Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 19Co/75/2017 z 30. 10. 2017
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 30. októbra 2017, sp. zn. 19Co/75/2017, ECLI:SK:KSPO:2017:8115222453.1
Krajský súd Prešov | 19Co/75/2017 | ECLI:SK:KSPO:2017:8115222453.1 | 2017-10-30 | Rozsudok
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1cdb137c-dc19-42ea-b1e1-8956b09d92c5
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8115222453.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/75/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115222453
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8115222453.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu
JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobkyne: P. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom I. XX, XXX XX G., pr. zast. JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom ul. Sovietskych hrdinov
163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: INVEST-KAPITAL, a.s., so sídlom Hattalova 12/C, 831 03
Bratislava, IČO: 35 871 334, práv. zast. JUDr. Zuzanou Pitoňákovou, advokátkou so sídlom Hlavná
77, 080 01 Prešov, o neplatnosť dohody o zrážkach zo mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 24C/181/2015-99 zo dňa 10.01.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok s tým, že Dohoda o zrážkach zo mzdy v Zmluve č. XXXXXXXXXX zo dňa
27.08.2010 bola uzavretá medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného.

Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým,
že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že Dohoda o zrážkach zo mzdy v Zmluve č.
XXXXXXXXX ( správne má byť č. XXXXXXXXXX) zo dňa 27.08.2010 uzavretá medzi žalobkyňou a
žalovaným je neplatná. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení rozhodnutia, citujúc ust. § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 53, § 54, § 551 Občianskeho
zákonníka, § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. a § 5a ods. 1 písm. a) zákona č. 250/2007
Z.z., s poukazom na zákon č. 102/2014 Z.z. a po vykonanom dokazovaní uviedol, že rozhodol tak
o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti Dohody o zrážkach zo mzdy v Zmluve
č. XXXXXXXXXX z 27.08.2010, ktorú uzavrela s právnym predchodcom žalovaného G. bankou, a.s.
Právny predchodca žalovaného požiadal jej zamestnávateľa o vykonávaní zrážok zo mzdy napriek
skutočnosti, že neexistovalo žiadne súdne rozhodnutie, ktoré by jej uložilo povinnosť plniť. Dohoda
o zrážkach zo mzdy je absolútne neplatným právnym úkonom. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.
Uznesením č.k. 24C/181/2015-45 zo dňa 18.04.2016 bolo pripustené, aby do konania na miesto
doterajšieho žalovaného G. banka, a.s. vstúpil žalovaný INVEST-KAPITAL, a.s. so sídlom v Bratislave.
Prvoinštančný súd zistil, že právny predchodca žalovaného so žalobkyňou uzatvorili dňa 27.08.2010
Zmluvu o úvere číslo XXXXXXXXXX, na základe ktorej právny predchodca žalovaného poskytol
žalobkyni úver vo výške 2.000 eur s mesačnou splátkou 54 eur, s celkovými nákladmi 1.077,22
eur, s dátumom konečnej splatnosti úveru 16.06.2016, s dátumom prvej platby 16.09.2010, s výškou
úrokovej sadzby 24,5 %, s dátumom splatnosti splátok vždy k 16. dňu kalendárneho mesiaca, s počtom
mesačných splátok 70, s priemernou hodnotou RPMN 18,09 % a RPMN 28,8 %. Z bodu 3.4 predmetnej
zmluvy vyplýva, že podpisom tejto zmluvy zmluvné strany uzatvárajú Dohodu o zrážkach zo mzdy podľa
§ 551 Občianskeho zákonníka, ktorá je  zabezpečením pohľadávky banky vzniknutej zo Zmluvy o úvere



v súlade s článkom 4 bod 4.8 OP pre úver. Žalobkyňa v žalobe tvrdila, že právny predchodca žalobcu G.
banka, a.s. požiadal jej zamestnávateľa o vykonávanie zrážok zo mzdy napriek neexistencii žiadneho
súdneho rozhodnutia, ktoré by jej uložilo povinnosť plniť, pričom zamestnávateľ je povinný vykonávať
zrážky z jej mzdy a nemá možnosť ich priamo zastaviť. Veriteľ výšku dlhu sám jednostranne diktuje,
a to bez akéhokoľvek odsúhlasenia súdom. Chýba akákoľvek súdna kontrola spotrebiteľskej zmluvy z
toho hľadiska, či zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré by podliehali ex offo súdnej
kontrole.

3. Zamestnávateľom žalobkyne je spoločnosť P., T. X/S., XXX XX J., IČO: XX XXX XXX. Právny
predchodca žalovaného G. banka, a.s. požiadala zamestnávateľa žalobkyne o vykonávanie zrážok zo
mzdy listom zo dňa 06.05.2013 v súlade s ustanovením § 551 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to na
realizáciu Dohody o zrážkach zo mzdy. Uviedol, že z dôvodu, že žalobkyňa porušila ustanovenia zmluvy
týkajúce sa splácania svojho záväzku, dostala sa do omeškania, a preto požiadal realizovať mesačné
splátky vo výške 63 eur s prihliadnutím na výšku zrážok postihnuteľných výkonom rozhodnutia v súlade
s Občianskym súdnym poriadkom. Žalobkyni tak boli vykonané zrážky zo mzdy v celkovej sume 15,11
eur. Zostatok dlhu k 30.06.2015 predstavoval 1.984,89 eur, čo vyplynulo z prehľadu o vykonávaných
zrážkach zo mzdy zo dňa 20.07.2015.

4. Prvoinštančný súd skonštatoval, že žalobkyňu zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti
preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva v čase rozhodovania súdu má naliehavý právny
záujem. Súd prvej inštancie mal za to, že bez takéhoto určenia by právne postavenie žalobkyne bolo
neisté, preto bol daný naliehavý právny záujem na rozhodnutí o podanej žalobe, a to z toho dôvodu,
že aj napriek tomu, že súd uznesením č.k.  24C/181/2015-17 zo dňa 25.09.2015  nariadil predbežné
opatrenie až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej, uvedené uznesenie má len dočasný charakter,
a vzhľadom na  postoj žalovaného v konaní, keď počas celého konania zotrváva na svojich postojoch,
možno od neho v budúcnosti očakávať domáhania sa plnenia od žalobkyne, preto bolo nevyhnutné
poskytnúť ochranu žalobkyni. Naliehavý právny záujem predpokladá výslovne aj § 153 ods. 4 OZ.
Podľa názoru súdu žalobkyni ako spotrebiteľovi je nevyhnutné poskytnúť ochranu, najmä ak existuje
nebezpečenstvo, že sa v procese zrážok zo mzdy, na základe dohody o zrážkach zo mzdy, zabezpečuje
a umožňuje uhradiť bez súdnej kontroly aj zjavne nedôvodné plnenie (aj vzhľadom na nižšie popísaný
záver súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru), na ktorú skutočnosť musí brať súd
ohľad. Na rozdiel od žalovaného súd nemal pochybnosti, že aktuálne právne postavenie žalobkyne je
neisté, nakoľko táto bez určenia úveru za bezúročný a bezpoplatkový nemôže vedieť, aký je reálny a
oprávnený zostatok jej dlhu. Bez autoritatívneho určenia súdu žalobkyňa nebude vedieť, či má plniť
aj požadované úroky z úveru, alebo nie. Ak by súd prijal argumentáciu žalovaného o nedostatku
naliehavého právneho záujmu a neprípustnosti tejto žaloby, tak potom by to viedlo k absurdnému záveru,
že žalobkyňa majúc za to, že úver je bezúročný a bez poplatkov by vlastne nemala inú možnosť ochrany
ako 1/ buď čakať, kým žalovaný resp. veriteľ začne od nej dlžnú sumu súdne vymáhať aby sa potom
v súdnom konaní mohol proti nároku brániť tvrdením o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru alebo
by 2/ musela zaplatiť celú od nej požadovanú sumu vrátane nedôvodných úrokov a potom žalovať
ich vydanie titulom bezdôvodného obohatenia. Oba závery sú neprijateľné a absurdné v situácii, keď
žalobou o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je možné vyriešiť otázku oprávneného nároku
voči žalobcovi a zostatku jeho dlhu. Ak žalovaný poukazuje na to, že žalobkyňa doposiaľ mu nevrátila
nič, tak prvoinštančný súd uviedol, že po tomto určení bude aj pre žalobkyňu zrejmé, koľko má vlastne
vrátiť. Ak by už bola poskytnutá suma úveru preplatená, práve to by bol dôvod na zamietnutie žaloby pre
neexistenciu naliehavého právneho záujmu na takomto určení, lebo v takom prípade by žalobkyňa mohla
a mala žalovať priamo o plnenie v podobe vydania bezdôvodného obohatenia. Avšak v situácii, keď
poskytnutá suma nebola preplatená a žalobkyňa je vyzývaná k vráteniu úveru s príslušenstvom je práve
podaná žaloba procesne vhodným a prípustným nástrojom, ktorý vyrieši existujúcu spornosť pokiaľ ide
o výšku oprávneného dlhu žalobkyne. Nie je možné odoprieť súdnu ochranu žalobkyni tvrdením, že má
čakať, kým bude sama žalovaná alebo zaplatiť čo sa od nej žiada a potom časť toho žiadať späť.

5. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že súčasťou zmluvy o úvere je Dohody o zrážkach zo mzdy. Text
Dohody nie je odlíšený ani nijak oddelený od textu zmluvy a plynule nadväzuje na text zmluvy. Následne
je uvedené miesto a dátum podpisu žiadosti/ zmluvy a podpisy účastníkov. Zmluva vypracovaná právnym
predchodcom žalovaného a predložená žalobkyni na podpis vzbudzuje zdanie, ako keby jej obsahom
bol len jeden právny úkon. Je to evidentné hneď z jej označenia. Až pod bodom 3.8 sa nachádza
spomenutá dohoda o zrážkach zo mzdy, drobným, nečitateľným písmom. V prípade dvoch alebo



viacerých právnych úkonov obsiahnutých v jednej listine, by preto malo byť bežnou praxou a zvyklosťou
bankových alebo nebankových subjektov túto pluralitu právnych úkonov zvýrazniť. Právny predchodca
žalovaného túto pluralitu právnych úkonov vôbec nezvýraznil, ale naopak vyvolal dojem, ako keby so
žalobkyňou uzatvoril len jeden právny úkon. Takéto konanie právneho predchodcu žalovaného bežnej
praxi a zvyklostiam odporuje a preto je v rozpore s dobrými mravmi. Konanie priečiace sa dobrým
mravom je preto dôvodom neplatnosti právneho úkonu podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka.

6. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že zmluva o úvere je formulárovou zmluvou, ktorej znenie bolo
vopred pripravené zo strany veriteľa a súčasťou tejto formulárovej zmluvy bola aj dohoda o zrážkach
zo mzdy, pričom text zmluvy vrátane dohody o zrážkach zo mzdy je nečitateľný, napísaný veľmi malými
písmenami, pričom po prvom nahliadnutí uvedeného textu, tento znechucuje spotrebiteľa dôsledne si
ho preštudovať. Takýto právny úkon sa súdu javí ako úkon neplatný s poukazom na ust. § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka.

7. Tak mal za to, že zmluvou o poskytnutí úveru právny predchodca žalovaného vopred vnútil
pripraveným predtlačeným tlačivom žalobkyni aj iný úkon než len ten, ktorý bol v danom okamihu vo
sfére jej záujmu. Tak, ako vyplýva z predtlačeného textu zmluvy, žalobkyňa súčasne jedným a tým
istým podpisom na predmetnej listine podpísala aj tú časť, ktorou malo dôjsť k dohode o zrážkach
zo mzdy, pričom právny predchodca  žalovaného nepreukázal, že žalobkyňu náležite oboznámil o
zabezpečovacom inštitúte - Dohode o zrážkach zo mzdy a o následkoch tohto inštitútu. Žalobkyňa
ako osoba neznalá zákona bez podrobnejšieho pre ňu zrozumiteľnejšieho výkladu obsahu dohody o
zrážkach zo mzdy, nebola schopná posúdiť následky tejto nedostatočnej vedomosti a informovanosti.
Takto sa dá usudzovať nedostatok vôle žalobkyne ako spotrebiteľa vstúpiť do dohody o zrážkach zo
mzdy s právnym predchodcom žalovaného.

8. Z uvedeného súd vyvodil, že zmluvy uzatvorené medzi žalobkyňou a právnym predchodcom
žalovaného sú zmluvami spotrebiteľskými a jedná sa o štandardné alebo formulárové zmluvy, kde
vopred naformulované sú aj ustanovenia týkajúce sa dohody o zrážkach zo mzdy. Uzatvorením dohody
o zrážkach zo mzdy ako neoddeliteľnej súčasti formulárovej zmluvy o poskytnutí úveru je spotrebiteľ
nútený kedykoľvek v platnosti zmluvy strpieť vykonávanie zrážok zo mzdy na úhradu pohľadávky
veriteľa vyčíslenej zamestnávateľovi bez súdnej kontroly nárokov uplatnených veriteľom na základe
neprijateľných klauzúl, resp. bez možnosti spotrebiteľa zamedziť ich vykonávanie v rozsahu uplatnenom
z neprijateľných zmluvných podmienok.

9. Podľa ustálenej judikatúry systém ochrany spotrebiteľov zavedený smernicou Rady 93/13/EHS o
nekalých zmluvných podmienkach vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom
alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávajúcu silu ako aj úroveň
informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom bez
toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah.

10. Súdna kontrola štandardných zmlúv je postavená na absolútnej neplatnosti neprijateľných klauzúl,
rozhodujúce teda je, že problémová zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve je objektívne spôsobilá
poškodiť spotrebiteľa. Je nesporné, že úver je odplatným právnym úkonom, pričom ekonomickým cieľom
finančného úveru je poskytnutie peňažných prostriedkov spravidla za odplatu formou úrokov na určitú
dobu za účelom ich ekonomického využitia podľa predstáv dlžníka alebo aj dohodnutý účel.

11. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že výkon zrážky zo mzdy nepodliehal autorizácii ani
verifikácii primeranosti zo strany zodpovedného štátneho orgánu, kedy bol spotrebiteľ vystavený
neprimeranému konaniu zo strany dodávateľa. Z tohto dôvodu mal za to, že sa jedná o neplatnú
dohodu, nakoľko spotrebiteľ bol nútený predmetnú Dohodu o zrážkach zo mzdy podpísať ako
súčasť formulárovej dohody o poskytnutí úveru, pričom táto dohoda nebola individuálne dojednaná.
Žalobkyňa sa len zo mzdového oddelenia svojho zamestnávateľa dozvedela o tom, že sú vykonávané
zrážky z jej mzdy, ktoré neboli individuálne dojednané v rámci dojednávania úverových zmlúv.
Uvedený zabezpečovací inštitút umožňuje dodávateľovi siahnuť na majetkové práva spotrebiteľa aj
za predpokladu, že si uvedené nároky uplatňuje z neprijateľných klauzúl, resp. neplatných právnych
úkonov, podľa názoru súdu spôsobuje hrubú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, ktorý je povinný sa
takémuto konaniu dodávateľa podriadiť bez predchádzajúcej súdnej kontroly prípadných neprijateľných
klauzúl uplatneného nároku dodávateľa. Z uvedeného dôvodu Dohodu o zrážkach zo mzdy vyhodnotil za



neprijateľnú a tým aj neplatnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 1, 6 Občianskeho zákonníka
a žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

12. K námietke žalovaného, že nie je daný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe z dôvodu,
že vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 29C/39/2016 zo dňa 04.11.2016 bolo rozhodnuté,
že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalobcovi zo zmluvy o úvere, ktorej súčasťou mala byť Dohoda o
zrážkach zo mzdy istinu 440,27 eur od 08.12.2014 do zaplatenia s úrokom z omeškania vo výške 5,25 %
ročne a že týmto rozhodnutím súdu boli vyriešené všetky právne spory medzi žalobkyňou a žalovaným,
prvoinštančný súd uviedol, že je bez významu a vyjadrovať sa k skutočnosti a posudzovať, či zmluvné
dojednania sú súladné s platným právnym poriadkom, nakoľko rozsudok v uvedenej veci nenadobudol
právoplatnosť.

13. V ďalšom súd prvej inštancie vyhodnocoval pasívnu legitimáciu žalovaného so záverom, že v
prejednávanej veci pasívne legitimovaný môže byť aj ten, kto sám síce veriteľom nie je. Pasívna vecná
legitimácia vyplýva priamo zo zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého je možné
v spore žalovať toho, kto koná v mene alebo na účet veriteľa.

14. Súdom prvej inštancie bola konštatovaná absolútna neplatnosť dohody o zrážkach zo mzdy, a
ako každá absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí voči všetkým. Preto v situácii, keď žalobkyňa
uplatnila právo na súdnu ochranu proti tomu, kto voči nej konkrétne aktívne vystupuje ako subjekt
vymáhajúci plnenie (hoci v mene alebo na účet iného), pričom v zmysle už uvedeného nie je možné také
plnenie vymáhať použitím dohody o zrážkach zo mzdy, nemožno tak uprieť právo priamo žalovať tento
vymáhajúci subjekt. Ak žalobkyňa následne na hlavičkovom papieri žalovaného dostávala oznámenia
a výzvy, z ktorých priemerný spotrebiteľ ani nemusí vyrozumieť kto je vlastne skutočným veriteľom a
prečo a na základe čoho potom vlastne od nej skutočne vymáha dlh , potom sa nemožno čudovať,
že takýto priemerný spotrebiteľ bude sa brániť proti tomu, kto reálne a aktívne voči nemu vystupuje
a vymáha dlh a nie proti tomu, kto je skutočným veriteľom o čom v takom prípade (tu navyše sú
označenia veriteľa a žalovaného pre priemerného spotrebiteľa ľahko zameniteľné) ani nemusí vedieť.
Pre prípady ako je tento bola zákonom č. 102/2014 Z.z. rozšírená definícia predávajúceho aj na osoby,
ktoré konajú v mene a záujme predávajúceho. Žalovaný tu nie je osoba absolútne nesúvisiaca s
postavením a právami žalobkyne, žalovaný tu je osoba, ktorá aktívne voči žalobkyni vystupuje, žiada
ju (prostredníctvom kontaktných údajov vo svojich výzvach) aby komunikovala priamo s ním, preto
vzhľadom na uvedené ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa je žalovaný ako zástupca veriteľa
pasívne vecne legitimovaným subjektom v prípade žalobkyňou požadovaného určenia. Vzhľadom na
určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru žalovaný stratí legitimitu na prípadné vymáhanie plnenia
takým spôsobom a nad rámec len čistej úverovej istiny, preto žaloba proti nemu je prípustná. Poukázal
aj na § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa účinného od 01.05.2014 s tým, že ide o procesné ustanovenie,
ktoré je súd povinný aplikovať v čase rozhodovania o predmetnom nároku (pozri rozsudok NS SR
z 21.04.2015, sp. zn. 3MCdo/14/2014). Uvedené zákonné ustanovenia zakazujú použitie nekalých
obchodných praktík aj v súvislosti s plnením záväzku spotrebiteľa vrátane vymáhania pohľadávky
vyplývajúcej zo spotrebiteľskej zmluvy, čo preukazuje dôvodnosť žaloby voči žalovanému.

15. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa
mala v spore plný úspech, preto podľa § 255 ods. 1 CSP jej patrí plná náhrada trov konania. Vzhľadom
na uvedené súd v súlade s § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodol v treťom výroku
rozsudku tak, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov
konania rozhodne súd v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník a rovnako samostatným uznesením súd v súlade s § 2 ods. 2
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch rozhodne o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok
za žalobu vzhľadom na zákonné oslobodenie žalobkyne od tejto povinnosti.

16. Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Odvolanie
odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Tvrdil, že pri uzatváraní Zmluvy o úvere, v ktorej v
samostatnom článku je uvedená aj Dohoda o zrážkach zo mzdy, žalobkyňa bola poučená o podmienkach
poskytnutia úveru, ako aj o uzavretí Dohody o zrážkach zo mzdy. Pritom pasívna vecná legitimácia
žalovaného je odvodená od Zmluvy o postúpení pohľadávky, a vyplýva aj zo Zmluvy o úvere č.
XXXXXXXXXX zo dňa 27.08.2010 uzatvorenej G. bankou, a.s. ako postupcom a žalovaným ako
postupníkom dňa 29.10.2015. V čase uzatvorenia Dohody o zrážkach zo mzdy neexistovala žiadna



právna úprava okrem ust. § 53 ods. 7 a § 551 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka.
Dohoda o zrážkach zo mzdy je platná, lebo bola uzavretá v súlade s právnymi predpismi účinnými
v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere. Súd prvej inštancie aplikoval na predmetné konanie ust. § 5a
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, čím vec nesprávne právne posúdil, nakoľko uvedené
ustanovenie nadobudlo účinnosť dňom 01.05.2014 a nemožno ho aplikovať v konaní vedenom pod sp.
zn. 12C/472/2015 (pozn. odvolacieho súdu, predmetné konanie je vedené pod sp. zn- 24C/181/2015).
K tzv. „pravej“ retroaktivite v Slovenskom právnom poriadku poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn.
6Sžhuv/1/2008, z ktorého možno vyvodiť, že ide o neprípustnú retroaktivitu. Rovnako poukázal aj na
rozsudok NS SR č. 5Sž/20/2010. S poukazom na prechodné ustanovenia k novele Zákona o ochrane
spotrebiteľa účinného od 01.05.2014 (§ 5a ods. 1 písm. a), b) a ods. 2 až 4), ak nie je v intertemporálnych
ustanoveniach uvedený spôsob riešenia právneho stavu novej právnej úpravy, je potrebné „aplikovať“
zákaz retroaktivity a novú právnu úpravu použiť až na právne vzťahy vzniknuté po jeho účinnosti. Preto
ust. § 5a sa nemôže uplatňovať na právne stavy (aj konania) vzniknuté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti. Rozhodnutie súdu prvej inštancie preto považujú za svojvoľné a nesprávne, lebo pri
posudzovaní Dohody o zrážkach zo mzdy použil právnu úpravu, ktorá nadobudla účinnosť až o necelé
dva roky po uzavretí Zmluvy o úvere, resp. Dohody o zrážkach zo mzdy.

17.  V odvolaní žalovaný namietal aj nesprávne znenie rozsudku v prvom výroku namietajúc to,
že Dohoda o zrážkach zo mzdy v Zmluve č. XXXXXXXXXX zo dňa 27.08.2010 nebola uzavretá
medzi žalobkyňou a žalovaným. Zmluvy so žalobkyňou totiž boli uzatvorené právnym predchodcom
žalovaného, a to G. bankou, a.s. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. I. ÚS/233/97.
Považuje preto petit napadnutého rozsudku za nesúladný a zmätočný. Tiež namietal, že súd prvej
inštancie sa nesprávne právne vysporiadal s petitom návrhu žalobkyne, keď rozhodol, že „Dohoda
o zrážkach zo mzdy je neplatná.“ V ďalšom uviedol, že určovací rozsudok nie je exekučným titulom
a vykonateľnosť nie je jeho vlastnosťou, z výroku rozsudku súdu prvej inštancie nemožno uplatniť
akékoľvek dôsledky neplatnosti Dohody o zrážkach zo mzdy, preto tento výrok je nesprávny a
nezrozumiteľný. Keďže žaloba bola podaná pred účinnosťou CSP, súd prvej inštancie mal povinnosť
rozhodnúť už v súlade s účinným znením právneho predpisu podľa § 137 písm. c) CSP tak, že žalovaný
má alebo nemá právo realizovať voči žalobcovi Dohodu o zrážkach zo mzdy. Súd prvej inštancie preto
nesprávne rozhodol aj podľa § 137 písm. d) CSP, podľa ktorého: „Žalobou možno požadovať, aby sa
rozhodlo najmä o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.“ Ide o vadu žaloby,
ktorá nebola odstránená, preto mal súd žalobu odmietnuť podľa § 129 CSP. Ak súd prvej inštancie chcel
usporiadať právne vzťahy medzi Žalobkyňou a Žalovaným, bol povinný rozhodnúť podľa § 137 písm. c)
CSP a rozhodnúť určujúcim rozsudkom o práve, resp. nepráve Žalovaného domáhať sa zrážok zo mzdy
Žalobkyne realizáciou Dohody o zrážkach zo mzdy. Navrhol preto napadnutý rozsudok zrušiť a návrh
žalobcu zamietnuť, priznať mu uplatnené trovy konania.

18. K odvolaniu žalovaného sa žalobkyňa nevyjadrila.

19. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle
zásad vyplývajúcich z  ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s
tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu
v Prešove dňa 24.10.2017  a  dospel k  záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

20. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorým odôvodnil určenie, že Dohoda o
zrážkach zo mzdy v Zmluve č. XXXXXXXXXX zo dňa 27.08.2010 je neplatná s tým, že táto bola uzavretá
medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného. Prvoinštančný súd správne kvalifikoval právny
vzťah založený Zmluvou o úvere č. XXXXXXXXXX dňa 27.08.2010 medzi žalobkyňou a právnym
predchodcom žalovaného ako vzťah vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, spĺňajúci jej definičné znaky
so všetkými dôsledkami. Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie, s ktorým sa stotožňuje a v zmysle ust. 387 ods. 2 CSP sa obmedzuje na skonštatovanie
správnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, a  na doplnenie a zdôraznenie správnosti a k
odvolacím dôvodom uvádza nasledovné.



21. Jednoznačne správne súd prvej inštancie poskytol žalobkyni náležitú ochranu ako spotrebiteľke tak,
ako mu to ukladá zákon, vychádzajúc tiež z judikatúry tak krajských súdov, Najvyššieho súdu, Ústavného
súdu SR a rovnako aj Súdneho dvora EÚ.

22. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že v konaní bolo vydané aj predbežné opatrenie, a to uznesením č.k.
24C/181/2015-17 zo dňa 25.02.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 05.11.2015 tak, ako to vyplýva
z uvedeného uznesenia. Týmto predbežným opatrením bola uložená žalovanému, vtedy ešte G. banke,
a.s., povinnosť zdržať sa používania Dohody o zrážkach zo mzdy zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX
zo dňa 27.08.2010, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Zamestnávateľovi
žalobkyne P. so sídlom v J. bola uložená povinnosť zdržať sa vykonávania zrážok zo mzdy podľa
uvedenej dohody.

23. Odvolací súd konštatuje, že úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v
súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa
boli prijaté viaceré osobitné právne normy, ako aj napr. zákon o ochrane spotrebiteľa. Rovnako boli
prijaté smernice a nariadenia, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Aj v prípade, ak by
sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr.
zužujúco, mohol by sa spotrebiteľ domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únii
a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Podľa judikatúry Súdneho
dvora EÚ je potrebné vykladať vo svetle zákonov nielen ustanovenia národného práva implementujúce
napr. smernice, ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu
národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (ide o tzv. nepriamy
účinok smerníc). Pri naplnení cieľa smerníc predovšetkým článku 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/
EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách je nutné chrániť postavenie
spotrebiteľa a nastolenie rovnováhy, ktorú tá - ktorá zmluva upravuje medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán, a to v záujme skutočnej rovnováhy. Preto pri výklade príslušných ustanovení OZ
týkajúcich sa spotrebiteľa a ustanoveniach zákona o ochrane spotrebiteľa je nutné vychádzať z
rozšíreného výkladu definície spotrebiteľskej zmluvy, ktorej znakom je, že sa uzatvára vo viacerých
prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, t.j. je
potrebné kvalifikovať ako spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Tak bolo povinnosťou súdu prvej inštancie reflektovať na obsah
a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, keďže žalobkyňa ako
spotrebiteľka sa domáhala ochrany svojich ústavných práv.

24.  Potrebné je zdôrazniť aj to, že prvoinštančný súd správne poukázal aj na ust. § 5a ods. 1 písm.
a) zákona č. 250/2007 Z.z., podľa ktorého neprípustné je zabezpečenie uspokojenia pohľadávky alebo
splnenia záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy Dohodou o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov v prospech
predávajúceho alebo inej osoby, ibaže táto dohoda bola uzavretá vo forme osobitnej listiny, spotrebiteľ
bol poučený o dôsledkoch jej uzavretia a mal možnosť ju odmietnuť. Z textu Zmluvy o revolvingovom
úvere, ktorá sa nachádza v spise vo fotokópii na č.l. 5 nevyplýva, aby žalobkyňa bola poučená o
dôsledkoch uzavretia Dohody o zrážkach zo mzdy, ako aj o možnosti jej odmietnutia. Rovnako uvedená
Dohoda o zrážkach zo mzdy nespĺňa podmienky náležitého perfektného právneho úkonu v zmysle
Občianskeho zákonníka, a to čo sa týka jej určitosti. Z jej obsahu nie je zrejmá určitosť pohľadávky,
ktorá by mala byť Dohodou o zrážkach zo mzdy zabezpečená, lebo podľa textu má zabezpečovať
pohľadávku vzniknutú zo zmluvy o úvere, čím by mohlo dôjsť k zrážkam zo mzdy aj súm neprináležiacich
žalovanej strane. Rovnako nie je možné platne uzavrieť Dohodu o zrážkach zo mzdy na fiktívny, resp.
ešte neexistujúci prípadný dlh.

25. Je rovnako potrebné konštatovať, že Dohoda o zrážkach zo mzdy uzavretá v súvislosti so Zmluvou
o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 27.08.2010 je v rozpore so zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa, lebo neobsahuje poučenie žalobkyne o dôsledkoch jej uzavretia a možnosti ju odmietnuť.
Takéto zabezpečenie uspokojenia pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy podľa zákona je neprípustné a
v rozpore aj s Občianskym zákonníkom, preto ide o neplatný právny úkon tak, ako to správne vyhodnotil
aj súd prvej inštancie.

26. Nepochybným je to, že inštitút o zrážkach zo mzdy a iných príjmov slúži jednak na zabezpečenie
pohľadávky, ako aj na jej postupné uspokojenie, a to na základe Dohody o zrážkach zo mzdy a iných
príjmov, ktorá musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Obsahom Dohody je súhlas dlžníka, aby si



platca z jeho mzdy vykonával zrážky vo vopred určenej výške a vyplácal ich veriteľovi, ktorému vzniká
právo, aby po splatnosti pohľadávky boli vykonávané zrážky zo mzdy dlžníka a boli mu zamestnávateľom
vyplácané. Účinnosť Dohody nastáva okamihom, kedy je predložená dlžníkovmu platcovi mzdy, ktorý
síce nie je účastníkom tejto Dohody, je však podľa zákona povinný na základe Dohody vykonávať od
tej doby zrážky a vyplácať ich veriteľovi až do úplného uspokojenia pohľadávky. Musí pritom dbať,
aby zrážky nepredstavovali viac, než pripúšťa zákon, a pri prípadnom poklese mzdy dlžníka ich v
zodpovedajúcom rozsahu znížil (pozri rozsudok NS zo dňa 19.12.2007, sp. zn. 25Cdo/140/2006).

27. Potrebné je konštatovať, že Dohoda o zrážkach zo mzdy je zabezpečovacím inštitútom, pri realizácii
ktorého sa však nesmie opomenúť ochrana spotrebiteľa v prípade, ak mala zabezpečiť pohľadávku
plynúcu z úveru, ktorú žalobkyňa podpísala a uzavrela ako spotrebiteľka. Správne preto súd prvej
inštancie poskytol žalobkyni ako spotrebiteľke prislúchajúcu ochranu, najmä za situácie, keď vyhodnotil,
že Dohoda o zrážkach zo mzdy bola uzavretá v súvislosti so Zmluvou o úvere č.XXXXXXXXXX zo dňa
27.08.2010 a bola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi a ako neurčitý právny úkon. Je potrebné súhlasiť
s názorom, že Dohoda neobsahuje údaje, na uspokojenie akej konkrétnej pohľadávky žalovaného
majú byť zrážky zo mzdy žalobkyne vykonávané. Nepostačuje iba uvedenie, že Dohoda má slúžiť na
zabezpečenie pohľadávky z  úveru. Správne preto bola Dohoda  vyhodnotená za neplatnú v zmysle
§ 37 OZ. Nebolo totiž jasne a určite koncipované vymedzenie pohľadávky právneho predchodcu
žalovaného, ktorá má byť zabezpečená touto Dohodou.  Dohoda o zrážkach zo mzdy bola  súčasťou
samotnej Zmluvy o úvere, pritom je nepochybné, že v deň uzavretia Zmluvy o úvere ešte nebolo možné
konkretizovať pohľadávku, ktorú má táto Dohoda o zrážkach zabezpečovať. Rovnako v konaní nebolo
preukázané, pritom dôkazná povinnosť bola na žalovanom, aby spotrebiteľ bol v zmysle § 5a ods. 1
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa poučený o dôsledkoch uzavretia Dohody o zrážkach zo
mzdy a mal možnosť ju odmietnuť, lebo inak v zmysle cit. právneho predpisu je takéto zabezpečenie
uspokojenia pohľadávky neprípustné.

28. K ďašej odvolacej námietke odvolací súd  uvádza, že ust. § 5a ods. 1 písm. a) zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa bolo doplnené zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 01.05.2014, keď
k ust. § 5a ods. 1 písm. a) prechodné ustanovenie nie je, a preto je potrebné ho aplikovať aj v danej
veci. Jedným zo základných princípov právneho štátu je aj princíp  právnej istoty, ktorý v sebe zahŕňa
okrem iného aj zákaz spätnej časovej pôsobnosti zákonov, teda zákaz retroaktivity. No novela zákona
č. 102/2014 Z.z. účinná od 01.05.2014 v § 29b ustanovila, že § 5a ods. 1 písm. b) a ods. 2 až 4 je treba
aplikovať aj na právne vzťahy vzniknuté pred 01.05.2014; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky
vzniknuté pred 01.05.2014 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 30.04.2014. Novelou bol
teda doplnený Občiansky zákonník, čl. 2 zákonom č. 102/2014 Z.z., § 52 ods. 2 bol doplnený o vetu
„na všetky právne úkony, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva“. Teda tak k § 5a ods. 1
písm. a) zákona o ochrane spotrebiteľa, tak aj v prípade § 52 ods. 2 posledná veta OZ chýbajú prechodné
ustanovenia k týmto úpravám. Najvyšší súd SR však zaujal zásadné stanovisko k spätnej účinnosti
rozhodujúc o mimoriadnom dovolaní, a to v rozsudku sp. zn. 3M Cdo/14/2014 z 21.05.2015. Podľa neho
ust. § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho
účinnosťou. Toto ustanovenie, ako aj § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. nadobudol účinnosť 01.05.2014 a
právne predpisy, ktorých sú súčasťou, nemajú prechodné ustanovenia. Znamená to, že od účinnosti sa
vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Platí preto aj v prípade § 5a ods. 1 písm. a)
zákona č. 250/2007 Z.z., že od jeho účinnosti, t.j. od 01.05.2014 sa tento vzťahuje aj na právne vzťahy
založené pred týmto dňom. Správne preto bolo, ak súd prvej inštancie svoje rozhodnutie oprel aj o § 5a
ods. 1 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

29. Odvolací súd k ďalším odvolacím dôvodom  uvádza, že nie je namieste jeho námietka o nesprávnej
aplikácii ust. § 137 písm. c/  a d / CSP v predmetnej veci. Podľa uvedených ustanovené ide o novú
koncepciu, kde sa rozlišuje klasická určovacia žaloba a žaloba o určenie inej právnej skutočnosti podľa
písm. d/. Záujmom zákonodarcu  však bolo vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie
neplatnosti, resp. platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory
a míňajú sa účelu žaloby určovacej.   Ustanovenie písm. c/  vychádza z doterajšieho ustanovenia § 80
písm. c) O.s.p., podľa ktorého bola  predmetná žaloba podaná a to dňa 27.08.2015. V zmysle § 137
ods. c/ CSP textu; za naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného
predpisu. Preto ani táto odvolacia námietka nie je dôvodná.



30.  Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí dostatočne sformuloval svoje myšlienkové pochody,
správne vec právne posúdil a po zistení skutkového stavu, ktorý zistil vykonaným dokazovaním
navrhnutým stranami sporu a realizovaným aj na pojednávaniach, aj správne vo veci rozhodol.

31. Za dôvodnú bolo potrebné však považovať námietku žalovaného, že petit napadnutého rozsudku
znie nesprávne tak, že Zmluva č. XXXXXXXX zo dňa 27.08.2010 bola uzavretá medzi žalobkyňou
a žalovaným, lebo táto mala správne číslo XXXXXXXXXX a bola uzavretá so žalobkyňou právnym
predchodcom žalovaného. Odvolací súd uvedené nesprávnosti sám opravil postupom podľa § 224 CSP
v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že po
tom, čo bolo uznesením č.k. 24C/181/2015-45 zo dňa 18.04.2016 pripustené, aby do konania namiesto
doterajšieho žalovaného Poštová banka .a.s. vstúpil žalovaný INVEST-KAPITAL, a.s., že teda Zmluvu o
úvere ako aj Dohodu o zrážkach zo mzdy dňa 27.08.2010  žalobkyňa uzavrela s pôvodným žalovaným.
Uvedenú nesprávnosť preto opravil odvolací súd, lebo táto sama o sebe nemala za následok neprávne
rozhodnutie vo veci samej.

32. Z vyššie uvedených dôvodov preto bol rozsudok ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1
CSP,  po jeho oprave, potvrdený v celom rozsahu.

33. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 255 v spojení s § 396 CSP, tak
že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni bola priznaná plná náhrada trov odvolacieho konania. O ich
výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením vydaným
súdom prvej inštancie.

34.  Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Podľa § 420 C.s.p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 C.s.p., dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 C.s.p., dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací
súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 C.s.p., dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa  § 424 C.s.p., dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.



Podľa § 427 ods. 1 C.s.p., dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 C.s.p., dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 C.s.p., v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 C.s.p., dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 C.s.p., povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a)  dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.