{"guid": "01fda131-ae2b-493b-928a-8f949bba67db:163478c8-3a82-4e94-84a1-eef744148334", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8615010180.1", "spisova_znacka": "10To/13/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 10To/13/2016 z 8. 11. 2016", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Prešov z 8. novembra 2016, sp. zn. 10To/13/2016, ECLI:SK:KSPO:2016:8615010180.1", "identifikacne_cislo": "8615010180", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Matej Okály", "sudca_id": 1285, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-matej-okaly-1285", "datum_vydania": "2016-11-08", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Trestné právo"], "podoblast": ["Poriadok vo verejných veciach"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/300", "nazov": "TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-323.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 323 ods. 1 písm. a) TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-323.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-323"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/300#paragraf-323"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/163478c8-3a82-4e94-84a1-eef744148334", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8615010180.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2016:8615010180.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2016:8615010180.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10To/13/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8615010180
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Monok
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8615010180.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr.
Evy Rešatkovej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa X.XX.XXXX, v trestnej veci
proti obžalovanému O. G. pre prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) Tr. zákona, o
odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Z. sp. zn. XT/XX/XXXX zo dňa X.XX.XXXX takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku   z a m i e t a    odvolanie obžalovaného O. Kmeca.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný O. G. uznaný za vinného z prečinu útoku na verejného činiteľa
podľa § 323 ods. 1 písm. a) Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

- dňa XX.XX.XXXX v čase okolo XX.XX hod. na P. oddelení PZ v B., okres Z., po predchádzajúcom
zaistení jeho osoby na základe súdneho príkazu na dodanie do výkonu trestu, predstieral nevoľnosť a
požiadal o pohár vody a následne po odopnutí služobných pút fyzicky napadol člena policajnej hliadky
ppráp. L.. F. F. tak, že kolenom kopol do oblasti brucha a potom päsťami oboch rúk udrel do hrudníka
a pokúsil sa o útek, pričom ppráp. L.. F. F. spôsobil pomliaždenie brušnej dutiny a hrudníka s dobou
liečenia a práceneschopnosti v trvaní X dní.

Za to mu bol podľa § 323 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 4, § 37 písm. m) Tr. zákona uložený trest
odňatia slobody vo výmere XX mesiacov, pre výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zákona
zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku poškodení S. zdravotná poisťovňa, a.s. a O. vnútra SR boli odkázaní s
nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Proti uvedenému rozsudku, ihneď po jeho vyhlásení, podal obžalovaný odvolanie, ktoré neskôr
prostredníctvom svojho obhajcu aj písomne odôvodnil. Uviedol, že sa necíti byť vinným a že skutok,
ktorý je mu kladený za vinu, nespáchal. Má podozrenie, že celý útok na verejného činiteľa zinscenovali
policajti z obavy z následkov vlastnej zodpovednosti za to, že im ušiel po zadržaní. Skutok sa nestal
takým spôsobom, ako to opisoval pri svojom výsluchu L. a už vôbec mu nespôsobil poranenia, aké sú
popísané v spise. Ak by ho mal naozaj päsťami oboch rúk udrieť do hrudníka a predtým kopnúť do
oblasti brucha, evidentne by mu nespôsobil ani optické zranenia v takom rozsahu, ako sú na predloženej
fotodokumentácii. Pokiaľ si to niekto skúsi zistí, že po údere alebo náraze pästí do oblasti hrude cez odev
človeka, nie je možné spôsobiť takéto zranenia. Vyzerá to podľa neho tak, ako keby takéto začervenanie
vzniklo opätovným udieraním dlane ruky do oblasti hrudníka bez odevu poškodeného. Obdobne je to aj
s neexistujúcim kopancom do brucha. On sa k spáchaniu skutku priznal, ale tento sa stal inak, ako je
to uvedené v obžalobe. On naozaj požiadal o pohár vody, nie preto, že by mu bolo nevoľno, ale preto,
lebo bol smädný a keď zistil, že by mohol ujsť, tak sa o to pokúsil. Telom odstrčil policajta, ktorý stál
pri dverách a vybehol vonku. Druhý policajt celú situáciu vôbec nevidel a takto vypovedal aj vo svojej



výpovedi. Existujú teda dve varianty popísania toho, ako sa skutok stal. Priebeh skutku odlišne popisuje
svedok F. a inak ho popisuje on. Existuje teda tvrdenie proti tvrdeniu a nevidí dôvod, prečo by mal
súd uveriť policajtovi a nie jemu. Naviac, ak opísané zranenia policajta evidentne odporujú popísanému
mechanizmu ich vzniku. V prípade, že súd neverí jeho tvrdeniam o nemožnosti vzniku takých zranení
policajta F., aké sú uvedené vo fotodokumentácii, nech sa k mechanizmu vzniku zranení vyjadrí znalec a
nech sa nariadi znalecké dokazovanie. Tvrdenie o tom, že spôsobil nejaké pomliaždenie brušnej dutiny
a hrudníka poškodenému, nie je pravda. Aspoň nie tak, ako to hovorí poškodený, pretože takto zranenia
vzniknúť nemohli. Ak by došlo u svedka F. k vzniku nejakých zranení, tieto mohli vzniknúť napríklad
aj pri tom, keď ho policajti prenasledovali a dostihli. Zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe i v
napadnutom rozsudku sa necíti byť vinným. Považuje to za „pritiahnuté za vlasy\" a má podozrenie,
že ide o pomstu orgánov činných v trestnom konaní. Aj pokiaľ sa týka trestu, má voči jeho výmere
námietky. Ten istý sudca mu trestným rozkazom pôvodne v tejto veci uložil za taký istý skutok a za
takej istej dôkaznej situácie trest odňatia slobody v trvaní XX mesiacov. Po tom, čo podal odpor zistil
ten istý sudca, že prevažujú v jeho prípade priťažujúce okolnosti a preto primeraným trestom je trest
odňatia slobody v trvaní XX mesiacov, teda vyšší o XX mesiacov. Domnieva sa, že takéto rozdávanie
trestov je neštandardné. Podľa neho neprevažujú v jeho prípade priťažujúce okolnosti. Je pravdou, že v
minulosti bol odsúdený, čo je priťažujúcou okolnosťou, ale na druhej strane sa k spáchaniu skutku priznal
a trestný čin úprimne oľutoval a naozaj aj ľutuje. Žiadne ďalšie priťažujúce ani poľahčujúce okolnosti v
jeho prípade nie sú, preto nemôže ísť o prevahu priťažujúcich okolností, ako to súd uvádza v dôvodoch
napadnutého rozsudku. Navrhol preto, aby druhostupňový súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil na
nové prejednanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa s tým, aby bolo nariadené znalecké dokazovanie
znalcom z odboru zdravotníctva, ktorý zistí mechanizmus vzniku zranení na tele poškodeného, prípadne
aby ak to výsledky dokazovania umožňujú, ho súd spod obžaloby za žalovaný skutok oslobodil pri použití
zásady „v pochybnostiach v prospech obžalovaného\", lebo okrem výpovede poškodeného proti nemu
nesvedčí žiadny iný reálny dôkaz o tom, že sa skutok stal tak, ako sa to uvádza v napadnutom rozsudku.

Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, pritom prihliadal
len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.

Po takomto preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

V konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu veci,
o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na spravodlivé rozhodnutie. Súd
vykonané dôkazy vyhodnotil spôsobom uvedeným v § 2 ods. 12 Tr. poriadku a takýmto postupom dospel
k správnym skutkovým a následne i právnym záverom.

Z dôvodov napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré dôkazy boli pred súdom prvého  stupňa   vykonané,
ako  aj   to,  ktoré  skutočnosti   z  jednotlivých   dôkazov vyplynuli. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku vyplýva aj skutočnosť, ako prvostupňový súd jednotlivé dôkazy hodnotil. V tomto smere sú
dôvody napadnutého rozsudku podrobné a vecne správne, a preto na tieto krajský súd v podrobnostiach
aj poukazuje.

Len vzhľadom na odvolacie námietky krajský súd považuje za potrebné niektoré skutočnosti zdôrazniť.

Napriek tomu, že obžalovaný spáchanie trestného činu na hlavnom pojednávaní poprel, brániac sa
tým, že on poškodeného policajta ppráp. L.. F. F. nekopol a ani neudrel, tak aj podľa krajského súdu
výrok o vine je možné oprieť o súhrn dôkazov, ktoré po ich zhodnotení jednoznačne a bez rozumných
pochybností odôvodňujú záver, že sa skutok stal a že ho ako trestne zodpovedný subjekt spáchal
obžalovaný.

V prvom rade je potrebné poukázať na svedeckú výpoveď ppráp. L.. F. F., ktorý na hlavnom pojednávaní
zhodne s prípravným konaním hodnoverne a logicky popísal, ako ho obžalovaný v snahe utiecť zo
zadržania udrel rukami a kolenom, po čom on spadol do polosedu a následne obžalovaného pri
odomykaní dverí chytil okolo pása, pričom ho tento kopol do tváre a vybehol von. Na svojich tvrdeniach
zotrval aj pri konfrontácii s obžalovaným vykonanej na hlavnom pojednávaní.



Tento priebeh skutkového deja potvrdzujú aj dôkazy objektívneho charakteru, pretože z lekárskych správ
a fotodokumentácie je zrejmé, že ppráp. L.. F. F. utrpel v oblasti brušnej dutiny, hrudníka a ľavého kolena
zranenia, ktoré si vyžiadali jeho práceneschopnosť po dobu X dní.

Pravdivosť tvrdení ppráp. L.. F. F. je zrejmá aj z obsahu výpovede svedka O.. F. G., ďalšieho
službukonajúceho policajta, ktorý síce samotné napadnutie kolegu F. nevidel, avšak keď po buchote a
výkriku vyšiel na chodbu, tak videl, ako kolega F. vstáva zo zeme. Rovnako videl aj jeho zranenia na
bruchu.

Touto svojou výpoveďou svedok G. súčasne spochybnil tvrdenia obžalovaného, ktorý na hlavnom
pojednávaní tvrdil, že poškodený F. po jeho útoku na zem nespadol.

Napokon, obžalovaný sa v prípravnom konaní (a to aj za prítomnosti obhajcu) k spáchaniu činu v
podstate priznal, keď dňa X.X.XXXX vypovedal, že  rukami udrel do hrude policajta, pričom si nepamätá,
či ho kopol svojou nohou, no aj dňa XX.X.XXXX vypovedal, že všetko, čo uviedol vo svojej výpovedi
dňa X.X.XXXX je pravda, no nepamätá si, že by policajta aj kopol a ak sa to náhodou stalo, tak to bolo
neúmyselné pri úteku. Rozpory vo svojich výpovediach na hlavnom pojednávaní vysvetlil len tým, že
on nič také v prípravnom konaní nepovedal. Také vysvetlenie však vzhľadom na prítomnosť obhajcu
pri výsluchu v prípravnom konaní dňa XX.X.XXXX ani podľa odvolacieho súdu za hodnoverné nie je
možné považovať.

Vzhľadom na obsah vykonaných dôkazov preto ani krajský súd nemá pochybnosti o tom, že skutok tak,
ako ho ustálil prvostupňový súd v napadnutom rozsudku, sa stal a že ho ako trestne zodpovedný subjekt
spáchal obžalovaný.

S ohľadom na vykonané dokazovanie by na uvedený záver odvolacieho súdu  nemalo vplyv ani
doplnenie dokazovania znaleckým posudkom z odboru zdravotníctva, ktoré obžalovaný prvýkrát navrhol
až v odvolaní proti napadnutému rozsudku. Mechanizmus zraní poškodeného totiž nepochybne vyplýva
z výpovede L.. F. i z výpovedí obžalovaného z prípravného konania, pričom žiadne pochybnosti o
mechanizme ich vzniku nie je možné vyvodiť ani z lekárskej správy. Naviac je potrebné konštatovať, že
priebeh deja podľa tvrdení obžalovaného nie je ani logický, pretože už s ohľadom na veľkosť miestnosti
na stráženie, postavenie obžalovaného a poškodeného a aj iné okolnosti je zrejmé, že na prekonanie
odporu poškodeného musel obžalovaný za účelom úteku vyvinúť väčšiu intenzitu násilia, po ktorom je
možné očakávať zranenia. Inak by sa obžalovanému utiecť z malej miestnosti na stráženie a následne
aj z budovy OO PZ nemohlo podariť utiecť.

Vzhľadom na tieto skutočnosti, ale aj vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaný a jeho obhajca
po dokazovaní na hlavnom pojednávaní, ale aj v prípravnom konaní, žiadny návrh na doplnenie
dokazovania nemali, je zrejmé, že ide o návrh na doplnenie dokazovania účelový, len v snahe predĺžiť
trestné konanie. Preto jeho vykonanie odvolací súd odmietol.

Správne zistenému skutkovému stavu zodpovedá potom aj právna kvalifikácia. Je totiž nepochybné,
že obžalovaný použil násilie v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa. Konal pritom vo
forme priameho úmyslu (§ 15 písm. a) Tr. zákona). Tým po objektívnej i subjektívnej stránke naplnil
všetky pojmové znaky prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) Tr. zákona.

Pochybenia, ktoré by bolo možné napraviť v prospech obžalovaného nezistil krajský súd ani pri
rozhodovaní o treste. Prvostupňový súd totiž, po zohľadnení zásad ukladania trestov uvedených v ust.
§ 34 ods. 1 až 4 Tr. zákona, uložil obžalovanému trest odňatia slobody na dolnej hranici ustanovenej v
§ 323 ods. 1 Tr. zákona, upravenej podľa § 38 ods. 4 Tr. zákona vo výmere XX mesiacov.

K úprave dolnej hranice trestu podľa § 38 ods. 4 Tr. zákona, jej zvýšením o jednu tretinu, prvostupňový
súd po dokazovaní na hlavnom pojednávaní musel pristúpiť, pretože u obžalovaného správne zistil len
jednu priťažujúcu okolnosť uvedenú v § 37 písm. m) Tr. zákona (bol už za trestný čin odsúdený), ale
nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť. Na hlavnom pojednávaní, oproti prípravnému konaniu, sa totiž
obžalovaný k spáchaniu trestného činu nepriznal a neprejavil ani skutočnú ľútosť nad jeho spáchaním,
čo je zrejmé aj z jeho vyjadrenia na hlavnom pojednávaní pri konfrontácii s poškodeným F., ktorému
vytkol, že mu dal vodu, hoci vedel z akého dôvodu je v pátraní. Je zrejmé, že práve v dôsledku zmeny



vo výpovedi obžalovaného na hlavnom pojednávaní už prvostupňový súd, oproti rozhodnutiu v trestnom
rozkaze založenom len na dokazovaní vykonanom v prípravnom konaní, poľahčujúcu okolnosť uvedenú
v § 36 písm. l) Tr. zákona (priznal sa k trestnému činu a jeho spáchaniu úprimne oľutoval) po dokazovaní
na hlavnom pojednávaní v napadnutom rozsudku obžalovanému priznať nemohol. Odvolacia námietka
obžalovaného je preto aj v tomto smere nedôvodná. Za relevantnú nie je možné považovať ani jeho
námietku, že s ním v prípravnom konaní prokurátor neuzavrel, napriek jeho záujmu, dohodu o vine a
treste.

Za rozhodnutie v súlade so zákonom je potrebné považovať aj rozhodnutie súdu prvého stupňa o
spôsobe výkonu trestu, keď podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zákona obžalovaného pre jeho výkon zaradil
do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Obžalovaný totiž v posledných desiatich
rokoch pred spáchaním predmetného trestného činu bol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol
uložený za úmyselný trestný čin (za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1
písm. e) Tr. zákona, kde trest odňatia slobody vo výmere 1 mesiaca, uloženého v konaní sp. zn. XT/
XXX/XXXX, vykonal dňa X.X.XXXX).

Keďže teda krajský súd nezistil žiaden dôvod na zmenu rozhodnutia v prospech obžalovaného, jeho
odvolanie ako nedôvodné v zmysle ust. § 319 Tr. poriadku zamietol.

Poučenie:

Proti  tomuto  uzneseniu  ďalší  riadny  opravný  prostriedok  nie  je
prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}