Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 23CoE/18/2013 z 20. 6. 2013
Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 20. júna 2013, sp. zn. 23CoE/18/2013, ECLI:SK:KSPO:2013:8512203725.1
Krajský súd Prešov | 23CoE/18/2013 | ECLI:SK:KSPO:2013:8512203725.1 | 2013-06-20 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c792ebc3-fd48-48d8-b923-4f23deb0dc42
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8512203725.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 23CoE/18/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8512203725
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Mruškovičová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8512203725.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so
sídlom v Bratislave, ul. Údernícka č. 5, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom v Bratislave, ul. Údernícka č. 5, proti povinnému K. X., bytom v N.
Y., ul. L. č. XXX/XXX, v konaní o vymoženie pohľadávky vo výške 3.951,57 Eur s príslušenstvom, o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 3Er/370/2012-33 zo dňa 7. decembra 2012, jednohlasne
takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým uznesením zamietol žiadosť
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.

Vychádzal z toho, že oprávnený sa domáha vykonania exekúcie proti povinnému na základe
rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie
sp. zn. II/2011-1674 zo dňa 16. januára 2012. Týmto rozsudkom boli oprávnenému priznané nároky
zo štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluvy (Zmluvy o kontokorentnom úvere zo dňa 6.
februára 2004). Exekučný titul bol vydaný na základe právomoci rozhodcovského súdu založenej
rozhodcovskou zmluvou. Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku podrobil súd súdnej kontrole
samotnú rozhodcovskú doložku. Dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej
spotrebiteľskej zmluve je nekalou podmienkou, preto nie je pre spotrebiteľa záväzná, táto je v rozpore
s príslušnými ustanoveniami smernice 93/13/EHS, a preto žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený. Vytýkal súdu prvého stupňa, že vec nesprávne
právne posúdil. Má za to, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej
činnosti, pretože súd, ktorý koná vo veci exekúcie, je príslušný konať iba ako exekučný súd a nie
je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Podľa názoru odvolateľa exekučný súd
nemal právomoc vo veci samej vykonať dokazovanie alebo právomoc rozsudok rozhodcovského súdu
zrušiť alebo zmeniť jeho výrok. Absencia takejto právomoci exekučného súdu v kombinácii s prípadným
rozhodnutím o zastavení exekúcie predstavuje bezprostredný zásah do práva oprávneného na súdnu
a inú ochranu. Aj pri aplikácii ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZRK exekučný súd nie je vecne príslušný na
meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu. Preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie



rozhodnutie samotné. Dáva odvolaciemu súdu do pozornosti judikatúru Súdneho dvora - C-40/08, podľa
ktorej exekučný súd nemôže úplne nahradiť celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak
spotrebiteľ sa nezúčastnil na rozhodcovskom konaní a nepodal žalobu o neplatnosť rozhodcovského
rozsudku. Pri aplikácii ust. § 45 ZRK exekučný súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť a nie
nevydať poverenie. Ďalej poukazuje na to, že pokiaľ pred 1. januárom 2008 bola uzavretá zmluva o
úvere, nie je možné práva a povinnosti z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až § 54 Občianskeho
zákonníka. Aplikáciu ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka označuje za nesprávnu aj
vzhľadom na obsah dôvodovej správy k novele Občianskeho zákonníka. Odkazuje aj na čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Sudkyňa súdu prvého stupňa po oboznámení sa s napadnutým uznesením a s podaným odvolaním
vyslovila súhlas s rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka a vec bola predložená odvolaciemu súdu v
zmysle ust. § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) prejednal podané odvolanie bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Riadil sa pritom zásadami vyplývajúcimi z ust. § 212 ods. 1, 3
O.s.p.. Dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie
napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Nemožno súhlasiť s odvolateľom, pokiaľ namieta oprávnenie exekučného súdu posudzovať splnenie
zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Súdna prax je
jednotná v názore, že už v tomto štádiu, keď sa má rozhodnúť o poverení súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie, sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie uvedené v návrhu na
vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj
materiálnej.

Viaceré rozhodnutia tohto odvolacieho súdu, ale aj Najvyššieho súdu SR konštatovali oprávnenie
exekučného súdu preskúmať, či predložené rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané na základe
platnej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že
všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo nevznikli v určenom zmluvnom alebo inom
právnom vzťahu sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. - ďalej len
„ZRK“). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k
zmluve (§ 4 ods. 1 ZRK). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná
forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými
stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných
telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie
osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods. 2 ZRK).

Vo veci 3Cdo 146/2011 Najvyšší súd SR judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.
Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku
vyriešil rozhodcovský súd.  Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde
najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.“.
(Obdobne porov. aj uznesenie NS SR vo veci 6Cdo 143/2011,  2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného



súdu vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II.
ÚS 2164/10 zo dňa 1. novembra 2011.)

Odvolací súd sa preto stotožňuje so súdom prvého stupňa, ktorý prioritne riešil rozhodujúcu právnu
otázku, ktorou je otázka platnosti rozhodcovskej doložky a po podaní žiadosti súdnym exekútorom
o udelenie poverenia skúmal, či došlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy. Uvedený postup
exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval
k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný
súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, najmä
z toho pohľadu, či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto
otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Aj v rámci daného
exekučného konania bol teda súd prvého stupňa, a teda aj odvolací súd oprávnený skúmať rozhodnutie
označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré
nevyvoláva žiadne právne účinky (IV. ÚS 78/2011).

Ani odvolací súd preto nemá dôvod odkloniť sa od názoru, že vo veci ide o nároky zo  spotrebiteľskej
zmluvy. Nebráni tomu nič, ani to, že zmluvu povinný s predchodcom oprávneného uzatvorili ešte pred
vstupom SR do EÚ (dňa 6. februára 2004, a teda pred nadobudnutím účinnosti ust. § 52 ods. 1, § 53 ods.
1  a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení novely Občianskeho zákonníka realizovanej zákonom
č. 150/2004 Z.z. účinnej od 1. apríla 2004). Cieľom uvedenej novely bolo zabezpečiť harmonizáciu
slovenského zmluvného práva s európskym spotrebiteľským právom, najmä s jeho Smernicou Rady
č. 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Interpretačné pravidlá, ktoré z tejto Smernice vyplývajú, sú výkladovými pravidlami, ktoré je potrebné
použiť aj na aplikáciu vnútroštátneho práva. Z nálezu Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 342/09
zo dňa 15. júna 2009 vyplýva okrem iného aj záver poukazujúci na to, že všeobecné súdy by
mali nachádzať taký výklad ustanovení Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy spotrebiteľa s poskytovateľom služby spotrebiteľovi, ktorý by reflektoval tiež obsah a účel
európskej ochrany spotrebiteľa obsiahnutej v príslušných Smerniciach, hoci by v okamžiku vzniku
daného zmluvného vzťahu neexistovala v českom právnom poriadku výslovná úprava implementujúca
tieto Smernice a Česká republika nebola členom EÚ. Odvolací súd je toho názoru, že aj vzhľadom na
blízkosť právnych úprav v Slovenskej republike a v Českej republike nie je vylúčené, ba skôr naopak,
je potrebné takýto názor aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré boli založené v Slovenskej republike pred
vstupom SR do EÚ. Napokon slovenský právny poriadok v novele Občianskeho zákonníka realizovanej
zákonom č. 150/2004 Z.z. v ust. § 879f ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka určil podmienky, za ktorých
sa spotrebiteľské zmluvy uzavreté do 1. apríla 2004 mali dať do súladu s požiadavkami a cieľmi
Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa. To platí aj čo do povinnosti odstrániť zo spotrebiteľských
zmlúv neprijateľné zmluvné podmienky a ustanovenia nevýhodnejšie oproti ustanoveniam Občianskeho
zákonníka. Za tým účelom zákonodarca stanovil trojmesačnú lehotu na nápravu a jej márne uplynutie
spojil s následkom neplatnosti problémového ustanovenia. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré
nie sú dané do súladu s ust. § 53, § 54 a § 57 tohto zákona, podľa odseku 3 sú neplatné po
uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (§ 879f ods. 4 Občianskeho
zákonníka). Toto je potrebné zdôrazniť v súvislosti s odvolacou námietkou domáhajúcou sa len aplikácie
Obchodného zákonníka v predmetnej veci. Pri výklade vnútroštátneho práva v súlade so Smernicou
93/13/EHS o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách je treba zdôrazniť v súvislosti s
odvolacími námietkami to, že podľa čl. 3 ods. 1 Smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dojednaná, je považovaná za neprimeranú, ak v rozpore s požiadavkou primeranosti spôsobuje
významnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, ktoré vyplývajú z danej zmluvy v neprospech
spotrebiteľa. Podľa čl. 3 ods. 2 vety prvej, podmienka je vždy považovaná za nedohodnutú individuálne,
ak bola spísaná vopred a spotrebiteľ preto nemohol mať žiadny vplyv na obsah podmienky, najmä v
súvislosti s vopred spísanou bežnou zmluvou.

Ani odvolateľ v podanom odvolaní nerozporuje, že rozhodcovská doložka bola zapracovaná len do
obsahu Všeobecných obchodných podmienok. Nešlo teda o individuálne vyjednanie rozhodcovskej
doložky. Preto možno súhlasiť so súdom prvého stupňa, ak takúto podmienku v spotrebiteľskej zmluve



vyhodnotil ako neprijateľnú, neplatnú, a tak nezakladajúcu právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť
vo veci.

Už toto je dôvodom, pre ktorý nebolo možné žiadosti o udelenie poverenia vyhovieť.

K veci je však vzhľadom aj na vyššie uvedené potrebné dodať, že z listín, ktoré sú obsahom spisu
nevyplýva, že by Všeobecné obchodné podmienky, na ktoré odkazuje zmluva, boli spotrebiteľmi
podpísané. Nebola preto splnená ani podmienka písomnej formy dohody o rozhodcovi, či rozhodcovskej
doložky, tak ako je uvedené vyššie s odkazom na ust. § 4 ods. 1, 2 ZRK.

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne
správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak,
že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal, lebo oprávnený nebol v odvolacom konaní
úspešný a ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.