Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8Cob/160/2012 z 25. 2. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 25. februára 2014, sp. zn. 8Cob/160/2012, ECLI:SK:KSTN:2014:3108207197.3 Krajský súd Trenčín | 8Cob/160/2012 | ECLI:SK:KSTN:2014:3108207197.3 | 2014-02-25 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 7 ods. 1 písm. f) zákona č. 586/2003 Z. z., § 517 ods. 1 OZ, § 517 ods. 2 OZ, § 29 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/214574dc-d3f3-46f8-abf2-207bcef1c52d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3108207197.3 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/160/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3108207197
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3108207197.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členov
senátu JUDr. Natálie Čekanovej a JUDr. Ondreja Gáboríka v právnej veci žalobcu: Slovenská
advokátska komora so sídlom Kolárska 4, Bratislava, IČO: 30 795 514, právne zastúpeného Legium,
s.r.o. so sídlom Májová 21, 851 01 Bratislava, IČO: 36 867 870 proti žalovanej: D.. L. W., bytom S. XXXX/
X, Q., o zaplatenie 199,16 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín č.k. 36Cb/313/2009-98 zo dňa 11. júla 2012 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 199,16
Eur so 7% ročným úrokom z omeškania zo sumy 99,58 Eur od 01.05.2006 do zaplatenia titulom
nezaplateného príspevku na činnosť komory za rok 2006 vo výške 99,58 Eur (zodpovedajúceho jednej
polovici ročného príspevku určeného uznesením konferencie advokátov s účinnosťou od 19.06.2004 z
dôvodu pozastavenia výkonu advokácie žalovanej od r. 1994) a titulom zmluvnej pokuty vo výške 99,58
Eur za nedodržanie lehoty splatnosti príspevku a nahradiť mu trovy konania v sume 307,61 Eur, na účet
právneho zástupcu žalobcu Legium s.r.o., všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Pri rozhodovaní
vychádzal z právneho názoru Krajského súdu v Trenčíne ako odvolacieho súdu vysloveného v uznesení
č.k. 8Cob/55/2011-81 zo dňa 15.12.2011, ktorým Krajský súd v Trenčíne zrušil jeho skorší zamietajúci
rozsudok a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne
posúdil a nevykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, keď z vykonaného dokazovania vyvodil záver
o neunesení dôkazného bremena zo strany žalobcu. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd vo
svojom zrušujúcom uznesení uviedol, že žalovaná mala od roku 1994 pozastavenú činnosť advokáta
a nepochybne v roku 2006 bola zapísaná v zozname advokátov SAK, pričom pre neplnenie povinností
platiť príspevok na činnosť komory bola dňom 28.10.2008 vyčiarknutá z tohto zoznamu. Sporným medzi
účastníkmi bol výklad ust. § 7 ods. 1 písm. f/ zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii v znení účinnom
od 01.01.2004, v zmysle ktorého komora vyčiarkne zo zoznamu advokátov toho, kto je v omeškaní
so zaplatením príspevku na činnosť komory o viac ako šesť mesiacov a príspevok nezaplatil do 1
mesiaca po tom, čo ho komora vyzvala na zaplatenie spolu s poučením o následkoch nezaplatenia.
Odvolací súd vyslovil právny názor, že z ustanovenia § 7 ods. 1 písm. f/ zákona o advokácii pre komoru
obligatórne nevyplýva povinnosť vyčiarknuť zo zoznamu advokáta, ktorý je v omeškaní s platením
príspevku na činnosť komory po dobu uvedenú v zákone. Zdôraznil, že žalovanej nič nebránilo požiadať
komoru o vyčiarknutie zo zoznamu advokátov, ak v komore nemienila zostať. Ak žalovaná o vyčiarknutie
nepožiadala, a požiadala iba o pozastavenie výkonu advokácie, potom bola povinná plniť si povinnosti
spojené s členstvom, teda aj platiť príspevky na činnosť komory. Odvolací súd v postupe žalobcu, ktorý



si podľa § 29 ods. 1 Zákona o advokácii uplatnil právo na zaplatenie neuhradeného príspevku spolu s
pokutou a úrokom z omeškania, nevzhliadol žiaden rozpor s dobrými mravmi. Súdu prvého stupňa, ktorý
sa vzhľadom k právnemu posúdeniu veci, v dôsledku ktorého žalobcu zamietol, nezaoberal námietkou
premlčania vznesenou žalovanou, uložil povinnosť s touto námietkou sa vysporiadať a nadväznosti na
jej opodstatnenosť resp. neopodstatnenosť vo veci opätovne rozhodnúť. S poukazom na takto vyslovený
názor odvolacieho súdu súd prvého stupňa doplnil dokazovanie oboznámením sa s uznesením žalobcu
č. 2499/08 o vyčiarknutí žalovanej zo zoznamu advokátov, oboznámil sa s písomným vyjadreniami
žalovanej zo dňa 24.03.2011 a zo dňa 09.07.2012. Vec právne posúdil podľa ustanovení § 7 ods. 1
písm. f) a § 29 ods. 1 zák.č. 586/2003 Z.z. o advokácii v znení účinnom do 01.01.2006. Ďalej vychádzal
z § 2 ods. 1, 3, z § 3 ods. 1 a z § 4 ods. 1, 2 uznesenia konferencie advokátov o príspevku na
činnosť SAK účinného od 19.06.2004, ako aj z ust. § 100 ods. 1, § 101 a §517 ods. 1, 2 Obč. zák. a pri
zohľadnení právneho názoru vysloveného v rozhodnutí odvolacieho súdu konštatoval, že nárok žalobcu
na zaplatenie príspevku na činnosť komory vo výške 99,58 Eur a zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške
99,58 Eur, ako aj 7% ročného úroku z omeškania zo sumy 99,58 Eur od 01.05.2006 do zaplatenia je
dôvodný. Námietku premlčania vznesenú žalovanou vyhodnotil ako bezpredmetnú, lebo žaloba došla
súdu 20.03.2008 a žalobca si uplatnil nárok na príspevok z rok 2006, pričom príspevok bol splatný
vopred, najneskôr do 30. apríla 2006. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
a žalobcovi, ktorý bol vo veci plne úspešný, priznal náhradu trov vo výške 307,61 Eur, z toho 66,39 Eur
titulom náhrady súdneho poplatku a 241,22 Eur titulom náhrady trov právneho zastúpenia.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná. Navrhla, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne. Uviedla, že výkon advokácie jej bol zo strany
žalobcu pozastavený dňom 15.12.1994 a následne požiadala SAK o odpustenie platenia príspevku na jej
činnosť, čomu bolo vyhovené. Poukázala na to, že až do 27.04.2007, teda do podania návrhu na vydanie
platobného rozkazu, ju žalobca žiadnym spôsobom nevyzval na zaplatenie príspevku, ani ju na následky
nezaplatenia neupozornil. Dôvodne sa preto domnievala, že voči žalobcovi dlh nemá. Poukázala na ust.
§ 2 uznesenia konferencie advokátov o príspevku na činnosť Slovenskej advokátskej komory účinného
od 19.06.2004 upravujúceho príspevok advokáta na činnosť komory a jeho splatnosť. Zdôraznila, že
z ust. § 7 ods. 1 písm. f) zák.č. 586/2003 Z.z. o advokácii v znení účinnom od 01.01.2004 vyplýva
komore obligatórna povinnosť vyčiarknuť zo zoznamu advokátov toho, kto je v omeškaní so zaplatením
príspevku na činnosť komory o viac ako 6 mesiacov a príspevok nezaplatil ani do jedného mesiaca po
tom, čo ho komora vyzvala na zaplatenie spolu s poučením o následkoch nezaplatenia. Ak by žalobca
takto postupoval, došlo by k jej vyčiarknutiu zo zoznamu advokátov a tým aj k zániku jej povinnosti
platiť príspevok na činnosť komory dávno pred splatnosťou príspevku za rok 2006. V tejto súvislosti
poukázala aj na obsah listu SAK zo dňa 20.11.2006, podľa ktorého, ak príspevok žalobcovi neuhradí,
ten bude postupovať podľa § 7 ods. 1 pís. f) zákona o advokácii. Uviedla, že aj tento list je dôkazom
toho, že komora ju mala obligatórnym postupom podľa citovaného ustanovenia zo zoznamu advokátov
vyčiarknuť. Zdôraznila, že v roku 1997 sa stala sudkyňou bez časového obmedzenia, sudkyňou je
doposiaľ, takže akákoľvek iná podnikateľská činnosť u nej neprichádzala do úvahy. Je nepochybné, že
od roku 1994 aktívne advokátsku prax nevykonávala, čím nenaplnila skutkovú podstatu uvedenú v §
1 ods. 2 a v § 29 zákona o advokácii, ktoré predpokladajú sústavné vykonávanie advokátskej činnosti
za odmenu. Opätovne upriamila pozornosť na skutočnosť, že aj keď vymáhanie členského príspevku
má peňažný charakter, nejde o klasický záväzkový občiansko-právny vzťah, prípadne vzťah obchodný,
ale ide o vzťah na základe osobitného zákona. V tejto súvislosti poukázala na skutočnosť, že ani v
prípade prerušenia výkonu funkcie sudcu (taktiež na základe osobitného zákona) sa neplatí žiaden
poplatok resp. príspevok. Namietla, že súdom priznaný úrok z omeškania spolu so zmluvnou pokutou
nemá oporu v zákone a vymáhanie oboch týchto nárokov už nemá povahu stimulačnú ale šikanóznu a je
v rozpore so zákonom a s ústavou. Súdom priznané sankcie a jej výška sú vzhľadom na všetky okolnosti
veci neprimerané a vytvárajú neprijateľnú podmienku v jej neprospech. Zdôraznila, že všeobecný súd
mal zohľadniť primeranosť resp. neprimeranosť sankcií s poukazom na výšku požadovaného ročného
príspevku a pri rozhodovaní bol povinný využiť všetky inštitúty na vyváženie zmluvnej neprimeranosti.
Vyjadrila presvedčenie, že rozhodovanie o nezaplatených príspevkoch na činnosť komory nepatrí
do právomoci všeobecného súdu, ale je dôvodom na začatie disciplinárneho konania, ak ním dôjde
k závažnému porušeniu povinnosti advokáta. Poukázala tiež na skutočnosť, že žalobca v konaní
nepreukázal, že by ju na zaplatenie príspevku vyzval včas a predpísaným spôsobom. Zdôraznila, že
počas jej riadneho výkonu advokátskej praxe s ňou žalobca nemal žiadne finančné, a ani iné problémy a
za uvedenej situácie možno konštatovať, že žalobca svojim postupom nevytvoril rovnocenné podmienky



pre zabezpečenie spravodlivého rozhodnutia, keďže ona sa opodstatnene domnievala, že voči nemu
nemá žiadne podlžnosti. Ďalej uviedla, že ani sám prvostupňový súd si nebol spočiatku istý charakterom
a režimom vzťahu medzi ňou a žalobcom, keď určité obdobie sa viedlo konanie v registri „C“ a ďalej
sa vo veci konalo v registri „Cb“. Tieto skutočnosti u nej zákonite vyvolávajú pochybnosti aj v otázke
zákonného sudcu, pričom nezanedbateľnou skutočnosťou je aj samotnými sudcami prvostupňového
súdu rozhodujúcimi v týchto sporoch namietaná zaujatosť. V tejto súvislosti uviedla, že s poukazom na
námietky samotných sudcov je tu obava, že vzhľadom na povahu a stupeň intenzity vzťahov sudcov
prvostupňového súdu k nej možno mať pochybnosti o objektívnosti ich rozhodovania. Okrem toho
poukázala na skutočnosť, že súd prvého stupňa dospel v tejto veci k opačnému právnemu názoru ako
vo svojom skoršom rozhodnutí, pričom sa riadil právnym názorom vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí
odvolacieho súdu. Je teda nepochybné, že súd prvého stupňa zmenil svoj názor na vec len v dôsledku
právneho názoru vysloveného v odôvodnení zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu. Zdôraznila však,
že aj viazanosť názorom súdu vyššieho stupňa má svoje medze. Výklad tohto názoru nesmie byť
formalistický, arbitrárny a musí byť náležite odôvodnený. V zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu však
takéto odôvodnenie absentuje, lebo súd sa nevysporiadal so všetkými argumentami a svoj názor bez
posúdenia ostatných okolností obmedzil len na jej povinnosti. Z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn.
III ÚS 311/2007 pritom vyplýva, že len taký právny názor súdu, ktorý nevyvoláva pochybnosti, môže
zodpovedať kritériám riadneho odôvodnenia rozhodnutia ako jedného z atribútov spravodlivého procesu.
Ďalej namietla aj výšku prisúdenej náhrady trov konania. Uviedla, že trovy nie sú riadne špecifikované
a rozhodnutie v tejto časti nie je náležite odôvodnené a súd prvého stupňa nezohľadnil, že advokát,
ktorý vstúpil do konania až v poslednej fáze, neprispel svojou činnosťou k výsledku sporu tak, aby mu
za túto činnosť bola priznaná náhrada za právne služby. V závere svojho odvolania žalovaná poukázala
na konanie o rovnakej skutkovej a právnej otázke, a to za obdobie rokov 2003, 2004 a 2005, v ktorom
voči nej Okresný súd Nitra žalobu zamietol a Krajský súd Nitra ako odvolací súd jeho rozhodnutie
potvrdil. Vydané rozhodnutia Okresného a Krajského súdu v Nitre sú náležite odôvodnené a zaručujú
objektivitu a sú spravodlivými rozhodnutiami. Uviedla, že aj v konaní na Okresnom súde Trenčín bol dňa
08.06.2012 vyhlásený rozsudok, ktorým bol návrh žalobcu na zaplatenie členského príspevku za rok
2007 zamietnutý. Vzhľadom na tieto skutočnosti by bolo celkom nelogické, aby viaceré súdy, ktoré sa
zaoberajú totožnou vecou, dospeli k rozdielnym právnym názorom a záverom. Uviedla, že odvolací súd
by mal zvážiť jej námietky a rozhodnúť zákonne a spravodlivo, pričom považovala za významné, aby v
posudzovanej veci bola dodržaná a zachovaná právna kontinuita a istota.

Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.
Poukázal na nesplnenie zákonných povinností zo strany žalovanej, pričom vychádzal z § 28 ods. 2
zák.č. 586/2003 Z.z. o advokácii, v zmysle ktorého žalovaná bola povinná bezodkladne oznámiť zmenu
trvalého bydliska. Keďže žalovaná tak neurobila, všetka korešpondencia jej bola adresovaná na jej
poslednú známu adresu. Takto jej bola doručená aj výzva zo dňa 20.11.2006. Žalobca rozhodnutie
prvostupňového súdu považoval za vecne správne, stotožňoval sa s názorom prvostupňového súdu
v nadväznosti na právny názor odvolacieho súdu. Uviedol, že argumenty žalovanej o jeho povinnosti
obligatórne ju vyčiarknuť zo zoznamu advokátov neobstoja s poukazom na znenie § 7 ods. 1 písm. f)
zákona o advokácii. Stotožnil sa s výkladom citovaného ustanovenia tak, ako ho vykonal odvolací súd
vo svojom zrušujúcom uznesení v tejto veci a opätovne zdôraznil, že ešte pred samotným vyčiarknutím
zo zoznamu advokátov žalobca vykonáva osobný pohovor s advokátom, ktorého účelom je zjednať
nápravu. K vyčiarknutiu dochádza len v ojedinelých prípadoch, lebo ide o vážny zásah do práv
každého advokáta. Predstavenstvo Slovenskej advokátskej komory, ktoré o vyčiarknutí rozhoduje, toto
nevykonáva automaticky, ale až potom, keď je zrejmé, že k náprave nedôjde, pričom pred svojim
rozhodnutím umožní dotknutému advokátovi vyjadriť sa k dôvodom, pre ktoré má k jeho vyčiarknutiu
zo zoznamu advokátov dôjsť. Žalovaná si nesplnila (i napriek poskytnutému časovému priestoru
na mimosúdne vyriešenie veci a vyrovnanie nedoplatkov) svoju povinnosť spočívajúcu v zaplatení
príspevku, dostala sa do omeškania a súd prvého stupňa rozhodol správne, keď ju k tejto povinnosti
zaviazal svojim rozhodnutím.

Odvolací súd prejednal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú tu dôvody pre zmenu, ani pre
zrušenie napadnutého rozsudku, a že napadnutý rozsudok je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
ako vecne správny.



Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia prvostupňového
súdu, ktorý žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 199,16 Eur so 7% ročným úrokom z omeškania
zo sumy 99,58 Eur od 01.05.2006 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 307,61 Eur.

Z obsahu spisu a z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní
o opodstatnenosti nároku žalobcu na zaplatenie príspevku na činnosť komory za rok 2006 uplatneného
vo výške 99,58 Eur (teda v 1 ročného príspevku určeného uznesením konferencie advokátov, keďže
žalovaná mala pozastavený výkon advokácie) a na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 99,58 Eur za
nedodržanie lehoty splatnosti príspevku, vychádzal z právneho názoru vysloveného Krajským súdom v
Trenčíne ako odvolacím súdom v uznesení č.k. 8Cob/55/2011-81 zo dňa 15.12.2011, ktorým bol zrušený
skorší rozsudok súdu prvého stupňa v tejto veci. Právny názor odvolacieho súdu (ktorým je v zmysle §
226 O.s.p. súd prvého stupňa viazaný) bol založená na konštatovaní, že žalovaná aj v roku 2006 bola
nepochybne zapísaná v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory (lebo žalobcu požiadala
len o pozastavenie výkonu advokácie, a nie o vyčiarknutie zo zoznamu advokátov) a bola povinná plniť
si povinnosti spojené s členstvom, teda aj platiť príspevky na činnosť komory v zmysle § 29 ods. 1 zák.č.
586/2003 Z.z. o advokácii v znení účinnom od 01.01.2004. V súvislosti s námietkou žalovanej o tom,
že žalobca ju mal z dôvodu neplatenia príspevkov vyčiarknuť zo zoznamu advokátov podľa § 7 ods. 1
písm. f) zák.č. 586/2003 Z.z. o advokácii, odvolací súd vyvodil záver, že z ustanovenia § 7 ods. 1 písm.
f) zákona o advokácii obligatórne nevyplýva povinnosť komory bez ďalšieho vyčiarknuť zo zoznamu
advokáta meškajúceho so zaplatením príspevku.

Od vyššie uvedeného právneho názoru sa odvolací súd nemal dôvod odchýliť ani po preskúmaní v
poradí druhého rozsudku prvostupňového súdu, preto sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej v tom
smere, že § 7 ods. 1 písm. f) zákona o advokácii stanovuje komore povinnosť (a nie len možnosť)
vyčiarknutia advokáta zo zoznamu za splnenia tam uvedených podmienok. Odvolací súd nevzhliadol v
postupe žalobcu, ktorý si spolu s nárokom na nezaplatený členský príspevok so zákonným úrokom z
omeškania uplatnil aj nárok na zmluvnú pokutu v sume zodpovedajúcej výške nezaplateného členského
príspevku, žiaden šikanózny prístup, a ani rozpor so zákonom. Nárok na úrok z omeškania vyplýva
priamo zo zákona ako sankcia za omeškanie so splnením dlhu a zmluvná pokuta bola schválená
uznesením konferencie advokátov Slovenskej advokátskej komory v roku 2004, ktorej členkou v tom
čase bola aj žalovaná - len s pozastavením výkonu advokácie. Vzťah žalobcu a žalovanej nemá
charakter spotrebiteľského vzťahu, preto námietka žalovanej o neprijateľnosti sankcií nemá oporu v
zákone. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že výška pokuty sa odvíjala od dĺžky meškania a jej
maximum bolo ohraničené výškou príspevku. Vzhľadom na dobu, po ktorú je žalovaná v omeškaní (od
roku 2006), odvolací súd výšku pokuty považuje za primeranú.

V súvislosti s pochybnosťou žalovanej o možnej neobjektivite rozhodovania príslušným súdom odvolací
súd zdôrazňuje, že o námietke zaujatosti zákonnej sudkyne JUDr. Aleny Bielikovej i ďalších sudcov
Okresného súdu Trenčín bolo už rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 8Ncb/3/2010-57
zo dňa 19.05.2010 tak, že títo neboli vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Pokiaľ žalovaná vo svojom odvolaní poukázala na skutočnosť, že o rovnakej skutkovej a právnej otázke
vo vzťahu žalobcu k nej rozhodol Okresný súd Nitra a Krajský súd v Nitre inak, ako Okresný súd Trenčín
(žalobu proti nej zamietol) a domáhala sa preto dodržania a zachovania právnej kontinuity a istoty
v rozhodovacej činnosti, odvolací súd zdôrazňuje, že právnym názorom iného krajského súdu nie je
viazaný a len pre úplnosť podotýka, že na rovnakom právnom názore, ako bol prezentovaný odvolacím
súdom v tejto veci, založil svoje rozhodnutie napr. aj Krajský súd v Trnave v spore vedenom pod sp. zn.
11Co/96/2010, ale i ďalšie okresné a krajské súdy.

Odvolací súd nevzhliadol žiadne pochybenie súdu prvého stupňa ani pri rozhodovaní o náhrade
trov konania. Prvostupňový súd správne aplikoval ust. § 142 ods. 1 O.s.p., vychádzal z vyčíslenia
trov advokátom a pri ustálení výšky trov právneho zastúpenia prihliadol na účelnosť ich vynaloženia.
Námietka žalovanej v tom smere, že žalobcovi nemala byť priznaná náhrada trov právneho zastúpenia
z dôvodu, že advokát neprispel svojou účasťou v spore k dosiahnutému úspechu, nemá oporu ani v



ustanoveniach O.s.p. týkajúcich sa náhrady trov konania, ani v príslušných ustanoveniach vyhlášky č.
655/2004 Z.z., ktorou sa upravuje odmena a náhrady advokátov za poskytované právne služby.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu na základe vykonaného dokazovania
a dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, preto odvolací súd jeho
rozhodnutie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal (hoci podľa zásady úspechu by mu v zmysle ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142
ods. 1 O.s.p. patrila), žalobca si však náhradu trov nevyčíslil (ust. § 151 O.s.p.) a zo spisu mu žiadne
trovy nevyplývajú.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.