Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/145/2016 z 3. 10. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 3. októbra 2017, sp. zn. 25Co/145/2016, ECLI:SK:KSTT:2017:2214210735.1 Krajský súd Trnava | 25Co/145/2016 | ECLI:SK:KSTT:2017:2214210735.1 | 2017-10-03 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d1a8486b-537e-4675-a5d0-b82732bb7621 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2214210735.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/145/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214210735
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2214210735.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Spálovej a sudkýň JUDr.
Martiny Valentovej a JUDr. Zlatice Javorovej, v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Karadžičova 8, IČO: 35 831 154, zastúpenej advokátom: JUDr. Ján Šoltés, so sídlom
Bratislava, Karadžičova 8, proti žalovanej: T. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom V. F., A. XXXX/XX, o zaplatenie
695,08 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda
č.k. 5C/450/2014-72, zo dňa 4.8.2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou žalobu zamietol a nasledujúcou
žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 39, § 52, § 54, § 565 Občianskeho zákonníka,
§ 4 ods. 1, 2, 3, 4 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ale najmä s použitím § 92 ods. 8
zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, že
právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava, uzavrel so žalovanou dňa 20.5.2004
zmluvu o bežnom účte, o používaní bankovej platobnej karty, následne zmluvou o vydaní a používaní
platobnej karty uzavretej dňa 12.2.2009 bol poskytnutý žalovanej limit čerpania účtu a to hotovostný
do 500,- Eur a bezhotovostný do 1.500,- Eur, celkovo 2.000,- Eur. Dňa 1.10.2013 oznámil postupník
žalovanej vyhlásenie mimoriadnej splatnosti pohľadávky s poukazom na obchodné podmienky a to k
30.9.2013 titulom nesplateného úveru formou povoleného prečerpania na danom účte. Pohľadávka v
celkovej výške 840,46 Eur mala pozostávať z istiny 695,08 Eur, z úrokov vo výške 93,55 Eur a poplatku
51,83 Eur. Uvedenú výzvu žalovaná podľa návratky prevzala 30.10.2013.

4. Následne súd uzavrel, že keďže v danom prípade ide o spotrebiteľský vzťah, nie je namieste aplikovať
na posudzovaný prípad ustanovenia Obchodného zákonníka. Predmetný spotrebiteľský úver je potrebné
posudzovať v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka § 52 a nasledujúcich.

5. Potom súd prvej inštancie poukázal na to, že v zmysle obchodných podmienok postupcu Slovenská
sporiteľňa, a.s., bola oprávnená okrem iného vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru alebo zmluvu o úvere
vypovedať, prípadne od nej odstúpiť. Slovenská sporiteľňa, a.s., nevyužila ani jednu z týchto možností
a pohľadávku postúpila na žalobcu bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. bez toho,



aby zmluvný vzťah zanikol. Žiaden doklad usvedčujúci vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru zo strany
postupcu predložený nebol. Pokiaľ nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. zmluvný vzťah
nezanikol, nie je možné urobiť záver o tom, že by úver bol splatný. Splatnými sa mohli stať iba jednotlivé
splátky úveru so zaplatením ktorých bol žalovaný v omeškaní. Napokon žalobca z nepochopiteľných
dôvodov, odvolávajúc sa na obchodné podmienky platné u postupcu, vyhlásil mimoriadnu splatnosť
úveru k 1.10.2013. Súd prvej inštancie z ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyvodil, že banka môže
postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedala nesplácanému dlhu. Pokiaľ teda
Slovenská sporiteľňa, a.s., postúpila predmetnú pohľadávku v celom rozsahu na žalobcu, postupovala
v rozpore s týmto ustanovením, keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatný celý dlh. Slovenská
sporiteľňa tak nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku, zmluva a postúpení pohľadávok je preto
neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to, v súlade so
zásadou, že nikto nemôže na iného previesť viac práv než má, žalobcovi chýba v spore aktívna vecná
legitimácia, v dôsledku čoho súd žalobu zamietol. V tejto súvislosti odkázal na rozhodnutie Krajského
súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 6Co/203/2015.

6. Podľa § 142 ods. 1 OSP súd úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, keďže jej trovy
nevznikli.

7. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu s odkazom na § 205 ods. 2 písm. c) a f) OSP podal
prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že zaviaže žalovanú zaplatiť žalobcovi istinu 695,08 Eur s 8,5% úrokom
z omeškania ročne od 9.10.2013 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 368,97 Eur, všetko do
troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolateľ poukázal predovšetkým na to, že v písomnom podaní
zo dňa 12.6.2015 presne špecifikoval úkony splatnosti pohľadávky z titulu poskytnutého povoleného
prečerpania, keď právny predchodca dňa 22.7.2011 zastavil povolené prečerpanie na účte, čo doložil
kompletným položkovitým výpisom z účtu žalovanej. Súd sa týmto dôkazom vôbec nezaoberal. Bol by
pritom zistil, že pohľadávka, ktorá je predmetom konania bola spôsobilá na postúpenie, nakoľko bola
naplnená zákonná podmienka § 92 ods. 8 Zákona o bankách, t.j. omeškanie klienta banky s úhradou
čo i len časti jeho peňažného záväzku po dobu dlhšiu ako 90 dní. Jeho aktívna legitimácia by tak bola
preukázaná. Ako ďalšie odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal uznávacím
prejavom žalovanej v písomnom vyjadrení zo dňa 5.9.2014, v ktorom požiadala súd o povolenie úhrady
dlhu v splátkach, na dôvažok súd toto vyjadrenie žalobcovi ani nedoručil. Napokon odvolateľ označil za
nesprávny názor súdu prvej inštancie, že podmienkou postúpenia pohľadávky je ukončenie úverového
vzťahu pred jej postúpením. Táto podmienka podľa neho nevyplýva z nijakého zákonného ustanovenia.
Naopak, z § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplýva, že takúto pohľadávku zodpovedajúcu celému
peňažnému záväzku, nielen časti, môže banka postúpiť. Takýto výklad korešponduje aj s dôvodovou
správou, ktorá hovorí o pohľadávke zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, nielen nesplácanej časti dlhu.
Uzavrel, že riadnym zistením skutkového stavu by súd mal preukázanú aktívnu legitimáciu žalobcu a
žalobe by vyhovel rozsudkom pre uznanie.

8. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa nevyjadrila.

9. V priebehu odvolacieho konania odvolací súd dodatočne doručil k rukám právneho zástupcu žalobcu
písomné vyjadrenie žalovanej k návrhu zo dňa 5.9.2014 s tým, že má možnosť sa ku nemu v lehote 10
dní písomne vyjadriť. Poskytnutú možnosť nevyužil, vyjadrenie nepodal.

10. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej
CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo
podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených
práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).



11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase
podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne §
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201
OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho
podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má
zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c/ a f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. e/ a h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho
potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci preskúmavaným rozsudkom správne, ak žalobu
zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ako i či boli splnené podmienky pre
rozhodnutie vo veci rozsudkom pre uznanie.

13. Predmetom konania je pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha ako postupník pôvodného
veriteľa (Slovenská sporiteľňa, a.s.) zo zmluvy, ktorú postupca uzavrel so žalovanou, bolo preto
potrebné, aby v prioritne preukázal svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe
uplatnených práv od pôvodného veriteľa. Zo spisu vyplýva, že na preukázanie svojej aktívnej legitimácie
súdu prvej inštancie predložil kópiu oznámenia o postúpení pohľadávky z 5.4.2013 adresovanú
Slovenskou sporiteľňou, a.s. žalovanej.

14. Stranou v spore sa niekto môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu,
o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola
proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore
úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou
uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom
práva a strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v
občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti
byť stranou určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je.
Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide;
o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide
(por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

15. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len zákon o bankách) ak je
napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke
alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka
zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo
pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to
neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo
pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,
na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže



postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

16. Citované ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi
za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia predpokladom postupiteľnosti
pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní
a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka
banky nie je postupiteľná. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne
neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so
zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami
zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi.

17. Podľa § 120 ods. 1 OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

18. Podľa § 132 OSP (obdobne i podľa § 191 ods. 1 CSP) dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

19. Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Strana ktorá, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy
o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že
dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje
za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu,
je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

20. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 OSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné
dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade
nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

21. Vychádzajúc z uvedeného, ak je pre platnosť postúpenia potrebné splniť určité podmienky, ako
napr. tie uvedené v cit. § 92 ods. 8 zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto
postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 OSP (akt. § 132 ods. 1 CSP) tvrdiť
a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného
postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný
tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie
jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní.
Nepreukázanie týchto skutočností vedie k záveru o neplatnosti úkonu postúpenia pohľadávky, čo má za
následok nepreukázanie aktívnej legitimácie postupníka.

22. V danom prípade žalobca v konaní nepreukázal, že by v čase, keď mala byť pohľadávka Slovenskej
sporiteľne, a.s., voči žalovanej na neho postúpená, boli podmienky postúpenia podľa § 92 ods. 8
Zákona o bankách splnené. Žalobca totiž nepreukázal, že jeho právny predchodca vôbec vyhotovil, ale
najmä odoslal a žalovanej doručil písomnú výzvu banky v zmysle cit. § 92 ods. 8 Zákona o bankách.
Žalobca toto ani netvrdil, ani žiadny dôkaz na preukázanie tejto skutočnosti súdu neposkytol, je preto
nutné uzavrieť, že v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca teda nepreukázal, že žalovaná
pohľadávka bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona
o bankách. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby



zmluva o postúpení bola účinná, aj keby bolo žalovanej doručené oznámenie postupcu o postúpení
pohľadávky (č.l. 9) (čo však v konaní ani preukázané nebolo), a že žalobca je oprávnený pohľadávku
voči žalovanej uplatňovať pred súdom.

23. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie správne uzavrel, že Slovenská sporiteľňa, a.s. bola
oprávnená postúpiť svoju žalovanú pohľadávku voči žalovanej žalobcovi aj bez súhlasu žalovanej len po
tom, ak bola žalovaná napriek písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke. V prípade, že takéto predpoklady
splnené neboli (prípadne z vykonaného dokazovania ich splnenie nevyplynulo), bolo potrebné na takúto
pohľadávku hľadieť ako na nepostúpiteľnú, teda pohľadávku ktorej postúpenie za daných okolností bolo
v priamom rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu by potom samotná zmluva o postúpení pohľadávky v
časti týkajúcej sa takejto nepostúpiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom, na
ktorú neplatnosť bol povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky prihliadnuť. Je treba uzavrieť, že
žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal
svoju aktívnu vecnú legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bolo dôvodné jeho žalobu zamietnuť, tak
to urobil súd prvej inštancie, i keď čiastočne na základe inej právnej argumentácie, ale toho istého
hmotnoprávneho ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

24. Žalobca v odvolaní tiež namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal uznávacím prejavom
žalovanej a žalobe mohol vyhovieť rozsudkom pre uznanie.

25. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná na doručenú žalobu zareagovala písomným vyjadrením zo
dňa 5.9.2014 (č.l. 30 spisu), v ktorom uviedla: „Svoju pohľadávku som t.č. nevedela splácať, nakoľko
som bola viackrát nezamestnaná, bola som na materskej dovolenke, mám dve maloleté deti. Bývam v
prenajatom byte vo V. F., manžel je tiež dlhodobo nezamestnaný, preto som nemala možnosť splácať
svoj dlh. V prípade umožnenia splácania vyššie uvedenej sumy v mesačných splátkach - na základe
splátkového kalendára, bola by som schopná dlžnú sumu uhradiť. Avšak jednorazovo to nie je možné,
nakoľko žijeme s rodinou iba z môjho príjmu. Za pochopenie a kladné vybavenie mojej žiadosti Vám
vopred ďakujem a ostávam s pozdravom“. K vyjadreniu žalovaná pripojila kópie potvrdenia, že jej manžel
je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie, kópiu nájomnej zmluvy na byt a kópiu rodných listov
dvoch jej maloletých detí.

26. V zmysle § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do
dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie
tento právny následok len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

27. K platnosti právneho úkonu uznania dlhu okrem písomnej formy a všeobecných náležitosti
predpísaných pre právne úkony je potrebné, aby dlžník vyjadril prísľub zaplatiť dlh, uviedol dôvod jeho
vzniku a výšku v akej dlh uznáva. Na to, aby uznanie dlhu malo účinky, je teda potrebné aby dlžník
písomne uznal, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky. Ak má mať písomné uznanie práva
ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, právne dôsledky, je potrebné, aby došlo
k uznaniu práva jeho dôvodu aj výšky a rovnako musí byť pri uznaní jednoznačne dovoditeľný aj
prísľub dlh zaplatiť. Pretože ide o právny inštitút v podobe právneho úkonu, pre ktorý je pod sankciou
neplatnosti stanovená písomná forma (§ 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka), musí byť určitosť prejavu
vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky a zároveň prísľub dlh zaplatiť, daná obsahom listiny, na ktorej sú
zaznamenané. Nestačí teda, že dlžníkovi, ktorý jednostranný právny úkon urobil, prípadne veriteľovi,
ktorému bol adresovaný, bol jasný dôvod uznávaného dlhu, jeho výška aj prísľub zaplatiť, ak to nie je
poznateľné z textu listiny. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a takýto prejav vôle
by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb.

28. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu možno vykladať prostriedkami gramatickými (z hľadiska
možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska vzájomnej nadväznosti
použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska radenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu), a
interpretácia obsahu právneho úkonu podľa § 35 Občianskeho zákonníka nemôže nahrádzať alebo
meniť urobené prejavy vôle, keďže použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje vždy iba k tomu,
aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý účastník urobil, bol vyložený v súlade so stavom,
ktorý existoval v dobe, keď bol úkon vyvíjaný.



29. V zmysle § 153a OSP, účinného v čase prvoinštančného konania aj uvedeného písomného
vyjadrenia žalovanej k návrhu, ak počas konania žalovaný uzná pred súdom nárok uplatnený žalobou
alebo jeho základ, alebo ak sa žalobca vzdá pred súdom svojho nároku, súd rozhodne rozsudkom
na základe uznania alebo vzdania sa nároku (ods. 1). Citované procesné ustanovenie ukladá súdu
povinnosť rozhodnúť v konaní na základe uznania nároku vtedy, ak žalovaný uzná pred súdom nárok
uplatnený žalobou.

30. Posúdiac vyššie citované znenie písomného vyjadrenia žalovanej k doručenej žalobe v intenciách
uvedených teoretických východísk je nutné konštatovať, že podľa žalobcu v ňom obsiahnutý právny
úkon uznania dlhu nemá všetky vyššie popísané zákonné náležitosti tohto právneho úkonu, preto k
účinnému uznaniu dlhu, zo strany žalovanej týmto písomným vyjadrením nedošlo. Ani výkladom s
použitím vyššie uvedených postupov a výkladových pravidiel totiž z tohto právneho úkonu nemožno
jednoznačne dovodiť, že žalovaná ním uznáva pohľadávku uplatnenú žalobou a to ani čo do dôvodu,
ani čo do výšky a vo vyjadrení nie je obsiahnutý ani jednoznačný prísľub predmetný dlh zaplatiť, keďže
tieto skutočnosti ani nie sú obsahom tohto podania. Obsahom podania je totiž len žiadosť žalovanej o
umožnenie uhradiť dlh v splátkach, s poukazom na jej osobné pomery. Zo samotnej žiadosti o umožnenie
uhradiť dlh v splátkach nie je možné ani výkladom vyvodiť uznanie dlhu čo do dôvodu a čo do výšky
ani samotný prísľub dlh zaplatiť, keďže tieto skutočnosti nie sú obsahom takéhoto podania a výkladom
nemožno nahrádzať obsah, ktorý v právnom úkone chýba.

31. S poukazom na vyššie uvedené potom súd prvej inštancie nepochybil, ak tomuto úkonu žalovanej
nepriznal právnu relevanciu a nevychádzal pri rozhodnutí z toho, že žalovaná dlh uznala v zmysle §
558 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho potom správne nezvolil postup v zmysle cit. § 153a OSP,
keďže podmienky pre jeho aplikáciu neboli splnené. Táto odvolacia námietka žalobcu preto neobstojí.

32. V ďalšom odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal tým, že jeho právny predchodca
dňa 22.7.2011 zastavil povolené prečerpanie na účte žalovanej, čo preukázal, v dôsledku čoho
pohľadávka bola spôsobilá na postúpenie.

33. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že žalobou uplatnená pohľadávka pozostávala z
dvoch súm, zo sumy 564,30 Eur z titulu úveru a iba v sume 130,78 Eur z titulu povoleného prečerpania
na účte žalovanej. Uvedená námietka odvolateľa by sa preto týkala tejto časti žalovanej pohľadávky. V
danom prípade ale odvolací súd považoval za prioritné a podstatné, že podľa vyššie uvedeného neboli
splnené základné podmienky pre postúpenie danej pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách,
keďže v konaní nebolo preukázané doručenie výzvy žalovanej bankou v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o
bankách, zastavenie povoleného prečerpania je z tohto hľadiska irelevantné.

34. Zhrnúc uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu v celom
rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s relevantnou odvolacou
argumentáciou odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie, včítane správneho závislého výroku o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého) potvrdil.

35. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnej žalovanej vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom
v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd,
keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v
zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

36. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bola žalovaná v odvolacom konaní pasívna, nevykonala
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

37. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu
jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.



38. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona
(analogia legis alebo iuris). Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal
pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

39. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).