Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19CoPr/6/2014 z 18. 8. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 18. augusta 2015, sp. zn. 19CoPr/6/2014, ECLI:SK:KSTN:2015:5113243847.1 Krajský súd Trenčín | 19CoPr/6/2014 | ECLI:SK:KSTN:2015:5113243847.1 | 2015-08-18 | Uznesenie Citované ustanovenia: § 220 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/29eb4e35-3259-4187-b8d6-40498bb1a4d6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:5113243847.1 Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 19CoPr/6/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113243847 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:5113243847.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa JUDr. H. Q., nar. XX.XX.XXXX, bydliskom E. J. č. XX, XXX XX Q., právne zastúpeného JUDr. Q. H., advokátkou so sídlom Na H. č. XXX/XX, XXX XX W. proti odporcovi 1/ P. J. v Q. so sídlom F.. sv. I. č. XX, XXX XX Q. a 2/ J. S. - E. J. so sídlom W. F.. XX, XXX XX T., v konaní o doplatenie funkčného vzťahu, na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 03. septembra 2014, č.k. 13Cpr/4/2014-39, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu v napadnutej časti, t.j. vo výroku o trovách konania m e n í tak, že navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým uznesením zastavil konanie z dôvodu späťvzatia návrhu, samostatným výrokom nepriznal odporcom 1/ a 2/ náhradu trov konania a posledným výrokom vrátil navrhovateľovi súdny poplatok. Rozhodol tak o návrhu navrhovateľa zo dňa 30.12.2013, ktorým sa domáhal doplatenia funkčného platu sudcu za obdobie 1/2011 - 7/2011 z dôvodu, že nevyplatenie žalovanej časti funkčného platu nemá oporu v právnom poriadku a ustanovenia, na základe ktorých k nemu došlo, boli podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR 11.12.2013 v rozpore s Ústavou SR. Pre späťvzatie návrhu odôvodnené zaplatením žalovanej sumy okresný súd konanie zastavil podľa § 96 O.s.p.. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. a konštatujúc, že navrhovateľ nepreukázal ním tvrdené zaplatenie žalovanej sumy po podaní návrhu, pričítal mu zavinenie zastavenia konania. Odporcom by tak patrila náhrada trov konania, no žiadne trovy im nevznikli, preto ich okresný súd odporcom nepriznal. O vrátení súdneho poplatku z návrhu rozhodol okresný súd podľa § 11 ods. 3 Zákona o súdnych poplatkoch. Proti uzneseniu okresného súdu, a to výroku o náhrade trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ a žiadal jeho zmenu tak, že odporcov zaviaže k náhrade trov konania spoločne a nerozdielne. Nepovažoval za správny záver okresného súdu, že navrhovateľ nepreukázal doplatenie funkčného platu po podaní návrhu, pretože táto skutočnosť bola známa nielen všetkým sudcom a pracovníkom súdov, ale vďaka mediálnej kampani, ktorá doplatenie funkčných platov sprevádzala, aj širokej verejnosti. Jedná sa teda o skutočnosť všeobecne známu, ktorú nebolo potrebné zo strany navrhovateľa preukazovať aby sa stala východiskom rozhodnutia okresného súdu. Napokon, ak mal okresný súd pochybnosti o doplatení platu, mohol navrhovateľa vyzvať na preukázanie tejto skutočnosti. Navrhovateľ spolu s odvolaním predložil potvrdenie o doplatení funkčného platu a žiadal priznať náhradu trov prvostupňového konania pozostávajúcich zo súdneho poplatku 148,50 eur a trov právneho zastúpenia 218,10 eur ako aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške 109,28 eur. Odporca 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozhodnutie v napadnutom výroku potvrdiť a navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznať. Odporca 2/ vo vyjadrení k odvolaniu považoval napadnuté rozhodnutie za vecne správne a navrhoval ho potvrdiť. Ani v prípade opodstatnenosti odvolacích dôvodov však nepovažoval priznanie náhrady trov konania navrhovateľovi za dôvodné pre okolnosti hodné osobitného zreteľa v zmysle ust. § 150 ods. 1 O.s.p.. Tie podľa odporcu 2/ spočívajú v tom, že z obdobnej situácie z minulosti, kedy boli sudcom po rozhodnutí Ústavného SR doplácané štrnáste platy, mohlo byť navrhovateľovi zrejmé, že aj funkčné platy budú po rozhodnutí Ústavného súdu SR sudcom doplatené. Nebolo potrebné sa preto obracať na súd. Zvlášť nie ešte pred zverejnením nálezu a s využitím právneho zastúpenia advokátom. Potrebu právneho zastúpenia advokátom, a teda účelnosť trov s tým spojených spochybnil odporca 2/ aj z dôvodu danosti vysokej právnickej kvalifikácie navrhovateľa. V tejto súvislosti vyjadril aj špekulácie o skutočnom účele právneho zastúpenia v tejto veci, keď tá istá právna zástupkyňa zastupuje vo vyššom počte obdobných konaní iniciovaných sudcami. Zastupovanie advokátom v takýchto veciach sa podľa odporcu 2/ môže javiť ako zneužitie práva na zastupovanie advokátom. Odporca 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odkázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 211/99 zo 17.10.2000, podľa ktorého sudcovia majú mať oproti ostatným občanom väčšiu dávku tolerancie a veľkorysosti. Krajský súd preskúmal napadnuté uznesenie v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v medziach odvolania a zistil, že v napadnutej časti je potrebné uznesenie okresného súdu zmeniť podľa ust. § 220 O.s.p., pretože nie je vo výroku vecne správne a súčasne nie sú dané podmienky na jeho zrušenie. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 1 a ods. 2 O.s.p., podľa ktorých možno v tejto veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Možno sa stotožniť s navrhovateľom, že nepreukázanie doplatenia funkčného platu bol nesprávny záver napadnutého rozhodnutia. Táto okolnosť bola skutočne všeobecne známa, zvlášť v prostredí justície v ktorom pôsobia všetci účastníci konania. Jej preukazovanie zo strany navrhovateľa preto nebolo skutočne potrebné. Vychádzajúc tak z danosti splnenia dlhu po začatí súdneho konania, prichádzala by v otázke trov konania do úvahy aplikácia § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p. a priznanie ich náhrady navrhovateľovi. Nebyť však dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 O.s.p.. Podľa uvedeného ustanovenia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. I keď citované ustanovenie uvádza ako dôvody hodné osobitného zreteľa skutočnosti súvisiace s procesnými úkonmi účastníkov, je možné za ne považovať aj iné dôvody, pretože procesné úkony sú uvedené iba príkladmo. Do úvahy tak prichádza otvorená množina skutočností, na základe ktorých je možné v konkrétnom spore výnimočne neaplikovať všeobecné princípy náhrady trov konania (§ 142 - § 148a O.s.p.), najmä princíp úspechu v konaní. Ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. tak predstavuje priestor na zmiernenie, či vylúčenie nežiaducich dopadov inak náležitého rozhodnutia o trovách, pričom jeho použitie je ponechané na úvahe súdu. Využitím možnosti rozhodnutia podľa § 150 ods. 1 O.s.p. tak možno napríklad eliminovať tvrdosť zákona, ale aj nepriznaním plnej náhrady trov vyjadriť nenáležitosť procesného postupu účastníka v konaní. Tento druhý uvedený účel je napokon v ustanovení § 150 ods. 1 O.s.p. aj priamo vyjadrený dôrazom na efektívne využitie práva na prístup k spravodlivosti. Práve neefektívne využitie práva na prístup k spravodlivosti je dôvodom hodným osobitného zreteľa, ktorý v danom prípade odôvodňuje nepriznanie náhrady trov konania navrhovateľovi, i keď by mu inak v zmysle všeobecných princípov náhrady trov táto náhrada patrila. Nejedná sa tu iba o neúčelnosť trov vynaložených pri inak účelnom uplatnení práva na súde v zmysle princípu účelnosti vyjadreného v ust. § 142 ods. 1 O.s.p., ako to mal na mysli odporca 2/, majúc za to, že sudca nepotrebuje na konanie pred súdom advokáta. V záujme zachovania možnosti profesionálneho odstupu od veci, nemožno ani právnikovi profesionálovi sťažiť zásahom do náhrady trov využitie práva nechať sa zastúpiť advokátom. Profesná činnosť právnika vo vlastnej veci so sebou prináša obdobné riziká ako liečba lekára sebou samým. V tomto prípade sa jedná o neúčelnosť samotného uplatnenia práva, teda neúčelnosť podávania žaloby v tomto prípade. Nie, že by navrhovateľ nemal právo žalobu podať, v tom prípade by sa jednalo o odopretie spravodlivosti, ale sú tu okolnosti, ktoré odôvodňujú aby náklady na prístup k spravodlivosti, v podobe ako ho navrhovateľ uplatnil, znášal navrhovateľ sám. Navrhovateľ totiž prístup k spravodlivosti využil v takej situácii, kedy sa zo žiadnych okolností veci nejavilo, že by zo strany odporcov nemalo dôjsť k dobrovoľnému plneniu a pokiaľ došlo k omeškaniu, malo objektívne známe a pri bežnej miere tolerancie ospravedlniteľné dôvody. Omeškanie je nežiaduce za každých okolností, ale nie za každých okolností je adekvátnou reakciou na omeškanie uplatnenie práva na súde. Ako uvádza aj odporca 2/ vo vyjadrení k odvolaniu, definitívne bola dôvodnosť nároku na doplatenie funkčného platu zrejmá až po rozhodnutí Ústavného súdu SR zo dňa 11.12.2013. Ak navrhovateľ podal žalobu už dňa 30.12.2013, nedal odporcom reálnu možnosť plniť. Je potrebné si uvedomiť špecifiká na strane žalovaných subjektov. Financie ktorými disponujú, predstavujú rozpočtové prostriedky, teda prostriedky prísne účelovo viazané a pridelené vo vopred stanovenej výške na vopred určené výdavky. Nakladanie s rozpočtovými prostriedkami a ich získavanie je tak menej flexibilné ako financovanie potrieb subjektov súkromného práva. Preto nemožno situáciu medzi účastníkmi prirovnávať k súkromnoprávnemu vzťahu, napr. zamestnaneckému pomeru. V uvedenom nemožno vidieť ospravedlnenie omeškania verejnoprávnych inštitúcií. Zvlášť u nich by malo byť prísne eliminované. Je však potrebné rozlišovať situáciu, kedy je dôvodnosť nároku nesporná a potreba výdavkov z rozpočtu na daný nárok vopred známa, od situácie, kedy sa povinnosť plniť stane objektívne zrejmá až rozhodnutím Ústavného súdu SR. Sotva tak bolo v danom prípade objektívne možné, aby bol nárok navrhovateľa, i keď splatný, splnený predtým ako navrhovateľ podal žalobu. Súčasne nehrozilo premlčanie ani iné oslabenie nároku navrhovateľa v dôsledku nepodania žaloby a nehrozili ani riziká postupného vzniku nemajetnosti vyskytujúce sa pri súkromnoprávnych subjektoch, zvlášť právnických osobách. Napokon tu na strane navrhovateľa bola i vedomosť o tom, že obdobným povinnostiam odporcovia v minulosti po rozhodnutí Ústavného súdu SR dostáli. Z uvedeného je zrejmé, že objektívne neexistovala pochybnosť o dobrovoľnom poskytnutí navrhovateľom požadovaného plnenia a súčasne sú zrejmé okolnosti, pre ktoré nebolo plnenie objektívne možné už pred podaním žaloby. Za tejto situácie sa tak zo strany navrhovateľa jednalo o zjavne neefektívne využitie prístupu k spravodlivosti, ktorého náklady je preto dôvodné ponechať výlučne na navrhovateľovi, a to postupom podľa § 150 ods. 1 O.s.p.. Čo sa týka požiadavky zdržanlivosti očakávateľnej od osoby sudcu aj v takejto veci, rozhodnutie Ústavného súdu ČR citované odporcom 2/ sa týka zdržanlivosti pri ukladaní poriadkových opatrení po urážke voči osobe sudcu, teda odlišnej situácie. V tomto prípade sú pre vec rozhodujúce okolnosti platné v obdobných situáciách všeobecne bez ohľadu na to, či je navrhovateľom sudca alebo iná osoba, a preto nebolo potrebné sa týmto špecifikom veci zaoberať v smere uvádzanom odporcom 2/. Rozhodnutie okresného súdu, ktorým sa navrhovateľovi nedostala náhrada trov konania preto, že by na ňu mali nárok odporcovia nebolo vecne správne. I keď do dôsledku rovnako navrhovateľovi náhrada trov konania nepatrí, bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zmeniť a uvedené vyjadriť priamo vo výroku rozhodnutia, pretože pre nepriznanie náhrady trov konania navrhovateľovi je daný iný právny základ ako ten, z ktorého vychádzalo napadnuté rozhodnutie, a to ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. v zmysle jeho výkladu uvedeného vyššie. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .