{"guid": "024f3e50-b085-4f46-a213-2554f09f6dcd:3bd76304-f8b7-4fb7-9872-6450c03a84e7", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2012:5012200133.1", "spisova_znacka": "20S/14/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 20S/14/2012 z 11. 6. 2012", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 11. júna 2012, sp. zn. 20S/14/2012, ECLI:SK:KSZA:2012:5012200133.1", "identifikacne_cislo": "5012200133", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Emília Horňáková", "sudca_id": 425, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-emilia-hornakova-425", "datum_vydania": "2012-06-11", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250d.odsek-1", "nazov": "§ 250d ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250d.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250d"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250d"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3bd76304-f8b7-4fb7-9872-6450c03a84e7", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5012200133.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2012:5012200133.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2012:5012200133.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 20S/14/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5012200133
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5012200133.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej, členov senátu
JUDr. Jany Martinčekovej a JUDr. Veroniky Poláčkovej, v právnej veci žalobcu: MKB WERKE plus,
s. r. o., Garbiarska 2032, Liptovský Mikuláš, IČO: 36 667 498, zastúpeného JUDr. Petrom Jančim,
advokátom, so sídlom G. XXX, A. E., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
so sídlom Vazovova 2, Bratislava, vo veci preskúmania rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej
republiky č. I/228/23723-133968/2011/992025-r zo dňa 08. 12. 2011, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Krajský súd žalobný návrh   z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej
republiky Banská Bystrica č. I/228/23723-133968/2011/992025-r zo dňa 08. 12. 2011, ktorým
druhostupňový správny orgán ako vecne správny potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Liptovský
Mikuláš č. 660/230/52665/11/Gej zo dňa 09.09.2011, ktorým dodatočným platobným výmerom
prvostupňový správny orgán vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie
obdobie 2008 v sume (140 709,- Sk) 4 670,68 €. Ako vyplýva z obsahu rozhodnutia, prvostupňový
a druhostupňový správny orgán poukázal na § 2 písm. i), § 21 a § 19 zák.č. 595/2003 Z.z. a
konštatoval, že daňovou kontrolou bolo zistené, že žalobca zaúčtoval faktúrou č. P 2811086 v sume
311 400,- Sk ako náklad za školenie zamestnancov žalobcu, ktoré vykonala firma J&B TRANS, s. r.
o., Liptovský Mikuláš. Predmetné školenie pozostávalo zo zaškolenia zamestnancov na cca 10 druhov
špecializovaných počítačových programov. Správny orgán konštatoval, že zaškolenie absolvovali aj
dvaja externí pracovníci, u ktorých daňový subjekt nepreukázal využitie uvedeného školenia pre potreby
spoločnosti a to pracovníčka Z. Q., ktorá pracovala u žalobcu na základe dohody o vykonaní práce
a D. R., ktorá nastúpila po skončení materskej dovolenky v roku 2009 na hlavný pracovný pomer.
Správny orgán poukázal na ust. § 2 ods. 1 písm. i) zák.č. 595/2003 Z.z., § 21 ods. 1 cit. normy, ako
aj § 17 ods. 2 písm. a) zák.č. 595/2003 a dospel k záveru, že uvedený daňový výdavok vo vzťahu k
dvom zamestnankyniam nie je dôvodný a zvýšil výsledok hospodárenia žalobcovi o sumu 43 500,- Sk.
Žalovaný konštatoval s poukazom na § 19 ods. 1, ods. 2 písm. c) bod 3  zák.č. 595/2003 Z.z., že výdavky
vynaložené na školenie pani Tomečkovej a pani R. nie sú výdavkami v zmysle cit. ustanovení zák.č.
595/2003 a to aj z toho dôvodu, že Z. Q. pracovala na základe dohody o vykonaní práce a D. R., ako
už žalovaný uviedol, nastúpila na hlavný pracovný pomer v roku 2009 a v roku 2008 bola na materskej
dovolenke.



Žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán, neakceptoval daňový výdavok, ktorý žalobca preukazoval
faktúrami č. 21/2008 zo dňa 31.12.2008 za grafický návrh letáku za požičiavania náradia s potlačou
a roznos letákov na základe Zmluvy na reklamný plagát zo dňa 03.11.2008 v sume 263 361,34 Sk,
ako aj faktúru č. 22/2008 zo dňa 31.12.2008  za grafický návrh letáku na spojovací materiál Fischer
v potlačou a roznos letákov na základe Zmluvy za reklamný plagát zo dňa 11.11.2008 v sume 263
361,34 Sk. Správne orgány konštatovali, že v súvislosti s preverovaním predmetného výdavku dospeli
k záveru, že žalobca nepredložil, okrem predmetných zmlúv, faktúry a výdavkových dokladov, žiadne
iné dostupné dôkazy, ktoré by preukázali skutočne vytlačenie uvedeného počtu letákov a ich roznos v
určenej lokalite Liptovského Mikuláša. Poukazovali na výsluch žalobcu, ktorý nevedel označiť osobu,
ktorá s ním za dodávateľskú firmu MIPO plus s. r. o. jednala, nevedel označiť osobu, ktorá túto zmluvu
podpisovala, ktorá fyzicky preberala peniaze za vytlačenie týchto letákov a ich roznos, poukazovali
na výsluch konateľa žalobcu, ktorý sa nevedel vyjadriť, akým spôsobom došlo k vytlačeniu a roznosu
letákov a uviedol, že nekontroloval, či skutočne k realizácii zmluvy a vytlačeniu a roznosu letákov došlo
tak, ako sa v predmetnej zmluve žalobca s obchodnou firmou MIPO plus s. r. o. dohodol. Žalovaný, ako
aj prvostupňový správny orgán poukázali na § 2 ods. i) zák.č. 595/2003 Z.z., § 29 ods. 8 zák.č. 511/1992
Zb., ako aj § 2 ods. 3 zák.č. 511/1992 a ust. § 19 ods. 1 zák.č. 595/2003 Z.z. a konštatovali, že služby
vyfakturované spoločnosťou MIPO plus s. r. o. v sume 526 722,68 Sk, ktoré mali byť dodané žalobcovi,
neboli preukázané a nemožno ich preto uznať za náklady vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a
udržanie príjmov žalobcu. Z tohto dôvodu zvýšil výsledok hospodárenia o sumu 526 722,68 Sk.

Proti rozhodnutiu žalovaného podal riadne a včas žalobcu žalobca, ktorý žiadal napadnuté rozhodnutie
žalovaného zrušiť a vec vrátiť správnemu orgánu na ďalšie konanie. V žalobe poukazoval na skutočnosť,
že vo vzťahu k zvýšeniu výsledku hospodárenia o sumu 43 500,- Sk z dôvodu, že správny orgán
neakceptoval výdavok - školenie zamestnancov, ktoré realizovala firma J&B TRANS, s. r. o., Liptovský
Mikuláš, vo vzťahu k dvom zamestnancom - R. a Q., tvrdil, že Q. bola v riadnom pracovnoprávnom
vzťahu k žalobcovi, vykonávala administratívne a upratovacie práce a predmetné školenie sa týkalo
oboznámenia sa s počítačovými aplikáciami, ktoré sa používajú pri administratívnej činnosti a pri práci
s internetom. V prípade pracovníčky R. potvrdil, že táto osoba nebola v čase školenia v pracovnom
vzťahu k žalobcovi, avšak na základe ústnej dohody so žalobcom, mala prípravu aj v rámci tohto
školenia na budúci výkon pracovnej činnosti u žalobcu, ktorý jej vznikol 03.11.2009 a trvá doposiaľ.
Tvrdil, že rozhodnutie žalovaného nie je dostatočne zdôvodnené, nakoľko žalovaný uvádza, že uvedené
výdavky vo vzťahu k týmto dvom zamestnankyniam nemožno posudzovať podľa § 19 ods. 2 písm. c)
bod zák.č. 595/2003 Z.z. ako výdavky, ktoré môže daňovník vynaložiť na vzdelávanie a rekvalifikáciu
zamestnancov, podľa žalobcu však túto skutočnosť žalovaný v napadnutom rozhodnutí nedostatočne
zdôvodnil.

Ďalej žalobca poukazoval na § 11 ods. 1 zák.č. 311/2001 Z.z. a vyslovil právny názor, že za
pracovnoprávny vzťah je potrebné posudzovať aj dohodu o vykonaní práce, ktorú uzavrela so žalobcom
pracovníčka Tomečková a teda aj vynaložený výdavok tejto pracovníčky je výdavkom, ktorý by mal byť
uznaný.

Vo vzťahu k neuznaniu daňového výdavku v sume 526 722,68 Sk dodávateľa MIPO plus s. r.
o. a jeho dodávateľských faktúr, žalobca poukazoval, že predložil správcovi dane všetky dostupné
zmluvné a účtovné doklady týkajúce sa predmetné plnenia, ako aj vyobrazenia letákov, ktoré boli týmto
dodávateľom distribuované, ako i na pojednávaní dňa 06.06.2011 podrobným spôsobom správcovi
daní vysvetlil uvedené skutočnosti. Žalobca tvrdil, že zmluvu s firmou MIPO plus s. r. o. podpisoval s
obchodným zástupcom tejto firmy, a nemal dôvod pochybovať o plnení zo strany dodávateľa. Vyslovil
názor, že pre rozhodovanie vo veci nie je podstatné zistenie správcu dane, že uvedená obchodná
spoločnosť MIPO plus s. r. o. podala za rok 2006 poslednýkrát daňové priznanie na daň z príjmov a
na DPH poslednýkrát za zdaňovacie obdobie september 2007. Žalobca poukazoval na ust. § 13, §
15 a § 16 Obchodného zákonníka a na skutočnosť, že obchodný zástupca MIPO plus s. r. o. konal
v mene tohto dodávateľa, disponoval pečiatkou tejto obchodnej spoločnosti, mal prehľad a znalosti v
oblasti realizácie propagačnej činnosti tohto druhu a sám aj žalobcovi vysvetlil, akým spôsobom uvedená
reklamná kampaň bude prebiehať.



Ďalej žalobca poukazoval, že z ustanovení, ktoré aplikoval pri rozhodovaní správny orgán prvého a
druhého stupňa, nevyplýva, že žalobca je povinný preukázať vykonávanie služieb, prác a dodávok a
tiež nevyplýva, že žalobca je povinný preukázať, že uvedený výdavok (náklad) skutočne vynaložil a
zaevidoval ho v účtovníctve. Žalobca tvrdil, že žalovaný nesprávne právne posúdil vec a rozhodol v
rozpore so zákonom, keď uvedený výdavok neposudzoval a neakceptoval ako daňový výdavok. Ďalej
namietal, že dôkazné bremeno v konaní by mal niesť žalobca.

Žalovaný na pojednávaní žiadal žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť, stotožnil sa so skutkovými a
právnymi závermi vyslovenými v napadnutom rozhodnutí.

Do práv Daňového riaditeľstva Banská Bystrica vstúpilo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky v
Bratislave (ďalej len žalovaný), s ktorým súd ďalej konal.

Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že
žalobca nie je dôvodná, žalobu zamietol pri aplikácii § 250 j ods. 1 O.s.p. a to z nasledovných dôvodov.

Vo vzťahu k prvému žalobnému bodu súd konštatuje, že v konaní nebolo sporné, že na školení, ktoré
vykonávala pre žalobcu firma J&B TRANS, s. r. o., sa zúčastnili aj zamestnankyne Q. a pracovníčka
R.. V konaní nebolo sporné, že pracovníčka Q. vykonávala pre žalobcu v roku 2008 činnosť na základe
dohody o vykonaní práce, ktorú uzavrela dňa 31.12.2007, predmetom boli upratovacie služby podľa
potreby a pomocné a administratívne práce - podľa potreby, doba, v ktorej mala uvedenú pracovnú úlohu
vykonať, bola od 01.01.2008 do 31.12.2008.

Súd v tejto súvislosti poukazuje na ust. § 223 ods. 1 Zákonníka práce, zák.č. 311/2001 Z.z., stav k
31.08.2011, podľa ktorého § 223 ods. 1 posledná veta na pracovnoprávny vzťah založený dohodami
o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru sa vzťahujú ust. prvej časti. Vychádzajú zo
systematizácie Zákonníka práce v siedmej časti, ktorá je označená podniková a sociálna politika, je
upravené aj vzdelávanie zamestnancom.

Podľa § 153 zák.č. 311/2001 Z.z. zamestnávateľ sa stará o prehlbovanie kvalifikácie zamestnancov
alebo o jej zvyšovanie, zamestnávateľ prerokuje so zástupca zamestnancom opatrenia zamerané na
starostlivosť a kvalifikáciu zamestnancov, jej prehlbovanie a zvyšovanie. V ust. § 153 až 155 - vrátane
sú upravené podmienky vzdelávania zamestnancov.

Vychádzajúc z ust. § 223 ods. 1 posledná veta zák.č. 311/2001 Z.z., podľa názoru krajského súdu aj
pri prácach vykonávaných mimo pracovný pomer, je možné, aby došlo k vzdelávaniu zamestnancov,
avšak takéto výdavky automaticky nenapĺňajú status daňového výdavku, z dôvodu, že dohody o prácach
vykonávaných mimo pracovný pomer, je možné uzatvoriť výnimočne a pokiaľ ide o prácu, ktorá je
vymedzená výsledkom alebo príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce (časová obmedzenosť).
Z obsahu vymedzenia dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru v deviatej časti
Zákonníka práce v § 223 a nasl. Zákonníka práce predpokladom uzavretia takéhoto mimopracovného
pomeru je ich výnimočnosť a špecifikácia prác, ktorá je vymedzená výsledkom alebo príležitostnú
činnosť vymedzenú druhom práce. Podľa názoru krajského súdu, vzdelávanie zamestnancov sa má
realizovať hlavne vo vzťahu k zamestnancom, ktorí vykonávajú prácu v rámci (riadneho) pracovného
pomeru, ktorý sa nevyznačuje výnimočnosťou a táto práca nie je vymedzená výsledkom, alebo nejedná
sa o príležitostnú činnosť s vymedzeným druhom práce, pretože pokiaľ žalobca vynaložil finančné
prostriedky na vzdelávanie takýchto zamestnankýň, tak takýto náklad nenapĺňa automaticky bez
ďalšieho atribút výdavku, ktorý slúži na dosiahnutie zabezpečenia a udržania príjmov preukázateľne
vynaložených daňovníkom - žalobcom. V tejto súvislosti súd poukazuje, že ani z obsahu dohody o
vykonaní práce, ktorú uzavrela so žalobcom Mgr. Z. Q., nevyplýva, že by druh školenia, ktorého sa
zúčastnila (vzhľadom na rozsiahlosť programov, ktorých sa školenie týkalo), by pri pracovnej úlohe,
ktorú vykonávala (upratovacie práce a pomocné administratívne práce), mohla aj reálne využiť, pričom



je všeobecne známou skutočnosťou, že pomocné administratívne práce, sú charakteru - napr. fotenie
materiálov a pod..

Vo vzťahu k pracovníčke R. v podanej žalobe žalobca tvrdil, že menovaná v roku 2008 bola na materskej
dovolenke a nebola v pracovnom pomeru u žalobcu, ten vznikol od 03.09.2009 a trvá. Preto nebola
preukázaná vecná a časová súvislosť medzi výdavkom z dôvodu, že školenie bolo vykonávané v roku
2008, v roku 2008 nebola menovaná v pracovnoprávnom pomere k žalobcovi, to znamená, že sa nemôže
jednať o výdavok, ktorý môže žalobca ako daňovník vynaložiť na vzdelanie a rekvalifikáciu svojich
zamestnancov v roku 2008.

Preto sa súd stotožnil so skutkovými a právnymi závermi správnych orgánov, podľa ktorých nebolo
možné uvedené výdavky, subsumovať pod daňové výdavky upravené v zák.č. 595/2003 Z.z..

Podľa § 19 ods. 1 zák.č. 595/2003 Z.z. platnom a účinnom k 31.12.2008 ak výšku výdavku (nákladu)
limituje osobitný predpis, 83) preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov
najviac do výšky tohto limitu. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon alebo jeho zahrnutie v
zdaňovacom období upravuje tento zákon v inej výške ako osobitný predpis, 1) preukázaný výdavok
(náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto
zákone. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon výškou dosiahnutého príjmu alebo výškou
príjmu z prijatej úhrady, uplatní sa výdavok (náklad) alebo jeho časť do daňových výdavkov v tom
zdaňovacom období, v ktorom bol dosiahnutý príjem alebo prijatá úhrada.

Podľa § 19 ods. 2 písm. a), b), c) body 1 až 5 zák.č. 595/2003 Z.z. platnom a účinnom k 31.12.2008
daňové výdavky, ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone, sú

a) výdavky (náklady), ktoré je daňovník povinný uhradiť podľa osobitných predpisov, 84)

b) výdavky (náklady) na prevádzku vlastného zariadenia na ochranu životného prostredia podľa
osobitných predpisov, 85)

c) výdavky (náklady) na pracovné a sociálne podmienky a starostlivosť o zdravie vynaložené na

1. bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci a hygienické vybavenie pracovísk,

2. starostlivosť o zdravie zamestnancov v rozsahu ustanovenom osobitnými predpismi a na vlastné
zdravotnícke zariadenia, 86)

3. vzdelávanie a rekvalifikáciu zamestnancov, vlastné vzdelávacie zariadenia, výchovu žiakov v
stredných odborných učilištiach, ak ich nie je povinný uhrádzať príslušný orgán štátnej správy,

4. príspevky na stravovanie zamestnancov poskytované za podmienok ustanovených osobitným
predpisom, 86a)

5. mzdové a ostatné pracovnoprávne nároky zamestnancov v rozsahu ustanovenom pracovnoprávnymi
predpismi, 17)

Podľa § 2 ods. 3 zák.č. 511/1992 Zb. správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní
vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zák.č. 511/1992 Zb. pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie
do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo
vybratie dane.



Podľa § 29 ods. 8 zák.č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 223 ods. 1 zák.č. 311/2001 Z.z. platnom a účinnom k 31.12.2011 zamestnávateľ môže na plnenie
svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody
o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohodu o vykonaní práce, dohodu o pracovnej
činnosti a dohodu o brigádnickej práci študentov), ak ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom (dohoda
o vykonaní práce) alebo ak ide o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce (dohoda o pracovnej
činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov). Na pracovnoprávny vzťah založený dohodami o
prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru sa vzťahujú ustanovenia prvej časti a šiestej časti.

Podľa § 2 písm. i) zák.č. 595/2003 Z.z. platnom a účinnom k 28.02.2009 daňovým výdavkom výdavok
(náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom,
zaúčtovaný v účtovníctve 1) daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, ak
tento zákon neustanovuje inak.

Vo vzťahu k druhému žalobnému bodu súd konštatuje, že v konaní žalobca preukazoval daňový
výdavok, o ktorý znížil základ dane, faktúrami MIPO plus s. r. o., Hronovce č. 21/2008 zo dňa 31.12.2008,
č. 22/2008 zo dňa 31.12.2008, výdavkových dokladov, zmluvami za reklamný plagát, uzavretými dňa
03.11.2008 a 11.11.2008, a predložením fotokópie plagátu, ktorý na základe požiadaviek žalobcu bol
vyrobený a mal byť distribuovaným v lokalite A. E.. Z obsahu spisu súd mal preukázané, že správny
orgán vyzval žalobcu na predloženie ďalších listinných, okrem už uvedených listinných dôkazov, v konaní
žalobca žiadne iné listinné dôkazy nepredložil a ani výsluchom (konateľa žalobcu) nevedel preukázať
a označiť osoby, ktoré za MIPO plus s. r. o. predmetné zmluvy podpisovali, ktoré za MIPO plus s. r. o.
so žalobcom jednali, dojednávali presný obsah zmluvy na reklamný plagát zo dňa 11.11.2008 a zo dňa
03.11.2008. Ako vyplýva z obsahu týchto zmlúv, ktorého sú rovnakého znenia, iného dátumu, predmetom
zmlúv bolo zo strany dodávateľa MIPO plus s. r. o., Hronovce, IČO: 36 694 053 na základe písomných
požiadaviek a podkladov žalobcu zhotoviť plošnú reklamu a zaistiť roznos požadovaných letákov. V
zmluvách bola špecifikovaná veľkosť letáku A5, cena za predmet zmluvy 313 400,- Sk - vrátane DPH,
v obsahu zmluvy nebol špecifikovaný leták, teda čo konkrétne má obsahovať, ani počet letákov, ktoré
mali byť zhotovené a následne distribuované, ani bližšia lokalizácia subjektov, ktorým mali byť letáky
distribuované.

Súd poukazuje, že faktúry špecifikujú množstvo letákov ako 2-krát 80 000, raz v cene 3,03 Sk, raz v cene
0,27 Sk (faktúra č. 21/2008 na celkovú sumu bez DPH 263 361,34 Sk, s DPH 313 400,- Sk a faktúra č.
22/2008 na rovnakú sumu obsahuje fakturáciu za grafický návrh letáku na spojovací materiál Fischer s
potlačou a rozvoz letákov v počte 80 000 ks pri jednotkovej cene 3,03 Sk a 80 000 ks pri cene 0,27 Sk).

Súd poukazuje, že okrem predložených listinných dôkazov (faktúr zmlúv a výdavkových pokladničných
dokladov) žalobca nepreukázal, akým spôsobom k uzavretiu zmlúv s dodávateľom MIPO plus s. r.
o. došlo, keď sa nevedel vyjadriť k osobe, ktorá predmetné zmluvy za dodávateľa MIPO plus s. r. o.
podpísala, ktorá s ním dojednala obsah zmluvy a ktorá s ním presné obchodné podmienky reklamnej
kampane dojednala, ktorá fyzicky od žalobcu preberala finančné prostriedky a podpisovala pokladničné
doklady, ktorá mu doručovala faktúry. Žalobca nevedel označiť skutkové tvrdenia, ktoré by preukazovala,
že skutočne došlo k vyrobeniu uvedeného počtu letákov a uvedený počet letákov, okrem 2 500 ks, bol
distribuovaný konkrétnym subjektom, v konkrétnej lokalite Liptovský Mikuláš. Súd dáva do pozornosti,
že vo vzťahu k faktúre č. 22/2008, žalobca predložil výdavkový pokladničný doklad č. 28/HV12083,
kde je uvedená úhrada za faktúru č. 22/2008 - grafický návrh letáku + roznos, množstvo 1 ks, čo
nekorešponduje s obsahom faktúry č. 22/2008, na ktorej je uvedené množstvo letákov 2-krát po 80 000.
Obdobné skutočnosti vyplývajú aj z výdavkového pokladničného dokladu č. 28/HV12082, ktorý sa viaže
k faktúre č. 21/2008.



Žalobca mal v konaní dôkazné bremeno a bol povinný preukázať, že uzavrel platnú a účinnú zmluvu
so žalobcom, na základe ktorej došlo k plneniu k vytlačeniu dohodnutého aj fakturovaného množstva
letákov a fyzickému roznosu letákov a tým fyzicky k realizácie reklamnej kampane v určených lokalitách
A. E.. Súd sa stotožňuje s tvrdením žalovaného, že nepostačuje pre uznanie výdavkov pre daň z príjmov
len zaúčtovanie vyhotovených faktúr a výdavkových dokladov do účtovníctva žalobcu, ale v konaní musí
byť preukázané aj skutočné dodanie tovaru a služby a preukázanie, že poskytnuté plnenie slúžilo na
dosiahnutie, zabezpečenia a udržanie príjmov žalobcu.

Súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia súd zákonné a vecne správne a žaloba je v obidvoch
bodoch nedôvodná, s poukazom na § 250j ods. 1 súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Žalobca v konaní nemal úspech, pri aplikácii § 250k ods. 1 O.s.p. mu nevzniká právo na náhradu trov
konania, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší
súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Žiline písomne v dvoch
vyhotoveniach.

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis
zostal na súde a aby každý účastník konania dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník
konania nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. - musí byť z podania zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované,
je potrebné ho predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil
vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.



Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti
rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy (ustanovenie sa nepoužije v
konaniach podľa § 120 ods. 2), ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}