Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/237/2017 z 10. 1. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 10. januára 2018, sp. zn. 5Co/237/2017, ECLI:SK:KSKE:2018:7515222765.1 Krajský súd Košice | 5Co/237/2017 | ECLI:SK:KSKE:2018:7515222765.1 | 2018-01-10 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 388 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8bee89cf-8c53-4b49-9769-3683cd5428e0 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7515222765.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/237/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7515222765
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7515222765.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.
Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobkyne Prvá stavebná sporiteľňa, a. s.,
Bratislava, Bajkalská 30, IČO: 31 335 004, proti žalovaným 1) Z. K. B. X) S. M., X. Š. XXX, o zaplatenie
21 647,35 € s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 15C/1290/2015-63 z 20.2.2017 Okresného
súdu Košice - okolie

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti tak, že žalovaní sú povinní spoločne
a nerozdielne zaplatiť žalobkyni úrok za úver zo sumy 20 700,30 € vo výške 6,69 % p. a. od 13.10.2015
do zaplatenia.
Z r u š u j e rozsudok vo výroku o povolení splátok a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia
v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol: I. Žalovaní sú povinní zaplatiť žalobkyni 21
647,35 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 13.10.2015 do zaplatenia, ako aj trovy
konania, ktoré budú vyčíslené samostatným uznesením a to tak, že žalovaným sa povoľuje žalovanú
sumu spolu s trovami konania splácať v pravidelných mesačných splátkach po 100 € mesačne vždy do
30. dňa v mesiaci, počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku až do „äúplného“ zaplatenia dlhu pod hrozbou
straty výhody splátok s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť
druhého žalovaného. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. III. Žalobkyňa má proti žalovaným nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. V odôvodnení rozsudku, o. i., uviedol, čo žalobkyňa podanou žalobou, doručenou mu 24.11.2015,
žiadala a čím svoju žalobu odôvodnila, čo po zákonnom poučení žalovaný 2/ uviedol a, že vykonaným
dokazovaním bol zistený tento skutkový stav: Medzi žalobkyňou a žalovanými bola uzavretá o úvere
č.XXXXXXX X XX z 31.5.2013 v súlade s ktorou bol im poskytnutý medziúver č.XXXXXXX X XX vo výške
22 900 €. Zaviazali sa do pridelenia cieľovej sumy splácať úroky medziúveru 5,19 % ročne pravidelnými
mesačnými splátkami vo výške 99,05 € počas prvých 2 rokov, po uplynutí 2 rokov úroky medziúveru
6.69 % ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 127,67 € a do pridelenia cieľovej sumy
vkladať na účet stavebného sporenia pravidelné mesačné vklady vo výške 21,80 €. Po pridelení cieľovej
sumy zmluvy o stavebnom sporení sa zaviazali splácať stavebný úver vrátane úrokov vo výške 4,70 %
ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 149,47 €. Porušili zmluvne dohodnuté podmienky
a medziúver prestali riadne a včas splácať. Listom z 21.9.2015 žalobkyňa ich vyzvala na doplnenie
omeškaných splátok. Nakoľko omeškané splátky neuhradili, 12.10.2015 vyhlásila mimoriadnu splatnosť
zostatku úveru s prísl. Ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru 12.10.2015 bola celková výška
dlžnej sumy 21 647,35 €, pozostávajúca z istiny 20 700,30 € a nezaplatených úrokov za úver a
nezaplatených poplatkov vo výške 947,05 €. Žalobkyňa úročí istinu úrokom za úver vo výške 6,69 %
ročne a zároveň ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne.



Taktiež si uplatňuje aj trovy konania. Ďalej, citujúc znenie § 1,§ 7 ods.3,4,§ 11 ods.1 zák.č.310/92 v znení
v čase uzavretia zmluvy,§ 1 ods.2 prvá veta,§ 2 písm. d) zák.č.129/10 Z. z o spotrebiteľských úveroch,§
52,§ 53 ods.1 prvá veta,§ 54 ods.2 O. z., účinného v čase uzavretia zmluvy,§ 517 ods.1,2 O. z.,§ 3 a §
10c nar.vl.č.87/95 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, „platnom“
od 1.2.2013, ďalej uviedol: Na základe uvedeného vyhovel žalobe žalobkyne a zaviazal žalovaných na
zaplatenie 21 647,35 € spolu s úrokom z omeškania 5,05 % ročne od 13.10.2015 do zaplatenia.
Žalobkyňa žiadala „pôvode“ priznať aj úroky za úver 6,69 % ročne zo sumy 20 700,30 €, od
13.10.2015 do zaplatenia. V zmysle ustálenej súdnej praxe [uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len NS SR) Obo143/98, Ústavného súdu (ďalej len ÚS) SR IV.ÚS476/2012-14] vyplýva,
že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho
splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Takýto záver je logický,
pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to
jednak v podobe úrokov za úver, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu
vo vzťahoch medzi účastníkmi. Dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov (úveru) patria len do
splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. V
tomto prípade skonštatoval, že žalobkyňa 12.10.2015 vyhlásením mimoriadnej splatnosti zosplatnila
tento úver, nakoľko ho žalovaní riadne a včas nesplácali, pričom sa dostali so splácaním do omeškania
a žalobkyňa aj po tomto dátume žiada úroky za úver, pričom už sú súčasťou ňou požadovanej istiny, a
teda ich nemá právo ďalej úročiť, v tomto prípade by išlo o tzv. anatocizmus - branie úrokov z úrokov
čo je zakázané. V tomto prípade by bol žalovaný viacnásobne potrestaný za to, že je v omeškaní.
Niet pochybností o tom, že by žalobkyňa nemohla svoje poskytované úvery úročiť, pretože úrokom sa
jednoducho rozumie odplata za to, že veriteľ svoje peniaze obetuje v prospech dlžníka a očakáva, že
ten mu ich vráti aj s odplatou riadne a včas, nakoľko veriteľ v čase, keď tieto peniaze poskytol dlžníkovi,
nemohol s nimi disponovať a brať z nich želané úžitky. Tento názor bol potvrdený aj uznesením Krajského
súdu (ďalej len KS) v Prešove: 6Co/190/2014 z 30.6.2015 (citoval čo v ňom uviedol). Preto žalobu
žalobkyne v tejto časti, pokiaľ ide úrok za úver 6,69 % ročne zo sumy 20 700,30 € od 13.10.2015 do
zaplatenia, nebol - podľa neho - dôvodný a ho zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol
podľa § 255 ods.1 a § 262 ods.1 CSP (ich znenie citoval) a to tak, že žalobkyni priznal nárok na plnú
náhradu trov konania voči žalovaným. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti
tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2 CSP).
3. Proti výroku rozsudku, ktorým súd zamietol žalobu a proti časti výroku, ktorou umožnil žalovaným
plniť uloženú povinnosť mesačnými splátkami vo výške 100 € podala žalobkyňa v zákonnej lehote
odvolanie a, o. i., uviedla: Podľa jej názoru je rozsudok v napádaných častiach nesprávny z dôvodov
podľa § 365 ods.1 „pím.“ b),d) a h) CSP. Podané odvolanie odôvodňuje nasledovne: V prvom rade je
potrebné uviesť, že súd rozsudkom nemal rozhodovať voči žalovanému II., nakoľko voči nemu tomu
bránila prekážka veci rozhodnutej. Súd vydal 29.1.2016 platobný rozkaz: 15C/1290/2015-33 (ďalej iba
PR), ktorým zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť jej dlžnú sumu s prísl. Uznesením
z 10.8.2016: 15C/1290/2015-45 súd PR zrušil. Toto rozhodnutie odôvodnil aplikovaním § 266 ods.3
CSP a skutočnosťou, že PR nebolo možné doručiť žalovanému 1. do vlastný rúk. V zmysle súdom
aplikovaného § 266 ods.3 „je“ súd zruší PR voči všetkým žalovaným v prípade nedoručenia čo i
len jednému z nich iba v prípade, ak sa medzi žalovanými nejedná o samostatné spoločenstvo. Na
zrušenie PR voči všetkým žalovaným, ktorí tvoria samostatné spoločenstvo, musia byť podmienky
na zrušenie PR splnené voči všetkým žalovaným. Ako už bolo uvedené, voči žalovaným si uplatnila
nárok z titulu úveru poskytnutého im ako solidárnym dlžníkom. Z obsahu § 511 ods.1 O. z. vyplýva, že
veriteľ, voči ktorému je zaviazaných viac dlžníkov spoločne a nerozdielne, je oprávnený domáhať sa
splnenia celého dlhu od ktoréhokoľvek z dlžníkov. Z uvedeného vyplýva, že solidárni dlžníci nemôžu
tvoriť procesne nerozlučné spoločenstvo. Žalobca, ktorý je veriteľom, sa môže sám rozhodnúť, či si
nárok na zaplatenie dlhu bude uplatňovať voči obom dlžníkom alebo len voči jednému z nich. Pasívna
solidarita dlžníkov teda nezakladá nerozlučné, ale samostatné spoločenstvo. Uvedený názor vyplýva aj
z judikatúry NS SR a citovala, čo napr. v uznesení z 26.10.2016: 6Cdo 544/2015 skonštatoval. Je teda
nepochybné, že žalovaní tvoria samostatné procesné spoločenstvo, pričom z Uznesenia vyplýva, že
dôvodom zrušenia PR bola jedine skutočnosť jeho nedoručenia žalovanému I. do vlastných rúk. Nakoľko
neboli splnené podmienky na zrušenie PR voči žalovanému II., voči tomuto žalovanému nadobudol
PR právoplatnosť. Na veci nemení nič ani vydané Uznesenie, nakoľko po nadobudnutí právoplatnosti
PR voči žalovanému II. bolo voči nemu právoplatne rozhodnuté vo veci samej a vydané Uznesenie
je teda vo vzťahu k žalovanému II. nulitným aktom (názor obsiahnutý napr. v uznesení KS v Prešove
zo 17.2.2015: 17Co/193/2014-57). Ako bolo uvedené, rozhodnutiu voči žalovanému II. rozsudkom
teda bránila prekážka veci rozhodnutej. Bez ohľadu na uvedené skutočnosti je rozsudok nesprávny v



časti, ktorou žalobu zamietol /l./ a v časti povolenia žalovaným splácať uloženú povinnosť mesačnými
splátkami vo výške 100 € /2./. 1./ Súd zamietol jej nárok na zaplatenie zmluvne dohodnutého 6,69 % p. a.
úroku za úver po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru. Toto rozhodnutie, o. i., odôvodnil skutočnosťou,
že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru sú úroky už sú súčasťou ňou požadovanej istiny, a teda ich
nemá právo ďalej úročiť, nakoľko by sa - podľa názoru súdu - jednalo o tzv. anatocizmus - branie úrokov
z úrokov čo je zakázané. Takéto konštatovanie súdu vychádza z ním nesprávne zisteného skutkového
stavu. Nepožaduje úroky za úver po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru zo sumy, v ktorej sú zahrnuté
úroky za úver, ale iba zo sumy 20 700,30 €, teda sumy čistej istiny úveru bez obsiahnutia akýchkoľvek
ďalších úrokov, poplatkov, úrokov z omeškania. Rozhodnutie súdu zamietnuť nárok na úroky za úver po
splatnosti z dôvodu spôsobenia anatocizmu je teda celkom zjavne nesprávne. Rozhodnutie zamietnuť
žalobu v časti jej nároku na zaplatenie úrokov za úver po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru súd
odôvodnil aj tvrdením, že to údajne vyplýva z ustálenej súdnej praxe. Súd sa s názorom „údajnejne“
ustálenej súdnej praxe stotožnil, nakoľko je - podľa jeho názoru - logický, keďže v opačnom prípade by
na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru,
ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.
Súd na podporu tvrdenia, že takýto názor si osvojila ustálená súdna prax uviedol jedno rozhodnutie
staré takmer 20 rokov a jedno rozhodnutie KS v Prešove zo súčasnosti (čo je - podľa jej názoru -
na odôvodnenie tvrdenia o ustálenosti rozhodovania v súčasnosti málo). S takýmto názorom súdu sa
nestotožňuje, nakoľko - podľa jej názoru - nemá oporu v objektívnom práve. Cituje znenie § 497 a
§ 502 ods.1 prvá veta Obch. zák. Dlžník je teda povinný s vrátením poskytnutého úveru zaplatiť aj
dojednané úroky a to do dňa úplného vrátenia poskytnutých prostriedkov. Uvedený názor je obsiahnutý
aj v odbornej literatúre, napr. Beckov Komentár k Obchodnému zákonníku a cituje, čo je v ňom k
§ 502 uvedené. Nárok na požadovanie úrokov za poskytnutý úver možno odvodiť aj z analogického
výkladu k § 503 ods.3 Obch. zák., podľa ktorého ak dlžník vráti peňažné prostriedky skôr, než bolo
dohodnuté, je povinný platiť úroky len do momentu vrátenia peňažných prostriedkov. Podľa jej názoru
je teda nepochybné, že povinnosť dlžníka platiť dohodnutý úrok za úver zaniká až úplným vrátením
toho, čo dlžník od veriteľa dostal, a teda zánik povinnosti platiť dohodnutý úrok je viazaná na okamih
skutočného vrátenia finančných prostriedkov veriteľovi. Rovnako je nárok veriteľa na požadovanie
úrokov za úver až do skutočného vrátenia istiny úveru v prípade odstúpenia od zmluvy vyjadrený v § 13
ods.3 zák.č.129/10 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa tohto ust. je po odstúpení
od zmluvy spotrebiteľ povinný v prípade odstúpenia od zmluvy zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto
istiny odo dňa, kedy úver začal čerpať, až do dňa splatenia istiny. V opačnom prípade by nastávala v
praxi situácia, že dlžník poruší svoju povinnosť, na základe čoho veriteľ využije svoje zákonné právo
požadovať vrátenie poskytnutého úveru pred dohodnutou dobou splatnosti, pričom následkom by bolo
zhoršenie pozície veriteľa, nakoľko obranou proti dlžníkom vyvolanému protiprávnemu stavu príde
veriteľ o nárok na zaplatenie ceny peňazí, ktoré dlžníkovi prenechal. V prípade, ak by porušením
povinnosti dlžníka, v dôsledku ktorého žalobca využije zák. daný mechanizmus, zanikol veriteľov nárok
na zaplatenie úrokov za úver, dlžník by prakticky porušením povinnosti získal pre neho výhodnejšie
postavenie, nakoľko by sa „zbavil“ (úvodzovky žalobkyňa) povinnosti plniť zmluvne dohodnuté plnenie.
Inak povedané, pre dlžníka je prakticky výhodnejšie okamžite zmluvu porušiť, nakoľko tak nebude musieť
platiť úroky podľa splatnosti zmluvy, ale len do momentu, kým sa veriteľ nebude voči porušovaniu
zmluvnej povinnosti brániť. Podľa jej názoru je akékoľvek konanie, ktoré porušuje povinnosť a spôsobuje
tým výhodu v rozpore s dobrými mravmi a bez pochyby je v rozpore s účelom právnych predpisov
vzťahujúcich sa na daný právny vzťah. Oprávnenie veriteľa domáhať sa splnenia dlhu pred dohodnutou
dobou splatnosti bolo podmienené porušením povinnosti zo strany dlžníkov a navodením protiprávneho
stavu ich konaním. Ak by bola úvaha súdu správna potom by počas obdobia od momentu, kedy sa
veriteľ začne brániť voči porušeniu povinnosti dlžníkom až do momentu skutočného vrátenia finančných
prostriedkov užíval dlžník poskytnuté finančné prostriedky, resp. to, čo za ne dostal bezodplatne. Toto
by bolo v rozpore s účelom a ekonomickou funkciou úroku ako odplaty za prenechanie finančných
prostriedkov. Súd jej priznal nárok na uhradenie istiny úveru, teda finančné prostriedky, ktoré na
základe úverovej zmluvy poskytla doteraz neboli vrátené, žalovaní ďalej majú možnosť ich užívať,
resp. užívať to, čo za ne dostali. Ak je úrok cena za užívanie finančných prostriedkov, nevidí jediný
dôvod, prečo by nemala mať nárok na zaplatenie úroku z finančných prostriedkov, ktoré jej stále
neboli vrátené. Je teda nesprávny, právnymi normami absolútne nepodložený, názor súdu, na základe
ktorého by nemal mať veriteľ, ktorý prenechal finančné prostriedky za odplatu dlžníkovi nárok na
odplatu za prenechanie finančných prostriedkov, ak ich dlžník veriteľovi nevrátil. Rovnako nesúhlasí s
formuláciou, že v prípade, ak by mali žalovaní platiť tak úroky, ako aj úroky z omeškania, dochádzalo



by k „jeho“ dvojnásobnému zaťaženiu, čo by medzi účastníkmi zmluvného vzťahu spôsobovalo značnú
nerovnováhu. Cituje znenie § 517 ods.2 O. z. Z uvedeného vyplýva, že úrok z omeškania predstavuje
sankciu za porušenie povinnosti, veriteľ je oprávnený požadovať ho popri plnení, na ktoré má nárok,
teda úrok z omeškania nie je náhradou za nárok veriteľa. Právnym predpisom stanovená povinnosť
dlžníka v prípade omeškania platiť úroky z omeškania nemôže byť chápaná ako náhrada za hlavný
záväzok, resp. jeho časti. Sankcia za porušenie záväzku v podobe povinnosti dlžníkov platiť úroky
z omeškania nie je a nemôže byť náhradou za plnenie hlavného záväzku, nakoľko ako vyplýva zo
samotného znenia právnej normy, majú dlžníci v omeškaní platiť úroky z omeškania popri plnení, na
ktoré boli povinní. Úroky sú dlžníci v zmysle zmluvy o úvere platiť, ako už bolo uvedené, ako cenu za
prenechanie im finančných prostriedkov veriteľa. Úroky z omeškania, ako už bolo uvedené, platia z
dôvodu navodenia protiprávneho stavu porušením svojej povinnosti. Rovnako ako už bolo uvedené, v
zmysle § 517 ods.2 O. z. je jednoznačné, že úroky z omeškania nenahrádzajú hlavné plnenie, ale iba sa
k nemu pripájajú. Skutočnosť, či budú musieť dlžníci platiť úroky z omeškania je teda podmienená iba
ich správaním, teda dodržiavaním svojich záväzkov, resp. ich porušením. Nárok veriteľa požadovať úrok
za úver až do doby skutočného vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov (teda aj po požadovaní
jeho predčasného splatenia) vyplýva aj z ostatnej rozhodovacej praxe súdov, napr. uznesenie KS v
Košiciach z 30.3.2016: 4Cob/5/2016, rozsudok KS v Košiciach z 10.3.2016: 3Co/143/2015, uznesenie
KS v Banskej Bystrici zo 16.12.2015: 41Cob 403/2015-201, rozsudok KS v Banskej Bystrici z 28.1.2016:
43Cob/239/143, uznesenie KS v Prešove z 25.6.2015: 14Co/108/2014, uznesenie KS v Prešove z
13.10.2016: 5Co/412/2015-63. Z uvedených dôvodov pokladá zamietnutie žaloby v časti svojho nároku
na zaplatenie 6,69 % p. a. úrokov za úver zo sumy 20 700,30 € od 13.10.2015 do zaplatenia za
nesprávne. 2./ Podľa jej názoru je rozsudok rovnako nesprávny v časti, ktorou súd umožnil žalovaným
splácať uloženú povinnosť mesačnými splátkami vo výške 100 €. V rozsudku absentuje akékoľvek
odôvodnenie takéhoto rozhodnutia. Cituje z odôvodnenia Rozsudku NS SR 6Sžf/20/2010. K téme
odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vyjadril aj ÚS SR v Náleze III.ÚS 36/2010 (cituje, čo v ňom
konštatuje). Podľa jej názoru ak má súd za to, že je na mieste v prejednávanom prípade určiť na
plnenie lehotu dlhšiu ako určenú právnym predpisom alebo stanoviť, že sa má splácať v splátkach, musí
byť táto časť výroku jeho rozhodnutia podložená zistením všetkých potrebných skutočností, ktoré by
presvedčivo zdôvodnili jeho záver, že aj vzhľadom na povahu prejednávanej veci, priznanému nároku
a osobným pomerom strán je vhodné určiť na splnenie lehotu dlhšiu než 3 dni od právoplatnosti
rozsudku alebo stanoviť, že peňažné plnenie sa môže stať v splátkach. Zároveň jeho hodnotiaca úvahu
nemôže byť ľubovoľná. Je nepochybné, že sa súd (v zmysle odôvodnenia rozsudku) pri rozhodovaní o
povolení splátok absolútne nezaoberal preskúmavaním majetkových pomerov žalovaných, nezaoberal
sa otázkou, či povolenie splátok nebude znamenať neprimerané predĺženie doby, počas ktorej bude
úver splatený, nijakým spôsobom neodôvodnil, na základe čoho im povolil uloženú povinnosť plniť
mesačnými splátkami. V dôsledku absencie odôvodnenia takéhoto rozhodnutia je rozsudok v časti
povolenia splátok zo strany súdu svojvoľný a nepreskúmateľný. Rozsudok je rovnako nesprávny v určení
mesačnej splátky vo výške 100 € (skutočnosť, že súd takéto svoje rozhodnutie neodôvodnil už uvedená
bola). Tak ako vyplýva, napr. z uznesenia KS v Košiciach z 29.12.2015: 3Cob/22/2015-56, pri určení
výšky splátok súd musí brať do úvahy aj to, že doba, po ktorú sa má dlh splatiť, nesmie byť neprimerane
dlhá. Mesačnými splátkami vo výške 100 € by bola iba priznaná istina splácaná žalovanými viac ako
18 rokov. Následne by mesačnými splátkami začali splácať prísl., čo by o ďalšie roky predĺžilo splatenie
ich dlhu. Takýmto postupom bolo, podľa jej názoru, zásadne zasiahnuté do jej práva na uspokojenie
svojej pohľadávky od žalovaných v primeranej dobe. K rozhodnutiu súdu o povolení žalovaným plniť
uloženú povinnosť mesačnými splátkami je potrebné uviesť, že takéto rozhodnutie je nezlučiteľné s
rozhodnutím o zamietnutí nároku za úver po vyhlásení mimoriadnej splatnosti, ako ho súd odôvodnil.
Výrok o zamietnutí úroku za úver po vyhlásení predčasnej splatnosti a výrok o povolení plniť dlh v
splátkach jednoducho nemôžu existovať súčasne. Súd v odôvodnení rozsudku uvádza aj, že: úrokom
sa jednoducho rozumie odplata za to, že veriteľ svoje peniaze obetuje v prospech dlžníka a očakáva,
že ten mu ich vráti aj s odplatou riadne a včas, nakoľko veriteľ v čase, keď tieto peniaze poskytol
dlžníkovi, nemohol s nimi disponovať a brať z nich želané úžitky. Rozhodnutie zamietnuť nárok za úver po
vyhlásení predčasnej splatnosti súd odôvodnil poukázaním na uznesenie KS v Prešove: 6Co/190/2014,
z ktorého vyplýva, že veriteľ nemá nárok na úroky ako cenu peňazí, ktoré prenechal dlžníkovi, po
vyhlásení predčasnej splatnosti, nakoľko dlžník už nemôže splácať v splátkach, keďže veriteľ si môže
nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa
a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Je teda nepochybné, že súd nemôže rozhodnúť o zamietnutí nároku na úroky po splatnosti z
dôvodu, že veriteľ má nárok na jednorazové vrátenie istiny a súčasne umožniť dlžníkovi dlh plniť v



splátkach. Rozhodnutím o umožnení žalovaným plniť dlh v splátkach súd jej odňal možnosť domáhať
sa jednorazového vrátenia istiny, a teda negoval dôvod na zamietnutie žaloby v časti jej nároku na úrok
za úver po splatnosti. Súd kombináciou výroku o zamietnutí jej nároku na úroky za úver po splatnosti
s výrokom o povolení žalovaným plniť uloženú povinnosť v splátkach ponechal finančné prostriedky v
ich dispozícii a zakázal jej odplatu za to, že nemá svoje finančné prostriedky k dispozícii, teda prakticky
súd im poskytol bezodplatnú pôžičku, a to z jej majetku. Z uvedených dôvodov považuje rozsudok v
napádanom rozsahu za nesprávny a navrhuje ho v napádanom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu na
ďalšie konanie. Uplatňuje si náhradu trov odvolacieho konania.
4. Žalovaný v 2.rade podal k odvolaniu nasledovné vyjadrenie: Keďže je bez trvalého pracovného
pomeru a spolu s družkou vychováva 4 deti, nie je v stave vyplatiť dlžnú sumu naraz a preto žiada, aby
pôvodný rozsudok, ktorým im bola uložená povinnosť splatiť uvedený dlh mesačnými splátkami 100 €
zostal v platnosti.
5. Podľa § 470 ods.1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.
6. Podľa § 474 CSP tento zákon nadobúda účinnosť 1. júla 2016.
7. Rozsudok, okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výroku, ktorým sa žalovaným
povoľuje žalovanú sumu spolu s trovami konania splácať v pravidelných mesačných splátkach po 100 €
mesačne vždy do 30. dňa v mesiaci, počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku až do úplného zaplatenia
dlhu pod hrozbou straty výhody splátok, nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 367
ods.1 a § 379 CSP), preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom preskúmavaný.
8. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, a zistil, že čo sa
týka výroku rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, neboli splnené podmienky na potvrdenie
rozsudku, ani na jeho zrušenie, lebo rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci [§ 365 ods.1 písm. h) CSP], preto ho podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalovaní sú povinní spoločne
a nerozdielne zaplatiť žalobkyni úrok za úver zo sumy 20 700,30 € vo výške 6,69 % p. a. od 13.10.2015
do zaplatenia.
9. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a
použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad
o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.
10. Súd prvej inštancie, pokiaľ zamietol žalobu v prevyšujúcej časti, z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu nevyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu, čo je zrejmé zo
skutočností uvedených v odvolaní, ktoré odvolací súd považuje v celom rozsahu za opodstatnené.
11. Čo sa týka úrokov zo zmluvy o úvere (nie úrokov z omeškania) súdna prax zatiaľ nie je zjednotená,
resp. ustálená (žalobkyňa označila v odvolaní celý rad rozhodnutí, v ktorých súdy zaujali odlišný právny
názor, než je uvedený v rozhodnutí KS v Prešove 6Co/190/2014 z 30.6.2015) a odvolaciemu súdu je
z jeho činnosti známe, že na NS SR bol podaný podnet na zaujatie zjednocovacieho stanoviska, či v
prípade neplatenia úveru dlžníkom a následného odstúpenia od úverovej zmluvy zo strany veriteľa a
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, má dlžník zaplatiť aj úroky ako cenu služby alebo iba úroky
z omeškania.
12. Uznesenie 4Obo 143/98 z 1.7.2000 NS SR [uverejnené v časopise Zo súdnej praxe, ročník 2000, pod
poradovým (publikačným) č.43/2000] nepotvrdzuje právny názor súdu, lebo jeho právna veta (Dôsledok
omeškania s platením úrokov) znie tak, že zmluvou o úvere sa dlžník zaväzuje vrátiť poskytnuté
peňažné prostriedky a zaplatiť úroky a úroky sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto dôsledkom
omeškania s ich platením je zo zák. vyplývajúca povinnosť platiť úroky z omeškania, pričom v poznámke
k tomuto uzneseniu sa uvádza, že osoba prijímajúca úver (dlžník) zo zmluvy o úvere podľa § 497 a
n. Obch. zák. preberá jednak povinnosť poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a od doby poskytnutia



peňažných prostriedkov do dňa ich vrátenia aj povinnosť platiť úroky, že výška úrokovej sadzby je
spravidla dohodnutá priamo v zmluve, ak nie, ich výška sa určí podľa § 502 ods.1 Obch. zák. (vo výške
obvyklých úrokov požadovaných za bankové úvery v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy) a,
že úroky v tomto prípade nie sú sankciou za porušenie povinnosti, ale stávajú sa súčasťou peňažného
záväzku dlžníka, preto aj omeškanie s ich platením zák. sankcionuje povinnosťou platiť z nezaplatenej
splatnej sumy úroky z omeškania.
13. Rovnako tak ani z uznesenia IV.ÚS 476/2012-14 z 18.9.2012 ÚS SR nevyplýva, že dohodnuté
úroky (zmluvne úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok), lebo
ÚS iba skúmal, či existujú skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie KS
bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo
zmysel práva na súdnu ochranu, resp. či postup a rozhodnutie KS, vychádzajú z aplikácie konkrétnej
zákonnej procesnoprávnej úpravy, a či ich možno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd,
ale sa výslovne nevyjadril k správnosti alebo nesprávnosti právneho názoru, zaujatého súdmi pri výklade
noriem hmotného práva, z ktorých pri rozhodovaní vychádzali.
14. Čo sa týka výroku, ktorým žalovaným sa povoľuje žalovanú sumu spolu s trovami konania
splácať v pravidelných mesačných splátkach po 100 € mesačne vždy do 30. dňa v mesiaci, počnúc
právoplatnosťou tohto rozsudku až do úplného zaplatenia dlhu pod hrozbou straty výhody splátok, zistilo
sa, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie rozsudku (§ 387 ods.1 CSP), ani na jeho zmenu (§
388 CSP), lebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil stranám sporu, aby uskutočňovali
im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tento
nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, preto rozsudok v uvedenom výroku,
podľa § 389 ods.1 písm. b) CSP, zrušil a podľa § 391 ods.1 CSP vec vrátil súdu na ďalšie konanie a
nove rozhodnutie.
15. Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký a medzi jeho zložky možno
zaradiť predovšetkým (o. i.) aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
16. Podľa § 220 ods.2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
17. ÚS SR opakovane judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces
(konanie) podľa Čl.46 ods.1 Ústavy SR (uverejnenej pod č.460/92 Zb., v znení neskorších ústavných
zákonov),Čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd (úst.zák.č.23/91 Zb.) a Čl.6 ods.1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného oznámením č.209/92 Zb. a č.102/99 Z. z.)
je aj právo strán sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
18. Výrok rozsudku, ktorým žalovaným sa povoľuje žalovanú sumu spolu s trovami konania splácať
v pravidelných mesačných splátkach po 100 € mesačne vždy do 30. dňa v mesiaci, počnúc
právoplatnosťou tohto rozsudku až do úplného zaplatenia dlhu pod hrozbou straty výhody splátok
neobsahuje žiadne odôvodnenie, lebo sa v ňom ani necituje žiadne ust. CSP a nepodáva sa výklad
o tom, aké majú strany sporu na základe zisteného skutkového stavu, podľa použitého ust. práva a
povinnosti, preto nezodpovedá požiadavke riadneho, hoci len stručného, odôvodnenia a má za následok,
že také rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Pre strany sporu to znamená
porušenie ich práva na spravodlivý proces, lebo im neumožňuje efektívne využitie ich procesného práva
na napadnutie rozhodnutia súdu odvolaním (§ 355 ods.2 CSP), t. j. aby mohli odvolanie odôvodniť z
hľadiska § 365 ods.1,3 CSP, lebo ak rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, v takom prípade strana
sporu objektívne nemá ani možnosť posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia (postupu súdu)
a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť, ktorým odvolacím dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bola
v odvolacom konaní úspešná. Preto ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, lebo neobsahuje žiadne
dôvody, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu na ďalšie konanie.
19. Povinnosťou súdu bude opätovne rozhodnúť o lehote na plnenie (§ 232 ods.2,3 CSP), rozhodnutie
riadne odôvodniť (§ 234 ods.2,§ 236 a § 220 ods.2 CSP) a vysporiadať sa aj so všetkými skutočnosťami
uvedenými v odvolaní..
20. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods.3
CSP).



21. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.