{"guid": "02f83df0-bcca-4f4c-af96-e9d2e5b56995:65ed0b38-98eb-4b0c-b137-ca4f883d2fad", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2017:3813205808.3", "spisova_znacka": "16Cob/260/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 16Cob/260/2016 z 12. 3. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 12. marca 2017, sp. zn. 16Cob/260/2016, ECLI:SK:KSTN:2017:3813205808.3", "identifikacne_cislo": "3813205808", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Soňa Langová", "sudca_id": 347, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-sona-langova-347", "datum_vydania": "2017-03-12", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Zmenky"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "nazov": "§ 39 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-39"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-4.pismeno-k", "nazov": "§ 53 ods. 4 písm. k) OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-4.pismeno-k", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-53"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-4.pismeno-l", "nazov": "§ 53 ods. 4 písm. l) OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-4.pismeno-l", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-53"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-39", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-53"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/65ed0b38-98eb-4b0c-b137-ca4f883d2fad", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3813205808.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2017:3813205808.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2017:3813205808.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Cob/260/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813205808
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3813205808.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek
senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu CD Consulting s.r.o. so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město,
110 00 Praha 1, Česká republika, IČ 264 29 705, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36 864 421, proti žalovanej I. T.,
nar. XX.X.XXXX, trvalý pobyt M.R.R. X/X, XXX XX F., o zaplatenie zmenkovej sumy 260,89 eur s
príslušenstvom a zmenkovej odmeny 0,87 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza č.k. 9Cb/101/2013-103 zo dňa 28. júna 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie    p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania    n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalobcovi nepriznal náhradu trov
konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že návrhom na uplatnenie pohľadávky na tlačive podľa
nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo
veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len „Nariadenie“), sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia
zmenkovej sumy 260,89 eur s príslušenstvom, zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Indosovaná
zmenka je vistazmenkou s doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Indosant
predložil zmenku na zaplatenie, pričom vystaviteľ zmenkovú sumu nezaplatil.

2. Súd prvej inštancie tlačivom C podľa Nariadenia č. 861/2007 vyzval žalovanú na odpoveď k žalobe,
na ktorú žalovaná nereagovala.

3. K argumentácii žalobcu, že súd mal postupovať podľa procesných pravidiel Nariadenia č. 861/2007,
súd prvej inštancie s poukazom na čl. 9 ods. 1 Nariadenia uviedol, že spôsob a rozsah vykonávania
dôkazov potrebných na rozhodnutie podľa pravidiel, ktoré sa vzťahujú na prípustnosť dôkazov, určuje
súd. Nariadenie žiadne pravidlá o prípustnosti dôkazov neobsahuje. V súlade s čl. 19 Nariadenia je
potrebné riadiť sa procesným právom  Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o prejednaciu zásadu podľa §
120 ods. 1 O.s.p., na ktorú odkazoval žalobca, súd prvej inštancie poukázal na povinnosť súdu je ex offo
skúmať, či nejde o spotrebiteľský vzťah. Žiadne ustanovenie Nariadenia nevylučuje takéto skúmanie
spotrebiteľského charakteru právneho vzťahu, ktorý je predmetom konania, a to aj v prípade, ak je
žalovaná nečinná a nedoručí súdu odpoveď na žalobný návrh. Podľa čl. 7 ods. 3 Nariadenia má súd aj
napriek nečinnosti žalovanej konať a vydať rozsudok; to však neznamená, že vydaniu rozsudku nesmie
predchádzať ex offo preskúmanie, či nejde                   o spotrebiteľský vzťah. Cieľom Nariadenia
je zjednodušiť a zrýchliť cezhraničné konania         s nízkou hodnotou sporu a na ne nadväzujúce



vykonávacie konania, ale v žiadnom prípade nie vylúčiť v konaniach s nízkou hodnotou sporu ochranu
spotrebiteľa, keďže vysoká úroveň ochrany spotrebiteľov je jedným zo základných princípov Európskej
únie a je ustanovená aj      v primárnom práve (Zmluva o fungovaní Európskej únie, Charta základných
práv Európskej únie). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že aj v európskom konaní vo veciach s
nízkou hodnotou sporu je potrebné zachovať vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa aj prostredníctvom
vykonávania dôkazov ex offo na zistenie, či predmet konania nesúvisí so spotrebiteľskými vzťahmi,
ak to vnútroštátny procesný predpis umožňuje. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa musí súd dbať o to, aby
nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva            a povinnosti oboch strán
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky                           sp.zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21.3.2012).
Pri spotrebiteľských vzťahoch je potrebné aplikovať       § 120 ods. 1 tretia veta O.s.p. Podľa čl. 5 ods.
1 Nariadenia súd rozhoduje (vydáva uznesenie)               v prípadoch nariadenia pojednávania iba v
prípade, ak o nariadenie ústneho pojednávania požiada niektorý z účastníkov konania a súd túto  jeho
žiadosť odmieta. V danom prípade táto procesná situácia nenastala. Nariadenie ústneho pojednávania
na prejednanie veci samej sa vykoná podľa podmienok vnútroštátneho procesného práva spôsobom
podľa § 115 ods. 1 O.s.p. tak, že sudca prejednávajúci vec, ktorý po posúdení všetkých výsledkov
prípravy pojednávania dospeje k názoru, že vo veci je potrebné nariadiť ústne pojednávanie, samostatné
uznesenie nevydáva a na pojednávanie predvolá účastníkov (tak ako tomu bolo         i v tomto prípade).
Verejné prejednanie veci podľa O.s.p. je premietnutím  čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv                   a základných slobôd.

4. V zmysle čl. 3 Nariadenia sa jedná o cezhraničný spor, keďže žalobca má sídlo               v Českej
republike ako v členskom štáte súdu konajúceho vo veci. Právomoc slovenských súdov na prejednanie
a rozhodnutie daného sporu je daná podľa čl. 16 bod 2 Nariadenia             č. 44/2001 o príslušnosti,
uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych                         a obchodných veciach, podľa ktorého
druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ
bydlisko. Vecne príslušným súdom na prejednanie  a rozhodnutie danej veci je v zmysle čl. 25 bod 1
písm. a) Nariadenia                   č. 861/2007 okresný súd, nakoľko táto skutočnosť bola oznámená Komisii.

5. Keďže ide o cezhraničný spor, bolo potrebné určiť rozhodné právo, ktorým sa daný spor má riešiť. Súd
dospel k záveru, že bez ohľadu na to, či bude toto konanie považovať za spor súvisiaci so spotrebiteľskou
zmluvou - v takom prípade je potrebné aplikovať čl. 6 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky - alebo výlučne za spor zo zmenky - a
vtedy určí rozhodné právo podľa § 10 ods. 1         a ods. 3 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom
práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (keďže nebolo preukázané ani tvrdené,
že by si žalobca a žalovaná zvolili rozhodné právo) - daný právny vzťah sa spravuje právnym poriadkom
Slovenskej republiky, pretože zmenka bola vystavená v Slovenskej republike, platobné miesto bolo           v
Slovenskej republike a aj sídlo pôvodného remitenta bolo v Slovenskej republike. Až indosamentom sa
dostal do tohto právneho vzťahu cudzí prvok, čo však nemôže zmeniť uplatňované rozhodné právo,
ktorým bolo od začiatku právo Slovenskej republiky.

6. Súd prvej inštancie mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky preukázané, že pôvodným
majiteľom zmenky bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., na rad ktorej vystavila dňa 17.12.2008
žalovaná zmenku, na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXX. Práve tieto skutočnosti boli
podkladom pre postup  súdu prvej inštancie podľa § 120 ods. 1 posledná veta O.s.p., pretože
vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená žalovanou má alebo nemá zabezpečovací charakter, či
zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, prípadne i zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere.

7. Súd prvej inštancie nariadil vo veci pojednávanie, nakoľko to považoval za potrebné pre vykonanie
dokazovania - oboznámením so spisom Okresného súdu Prievidza                   sp.zn. 9Er/1174/2010,
zmluvou o úvere č. XXXXXXX uzavretou medzi predchodcom žalobcu (spoločnosť Pohotovosť, s.r.o.) a
žalovanou, vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru  na zistenie, či predmet konania súvisí
so spotrebiteľskými vzťahmi s tým, aby sa účastníci konania mohli vyjadriť ku všetkým dôkazom, ktoré
sa v konaní vykonali                   s možnosťou navrhnúť aj iné dôkazy. Súd prvej inštancie upozornil žalobcu
prostredníctvom právneho zástupcu a žalovanú na možné použitie právnych predpisov o ochrane
spotrebiteľa.



8. V priebehu konania vzal žalobca podaním zo dňa  22.12.2015 žalobu čiastočne späť. V späťvzatej
časti súd prvej inštancie uznesením č.k. 9Cb/101/2013-77 zo dňa 20.1.2016 konanie podľa § 96 O.s.p.
zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 9.4.2016.

9. Súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 28.6.2016 v neprítomnosti právneho
zástupcu žalobcu a žalovanej podľa § 101 ods. 2 O.s.p., pričom prihliadol na obsah spisu a vykonané
dokazovanie.

10. K námietkam žalobcu prezentovaných v písomných podaniach súd prvej inštancie uviedol, že
ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z práva
Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o
spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu. Takýto
výklad zákona je v súlade aj so záverom Vrchného súdu v Prahe v konaní sp.zn. 9Cmo/122/2013,
podľa ktorého pre rozpor so zákonom je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná zmenková
dohoda, na základe ktorej spotrebiteľ podpísal v prospech podnikateľa zmenku na rad, ktorá súvisela
zo spotrebiteľským úverom.   V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na nález Ústavného súdu
ČR,                        sp.zn. IV.ÚS 457/10 zo dňa 18.7.2013, v ktorom je okrem iného riešená otázka stretu
zákona zmenkového a šekového so spotrebiteľským prvkom, otázka uplatnenia námietok po indosácii
zmenky, otázka zákazu zneužívacieho výkonu práva a ďalšie otázky, ktoré úzko súvisia aj so súdenou
vecou. V obdobnej právnej veci bola aj Európskemu súdnemu dvoru položená prejudiciálna otázka
Krajským súdom v Prešove s tým, že z doteraz dostupných dokumentov vyplýva, že Európska komisia
navrhla, aby Súdny dvor poskytol na predloženú prejudiciálnu otázku túto odpoveď: „Článok 6 smernice
Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a články 4, 9 a 14
smernice Rady 87/102/EHS        z 22.12.1986 o aproximácií zákonov, iných právnych predpisov a
správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, sa majú vykladať v tom
zmysle, že im odporuje právna úprava členského štátu, ako je právna úprava dotknutá vo veci samej,
ktorá vnútroštátnemu súdu rozhodujúcemu o právach z indosovanej zmenky neumožňuje         v zásade
v žiadnej fáze konania ex offo preskúmať zmluvu a kauzu právneho vzťahu                  a prípadnú nekalú
povahu zmluvnej podmienky, a tiež prípadné porušenie zákona upravujúceho dôsledky neuvedenia
ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve                      o spotrebiteľskom úvere, z ktorej zmenka
vznikla“.

11. Jednou z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je teda zohľadnenie kauzy právneho vzťahu,  z ktorého
zmenka vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti
podmienok zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych
veciach podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor Európskej únie
vo viacerých rozsudkoch týkajúcich sa smernice 93/13/EHS (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial,
C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky
v spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08, VB Pénzügyi Lízing) dokonca vyslovil, že ich
musí skúmať ex offo a (C-618/10, Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich
súd nemôže skúmať a limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný
súd vykladať národné procesné i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17
zákona č. 191/150 Zb. nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje
žiadne ustanovenie, ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých
zabezpečenie bola vystavený zmenka.

12. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že v danom prípade mu nič nebránilo, aby               z
úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje
neprijateľné zmluvné podmienky. Pripojením zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia
úveru nedošlo k porušeniu koncentračnej zásady a tým, že súd prvej inštancie oboznámil na pojednávaní
pripojené listiny, a tieto posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu, neporušil ani princíp
kontradiktórnosti súdneho konania a ani rovnosť účastníkov konania.

13. Podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ak sa  spotrebiteľ, či už z dôvodu nevýhodnej
vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti, dostáva do nevýhodnejšieho postavenia, túto
nerovnováhu súd môže odstrániť ex offo zbavením účinku nečestných zmluvných podmienok (porov.
Océano Gruppo editoriale spojené prípady C-240 až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že
existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú



povahu zmluvnej podmienky (spojené prípady C-240 až C-244/98). Smernica indikatívnym spôsobom
vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť (posúdenie zmyslu posudzovanej klauzuly, posúdenie
ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie s ostatnými zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti
prípadu  a iných; čl.4 ods.1 smernice). Súdny dvor stanovil jasnú požiadavku na ochranu pred
nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch obdobne ako vyžadujú vnútroštátne pravidla
verejného poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod
50,51).

14. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil skutkový stav veci, podľa ktorého dňa 17.12.2008
uzatvorila spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. so žalovanou na predtlačenom formulári zmluvu o úvere
č. XXXXXXX,  podľa ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške       5 000  Sk (165,97 eur).
Žalovaná sa zaviazala požičanú sumu zaplatiť  zvýšenú o poplatok  82 eur, spolu  248,95 eur v 5
mesačných splátkach po 49,79 eur  počnúc dňom 17.1.2009. V bode 17 všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, ktoré tvoria súčasť úverovej zmluvy, je obsiahnutá dohoda o vyplnení zmenky, podľa
ktorej na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi
vystavil dlžník (vystaviteľ) zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia
zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr
v deň, kedy sa stane celý dlh splatný okamžite, zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých
peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky a dátum
začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa stal splatný
celý dlh.

15. Zo zmenky vystavenej žalovaným dňa 17.12.2008 na rad POHOTOVOSŤ, s.r.o. súd prvej inštancie
zistil, že do zmenky bola vpísaná suma 7 859,57 Sk a zmenkový úrok  0,25% denne od 22.4.2009,
zmenka bola splatná pri predložení (vistazmenka) s doložkami „bez protestu“ a „na platenie predložiť v
lehote 4 rokov od vystavenia“. V rohu zmenky sa               v rámčeku nachádza číslo zmluvy XXXXXXX.
Práva vyplývajúce z predmetnej zmenky boli spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o., prevedené rubopisom
na žalobcu.

16. V exekučnom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.zn.  9Er/1174/2010 bola predložená
úverová zmluva č. 3870156 spolu so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru. V tomto exekučnom
konaní bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnutá a exekučné konanie zastavené
z dôvodu, že súd považoval dohodu o vyplnení zmenky za neprijateľnú podmienku a tým neplatnú.

17. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 4 písm. k/, l/,
§ 39 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 265 Obchodného
zákonníka, čl. I § 77 ods. 1, 2, § 10, § 11 ods. 1, § 14 ods. 1, § 17, § 5 ods. 1 - 3, § 48 ods. 1 bod 2
zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a šekového.

18. Vzhľadom na obsah bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru (dohoda            o
vyplnení zmenky), ako aj vzhľadom na zhodu čísla uvedeného na zmenke s číslom zmluvy o úvere,
zhodu údajov o vystaviteľovi a pôvodnom remitentovi zmenky s údajmi o veriteľovi                a
dlžníkovi v zmluve o úvere a na zhodu dátumu vystavenia zmenky s dátumom podpisu zmluvy o úvere
súd prvej inštancie dospel k jednoznačnému záveru, že zmenka predložená žalobcom bola vystavená
žalovanou ako zabezpečovacia zmenka k zmluve o úvere, pričom bola vystavená v súlade s bodom
17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako blankozmenka. Zmenková suma a dátum začiatku
úročenia zmenkovej sumy bol do zmenky doplnený dodatočne, o čom svedčí aj iný spôsob vyplnenia
týchto údajov (písané technickými prostriedkami) v porovnaní s údajmi o vystaviteľovi, mieste a dátume
vystavenia zmenky (písané rukou). Vo všeobecnosti môže mať zmenka vystavená dlžníkom pri podpise
úverovej zmluvy resp. pri prevzatí úveru buď uhradzovaciu alebo zabezpečovaciu funkciu. V danom
prípade súd prvej inštancie považoval zmenku za zabezpečovaciu.

19. V prvom rade súd prvej inštancie posudzoval, či zmluva, na základe ktorej vznikla pohľadávka
zabezpečená zmenkou, je platná a teda či vôbec vzniklo právo na vyplnenie blankozmenky. Prieskumu
zmenky nebránia ani ustanovenia zákona č.  191/1950 Zb., najmä čl. I § 10 a § 17 tohto zákona. Aj keď
dlžník - spotrebiteľ nevznesie námietky proti zmenke, resp. jej vyplneniu, prípadne uplatneniu práv zo
zmenky podľa zákona č. 191/1950 Zb., je súd oprávnený a povinný skúmať platnosť zmenky, zmenkovej
zmluvy, dohody o jej vyplnení, aktívnu legitimáciu majiteľa zmenky, oprávnenosť postupu pri vypĺňaní



blankozmenky a tiež nekalú povahu zmluvných podmienok dohodnutých v spotrebiteľskej zmluve, na
základe ktorej vznikol záväzok, ktorý zmenka zabezpečuje a ktorou bolo vydanie zmenky predvídané.
Zmluva o úvere č. XXXXXXX je spotrebiteľskou zmluvou spĺňajúcou znaky spotrebiteľskej zmluvy
uvedené v § 52 Občianskeho zákonníka. Ide o predtlačenú formulárovú (typovú) zmluvu, pri ktorej
spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah. Zmluvnými stranami sú POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako
veriteľ (dodávateľ), ktorý pri uzatváraní zmluvy koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti, a žalovaná
ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti, je teda spotrebiteľom. Z úradnej činnosti sú súdu známe zmluvy
uvedeného veriteľa (v počte niekoľkých desiatok) a takmer v každej takejto zmluve uzatváranej v danom
období (2008-2010) je pri dlžníkovi, ktorý nie je podnikateľ, uvedený účel na výkon povolania alebo
zamestnania. Pritom v iných konaniach (najmä v exekučných konaniach) boli mnohé tieto zmluvy už
právoplatnými rozhodnutiami súdu označené za zmluvy o spotrebiteľskom úvere, čo sa stalo v tomto
prípade i v súvisiacom exekučnom konaní. Súd prvej inštancie mal dôvodné pochybnosti o skutočnom
účele poskytnutia úveru. Keďže pri pochybnostiach               o obsahu zmlúv platí výklad pre
spotrebiteľa priaznivejší, súd dospel k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver
bol v danom prípade poskytnutý na výkon povolania, zaťažuje toho, kto takúto skutočnosť tvrdí. Účel
vyznačený v zmluve súdu preukázaný nebol, súd prvej inštancie vychádzal z toho, že uvedený úver
bol poskytnutý na súkromné účely. Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne
spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti.

20. Súd prvej inštancie bol tiež toho názoru, že v danom prípade sa nejedná pojmovo           o
zmluvu o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka, keďže zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že finančné
prostriedky boli veriteľom dlžníkovi fakticky odovzdané a prevzaté po podpise zmluvy, teda sa jedná
o zmluvu o pôžičke. Zámer zosnovateľa zmluvy uzavrieť túto zmluvu výslovne podľa Obchodného
zákonníka a dať jej režim „absolútneho obchodu“ podľa § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka je vedený
úmyslom, aby sa nemohli uplatniť ustanovenia chrániace spotrebiteľa. V tejto súvislosti súd poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR      z 25.1.2011, sp. zn. 5 MCdo 20/2009, podľa ktorého sa za
neprijateľnú podmienku považuje aj dohoda o uplatnení Obchodného zákonníka. Aj keby však zmluvné
strany uzatvorili predmetnú zmluvu o úvere ako „absolútny obchod“ podľa príslušných ustanovení
Obchodného zákonníka, nie je táto skutočnosť prekážkou prednostnej aplikácie príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.

21. Po preskúmaní celej zmluvy o úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel
súd prvej inštancie k záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená
rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to najmä (ale nielen) v ustanoveniach
o zabezpečovacích prostriedkoch (niekoľkonásobné zmluvné pokuty, blankozmenka) a zároveň sú
celá zmluva a všeobecné podmienky koncipované výlučne na prospech veriteľa, obsahujú prakticky
len povinnosti dlžníka a práva a výhody veriteľa. Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov
zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých ustanoveniach zmluvy sa celá zmluva (jej obsah i účel) prieči
dobrým mravom a je       v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Skutočnosť, že sa
zmluva prieči dobrým mravom spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Z toho dôvodu nemohlo spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o., ako veriteľovi z uzatvorenej zmluvy o úvere vzniknúť ani právo na vyplnenie
blankozmenky podľa bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z čoho vyplýva, že ak zmenka
vyplnená bola (napriek tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je možné sa na základe
takto vyplnenej zmenky úspešne domáhať akýchkoľvek práv. Pri konštatovaní nemožnosti vzniku práva
na vyplnenie blankozmenky na základe neplatnosti zmluvy o úvere z vyššie uvedených dôvodov súd
prvej inštancie vychádzal aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 6.5.2008 sp. zn. 4 Obo 161/2007.

22. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že aj keby nebola neplatná celá zmluva o úvere, právo na
vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť aj z toho dôvodu, že dohoda o vyplnení zmenky ako
súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorých obsah a ani konkrétne znenie nebolo so
spotrebiteľom individuálne dohodnuté, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou   a z toho dôvodu je
neplatná. Hoci použitie zmenky ako uhradzovacieho ako aj zabezpečovacieho prostriedku v súvislosti
so spotrebiteľskými úvermi bolo zákonom zakázané až s účinnosťou od 1.1.2011, to neznamená,
že v spotrebiteľských zmluvách uzavretých pred týmto dátumom nemožno zmluvné ustanovenia o
použití zmenky vyhlásiť za neprijateľnú zmluvnú podmienku. V danom prípade považoval súd prvej
inštancie dojednanie dohody o vyplnení zmenky za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods.
4 písm. k) Občianskeho zákonníka, pretože ide o podmienku, ktorá za nesplnenie záväzku pripúšťa



možnosť veriteľa domáhať sa od spotrebiteľa zaplatenia neprimerane vysokej sumy (úrok 0,25 % denne)
ako sankcie spojenej s nesplnením záväzku. Takisto sa jedná o neprijateľnú podmienku podľa § 53
ods. 4 písm. l) Občianskeho zákonníka, pretože prijatím zmenky ako zabezpečovacieho prostriedku
preniesol dodávateľ povinnosť niesť dôkazné bremeno na spotrebiteľa (napr. v súvislosti s čl. I § 10,
§ 17 zákona č. 191/1950 Zb.). Na rozdiel od situácie, ktorú predvída ustanovenie čl. I § 10 zákona č.
191/1950 Zb. (vyplnenie zmenky         v rozpore s tým, čo bolo dojednané) v danom prípade je celá
dohoda o vypĺňacom práve blankozmeniek neplatná. Za takýchto okolností vôbec nevzniklo pôvodnému
remitentovi právo na vyplnenie blankozmenky. Blankozmenka sa vôbec nestala zmenkou a pôvodný
remitent nemal práva a povinnosti zo zmenky, preto ich ani nemohol indosamentom previesť (čl. I § 14
ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb.) na žalobcu. Ak by súd pripustil, že neexistencia dohody o vypĺňacom
práve blankozmenky nemá takéto právne dôsledky, ale naopak znamená právo majiteľa zmenky vyplniť
blankozmenku ľubovoľne, bez akýchkoľvek obmedzení, potom by súd musel konštatovať, že konanie
veriteľa (ktorý je spoločnosťou zaoberajúcou sa poskytovaním úverov v rámci svojej podnikateľskej
činnosti, teda spoločnosťou, ktorá by mala poznať právo v tejto oblasti a mala by tiež postupovať
s náležitou starostlivosťou), keď od spotrebiteľa prijme zmenku s vedomím, že ju môže vyplniť bez
akýchkoľvek obmedzení        a bez ohľadu na skutočnú výšku dlhu spotrebiteľa, je možné nepovažovať
za zlomyseľnosť alebo aspoň za hrubú nedbanlivosť (čl. I § 10 zákona č. 191/1950 Zb.).

23. Súd prvej inštancie napokon poukázal aj na to, že i v prípade, keby nedospel k záveru                  o
neplatnosti zmluvy o úvere resp. dohody o vypĺňacom práve blankozmeniek a následnej nemožnosti
vzniku práva na vyplnenie blankozmenky, nemohol by priznať plnenie, ktorého sa žalobca domáhal. Na
zmenke je uvedený zmenkový úrok 0,25 % denne, čo je 91,25 % ročne. Nie je možné akceptovať také
konanie veriteľa, ktorý by síce vyplnil zmenku tak, že zmenkovú sumu tvorí len istina s príslušenstvom,
ale súčasne by prijal zmenku s takým úrokom, ktorý je v právnom štáte neakceptovateľný. Takýto vysoký
zmenkový úrok by znamenal pre dlžníka takmer 100%-né navýšenie dlhu za jeden rok. Takéto konanie
veriteľa by bolo potrebné považovať za obchádzanie zákona. Konanie, ktorým by veriteľ prijal zmenku s
takto vysokým úrokom, nie je možné považovať za výkon práva, ktorý by nebol         v rozpore s dobrými
mravmi, resp. ak by išlo o režim Obchodného zákonníka v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku, a teda ktorý by mal požívať právnu ochranu.

24. Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere. Žalobcovi zo zmenky
nevzniklo právo na žiadne plnenie. Žalobca, ktorý nadobudol zmenku rubopisom (indosamentom) na
škodu dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia titulom zmenky prijatej a vyplnenej v rozpore s
hmotným právom, pretože ide o výkon práva, ktorý nepožíva právnu ochranu ako konanie v rozpore s
dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom k tomu, že pôvodného remitentovi
nevzniklo právo zmenku prijať, ani právo zmenku vyplniť, nevzniklo mu z takejto zmenky ani právo na
žiadne plnenie.

25. Na záver súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa pri nadobudnutí zmenky dopustil hrubej
nedbanlivosti v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa aj tým, že si neoveril, aký právny vzťah
predmetná zmenka zabezpečovala, hoci zmenku, spoločne s ďalšími zmenkami, nadobudol od veriteľa
POHOTOVOSŤ, s.r.o., o ktorom je všeobecne  známe, že predmetom jeho činnosti je poskytovanie
úverov spotrebiteľom. Indosamentom zmenky došlo v tomto prípade k podstatnému sťaženiu právneho
postavenia dlžníka (spotrebiteľa) aj z  dôvodu, že postúpené boli len práva zo zabezpečovacej zmenky
bez pohľadávky zo zmluvného vzťahu, pri uplatnení ktorých je spotrebiteľ povinný niesť dôkazné
bremeno (čl. 1 § 10 a § 17 zákona č. 191/1950 Zb.), ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi kauzálny vzťah
zo zmluvy o úvere, mal niesť veriteľ, resp. postupník v prípade postúpenia pohľadávky.

26. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a
neúspešnému žalobcovi, ktorý si v konaní uplatnil náhradu trov konania, tieto nepriznal.

27. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.
2 písm. d/ CSP), v konaní došlo k vadám uvedeným v § 365 ods. 1 písm. b/ CSP a rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu
vyhovie a žalobcovi prizná náhradu trov odvolacieho konania, ktoré vyčíslil. Z odôvodnenia súdu prvej
inštancie vyplýva, že súd vykonal vo veci dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími



dôkazmi, ktoré strany sporu nenavrhli. S poukazom na  § 120 O.s.p. žalobca uviedol, že dokazovanie
v sporovom konaní je ovládané prejednávacou zásadou. Súd vychádza len zo skutočností tvrdených
stranami sporu a vykonáva len tie dôkazy, ktoré strany sporu navrhli. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p.
umožňovalo súdu vykonať v sporovom konaní aj iné dôkazy ako navrhli strany sporu, avšak tento postup
je možný len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhovaných dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie veci
a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať
ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného dokazovania. V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť len
z predloženej zmenky. Súd musí k otázke vykonania iných ako stranami sporu navrhovaných dôkazov
pristupovať vyvážene a svoj postup musí náležite odôvodniť. V danom konaní súd prvej inštancie svoj
postup nezdôvodnil. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v listine samo právo  žalobcu.
Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je zmenka jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je
možné ničím iným nahradiť. Žalovaná mohla na základe čl. 5          ods. 3 a ods. 6 Nariadenia
vzniesť námietky voči zmenke, ak tak však neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté,
a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy,
bez návrhu žalovanej, a na ťarchu žalobcu, vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter
žalovanej ako spotrebiteľa. Žalovaná sa tejto obrany nedomáhala, pohľadávku nerozporovala a svojím
konaním ju fakticky uznala. Súd nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec navrhnutých dôkazov
v prospech uplatnenej pohľadávky a neobjektívne podporil v konaní žalovanú. Konanie súdu prvej
inštancie predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý proces garantovaný v článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Súd prvej inštancie dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj
nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Žalobca je majiteľom
zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom
ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je
možné ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd prvej
inštancie sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec
nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ. Žalovaná vo všeobecnosti
nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jej vzťahov
s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporom konaní nemôže činiť žalovaná, tým menej tak
môže činiť sám súd. Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči
žalobcovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany žalovanej, ktorá nesie dôkazné bremeno
na preukázanie svojich tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu a iniciatívu na seba prevzal súd a
suploval aktivitu žalovanej. Uvedené námietky majú hmotnoprávny charakter, preto v záujme zachovania
rovnosti strán, súd nie je oprávnený žalovanú na ne ani upozorniť. V danom konaní následkom bolo
nesprávne rozhodnutie veci. Súd prvej inštancie porušil poučovaciu povinnosť prekročením         § 5
ods. 1 O.s.p., keď porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazov a prihliadol na skutočnosti
a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť  v sporovom konaní vedenom podľa
Nariadenia  vykonaného bez návrhu.  V odôvodnení  rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na §
79 ods. 3 O.s.p. (v znení účinnom ku dňu vydania rozhodnutia ), na ktoré viaže založenie povinnosti
žalobcu, pričom  na prebiehajúce konanie sa toto ustanovenie neaplikuje. Logickým dôsledkom je
potom neexistencia premietanej povinnosti pre žalobcu. Európske konanie obsahuje špeciálne procesné
ustanovenia regulujúce priebeh  konania a v rámci  neho začatie konania  s nízkou hodnotou sporu
(čl. 4 a 5 Nariadenia).  Ustanovenie § 79 ods. 3 O.s.p. je zaradené do  vnútroštátneho procesného
práva,  upravujúce priebeh konania.   Ustanovenie  § 372y  ods. 1 O.s.p. používal pojem  „ na konania
„ , pričom ide o občianske súdne konanie. Súd však  podľa návrhu žalobcu vedie európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu.  Priebeh a začatie európskeho konania  Nariadenie  ustanovuje
inak ( čl. 4 a 5 Nariadenia). Nariadenie je prameňom  úniového práva. Prednosť úniového práva pred
právom vnútroštátnym je jednou zo základných  zásad právneho poriadku EÚ. Povinnosť vyplývajúca
z § 79 ods. 3 O.s.p.  sa nemôže aplikovať na podania podané pred účinnosťou novely č. 438/2015.
Žalobca poskytol súdu dostatočne jasné a primerané informácie o uplatňovanej pohľadávke, ktorá
vyplýva z platnej zmenky. Súdu predložil originál zmenky a v konaní uplatňuje majetkové práva zo
zmenky a nie z pohľadávky. Pokiaľ súd prvej inštancie  dospel k záveru,  že dohoda o vyplňovacom práve
blankozmenky by mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku pri poskytovaní spotrebných
úverov, žalobca poukázal na to, že samotný zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch pripúšťal,
aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná
bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Zmenka mohla
byť používaná v prostredí spotrebiteľských úverov. Z formulácie § 4 ods. 6 tohto zákona vyplýva, že
dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou.



Odvolacie dôvody žalobca oprel o názory a závery rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22.8.2002,
sp.zn. 25Cdo 1839/2000, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 5.9.2013, sp.zn. 10Co/79/2013
a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2013, sp.zn. 43CoZm/10/2013.

28. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila.

29. Od 1. júla 2016  nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov              a v zmysle
§ 470 ods. 1 CSP platí Civilný sporový poriadok aj na konania začaté predo dňom  jeho účinnosti.

30. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je  ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

31. Podľa § 470 ods. 2 CSP  právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

32. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359          a § 262 ods.
1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa §
363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal  preskúmanie zákonnosti napadnutého
rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

33. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti posudzoval, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci
a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním obsahu spisu, konštatuje, že v konaní nezistil procesné vady
zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP.

34. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok  súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.  Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so
zásadami podľa § 191 CSP  a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s
poukazom na ním citované ustanovenia Obchodného a Občianskeho zákonníka a zákona zmenkového
a šekového žalobu zamietol. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v súlade s požiadavkami
§ 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje
správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

35. V súlade s § 387 ods. 3 CSP odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie sa vysporiadal
s podstatnými vyjadreniami strán sporu .

36. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými  v článku
1 nariadenia sú  zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach                s nízkou hodnotou sporu v
cezhraničných sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti.  Pri
plnení týchto cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci
európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj  primeraným spôsobom
uplatňovať vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly
Nariadenia by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu
najmä pri rozhodovaní  o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch  a rozsahu  v akom
sa vykonávajú dôkazy.

37. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach              s
nízkou hodnotou sporu sa  posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2, ktorým sa súdu ukladá aj



povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií
o procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia  čl. 9 vyplýva, že súd musí         v záujme
zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom.
Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti od vnútroštátnych
postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas súdneho konania alebo
prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo telekonferencia, prípadne
inými spôsobmi, ktoré sú  povolené            v zmysle vnútroštátneho práva.

38. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu tkvela  v tom, že  súd prvej inštancie vykonal
nikým nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril jeho  rozsah,  porušil koncentračnú zásadu konania,
hoci mal rozhodovať len z predložených dôkazov a uplatneného práva zo zmenky. Tento názor je však
principiálne nesprávny. Článok 4 Nariadenia upravuje  zjednodušený, a v zásade písomný spôsob
vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné
prostriedky než v ňom uvedené  a  nemá v zásade možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi,
napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo však cieľom Nariadenia
obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie
technických a iných prostriedkov v záujme tohto, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a
najmenej zaťažujúcim spôsobom ( čl. 9 ods. 3 Nariadenia). Z článkov        8 a 9 Nariadenia
jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s nízkou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonať
potrebné dokazovanie a napr. aj  nariadiť ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Aj napriek
zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolací súd za  správny postup súdu prvej
inštancie, riadiaceho sa ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd  povinný ex offo
prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách.  Aj keď vo všeobecnosti
súčasné procesné predpisy prenechávajú do značnej miery smerovanie konania v dispozícii strany
sporu (zvyšujúci sa dôraz  na dispozitívnosť a kontradiktórnosť konania), nemožno pripustiť, aby sa súdy
(sudcovia), dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali  exekučné tituly,  vychádzajúce iba z
formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v príkrom rozpore  so statusovým
zákonom sudcov, ustanovením § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z.,  v ktorom je zakotvené právo aj
povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý,  zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhodovať nestranne a spravodlivo.
Preto                   v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal
byť orgánom ochrany práv. Ani náležitý procesný postup tak nemôže za žiadnych okolností viesť k
vydaniu rozhodnutia, ktoré by učinilo vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako je zjavná
absolútna neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva               a podobne.
To neznamená, že by zodpovednosť za výsledok sporu nemala byť zásadne na strane sporu a ani
to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu.  Je však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť
nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom strany sporu k uplatneniu svojich práv v konaní, ale
za ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve
takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných
ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov
spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý
priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie,
ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku
iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť.
Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie  aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako
vyhovením návrhu,  (a to aj za situácie, že by žalovaná v žalobnej odpovedi  nárok prípadne akceptovala)
a bol oprávnený aj na vykonanie nenavrhovaných dôkazov, pretože boli nevyhnutné pre také rozhodnutie
vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

39. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia zmenkovej sumy 260,89 eur s
príslušenstvom,  zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy,
ak to považuje za potrebné alebo ak to navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s článkom 19
Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa
riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku
6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi CSP.



40. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie  došlo k vadám                 v
postupe súdu podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania.
Podľa čl. 5 ods. 2, 3 Nariadenia vyzval súd  žalovanú tlačivom C na odpoveď, na ktoré žalovaná
nereagovala. Z úradnej činnosti súd prvej inštancie pripojil do spisu zmluvu o úvere a všeobecné
podmienky poskytnutia úveru,  ich pripojenie oznámil stranám sporu  s tým, že súd vykoná dôkaz ich
oboznámením. Podľa § 100 ods. 1 posledná veta O.s.p., platného v čase procesného postupu, vykonal
súd prvej inštancie predbežné právne posúdenie veci s oznámením, že vec preskúma aj podľa noriem
spotrebiteľského práva. Zároveň súd prvej inštancie zaslal stranám sporu poučenie o ich procesných
právach. Poučenie, predvolanie na pojednávanie, zmluvu a všeobecné obchodné podmienky prevzal
právny zástupca žalobcu dňa 30.5.2016, 13.6.2016 a žalovaná dňa 31.5.2016, 27.6.2016. Pripojením
listín bez návrhu účastníkov konania, vykonal súd prvej inštancie skutkové zistenia, ktoré posúdil
ako právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku a následne  vo veci  na pojednávaní
dňa 28.6.2016 meritórne vo veci rozhodol a vyniesol rozsudok. Súd prvej inštancie sa dostatočným
spôsobom vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s  dôvodmi, pre ktoré vo veci nariadil
pojednávanie, ako aj s dôvodmi splnenia podmienok pre prejednanie veci na nariadenom pojednávaní
v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalovanej. Právny zástupca žalobcu prevzal predvolanie
na pojednávanie so zachovaním 5-dňovej lehoty na prípravu pojednávania podľa § 115 ods. 2 O.s.p.,
z neúčasti sa ospravedlnil písomne podaním zo dňa 27.6.2016, ktoré došlo súdu prvej inštancie dňa
27.6.2016. Dôvod neúčasti na pojednávaní uvádzaný právnym zástupcom žalobcu (účasť na inom
pojednávaní ako právny zástupca pred Okresným súdom Bardejov), nepovažoval ani odvolací súd za
dôležitý dôvod, pre ktorý by bolo nutné pojednávanie odročiť, pričom prihliadol na skutočnosť, že návrh
právneho zástupcu žalobcu nemá náležitosti podľa § 119 ods. 2 O.s.p. Žalovaná sa z neúčasti na
pojednávaní ospravedlnila telefonicky, súhlasila, aby súd vec prejednal v jej neprítomnosti (v spise na
č.l.99).  Odvolací súd konštatuje, že pre prejednanie veci na pojednávaní dňa 28.6.2016 v neprítomnosti
právneho zástupcu žalobcu a žalovanej, na ktorom vykonal súd prvej inštancie dokazovanie aj zmluvou
o úvere a všeobecnými podmienkami, boli splnené podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p.

41. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca a žalovaná mali objektívnu
možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré súd prvej inštancie  pripojil do spisu
bez návrhu strán sporu, ktoré pri rozhodovaní posúdil ako významné pre zistenie skutkového stavu a
právne posúdenie žalobcom uplatneného peňažného nároku. Súd prvej inštancie mal  možnosť vykonať
aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli  strany sporu  za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za
situácie  aká nastala v danom spore. Išlo  vlastne o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom
konaní. Tento postup je výnimočný a je možné ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie  mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky
preukázané, že pôvodným majiteľom zmenky bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., na rad ktorej
vystavila  dňa 17. decembra 2008  žalovaná zmenku, na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXX.
Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre postup súdu prvej inštancie, pretože vznikli pochybnosti,
či zmenka vystavená žalovaným má alebo nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo
nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, prípadne i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

42. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie svedčí aj to, že bol v súlade s
následným stanoviskom  spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho
súdu SR zo dňa 20.10.2015 podľa ktorého, v prípade, ak z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci
vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je
tento ex offo  povinný zabezpečiť prieskum nároku       v intenciách možnej absolútnej neplatnosti
úkonu, v ktorom má nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po
úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka
vystavená.

43. Úlohou  súdov členských štátov EÚ (ďalej „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri  vnútroštátnom
práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských  štátoch EÚ uplatňovať
jednotne. Právo  Spoločenstva má tú  zvláštnosť, že mení právomoci  vnútroštátneho súdu  v jeho vzťahu
k zákonom.

44. Rozsudok  Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ďalej len  „Súdny dvor“ vo veci  Simmeathal II
(29.03.1978, 106/77),  pomenoval  úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach



svojej  právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto  právneho
systému vznikajú  jednotlivcom“.  Podľa názoru  ESD by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená\",
keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím,
či  ustálenou  judikatúrou Európskeho  súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať
vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu  súdu  členského štátu
a súdu Spoločenstva.

45. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne
prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom
možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto
smernicou  a dosiahol tak súlad s článkom 249  tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho
spoločenstva).

46. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (ako aj zmluvu
o spotrebiteľskom úvere), nemožno  posudzovať práva a povinnosti z tejto zmluvy oddelene od použitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty
a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha režimu  ochrany
spotrebiteľa vo forme súdnej kontroly, či  zmluvné dojednania, vrátane  akcesorických, neobsahujú
nekalé podmienky v neprospech spotrebiteľa. V zmysle  článku 6 smernice 93/13/EHS súd aj bez návrhu
skúma  nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej  zmluve, čím  sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý
spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou          a zároveň sa tým sleduje  dosiahnutie cieľa v článku
7 uvedenej smernice, pretože takéto  skúmanie môže  mať  odradzujúci účinok,  smerujúci k ukončeniu
používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov  alebo
dodávateľov. Ak by vnútroštátne právo  (prípadne jeho  výklad v súdnej praxi)  umožňovalo  veriteľovi
obísť takéto preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo  by o pozbavenie užitočného účinku smernice
93/13/EHS (effet utilé). Z hľadiska práva EÚ platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné
opatrenia všeobecnej, alebo osobitnej povahy  na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou.
Odvolací súd  konštatuje, že v danej veci týkajúcej sa spotrebiteľskej zmenky, ktorá bola zriadená na
zabezpečenie  dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, súd prvej inštancie postupoval správne, keď  ex offo
skúmal podmienky vzniku  zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a správne odkázal  v rozhodnutí na  viaceré
rozhodnutia  Súdneho dvora Európskej únie  ( C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial, C-243/08, Pannon
GSM, C-137/08, VB Pénzügyi Lízing a C-618/10, Banco Espanol de Credito ).

47. Proces podľa Nariadenia  nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora  a ex offo súdnej
kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok.  Zmenka je náročná na formality a aj v zmenkových
právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných  podmienok zmluvy,
ktorú zmenka zabezpečuje.  Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od
spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o., si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov v
postavení spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a
ktorých postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník
(§ 54 ods.1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

48. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom,
keď riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, obsahujúcu neprijateľné
zmluvné podmienky a dospel k záveru o absolútnej neplatnosti uvedenej zmluvy o úvere v zmysle § 39
Obč. zákonníka. Pôvodnému majiteľovi zmenky - remitentovi, preto nevzniklo právo zmenku vyplniť pre
absolútnu neplatnosť dohody o vyplňovacom práve, ani zmenku vystavenú žalovanou prijať. Žalobcovi
zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie. Žalobca, ktorý  nadobudol zmenku rubopisom  na škodu
dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia titulom zmenky prijatej a vyplnenej v rozpore s hmotným
právom, pretože ide o výkon  práva, ktorý nepožíva právnu ochranu ako konanie v rozpore s dobrými
mravmi podľa § 3 ods. 1  Obč. zákonníka.

49. Pokiaľ sa jedná o námietku žalobcu v odvolaní, týkajúcu sa  postupu súdu prvej inštancie podľa §
79  ods. 3  a § 372y ods. 1 O.s.p. odvolací súd zdôrazňuje, že tento jeho procesný postup nemal vplyv
na vecnú správnosť  odvolaním napadnutého rozhodnutia.

50. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie  aj vo výroku o
náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za



výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovanej. Miera
úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Žalobca bol v konaní
neúspešný a žalovaná si náhradu trov konania neuplatnila.

51. Rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje
správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.
Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, na jeho úvahy
vo vzťahu ku všetkým odvolacím námietkam a na ich právne posúdenie. Žalobca v odvolaní proti
rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní
nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.

52. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP         v spojení
s § 255 ods. 1 CSP. Keďže úspešnej žalovanej z obsahu spisu trovy odvolacieho konania nevyplývajú,
odvolací súd žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

53. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule  (§ 393 ods. 2
CSP).

Poučenie:

Proti  tomuto rozsudku  odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
-    dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
-    dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9Cb/101/2013", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "8f41a847-66a3-4c1b-82a8-35a01f94392a:8666e572-d28b-4658-9cd0-5836d2690d47", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2013:5711212272.1", "spisova_znacka": "10Co/79/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/79/2013 z 30. 10. 2013", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2013-10-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5711212272.1"}], "citovane_v": []}