Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9CoE/194/2012 z 9. 12. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 9. decembra 2012, sp. zn. 9CoE/194/2012, ECLI:SK:KSNR:2012:4211222832.1 Krajský súd Nitra | 9CoE/194/2012 | ECLI:SK:KSNR:2012:4211222832.1 | 2012-12-09 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 44 ods. 2 EP, § 45 ods. 1 písm. c) ZRK, § 45 ods. 2 ZRK, § 219 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/203548c6-aa95-47ed-a719-168c86d6c9b2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2012:4211222832.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/194/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4211222832
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4211222832.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s. r. o. so sídlom
Bratislava, Astrová 2/A, IČO: 36 432 105, zastúpeného advokátskou kanceláriou Máčaj a Novák,
s. r. o. so sídlom v Bratislave, Karpatská 18, IČO: 35 940 875, proti povinnej: F. V., nar. XX. XX.
XXXX, bytom I. H., A. XXX/X, o vymoženie pohľadávky vo výške 1.659,70 eura s príslušenstvom,
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 20. januára 2012, č. k.
13Er/1643/2011-14, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdnej exekútorky Mgr. Jany Sitášovej,
Exekútorský úrad so sídlom Bratislava, Astrová 2/A, zo dňa 06. 12. 2011 o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vedenej pod sp. zn. 13Er/1643/2011 (EX 117/11). Rozhodol tak podľa § 52 ods. 1,
2, 3, § 53 ods. 4, § 54 ods. 1, 2, § 39 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2007, § 2 písm.
a), b), § 3 ods. 1, 2 Zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31. 12.
2007, § 45 ods. 1, 2 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ako aj § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. Z predložených dokladov mal za preukázané, že súčasťou formulárovej zmluvy o úvere boli
obchodné podmienky pre úver, ktoré povinná nemohla ovplyvniť, nakoľko neboli dohodnuté individuálne,
ale vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Povinná ako spotrebiteľ mohla len zmluvu ako
celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým zmluvným podmienkam, teda aj rozhodcovskej doložke
a rozhodcovskému konaniu. Na základe údajov uverejnených v Obchodnom registri SR súd prvého
stupňa zistil, že Poštová banka, a. s., v rámci predmetu svojej činnosti okrem iného poskytuje úvery,
pričom z predložených dokladov nebolo preukázané, že by bol úver poskytnutý povinnej za účelom
výkonu jej zamestnania, povolania alebo podnikania. Ustálil, že predmetná zmluva je teda v zmysle
citovaných ustanovení Zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch zmluvou o spotrebiteľskom
úvere, ako aj spotrebiteľskou zmluvou podľa Občianskeho zákonníka. Po preskúmaní predloženej
zmluvy o úvere vrátane príslušných Obchodných podmienok pre úver, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy, zistil, že v bode 11.2 článku 11 označenom ako Prechodné a záverečné ustanovenia sa
nachádza zmluvné dojednanie o riešení sporov medzi zmluvnými stranami - rozhodcovská doložka.
S poukazom na rozhodcovskú doložku dospel názor, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci,
ktorá mala založiť legitimitu rozhodcovského súdu na vydanie exekučného titulu v rozhodcovskom
konaní, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia sporu. Svoj názor oprel o
skutočnosť, že rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, pričom pri voľbe spôsobu
riešenia prípadných sporov nemal na výber vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými
štandardnými zmluvnými podmienkami. Dodal, že nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa spočíva v tom, že si pôvodný veriteľ v predmetnej rozhodcovskej



doložke jednostranne vymienil konkrétny rozhodcovský súd, ktorý mal rozhodovať prípadné spory
vzniknuté medzi ním a povinnou. Zároveň si v rozhodcovskej doložke veriteľ priamo určil miesto
rozhodcovského konania bez toho, aby zohľadnil aj prípadnú značnú vzdialenosť bydliska spotrebiteľa
od tohto miesta. Tým, že takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, bolo ju potrebné v zmysle § 53
ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka považovať za neplatnú. Tento záver mal podľa neho oporu
aj v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je neprijateľná zmluvná
podmienka, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory výlučne s dodávateľom v rozhodcovskom
konaní. V tejto súvislosti zobral na zreteľ aj povinnosť vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a
účelu smernice, ako aj rozsudky Súdneho dvora. Takýto postup považoval aj v súlade s rozsudkom
Súdneho dvora vo veci C-40/08 - Asturcom Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodríguez Nogueira.
Vzhľadom na to, že rozhodcovská doložka je v zmysle vyššie uvedených dôvodov neplatná, exekučný
titul vydaný na základe takejto neplatnej rozhodcovskej doložky je materiálne nevykonateľný, čo
predstavuje neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie, súd prvého stupňa žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol v celom rozsahu.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,
že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
ako aj tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a
účastníkovi konania - oprávnenému sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Vzhľadom
na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu,
bol toho názoru, že účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s
takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by
porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup. Konkrétne to podľa
neho znamenalo, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný
rozsudkom všeobecného súdu. Vyplýva to z § 159 ods. 2 OSP, v zmysle ktorého výrok právoplatného
rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány, čo platí aj v prípade, ak ide o rozsudok
rozhodcovského orgánu. Mal za to, že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú
správnosť (skutkové a právne záveru) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského
súdu. Dodal, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom, a to ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný,
nemôže exekučný súd naprávať prípadne chyby a nedostatky exekučného titulu. Konštatoval, že z
ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) Zák. č. 244/2002 Z. z. vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný
na plnenie a nie iba na to, či samotná zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku; nie každá skutočnosť
hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúce
podľa neho bude len to, či plnenie, ktoré má byť vykonané odporuje alebo neodporuje dobrým mravom;
len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konania. Poukázal tiež na to, že úverová zmluva,
ktorej plnenie je predmetom konania, predstavuje štandardnú úverovú zmluvu, ktorou bol poskytnutý
úver bankou, ktorá bola zriadená a pôsobí v Slovenskej republike v súlade s ustanoveniami Zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách a podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska, teda nejde o žiadny
nebankový subjekt mimo dohľadu národnej banky. S uvedenými závermi sa stotožnil aj Generálny
prokurátor Slovenskej republiky, ktorý v obdobnej veci podal mimoriadne dovolanie a žiadal napadnuté
uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Poukázal tiež na záver uznesenia Najvyššieho súdu SR
pod sp. zn. 3M Cdo/11/2010 zo dňa 26. 09. 2011, ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo
dňa 21. 12. 2011 pod sp. zn. 9CoE/27/2011. Zároveň uviedol, že Zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere v ustanovení § 93b ods. 1 zakotvoval povinnosť
bánk ponúknuť svojím klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich
prípadné vzájomné spory z obchodov (teda i zo zmlúv o úvere) budú rozhodnuté v rozhodcovskom
konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Dodal, že
text rozhodcovskej doložky neobsahoval žiadnu alternatívu k rozhodcovskému konaniu v súlade so
zákonnou definíciou rozhodcovskej zmluvy v § 3 ods. 1 Zák. č. 244/2002 Z. z. i s ustálenou praxou
v odbore. Rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej
povinnosti banky a ako taká nemôže predstavovať neprijateľnú podmienku, preto navrhol, aby príslušný
súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.



Sudkyňa súdu prvého stupňa predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu
oprávneného proti rozhodnutiu súdneho úradníka nemienila vyhovieť, keďže napadnuté rozhodnutie
považovala za vecne správne (§ 374 ods. 4 OSP).

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 10 ods. 1 OSP vec prejednal podľa § 212 ods. 1 OSP,
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel
k záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu vedeného v danej veci nesporne vyplýva, že exekučné konanie začalo dňa 05.
12. 2011, kedy došiel súdnej exekútorke Mgr. Jane Sitášovej návrh na vykonanie exekúcie na
základe exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri
Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s. so sídlom v Bratislave, sp. zn. WHB/0111/0366 zo dňa 07.
10. 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 02. 11. 2011 a vykonateľnosť dňa 06. 11. 2011. Súdna
exekútorka dňa 09. 12. 2011 predložila súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, exekučným titulom a zmluvou o úvere zo dňa 05.
12. 2007.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1 písm. c) Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len "zákon o
rozhodcovskom konaní"), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne vec po právnej stránke posúdil a svoje
rozhodnutie aj správne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP (v
znení účinnom od 15. 10. 2008) sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti považuje za potrebné uviesť, že vychádzajúc z Exekučného
poriadku pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší postup, musia byť splnené zákonom stanovené
podmienky, a to jednak procesného charakteru, ako i hmotnoprávne. Procesnými podmienkami exekúcie
sú spôsobilí účastníci, právomoc a príslušnosť súdu, ako i spôsobilý návrh a listina, o ktorej oprávnený
tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady exekúcie sú predpokladmi
hmotnoprávnymi (materiálnymi), ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu exekučného
konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Dôvody zastavenia exekúcie uvedené v ustanovení §
45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní preto nie sú procesnými podmienkami exekučného konania,
ale hmotnoprávnymi predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej. Možno preto vyvodiť, že súlad
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s ustanovením § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní
je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Keďže z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyplýva pre exekučný súd povinnosť pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad
exekučného titulu so zákonom, s ohľadom na vyššie uvedené je preto povinný už v tejto fáze konania
prihliadať na to, či sú tu dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku, uvedené
v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade, že ich zistí, musí žiadosť na udelenie poverenia
zamietnuť. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného



v tejto etape konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže
prihliadnuť len na návrh (§ 45 ods. 1 písm. a/ v spojení s ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní).

Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k
návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti,
či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho
vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak
po stránke formálnej, ako aj materiálnej.

Z uvedeného vyplýva, že skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súd prvého stupňa v exekučnom
konaní nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie
vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či
exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od
neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv
spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je
odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku
škode spotrebiteľa.

Rovnako ako súd prvého stupňa aj odvolací súd posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú
podmienku spotrebiteľskej zmluvy a s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
tým za absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko
celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to
v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania
je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne
nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo
zmluvných dojednaní vylúčiť. Formuláciou rozhodcovskej doložky v článku 11.2 obchodných podmienok
pre úver (verzia 1/2007) došlo aj k rozporu s ustanovením § 93b ods. 2 Zák. č. 483/2001 Z. z. o
bankách v znení účinnom do 30. 11. 2009, ktoré ukladalo bankám povinnosť dať klientovi možnosť
neprijať rozhodcovskú doložku - „Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený
podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné
spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov. (OSP, Exekučný
poriadok).“ Uvedenú požiadavku nenapĺňalo ani ustanovenie obsiahnuté v položke 3 bod 6 zmluvy o
úvere, preto odvolací súd dospel k záveru, že ani zo zmluvy, ani zo všeobecných podmienok nevyplývalo
splnenie tejto povinnosti, t.j. klient nemohol uzatvoriť zmluvu o úvere bez toho, aby nemusel prijať
rozhodovanie sporov vopred určeným rozhodcovským súdom. Okrem toho rozhodcovská doložka je
vsunutá medzi ostatné podmienky, drobným ťažko čitateľným písmom a v zmluve o úvere je podpisovaná
v čase nižšej bdelosti klienta, kedy sa klient najmä sústreďuje na získanie finančných prostriedkov a
nepredpokladá, že by sa dostal s ich platením do omeškania. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský
rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým
exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia
by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Záverom odvolací súd poukazuje aj na to, že ak za neprijateľnú zmluvnú podmienku musí byť
považovaná rozhodcovská doložka poskytujúca spotrebiteľovi len obmedzený prístup k všeobecnému
súdu, nútiaca ho však pre prípad výberu rozhodcovského súdu dodávateľom sa podrobiť právomoci
rozhodcu, tým skôr musí byť neprijateľnou (a preto i neplatnou) taká doložka, ktorá spotrebiteľovi ani
žiadne výber neposkytuje. O takýto prípad išlo aj v konkrétnej veci, nakoľko v danom prípade bol presne
stanovený rozhodcovský súd aj s miestom rozhodcovského konania a to v sídle dodávateľa.



Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní, považoval za
neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom, nakoľko exekučný titul bol vydaný orgánom bez právomoci na jeho vydanie. Z uvedených
dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že
povinnej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
v tomto štádiu konania jej žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.