Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/92/2019 z 29. 4. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 29. apríla 2019, sp. zn. 11Co/92/2019, ECLI:SK:KSZA:2019:5118210483.1 Krajský súd Žilina | 11Co/92/2019 | ECLI:SK:KSZA:2019:5118210483.1 | 2019-04-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ee388185-bfaf-4e74-9d81-fd6015886382 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5118210483.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/92/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5118210483
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5118210483.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a
členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcu: G. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom O. B. č. XXX, právne zastúpený JUDr. Annou Šeligovou, advokátkou, so sídlom L. P. XXXX/X,
G.. L. E., proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
Štúrova č. 2, Bratislava, o zaplatenie 1.484,84 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č. k. 14C/33/2018-48 zo dňa 24. januára 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi proti žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“) uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 1.484,84 eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania od 10.08.2017 do
zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanej uložil povinnosť nahradiť trovy konania v
plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“). V
dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané a v
konaní nebolo ani sporné, že voči žalovanému bolo vznesené obvinenie pre prečin ublíženia na zdraví
podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, a to uznesením povereného príslušníka PZ Okresného riaditeľstva
PZ SR, Obvodného oddelenia PZ Žilina - okolie zo dňa 17.12.2012, ČVS: ORP-1537/ZOZA-2012, pričom
proti obvineniu žalobca podal sťažnosť ako obvinený, ktorej vyšetrovateľ ani prokurátor nevyhoveli
(viď uznesenie Okresnej prokuratúry Žilina č. k. 2Pv 646/2012-9 zo dňa 19.02.2013 a 20.01.2014).
Rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 35T/163/2014 zo dňa 27.06.2016, ktorý sa stal právoplatným
a vykonateľným dňa 13.07.2016, bol žalobca ako obžalovaný oslobodený spod obžaloby prokurátora,
pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. Listom zo dňa 10.05.2017 žalobca požiadal
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle
§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zák. 514/2003 Z. z.“). Ministerstvo spravodlivosti
SR žiadosť postúpilo Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, ktorá listom zo dňa 01.08.2017
oznámila žalobcovi, že ako orgán oprávnený zastupovať Slovenskú republiku pri konaní o náhrade škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím žalobcom požadovaný nárok neuspokojí. Na základe uvedeného
súd prvej inštancie konštatoval, že v súvislosti so žalobcom uplatneným nárokom na náhradu škody
bol dodržaný postup v zmysle citovaného právneho predpisu (§ 5, § 6 zák. č. 514/2003 Z. z.). Trestné
konanie sa zásadne odlišuje od iných verejných a súkromných konaní na základe Civilného sporového
poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho poriadku, že sa jedná o spor štátu daný
záujmom potrestať osobu za spáchanie prečinu či zločinu (ak sú predpoklady trestnej zodpovednosti),
vyšetriť takéto konania a dosiahnuť nápravu a satisfakciu. Je to fakticky spor štátu a obvineného -



obžalovaného. V prípade oslobodenia spod obžaloby, Trestný poriadok, ale ani Trestný zákon nemá
ustanovenia o náhrade trov konania. Teda citovaná judikatúra súdov (vrátane žalobcom citovaný nález
ústavného súdu) vyjadruje len logickú premisu, že ak bolo právoplatne rozhodnuté o oslobodení spod
obžaloby (mimo nespôsobilosti, absencie zodpovednosti), nemožno hľadieť na vznesenie obvinenia
(ktorým bolo začaté stíhanie osoby žalobcu) ako na zákonné. Uvedené nevyjadruje, že by policajt
(vyšetrovateľ) či prokurátor pochybili a nemali ho vydať. Predstavuje len zásadu, že takýmto konaním
nemôže byť spôsobený zásad do práv žalobcu, a mimo nárokov podľa § 3 ods. 1 písm. c/ zák. č.
514/2003 Z. z. musí na základe žiadosti dôjsť aj k náhrade účelne vynaložených trov konania. Určite
takýto postup nemožno stotožňovať so základným výkladom „nezákonnosti“, teda rozhodnutím v rozpore
so zákonom, rozhodnutím mimo právomoci a pod. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ktoré boli
judikované aj najvyššími súdnymi autoritami zverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009, uverejnený v Zbierke rozhodnutí a
stanovísk NS SR pod č. 57/2010, rozsudok NS SR sp. zn. 8 Cdo 289/2014 zo dňa 14. októbra 2015,
uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č. 1/2016 pod číslom 6), ktoré tvoria
ustálenú rozhodovaciu prax, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcom uplatnený nárok je v
celom rozsahu dôvodný. Žalovaný v konaní neprodukoval také tvrdenia a názory, ktoré by presvedčili
okresný súd k možnosti odklonu od už ustálenej rozhodovacej praxe. Pokiaľ sa týka výšky nároku,
túto okresný súd určil podľa presného a položkovitého vyčíslenia tarifnej náhrady v zmysle § 12 ods.
3 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Súd prvej inštancie zároveň priznal žalobcovi podľa § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/93 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj právo na zaplatenie úrokov z omeškania od 10.08.2017, teda
po oznámení o odmietnutí nároku podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.

2. Proti uvedenému rozsudku žalovaná (ďalej aj „odvolateľka“) podala odvolanie z dôvodov, že okresný
súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne
právne posúdil. V tejto súvislosti predovšetkým namietala nesprávne vyhodnotenie a posúdenie otázky
vylúčenia zodpovednosti žalovaného podľa § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. Namietala
dôvodnosť samotného nároku, keď uviedla, že v danom prípade uznesenie o vznesení obvinenia nie
je nezákonné, a teda ani titul náhrady škody nie je daný. Podľa presvedčenia žalovanej nezákonným
rozhodnutím je iba právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť
príslušným orgánom. Uznesenie o vznesení obvinenia nepredpokladá istotu, že skutok sa stal a že
ho skutočne spáchal obvinený, ale vyjadruje istú mieru pravdepodobnosti o jej spáchaní touto osobou.
Uznesenie o vznesení obvinenia tak nie je nezákonným z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca
pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa v neskorších štádiách trestného konania z rôznych
dôvodov nepotvrdí tak, ako uvádza Ústavný súd SR v náleze II. ÚS 163/2013 zo dňa 13. novembra
2013. Iný záver by nepochybne viedol k popretiu základnej ústavnej zásady o prezumpcii neviny, k
popretiu účelu samotného trestného konania, resp. jeho časti, t. j. z prípravného konania, ktoré by de
facto stratilo svoj význam a viedlo by k záveru o tom, že stíhať možno len osoby, ktorých vina je v čase
vznesenia obvinenia bez akýchkoľvek pochybností preukázaná. Pritom orgány činné v trestnom konaní
majú zákonnú povinnosť stíhať osobu, ktorá je dôvodne podozrivá zo spáchania trestného činu, preto pri
vznesených obvineniach je prípustná istá miera pochybnosti o spáchaní tohto skutku obvineným, pričom
uvedené je predmetom ďalšieho vyšetrovania, ktoré predstavuje najvýznamnejšiu časť prípravného
konania. Uznesenie o vznesení obvinenia nie je nezákonné len preto, že bol obžalovaný spod obžaloby
oslobodený. Zákon č. 514/2003 Z. z. vymedzuje striktne a jednoznačne, aké rozhodnutie možno
považovať za nezákonné. Odvolateľka vyslovila presvedčenie, že nezákonným rozhodnutím je iba
právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom,
to sa v danom prípade nestalo. Pokiaľ je postup orgánov činných v trestnom konaní legálny a titul
uplatňovanej náhrady škody zákonný, je namieste zvážiť tiež postup podľa § 3 Občianskeho zákonníka
náhradu škody, aj s ohľadom na citované ustanovenie nepriznať, pretože výkon takéhoto práva by bol
v rozpore s dobrými mravmi. „Paušálne“ zaväzovanie štátu na náhradu škody len preto, že nedošlo
k odsúdeniu obžalovaného a len preto, že objektívna zodpovednosť je súdom vykladaná nad rámec
zákona (extenzívny výklad, nezákonnosť uznesenia), je v rozpore so zmyslom a účelom zákona. Keďže
pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným rozhodnutím je potrebné
súčasné splnenie troch kumulatívnych podmienok, t. j. existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody
a príčinná súvislosť medzi namietaným rozhodnutím a vznikom škody, pričom v tomto prípade nie
je splnená základná podmienka, a to existencia nezákonného rozhodnutia, nie je daný v tejto veci
už samotný základ nároku uplatňovaného žalobcom. V závere podaného odvolania odvolateľka ešte



namietala aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie Z vyššie uvedených dôvodov
žiadala rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalobca v podanom vyjadrení odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako
vecne správny potvrdil, stotožňujúc sa s jeho dôvodmi. V súvislosti s tvrdeniami odvolateľky poukázal na
závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 540/2016-33 zo dňa 13.12.2016 a tiež na závery
prijaté súdnou judikatúrou, zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR.
Vyslovil presvedčenie, že bola dostatočne potvrdená dôvodnosť jeho žaloby a žalovanej boli vyvrátené
jej tvrdenia o (ne)zákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379,
§ 380 a § 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219
ods. 3 CSP, a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu
odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie
citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho
rozhodnutia. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca
spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvárajú organickú kompletizujúcu
jednotu. Z ustanovenia § 387 ods. 2 CSP vyplýva, že ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na
dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné
skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak
zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

7. V danom prípade okresný súd vykonal dokazovanie v prejednávanej veci náležitým spôsobom, v
potrebnom rozsahu a spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania, umožnil
stranám sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak
procesnú aktivitu strán, ako aj meritum veci. Odvolacie dôvody žalovanej vyhodnotil odvolací súd ako
neopodstatnené, pričom zároveň nezistil ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací
súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie po vykonaní a vyhodnotení
dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré je
dostatočne podrobné, ale i jasné, zrozumiteľné a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými
relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritériá odôvodnenia
uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.

8. Žalovaná v podanom odvolaní uvádza tie isté argumenty ako v prvoinštančnom konaní, avšak s týmito
sa riadne vysporiadal už okresný súd.

9. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného
do 30. júna 2004. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu
zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti
občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela
k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s
prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné
stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania
sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim
meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok
trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú



napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo
15/2009 zo dňa 18.08.2010).

10. Zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu bez ohľadu na zavinenie, ktorej
sa štát nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri
rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania
vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie.
I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. je zrušenie alebo
zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmyslom
právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu je, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či
nezákonným zásahom štátu bola odčinená (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009).

11. Z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR možno teda vyvodiť záver, že i keď zákon č. 514/2003
Z. z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby,
judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím
a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to
z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie
právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie
trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia,
ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v
tomto prípade neviaže na nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného
stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania.

12. V danom prípade ide o teleologický výklad zákona vychádzajúci zo zmyslu a účelu právneho
predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3
Ústavy SR. Nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je
potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať
výklad, výklad, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím
o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto
rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké
dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť.
Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že
zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného
stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň
znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť
rozhodnutia o začatí trestného stíhania (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009).

13. Pokiaľ ide o judikatúru vyšších súdov, táto je právne záväzná len vo veci, ktorej sa priamo
dotýka. To však neznamená, že judikatúra vyšších súdov nie je aplikovateľná aj na prípady skutkovo
a právne totožné. Rozhodovanie v súlade s ustálenou súdnou praxou je naplnením požiadavky
spravodlivého procesu a princípu právnej istoty vyjadreného v čl. 2 ods. 2 základných princípov CSP.
Ustálená rozhodovacia prax má byť vytváraná najvyššími súdnymi autoritami. Sporové strany legitímne
očakávajú, že ich spor bude rozhodnutý za obdobnej skutkovej a právnej situácie rovnakým spôsobom,
a to najmä v situácii, ak v podobnej veci existujú publikované rozhodnutia. Ak súd dospeje k záveru, že v
prejednávanej veci nastala typická situácia riešená už v judikatúre súdov určitým spôsobom, má právnu
možnosť v odôvodnení rozsudku jednoducho odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax. Pokiaľ sa však
chce súd od takejto praxe odkloniť, jeho zákonnou povinnosťou je dôkladne vysvetliť, z akých dôvodov
nebolo možné v prejednávanej veci akceptovať stranou prezentovanú súdnu prax. Odklon od ustálenej
praxe pritom môže byť odôvodnený rozdielnosťou skutkového stavu, ale aj vývojom právneho názoru.
Bezvýnimočne však platí, že odôvodnenie odklonu musí byť dôkladné a presvedčivé (§ 220 ods. 2 CSP).
V súdenej veci však neboli preukázané také skutkové a právne okolnosti, pre ktoré by bolo dôvodné sa
odchýliť od ustálenej súdnej praxe. S právnym názorom vyjadreným v citovanom uznesení Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.08.2010 sa stotožnil aj Ústavný súd SR v náleze č. k. II.
ÚS 25/2011-33 zo dňa 24.03.2011, ako aj v náleze č. k. I. ÚS 320/2016-49 zo dňa 07.07.2016. Preto
s odkazom na čl. 2 ods. 2 CSP nevidel ani odvolací súd dôvod na odklon od rozhodnutia Najvyššieho



súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.08.2010. K prezentovaným záverom Najvyššieho súdu SR
sa prikláňa aj rozhodovacia činnosť Krajského súdu v Žiline (viď rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 10Co/15/2018 zo dňa 31.01.2018, sp. zn. 11Co/55/2017 zo dňa 25.07.2017 a sp. zn. 7Co/283/2018
zo dňa 27.03.2019).

14. Pokiaľ žalovaná poukazovala v odvolaní na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013 z
13.11.2013, v ktorom bolo vyslovené, že nemožno automaticky bez akéhokoľvek odôvodnenia každé
uznesenie o vznesení obvinenia považovať za nezákonné len preto, že v trestnom konaní nedošlo k
odsúdeniu obžalovaného. V tento súvislosti odvolací súd už vyššie poukazoval na nález Ústavného
súdu SR č. k. I. ÚS 320/2016-49 zo dňa 07.07.2016 s opačným názorom, ktorý bol prijatý neskôr ako
nález označený žalovaným. Rovnako v ďalších neskorších nálezoch č. k. I. ÚS 395/2016-26 zo dňa
14.09.2016, č. k. I. ÚS 540/2016-33 zo dňa 13.12.2016 vyslovil obdobný právny záver.

15. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne
správny, a preto ho potvrdil, vrátane rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania, ktoré zodpovedajú
pomeru úspechu a neúspechu žalobcu vo veci.

16. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 1 s poukazom na ust. § 255 ods. 1
CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu vznikol voči žalovanej nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu.

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)



Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)