Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/336/2018 z 22. 5. 2019
Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 22. mája 2019, sp. zn. 16Co/336/2018, ECLI:SK:KSBB:2019:6117212748.2
Krajský súd Banská Bystrica | 16Co/336/2018 | ECLI:SK:KSBB:2019:6117212748.2 | 2019-05-22 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c512d18f-bcec-4b2e-a625-8fb2fcfd55a4
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6117212748.2

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/336/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117212748
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6117212748.2

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a
sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu Intrum Slovakia s. r. o.,
so sídlom Mýtna 48, Bratislava, 811 07, IČO: 35 831 154, právne zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom,
advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Mýtna 48, 810 00 Bratislava, IČO: 37 927 795, proti
žalovanému X. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom Na Z. XXXX/XX, XXX XX O. O., prechodne bytom D. cesta
XXXX/X, XXX XX O. O., v konaní o zaplatenie 2.128,25 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 15Csp/103/2017-41 zo dňa 22. 03. 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol (výrok II.)
a vo výroku o náhrade trov konania (výrok III.)   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   v tomto rozsahu na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

II. Výrok, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.890,46 € s
príslušenstvom (výrok I.)   zostáva   n e d o t k n u t ý .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.890,46
€, úrok z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 1.890,46 € od 20. 06. 2014 do zaplatenia, všetko v
lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku titulom plnenia zo zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 18.
11. 2013 medzi právnym predchodcom žalobcu (Consumer Finance Holding, a. s.) a žalovaným (ďalej
v texte „zmluva o pôžičke“).

2. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia aplikujúc ust. § 52, § 53, § 54, § 565, § 657
a § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka dospel k právnemu záveru, že zmluva o pôžičke
neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej v texte „zákon č. 129/2010 Z. z.) v znení
účinnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy, a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom
s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Vychádzajúc z článku
6 všeobecných obchodných podmienok (ďalej v texte „VOP“) a to bodu 6.1, 6.2, 6.3 a 6.4 mal okresný
súd za to, že ak sa mal úver splatiť v splátkach podľa splátkového kalendára, tento by musel byť
podľa zákona neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy, keďže táto zmluva neobsahovala tento údaj
ohľadom splátok. Obsahovala iba údaj o počte splátok a ich výšku, čo je nepostačujúce. Keďže dohoda
o splátkach sa nestala súčasťou zmluvy o pôžičke, táto skutočnosť má za následok s poukazom na ust. §
11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z., že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie sp.
zn. C 42/2015 zo dňa 09. 11. 2016 vo veci Home Credit Slovakia, a. s., v ktorom Súdny dvor Európskej
únie k prejudiciálnej otázke vnútroštátneho súdu Slovenskej republiky k výkladu čl. 10 ods. 2 písm. h)
smernice č. 2008/48/ES zo dňa 23. 04. 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice



Rady 87/102/EHS ( ďalej v texte „smernica“), a to na prejudiciálnu otázku, či je nevyhnutné, aby zmluva
o úvere uvádzala každú splátku spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum, alebo či v tejto súvislosti
postačuje všeobecný odkaz v zmluve umožňujúci identifikovať dátum týchto splátok, a či zmluva o úvere
na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami musí spresňovať vo forme
amortizačnej tabuľky, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny, odpovedal, že čl.
10 ods. 2 písm. h) smernice  sa má vykladať tak, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala
splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy
umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok a že čl. 10 ods. 2
písm. h) a i) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca
amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami, nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať,
aká časť každej splátky bude započítaná na vrátanie tejto istiny, dokonca tieto ustanovenia v spojení s čl.
22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave. Okresný súd doplnil, že i keď právo Európskej únie de iure neustanovuje všeobecnú
záväznosť rozhodnutí súdov únie, všeobecná záväznosť súdov únie je daná zásadou zodpovednosti
členského štátu za škodu, ktorú spôsobil porušením práva únie, napr. aj tým, že vydal súdne rozhodnutie,
ktoré bude v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora.

3. Okresný súd k uvedenému výslovne uzavrel, že určenie počtu a termínov splátok v zmluve o pôžičke
nezodpovedá výkladu čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice  Súdnym dvorom Európskej únie. Žalovaný
ako spotrebiteľ by musel zložitým spôsobom samotným výkladom ustanovení predmetnej zmluvy a
zákona sám si určiť termíny splatnosti splátok úveru. Tieto termíny majú z hľadiska dojednania strán v
zmluve o spotrebiteľskom úvere podstatný význam z dôvodu, že veriteľ je podľa zmluvy oprávneným
žiadať od dlžníka vrátenie celej dlžnej sumy v prípade, že tento si neplní svoj dlh riadne a včas. Podľa
názoru okresného súdu podmienky tejto zmluvy neumožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou
identifikovať dátumy splatnosti splátok, a to s prihliadnutím na dĺžku doby od uzavretia zmluvy 18. 11.
2013  a dojednaný termín konečnej splatnosti november 2018. Pokiaľ by žalobca bol iného názoru, že
absencia splátkového kalendára ohľadom splátok nie je dôvodom na vyhlásenie úveru za bezúročný a
bez poplatkov, okresný súd opäť poukázal na to, že dôvodom bezúročnosti a bezpoplatkovosti žalobcom
poskytnutého spotrebiteľského úveru nebolo, že jednotlivé splátky úveru neboli rozčlenené na čiastky,
ktoré z každej splátky pripadajú na istinu, úroky a iné poplatky, ale zistenie, že splátky v zmluve o úvere
vôbec uvedené nie sú, čo je nepostačujúce, teda splátkový kalendár resp. dohoda o splátkach sa nestala
súčasťou zmluvy o pôžičke.

4. Okresný súd napriek vyššie uvedenému právnemu záveru pristúpil ku skúmaniu zmluvy o pôžičke
aj z hľadiska obsahu obligatórnych  náležitostí, a to termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru. Všetky náležitosti vyžadované ustanovením § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. majú byť v
spotrebiteľskej zmluve vyjadrené jasne a zrozumiteľne tak, aby mohol spotrebiteľ pri podpise zmluvy
takéto náležitosti bez ťažkostí a bez nutnosti ich odvodzovania od iných údajov a príloh identifikovať.
Termín konečnej splatnosti musí byť určený jednoznačným spôsobom umožňujúcim spotrebiteľovi s
istotou identifikovať dátum, dokedy zmluva trvá. Zo znenia zmluvy o pôžičke nie je zrejmý presný dátum
určujúci konečnú splatnosť úveru. Podľa okresného súdu spotrebiteľ - žalovaný nemohol ľahko odvodiť
presný dátum konečnej splatnosti zo znenia VOP. Ani z obsahu VOP nie je možné s určitosťou označiť
konkrétny dátum konečnej splatnosti. Naviac odkaz na VOP je takou zásadnou a dôležitou informáciou,
že by mal byť uvedený zvýrazneným písmom, aby spotrebiteľa upozornil na nevyhnutnosť preštudovania
zmluvy o pôžičke v celom jej rozsahu. Na základe uvedeného okresný súd považoval úver medzi
žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom aj z dôvodu absencie náležitosti podľa § 9 ods.
2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. s poukazom na § 11 ods. 1 písm. b) tohto zákona za bezúročný
a bez poplatkov.

5. Keďže okresný súd vyhodnotil úver poskytnutý žalovanému za úver bez úrokov a bez poplatkov,
dospel k tomu, že žalobca má nárok na vrátenie poskytnutej istiny úveru a to 2.000,- € zníženej
o doterajšiu úhradu zo strany žalovaného, ktorá podľa prehľadu splátok a úhrad i tvrdenia žalobcu
predstavuje sumu 109,54 €. Okresný súd preto zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1.890,46 €,
ako rozdiel poskytnutej pôžičky t.j. 2.000  € mínus žalovaným uhradených 109,54 € a vo zvyšku žalobu
zamietol. Zároveň okresný súd priznal žalobcovi aj príslušný úrok z omeškania v súlade s § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka v spojení § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. odo dňa 20. 06. 2014 až
do zaplatenia.



6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd v zmysle § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte „CSP“).

7. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to voči výroku II., ktorým súd prvej
inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a v súvisiacom výroku o trovách konania. Navrhol, aby
odvolací súd na základe § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že zaviaže žalovaného
zaplatiť žalobcovi sumu 237,79 € s príslušenstvom. Namietal, že súd prvej inštancie dospel vykonaným
dokazovaním k nesprávnemu záveru o bezúročnosti úveru. Nestotožnil sa s právnym záverom, že
zmluva o pôžičke neobsahuje termín konečnej splatnosti a zároveň, že neobsahuje rozloženie úverových
splátok na jednotlivé zložky, t. j. splátku istiny, úrokov a poplatkov, pričom zmluva o pôžičke nie je v
rozpore s článkom 10 smernice a ani s právnym názorom vyjadreným v rozsudku Súdneho dvora EÚ
zo dňa 09. 11. 2016 v právnej veci C - 42/15, na ktorý okresný súd v odôvodnení poukazoval. Podľa
tohto rozsudku (C - 42/15) by totiž členské štáty nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré
smernica neupravuje. Podľa článku 10 ods. 2 písm. i) v spojení s písm. h) smernice, zmluva o úvere
na dobu určitú nemusí v čase jej uzatvorenia obsahovať presné určenie, aká časť splátky sa použije na
splátku istiny a aká je časť na bežné úroky a poplatky.

8. K termínu konečnej splatnosti uviedol, že je uvedený v zmluve, a to charakteristikou mesiac/
rok :11/2018, ktoré určenie termínu konečnej splatnosti je dostatočne určité a zrozumiteľné a plne
v súlade s platnými právnymi predpismi. Z predloženej zmluvy o pôžičke je preukázané dojednanie
termínu splatnosti úverových splátok, a to v článku 6 bod 6.1, 6.2, 6.3 zmluvných podmienok úverovej
zmluvy. Žalovaný ako spotrebiteľ mal možnosť bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy a termíny
splatnosti všetkých splátok za účelom splnenia povinností vyplývajúcich mu z úverovej zmluvy. Aj
termín konečnej splatnosti úveru uvedený ako november roku 2018 bez akejkoľvek pochybnosti aj
právne nevzdelanému priemernému spotrebiteľovi poskytuje relevantnú informáciu o tom, že úver
bude musieť splácať do novembra roku 2018. V spojení s dojednaním splatnosti splátok ku 20. dňu
v mesiaci je termín konečnej splatnosti úveru stanovený bez potreby použitia akýchkoľvek zložitých
matematických operácií. Zdôraznil, že článok 10 ods. 2 písm. h) smernice sa má vykladať v tom zmysle,
že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom
na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou
identifikovať dátumy týchto splátok. Súdny dvor EÚ rozhodol, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice
stanovuje, že zmluva musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Iba na žiadosť
spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis
vo forme amortizačnej tabuľky. Z uvedeného rozhodnutia možno taktiež vyvodiť záver, že iba porušenie
povinnosti veriteľa podstatným spôsobom môže byť sankcionované zánikom nároku veriteľa na úroky a
poplatky. Zároveň poukázal i na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-565/2012 zo dňa 27. 03. 2014, podľa
ktorého tvrdosť sankcií pre veriteľa musí byť primeraná závažnosti jeho porušení ako i na rozhodnutie
Súdneho dvora EÚ C-348/2014 zo dňa 09. 07. 2015, podľa ktorého článok 4 smernice č. 87/102/EHS
zo dňa 22. 12. 1986 (smernica, ktorá predchádzala smernici 2008/48/ES - pozn. odvolacieho súdu)
vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy o úvere poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah
jeho záväzku. Podporne poukázal na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici.

9. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

10. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario)
CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, a to vo výroku, ktorým vo zvyšku žalobu
zamietol (výrok II.) a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania (výrok III.) podľa § 389 ods. 1 písm. c)
CSP zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa §
391 ods. 1 CSP.  Vo zvyšku, teda vo výroku, ktorým okresný súd uložil žalovanému  povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 1.890,46 € s príslušenstvom (výrok II.), ktorý nebol odvolaním žalobcu napadnutý,
zostáva v zmysle § 367 ods. 2 CSP právoplatný.

11. Okresný súd založil svoje rozhodnutie na tom skutkovom a právnom závere, že medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovaným došlo k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý podlieha
kontrole v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. a ktorá zmluva o pôžičke neobsahuje náležitosti v zmysle
§ 9 ods. 2 písm. k) a písm. f) tohto zákona, na základe čoho posudzoval predmetný úver poskytnutý
žalovanému zo strany právneho predchodcu žalobcu za úver bezúročný a bez poplatkov.



12. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom okresného súdu, podľa ktorého považoval vzťah
medzi stranami za vzťah spotrebiteľský vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy o pôžičke uzavretej dňa
18. 11. 2013, na ktorú dôvodne aplikoval ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z.. Následne však došlo zo
strany okresného súdu k nesprávnej aplikácii ustanovení tohto zákona, a to z nasledovných dôvodov:

13. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o pôžičke
zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí
obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru.

14. V zmluve o pôžičke účastníci zmluvy dohodli, že spotrebiteľ sa zaväzuje zaplatiť celkovú čiastku
pôžičky vo výške 3.193,80 € v splátkach o počte 60, a to do termínu konečnej splatnosti (mesiac/rok):
11/2018. Výšku mesačnej splátky dohodli sumou 53,23 € + mesačná výška poistenia vo výške 1,54
€, teda splátka spolu s poistením predstavovala mesačne sumu 54,77 €. Z uvedeného teda vyplýva,
že žalovaný mal vrátiť poskytnutý úver po zaplatení 60 splátok vo výške 54,77 € s tým, že uvedený
počet splátok spolu s určením jej výšky zodpovedá tomu, že čerpaniu úveru došlo zo strany žalovaného
v novembri roku 2013. Pri počet splátok 60 bol termín konečnej splatnosti správne v zmluve uvedený
mesiacom november 2018, ak k počiatku plnenia úveru zo strany žalovaného došlo v mesiaci december
roku 2013, ktorá skutočnosť vyplýva aj z prehľadu splátok a úhrad (č. l. 7 spisu), podľa ktorého žalovaný
prvú splátku uhradil dňa 17. 12. 2013 vo výške 54,77 €. Odvolací súd sa tak nestotožnil s právnym
záverom okresného súdu, podľa ktorého spotrebiteľ pri podpise zmluvy nebol informovaný o tom, ako
dlho je povinný plniť si povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy, ak v samotnej zmluve je uvedená konkrétna
doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedením termínu, ktorý je určený mesiacom november
roku 2018. Z údajov obsiahnutých v zmluve o počte a termíne splátok je teda zrejmá konečná splatnosť
poskytnutého úveru a zároveň je v zmluve termín konečnej splatnosti výslovne uvedený, do akého
obdobia (termínovo) musí byť ponúkaný spotrebiteľský úver splatený. Veriteľ uviedol dĺžku obdobia v
mesiacoch a rokoch, na ktoré bol ponúkaný spotrebiteľský úver poskytovaný. Splatnosť jednotlivých
úverových splátok bola podľa článku 6 bod 6.1, 6.2 a 6.4 VOP dohodnutá k 20. dňu v mesiaci so
splatnosťou  prvej mesačnej splátky k 20-temu  dňu v mesiaci nasledujúcom po mesiaci, v ktorom došlo k
uzavretiu úverovej zmluvy. Úverová zmluva bola uzavretá 18. 11. 2013, splatnosť prvej úverovej splátky
nastala 20. 12. 2013 a konečná splatnosť úveru pri počte 60 mesačných splátok by tak za riadneho
plnenia nastala dňa 20. 11. 2018.

15. Odvolacia námietka žalobcu je preto dôvodnou a odvolací súd konštatuje, že obligatórna náležitosť
v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. je daná. Súčasťou zmluvy o pôžičke je vyhlásenie
klienta, teda žalovaného, ktorým prehlásil, že sa pred podpísaním zmluvy o pôžičke oboznámil so
zmluvnými podmienkami, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, ako aj zmluvnými podmienkami
prostredníctvom formulára štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere. Súčasťou zmluvy
o úvere sú teda zmluvné podmienky uvedené v bode IX. zmluvy o pôžičke, ktoré v bode 6 uvádzajú
podmienky splácania, keď v bode 6.2 je výslovne konštatované, že pokiaľ nie je v splátkovom kalendári
alebo v zmluve stanovené inak, sú splátky splatné do 20. dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci a prvá
splátka je splatná nasledujúci mesiac po uzatvorení zmluvy, pokiaľ nie je dohodnuté inak. Nie je preto
možné stotožniť sa s právnym záverom okresného súdu, pokiaľ tento konštatuje, že žalovaný nemohol
ľahko odvodiť presný dátum konečnej splatnosti zo znenia VOP a že z VOP nie je možné s určitosťou
označiť konkrétny dátum konečnej splatnosti. Odvolaciemu súdu nie je zrejmý ani odkaz okresného
súdu na ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého by uvedenie textu zmluvy alebo jej
časti vrátane všeobecných obchodných podmienok drobným nečitateľným písmom bolo neprijateľnou
zmluvnou podmienkou. Okresný súd ani neuviedol, ktoré z prípadných podmienok v ods. 4 uvedeného
ustanovenia je možné považovať za neprijateľné v prípade drobného nečitateľného písma. Len ust. §
53c Občianskeho zákonníka konštatuje, že ak je spotrebiteľská zmluva vyhotovená písomne, predmet
a cena nesmú byť uvedené menším písmom ako iná časť takejto zmluvy s výnimkou názvu zmluvy a
označení jej častí. Len v takomto prípade by zmluva uzatvorená v rozpore s týmto ustanovením bola
považovaná za neplatnú. Zo zmluvy o pôžičke však nemožno konštatovať, že by predmet a cena boli
uvedené menším písmom ako iná časť takejto zmluvy, preto ani s odkazom na uvedené ustanovenie
nie je možné dospieť k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky v takom kontexte, ako
na to poukázal okresný súd.



16. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o
pôžičke, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka
musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov príp. poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úvere na účely jeho splatenia.

17. Okresný súd ďalej dospel k právnemu záveru, že zmluva o spotrebiteľskom úvere vôbec neobsahuje
určenie splátok, výslovne konštatoval: „že splátky v zmluve o úvere vôbec uvedené nie sú, čo je
nepostačujúce. Teda splátkový kalendár resp. dohoda o splátkach sa nestala súčasťou zmluvy o
pôžičke.“ Uvedený právny záver však nevyplýva z obsahu spisu ani zo samotného znenia zmluvy o
pôžičke ako aj všeobecných obchodných podmienok resp. zmluvných podmienok, ktoré sú súčasťou
zmluvy o pôžičke, nakoľko na uvedené zmluvné podmienky, resp. VOP ako súčasť zmluvy odkazuje
zmluva o pôžičke v bode VIII. Uvedené je však aj v priamom rozpore so samotným znením zmluvy o
pôžičke, ktorá obsahuje výšku, počet ako i frekvenciu mesačných splátok, ktoré splátky mal žalovaný
uhrádzať o počte 60 vo výške 54,77 € vždy do 20. dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci s tým, že
prvá splátka bola splatná nasledujúci mesiac po uzatvorení zmluvy, k uzatvoreniu ktorej došlo 18. 11.
2013, teda prvá splátka bola splatná v mesiaci december roku 2013 a uvedené potvrdzuje i samotný
prehľad splátok a úhrad predložený žalobcom, v zmysle ktorého žalovaný splátku za mesiac december
uhradil dňa 17. 12. 2013 vo výške 54,77 €.

18. Nemožno preto súhlasiť s právnym záverom okresného súdu, že by žalovaný ako spotrebiteľ
musel zložitým spôsobom samotným výkladom ustanovení predmetnej zmluvy a zákona sám si určiť
termíny splatnosti splátok úveru. Skutkové ako aj právne závery súdu nevyplývajú zo zmluvy o pôžičke
predloženej žalobcom v prejednávanej veci. V tejto  súvislosti  nemožno  neprihliadať na rozhodnutie
Súdneho dvora EÚ C-42/15 zo dňa 09. 11. 2016 vo veci Home Credit Slovakia a.s., v rámci ktorého sa
Súdny dvor EÚ vysporiadaval s otázkou obligatórnych náležitostí zmlúv o úvere uzatváraných v súlade
so smernicou, konkrétne s článkom 10 ods. 2 písm. h) a tiež s bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou
úverov, z ktorého vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok
spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez
ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50).

19. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho
ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

20. Odvolací súd uznáva, že pokiaľ ide o výklad smernice, táto nemá priamy účinok, avšak vnútroštátne
súdy musia skúmať, či môžu smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môžu zákon vykladať
eurokonformne. Takýto eurokonformný výklad aj vo vzťahu k zákonu č. 129/2010 Z. z. je možný. Právo
Európskej únie de iure neustanovuje všeobecnú záväznosť rozhodnutí súdov únie, ale určitú faktickú
všeobecnú záväznosť rozhodnutí súdov únie možno vyvodiť zo zásady zodpovednosti členského štátu
za škodu, ktorú spôsobil porušením práva únie. Štát totiž môže porušiť právo únie aj vtedy, ak jeho súd
vydá súdne rozhodnutie, ktoré bude v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (Köbler, C-224/01,
zo dňa 20. 09. 2003).

21. Keďže odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd nesprávne uzavrel, že úver poskytnutý
žalobcom žalovanému sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, a to z dôvodu absencie náležitosti
zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 písm. k), f) zákona č. 129/2010 Z. z., ak zmluva o pôžičke vrátane
všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy, uvedené
náležitosti obsahuje, neostávalo odvolaciemu súdu iné, ako napadnutý rozsudok podľa § 389 ods.
1 písm. c) CSP zrušiť, nakoľko súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia
nevykonal dokazovanie vo vzťahu k časti nároku, ktorý bol súdom zamietnutý v dostatočnom rozsahu
a jeho rozhodnutie je v dôsledku uvedeného nutné považovať v rozsahu, v ktorom žalobu zamietol, za
predčasné.

22. Po zrušení a vrátení veci sa prioritne okresný súd zameria na posúdenie aktívnej legitimácie
žalobcu v súvislosti s postúpením pohľadávky na žalobcu v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001



Z. z. o bankách účinného v čase postúpenia pohľadávky, nakoľko posúdenie aktívnej legitimácie
žalobcu vyplývajúce z hmotného práva je povinnosťou súdu z úradnej povinnosti (viď rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 147/2017, ako aj rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica č.
k. 16Co/760/2015). Posúdenie aktívnej vecnej legitimácie vyplýva z hmotného práva, súd preto skúma
vecnú legitimáciu ex offo v súlade s dosiaľ platnou judikatúrou, ktorý názor vyplýva aj zo súčasných
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 147/2017, 7Cdo 26/2017, 5Cdo 13/2016.

23. Úlohou okresného súdu v prípade, ak dospeje k záveru, že žalobca je v konaní aktívne legitimovaným
na podanie žaloby bude, aby predmetnú zmluvu v spojení s dohodou opätovne posúdil, či táto
(ne)obsahuje obligatórne náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., prípadne náležitosti,
na základe ktorých by bolo možné dospieť k právnemu záveru, že úver je možné považovať za
bezúročný a bez poplatkov. V opačnom prípade, ak okresný súd dospeje k tomu, že zmluva obligatórne
náležitosti v zmysle tohto zákona obsahuje, posúdi, či bola dohoda o odplate uzavretá (ne)platne v
zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, ak na absolútnu neplatnosť prihliada súd z úradnej moci.
Prioritne posúdi primeranosť výšky odplaty, za ktorú bol úver poskytnutý, prípadne jej súlad s dobrými
mravmi. Vzhľadom na rozsah dokazovania, ktoré je v tejto veci ešte nevyhnutné vykonať, odvolací
súd konštatuje, že doplnenie dokazovania odvolacím súdom nepovažoval za účelné, ak v tomto smere
okresný súd dokazovanie nevykonal vôbec a dosiaľ vykonaným dokazovaním dospel k nesprávnym
právnym záverom.

24. Podľa § 396 ods. 3 CSP, keďže odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil
na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov konania súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci s
tým, že rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania.

25. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
(§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak



a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).