceho exekúciu,
v tomto štádiu konania sú právne bez významu námietky oprávneného týkajúce sa priznanej výšky
trov exekúcie, pretože výška trov v sume 61,94 eur bola ustálená uznesením okresného súdu zo
dňa 20.08.2010 č.k. 3Er 8/2005-35, voči ktorému odvolanie nebolo účastníkmi podané a uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 11.09.2010. Rozhodnutie okresného súdu je správne i z hľadiska uloženej
povinnosti kto má platiť exekútorovi tieto trovy exekúcie.

Ust. § 203 Exekučného poriadku, či už ods. 1 (ak oprávnený procesne zavinil zastavenie exekúcie), alebo
2 (povinný je nemajetný), dopadá na prípady, kedy trovy exekúcie nie je možné vymôcť od povinného a
preto výnimočne oprávnený musí splniť povinnosť  inak vyžadovanú od povinného.

V prejednávanej veci súd vychádzal z ust. ods. 1 cit. ustanovenia a jeho názor, že procesné zavinenie
oprávneného na zastavení exekúcie spočíva v tom, že navrhol vykonanie exekúcie na základe
nespôsobilého exekučného titulu, je správny.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.