{"guid": "02d826d2-6391-43a5-9835-18894654006c:9e837f91-1897-4bda-ac2f-1bc9442e05d5", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2015:7014201384.1", "spisova_znacka": "7S/130/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 7S/130/2014 z 20. 10. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 20. októbra 2015, sp. zn. 7S/130/2014, ECLI:SK:KSKE:2015:7014201384.1", "identifikacne_cislo": "7014201384", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Daniel Ilavský", "sudca_id": 483, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-daniel-ilavsky-483", "datum_vydania": "2015-10-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-68.odsek-5", "nazov": "§ 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-68.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-68"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250j.odsek-1", "nazov": "§ 250j ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250j.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250j"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/563#paragraf-68", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250j"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9e837f91-1897-4bda-ac2f-1bc9442e05d5", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7014201384.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2015:7014201384.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2015:7014201384.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7S/130/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201384
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7014201384.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a členov
senátu JUDr. Judity Jurákovej a JUDr. Pavla Naďa, v právnej veci: S. L. Y. Z. Ó. , bytom Z. XX, G.
Y., podnikajúci do 31. 12. 2012 pod obchodným menom S. L. - I. - J. H., IČO: 10 796 819 s miestom
podnikania Z. XX, G. Y., zastúpeného advokátskou kanceláriou VIA LEGE, s. r. o., Veterná 1093, Pata,
IČO: 36 866 415, proti žalovanému Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100303/1/391861/2014/15264 zo dňa 17. 09.
2014, takto

r o z h o d o l :

Žalobu    z a m i e t a .

Žalobcovi   právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou  zo dňa 17. 11. 2014  doručenou  Krajskému súdu v Košiciach    20. 11. 2014  sa žalobca
domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 1100303/1/391861/2014/15264  zo dňa 17. 09. 2014,
ako aj rozhodnutia Daňového úradu Košice č. 9810401/5/2334089/2014 zo dňa 29. 05. 2014.

Daňový úrad Košice, pobočka Michalovce, ako správny orgán prvého stupňa rozhodnutím č.
9810401/5/2334089/2014 zo dňa 29. 05. 2014, podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení
neskorších predpisov vyrubil daňovému subjektu S. L., I. - J. H., Z. XX, G. Y., dátum narodenia XX. XX.
XXXX, IČO: 10 796 819, rozdiel dane v sume 23.699,13 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie jún 2010. Daňový úrad Košice nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie jún 2010 v
sume 7.458,05 eur a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť na dani z pridanej hodnoty v sume  16.241,08 eur.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie zo dňa 20. 06. 2014, doplnené
na základe výzvy správneho orgánu prvého stupňa  zo dňa 27. 06. 2014 podaním zo dňa 17. 07.
2014, pričom odvolacie námietky žalobcu  proti  uvedenému  rozhodnutiu obsahovo korešpondujú so
žalobnými námietkami, uvedenými v žalobe proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného.

O citovanom odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný napadnutým   rozhodnutím, ktorým podľa   § 74  ods.
4  zákona  č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Košice zo dňa 29. 05.
2014 ako vecne správne a zákonné, zodpovedajúce zisteniam správcu dane.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že daňový subjekt v podanom odvolaní
namietal nezákonnosť postupu správcu dane pri výkone daňovej kontroly. Správca dane vyzval daňový
subjekt na predloženie chýbajúcich dokladov ku kontrole. Daňový subjekt oznámil správcovi dane, že



požadované doklady nepredloží, pretože boli odcudzené a priložil aj potvrdenie o odcudzení dokladov.
Správca dane napriek tomu opakovane vyzval daňový subjekt na predloženie dokladov, pričom daňový
subjekt ich z už uvedeného dôvodu nepredložil ani po tejto výzve. Žalovaný konštatoval, že správca dane
rozhodol, že neprizná právo na odpočítanie dane z chýbajúcich dokladov, pretože daňový subjekt má
právo na odpočítanie dane len vtedy, ak má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 70 zákona o DPH.
Poukázal na to, že daňový subjekt v odvolaní uvádza, že tento postup správcu dane považuje za postup
v rozpore so zákonom. Postup, pri ktorom správca dane potvrdí daňovú povinnosť z uskutočnených
zdaniteľných obchodov v plnom rozsahu a tieto obchody sú aj daňovou kontrolou reálne preukázané,
nejedná sa o fiktívne obchody alebo podozrivé obchody a k reálne uskutočneným obchodom neprizná
daň na vstupe, nie je možné nazvať správnym určením dane.

Podľa názoru daňového subjektu, správca dane mal postupovať v zmysle ustanovenia § 48 ods. 1 písm.
c/ Daňového poriadku a určiť daň podľa pomôcok. Žalovaný ďalej uviedol, že daňový subjekt namieta
postup správcu dane vo vyrubovacom konaní. Konštatoval, že daňový subjekt predložil v zmysle zákona
vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole o daňovej kontrole, pričom správca dane dňa 27. 02. 2014
spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní z prerokovania pripomienok a dôkazov predložených daňovým
subjektom, v ktorej sa nevysporiadal s námietkami daňového subjektu, keďže neuviedol, prečo je postup
navrhovaný daňovým subjektom (vyrubenie dane podľa pomôcok) nesprávny a prečo je postup správcu
dane (nepriznanie dane z nepredložených dokladov) správny.

Daňový subjekt ďalej namietal samotný postup daňového úradu pri nepriznaní práva na odpočítanie
dane z pridanej hodnoty. V predmetnom zdaňovacom období si daňový subjekt uplatnil právo na
odpočítanie dane, pričom mal splnené podmienky stanovené zákonom. Konštatoval, že správca dane
nespochybnil existenciu všetkých dokladov v čase uplatnenia si práva na odpočítanie dane, naopak,
tým, že ich exaktne vymenoval v rozhodnutí podľa názoru daňového subjektu potvrdil ich existenciu a
oprávnenosť ich uplatnenia v kontrolovanom období. Poukázal na to, že daňový subjekt v dobe medzi
uplatnením odpočítania dane a výkonom daňovej kontroly porušil ustanovenie § 35 zákona č. 431/2002
Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, preto sa daňový subjekt domnieva, že mu treba uložiť
pokutu podľa zákona o účtovníctve a nie sankcionovať nepriznaním práva na odpočítanie dane podľa
zákona o dani z pridanej hodnoty.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej uviedol, že daňový subjekt podal dňa  06. 02.
2014 vyjadrenie k protokolu č. 9810401/5/5677287/2013/Hory zo dňa 20. 12. 2013, v ktorom uviedol,
že správca dane mal určiť daň podľa pomôcok. Dňa 27. 02. 2014 sa splnomocnený zástupca daňového
subjektu dostavil ku správcovi dane, za účelom prerokovania pripomienok a dôkazov predložených
splnomocneným zástupcom daňového subjektu zo dňa 06. 02. 2014 k protokolu z daňovej kontroly dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január - december 2010. Splnomocnený zástupca daňového
subjektu považoval tento postup správcu dane za rozporný so zákonom, pričom poukázal na § 48 ods.
1 písm. c/ Daňového poriadku.

Žalovaný ďalej uviedol, že správca dane zaslal výzvu zo dňa 25. 04. 2014, v ktorej žiadal daňový subjekt
predložiť dôkazy k vyjadreniu k protokolu z daňovej kontroly, pričom výzva bola daňovému subjektu
doručená dňa 07. 05. 2014. Vzhľadom na to, že daňový subjekt ani po výzve správcu dane nepredložil
pripomienky a dôkazy, nastali skutočnosti na vydanie rozhodnutia vo vyrubovacom konaní v zmysle §
68 Daňového poriadku, o čom správca dane spísal úradný záznam č. 9810401/5/2250623/2014/Hory
zo dňa 27. 05. 2014.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný k uvedeným zisteniam a vyvodeným záverom správcu
dane a k námietkam odvolávajúceho sa uviedol, že dňa 08. 01. 2013 doručilo Okresné riaditeľstvo PZ v
Trebišove - odbor kriminálnej polície, M. R. Štefánika 2319/180, Trebišov, žiadosť o vykonanie daňovej
kontroly za zdaňovacie obdobie január - december 2010 u daňového subjektu. Správca dane zaslal
daňovému subjektu oznámenie o výkone daňovej kontroly k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie január - december 2010 č. 9810401/5/252938/2013/Hory zo dňa 21. 01. 2013, v ktorom začiatok
určil na deň 04. 02. 2013. Daňový subjekt prevzal zásielku s predmetným oznámením dňa 04. 02.
2013. Dňa 11. 02. 2013 sa správca dane dostavil na adresu sídla daňového subjektu za účelom
vykonania daňovej kontroly a spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní, pričom daňový subjekt v priebehu
ústneho pojednávania poskytol požadované informácie správcovi dane. Dňa 22. 02. 2013 daňový
subjekt predložil správcovi dane doklady potrebné na vykonanie daňovej kontroly k dani z pridanej



hodnoty za zdaňovacie obdobie január - december 2010. Správca dane zaslal výzvu na predloženie
dokladov zo dňa 08. 04. 2013, v ktorej žiadal chýbajúce doklady a iné doklady potrebné k výkonu daňovej
kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január - december 2010. Daňový subjekt zaslal
dňa 24. 04. 2013 mail, v ktorom oznámil správcovi dane, že nie je schopný predložiť doklady na kontrolu
podľa výzvy z dôvodu odcudzenia dokladov. Prílohou mailu bola kópia potvrdenia o odcudzení dokladov
zo dňa 31. 01. 2013. Správca dane zaslal výzvu na predloženie dokladov č. 9810401/5/4689526/2013/
Hory zo dňa 17. 10. 2013, ktorou opätovne žiadal predloženie chýbajúcich dokladov a iných dokladov
potrebných k výkonu daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január - december
2010.

Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej uviedol, že správca dane v protokole č.
9810401/5/5677287/2013/Hory zo dňa 20. 12. 2013 uviedol dôvody vyrubenia rozdielu dane. Poukázal
na to, že kontrolou predložených dokladov boli zistené porušenia zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z
pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a to § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. a
§ 51 ods. 1 písm. a/ v nadväznosti na § 71 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Konštatoval, že daňový subjekt nepredložil správcovi dane chýbajúce doklady ani po opätovnej výzve,
v dôsledku čoho správca dane neuznal odpočítanie dane.

Žalovaný k námietkam odvolávajúceho sa daňového subjektu (nezákonný postup správcu dane pri
výkone daňovej kontroly - správca dane mal určiť daň podľa pomôcok, použitie evidencie DPH ako
pomôcky, správca dane nevyhodnotil pripomienky daňového subjektu vo vyrubovacom konaní, splnenie
všetkých podmienok pre odpočítanie dane) uviedol, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové
subjekty splnili svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu v súlade s príslušnými právnymi predpismi.
Poukázal na to, že Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,
či si daňové subjekty splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže
ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu
dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti
daňového subjektu.

Žalovaný v napadnutom rozhodnutí citujúc ustanovenia § 49, § 51 ods. 1 písm. a), § 70 ods. 1, § 71
ods. 3, 9 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, § 24 ods. 1, 2, § 48 ods. 1, 2, 3
Daňového poriadku uviedol, že z predloženého spisového materiálu vyplýva, že daňový subjekt po začatí
výkonu daňovej kontroly nesplnil svoju dôkaznú povinnosť a nepredložil všetky požadované doklady
potrebné na vykonanie daňovej kontroly. Poukázal na to, že správca dane odpočítanie dane z dokladov,
ktoré odvolávajúci sa daňový subjekt predložil, uznal, neuznal odpočítanie dane, ktoré odvolávajúci sa
daňový subjekt nepreukázal faktúrami, ktoré by správca dane mohol preveriť, a na základe ktorých mohol
vykonať dokazovanie v zmysle ustanovenia § 24 Daňového poriadku, preto nie je pravdivé tvrdenie
daňového subjektu o neuznaní celej odpočítanej dane.

K požiadavke odvolávajúceho sa, že správca dane mal určiť daň podľa pomôcok, žalovaný uviedol, že v
zmysle § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, platiteľ dane môže uplatniť právo na
odpočítanie dane podľa § 49, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa
vyhotovenú podľa § 71. Konštatoval, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods.
1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov sú hmotnoprávnej povahy a na ich
bezpodmienečné splnenie sa viaž nárok na odpočítanie. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže
to zákon neustanovuje), ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú
zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie dane uplatňuje, preukázal existenciu podmienok,
ktoré pre nárok na odpočítanie dane stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane
z dodávateľských faktúr, musí byť schopný tieto faktúry predložiť a preukázať, že zdaniteľné obchody
boli reálne uskutočnené. Ak daňový subjekt neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť
úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej konštatoval, že odvolávajúci sa takéto faktúry
nemá, čím nesplnil základnú podmienku pre odpočítanie dane podľa § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. v
znení neskorších predpisov. Konštatoval, že uvedený postup (preukázanie splnenia podmienok) platí
aj v procese určenia dane podľa pomôcok. Povinnosťou platiteľa dane bolo viesť záznamy podľa §
70 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Uviedol, že v zmysle § 24 ods. 4
Daňového poriadku možno ako dôkaz použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností



rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Poukázal na to, že Daňový poriadok dôkazy, ako aj pomôcky, vymenúva fakultatívne, nie
taxatívne. Ak správca dane použil predložené doklady ako dôkaz, neporušil tým zákon, naopak, daňový
subjekt disponoval informáciami o svojich dodávateľoch, ktoré v procese dokazovania mohol využiť a
nie byť vo vzťahu k dokazovaniu pasívny.

Námietku daňového subjektu, že v predmetnom zdaňovacom období mal splnené všetky podmienky
na uplatnenie práva na odpočítanie dane považoval žalovaný za neopodstatnenú, pretože podľa
dostupných informácií správcu dane nebola u daňového subjektu v predchádzajúcom období vykonaná
žiadna daňová kontrola za zdaňovacie obdobie január - december 2010, ktorou by bolo splnenie
zákonných podmienok preverené. Konštatoval, že v zmysle ustanovenia § 35 ods. 3 písm. b/ zákona
č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, účtovné doklady sa uchovávajú počas
piatich rokov nasledujúcich po roku, ktorého sa týkajú.

K námietke odvolávajúceho sa ohľadom postupu správcu dane vo vyrubovacom konaní, v ktorom správa
dane nevyhodnotil pripomienky odvolávajúceho sa, žalovaný uviedol, že správca dane postupoval
v súlade s ustanovením § 68 ods. 3 Daňového poriadku. Poukázal na to, že odvolávajúci sa dňa
06. 02. 2014 vyjadril k protokolu č. 9810401/5/5677287/2013/Hory zo dňa 20. 12. 2013 a predložil
svoje pripomienky, správca dane dohodol s daňovým subjektom deň prerokovania pripomienok (úradný
záznam zo dňa 21. 02. 2014, zo dňa 27. 05. 2014). Konštatoval, že správca dane spísal s odvolávajúcim
sa zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 9810401/5/773368/2014/Hory zo dňa 27. 02. 2014, v ktorej sa
vysporiadal s pripomienkami uvedenými vo vyjadrení k protokolu. Poukázal na to, že správca dane
po vyhodnotení tvrdení daňového subjektu poskytol daňovému subjektu priestor a čas, počas ktorého
bolo možné zaobstarať a predložiť vo vyrubovacom konaní ďalšie dôkazy k jeho tvrdeniam a to tým, že
daňovému subjektu zaslal výzvu č. 9810401/5/1625757/2014/Hory zo dňa 25. 04. 2014 na predloženie
dôkazov, na ktorú daňový subjekt nereagoval. Preto považoval žalovaný vyššie uvedenú námietku za
neopodstatnenú.

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutých rozhodnutí správnych orgánov oboch
stupňov a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.

V žalobe uviedol, že od roku 1992 až do 12. 02. 2014 podnikal v oblasti  cestnej nákladnej dopravy,
pričom k 31. 12. 2012 došlo k definitívnemu zániku jeho živnostenského oprávnenia a ďalej podnikal
prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným. Dňa 04. 02. 2013 sa daňový subjekt dozvedel
o tom, že  správca dane chce u neho vykonať daňovú kontrolu k DPH za zdaňovacie obdobie
január  až december 2010. Ešte predtým však u neho došlo k odcudzeniu účtovných dokladov a to
pokladničných dokladov predstavujúcich podklady k pokladni, t. j. pokladničných dokladov od tankovania
PHM, diaľničných známok, mýta, parkovného, atď., čo nahlásil policajnému orgánu v deň krádeže -
dňa 31. 01. 2013. Aj napriek tomu sa domnieval, že keďže okrem odcudzených dokladov, ktoré sú
riadne zaznamenané v jeho evidencii a zaúčtované a má všetky účtovné doklady v poriadku, v prípade,
ak by daňová kontrola neuznala jeho ostatné účtovné záznamy z dôvodu, že nepredloží odcudzené
pokladničné doklady, dôjde k určeniu dane podľa pomôcok, a teda k určeniu obdobného výsledku, ako
je to v skutočnosti, t. j. v daňových priznaniach. Správca dane však k určeniu dane podľa pomôcok
nepristúpil a len znovu žiadal o predloženie tých dokladov, ktoré mu boli odcudzené. Správca dane
neuznal žalobcovi žiadne výdavky, ktoré zodpovedali odcudzeným pokladničným dokladom, pričom je
objektívne nemožné, aby  mal žalobca príjem z nákladnej cestnej dopravy, keby nenakupoval PHM do
nákladných vozidiel. Správca dane  odmietol bez udania dôvodu postupovať tak, aby určil daň podľa
pomôcok, neuznal výdavky na PHM, diaľničné známky, mýto a ostatné drobné náklady z dôvodu, že tieto
neboli žalobcom predložené, a to aj napriek tomu, že v predchádzajúcej daňovej kontrole za zdaňovacie
obdobie apríl a máj 2011 sa jeho kontrolóri fyzicky oboznámili s odcudzenými pokladničnými dokladmi.
Napriek tomu, že je štandardným postupom správcu dane vyzvať kontrolovaný daňový subjekt  na
predloženie  aj iných dokladov a navrhnutie aj iných dôkazov preukazujúcich oprávnenosť výdavkov,
správca dane o tom práve žalobcu  nijako neinformoval. Väčšej aktivite a iniciatíve žalobcu bránila
jeho hospitalizácia. Žalobca poukázal na skutočnosť, že vždy vykonával podnikateľskú činnosť riadne
a v súlade so zákonom a nikdy nezneužíval systém a správca dane  nenadobudol podozrenie, že by
realizoval fiktívne obchody a nijako nespochybnil  reálne dosahovanie  riadne zdanených príjmov z
prepravy, ktoré by však  žalobca nemohol dosiahnuť, keby nemal výdavky na PMH. Pri zisťovaní aj
vyrubení DPH sa má brať do úvahy materiálna pravda, skutočný stav veci, čo však správne orgány



nerešpektovali a v rozpore s touto zásadou vyrubili žalobcovi daň tak, že mu nepriznali žiadne výdavky na
PHM a iné, pričom mu uznali všetky príjmy z vykonanej cestnej nákladnej dopravy. Je všeobecne známe,
že nákladné vozidlá bez PHM nejazdia, a teda nemožno vykonať cestnú nákladnú dopravu  a mať z nej
príjmy bez výdavkov na PHM a iných. Už to svedčí o tom, že v danom prípade nedošlo k správnemu
určeniu dane, a teda došlo k porušeniu zákona. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že dôkazné
bremeno je na strane daňového subjektu, nakoľko  s poukazom na § 24 ods. 3 Daňového poriadku
daňový subjekt nebol povinný preukazovať  skutočnosti všeobecne známe, a to, že nákladné vozidlá
jazdia na PHM, ako aj skutočnosti známe správcovi dane z jeho činnosti, a to, že žalobca pred krádežou
mal pokladničné doklady potvrdzujúce tankovanie PHM. Správca dane nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá
by spochybňovala pravdivosť záznamov žalobcu predložených v rámci daňovej kontroly s výnimkou, že
žalobcovi chýbali doklady, ktoré mu boli odcudzené. Žalovaný nikde neuviedol, že  má za to, že  žalobca
nemal príslušné faktúry - pokladničné doklady pri odpočítaní príslušnej dane. Ak by tak žalovaný, resp.
správca dane v prvom stupni urobil, žalobca by mal možnosť predložiť aj ďalšie dôkazy svedčiace o
tom, že tieto pokladničné doklady pri odpočítaní dane mal. Zákonnou podmienkou pre uplatnenie práva
na odpočítanie dane  však nie je, aby platiteľ mal faktúru v čase, kedy daň odpočítava a nie neskôr -
napr. pri daňovej kontrole. A túto zákonnú podmienku  v zmysle  § 51 ods. 1 písm. a/ zákona  o DPH
žalobca splnil a správca dane jej splnenie nespochybnil.  Okrem toho, keď správca dane uložil žalobcovi
za porušenie § 35  ods. 1 zákona o účtovníctve ako sankciu neuznanie práva na odpočítanie dane,
postupoval v rozpore s Ústavou SR, ako aj s ustanovením § 38 ods. 1 písm. n/ a ods. 2 písm. c/ zákona
o účtovníctve. S uvedenou námietkou sa  žalovaný v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal.  Podľa
ustálenej  rozhodovacej praxe  Súdneho dvora EÚ nemožno prenášať na daňové subjekty neprimerané
vecné  bremeno a žiadať od nich dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré nemôžu zabezpečiť, ako aj
to, že zdaniteľným osobám nemožno upierať práva na odpočet zaplatenej DPH z dôvodu nezákonnosti
konania iných osôb.  Ak správca dane nemohol uznať právo žalobcu  na odpočet dane na vstupe tak,
ako to bolo uplatnené podaným daňovým priznaním, potom mal postupovať  podľa  § 48 Daňového
poriadku a určiť daň podľa pomôcok, čo odôvodňuje aj ustálená  judikatúra NS SR.

V písomnom vyjadrení zo dňa 17. 02. 2015 navrhol žalovaný žalobu žalobcu ako nedôvodnú  zamietnuť
zo skutkových aj právnych dôvodov, uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ako ja
rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa. Uviedol, že žalobca nepredložil  také doklady, ktoré by
správca dane mohol počas daňovej kontroly preveriť, prípadne spochybniť, ako to uvádza v podanej
žalobe a zistiť, či  žalobca správne určil daň a dodržal tak ustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z. v
znení neskorších predpisov. Konštatoval, že žalobca mal k výkonu daňovej kontroly predložiť všetky
doklady, nie len časť dokladov a kedykoľvek počas  výkonu kontroly poskytnúť správcovi dane akékoľvek
dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a nie byť vo vzťahu k dokazovaniu pasívny. Tvrdenie žalobcu,
že správca dane od neho sústavne požadoval len  pokladničné doklady, o ktorých vedel, že mu boli
odcudzené sa nezakladá na pravde. Správcovi bola až dňa 24. 04. 2013 mailom doručená správa od
splnomocneného zástupcu žalobcu, ktorej prílohu tvorilo potvrdenie o odcudzení dokladov. Správca
dane vyzýval žalobcu na predloženie účtovných a iných dokladov, preukazujúcich  hospodárske operácie
a účtovné prípady. Žalovaný ďalej uviedol, že nemá informácie, podľa ktorých sa u žalobcu konala
daňová kontrola za obdobie  január - december 2010, a preto  správca dane ani nemôže mať informácie,
či predmetné doklady  v minulosti existovali. U žalobcu bola vykonaná daňová kontrola za  zdaňovacie
obdobie apríl 2011 a máj 2011, ale vtedy správca dane nekontroloval  existenciu dokladov za zdaňovacie
obdobie jún 2010. Žalovaný uviedol, že správca dane nespochybnil všetky faktúry, na základe ktorých
si žalobca  uplatňoval právo na odpočítanie dane, ale len tie, ktoré neboli predložené ku kontrole.
Daňová kontrola bola u žalobcu vykonaná  na podnet orgánov činných v trestnom konaní z dôvodného
podozrenia, že žalobca mal používať do motorových vozidiel naftu zakúpenú bez DPH, pričom mal
deklarovať jej legálny nákup s DPH a na základe fiktívnych bločkov uplatňovať neoprávnené odpočty
DPH. Žalobca  si nesplnil povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 45 Daňového poriadku a aj keď
disponoval informáciami o svojich dodávateľoch, ktoré v procese dokazovania mohol využiť, bol vo
vzťahu k dokazovaniu pasívny. V zmysle  § 71 ods. 9 zákona č. 222/2004 Z. z. záznamy podľa ods. 1 až
6 sa uchovávajú do konca kalendárneho roka, v ktorom uplynie desať rokov od skončenia roka, ktorého
sa týkajú, pričom takúto povinnosť mal žalobca aj podľa  § 35 ods. 3 písm. b/ zákona č. 431/2002 Z. z.
(v dĺžke piatich rokov nasledujúcich po roku, ktorého sa týkajú), a preto nie je opodstatnená námietka
žalobcu, že správca dane postupoval v rozpore so zákonom a aj Ústavou SR. Žalovaný poukázal na to,
že podľa rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, ak sa žalobca odvoláva v daňovom konaní, prípadne
v súdnom prieskumnom konaní na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom
preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora a



nie len uvádzať niektoré právne závery tam uvedené. Navyše v prípadoch, na ktoré poukazuje žalobca
boli  počas daňových kontrol  riadne predložené faktúry, ako aj zmluvy a ďalšie dôkazy, čo je dôležitou
odlišnosťou od skutkového stavu v tejto prejednávanej veci. Obdobne aj v prípade judikatúry Najvyššieho
súdu SR, na ktorú sa žalobca odvoláva bol skutkový stav odlišný, pretože počas daňovej kontroly
daňový subjekt nepredložil správcovi dane žiadne daňové a účtovné doklady, a preto správca dane
použil ako pomôcku iba jemu dostupné dokumenty kontrolovaného daňového subjektu, čo boli v danom
prípade jeho daňové priznania k DPH. V tomto prípade žalobca predložil časť dokladov, ktoré správca
dane preveril a uznal. Správca dane neuznal odpočítanie dane, ktoré žalobca počas daňovej kontroly
nepreukázal faktúrami, ktoré by mohol správca dane preveriť a na základe ktorých by mohol vykonať
dokazovanie v zmysle § 24 Daňového poriadku. Aj napriek tomu, že žalobca nepredložil časť účtovných
dokladov, správca dane vedel daň správne zistiť a nemal dôvod prejsť do procesu určovania dane
podľa pomôcok. Aj v procese určenia dane podľa pomôcok platí rovnaký postup pri posúdení splnenia
podmienok uvedených v  § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v  § 51 ods. 1 písm. a/  zákona č. 222/2004 Z. z.,
ktoré sú hmotnoprávnej povahy  a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie.

Súd v konaní podľa §  247  a nasl. O. s. p. bez nariadenia pojednávania (za splnenia zákonných
podmienok v zmysle 250f ods. 1, 2 O. s. p.) po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa
s administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba
nie je dôvodná.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,
orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj
fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických
osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“), (§ 244 ods. 2 O. s. p.).

Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj
ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia, alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo
právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických
osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho
nečinnosť (§ 244 ods. 3 O. s. p.).

Podľa ustanovenia § 247 ods. 1 O. s. p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých
fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.).

Pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred
správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.
s. p.).

Z administratívnych spisov súd zistil, že daňový úrad Košice oznámil listom zo dňa 21. 01. 2013
daňovému subjektu S. L. I. - J. H., Z. XX, G. Y., IČO: 10 796 819, začatie daňovej kontroly na dani z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január - december 2010 s dátumom začatia tejto kontroly dňa
04. 02. 2013 o 10.00 hod.

Oznámenie o začatí daňovej kontroly z 21. 01. 2013 bolo žalobcovi uložené na pošte Kráľovský Chlmec
dňa 24. 01. 2013 a žalobcom prevzaté až dňa 04. 02. 2013, pričom žalobca dňa 31. 01. 2013, t.
j. počas úložnej lehoty, oznámil daňovému úradu krádež daňovým úradom žiadaných dokladov. O
vykonanie daňovej kontroly požiadal správcu dane policajný orgán listom zo dňa 02. 01. 2013 na základe
vykonávania operatívneho preverovania vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu - neodvedenia
dane  a poistného podľa  § 277 Trestného zákona, z ktorého spáchania je hore uvedený daňový subjekt
podozrivý.

Výzvami zo dňa 08. 04. 2013 a zo dňa 17. 10. 2013  bol žalobca vyzvaný na predloženie účtovných, ako
aj iných dokladov preukazujúcich hospodárske operácie a účtovné prípady, konkrétne  pokladničných



dokladov, potrebných pre výkon daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
1-12/2010, ktoré žalobca eviduje v zozname DPH. Tento predložil správcovi dane iba časť účtovných
dokladov za predmetné zdaňovacie obdobia.

O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol č. 9810401/5/5677287/2013/Hory zo dňa
20. 12. 2013, ktorý bol zástupcovi daňového subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteným
skutočnostiam doručený dňa 22. 01. 2014.

Na základe vyjadrenia daňového subjektu k protokolu zo dňa 06. 02. 2014 boli pripomienky v ňom
uvedené prerokované na ústnom pojednávaní dňa 27. 02. 2014, z ktorého bola vyhotovená zápisnica,
zo záveru ktorej vyplýva, že správca dane výsledok daňovej kontroly nemení.

Výzvou zo dňa 25. 04. 2014 bol žalobca vyzvaný na predloženie dôkazov na preukázanie ním vo
vyjadrení k protokolu uvádzaných tvrdení, na ktorú žalobca nereagoval.

Podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, právo
odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla
daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb,
ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže
odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú
alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z.  v znení neskorších predpisov právo na odpočítanie
dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru
od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa  § 71 ods. 3 veta prvá  zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov je zdaniteľná osoba
povinná zabezpečiť vierohodnosť pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do
konca obdobia na uchovávanie faktúry.

Podľa  § 24 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú
vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť,
správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie dokazovanie,
pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom
viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa  § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 563/2009 Z. z. daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová
kontrola, má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo predkladať v priebehu daňovej kontroly
dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže
predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia.

Podľa  § 35 ods. 1  a ods. 2 veta druhá zákona č. 431/2002 Z. z. účtovná jednotka je povinná
zabezpečiť ochranu účtovnej dokumentácie proti strate, odcudzeniu, zničeniu alebo poškodeniu.
Účtovná jednotka je tiež povinná zabezpečiť ochranu použitých technických prostriedkov, nosičov
informácií a programového vybavenia pred ich zneužitím, poškodením, zničením, neoprávnenými
zásahmi do nich, neoprávneným prístupom k nim, stratou alebo odcudzením. Na nakladanie s účtovnou
dokumentáciou sa vzťahujú všeobecné predpisy o archívnictve.

Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu.
Vzhľadom na to, daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov,
ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci
daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Odpočítanie dane nenastáva ex
lége, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ uvedený v § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.),
ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového
subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustálená judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe



judikatúry Súdneho dvora EÚ. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie
platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie.

Povinnosťou účtovnej jednotky je viesť účtovníctvo správne, úplne, preukázateľne a zrozumiteľne.
Preukázateľnosť znamená, že všetky účtovné záznamy budú doložené overiteľnými dokladmi. V
prípade, že daňový subjekt na kontrolu nepredloží požadované doklady v zákonom stanovenom rozsahu
a účtovné zápisy teda nie sú podložené a preukázané, daňový úrad ho vyzve, aby chýbajúce doklady
v stanovenej lehote predložil. Ak daňový subjekt ani po výzve chýbajúce doklady nepredloží, nesplní
si základnú povinnosť pre uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č.
222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Správca dane v priebehu daňovej kontroly zrozumiteľne
popísal skutočnosti, ktoré žiadal od žalobcu preukázať a presne označil doklady, ktoré uložil žalobcovi
predložiť. Z postupu žalobcu v priebehu daňovej kontroly je zjavné, že tento s daňovým orgánom
nespolupracoval a nesplnil si všetky povinnosti, ktoré mu správca dane na základe zákona ukladal. Súd
v tejto situácii zároveň dáva do pozornosti žalobcu, že závažnosť porušenia zákona o účtovníctve sa
posudzuje vzhľadom na všetky okolnosti. Len ak sú porušenia zákona závažnejšie, správca dane môže
okrem dorubenia dane uložiť aj osobitnú pokutu za nedodržanie zákona o účtovníctve.

Podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z.
sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie
nie je možné odpustiť, pričom zákonodarca požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje,
preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Dôkazné bremeno je v tomto
prípade na daňovom subjekte, čo vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu SR č. k. III. US 78/2011-17
zo dňa 23. 02. 2011. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a
dokladov predkladaných daňovým subjektom. Preto ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno
svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený.

K námietke žalobcu o povinnosti správcu dane určiť daň podľa pomôcok súd uvádza, že správca
dane jedine v prípade, keď s ním daňový subjekt vôbec nespolupracuje, na oznámenie o výkone
daňovej kontroly nereaguje a v deň, ktorý bol v oznámení uvedený ako deň začatia daňovej kontroly
sa bez ospravedlnenia nedostaví, resp. neskôr po začatí kontroly inak znemožňuje vykonanie daňovej
kontroly, postupuje odlišne a prejde do procesu určenia dane podľa pomôcok. To však nebol prípad
žalobcu. Nepredloženie dôkazov nezbavuje správcu dane povinnosti zistiť skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie daňovej povinnosti čo najúplnejšie. Samotná neexistencia účtovného dokladu, prípadne
nedostatok jeho náležitostí, ešte nevylučuje možnosť  a schopnosť správcu dane preukázať skutkový
stav aj inak.

V priebehu daňovej kontroly správca dane neuprel žalobcovi žiadne právo vyplývajúce z ustanovenia
§ 45 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. a zároveň mu správca dane vytvoril dostatočný časový priestor
na preukázanie skutočností, ktoré by mali vplyv na správne určenie dane, čo žalobca nevyužil, pretože
v rámci daňovej kontroly pri zabezpečovaní dokladov nebol súčinný  a požadované doklady i napriek
výzvam správcu dane nepredložil.

Vychádzajúc so skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu s poukazom na závery
uvedené vyššie považoval súd žalobné námietky za nedôvodné s tým, že tieto nemohli mať za následok
úspešnosť žalobného návrhu.

Súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami, žalobu žalobcu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od
01. 05. 2011) podľa § 250j ods.1 O. s. p. ako nedôvodnú zamietol stotožniac sa s dôvodmi žalovaného
rozhodnutia, keď pri nedostatku relevantných žalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia
nezistil ani okolnosti, na ktoré by musel prihliadať z úradnej povinnosti.

Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd právo na náhradu trov konania v súlade s § 250k ods.
1 O. s. p. nepriznal.

Poučenie:



Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v
Košiciach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám
v ust. § 221 ods. 1 O. s. p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci alebo rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}