Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/562/2016 z 30. 10. 2017
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 30. októbra 2017, sp. zn. 13Co/562/2016, ECLI:SK:KSBB:2017:6615209484.1
Krajský súd Banská Bystrica | 13Co/562/2016 | ECLI:SK:KSBB:2017:6615209484.1 | 2017-10-30 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bf3f087a-d773-448d-951d-e758be0e4a12
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2017:6615209484.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/562/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615209484
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6615209484.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a
sudcov JUDr. Ferdinanda Zimmermanna a JUDr. Janky Boroškovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI
Slovensko, s. r. o., so sídlom 851 02 Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803 zast. Advokátskou
kanceláriou Tomáš Kušnír, s. r. o. , so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovaným: 1/ J. Y., nar.
XX. XX. XXXX, bytom P. nad M. XX, 2/ Z. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom P. nad M. XX, 3/ T. Y., nar. XX.
XX. XXXX, bytom P. nad M. XX, t. č. na neznámom mieste (zastúpeného do 30.06.2016 opatrovníčkou
Evou Pivarčovou, zamestnankyňou Okresného súdu Zvolen) o zaplatenie 1 510,71 € s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 17C/234/2015-70 zo dňa 23. 06. 2016,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

II. Žalovaným nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobu o zaplatenie 1 510,71 € s prísl. zamietol (prvý výrok).
O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (druhý
výrok).

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal od žalovaných
zaplatenia sumy 1 510,71 € s prísl. spoločne a nerozdielne. Žalobcovi bola zmluvou o postúpení
pohľadávok zo dňa 13. 12. 2012 postúpená Slovenskou sporiteľňou, a. s., pohľadávka voči žalovaným.
Žalovaní 1/ a 2/ uzatvorili dňa 23. 07. 2004 zmluvu č. 341179184, na základe ktorej im Slovenská
sporiteľňa,  a. s., poskytla finančné prostriedky. Žalovaný 3/ prevzal na seba ručiteľský záväzok. Súd
prvej inštancie posúdil nárok v súlade s § 39 ods. 1, § 526 ods. 1, § 524 Občianskeho zákonníka, § 92
ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z., a uzavrel, že právna úprava postúpenia pohľadávky je všeobecne upravená
v § 524 Občianskeho zákonníka a spočíva v tom, že do existujúceho záväzku namiesto doterajšieho
veriteľa (postupcu) vstúpi nový veriteľ (postupník) na základe zmluvy uzatvorenej medzi nimi. Dochádza
tak k zmene v osobe veriteľa. Pri tzv. bankových úveroch, kde postupcom je banka, je zároveň pre platné
postúpenie pohľadávky nutné dodržať podmienky stanovené v § 92 ods. 8 zákona o bankách v znení
účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, ktoré je špeciálnou úpravou voči všeobecnej úprave postúpenia
pohľadávok. Podľa uvedeného ustanovenia možno pohľadávku banky aj bez súhlasu dlžníka postúpiť
inej osobe (a to aj subjektu, ktorý nie je bankou) v prípade, ak dlžník mešká napriek písomnej výzve
banky,  čo i len s časťou svojho záväzku, najmenej 90 dní.

3.  Keďže žalobca nepreukázal že by disponoval bankovým povolením, musí preukázať predpoklady
uvedené v § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. Zákaz postúpenia pohľadávky bez súhlasu dlžníka



na nebankový subjekt, okrem výluky uvedenej v § 92 os. 8 OZ, za splnenia zákonom predpísaných
podmienok zabezpečuje ochranu klienta, aby citlivé informácie viažúce sa na jeho osobu, nemohli prejsť
na iný subjekt. Je preto podstatné, aby ten, ktorý tvrdí, že na neho prešla pohľadávka banky, ako
na nebankový subjekt, túto skutočnosť jednoznačne preukázal. V opačnom prípade tomu bráni ust. §
525 ods. 1 OZ, nakoľko ak niektorá pohľadávka nie je postúpiteľná, teda jej postúpenie je objektívne
neprípustné, potom takéto postúpenie je svojim obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom
a je neplatné v zmysle § 39 OZ. Žalobca nepreukázal skutočnosť, že banka ešte pred postúpením
pohľadávky doručila dlžníkom, t. j. žalovaným 1/, 2/, 3/ písomnú výzvu o tom, že jej klienti sú nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením, čo len časti svojho peňažného záväzku.
Žalobca predložil veľmi všeobecnú výzvu zo dňa 16. 02. 2010 adresovanú len žalovanému 1/, avšak
nepreukázal jej doručenie žalovaným 1/, 2/, 3/. Teda žalobca  neuniesol dôkazné bremeno. Zároveň
okresný súd poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5Co/460/2015, Krajského súdu
v Prešove č. k. 4Co/145/2014, Krajského súdu v Trnave č. k. 23Co/574/2015 a Krajského súdu v
Banskej Bystrici č. k. 16Co/89/2015. Keďže žalobca nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu, t. j. že právny
predchodca doručil žalovaným 1/, 2/ a 3/ písomnú výzvu v zmysle  § 92 ods. 8 zák. č. 485/2011 Z. z.
o bankách, žalobu zamietol.

4.  O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že žiaden  z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania.

5. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), ktorý
nadobudol účinnosť 1. júla 2016, platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia   jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

6. Proti rozsudku podal v súlade s § 355 CSP, v lehote v súlade s § 362 ods. 1 CSP odvolanie žalobca
z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

7. Odvolateľ uviedol, že v konaní predložil  relevantné oznámenie postupcu žalovaným o postúpení
pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazujúcim odoslanie tejto písomnosti žalovaným, ktoré bez
ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. z. 4Obo 210/2001, podľa ktorého sa dlžník v prípade oznámenia o
postúpení pohľadávky postupcom nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky.
Bez ďalšieho je aj založená aktívna legitimácia postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Z
uvedených dôvodov okresný súd pochybil a vec nesprávne právne posúdil. Uviedol, že ust. § 92 ods. 8
ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom ustanovenia
je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok,
ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Norma
obsiahnutá v ust. § 92 ods. 8 ZoB, nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky,
ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa ust. § 50 ods. 1 ZoB
(poukázal na názor Doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD). Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v
zmysle § 92 ods. 8 ZoB nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Žalobca zároveň poukázal
na výzvu zo dňa 16. 02. 2010, ktorou preukazuje, že postupca splnil všetky povinnosti, ktoré mu ust. § 92
ods. 8 ZoB ukladá, teda že žalovaný 1/ bol v mene banky vyzvaný na úhradu dlžnej sumy a zároveň bol
v omeškaní s pnením nepretržite dlhšie ako 90 dní, poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Prievidza
zo dňa 12. 10. 2015 sp. zn. 8C/67/2013. Uviedol, že žalovaní ku dňu postúpenia pohľadávky boli v
omeškaní po dobu 1 137 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaných so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke presiahol 1 rok. Ak by aj právny predchodca žalobcu nedoručil
písomnú výzvu, neporušil by ust. § 92 ods. 8 ZoB. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 12Co/223/2015. Na základe uvedeného navrhol rozsudok zmeniť tak, že bude žalobe vyhovené,
nakoľko preukázal predložením zmluvy o postúpení pohľadávky aktívnu legitimáciu.

8. Žalovaní sa k odvolaniu nevyjadrili.

9. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací preskúmal napadnutý  rozsudok súdu prvej inštancie
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa ustanovenia § 379 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej v texte len ,,CSP“) a § 380 CSP, prejednal vec bez nariadenia pojednávania podľa §



385 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa §
387 ods. 1 CSP.

10.      Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci
sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom okresného súdu,
ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

11. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že okresný súd vo veci správne rozhodol.
Predmetom konania bol nárok uplatnený zo zmluvy o spotrebnom úvere.

12. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na nedostatku vecnej aktívnej legitimácie
na strane žalobcu, ktorý nepreukázal splnenie podmienok pre postúpenie pohľadávky z jeho právneho
predchodcu na žalobcu na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 10.12.2009, a to v
nadväznosti na ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka v spojení s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.
z. o bankách.

13. Žalobca takýto záver v odvolaní namieta, nesúhlasí s výkladom ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z.
o bankách, súdom prvej inštancie, pričom je toho názoru, že uvedené ustanovenie nemôže byť spájané
s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, ako ani platnosťou samotného právneho
úkonu postúpenia pohľadávky, oznámenie o postúpení pohľadávky postupcom žalovaným spolu s
podacím hárkom preukazuje odoslanie tejto písomnosti žalovaným, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu
legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia
vychádzať.

14. Odvolací súd  považuje  za potrebné poukázať na to, že v súvislosti so  vstupom Slovenskej
republiky do Európskej únie boli  do Občianskeho zákonníka zákonom č. 150/2004 Z. z. ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov začlenené ustanovenia
o spotrebiteľských zmluvách a táto právna úprava má základ v smernici Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Problematika ochrany spotrebiteľa je inštitút,
ktorý treba vnímať komplexne a ktorý sa dotýka viacerých typov zmlúv. Európska únia venuje ochrane
spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Vychádzajúc z európskej legislatívy aj zmluvy uzatvorené podľa
iných zákonov ako Občianskeho zákonníka možno tiež považovať  za spotrebiteľské napriek tomu, že
ich zákon priamo ako spotrebiteľské neoznačuje. Podľa § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, orgán
rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho
voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
Uvedené ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa.  S účinnosťou od 01. 05. 2015  došlo ním k prehĺbeniu inštitútu ochrany
spotrebiteľa. V dôvodovej správe k uvedenému zákonu je uvedené: „S ohľadom na potreby aplikačnej
praxe sa jednoznačne ustanovuje povinnosť ex offo postupu orgánov dozoru a orgánov posudzujúcich
nároky zo spotrebiteľskej zmluvy skúmať a vyhodnocovať prekážky uplatnenia práva predávajúceho
voči spotrebiteľovi“. K aplikácii uvedeného ustanovenia sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky
v rozsudku sp. zn. 3MCdo 14/2014 zo dňa 21. 01. 2015,

15.  Aktívnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi
ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existencie tvrdeného práva na strane žalobcu alebo
pasívnej existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného je imanentnou súčasťou súdneho konania
(viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009). Odvolací súd súhlasí s názorom okresného
súdu, že žalobca v konaní nepreukázal  doručenie písomnej výzvy banky žalovanej v zmysle § 92 ods.
8 Zákona o bankách. Nesplnením tejto rozhodujúcej skutočnosti  nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu
pohľadávky, nedošlo k splneniu predpokladov  ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

16. V zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách účinného v čase uzatvorenia
zmluvy o postúpení, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient
nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného



záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky
svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe,
a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka
alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil
banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho
príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého
peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení
pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu
o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka
zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch
medzi bankou alebo pobočkou

17.      Povinnosťou banky (právneho predchodcu žalobcu) pred postúpením pohľadávky bez
súhlasu dlžníka bolo písomne vyzvať dlžníka na splatenie peňažného záväzku. Pre platné postúpenie
bolo potrebné  doručenie takejto výzvy dlžníkom, omeškanie dlžníkov napriek výzve dlhšie ako 90
kalendárnych dní, a to  ako zákonného predpokladu pre platné postúpenie pohľadávky podľa ust. §
92 ods. 8 zákona o bankách (podľa odvolacieho súdu časť druhej vety za bodkočiarkou uvedeného
ustanovenia sa vzťahuje len na možnosť banky postúpiť pohľadávku aj napriek jej čiastočnej úhrade v
prípade ak omeškanie klienta presiahlo jeden rok, nemá však vplyv na povinnosť banky písomne vyzvať
dlžníka na plnenie). Žalobca nepreukázal, že uvedená výzva bola doručená žalovaným.

18.   Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o stanovenie podmienok pre postúpenie pohľadávok
banky alebo pobočky zahraničnej banky na tretiu osobu v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách, ustanovenie je vo vzťahu k ustanoveniu § 524 Občianskeho zákonníka upravujúceho
postúpenie pohľadávky právnou normou lex specialis, ktorá sa uplatní prednostne a že dodržanie
zákonných podmienok stanovených v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. pre postúpenie pohľadávky
banky alebo pobočky zahraničnej banky v prípade,  ak banka alebo pobočka zahraničnej banky
nedisponuje súhlasom klienta s postúpením pohľadávky, ktorú má voči klientovi je predpokladom
platného postúpenia pohľadávky bankou alebo pobočkou zahraničnej pobočky  na tretiu osobu.

19. Žalobca v odvolaní namietal, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s jeho
aktívnou legitimáciou ako postupníka pohľadávky. Podľa názoru žalobcu hovorí citované ustanovenie o
úprave výnimiek z bankového tajomstva a nie o platnosti postúpenia pohľadávky. Svoj názor žalobca
podložil článkom doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M. s názvom Postúpenie pohľadávok z pohľadu
ochrany citlivých údajov, bankového tajomstva, povinnosti mlčanlivosti a ochrany spotrebiteľa. Autor v
podstate zastáva názor, že síce neboli dodržané podmienky v predmetnom ustanovení (bolo porušené
bankové tajomstvo), ale banka (právny predchodca žalobcu) ani žalobca za to nenesú žiadne následky.
Banka teda na žalobcu postúpi pohľadávku platne. Takýto výklad však súd nepovažuje za správny.
Ak by sa prijala takáto argumentácia, banka ako inštitúcia prísne regulovaná štátom prostredníctvom
Národnej banky Slovenska, ktorá vykonáva svoju činnosť na základe bankového povolenia by mohla
neobmedzene postúpiť pohľadávku z bankového úveru nebankovej inštitúcii, ktorá nie je nositeľom
takého bankového povolenia. Takýto výklad ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách je neprípustný a
nesprávny, pretože obchádza zákon.  Pokiaľ žalobca v závere  odvolania poukazuje na ustálenú
judikatúru súdov, a to na  konkrétny obsah rozhodnutí súdov, odvolací súd udáva, že právne posúdenie
v týchto veciach nevychádzalo z toho, že neboli splnené  podmienok pre postúpenie pohľadávok banky
podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., tak ako v tomto konkrétnom spore.

20.     Pokiaľ odvolateľ poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Obo 210/01, týkajúce sa vzťahov postupníka a dlžníka pri postúpení pohľadávky, a mal za to, že
dochádza k založeniu aktívnej legitimácie postupníka oznámením  postupcu dlžníkovi o postúpení
pohľadávky, odvolací súd udáva, že neexistuje žiadny právny dôvod, ktorý by umožňoval stanoviť
výnimku zo základných princípov týkajúcich sa absolútnej neplatnosti právneho úkonu v prípade
postupovania pohľadávok na tretie osoby. Aj zmluva o postúpení pohľadávky, ako každý iný právny
úkon musí vyhovovať všetkým zákonným podmienkam platnosti. Treba uviesť, že česká judikatúra, kde
právna úprava o postúpení pohľadávky je  totožná s právnou úpravou platnou na území Slovenskej
republiky zaujala stanovisko a konštatovala, že predpokladom právnej účinnosti postúpenia pohľadávky
je oznámenie tohto postúpenia dlžníkovi podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dlžník je až od tohto
okamihu povinný plniť postupníkovi, ako svojmu veriteľovi s tým, že pokiaľ mu postúpenie pohľadávky



oznámi samotný pôvodný veriteľ - postupca, nemá povinnosť nič preukazovať a dlžník je povinný
postupníkovi bez ohľadu na to, či je zmluva o postúpení pohľadávok platná plniť, takýmto plnením
záväzok dlžníka zaniká. Od tejto situácie, však je nutné odlišovať stav, ako je v posudzovanej veci,
kedy k splneniu záväzku voči avizovanému postupníkovi nedôjde a jeho zaplatenie sa stane predmetom
súdneho sporu, v takomto prípade je potom nutné v rámci skúmania aktívnej legitimácie na vymáhanie
pohľadávky riešiť aj otázku platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, kedy v dôsledku jej neplatnosti k
zmene v osobe veriteľa nemôže dôjsť. Len platná zmluva o postúpení pohľadávok totiž môže mať za
následok zmenu v osobe veriteľa, keď veriteľ (postupník) nadobúda nie len postupovanú pohľadávku, ale
spolu s ňou tiež aktívnu vecnú legitimáciu k jej uplatneniu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
z 21.5.2003, č.k. 32Odo 293/2002 - uverejnený v zbierke rozhodnutí a stanovísk NS ČR pod č. 16/2004).

21.     Pre úplnosť odvolací súd udáva, že je potrebné odlíšiť od situácie v tomto konaní, procesné
rozhodovanie v súdnych konaniach, keď súd nemá v rámci procesného  rozhodovania o zmene
účastníka v priebehu konania hodnotiť právne úkony na základe ktorých došlo k tvrdenému prechodu
práv z hľadiska ich platnosti, a to preto, lebo by išlo o posúdenie naplnenia predpokladov právneho
nástupníctva z pohľadu hmotnoprávnej úpravy a teda o riešenie predbežnej otázky dôležitej pre
rozhodnutie vo veci samej (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. 12. 2011, sp. zn. 6 Cdo 42/2011). Pre
samotné rozhodnutie vo veci samej je však potrebné vyriešiť aj otázku aktívnej legitimácie, naplnenie
predpokladov právneho nástupníctva z pohľadu hmotnoprávnej úpravy.

22. Z uvedených dôvodov okresný súd správne vyhodnotil skutkové okolnosti prípadu, keď rozhodol tak,
že návrh žalobcu zamietol.

23.  Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
rozhodnutie  okresného súdu  potvrdil a to aj v závislom výroku o náhrade trov konania, keď súd rozhodol
vo vzťahu k žalovaným, tak že nemajú právo na náhradu trov konania.

24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Žalovaná bola v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešná a preto by jej  vzniklo  proti žalobcovi právo
na náhradu trov odvolacieho konania.  Žalovanej  však v odvolacom konaní nevznikli žiadne trovy, preto
odvolací súd rozhodol tak, že žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

25. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).