Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 7CoP/215/2013 z 14. 7. 2013
Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 14. júla 2013, sp. zn. 7CoP/215/2013, ECLI:SK:KSKE:2013:7213203953.1
Krajský súd Košice | 7CoP/215/2013 | ECLI:SK:KSKE:2013:7213203953.1 | 2013-07-14 | Uznesenie
Citované ustanovenia: § 219 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1e0823da-be87-4506-b223-f3a049ad3791
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7213203953.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoP/215/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7213203953
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7213203953.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci starostlivosti súdu o mal. L. O. J.. XX.X.XXXX zastúpenú kolíznym
opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach dieťaťa rodičov S.C. O.D. V.. O. J..
X.X.XXXX G.Ý. I. K. V. T. XX U., XX-XXX N. M. K.M. O.W., J.. XX.X.XXXX G.Ý. I. H. J. J.Í. H. Č..XX
zastúpeného Mgr. Matejom Čontofalským advokátom so sídlom v Košiciach na Piešťanskej ul. č. 24 v
konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej a nariadení predbežného opatrenia o
odvolaní otca a matky proti uzneseniu Okresného súdu Košice II z 26.2.2013 č.k. 27P 48/2013-14 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   uznesenie v napadnutom výroku o úprave styku otca s mal. Zuzanou.

Z r u š u j e  uznesenie v napadnutom výroku o vyhlásení nedostatku právomoci vo veci úpravy výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletej vo veci samej a zastavení konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol návrh otca na nariadenie predbežného opatrenia o
zverenie mal. L. O. matke a určenie vyživovacej povinnosti otcovi, upravil styk otca s maloletou tak, že je
oprávnený stýkať sa s mal. L. každý tretí víkend v kalendárnom mesiaci v čase od piatku od 17.00 hod.
do nedele do 17.00 hod. s tým, že matka je povinná v uvedenom čase mal. L. riadne pripravenú odovzdať
otcovi pred dverami bytu je bydliska a otec je povinný v uvedenom čase mal. L. na tom istom mieste
odovzdať matke. Vyhlásil, že nemá právomoc vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k
maloletej vo veci samej a konanie zastavil.

Rozhodol tak na základe návrhu otca podaného 21.2.2013, ktorým sa domáhal úpravy výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas do rozvodu a zároveň navrhol nariadiť
predbežné opatrenie, ktorým by maloletá bola zverená do osobnej starostlivosti matky z jeho strany
určená vyživovacia povinnosť 50,- € mesačne a upravený styk s maloletou tak, že bude oprávnený
sa s maloletou stretávať s maloletou každý tretí týždeň v kalendárnom mesiaci v čase od piatku od
17.00 hod. do nasledujúceho piatku do 17.00 hod. s tým, že matka bude povinná v uvedenom termíne
maloletú L. riadne pripravenú odovzdať pred dverami bytu jej bydliska a otec bude povinný v uvedených
termínoch mal. L. na tom istom mieste matke odovzdať. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia
odôvodnil tým, že s matkou maloletej, ktorá je  poľskou štátnou občiankou žili v spoločnej domácnosti
od r. 2011 bývali v Košiciach na J. H. č. XX. V januári 2013 matka bez jeho súhlasu spolu s maloletou
odcestovala do mesta N.  v K. republike a tým ho vylúčila z akéhokoľvek styku s maloletou. Navyše
odhlásila maloletú z trvalého pobytu na adrese H. č. XX v Košiciach s platnosťou od 6.2.2013. Uviedol,
že o maloletú sa zodpovedne staral a chce sa o ňu osobne starať aj naďalej avšak matka tým, že
spolu s maloletou odcestovala do Poľskej republiky ho z tejto starostlivosti nezákonne vylúčila a bráni
mu aj v kontakte s maloletou. Konajúci súd konštatoval, že zo správy Oddelenia cudzineckej polície
Policajného zboru Tr. SNP č. 35 v Košiciach z 13.2.2013 vyplýva, že matka maloletej je poľskej štátnej



príslušnosti a na území SR mala registrovaný pobyt občana únie od 4.3.2011 do 6.2.2013. Od 4.3.2011
do 25.1.2012 mala registrovaný pobyt na adrese S. ul. č. X H. a od 25.1.2012 do 6.2.2013 na adrese
J.. H. č. XX Košice. Spolu s matkou mala registrovaný trvalý pobyt občana únie a jej dcéra L. O. nar.
XX.X.XXXX, ktorá má štátnu príslušnosť poľskej republiky, od 4.3.2011 do 6.2.2013. Konajúci súd citoval
článok 20 ods. 1, článok 8 ods. 1, článok 17 Nariadenia Rady ES č. 2201/2003, § 102 ods. 1, § 103,
§ 104 ods. 1 vety prvej O.s.p. a konštatoval, že otec v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
neosvedčil naliehavosť predbežnej úpravy zverenia maloletej do osobnej starostlivosti   matky a určenie
vyživovacej povinnosti otcovi, nakoľko nebolo preukázané, že by mal. L. hrozila bezprostredná ujma
odôvodňujúca zásah súdu formou nariadenia predbežného opatrenia, nakoľko starostlivosť o maloletú je
spontánne a bezprostredne zabezpečovaná matkou a otec má možnosť dobrovoľne prispievať na výživu
maloletej aspoň v nevyhnutnom rozsahu aj bez ingerencie súdu, pričom z návrhu nevyplýva, či na výživu
neprispieva. Maloletá t.č. žije s matkou mimo doterajšieho obvyklého pobytu, keďže sa presťahovali do
Poľskej republiky a tak nemá žiaden kontakt s otcom, preto dospel súd k záveru, že je ohrozené právo
dieťaťa na zachovanie vzťahu k obidvom rodičom, z toho dôvodu súd predbežným opatrením upravil
styk otca s maloletou v rozsahu, aby do rozhodnutia vo veci samej nedošlo k zániku vzájomných citových
väzieb. Rozsah styku upravil s prihliadnutím na vek maloletej, ktorá v apríli toho roku nadobudne tri roky
ako aj na vzdialenosť vzájomného pobytu. Ďalej uviedol, že z návrhu vyplýva, že mal. L. má na území SR
s platnosťou od 6.2.2013 odhlásený trvalý pobyt, pričom od januára 2013 býva spolu s matkou v Poľskej
republike, preto má súd za to, že obvyklým pobytom maloletej v čase začatia konania je uvedený členský
štát európskej únie a nie Slovenská republika, z toho dôvodu vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať.
Vzhľadom na nedostatok právomoci, ktorá je neodstrániteľnou podmienkou konania v zmysle ust.  §
104 ods. 1 O.s.p. súd konanie zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podali v zákonnej lehote odvolanie obidvaja rodičia. Otec napadol výrok
uznesenia o predbežnej úprave styku a vyhlásení nedostatku právomoci vo veci samej a zastavení
konania z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. a žiadal, aby odvolací súd uznesenie v
napadnutých výrokoch zmenil a nariadil predbežné opatrenie, ktorým určí, že otec je oprávnený stýkať
sa s mal. L. každý tretí týždeň v kalendárnom mesiaci v čase od piatku od 17.00 hod. do nasledujúceho
piatku do 17.00 hod. s tým, že matka bude povinná v uvedenom termíne maloletú riadne pripravenú
odovzdať otcovi pred dverami bytu jej bydliska  a otec bude povinný v uvedených termínoch mal. L.
na tom istom mieste matke odovzdať a súčasne určil, že súd prvého stupňa má právomoc vo veci
úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej vo veci samej a nariadil súdu konať vo
veci samej. Uviedol, že s predbežne upraveným stykom ako rozhodol súd prvého stupňa nesúhlasí,
pretože takáto úprava nerešpektuje právo dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k nemu ako otcovi. Takouto
úpravou styku sa nemohlo ani prihliadnuť na záujem maloletého dieťaťa najmä na jeho citové väzby
a vývinové potreby. Súd tak nedbal, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť
zo strany otca a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného rovnocenného a
rovnoprávneho osobného styku s obidvoma rodičmi. Naďalej trvá na všetkých dôvodoch uvedených v
návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a domnieva sa, že dôvodnosť jeho návrhu je daná potrebou
chrániť zdravie, fyzický a psychický vývoj maloletej. Zdôraznil, že matka v januári 2013 bez vysvetlenia,
akéhokoľvek upozornenia  a jeho súhlasu zobrala maloletú a natrvalo odcestovala do Poľskej republiky
k svojmu otcovi. O maloletú sa sústavne a zodpovedne staral a chce sa o ňu aj naďalej osobne starať.
Tým, že matka odcestovala s dieťaťom do Poľskej republiky vylúčila ho nezákonne z akéhokoľvek styku
s maloletou a naďalej mu nedovolí stretávať sa s dcérou. Z toho dôvodu aj osobne vycestoval do Poľskej
republiky, kde mu však matka odmietla dcéru vydať, resp. umožniť s ňou akýkoľvek osobný kontakt.
Nakoľko mu matka zabránila v styku s dcérou privolal policajnú hliadku, ktorá o udalosti spísala úradný
záznam. Dcéru mohol navštíviť až za prítomnosti polície, kedy dcére aspoň osobne odovzdal darček. Na
matku podal 22.2.2013 trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu únosu podľa §
210 Trestného zákona. Keďže matka odcestovala s maloletou Zuzanou do mesta  N.  v Poľskej republike,
ktoré je vzdialené 523 km, t.j. približne 8 až 9 hodín cestovania autom, je preňho finančne náročné
cestovať tam a späť každý víkend. Podľa súdom navrhovanej úpravy by v priebehu troch dní najazdil
2092 km, pričom v aute by strávil 32 až 36 hodín. Taktiež je nelogické a finančne náročné, aby so svojou
dcérou trávil vymedzený čas v hoteloch v Poľskej republike, pričom na Slovensku by mala možnosť
stretnúť sa aj so svojimi starými rodičmi. Z troch dní v mesiaci by takýmto spôsobom strávil so svojou
dcérou jeden deň a to  navyše unavený z cestovania, nevyspatia a stresov nehovoriac o nákladoch
na pohonné hmoty. Keďže je zamestnaný v rodinnej firme, môže sa v navrhovaných siedmich dňoch



plne venovať svojej dcérke a do práce chodiť nemusí. Nariadená úprava styku s dieťaťom sa mu javí
ako absurdná, keďže dieťa sa prakticky stretne s otcom na jeden deň a to unavené a nevyspaté po
náročnej ceste.

Ďalej poukázal na ust. § 24 ods. 1 až 3 a § 49 ods. 1 zák.č. 97/63 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom
a procesnom a uviedol, že od r. 2011 až do 6.2.2013 spolu s matkou a maloletou nepretržite žili a bývali v
Košiciach v spoločnej domácnosti. Preto obvyklým pobytom maloletého dieťaťa je Slovenská republika
a je tak daná právomoc slovenského súdu. V danom čase obvyklým pobytom dieťaťa stále nie je územie
Poľskej republiky, keďže obvyklým pobytom sa rozumie obdobie žitia a bývania na území štátu dlhšie
ako 182 dní. Zákon neustanovuje podmienku, aby dňom podania návrhu malo dieťa aj administratívne
určený trvalý pobyt. Obvyklým pobytom sa predpokladá fakticky pobyt a nie pobyt úradný. Ďalej poukázal
na rozhodnutie I. ÚS 46/2000 ako aj § 28 ods. 1,2, § 24 ods. 4 Zákona o rodine.

Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že spôsob stýkania sa otca s dieťaťom navrhnutý otcom
v odvolaní nemôže byť zohľadnený, pretože je v rozpore s dobrom maloletého dieťaťa. V súčasnej
dobe maloletá býva spolu s ňou v Poľsku, kde sa o ňu osobne samostatne stará. Otec s ňou prakticky
nemá žiaden kontakt. Otec sa ani počas spoločného bývania na území SR nezúčastňoval aktívneho
rodinného života, neprejavoval taktiež citovú angažovanosť k dcére. Starostlivosť o telesný a duševný
vývoj dieťaťa ako aj o dobro dcéry od chvíle jej narodenia a predovšetkým starostlivosť o uspokojovanie
každodenných potrieb spočívali na nej. Výsledkom je , že maloletá v ňom nespoznáva otca iba cudziu
osobu, pred ktorou cíti strach. Dcéra sa otca jednoducho bojí. Vzhľadom na to, ako aj na vek maloletej
prejavila názor, že práve ona je zárukou pokojného vývoja dieťaťa.  Vyjadrila názor, že otec sa má aktívne
podieľať na živote dcéry, avšak pri jej diskrétnej kontrole a v mieste bydliska maloletej teda vmieste,
kde sa cíti bezpečne.

Matka v odvolaní napadla výrok o úprave styku otca s maloletou a navrhla, aby odvolací súd zmenil
uznesenie a určil styk otca s maloletou každú tretiu sobotu a nedeľu v mesiaci od 11.00 hod. do
17.00 hod. v mieste jej bydliska a v jej diskrétnej prítomnosti. Vyjadrila názor, že rozhodnutie súdu o
úprave styku s otcom je v rozpore s blahom dieťaťa. Od marca 2012 maloletá býva spoločne s ňou
v Poľsku kde sa o ňu samostatne stará a s otcom nemá prakticky žiaden kontakt. Otec maloletej sa
ani počas spoločného bývania na Slovensku nezúčastňoval aktívneho rodinného života, neprejavoval
taktiež citovú angažovanosť k dcére. Starostlivosť o telesný a duševný vývoj dieťaťa ako aj o dobro dcéry
od chvíle jej narodenia a predovšetkým starostlivosť a uspokojovanie každodenných potrieb  spočívali
na nej. Výsledkom je to, že maloletá považuje otca za cudziu  osobu pred ktorou cíti strach. Dcéra sa
otca jednoducho bojí. Domnieva sa, že vzhľadom, na uvedené a vek maloletej je práve ona zárukou
pokojného vývoja dieťaťa. Otec sa má podieľať na živote dcéry, avšak pri jej diskrétnej kontrole a v mieste
jej bydliska kde sa dcéra cíti bezpečne. Zároveň uviedla, že  na 5.7.2013 bolo stanovené pojednávanie
na Krajskom súde v Bialymstoku vo veci rozvodu, v rámci ktorého súd rozhoduje aj o úprave styku.

Otec vo vyjadrení k odvolaniu matky poprel jej tvrdenia, že sa aktívne nezúčastňoval rodinného života a
o maloletú sa nestaral. Uvedené tvrdenia matka nijako nepreukázala len ho nepravdivo obviňuje. Práve
naopak stretávanie sa dieťaťa s ním zaručuje zdravý vývoj dieťaťa ako aj napomáha k zachovávaniu,
udržiavaniu a uceľovaniu rodičovských väzieb s dieťaťom. V súčasnosti nemá kontakt s dieťaťom,
keďže mu matka protizákonne zabraňuje v kontakte s dieťaťom. O maloletú sa sústavne a zodpovedne
stará a chce sa o ňu aj naďalej osobne starať.  Zopakoval svoje argumenty,  pre ktoré sa domáhal
nariadenia predbežného opatrenia ako aj okolnosti uvedené v odvolaní proti uzneseniu súdu prvého
stupňa. Uviedol, že podľa rozhodnutia súdu prvého stupňa sa pokúsil realizovať styk s dieťaťom, ale
matka mu v tom naďalej bráni. Týmto konaním sama spôsobuje odcudzenie maloletej dcéry k nemu, čím
znemožňuje plnohodnotný a harmonický rozvoj osobnosti dieťaťa. Z uvedeného je zrejmé, že matka nie
je dostatočnou rodičovskou autoritou, ktorej by malo byť dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Matka
nepreukázala ani riadne neodôvodnila tvrdenie, prečo by mala byť potrebná jej prítomnosť pri styku.
Poukázala na rozhodnutie poľského súdu z 5.7.2013, ktorým konanie a rozhodovanie vo veci prerušil
dokiaľ slovenské súdy o veci nerozhodnú.



Kolízny opatrovník sa k odvolaniam rodičov nevyjadril.

Výrok uznesenia o zamietnutí návrhu na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti matky a určenie
výživného nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť, preto nebol predmetom preskúmania
v odvolacom konaní (§ 206 ods. 2 O.s.p.)

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 102 ods. 1 vety prvej O.s.p. ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov
alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými
ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz.

Predbežné opatrenie predstavuje jeden zo zabezpečovacích inštitútov v civilnom procese a jeho
zabezpečovacia funkcia sa prejavuje najmä v schopnosti zabrániť dočasnou a provizórnou úpravou
nepriaznivým následkom, ktoré by mohli pred začatím konania alebo už v začatom konaní nastať. Pri
nariaďovaní predbežného opatrenia prevláda požiadavka rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových
zistení a to z dôvodu, že nariadenie predbežného opatrenia  má dočasný (predbežný) charakter. V
dôsledku toho sa nezisťujú všetky skutočnosti, ktoré má mať súd zistené pred vydaním konečného
rozhodnutia (vo veci samej) a skutočnosti, z ktorých sa vyvodzuje dôvodnosť návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia nemusia byť preukázané dôkazmi. Zákon z toho dôvodu ani nepredpokladá,
že by pri rozhodovaní o predbežnom opatrení mal súd vykonávať dokazovanie (§ 120 a nasl. O.s.p.).
Pre nariadenie predbežného opatrenia je postačujúce pokiaľ sú okolnosti, z ktorých sa vyvodzuje
opodstatnenosť návrhu na toto dočasné opatrenie aspoň osvedčené. Miera osvedčenia sa riadi
danou situáciou najmä naliehavosťou jej riešenia. Preukázanie alebo aspoň osvedčenie skutočností
odôvodňujúcich nariadenie predbežného opatrenia sa posudzuje len podľa obsahu návrhu a k nemu
pripojených prípadne dodatočne predložených listín. Takýto postup súdu predpokladá platná právna
úprava (§ 115 ods. 1 O.s.p. a contrario, § 75 ods. 7 O.s.p.) sledujúca tým dosiahnutie účelu právneho
inštitútu predbežného opatrenia, ktorým je rýchle a pružné riešenie situácie vyžadujúcej okamžitý zásah
súdu. Ak by v konaní o nariadenie predbežného opatrenia bolo potrebné trvať na požiadavke riadneho
vykonania a hodnotenia dôkazov mohol by byť účel tohto procesného inštitútu zmarený, pretože
základnými znakmi predbežných opatrení sú ich dočasnosť a provizórnosť. Najmä atribút provizórnosti
je potrebné mimoriadne vyzdvihnúť, lebo už zo samotného označenia „predbežné opatrenie“ vyplýva, že
nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi účastníkmi a že nariadením predbežného opatrenia
nezískava jeden z účastníkov silnejšie postavenie, nezískava práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v
budúcnosti, ale sa ním len dočasne a hlavne predbežne upravuje určitý okruh vzťahov.

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie podľa ust. § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. bez nariadenia
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a vo vzťahu k výroku o úprave styku otca s maloletým
dieťaťom dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že boli splnené zákonné
podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia, pretože otec osvedčil naliehavosť potreby dočasnej
úpravy pomerov, ktorá nastala v dôsledku odchodu matky s maloletým dieťaťom z ich spoločnej
domácnosti a následným znemožňovaním styku otca s dieťaťom. Z obsahu spisu je totiž zrejmé,
že medzi rodičmi došlo k absolútnemu zlyhaniu komunikácie a matka má zjavne negatívny postoj k
stretávaniu sa otca s maloletým dieťaťom, čo je v rozpore s právom dieťaťa na starostlivosť oboch
rodičov a na pravidelný kontakt s nimi. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že je predovšetkým
vecou rodičov, aby svojim správaním vytvárali bezkonfliktné prostredie pre realizáciu styku a snažili
sa o jednotný výchovný postup v otázkach starostlivosti o maloleté dieťa. Úprava styku určená súdom
prvého stupňa pokiaľ ide o jeho rozsah a frekvenciu pritom zohľadňuje vek maloletého dieťaťa a jeho
citovú väzbu na otca a zodpovedá taktiež účelu predbežného opatrenia, ktorým je len dočasná a



provizórna úprava vzťahov medzi účastníkmi. Aj napriek útlemu veku dieťaťa (3 roky) nie je podľa názoru
odvolacieho súdu prítomnosť matky pri realizácii styku potrebná vzhľadom na to, že rodičia do januára
2013 žili v spoločnej domácnosti, pričom matka svoje tvrdenia o absencii výchovného pôsobenia otca
počas ich spolužitia žiadnym spôsobom nepreukázala a preto nie je možné uzavrieť, že otec  by nebol
schopný počas vymedzeného styku sa o dieťa riadne postarať. Na druhej strane otec nepreukázal, že v
minulosti zabezpečoval samostatne starostlivosť o maloleté dieťa počas celého týždňa a zrejme ani dieťa
nebolo bez prítomnosti matky, preto nemožno vylúčiť, že by odlúčenie od matky na 7 až 10 dní ako žiada
otec v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia mohlo negatívne vplývať na maloleté dieťa. Súd je
povinný pri akomkoľvek rozhodovaní vo veciach starostlivosti o maloleté dieťa prihliadať predovšetkým
na záujem maloletého dieťaťa, ktorý je prioritný a nie na predstavy rodičov o realizácii svojho výchovného
pôsobenia, preto je odvolacia argumentácia otca v súvislosti so značnou vzdialenosťou medzi bydliskami
oboch rodičov irelevantná. Odvolací súd zdôrazňuje, že predbežným opatrením sa zásadne upravujú
pomery len dočasne a v nevyhnutnom rozsahu, nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden
z účastníkov silnejšie postavenie, nezískava práva resp. nestráca práva, o ktorých   sa má rozhodnúť
až v budúcnosti a neprejudikuje prípadný úspech alebo neúspech v konaní vo veci samej. Pretože ide
iba o predbežnú úpravu  pomerov účastníkov konania nebolo úlohou odvolacieho súdu dôsledne sa
zaoberať odvolacími námietkami rodičov a skutočnosťami tvrdenými v ich vyjadreniach k odvolaniam,
pretože tieto sa prakticky týkajú už veci samej a majú význam pre konečné rozhodnutie, ktorými sa bude
zaoberať konajúci súd v rámci zisťovania skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie o úprave výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu. Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa správne
a zákonne rozhodol o nariadení predbežného opatrenia o úprave styku otca s maloletým dieťaťom,
odvolací súd uznesenie v tejto časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Podľa § 221 ods. 1 písm. i/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak sa rozhodlo bez návrhu, nejde o
rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.

Vo vzťahu k napadnutému výroku uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým vyhlásil nedostatok svojej
právomoci konať vo veci úpravy  výkonu rodičovských práv a povinností a zastavaní konania dospel
odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa správne postupoval podľa článku 8 ods. 1 Nariadenia
Rady ES č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach
a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, avšak
nesprávne ho aplikoval na zistený skutkový stav, keď konštatoval, že maloleté dieťa má od 6.2.2013
odhlásený trvalý pobyt v Slovenskej republike a od januára 2013 býva spolu s matkou v Poľskej
republike, preto je obvyklým pobytom maloletej v čase začatia konania Poľská republika ako členský
štát európskej únie a z toho dôvodu vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať a konanie podľa §
104 ods. 1 O.s.p. zastavil. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy SR majú právne záväzné akty európskych
spoločenstiev a európskej únie prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Pre konania o veciach
rodičovských práv a povinností s cudzím prvkom v rámci európskej únie sa preto prednostne aplikuje
Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských
veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (EF) č. 1347/2000
(ďalej len nariadenie) s výnimkou konaní týkajúcich sa len vyživovacej povinnosti, ktoré podľa poznámky
č. 11 v jeho úvode a článku 1 ods. 3 písm. e/ sú z jeho obsahu pôsobnosti vylúčené. Podľa článku
8 nariadenia je rozhodujúcim kritériom pre určenie právomoci obvyklý pobyt dieťaťa v členskom štáte
v čase začatia konania. Pretože článok 8 nariadenia neobsahuje žiaden výslovný odkaz na právo
členských štátov s cieľom určiť zmysel a rozsah pojmu „obvyklý pobyt“ toto určenie sa musí vykonať  s
ohľadom na kontext ustanovení nariadenia a jeho cieľ najmä ten, ktorý vyplýva z jeho odôvodnenia č.
12, podľa ktorého ním stanovené kritériá právomoci sú konštruované tak, aby zodpovedali najlepšiemu
záujmu dieťaťa a najmä kritériu blízkosti. Pojem obvyklého pobytu nie je definovaný žiadnym právnym
predpisom, avšak nemožno ho stotožňovať s pojmom trvalý pobyt ani s pojmom bydlisko. Súd pri
posúdení otázky, či má osoba obvyklý pobyt na území určitého členského štátu musí brať do úvahy
všetky relevantné skutočnosti, konkrétneho prípadu. Pojem obvyklého pobytu dieťaťa však zadefinoval
rozsudok Súdneho dvora z 2.4.2009 vo veci C - 523/07 tak, že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje
istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy
najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie
rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto  a podmienky školskej dochádzky, jazykové



znalosti ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte. Pre určenie štátu obvyklého
pobytu preto nie je dôležité, kde sa dieťa narodilo, kde je zaregistrované k trvalému pobytu, prípadne
aké má občianstvo. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že rodina žila spolu od r. 2011 až do januára
2013 nepretržite na území Slovenskej republiky naposledy v Košiciach na Námestí kozmonautov
č. 10. Matka maloletú L. neoprávnene premiestnila na územie Poľskej republiky v januári 2013 čo
nepochybne vyplýva z vyjadrení otca, ktorý  na premiestnenie maloletej nedal súhlas, pričom matka
opak nepreukázala a následne ju matka z evidencie trvalého pobytu v Košiciach odhlásila 6.2.2013.
Rodičovské práva a povinnosti k dieťaťu doposiaľ neboli upravené, teda opatrovnícke právo k dieťaťu
majú obidvaja rodičia. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že obvyklým pobytom dieťaťa je Slovenská
republika, kde došlo k jeho prirodzenému začleneniu do sociálneho a rodinného prostredia so zreteľom
na dĺžku pobytu, pričom občianstvo Poľskej republiky maloletej a jej terajší trvalý pobyt hlásený mimo
územia SR nie sú pre určenie obvyklého pobytu momentálne bezprostredne relevatné a nevytvárajú
žiadne reálne väzby maloletej k Poľskej republike. Vzhľadom na to, že obvyklý pobyt dieťaťa v čase
začatia konania bol v Slovenskej republike aj napriek skutočnosti, že dieťa sa fakticky krátkodobo
zdržiavalo v Poľskej republike bez súhlasu otca na základe výlučného rozhodnutia matky neexistovali
dôvody pre vyhlásenie nedostatku právomoci Okresného súdu  Košice II podľa článku 17 nariadenia a
zastavenie konania podľa ust. § 104 ods. 1 O.s.p., preto odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v
tejto časti podľa § 221 ods. 1 písm. i/O.s.p. zrušil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.