Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 26CoE/114/2018 z 28. 10. 2018 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 28. októbra 2018, sp. zn. 26CoE/114/2018, ECLI:SK:KSNR:2018:4310200586.1 Krajský súd Nitra | 26CoE/114/2018 | ECLI:SK:KSNR:2018:4310200586.1 | 2018-10-28 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 387 ods. 2 CSP, CSP, § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3aa7a310-9c56-4ed4-b569-dffb7caf68ad Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2018:4310200586.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoE/114/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4310200586
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4310200586.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr.
Romana Greguša a Mgr. Erika Németha v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova
25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: L. V., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt XXX XX
W. - T. L. XXX, o vymoženie 116,84 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Levice č. k. 11Er/34/2010 - 33 zo dňa 17. decembra 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Levice č. k. 11Er/34/2010 - 33 zo dňa 17. decembra 2015
p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil exekúciu za neprípustnú (I. výrok), exekúciu
zastavil (II. výrok) a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal (III. výrok).

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 1 písm. g), § 196, § 200
ods. 1 a 5 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok),
§ 3 ods. 1, § 39, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že v danom exekučnom
konaní bol súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý poverený vykonaním exekúcie poverením zo dňa
22.01.2010. Návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 29.12.2009 sa oprávnený domáhal vykonania
exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 116,84 eura s príslušenstvom, na podklade exekučného
titulu, ktorým je právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8,
Bratislava, IČO: 35922761, zo dňa 25.11.2009 pod sp. zn. SR 21059/09, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 14.12.2009 a vykonateľnosť dňa 17.12.2009. Uvedeným exekučným titulom rozhodca zaviazal
povinného zaplatiť oprávnenému sumu 116,84 eura s úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne zo
sumy 108,88 eura od 2.8.2009 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 102,26
eura, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Z exekučného spisu vyplýva,
že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere č. 4094432 zo dňa 30.7.2008.
Žalovaný si svoju povinnosť vyplývajúcu zo záväzkového vzťahu neplnil riadne a včas, čím sa stali
všetky aj neuhradené splátky splatnými v celku. Účastníci konania sa dohodli, že všetky spory, ktoré
vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym
rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde. Tento rozhodol a priznal oprávnenému v rozhodcovskom rozsudku



špecifikované plnenia. Všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania,
len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že
všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie podľa
§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je
tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Exekučný súd na základe citovaných ustanovení
z úradnej povinnosti - ex offo skúmal, či exekučný titul je v súlade so zákonom a zistil, že tento
zaväzuje povinného na plnenia, ktoré sú v rozpore so zákonom a dobrými mravmi, teda na plnenia
právom nedovolené, čo znamená, že exekučný titul má vady z materiálnej stránky. Exekučný titul sa
totiž skúma z materiálnej a formálnej stránky. Z formálnej stránky sa skúma či exekučný titul, v tomto
prípade rozhodcovský rozsudok, má všetky formálne náležitosti a z materiálnej stránky, či rozhodcovský
rozsudok má splnené všetky hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu, a to napríklad jeho rozpor s
právom, t.j. dovolenosť, či rozpor s dobrými mravmi a podobne. Hoci podľa ust. § 35 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa
§ 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, táto
okolnosť neznamená nemožnosť jeho preskúmania v exekučnom konaní. Umožňuje to ustanovenie §
45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. Napriek tomu, že zmluva je v záhlaví označená ako „úverová“,
teda uzavretá podľa ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. a malo by sa
jednať o tzv. absolútny obchod podľa § 261, odsek 3, písm. c) Obchodného zákonníka, ktorý by sa mal
podľa klasického chápania spravovať výlučne len Obchodným zákonníkom bez ohľadu na postavenie
jej účastníkov, t.j. bez ohľadu či sa jedná o podnikateľa alebo nepodnikateľa, ide tu o spotrebiteľskú
zmluvu. Svojou povahou s ohľadom na postavenie účastníkov zmluvy a jej obsah ide jednoznačne o
spotrebiteľskú zmluvu a vzťah medzi veriteľom - dodávateľom - podnikateľom a dlžníkom - spotrebiteľom
a preto sa na tento vzťah použijú ustanovenia spotrebiteľského práva.

4. Z okolností utvárania zmluvy a najmä s ohľadom na povahu strán zmluvy je v danom prípade
zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní zmluvy o finančnom prenájme (zmluvy o úvere) konal v rámci
svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom.
Na základe uvedeného mal exekučný súd opätovne preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na
právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem ustanovení Všeobecných obchodných podmienok, na
ktoré sa odôvodnenie rozsudku odvoláva aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu
na dohodu strán. Podľa vnútroštátneho práva, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa v zmysle § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa
od ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka obsahuje exemplifikatívny
príkladný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento
výpočet je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný. Týmto spôsobom zákonodarca
reaguje na nesprávnu aplikačnú prax. V tomto výpočte je s účinnosťou od 1.3.2010 výslovne uvedená
aj neprijateľná podmienka požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti, že sa
uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala nemožno
vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou
v spotrebiteľskej zmluve. Súd vychádza z teleologického výkladu, a teda vychádzal z príslušného
prameňa práva ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského
práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v SR ako členskom štáte minimálne
taký štandard ochrany aký stanovuje smernica 93/13/EHS. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie
povahy neprimeranej zmluvnej podmienky (ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným
právom) sú ustanovenia smernice (93/13/ES), a to najmä ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a
zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EU na právne poriadky
členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu.

5. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd prvej inštancie oprel
aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti
Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v
zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola



individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v
obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla
byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora
spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie
sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie
všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného
obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd
zvolený oprávneným. V posudzovanej veci sa oprávnený domáhal návrhom na vykonanie exekúcie zo
dňa 29.12.2009 vymoženia sumy 116,84 eura s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým
je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave. Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej
zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv
rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky
v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná. Svoj
názor súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k
pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom
ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah
predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha
zmluvy je adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej
doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol
vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Rozhodcovský
súd ako z predmetného rozhodcovského rozsudku vyplýva absolútne opomenul aplikovanie príslušných
kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Rozhodcovský súd
veľmi starostlivo posúdil postavenie a podnikateľské riziko oprávneného, avšak ochrane spotrebiteľa ako
v zmluvnom vzťahu slabšej strany náležitú pozornosť nevenoval. Dojednanie rozhodcovskej doložky a
následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi
bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. OZ a tiež smernice 93/13/EHS.
Teda na základe uvedeného súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej
spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore
príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. OZ ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/
EHS. Súd pri zisťovaní, či nejde o nekalú rozhodcovskú doložku skúma všetky dôležité skutočnosti,
ktoré vyvolávajú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v
neprospech spotrebiteľa. Za také okolnosti možno považovať napr. neprijateľné miesto rozhodcovského
konania, ktoré môže spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv (rozsudok SDEÚ vo veci C 40/08
Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira), alebo pravidla rozhodcovského
konania, ktoré ukladajú povinnosti, ktoré predpisy upravujúce občianske súdne konanie neupravujú
a ktoré sú v neprospech spotrebiteľa. V predmetnom právnom vzťahu rozhodcovský súd nielenže
neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v predmetnej spotrebiteľskej zmluve, ale priznal
oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania v sadzbe 0,25 % denne,
čo predstavuje 91,25 % ročne. Dojednanie sankcie za neplnenie zmluvnej povinnosti v tejto výške je
nielen v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa,
ale pre rozpor s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre oblasť
súkromného práva určujúcou. Tým došlo k prehĺbeniu už aj tak faktického nerovného stavu medzi
dodávateľom a spotrebiteľom, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ
o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením. Keďže sa v konaní vyskytla prekážka
spôsobujúca neprípustnosť exekúcie, súd exekúciu zastavil a o trovách exekúcie rozhodol tak, že ich
nepriznal súdnemu exekútorovi, nakoľko si ich napriek výzve súdu neuplatnil.

6. Proti tomuto uzneseniu (výslovne proti I. a II. výroku - k rozsahu odvolania viac v bodoch 8. a 9.
odôvodnenia tohto rozhodnutia) podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

7. Oprávnený v podanom odvolaní uviedol, že razantne odmieta postavenie povinného ako spotrebiteľa.
Oprávnený dňa 30.07.2008 uzavrel s povinným zmluvu o úvere č. 4094432, na základe ktorej bol
povinnému poskytnutý úver na účel povolania. Povinný v zmluve uviedol a aj osobitne podpísal, že
poskytované peňažné prostriedky sú určené na tento účel. Z uvedeného dôvodu je potrebné chrániť
dobrú vieru veriteľa, nakoľko povinný v zmysle bodu 2 všeobecných obchodných podmienok podpisom
zmluvy potvrdil, že informácie, ktoré poskytol oprávnenému sú pravdivé. Zákon o spotrebiteľských



úveroch neustanovuje, že žiadateľ o úver v čase poskytnutia úveru na podnikanie, zamestnanie alebo
povolanie musí byť podnikateľom alebo zamestnaný. Pre právnu kvalifikáciu povahy poskytnutého
úveru je postačujúci prejav vôle uvedený v zmluve. Zákonodarca v zákone o spotrebiteľských úveroch
upravil špeciálne prípady, keď záujemca o úver ešte nie je podnikateľom, ani zamestnaný, avšak má
záujem využiť úver na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Oprávnený nie je názoru,
že musí vedieť, či povinný (dlžník) v praxi naozaj použil finančné prostriedky na rovnaký účel ako
deklaroval v zmluve. Zmluvu o úvere č. 4094432 nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom
úvere. Oprávnený trvá na tom, že povinný nijako nepreukázal skutočnosť, že v čase podpisu zmluvy
o úvere mu patrilo postavenie spotrebiteľa. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana
nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa. Pokiaľ
spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom, je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod a nie
spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je
všeobecným princípom zmluvného práva. V zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch je spotrebiteľom
fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý úver na iný účel ako na výkon povolania alebo podnikania.
Predmetná zmluva o úvere nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ani spotrebiteľskou zmluvou,
nakoľko povinný vstúpil do právneho vzťahu s oprávneným na základe vyhlásenia, že poskytnuté
peňažné prostriedky použije na výkon povolania a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Oprávnený
v odvolaní ďalej uviedol, že suma vymáhanej pohľadávky s príslušenstvom bola povinným v celom
rozsahu uhradená dňa 02.10.2012. Vzhľadom k uvedenej skutočnosti sa oprávnený domnieva, že nie
je potrebné a účelné vydávať akékoľvek rozhodnutie o neprípustnosti, resp. zastavení exekučného
konania, a to vzhľadom na ustanovenie § 60 písm. e) Exekučného poriadku, podľa ktorého poverenie na
vykonanie exekúcie vydané exekútorovi podľa § 44 exekútor bezodkladne vráti súdu, ak sa exekučné
konanie skončilo vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie. Vo vzťahu k tvrdeniam
súdu o rozhodcovskej doložke oprávnený uviedol, že rozhodcovská doložka v úverovej zmluve je
tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa
ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len
z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre
spotrebiteľa nevýhradná, nie je dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka.
V danom prípade má totiž spotrebiteľ kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne
uplatní svoje právo. Z textu uzavretej rozhodcovskej doložky v zmluve o úvere vyplýva, že zmluvné
strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporu. Z ustanovenia § 53
ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať
rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Toto ustanovenie naviac vôbec neobmedzuje
dodávateľa. Alternatívne rozhodcovské doložky sú prípustné v zmysle vnútroštátneho práva ako aj
európskeho práva. Neprípustnosť rozhodcovských doložiek podľa smernice č. 93/13/EHS sa týka
len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. V danom prípade však
rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky plne v súlade a na základe zákona o
rozhodcovskom konaní. Vzhľadom na uvedené oprávnený odvolacím návrhom žiadal, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie podľa § 221 Občianskeho súdneho poriadku zrušil.

8. Odvolací súd osobitne poukazuje na skutočnosť, že oprávnený v odvolaní výslovne uviedol, že
odvolanie podáva len proti výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú (I. výrok napadnutého uznesenia)
a proti výroku o zastavení exekúcie (II. výrok napadnutého uznesenia). Oprávnený teda podaným
odvolaním nenapadol III. výrok napadnutého uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o náhrade
trov exekúcie.

9. Odvolací súd vzhľadom na uvedené vo vzťahu k rozsahu odvolania oprávneného konštatuje, že hoci
oprávnený uviedol v odvolaní, že napáda len I. a II. výrok uznesenia súdu prvej inštancie, tak podľa § 379
písm. a) Civilného sporového poriadku nie je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania v prípadoch, keď
od rozhodnutia o napadnutom výroku je závislý výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý. Výrok o trovách
konania, resp. výrok o trovách exekúcie (keďže ustálená súdna prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ďalej len „NS SR“, považuje za trovy konania aj trovy exekúcie - napr. uznesenie NS SR sp.
zn. 6 Cdo 148/2010 z 28.02.2011, uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 80/2010 z 13.10.2010, uznesenie NS
SR sp. zn. 3 Cdo 170/2009 z 15.10.2010) je závislým výrokom vo vzťahu k výroku o zastavení exekúcie.
Výrok o trovách konania, resp. trovách exekúcie je od konečného výroku o zastavení exekúcie závislý
a jeho právna opodstatnenosť je vždy nerozlučne spojená s trvaním konečného výroku. Vychádzajúc z
uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, odvolací súd nie je v prejednávanej veci viazaný podľa



§ 379 písm. a) CSP rozsahom odvolania tak, ako ho vymedzil oprávnený (ktorý výslovne napáda len I.
a II. výrok uznesenia súdu prvej inštancie), ale za napadnuté odvolaním považoval aj od I. a II. výroku
závislý III. výrok uznesenia súdu prvej inštancie. Za týchto okolností potom platí, že ak by odvolací
súd rušil výroky uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu
zastavil, došlo by aj k zrušeniu výroku o trovách konania, resp. trovách exekúcie (aj keď odvolanie
nesmerovalo proti výroku o trovách). Ak by naopak odvolací súd výroky o vyhlásení exekúcie za
neprípustnú a o zastavení exekúcie potvrdzoval, odvolací súd potvrdí aj závislý výrok o trovách konania,
resp. trovách exekúcie. Vzhľadom na uvedené a skutočnosť, že v uznesení súdu prvej inštancie, ktoré
je predmetom odvolacieho prieskumu, je vo výrokovej časti uvedený jeden hlavný výrok, a to výrok o
vyhlásení exekúcie za neprípustnú (od ktorého je následne závislý výrok o zastavení exekúcie, ktorý
bol odvolaním výslovne napadnutý a od ktorého je potom následne závislý výrok o trovách konania,
resp. trovách exekúcie, ktorý je napadnutý za týchto okolností ex lege podľa § 379 písm. a) CSP),
preskúmaval odvolací súd v odvolacom konaní o odvolaní oprávneného uznesenie súdu prvej inštancie
ako uznesenie, ktoré je napadnuté v celosti (teda vo všetkých výrokoch uvedených vo výrokovej časti).

10. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej
len „Civilný sporový poriadok“ alebo CSP“) prejednal odvolanie oprávneného a po preskúmaní obsahu
spisu a napadnutého uznesenia, v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380
CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po oboznámení sa s
procesným postupom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné,
napadnuté uznesenie je vecne správne, a preto je potrebné potvrdiť ho.

11. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 29.12.2009, kedy bola pred
súdnym exekútorom spísaná zápisnica o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor
písomným podaním, ktoré bolo súdu prvej inštancie doručené dňa 20.01.2010 požiadal o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku
č. k. SR 21059/09 zo dňa 25.11.2009. Dňa 22.01.2010 súd prvej inštancie udelil súdnemu exekútorovi
poverenie na vykonanie exekúcie č. 5402 068249. V priebehu exekučného konania následne súd prvej
inštancie rozhodol napadnutým uznesením.

12. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

13. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

14. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

15. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

16. Podľa § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) (ďalej len „Exekučný poriadok“), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné
konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá
pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa
predpisov účinných po 1. apríli 2017.

17. Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského
rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa
osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti
tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť
poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského
konania zaväzovať.



18. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1
alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého
predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru
2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

19. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2014 exekúciu súd
zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno
vykonať.

20. Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

21. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k jednoznačnému záveru, že súd prvej inštancie
správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a
svoje rozhodnutie aj správne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil, pričom jeho argumentácia bola vecne
správna, objektívna a presvedčivá. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP
sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, a to bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

22. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a za účelom
vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami oprávneného uvedenými v odvolaní uvádza, že
spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v § 52 Občianskeho zákonníka ako
každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou
pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a
spotrebiteľ, pričom jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s
dodávateľom, za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky
individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený
priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny. Odvolací súd zistil, že medzi účastníkmi
sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia o spotrebiteľskom
práve.

23. Z predloženej zmluvy o úvere totiž vyplýva, že oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom medzi
predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie úverov, teda oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za dodávateľa.

24. Povinný uzatváral zmluvu aj ako fyzická osoba s uvedením rodného čísla. Za spotrebiteľa sa v zmysle
ustanovenia § 52 ods. 4 OZ považuje fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Argumentáciu
oprávneného uvedenú v odvolaní o tom, že uzavretá zmluva medzi oprávneným a povinným (ktorej
súčasť tvoria Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v bode 17. obsahujú rozhodcovskú
doložku, na ktorej založil svoju právomoc rozhodcovský súd, ktorý vydal v prejednávanej veci exekučný
titul) nie je spotrebiteľskou zmluvou a ani zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože povinný v zmluve
uviedol, že poskytované peňažné prostriedky sú určené za účelom výkonu jeho povolania je nutné
odmietnuť, a to z nasledovného dôvodu.

25. Povinný, ktorý uzatváral zmluvu o úvere ako fyzická osoba, síce pri uzatváraní zmluvy o úvere
uviedol, že poskytované peňažné prostriedky sú určené na výkon povolania a teda z uvedeného
prehlásenia povinného by mohli vystať pochybnosti o tom, či ide o zmluvu spotrebiteľskú alebo
nespotrebiteľskú, avšak v prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné
bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Nespotrebiteľský
charakter zmluvy o úvere musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené
pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť - resp. nie je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy
(poskytnutí úveru) na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na
otázku, aké je povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním či predmetom činnosti
odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Oprávnený (ako veriteľ) nepredložil žiadne dôkazy,



ktoré by preukazovali opak. Oprávnený neoznámil a ani nepreukázal (a to ani v odvolacom konaní) súdu
konkrétny účel, na ktorý si povinný vzal úver. Okrem toho rovnako nemožno prehliadnuť ani skutočnosť,
že v zmluve o úvere sú uvedené len tie údaje povinného, ktoré sa uvádzajú v prípade, ak tieto zmluvy
uzatvárajú fyzické osoby - spotrebitelia (meno, priezvisko, adresa trvalého, príp. aj prechodného pobytu,
rodné číslo a pod.). S poukazom na interpretačné ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka je súd
povinný pri pochybnostiach o obsahu zmluvy použiť výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, t. j., že jednak
je dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania
alebo podnikania, na oprávnenom (ako veriteľovi) a jednak, že v prípade dôvodných pochybností o tom,
či zmluva má alebo nemá spotrebiteľský charakter, je nutné použiť výklad, že zmluva spotrebiteľský
charakter má. Na základe uvedeného dospel aj odvolací súd k záveru, že povinný je v prejednávanej
veci spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka a že v prejednávanej veci bola zmluva o
úvere spotrebiteľskou zmluvou, a preto na právny vzťah medzi účastníkmi konania je nutné aplikovať
aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú
povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Taktiež je potrebné zdôrazniť aj
tú skutočnosť, že v tomto prípade bola zmluva o úvere vopred pripravená oprávneným pre veľký počet
spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania, ide teda o
štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako formulárovú, adhéznu. Na spotrebiteľské
vzťahy je potrebné aplikovať spotrebiteľské právne normy bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva,
alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod.

26. Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých
spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa,
pričom zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boli
individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred
uzavretím zmluvy ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana
najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred a pri ktorých spotrebiteľ nemal
možnosť ovplyvniť ich obsah.

27. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na ustanovenia § 57 ods. 1 a 2 a § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku. V zmysle týchto ustanovení v prípade, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok,
exekučný súd musí posudzovať aj to, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom o
rozhodcovskom konaní a či nie sú naplnené dôvody na zastavenie exekúcie. Ak by exekučný súd tieto
dôvody zistil už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, musí žiadosť súdneho exekútora zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). V prípade,
ak by exekučný súd tieto dôvody zistil neskôr, t.j. až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, musí
exekúciu následne zastaviť. Odvolací súd poukazujúc na ustanovenie § 57 ods. 1 a 2 Exekučného
poriadku konštatuje, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo
zistí existenciu niektorého z dôvodov na zastavenie exekúcie. Súd tak v priebehu celého konania ex
offo skúma splnenie predpokladov na vedenie exekúcie, preto súd prvého stupňa je oprávnený a aj
povinný v prípade zistenia niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 a 2 Exekučného
poriadku, exekúciu zastaviť, pričom tak môže uskutočniť na návrh ako aj bez návrhu. Súd prvého
stupňa preto vzhľadom na zistené skutočnosti správne exekúciu zastavil a nekonal tak nad rámec svojej
právomoci. Odvolací súd zdôrazňuje poukaz na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III.
ÚS 372/2011-18 zo dňa 13.09.2011 súvisiaceho s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky,
v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: „všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného
konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z
týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“.
Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v
Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len
na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej“.

28. Uvedené závery sú v súlade aj s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra
2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, v ktorom je uvedené, že „pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.
Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal



rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku
vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde
najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný“. Z
rovnakého dôvodu je exekučný súd oprávnený ako aj povinný exekúciu zastaviť podľa § 57 Exekučného
poriadku.

29. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci
vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou
skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia
§ 57 a § 58 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so
zákonom. V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej
judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn. 6
Cdo 105/2011).

30. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie správne preskúmal nielen žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul, ale aj zmluvu o úvere
č. 4094432 zo dňa 30.07.2008 a to v súlade s ustanoveniami, ktoré upravujú spotrebiteľské vzťahy.
Predmetná zmluva totiž môže obsahovať viaceré neprijateľné podmienky.

31. Podľa názoru odvolacieho súdu jednou z neprijateľných podmienok tak ako správne ustálil aj súd
prvej inštancie v napadnutom uznesení je aj samotná rozhodcovská doložka (bod 17 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru zmluvy o úvere), nakoľko akákoľvek rozhodcovská doložka bez ohľadu na
jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne
dojednaná. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľom bolo zároveň týmto postupom
odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd,
pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa
môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v
prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky) a taktiež aj nerešpektovaním
právnej úpravy ochrany spotrebiteľa (úrok z omeškania nepriaznivejší pre spotrebiteľa, § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Táto podmienka nebola zároveň ani individuálne dojednaná a je súčasťou
vopred predtlačených ustanovení zmluvy o úvere v bode 17. Povinný tak rozhodcovskú doložku nemohol
nijakým spôsobom ovplyvniť, mohol zmluvu iba ako celok prijať alebo ako celok odmietnuť.

32. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7ECdo/253/2013, 7CoE/85/2013 zo dňa 09.04.2014, kde okrem iného stotožniac sa v plnom rozsahu
s jeho odôvodnením, je potrebné zdôrazniť, že nemožno vyvodzovať porušenie práva oprávneného na
kontradiktórne konanie z toho, že súd v exekučnom konaní v štádiu keď ex offo posudzoval materiálnu
správnosť exekučného titulu neoboznámil oprávneného, že daná podmienka v ním koncipovanej
formulárovej zmluve je nekalá, keďže oprávnenému je táto skutočnosť známa z veľkého počtu súdnych
sporov, v ktorých oprávnený vystupuje a napriek tomu zámerne pokračuje v uplatňovaní týchto
podmienok a ich vkladaní do nových zmlúv. Navyše ako judikoval Súdny dvor EÚ v konaní sp. zn.
C-76/10 vo veci Pohotovosť (teda vo veci v ktorej oprávnený taktiež vystupoval) možnosť preskúmať
a vysloviť nekalosť zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve ex offo má mať, v záujme ochrany
spotrebiteľa ako slabšej strany, aj odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých
podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Vo veci
Csipai (sp. zn. C-472/11) bola vec v štádiu konania pred súdom prvého stupňa, kde vnútroštátne právo
výslovne ustanovovalo povinnosť súdu, ktorý ex offo konštatoval dôvod neplatnosti, o tom informovať
účastníkov konania a poskytnúť im možnosť vyjadriť sa k prípadnému rozhodnutiu o neplatnosti
dotknutého právneho vzťahu, bez čoho nemôže o neplatnosti rozhodnúť. V predmetnom exekučnom
konaní takáto povinnosť pre súd prvého stupňa nevyplývala.



33. K rozhodcovskej doložke má najbližšie ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka,
ktoré bolo do Občianskeho zákonníka včlenené novelou účinnou od 01.01.2008, avšak ani na zmluvy
uzavreté pred týmto dátumom súdu nič nebráni aplikovať na nekalú rozhodcovskú doložku ustanovenie
§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Práve v znení tohto ustanovenia sa nachádza článok 3 smernice
Rady č. 93/13/EHS, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku SR novelou - zákonom č. 150/2004
Z. z. a ktorý priamo upravuje základné predpoklady na posudzovanie zmluvných podmienok. Pokiaľ teda
súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola spotrebiteľom
individuálne dojednaná a zároveň spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú bez ohľadu na to, či sa nachádza
medzi neprijateľnými podmienkami uvedenými jednak v prílohe k tejto Smernici alebo vo výpočte v §
53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.

34. Preto celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia
práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na
akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej
doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany
spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, nakoľko súdny
exekútor vykonával exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú doložku) ani nemal byť vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal
ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvej inštancie preto správne exekúciu zastavil.
Odvolací súd sa tak nestotožňuje ani s jedným z odvolateľových tvrdení a preto napadnuté rozhodnutie
potvrdil ako v tomto výroku vecne správne.

35. K odvolacej námietke oprávneného o tom, že o odvolaní už nie je potrebné a účelné vydávať
akékoľvek rozhodnutie o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie, nakoľko suma vymáhanej pohľadávky
s príslušenstvom bola dňom 02.10.2012 povinným v celom rozsahu uhradená, odvolací súd uvádza,
že ani táto námietka nie je dôvodná. Oprávnený síce v odvolaní uviedol, že vymáhaná pohľadávka
spolu s príslušenstvom bola povinným v celom rozsahu uhradená, avšak exekučné konanie nekončí
už tým, že je vymožená pohľadávka a jej príslušenstvo, ale až tým, že je vymožená pohľadávka,
jej príslušenstvo a aj trovy exekúcie (§ 60 ods. 1 písm. e) Exekučného poriadku v znení účinnom
do 31.12.2014). To, že by boli vymožené aj trovy exekúcie, jednak oprávnený v odvolaní ani netvrdí
a súčasne túto skutočnosť nepriamo potvrdzuje aj konanie súdneho exekútora, ktorý zatiaľ nevrátil
poverenie na vykonanie exekúcie. Ak by totiž bolo exekučné konanie skončené vymožením pohľadávky,
jej príslušenstva a trov exekúcie, súdny exekútor by bol povinný poverenie na vykonanie exekúcie vrátiť.
Súčasne súdny exekútor ani vo vyjadrení zo dňa 18.09.2013 (teda po takmer roku od času, kedy podľa
oprávneného malo byť exekučné konanie skončené) neuviedol, že by exekučné konanie bolo skončené
(resp. že by boli vymožené aj trovy exekúcie). Ak by naviac trovy exekúcie v danom čase vymožené
už boli, nebol by dôvod na to, aby súdny exekútor v uvedenom podaní zo dňa 18.09.2013 uviedol, že
si bude uplatňovať trovy exekúcie v prípade rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie a o tom, že jeho
poverenie stále trvá.

36. Vzhľadom na právne závery odvolacieho súdu uvedené v bode 9. odôvodnenia tohto rozhodnutia,
keď odvolací súd potvrdzuje odvolaním oprávneného výslovne napadnutý I. a II. výrok, odvolací súd
potvrdzuje aj od I. a II. výroku závislý III. výrok napadnutého uznesenia, ktorý oprávnený v odvolaní
výslovne nenapadol, avšak je nutné ho považovať za napadnutý zo zákona podľa § 379 písm. a) CSP.

37. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V
odvolacom konaní úspešnému povinnému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že
povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia §
262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o
výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd
prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinnému žiadne trovy
odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá
v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

38. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.



Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa.