{"guid": "024cd932-5934-4c4f-bd95-a7b4acc5d422:a9a605eb-5ae8-4297-bbaf-814f07154f23", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2013:8207203555.1", "spisova_znacka": "17CoE/125/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 17CoE/125/2013 z 31. 7. 2013", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Prešov z 31. júla 2013, sp. zn. 17CoE/125/2013, ECLI:SK:KSPO:2013:8207203555.1", "identifikacne_cislo": "8207203555", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Jana Burešová", "sudca_id": 1313, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-buresova-1313", "datum_vydania": "2013-07-31", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233", "nazov": "EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a9a605eb-5ae8-4297-bbaf-814f07154f23", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8207203555.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2013:8207203555.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2013:8207203555.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17CoE/125/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8207203555
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 08. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8207203555.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09
Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova č. 4 , 811
09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému B. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XX, K. G. Z., XXX
XX K., o vymoženie 1.218,22 eur s príslušenstvom, o odvolaniach oprávneného a Združenia na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, proti uzneseniu
Okresného súdu Bardejov č. k. 2Er/595/2007-22 zo dňa 21.11.2012 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného a Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, 080
01 Prešov, IČO: 42 176 778  na prerušenie konania   z a m i e t a .

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bardejov (ďalej len ,,prvostupňový súd“)napadnutým uznesením nepripustil vstup
Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, 080 05 Prešov, IČO: 42 176 778 (ďalej
len  ,,Združenie“) do konania  ako vedľajšieho účastníka na strane povinného a exekúciu zastavil s
tým, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekučného konania
samostatným uznesením.

Rozhodnutie vo výroku o nepripustení vstupu Združenia do konania ako vedľajšieho účastníka  súd
odôvodnil s poukazom na § 93 O.s.p. a § 37 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku tým, že vedľajšie
účastníctvo je možné iba v základnom konaní, pričom poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo
106/2008 zo dňa 25.11.2008, podľa ktorého je vedľajšie účastníctvo ako inštitút v exekučnom konaní
pojmovo vylúčené. Vo výroku o zastavení exekúcie súd uznesenie právne odôvodnil podľa §§ 52
a 53 Občianskeho zákonníka, § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní a s poukazom
na judikatúru Súdneho dvora (ES) aplikoval Smernicu Rady 93/13/EHS. Konštatoval, že exekučným
titulom v prejednávanej veci je rozhodcovský rozsudok, pričom rozhodcovská doložka je súčasťou
obsahu formulárovej úverovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa
v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Dojednanie takejto rozhodcovskej
doložky je však v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, nakoľko v porovnaní s dodávateľom
sa spotrebiteľ nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň
informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom
bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. V tomto prípade spotrebiteľ nemohol
ovplyvniť obsah zmluvy, keďže jej súčasťou boli aj všeobecné podmienky poskytovania úverovej
zmluvy (ďalej len „VPPÚ“). Rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode 15 VPPÚ znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodnutie sporu štátnym súdom, spotrebiteľ si ju osobitne nevyjednal a nemal
na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým úverovým podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Súd



taktiež poukázal na nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy podľa § 4 ods. 1 - 3 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní s odkazom na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k.
12CoE/11/2011-28 zo dňa 10.05.2011 Preto súd exekúciu zastavil.

Proti uzneseniu sa v zákonnej lehote odvolal oprávnený a Združenie.

Združenie podalo odvolanie proti uzneseniu v časti, v ktorej súd nepripustil jeho vstup do konania
ako vedľajšieho účastníka na strane povinného. Namietalo nesprávne právne posúdenie veci. Uviedlo,
že novelou O.s.p. účinnou od 15.10.2008 bola zavedená druhá skupina vedľajších účastníkov,
ktorú legitimuje do konania samotný zákon a nemusí byť pri nich preukázaný hmotnoprávny
záujem na výsledku konania. Združenie ďalej poukázalo na to, že v posledných rokoch dochádza
k najmasovejšiemu plošnému porušovaniu spotrebiteľských práv, kde dokonca súdy dlhoročne
vykonávajú exekúcie na podklade rozhodcovských rozsudkov ako paaktov vydávaných pri neplatne
uzatvorených rozhodcovských doložkách, prípadne na podklade notárskych zápisníc ako nespôsobilých
exekučných titulov. V exekučnom konaní pritom ožívajú inštitúty zo základného konania (dobré mravy,
právom nedovolené plnenie, plnenie nemožné a pod.), a preto je vstup vedľajšieho účastníka do
exekučného konania zákonný, odôvodnený a spoločensky žiaduci. Preto Združenie žiadalo, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň
si uplatnilo právo na náhradu trov konania. V prípade, že bude mať aj napriek tomu odvolací súd
pochybnosti o možnosti vedľajšieho účastníctva v exekučnom konaní, Združenie žiadalo konanie
prerušiť a predložiť vec Súdnemu dvoru EÚ s prejudiciálnou otázkou.

Oprávnený v odvolaní opierajúc sa aj o odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
18CoE 641/2011 zo dňa 30.11.2012 namietal, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného
súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu
o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa,
teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu
postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s
výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o
rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje
v konaní vo veci rozsahu, uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.
Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna
oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou je, nie je možné využiť dodatočne
po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia
exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom
nahradenia opravného procesu, indikovaného § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, revíznym
procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva, spojené s právom na súdnu ochranu a právom
na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak,
ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na
ochranu a spravodlivý súdny proces. Exekučný súd nemohol za účelom aplikácie ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, a to preto, že tento procesný úkon bol už exekučným súdom platne vykonaný.
Oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov je časovo limitovaná zákonom. Ustanovenie § 41 zákona
o rozhodcovskom konaní stanovuje lehotu, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku. Je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového
obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov, založených akýmto rozsudkom. Iba v rámci zákona o
rozhodcovskom konaní je možné pristúpiť k spochybneniu konkrétneho rozhodnutia rozhodcovského
súdu, alebo dosiahnuť určenie jeho neexistencie. Všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním,
či deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi.  S takýmto
rozsudkom musí exekučný súd nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.  Exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť alebo meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ak sa všeobecný
súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žalobca žiadal,
aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal ústavnému
súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku
s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkon
rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania, realizovaného na podklade takéhoto



rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také
skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné zaobchádzanie s oprávneným
a povinným. Exekučný súd mal vypočuť žalobcu, lebo tento nemal možnosť reagovať na akékoľvek
tvrdenia, argumenty a dôkazy. Exekučný súd konštatuje skutočnosti, ako keby v tomto smere vykonával
dokazovanie, avšak toto nevykonal a k záverom dospel len na základe domnienok. Aj v prípade
akceptovania názoru, že exekučnému súdu patrí revízna právomoc, exekučný súd je oprávnený
preskúmať nedostatky uvedené v § 40 ods. 1 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný
súd je v súlade s § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený preskúmavať len
to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu
rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by exekučný súd napriek tomu usúdil, že je oprávnený
skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, žalobca tvrdí, že táto je platná.

Oprávnený ďalej namietal právne posúdenie zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle
zákona o spotrebiteľských úveroch, lebo poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne,
avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Tiež namietal
nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, pričom argumentoval tým, že tento úrok
z omeškania má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že dlžník poruší zmluvné
podmienky. Dohodnutá výška úrokov z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku.

Vo vzťahu k poplatku za poskytnutie úveru, oprávnený sa odvolával na ust. § 499 Obchodného zákonníka
a pokiaľ ide o poplatky za zaslanie upomienok, oprávnený tvrdil, že v zmysle bodu 4 VPPÚ, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, povinný sa zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú
upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 eur, ako paušálnu náhradu nákladov
a administratívny s tým spojenej.

Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Oprávnený zároveň navrhol s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie konanie prerušiť a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu
otázku v nasledujúcom znení:

1./ Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2./  V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia
písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?



3./ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie  vnútroštátneho,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník. Zákonný sudca nariadil vec predložiť na rozhodnutie
odvolaciemu súdu (§ 374 ods. 4 O.s.p).

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v rámci kompetencií podľa § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal
napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia  §
212 ods. 1, O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že ani odvolania
a ani návrhy na prerušenie konania Združenia a ani oprávneného nie sú dôvodné.

Odvolací súd plne stotožňuje s náležitým a presvedčivým odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré
poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na podporu týchto argumentov v kontexte odvolacích dôvodov
Združenia navyše odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III.
ÚS 23/2013-8 zo dňa 13.01.2013, ktoré zohľadňuje aj právnu úpravu § 93 O.s.p. v znení od
15.10.2008 (tzn. aj § 93 ods. 2 O.s.p.), v zmysle ktorého: „V exekučnom konaní dochádza k nútenému
vymoženiu povinnosti z právneho vzťahu, ktorého obsah už je právoplatne a vykonateľne judikovaný.
Právoplatnosťou a vykonateľnosťou súdneho rozhodnutia o obsahu spotrebiteľského právneho vzťahu
nadobúda tento právny vzťah v perspektíve núteného výkonu novú kvalitu. Fyzická osoba, ktorej bola
v nachádzacom konaní uložená hmotno-právna povinnosť nerozlučne spätá s pozíciou spotrebiteľa,
sa na základe právoplatnosti a vykonateľnosti súdneho rozhodnutia v spojení s právnou skutočnosťou
spočívajúcou v dobrovoľnom nesplnení uloženej povinnosti a s právnou skutočnosťou podania návrhu
na začatie exekučného konania stáva povinným. Žiadna z uvedených determinujúcich právnych
skutočností však už nie je motivovaná spotrebiteľsky, nie je bytostne spätá s pozíciou fyzickej osoby
ako spotrebiteľa.

Fyzická osoba sa v konaní o nútenom výkone rozhodnutia týkajúceho sa spotrebiteľského právneho
vzťahu nestáva povinným preto, lebo napĺňa legálno-definičné znaky spotrebiteľa, ale preto, že
dobrovoľne nesplnila povinnosť právoplatne potvrdenú kompetentným orgánom verejnej moci. A tak
hoci je účelom exekučného práva aj ochrana povinného pred nadmernými zásahmi prostriedkami
núteného výkonu rozhodnutia, určite ním nie je ochrana fyzickej osoby z titulu jej spotrebiteľskej
pozície. Jednoducho v takom exekučnom konaní, o aké ide aj v prerokovávanej veci, nezohráva fakt,
že povinný bol v základnom (nachádzacom) konaní charakterizovaný ako spotrebiteľ, žiadnu právne
významnú úlohu. Z uvedeného dôvodu upretie vedľajšej intervencie združeniu zameranému na ochranu
spotrebiteľov v exekučnom konaní nemožno považovať za postup, ktorým by exekučný súd popieral
účel a zmysel zákonných právnych noriem vymedzujúcich postavenie takýchto združení, a tým im
neústavne obmedzoval, resp. odnímal ich základné právo na súdnu ochranu. Priestor pre účinnejšiu
ochranu povinného, ktorý bol v nachádzacom konaní spotrebiteľom, otvára § 25 ods. 2 zákona o ochrane
spotrebiteľa explicitne umožňujúci spotrebiteľovi dať sa v akomkoľvek konaní pred orgánmi verejnej moci
(a teda aj v exekučnom konaní) zastúpiť spotrebiteľským združením.“

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje aj na už prvostupňovým súdom citované rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 106/2008 z 28.11.2008, v zmysle ktorého v
exekučnom konaní vedenom podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov je vedľajšie účastníctvo pojmovo
vylúčené. Predmetné rozhodnutie bolo dňa 29.05.2013 Najvyšším súdom Slovenskej republiky prijaté
(ako rozhodnutie č. 12) na zverejnenie v Zbierke stanovísk a rozhodnutí.

Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažuje odvolanie Združenia za dôvodné. Rovnako odvolací
súd nevyhovuje jeho žiadosti o prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
EÚ, pretože podľa názoru odvolacieho súdu otázka prípustnosti vedľajšieho účastníctva v exekučnom
konaní je otázka týkajúca sa vnútroštátneho práva. Preto odvolací súd návrh Združenia na prerušenie
konania zamieta.



Následne sa odvolací súd zaoberal odvolaním a návrhom na prerušenie konania oprávneného.

Na margo návrhu na prejudiciálne konanie, aby Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“)
rozhodol o otázke, či ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, odvolací súd poukazuje na judikatúru
Súdneho dvora, ktorá nepodporuje právny názor oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa
vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej
zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C- 243/08: „Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná
podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju
bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“, tiež rozsudok Súdneho
dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02).

So zreteľom na skutkové a právne okolnosti v predmetnej veci (rozsudok Súdneho dvora Asturcom
C- 40/08) sa odvolací súd zaoberal otázkou, či predmetná rozhodcovská doložka predstavuje hrubú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.

Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica“)
vychádza  nie z minimálneho okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať, ale zo vzorového
okruhu klauzúl. V konečnom dôsledku sa okruh neprijateľných podmienok de lege lata uvedený v §
53 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) upravil postupne viacerými
novelami až po uplynutí transpozičnej lehoty (napr. neprimeraná sankcia pod písm. k/ bola upravená až
novelou vykonanou zákonom č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2008, kým hlavná transpozícia bola
vykonaná zákonom č. 150/2004 Z.z. účinným od 1.4.2004.

Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú  smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň
sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh neprijateľných
podmienok aj širšie ako odporúča smernica ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie
opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia
maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, (čl. 8 smernice).

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu
neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 OZ). To znamená, že  súdu nič nebráni
judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v
§ 53 ods. 1 OZ,  a teda  nad rámec  zoznamu podmienok  uvedených v   prílohe smernice alebo
okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné
zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu
na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude
len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa.

Odvolací súd poukazuje na kritériá neprijateľnej podmienky, za ktorú  sa považuje podmienka, ktorá
1. je obsiahnutá v štandardnej  formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú  nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.

Prvostupňový súd  odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej doložky tým, že si ju spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a poukázal na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami.  Ide o zásadné
rozhodnutie a odvolací súd sa s ním stotožňuje.

Odvolací súd poznamenáva, že  o doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v
rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce  spotrebiteľ  podľa nej má možnosť vybrať si medzi
rozhodcovským  a štátnym súdom, ale  ak by podľa tejto doložky  začalo rozhodcovské konanie  na
návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu (porov.
uznesenia Krajského súdu v Trnave vo veciach sp. zn. 10CoE 153/2011, sp. zn. 10CoE 230/2011,



sp. zn. 10CoE 109/2011). Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Csachom: „Z pohľadu
spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu
„vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený
pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý
mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.“ In: Štandardné zmluvy, str.
214, Vydavateľ Aleš Čeněk, 2010).

K rozhodcovskej doložke má najbližšie ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ (vrátane dôvodovej správy),
ktoré v čase vzniku zmluvy nebolo súčasťou zákonnej úpravy. Uvedené ustanovenie je svojím obsahom
najbližšie problémovej doložke ,,...vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne  v rozhodcovskom konaní“.

Uvedené ustanovenie sa má vykladať z pohľadu spotrebiteľa a jeho ochrany a nie z pohľadu dodávateľa
(porov. internetovú diskusiu na otázku neprijateľnosti doložky, ktorá ponúkala na výber medzi štátnym
a rozhodcovským súdom: <http://www.lexforum.sk/247>  Kristián Csach: ,,Takže otázne je, ako by som
posúdil reálne možnosti, ktoré by nastali:

1. Spotrebiteľ by inicioval konanie na RS - OK, RS môže konať (písmenko r) nezakazuje, aby spotrebiteľ
sa na RS obrátil, zakazuje iba to, aby to bol jediný orgán, na ktorý sa môže obrátiť).

2. Spotrebiteľ by inicioval konanie na súde - OK, súd môže konať

3. Dodávateľ by inicioval konanie na súde - OK, súd môže konať

Samozrejme, problematickou by bola tá najočakávanejšia:

4. Dodávateľ by inicioval konanie na RS - klauzula je neprijateľná, ak nie je alternatíva daná pre
spotrebiteľa, aby rozhodcovské konanie zastavil a „odsunul\" na iné bojisko.

Podľa dôvodovej správy k § 53 ods. 4 písm. r/ OZ ,,spotrebiteľ  môže svoje práva uplatňovať nie iba
v zmysle  dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, aj v občianskoprávnom konaní a
zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle  navrhovaného ustanovenia považovaná
za  neprijateľnú“.

Teda podľa Csacha doložku nie je možné akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa
arbitráži. Teda  ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ nie je o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným
súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť
sa arbitráži.

Ako je zrejmé zo  smernice,  na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim zákazu
neprijateľných zmluvných podmienok. O typovú, spotrebiteľskú zmluvu vrátane rozhodcovskej doložky
ide aj v predmetnej právnej veci. Nepochybne ide o štandardnú typovú zmluvu medzi podnikateľom a
spotrebiteľom (čl. 1 ods. 1, čl. 2 písm. b/, c/ Smernice Rady 93/13/EHS). Pred 01.01.2008 zákonodarca
zahrnul do definície spotrebiteľskej zmluvy aj zmluvy podľa Obchodného zákonníka. Aj pred týmto
dátumom sa za spotrebiteľské zmluvy považovali zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka (porov.
tzv. ,,Prvý zákon o ochrane spotrebiteľa; zákon č. 634/1992 Zb.“ ,,Spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje“; § 23a).

Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku,  možnosť voľby pre
spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia, čo
možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej úverovej zmluvy. Naopak,
ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva - pre neho transparentný štátny súd.
Odvolací súd pritom nepochybuje o tom, že spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne osobitne individuálne vyjednať



rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho individuálne
(„sólo“) vyjednávanie nedávalo zmysel.

Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity a musí to platiť aj pre súkromnoprávnu
sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmoch osôb, ktoré môže výrazne
zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne
prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní
vrátane  rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre spotrebiteľov za účelom
čo najskoršieho privodenia exekúcie. Podľa obsahu spisu dodávateľ preukázateľne naviac nevysvetlil
spotrebiteľovi  význam rozhodcovskej doložky, rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania,
nepredstavil mu pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť súkromný „súdny“ proces a nedal mu po
preukázateľnom poučení  na výber rozhodnúť sa.

Aj procesné pravidlá rozhodcovského súdu ponímajúce kontraktuálnu inkorporáciu prostredníctvom
rozhodcovskej doložky sú súčasťou zmluvného vzťahu a ako formulárový produkt podliehajú súdnej
kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok. Ak povinný  spotrebiteľ mal vyjednať súkromný „súdny“
proces, mal by nepochybne poznať tieto pravidla. O týchto niet v spise ani zmienky a oprávnený
sa tomuto problému v odvolaní vyhol. Odvolací súd si nedokáže predstaviť rokovanie spotrebiteľa
o rozhodcovskej doložke a jej perfektné individuálne zmluvné vyjednanie, ak spotrebiteľ nepozná
jeho obsah (vedľajší predmet zmluvy). Je takmer notorietou, že v rámci uzatvárania spotrebiteľských
zmlúv sa díleri nijako nezmieňujú o podrobnostiach a  procesných pravidlách rozhodcovského
konania. Získavanie podpisov spotrebiteľov pod údajné individuálne vyjednanie má kampaňovitý rozmer.
Tvrdenie o tom, že  si takýto proces vyjednal spotrebiteľ a pritom nepoznal jeho obsah, je poznačené
neudržateľnou tendenciou  dosiahnuť arbitráž za každú cenu, s čím je ale spojené ďalšie zvýšenie
nákladov spotrebiteľa. O to sa ale súd musí postarať, pretože štát má medzinárodný záväzok chrániť
hospodárske záujmy spotrebiteľov (čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ).

Odvolací súd  sa  nestotožňuje s názorom oprávneného, že možnosť voľby medzi rozhodcovským a
štátnym súdom v štandardnej rozhodcovskej doložke už bez ďalšieho odstraňuje  značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.

Príloha smernice, ktorá obsahuje zoznam nekalých podmienok, ustanovuje pod  písm. q/,,...
najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam, výhradne
arbitrážou...“

Ide o vzorový zoznam, a preto aj keby odporúčanie pod písm. q/ smernica neobsahovala, vlastne
by to nemalo praktický význam a dopad pre slovenského zákonodarcu, ktorý mohol upraviť okruh
neprijateľných podmienok podľa vlastných predstav. Ak je nerozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec
obsahuje klauzulu o rozhodcovskej doložke, je rovnako irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie
týkajúce sa rozhodcovskej doložky. V konečnom dôsledku slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie
smernice pod bodom q/ prílohy v jej znení. Rovnako je nerozhodujúce, či sa bude operovať termínom
„doložka“ alebo „podmienka“  v prílohe smernice.

Odvolací súd zároveň upozorňuje, že slovenský preklad smernice v časti prílohy pod bodom q/ je
nesprávny.

Z hore uvedených dôvodov je síce nie až tak dôležité presné znenie, ale pre poriadok odvolací súd na
to upozorňuje a pre porovnanie uvádza znenie písmena q/ vo viacerých jazykových verziách (CILFIT):

„excluding or hindering the consumer's right to take legal action or exercise any other legal remedy,
particularly by requiring the consumer to take disputes exclusively to arbitration not

covered by legal provisions [...];



neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať
akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou [...];

zbavení spotřebitele práva podat žalobu nebo použít jiný opravný prostředek, zejména požadovat na
spotřebiteli, aby předkládal spory výlučně rozhodčímu soudu, na který se nevztahují ustanovení právních
předpisů [...];

dem Verbraucher die Möglichkeit, Rechtsbehelfe bei Gericht einzulegen oder sonstige Beschwerdemittel
zu ergreifen, genommen oder erschwert wird, und zwar insbesondere dadurch, daß er ausschließlich auf
ein nicht unter die rechtlichen Bestimmungen fallenden Schiedsgerichtsverfahren verwiesen wird [...];

de supprimer ou d'entraver l'exercice d'actions en justice ou des voies de recours par le consommateur,
notamment en obligeant le consommateur a saisir exclusivement une juridiction d'arbitrage non couverte
par des dispositions légales [...];

wyłączenie lub ograniczenie prawa konsumenta do wystąpienia z powództwem lub skorzystania z innego
środka zabezpieczającego, zwłaszcza zaś żądanie od konsumenta poddania sporów wyłącznie pod
arbitraż nieobjęty przepisami prawa [...].\"

Porovnanie  ukazuje, že slovenská verzia je zavádzajúca. Podľa slovenskej verzie sa zdá, ako keby sa
atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ vzťahoval k sporom (čo je mimochodom pomerne zvláštna
predstava). Všetky ostatné verzie jednoznačne ukazujú, že atribút „neupravenosti právnymi predpismi“
sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby
spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a
kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo (Juraj Gyarfas, http://
www.lexforum.sk/247).

Znenie smernice má význam pre postup súdu pri výklade a aplikácii generálnej klauzuly uvedenej v §
53 ods. 1 OZ, pretože už len tým, že tvorca smernice osobitne v prílohe poukázal na niektoré klauzuly,
nepochybne tak urobil preto, že majú vysokú potenciu spôsobiť v praxi značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Tým, že je v rámci prílohy smernice spomínaná aj arbitráž,
je treba mať v aplikačnej praxi súdov osobitne na zreteli arbitráž, čo prvostupňový súd  ani najmenej
nepodcenil, práve naopak.

Môže sa vyskytnúť otázka, či by vôbec povinného napadla takáto myšlienka namietať neprijateľnosť
rozhodcovskej doložky. Tú odvolací súd poukazuje na nutnosť objektívneho posúdenia rozhodcovskej
doložky a nie je rozhodujúca vôľa účastníka zmluvného vzťahu a v tomto zmysle ani jeho aktivita.
Neprijateľná rozhodcovská doložka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 4 OZ; podľa platnej právnej
úpravy ods. 5) a je povinnosťou nielen súdu, ale aj rozhodcu z tohto právneho posúdenia vyvodiť
všetky právne dôsledky a poskytnúť náležitú ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami.
Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že rozhodca iba zriedkavo pristupuje k posúdeniu platného
založenia vlastnej právomoci, resp. túto iba formalisticky skonštatuje ako danú. Odvolací súd tak
nadobudol presvedčenie, že aj toto konanie je prejavom nerešpektovania práv spotrebiteľov, resp.
reflexiou absencie nestrannosti a nezaujatosti rozhodcu.

Akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach sa ponúka napríklad osobitným
vyjednaním, a teda nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi, takže arbitráž môže fungovať, no nie ako
netransparentná pasca na neznalých spotrebiteľov, ale za transparentných podmienok ako efektívny
prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcu ide. Na individuálne
dojednanie je však potrebné náležite rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený
v OZ. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných
praktík (klamlivá obchodná praktika; § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa;



ďalej len ,,ZOS“). Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú
pravidlá arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť
tejto časti formuláru, zdá sa, sa zneužíva k absurdným záverom o individuálnom vyjednaní zo
strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky
do všeobecných zmluvných podmienok verzus vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na
samostatnom liste (hárku) papiera. Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri
nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací
súd nielen že neprijíma,  ale aj odsudzuje ako konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných
vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby porušovateľ práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je
vylúčené, aby za takýchto okolností súd akceptoval rozhodcovskú doložku.

Odvolací súd pripomína judikatúru súdneho dvora [...je nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný
spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky (Océano,  Mostaza Claro (bod. 25-27), Godard
(bod 61), ASTURCOM (bod 51), uznesenie POHOTOVOSŤ (bod 50), Pannon a iné]. To isté platí,
pokiaľ ide o  rozpor rozhodcovskej doložky s generálnou klauzulou. Odvolací súd naviac poukazuje
na uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011, IV. ÚS 55/2011-19, v ktorom ústavný súd podporil
judikatúru na ochranu spotrebiteľa: ,,Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov
a inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Odvolací súd nezaznamenal ani v judikatúre pomenovanie
týchto inštitútov súkromného práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov
z hľadiska ich významu a zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani zložité výkladové
metódy.

Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ
fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu
zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom.

Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech
spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti
o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre
docielenie skutočnej, rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj
bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a
dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.“

Dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky  a
má  poznať aj dôsledky ich používania. Oprávnený musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky
mu súd nemôže vymôcť. Exekúcia vedená na podklade ničotného rozhodcovského rozsudku, ktorý má
svoj základ v neprijateľnej rozhodcovskej doložke je neprípustná a exekučný súd na to prihliada už
v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia a následne v rámci rozhodovania o zastavení
exekúcie (§ 44 ods. 2, 3  EP).

Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že  možnosť výberu medzi rozhodcovským konaním a
všeobecným súdom nebráni súdnej kontrole zmluvných podmienok (vopred formulovaná zmluva bez
možnosti zmeny jej obsahu, čl. 3 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS).

Na základe uvedeného odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ust. § 109
ods. 1 písm. c) zamietol.

Následne sa odvolací súd zaoberal odvolaním oprávneného.

Súd prvého stupňa v danej veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností
vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových



a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

K dôvodom, pre ktoré súd prvého stupňa správne exekúciu zastavil odvolací súd uvádza, že exekučný
súd je povinný pri nútenom výkone rozhodnutia postupovať v medziach a v súlade so zákonom, a preto je
povinný nepripustiť vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu vydaného orgánom, ktorý stratil
legitimitu na vydanie rozhodcovského rozsudku. Na základe takéhoto titulu nemožno viesť exekúciu proti
povinnému. Chýba mu totiž dôležitá vlastnosť, a to jej materiálna vykonateľnosť.

Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku je zrejmé, že exekučný súd je povinný
dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, a to v každom
štádiu vedenia exekúcie, na návrh účastníka konania,  alebo aj bez takéhoto návrhu a v prípade
zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu,
musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj primerane procesne zareagovať. Predovšetkým je
povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanoveniu § 41 Exekučného poriadku.

Skutočnosť, že exekučný súd je oprávnený skúmať, či sú splnené predpoklady exekúcie v každom
štádiu exekučného konania, vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR z 9.12. 2010, sp. zn. II. ÚS
545/2010-15.

Súd prvého stupňa správne riešil prioritne rozhodujúcu právnu otázku - platnosť rozhodcovskej doložky.

Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať
existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci 3Cdo 146/2011 najvyšší súd judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu,
je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný
súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd.  Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený
výkon rozhodnutia neprípustný. Obdobne porov. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vo veci 6Cdo 143/2011,  2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach
IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa
01.11.2011.

Súd prvého stupňa správne exekúciu zastavil, keďže poverenie v exekučnom konaní  bolo vydané (čl.
8), vymáha sa plnenie, na ktoré oprávnený nemá právo a na splnenie podmienok exekúcie je treba
prihliadať v každom okamihu exekúcie (porov. napr. rozsudok z 27. januára 2007 vydaný  pod sp. zn.
3Cdo/164/1996 publikovaný  v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 „súdna exekúcia môže
byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude
exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v
každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“).

Odvolací súd má za to, že uvedené závery  sa majú vzťahovať  aj na stav, keď rozhodcovský rozsudok
bol založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve, pretože  podľa § 53 ods. 5
zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej ,,OZ“) je neprijateľná zmluvná podmienka neplatná
a teda nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď rozhodcovskej zmluvy niet (porov. 6Cdo 1/2012).

Rozhodcovská doložka tak ako vyplýva z čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (čl. 19)
upravuje riešenie sporov buď v rozhodcovskom konaní alebo pred všeobecným súdom.



Odvolací súd poukazuje na spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia
KS v Prešove z 27.09.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve
uzavretej po 31.12.2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto
zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom  individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný
rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre
exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si
medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie
na návrh  dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh
na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne
aj za stavu,  že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008.“

Odvolací súd zároveň konštatuje neprijateľnosť rozhodcovskej doložky aj z geografických dôvodov.
Neprimeraná vzdialenosť od miesta rozhodcovského konania je skutočnosťou, ktorá má odradzujúce
účinky pre spotrebiteľa  vo vzťahu k uplatňovaniu práva. Už len samotná vzdialenosť cca 500 km (K. -
K.) na rozhodcovské konanie je odradzujúca.

Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-243/08 Pannon, z ktorého
vyplýva, že vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na
to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú.

Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa a v záujme vyššej kvality života ľudí
podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní
nenamietal rozhodcovskú doložku s poukazom na tzv. geografickú neprijateľnosť miesta konania
(Rozsudok Súdneho dvora C-240/08 -C-241/98 Oceano Grupo Editorial, tiež C-40/08 Asturcom ).

K odvolacej námietke oprávneného, že všeobecný súd je vždy povinný dbať na to, aby rozhodoval
na základe ústavne súladnej normy, k čomu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj
ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom SR a
ak účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému
súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s ústavou, odvolací súd konštatuje, že považuje výklad
právnej normy - ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku za ústavne konformný a nerozporný
s ústavou. Neboli splnené zákonné podmienky na prerušenie konania, predpokladané v ustanovení §
109 ods. 1 písm. b) O.s.p., pretože rozhodnutie súdu nezávisí od otázky, ktorú by nebol v tomto konaní
oprávnený riešiť a rovnako nebola splnená podmienka, uvedená v druhej vete tohto ustanovenia, že by
pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je
v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva musí mať
písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá
v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá
telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu
rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

Rozhodcovská doložka zakladajúca právomoc Rozhodcovského súdu nebola súčasťou zmluvy o úvere
(ktorú zmluvné strany podpísali), ale bola súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru - článok
17. Tie ale neboli zmluvnými stranami podpísané.

Takúto rozhodcovskú zmluvu ale nemožno považovať za uzavretú podľa § 3 a 4 zák. č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní. Táto zmluva sa totiž nemôže uzatvoriť len odkazom na úverové podmienky.
Je to zmluva, ktorej obsah a forma sú uvedené v zákone a tento vylučuje jej uzavretie len odkazom na



úverové podmienky. Neexistencia rozhodcovskej zmluvy znamená to, že rozhodcovský súd nemohol
daný spor prejednať. Rozhodcovská zmluva je pojmovo procesným dojednaním, ktorej cieľom je
založenie právomoci rozhodcu či Stáleho rozhodcovského súdu, a to namiesto alebo vedľa právomoci
súdu všeobecného. Možno povedať, že rozhodcovská zmluva má zmiešanú povahu, pretože sa jednak
uzatvára podľa procesného predpisu, a to zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý stanovuje len niektoré
pravidlá uzatvárania, pokiaľ ide o obsah a formu, avšak v ostatnom, najmä pokiaľ ide o náležitosti
právnych úkonov a kontraktačného procesu, je nutné túto doložku podriadiť režimu hmotného práva.
Rozhodcovská zmluva je teda uzatváraná podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o zmluvách ako
najbližšieho právneho odvetvia. Rozhodcovská doložka nie je koherentnou súčasťou hlavnej zmluvy, v
ktorej je obsiahnutá, a platí doktrína separácie rozhodcovskej zmluvy a zmluvy hlavnej, podľa ktorej sú
obe zmluvy na sebe celkom nezávislé. V exekučnom konaní v každom štádiu treba skúmať existenciu
podmienok konania a jednou z nich je existencia exekučného titulu. Ak tento bol vydaný orgánom, ktorý
na to nemal právomoc, potom ide o akt, ktorý nemá atribúty exekučného titulu a dôsledkom je zastavenie
exekučného konania alebo zastavenie exekúcie alebo zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, ktoré má v konečnom ten dôsledok, že v zmysle § 44 ods. 3 Exekučného poriadku
sa exekučné konanie zastaví.

Aj keď rozhodcovská doložka bola súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sa
nachádzali na zadnej strane zmluvy, v zmysle rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Cdo 245/2010, ani
zo samotného technického spojenia zmluvy a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru nemožno
vyvodiť, že obsahuje nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy o úvere.

Z obsahu odvolania nevyplýva to, že by oprávnený akokoľvek spochybnil záver súdu prvého stupňa
o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy z dôvodu nedodržania zákonom vyžadovanej písomnej formy.
Odvolací súd je pritom podľa § 212 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania.

K ďalším odvolacím námietkam oprávneného odvolací súd uvádza, že judikatúra súdov vrátane
európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č.
21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19.
februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;  uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú
rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust.§ 219 O.s.p. ako vecne správne
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2Er/595/2007", "guid": "b244afa0-e0b5-4638-b601-2fb925e3b4c2:e9ebd2e2-83f0-493d-8d8c-f9024ac438f4", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:55933d52-c692-4c28-acd0-a1af7bba0f27", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 23/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 23/2013 z 15. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-15", "citacie_n": 2057, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55933d52-c692-4c28-acd0-a1af7bba0f27"}, {"guid": "ussr:2606363c-8c99-4caf-8bcd-26a6717dff9a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 60/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 60/2011 z 3. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-03", "citacie_n": 3793, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2606363c-8c99-4caf-8bcd-26a6717dff9a"}, {"guid": "ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 11298, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a"}, {"guid": "ussr:a1fec582-d8e9-4d63-b90a-bfd777cc9682", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 545/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 545/2010 z 9. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-09", "citacie_n": 2649, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a1fec582-d8e9-4d63-b90a-bfd777cc9682"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "87052ca4-9c14-4220-b271-b635baacc14d:3cf0fc59-f4d7-4c96-88b4-d56e397bc8d6", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2012:2509212342.1", "spisova_znacka": "10CoE/153/2011", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoE/153/2011 z 28. 2. 2012", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2012-02-28", "citacie_n": 127, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2509212342.1"}, {"guid": "2f69e019-b8c6-4d4f-9703-c40f6a97330a:4bdcab0c-35d6-4ac8-90d7-02fbc538ca7f", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2012:2710204379.1", "spisova_znacka": "10CoE/109/2011", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoE/109/2011 z 28. 2. 2012", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2012-02-28", "citacie_n": 121, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2710204379.1"}, {"guid": "12d2c163-0d75-4003-b0d0-44d03891d0f2:52b6907d-3f26-47f8-97f1-2c4ee76ab10a", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Er/595/2007", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 2Er/595/2007 z 11. 1. 2016", "sud": "Okresný súd Spišská Nová Ves", "datum_vydania": "2016-01-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/12d2c163-0d75-4003-b0d0-44d03891d0f2:52b6907d-3f26-47f8-97f1-2c4ee76ab10a"}], "citovane_v": []}